Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/273/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Katarína Slováčeková, v právnej veci navrhovateľky: L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. M. XXXX/XX, Q. B., zastúpenej advokátom: JUDr. Roman Jurík, Račianska 62, Bratislava, a vedľajších účastníkov na strane navrhovateľky: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov a Právne služby spotrebiteľom a vlastníkom bytov so sídlom Škultétyho 3, Košice - Staré mesto, zastúpeného advokátom JUDr. Darina Solárová, Škultétyho 3, Košice, proti odporcovi: T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, A., zastúpenému spoločnosťou: agner & partners, s.r.o., IČO: 36 722 758, Špitálska 10, Bratislava, o neplatnosť kúpnej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 23.04.2012, č.k.19C/15/2010-235, takto

rozhodol:

Vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a Právnych služieb spotrebiteľom a vlastníkom na strane navrhovateľky nie je prípustné.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy p o t v r d z u j e , v ostatnej časti rozsudok r u š í a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 564,19 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám splnomocneného zástupcu odporcu. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. , a vecne tým, z vykonaného dokazovania v predmetnej veci a citovaných zákonných ustanovení vyplynulo, že v danom prípade nemožno mať za to, že právny úkon kúpna zmluva uzavretá v Trnave dňa 31.12.2008 medzi navrhovateľkou ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim je predmetom kúpnej zmluvy bol predaj a kúpa spoluvlastníckeho podielu 1/1 na nehnuteľnosti evidovanej na kat. úz. v A., Spáva katastra Trnava, nachádzajúcej sa v kat. úz. Q. B. zapísanej na LV č. XX ako parcela č. 792/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 214 m2, parcela č. 792/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 178 m2 a stavby na parcele č. 792/1 s.č. XXXX rodinný dom), ktorej neplatnosti sa navrhovateľka domáha je neplatný. Aj keď navrhovateľka uviedla, že jej vôľou nebol prevod nehnuteľnosti na odporcu, sama v konaní uviedla, že kúpnu zmluvu podpísala v domnení, že v skutočnosti sa nepoužije Z vyjadrenia navrhovateľky je zrejmé, že jej vôľa bola previesť nehnuteľnosť na odporcu, ale podľa jej tvrdenia nehnuteľnosť sa mala previesť až v prípade, že by nesplatila pôžičku odporcovi, pričom odporca takéto tvrdenie navrhovateľky poprel. Ak by nedostatok vážnosti vôle mal spôsobiť neplatnosť tohto právneho úkonu muselo by byť preukázané, že druhej strane bolo známe, že nejde o prejav vážnej vôle, teda, že odporcovi vzhľadom na všetky okolnosti muselo byť zrejmé, že navrhovateľka v skutočnosti nechcela uzavrieť kúpnu zmluvu, resp. nechcela previesť predmetné nehnuteľnosti bez splnenia ďalšej podmienky, tzn. nesplatenia budúcej pôžičky odporcovi. V danom konaní, ale nebolo toto preukázané a to ani listinnými dôkazmi, ani výpoveďou svedkyne. Podľa výsluchu svedkyne táto potvrdila, že bola svedkom, keď odporca sľuboval navrhovateľke pôžičku a že bolo vyhotovené písomné potvrdenie, ktoré jej nadiktoval sám odporca, v ktorom uviedol, že požičiava navrhovateľke 1.000.000,- Sk. Súd neuveril výpovedi svedkyne, keď ani nevedela jednoznačne uviesť, kto si ponechal originál dokladu a jednak je málo pravdepodobné, že by odporca mal záujem o vyhotovenie takéhoto potvrdenia, ktoré malo byť iba prísľubom poskytnutej pôžičky, teda nemalo žiadnu právnu silu. Napokon odporca spochybnil existenciu a vyhotovenie tohto dokladu a originál súdu predložený nebol. Podľa názoru súdu odporca v danom konaní bol dobromyseľný v tom, že vôľa navrhovateľky smerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy bez akýchkoľvek podmienok prevodu nehnuteľnosti, keď je nepravdepodobné, aby ešte pred poskytnutím pôžičky, ktorá ani nemala byť vyplatená navrhovateľke, ale tretej osobe, o ktorej potom navrhovateľka mala spätne odkúpiť iné nehnuteľnosti, bola prevedená nehnuteľnosť, keď vôľou zmluvných strán malo byť zabezpečenie pôžičky týmto spôsobom prevodom nehnuteľností, pričom v konaní nikdy nebolo sporné, že pôžička nikdy nebola poskytnutá. Je nepravdepodobné, aby odporca mal záujem poskytnúť navrhovateľke pôžičku, keď mu bolo zrejmé, že má finančné problémy a bolo viac ako pravdepodobné, že by ju nebola schopná splácať. Ani nízka kúpna cena, na ktorú poukazovala navrhovateľka nemôže byť okolnosťou vzbudzujúcou u odporcu pochybnosť o vážnosti navrhovateľky uzavrieť kúpnu zmluvu, keď obom zmluvným stranám bolo zrejmé, že na nehnuteľnosti viaznu ťarchy v podobe záložného práva v prospech OTP Banky Slovensko titulom poskytnutého úveru. I ďalšie skutočnosti a to prevzatie prvej splátky kúpnej ceny navrhovateľkou (aj keď navrhovateľka túto okolnosť poprela), keď podpisom kúpnej zmluvy potvrdila prevzatie prvej časti kúpnej ceny vo výške 672.000,- Sk a v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by tomu tak nebolo. Aj zaplatenie sumy 250.000,- Sk spoločnosti Financ Partners navrhovateľkou práve v deň uzavretia predmetnej zmluvy 31.12.2008, potvrdzuje výpoveď odporcu, že jej vyplatil časť kúpnej ceny, z ktorej uhradila uvedenú sumu. Ďalej písomná výzva, ktorou navrhovateľka odporcu žiadala o úhradu sumy 1.400,- Eur + OTP Banka, čo pred súdom nevedela relevantne vysvetliť o čom sa konkrétne jednalo, keď už nehnuteľnosť bola právoplatne prevedená na odporcu, teda komunikovala s odporcom a nedomáhala sa neplatnosti právneho úkonu, naopak, žiadala úhradu záväzkov. Súd prvého stupňa ďalej zohľadnil inzerovanie predaja domu, ako i samotné podanie predmetného návrhu až 18.05.2009 napriek povoleniu vkladu vlastníckeho práva v prospech odporcu už dňa 27.01.2009,ktoré spochybňujú tak skutkové tvrdenia navrhovateľka ako aj jej tvrdenie, že jej vôľa smerovala k inému právnemu úkonu. Ak by nedostatok vážnosti vôle mal spôsobiť právne následky a to neplatnosť právneho úkonu, muselo by byť bezpečne preukázané, že obe zmluvné strany mali vedomosť o nedostatku vážnosti vôle. V danom prípade všetky okolnosti nasvedčujú nielen tomu, že odporca nemohol mať vedomosť o nedostatku vážnosti vôle navrhovateľky uzavrieť predmetnú kúpnu zmluvu, ale i tomu, že nedostatok vážnosti vôle u navrhovateľky ani neexistoval. V danom prípade, nemožno mať ani za to, že predmetný právny úkon bol simulovaným právnym úkonom v zmysle . Nakoľko súd nezistil žiadne iné dôvody, ktoré by mali za následok absolútnu neplatnosť predmetného právneho úkonu kúpnej zmluvy, ktorej obsah je jasný, zrozumiteľný a určitý, návrh v celom rozsahu zamietol. V ďalšej časti súd prvého stupňa zdôvodnil prečo nevyhovel doplneniu dokazovania, ktoré bolo navrhnuté navrhovateľkou a to výsluchom svedka E. a Q. ako aj pracovníka OTP Banky Slovensko, ktorý by sa mal vyjadriť k okolnostiam splácania úveru, keď akákoľvek výpoveď uvedených svedkov o spôsobe splácania úveru by podľa názoru súdu nemala vôbec žiaden vplyv na posúdenie platnosti právneho úkonu, uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľkou a odporcom. Rozhodnutie v časti o trovách konania odôvodnil s použitím , v zmysle ktorého úspešnému odporcovi prizná náhradu trov konania a to právneho zastúpenia vo výške 564, Eur, pričom výšku tejto náhrady podrobne zdôvodnil.