Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoKR-8-2022.pdf
PDF · 168.85 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/8/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v právnej veci žalobcu: I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 865 265, so sídlom kancelárie Revolučná 10, 010 01 Žilina, správca konkurznej podstaty úpadcu: M -MÓDA s.r.o., Hrabovská 1670, 034 01 Ružomberok, IČO: 46 750 533, právne zastúpený: IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovanému: R - MÓDA, s. r. o., so sídlom Obvodová cesta 2135/19, 034 01 Ružomberok, IČO: 44 672 811, právne zastúpený: Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 47 238 429, v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov a poskytnutie peňažnej náhrady, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 50Cbi/2/2020-188 zo dňa 07. júla 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 50Cbi/2/2020-188 zo dňa 07. júla 2022 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, a to Zmluvy o poskytovaní ekonomických a sprostredkovateľských služieb zo dňa 