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celosti zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná navrhovateľke náhradu prvostupňového i odvolacieho konania tak ako budú vyčíslené jej právnym zástupcom, eventuálne, aby rozsudok v celosti zrušil, tzn. (výrok I. a II.) a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie a priznal navrhovateľke trovy odvolacieho konania. Odvolanie zdôvodnil tým, že rozhodnutie je založené na neúplnom zistení skutkového stavu, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože existujú ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené, že súd arbitrárnym postupom odňal navrhovateľke právo konať pred súdom, že rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, čo má za následok jeho nepreskúmateľnosť (, , , a ) ako aj z dôvodu, že rozhodnutie je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie. Zdôraznil, že súd dostatočne nevyhodnotil podstatné skutkové okolnosti daného prípadu a dokonca predtým než vo veci samej rozhodol ani neodstránil rozporné tvrdenia obidvoch strán, čo má za následok okrem iného nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Súd z neznámych príčin nevykonal vôbec navrhované dôkazy, ktoré boli navrhnuté predchádzajúcim právnym zástupcom navrhovateľky a to výsluch L.B., ktorý mohol bližšie objasniť okolnosti poskytnutia pôžičky a tiež zamietol aj ďalšie návrhy na dokazovanie prednesené súčasným právnym zástupcom navrhovateľky. Samotné rozhodnutie je odôvodnené len s veľmi chabým a neuceleným odôvodnením vykazujúcim až znaky nezáujmu o objasnenie skutkového stavu prejednávanej veci, dokonca až v intenzite porušenia Výpoveďami navrhnutých svedkov sa mohlo prispieť k objasneniu sporných tvrdení medzi navrhovateľkou a odporcom a tým zároveň ozrejmiť prípadnú vôľu zmluvných strán v súvislosti s uzatvorením sporného právneho úkonu. Obdobne sa súd prvého stupňa postavil aj k výpisom z bankového účtu navrhovateľky ako eventuálnemu dôkazu v predmetnom spore, ktorý by jasne odstránil rozpory v tvrdeniach, kto vlastne zaplatil pôžičku žalobkyne vo vzťahu k spoločnosti Financ Partners. Súd teda odmietol vykonať všetky tie relevantné dôkazy, ktoré by skutočne a pravdivo objasnili skutkový stav a dokazovanie uzavrel v čase zjavne rozporných tvrdení účastníkov konania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je aj nepreskúmateľné, nakoľko súd totiž nemôže pri súčasnom vykonávaní navrhovaných dôkazov „len tak“ uzavrieť dokazovanie a vec s konštatovaním, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Neobjasnením skutkového stavu tak súd nemohol ani jednoznačne pristúpiť k právnemu posúdeniu, a vykonanie posúdenia nemá oporu v skutkovom stave a je predčasné, najmä pokiaľ ide o aplikáciu . Súd tým, že neodôvodnene odmietol vykonať navrhované dôkazy a objasniť skutkový stav ako podklad pre právne posúdenie veci a rozhodnutie nepresvedčivo odôvodnil arbitrárne zasiahol do procesných práv navrhovateľky. Čo sa týka právneho posúdenia veci poukázal na to, že odporca je v regióne známy tým, že ako dobre situovaný podnikateľ bez živnostenského oprávnenia požičiava „na ruku“ pôžičky a tak sa obohacuje. Sám to priznal aj v konaní, keď potvrdil, že peniaze už predtým požičal bratovi navrhovateľky L.B.. Tiež potvrdil, že vedel o ťaživej finančnej situácii navrhovateľky. Z uvedených zistení súd v konaní nevyvodil žiadne právne posúdenie a navyše jednostranne tieto zhodnotil v prospech odporcu. V ďalšej časti odvolania poukázal na ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, pričom vyslovil názor, že v danom prípade odporca vystupoval ako dodávateľ finančnej služby, tzn. úveru pôžičky, pričom ide o spotrebiteľský právny vzťah medzi odporcom a navrhovateľkou a preto bol odporca povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou. Odporca pritom využil praktiky, ktorými v rozpore s dobrými mravmi zneužil dobrú vôľu navrhovateľky, keď jej poskytol pôžičku, dal na podpis zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, ktorá formálne bola zmluvou kúpnou a súd ako ochranca práv jeho konanie zhodnotil tak, že mu priznal dobromyseľnosť s vyjadrením, že pôžičku by len tak odporca osobe vo finančnej tiesni neposkytol. Odporca, ale pod sľubom poskytnutia pôžičky predložil navrhovateľke namiesto zmluvy o pôžičke na podpis kúpnu zmluvu, tzn. skrytú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, ktorý bol už od 01.11.2008 v a a dopustil sa nekalej obchodnej praktiky a konal v celosti v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Odporca ako dodávateľ finančnej úverovej služby hrubým spôsobom porušil aj ust. a . Čo sa týka zabezpečovacieho prevodu práva formálnej kúpnej zmluvy, ktorá bola navrhovateľke predložená na podpis, táto obsahovala klauzulu, v ktorej sa zaväzovala, že podpisom kúpnej zmluvy potvrdzuje prevzatie prvej časti kúpnej ceny, ktorá je však neprijateľnou zmluvnou podmienkou a to z dôvodu, že v rozpore s požiadavkou dobrej viery zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech slabšej strany. Zo strany súdu je nesprávnym právnym posúdením aplikácia v spojení s bez zabezpečenia náležitého objasnenia skutkového stavu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnite Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, č.k. . Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že kúpna zmluva je absolútne neplatná podľa , keďže ide o úkon, ktorý nebol urobený vážne a zastieral úkon, ktorý je v rozpore s . Navrhovateľka nikdy nemala úmysel predať odporcovi svoju nehnuteľnosť, ktorá je jej jediným obydlím a nielen jej, ale ich celej viacgeneračnej rodiny. Bol to práve odporca, ktorý využil jej existenčnú tieseň a sľúbil jej poskytnúť pôžičku za cenu, že mu podpíše kúpnu zmluvu na mnohonásobne hodnotnejší majetok, nehnuteľnosť - obydlie. Odporca poučený zo svoje nelegálnej pôžičkárskej aktivity vedel, že zabezpečenia prevodu vlastníctva bude najlepšie zrealizovať na základe formálnej kúpnej zmluvy, pretože zvrátenie takéhoto prevodu je veľmi obtiažne a ý súd z pravidla návrhu na určenie vlastníctva nevyhovie. Argumentácia súdu o dobromyseľnosti odporcu je neprijateľná a scestná. Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia spočíva v jeho nepreskúmateľnosti, je založené na teórii dobromyseľnosti zlomyseľného odporcu, ktorá však nie je podložená vykonanými dôkazmi, práve naopak je zameraná jednostranne a tendenčne. V konaní mala byť navrhovateľka posúdená ako spotrebiteľka tým, že súd s navrhovateľkou takto nekonal, keď fingovanú kúpnu zmluvu neposúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, dopustil sa vážneho pochybenia a rozhodnutia, čím porušil i práva spotrebiteľky podľa čl. 38 Charty základných práv EÚ ako aj čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a záväzok lojality k EÚ. Navrhol preto, aby odvolací súd prvostupňové rozhodnutie ako nezákonné a nesprávne buď v celosti zmenil alebo zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odporca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Podľa názoru odporcu je odvolanie navrhovateľky aj napriek jeho veľkému rozsahu, bez reálneho obsahu. V podstate ide o niekoľkokrát už v konaní pred súdom prvého stupňa zopakované tvrdenie, že navrhovateľka si chcela od odporcu požičať peniaze a odporca ju nekalými praktikami pripravil o strechu nad hlavou. Ide pritom o lživé obvinenia, minimálne na hranici pravidiel morálky a slušného správania, ktoré navrhovateľka súdu žiadnym spôsobom nepreukázala, uvedomujúc si nevieruhodnosť svojich tvrdení. V odvolaní prišla s neprijateľným právnym názorom o spotrebiteľskom vzťahu, ktorý ak by nešlo o vážnu vec s veľkým finančným dopadom na odporcu, by vyvolával len rozpačitosť. Odvolanie navrhovateľky obsahuje len zložku právnych teórií bez skutkového základu. Poukázal na ust. , z ktorého vyplýva povinnosť označenia dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, pričom súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení navrhovateľky. Súd pritom rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná alebo nevykoná, zrejme ide o tie, ktoré nemajú význam pre vec samú, alebo ktoré by potvrdzovali zhodné tvrdenie účastníkov. Prípadnú arbitrárnosť rozhodnutia prvostupňového súdu by mohlo spôsobiť len nereagovanie súdu na zásadnú relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú navrhovateľkou, čo sa však v priebehu súdneho konania ani v odôvodnení rozhodnutia súdu nestalo. Tvrdenie o svojvoľnom rozhodnutí súdu zostal rovnako ako ďalšie tvrdenie navrhovateľke v rovine nepodložených úvah. Navrhovateľka si svojimi tvrdeniami počas celého konania odporovala, skutočnosti uvedené v návrhu a vo výpovediach žiadnym spôsobom nepreukázala a jediný rozpor v tvrdeniach účastníkov, ktorý súd údajne neodstránil je tvrdenie navrhovateľky, že nechcela s odporcom uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej previedla v prospech neho vlastníckeho právo k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XX, kat. úz. Q. B.. Toto tvrdenie však v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala. Ani navrhnuté dôkazy, ktoré súd ani nevykonal neboli spôsobilé túto základnú skutočnosť preukázať. Odvolanie navrhovateľky len podčiarkuje nezmyselnosť návrhu na začatie konania, pričom vrchol právnej ekvilibristiky predstavuje tvrdenie, že ak odporca poskytol pôžičku jej bratovi, tak neoprávnene podniká v poskytovaní pôžičiek. K údajnému poskytnutiu pôžičky navrhovateľke zo strany odporcu navrhovateľka nepredložila žiaden dôkaz, okrem vykonštruovaných a v konaní sa neustále meniacich teórií. Ani odkazy na európske komunitárne právo a s prejednávanou vecou nesúvisiace judikáty nemôžu zastrieť príkladnú dôkaznú núdzu na strane navrhovateľky, ktorá sa takýmto spôsobom snaží vzťah predávajúceho a kupujúceho, na základe ktorého došlo k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v praxi ojedinelým spôsobom posudzovať ako vzťah spotrebiteľský, medzi spotrebiteľom a dodávateľom finančnej služby. Na prípad sa nevzťahujúcej teórii je postavené celé odvolanie navrhovateľka a ako takého podľa názoru odporcu posudzovať. Odporca neposkytol a ani nechcel poskytnúť navrhovateľke pôžičku, čo sa v konaní jednoznačne preukázalo, účastníci žiadny právny úkon nesimulovali a zákonným spôsobom sa dohodli na predaji a kúpe nehnuteľností. Nešlo a v žiadnom prípade ani nemohlo medzi účastníkmi ísť o spotrebiteľský vzťah a preto snaha navrhovateľky sa javí ako márna. Navrhovateľka spôsobom, ktorý nepožíva právnu ochranu, zavádza súd nepravdivými informáciami a pokúša sa ho presvedčiť, že je jednoduchý a neskúsený spotrebiteľ, pričom sa neostýcha používať tvrdenia, ktoré zasahujú do práv odporcu na ochranu osobnosti. Čo sa týka ďalšieho tvrdenia o existencii spotrebiteľského vzťahu, ku ktorému došlo potvrdením kupujúceho (tzn. odporcu), že pri uzavretí zmluvy prevzal od kupujúceho časť kúpnej ceny, je v praxi bežným právom dovoleným postupom a z dôvodu ochrany oboch zmluvných strán priam žiaduce. Jedná sa o vyhlásenie, ktoré je nielen v súlade so zákonom, ale i dobrými mravmi. Navrhovateľka súdu opakovane potvrdila, že sa z obsahom zmluvy oboznámila a na znak súhlasu so zmluvou túto podpísala. Úvahy navrhovateľky o neprijateľnom prenášaní dôkazného bremena sú aj v spojitosti s údajnými nekalými obchodnými praktikami, len pokusom o násilné vtesnanie skutkového stavu do navrhovateľke vyhovujúcej právnej úpravy. Ide však o nesprávnu aplikáciu zákonných ustanovení na posudzovaný vzťah. Zmluvné strany si mohli o zaplatení časti kúpnej ceny vydať osobitné potvrdenie, ktoré by malo rovnaký význam a účel ako vyhlásenie predávajúceho v zmluve a v tomto prípade by teória o neprijateľných zmluvných podmienkach bola už na prvý pohľad, nielen právny, ale aj logicky vylúčená.

V priebehu konania odvolaciemu súdu bolo doručené oznámenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ako aj Občianskeho združenia Právne služby spotrebiteľom a vlastníkom bytov o vstupe do konania, ako vedľajší účastníci na strane navrhovateľky, ktoré oznámenia boli doručené odporcovi.

Odporca písomným podaním zo dňa 02.12.2013 navrhol, aby odvolací súd rozhodol o neprípustnosti vstupu Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS a Občianskeho združenia Právne služby spotrebiteľom a vlastníkom bytov do konania v predmetnej právnej veci. Poukázal na to, že v danom konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva, ktorým sa navrhovateľka domáha, že kúpna zmluva, ktorú uzavreli 31.12.2008, navrhovateľka a odporca je neplatná a že vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v kat. úz. Q. B. a zapísaných na LV č. XX je navrhovateľka. Poukázal na to, že navrhovateľka je zastúpená odborným spôsobilým právnym zástupcom, ktorý by mal dostatočne využívať procesné inštitúty na obranu navrhovateľky. Do konania vstupujúce združenia opomenuli základné faktory ich vstupu do konania bráni. Vzťah medzi účastníkmi konania totiž nie je vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ale vzťah medzi predávajúcim - fyzickou osobu a kupujúcim, ktorý je tiež fyzickou osobou. Združenia nemajú teda možnosť v konaní poukazovať na neprijateľné zmluvné podmienky predbežne formulovaných štandardných zmluvách, pretože kúpna zmluva uzavretá medzi navrhovateľku a odporcom neprijateľné podmienky neobsahuje a nie je ani zmluvou, ktorú by podľa zmluvných strán, ich postavenie k ich vzťahu, bolo možné označiť za spotrebiteľskú. Pri absencii spotrebiteľa medzi účastníkmi konania nie je možné účelne vykonávať ochranu jeho práva a oprávnených záujmov. S ohľadom na to, že vzťah medzi kupujúcim a predávajúcim pri predaji nehnuteľnosti nemožno označiť za vzťah spotrebiteľský a tiež s ohľadom na to, že kúpnu zmluvu, na základe ktorej je jedna fyzická osoba nepodnikateľ predala nehnuteľnosti druhej fyzickej osobe nepodnikateľovi, ak žiadnou zmluvnou stranou nie je spotrebiteľa ani dodávateľ nemožno považovať za spotrebiteľskú, je vstup vedľajších účastníkov za účelom ochrany práv spotrebiteľa v tomto konaní neprípustný. Okrem toho poukázal aj na štádium konania, kde v rámci odvolacieho konania sú prakticky neprípustné, lebo všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré mohli preukázať oprávnenosť nároku navrhovateľky mali byť a boli predložené súdu v prvostupňovom konaní. Aj z tohto hľadiska sa javí vstup združení do konania ako neúčelný a nehospodárny.

Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na vyjadrenie odporcu, ktorým prejavil nesúhlas so vstupom združení na ochranu spotrebiteľa do konania bolo aj rozhodnutie o (ne) prípustnosti vedľajšieho účastníctva na strane navrhovateľky :

Písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 02.10.2013 oznámil vstup do konania na strane navrhovateľky Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov, s odôvodnením, že v súdnom konaní chce posudzovať práva spotrebiteľa, nakoľko priemerný spotrebiteľ nedokáže v konaní poukázať na neprijateľné zmluvné podmienky v predbežne formulovaných štandardných zmluvách, ani využívať procesné inštitúty na svoju obranu.

Obdobne bolo Okresnému súdu Trnava v danej veci dňa 10.10.2013 doručené písomné oznámenie o vstupe do konania na podporu navrhovateľky zo strany Občianskeho združenia Právne služby spotrebiteľom a vlastníkom bytov so sídlom Škultétyho 3, Košice - Staré mesto, zastúpeného advokátom JUDr. Darina Solárová, Škultétyho 3, Košice.

Podľa ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Oba subjekty, ktoré oznámili vstup do konania sú občianskymi združeniami, ktoré sú založené za účelom ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch.

V zmysle ust. , o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch, podľa ktorých každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi združenia a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnenie záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. Proti porušeniu práva a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.

Podľa v znení nesk. predpisov (ďalej ) v znení účinnom v súčasnosti: 1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Vedľajší účastník v zmysle cit. vystupuje v konaní vedľa hlavného účastníka, buď navrhovateľa alebo odporcu. Vedľajší účastník, ktorého účasť je teda možná len v sporových konaniach, je treťou osobou a stane sa ním v okamihu, kedy dôjde súdu oznámenie, že vstupuje do konania a ku ktorému účastníkovi sa pridružuje. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až potom, keď ten, ku ktorému sa účastník pridružil, alebo jeho protistrana, namietne prípustnosť takéhoto postupu (por. Rozsudok NS SR ). Podmienkou účasti tretej osoby ako vedľajšieho účastníka je jej právny záujem na víťazstve toho účastníka, ku ktorému pristupuje. Právny záujem na výsledku konania musí vedľajší účastník preukazovať zásadne v prípade, ak niektorý z účastníkov namietne jeho neprípustnosť v konaní. Splnenie podmienky právneho záujmu na výsledku konania, tzn. víťazstva niektorého z účastníkov, súd potom musí riešiť podľa hmotného práva. O právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, t.j. jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva (por. rozsudok NS SR, sp. zn. ).

Predmetom konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Napadnutá kúpna zmluva je zmluvou uzavretou medzi navrhovateľkou ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim, pričom obaja vystupujú ako občania, fyzické osoby, nie podnikatelia a predmetom zmluvy bol odpredaj nehnuteľnosti patriacej do vlastníctva navrhovateľky ako predávajúcej. Z uvedené nemožno vyvodiť záver, že by sa jednalo o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a keďže je zrejmé, že subjekty majúce záujem vystupovať v konaní na strane navrhovateľky ako vedľajší účastníci vstúpili do konania s cieľom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy navrhovateľky ako spotrebiteľa, ktorá podmienka nie je splnená, odvolací súd rozhodol, že ich vedľajšie účastníctvo v tomto konaní nie je prípustné.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania teda v zamietajúcich častiach a v závislom výroku o náhrade trov konania ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že preskúmavaný rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej zamietajúcej časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, je potrebné ako vecne správny potvrdiť a v ostatných častiach keďže nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie, ale ani na zmenu napadnutej časti ohľadne určenia vlastníctva k nehnuteľnosti a v časti o trovách konania je treba rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z obsahu návrhu podaného navrhovateľkou na súd dňa 18.05.2009 vyplýva, že navrhovateľka sa ním domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom dňa 31.12.2008, v ktorej predmetom je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným Katastrálnym úradom v Trnave, Správa katastra Trnava, pre katastrálne územie Q. B., na LV č. XX ako parcela č. 792/1 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 214 m2, parcela č. 792/2 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 178 m2, rodinný dom s.č. XXXX postavený na parcele č. 792/1 je neplatná a tiež, aby súd určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných v kat. úz. A., Správa katastra Trnava pre katastrálne územie Q. B., na LV č. XX ako parcela č. 792/1 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 214 m2, parcela č. 792/2 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 178 m2, rodinný dom s.č. XXXX postavený na parcele č. 792/1 je navrhovateľka.

Podľa v spise sa nachádzajúceho LV č. XX, kat. úz. Q. B., obec Q. B., okres Trnava je zrejmé, že na tomto LV sú evidované parcely č. 792/1, 792/2, 792/3, 792/4, 793/1, 793/3 zastavané plochy a nádvoria a stavba, ktorým je rodinný dom č. XXXX postavený na parcele č. 792/1 a 792/3, pričom vlastníkom v celosti je odporca a to na základe nadobúdacieho titulu, ktorým je kúpna zmluva, ktorej vklad bol povolený pod č. V 8076/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.01.2009.

Z obsahu tejto kúpnej zmluvy je zrejmé, že došlo k jej uzavretiu medzi navrhovateľkou ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim dňa 31.12.2008, , že predmetom kúpy bola nehnuteľnosť kat. úz. Q. B., zapísaná a LV č. XX, katastrálneho úradu v Trnave, Správa katastra Trnava, parcely registra „C“, parcela č. 792/1 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 214 m2, parcela č. 792/2 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 178 m2 a stavby na parcele č. 792/1, tzn. s.č. XXXX rodinný dom. Predmetné nehnuteľnosti navrhovateľka ako predávajúca odpredala odporcovi v celosti za kúpnu cenu 852.000,- Sk s tým, že čiastka 672.000,- Sk mala byť uhradená kupujúcim v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy, pričom prijatie tejto čiastky predávajúca potvrdila svojim podpisom na zmluve a zo sumy 180.000,- Sk, ktorú mal kupujúci uhradiť do 30 dní po povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho na jej účet. Zmluva je oboma účastníkmi zmluvy riadne podpísaná, pričom pravosť podpisu predávajúcej, tzn. navrhovateľky je overená na notárskom úrade JUDr. Ivety Vaškovej dňa 31.12.200. Vklad vlastníctva na základe predmetnej zmluvy bol povolený Správou katastra Trnava dňa 21.01.2009 pod č. V 8076/08.

Podľa uvedeného, potom súd prvého stupňa jedným zamietajúcim výrokom rozhodol o dvoch určovacích návrhoch navrhovateľky a to 1) návrhu na určenie neplatnosti zmluvy ako aj 2) návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

1).

V zmysle návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení na strane navrhovateľa. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu) musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje skúma súd ex offo z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odvolateľ vôbec urobil.

Ustálená judikatúra súdov vychádza zo záverov, podľa ktorých naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo právo alebo právny vzťah ohrozený, poprípade tam, kde by sa bez tohto určenia postavenie navrhovateľa stalo neistým. Určovacia žaloba má povahu preventívnu; jej účelom je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu - právu navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva a naopak, nie je namieste tam, kde právny vzťah alebo právo už porušené boli a kde je žalobcovi k dispozícii žaloba o splnenie povinnosti. Avšak i v prípade, že možno žalovať o splnenie povinnosti pripúšťa súdna prax, že je naliehavý právny záujem na určení podľa daný vtedy, ak rozhodnutie o určovacej žalobe je spôsobilé vytvoriť pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a svojimi dôsledkami predísť prípadným ďalším žalobám na plnenie, alebo ak prípadná žaloba o splnenie povinnosti nemôže vystihnúť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva a naopak určovacia žaloba tak urobí účinnejšie než iné procesné prostriedky. Ak požadované určenie stav ohrozenia práva neodstránia, alebo nezjednajú efektívne istotu v dotknutom právnom vzťahu, nebude podmienka naliehavého právneho záujmu splnená a súd bez toho, aby sa zaoberal vecou samou, žalobu o určenie zamietne. Judikatúra tiež zastáva názor, podľa ktorého ak má právna otázka (tu platnosť právneho úkonu), o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke (k existencii práva alebo právneho vzťahu v danom prípade vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), nie je daný naliehavý právny záujem na určenie tejto predbežnej otázky (neplatnosti právneho úkonu), ak je možné priamo žalovať na určenie existencie alebo neexistencie samotného práva alebo právneho vzťahu.

V danom prípade určením neplatnosti napadnutej zmluvy účastníkov by sa daný spor nevyriešil, keďže katastrálny úrad by aj v prípade rozhodnutia o tejto neplatnosti v katastri nezapísal žiadnu zmenu vlastníckeho práva. Predmetom konanie je i určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a rozhodnutie o tomto nároku sa môže stať podkladom pre zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností (v prípade, že súd žalobnému návrhu vyhovie), preto je správnym rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, keď túto otázku si súd vyrieši ako otázku predbežnú, pri rozhodovaní určení vlastníctva nehnuteľnosti.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, s použitím ust. potvrdil ako vo výroku vecne správny.

2).

Odvolanie navrhovateľky však odvolací súd považoval za dôvodné v časti zamietnutia návrhu o určenie vlastníctva, považujúc takéto rozhodnutie za predčasné a nedostatočne odôvodnené.

V zmysle právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

V zmysle neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z ust. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, pričom výnimočne môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhnú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Navrhovateľka od počiatku v konaní tvrdí, že kúpnu zmluva s odporcom dňa 31.12.2008 neuzavrela vážne.

Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúcu neplatnosť zmluvy v zmysle , podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav.

Je nesporným, že navrhovateľka kúpnu zmluvu s odporcom dňa 31.12.2008 podpísala. Podľa jej tvrdenia však v žiadnom prípade nechcela nehnuteľnosť, v ktorej býva nielen ona, ale aj jej viacgeneračná rodina, predať. Zmluvu podpísala s tým, že ide o určité budúce zabezpečenie v prípade nevrátenia pôžičky peňazí, ktorú jej mal poskytnúť odporca. Súd prvého stupňa s týmto tvrdením navrhovateľky dostatočne nevysporiadal. Správne ustálil iba, že v danom prípade nejde o zastretý právny úkon a v ďalšom poukázal len na nedostatočne zvládnutú dôkaznú povinnosť navrhovateľky, preto situáciu vyhodnotil v jej neprospech. Je však zrejmé, že vzťahy a situácia medzi účastníkmi konania sú komplikované, čomu súd nevenoval dostatočnú pozornosť.

Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Prejav vôle je spravidla prejavom vnútornej vôle.

Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením.

Nedostatok vážnosti vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Základným atribútom vôle ako prejavu psychického vnímania istých, právnym predpisom uznaných právnych dôsledkov zo strany konajúceho z hľadiska právnej relevancie je sama jej existencia. Bez vôle nemožno vôbec uvažovať o tom, že daný úkon konajúceho je právnym úkonom.

Na existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu, možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol úkon urobený, najmä ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosti o tom, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takýmto úkonom spája. Pokiaľ vzniknú pochybnosti o vážnosti vôle, je treba posudzovať konkrétne okolnosti prípadu a na ich základe a z hľadiska ich vzájomných súvislostí prijať príslušný záver (rozsudok NS SR ).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka sa ocitla v ťaživej životnej situácii, keď predtým sa ona, resp. jej rodinní príslušníci zadĺžili, čo riešili odpredajom určitých nehnuteľností. Nakoľko vzťahy s kupujúcim (ktorý je kamarátom odporcu) neboli dobré, mali (ako rodina) záujem o spätnú kúpu predtým odpredaných nehnuteľností, ktoré sú priľahlé k rodinnému domu, ktorý bol predmetom odpredaja odporcovi. Za týmto účelom bola uzavretá dňa 28.10.2008 zmluva o budúcej zmluve medzi bratom navrhovateľky - L.B. a D. R. za účelom odkúpenia skôr predaných nehnuteľností. Na túto kúpu však navrhovateľka, ani jej rodina nedisponovala dostatkom financií a preto mala záujem o získanie pôžičky. Odporca podľa tvrdenia navrhovateľky bol ochotný navrhovateľke pôžičku poskytnúť, ale jej poskytnutie podmieňoval prevodom nehnuteľnosti, čo navrhovateľka považovala za zabezpečovací prostriedok, ktorý sa použije v prípade nesplatenia pôžičky v dohodnutom čase. Výsledkom však bolo uzavretie kúpnej zmluvy s odporcom, ktorá zmluva bola riadne zavkladovaná, čím sa odporca stal vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je obydlím viacerých členov rodiny navrhovateľky, pričom podľa tvrdenia navrhovateľky, odporca svoj sľub o pôžičke nedodržal a žiadne peniaze jej nepožičal. Navrhovateľka v návrhu podala vysvetlenie aj ohľadne plnenia vo vzťahu k Financ Partners, s.r.o., od ktorej mala úver 250.000,- Sk, ktorý úver bol zabezpečený Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorého vklad bol zamietnutý Správou katastra v Trnave a pokiaľ sa riešil v spojení s napadnutou kúpnou zmluvou i tento jej vzťah, vnímala to ako snahu o dosiahnutie lepšieho postavenia zabezpečeného veriteľa. Odporca tieto tvrdenia odmieta a trvá na tom, že nehnuteľnosť si od navrhovateľky na základe napadnutej zmluvy riadne odkúpil.

Nehnuteľnosť je zatiaľ obývaná navrhovateľkou a jej rodinnými príslušníkmi, pričom odporca im bráni v riadnom užívaní nehnuteľnosti, ktorá vlastnícky patrí jemu, o čom svedčia opakované návrhy navrhovateľky o nariadenie predbežného opatrenia na odstránenie týchto zásahov odporcu do ich užívania nehnuteľnosti (zákaz nakladanie s nehnuteľnosťami, obnovenie dodávky pitnej vody).

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka podala na odporcu trestné oznámenie pre spáchanie podvodu a vydierania, prečo súd prvého stupňa konanie uznesením zo dňa 23.02.2011 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Trnave, Úrad justičnej a kriminálnej polície Trnava, sp. zn. ORP-580/OEK-TT-10Pt, ale v dôsledku odvolania Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 19.09.2011, č.k. -142 prerušujúce uznesenie zrušil.

Súdny spis obsahuje množstvo listinných dôkazov, ktoré predložila navrhovateľka ako dôkaz. Súd pred vyhlásením dokazovania za skončené, oboznámil „obsah spisového materiálu“ a postupoval podľa a a následne rozhodol napadnutým rozsudkom.

Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností je pravdivé len podľa tvrdení navrhovateľa. Z toho vyplýva, že do úvahy prichádza len opísanie tých rozhodujúcich skutočností, ktoré sú nimi podľa presvedčenia navrhovateľa. Uvedenie týchto skutočností je splnením povinnosti tvrdenia, ktorú však možno priebežne dopĺňať aj v priebehu konania. Označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, musí byť v súlade s predpismi o procesnom dokazovaní (svedkovia, listiny, znalecké posudky a iné prípustné dôkazy). Splnenie dôkaznej povinnosti je predpokladom na to, aby sa mohol uvažovať o unesení dôkazného bremena. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu, alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3). O nevykonaní dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v rozsudku. Podľa zmenenej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Výnimočnosť je vysvetlená len v zákone uvedením predpokladu, že ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Dôkaznými prostriedkami sú prostriedky, ktorými možno zistiť skutočný stav veci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Dôkazným prostriedkom je aj listina, za ktorú sa na účely občianskeho súdneho konania považuje písomný prejav v jazykovej forme spôsobilý na vykonanie dôkazu spôsobom predpokladaným v (ust. ). Obsahom listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný listinou hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu, pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Z ust. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR obsah práva na súdnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. .

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , poukazujúc na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces ( , čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť ( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , , ). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, ). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

Porovnajúc postup súdu a odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď aj napriek snahe, svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk právne ani vecne dostatočným spôsobom neodôvodnil. Súd sa v odôvodnení zamietajúcej časti rozhodnutia obmedzil iba na konštatáciu nezistenia dôvodov, ktoré by mali za následok absolútnu neplatnosť napadnutého právneho úkon, pričom výsledky vykonaného dokazovania plynúce z listinných dôkazov vo vzájomnej súvislosti dostatočne nevyhodnotil a neodôvodnil rozhodnutie v časti nevykonania navrhnutého dôkazu svedeckou výpoveďou L.B. (podľa písomného návrhu zo dňa 30.04.2010, doručeného súdu prvého stupňa 30.04.2010 - č.l. 66), ktorého výpoveď sa inak javí byť potrebnou na ozrejmenie situácie a okolností za ktorých došlo k ním uzavretej budúcej zmluvy a v tej súvislosti i k napadnutej zmluve účastníkov.

V dôsledku toho bolo potom potrebným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia vlastníctva k nehnuteľnosti s použitím ust. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok žalobcu a to najmä sústredením sa zistenie (ne)existencie vážnosti vôle navrhovateľky pri uzavretí napadnutej kúpnej zmluvy, túto posúdiť z hľadiska všetkých vyššie citovaných kritérií a daných okolností. Podľa danej situácie dokazovanie doplniť, predovšetkým riadnym oboznámením listinných dôkazov, podľa potreby vykonať i iné dôkazy, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotiť v súlade s ust. a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

Záverom, pre úplnosť odvolací súd uzavrel, že odvolacie argumenty navrhovateľky, v zmysle ktorých predmetnú vec má súd posudzovať ako spor plynúci zo spotrebiteľského vzťahu, nie sú dôvodné. Ako je už vyššie uvedené predmetný spor nie je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.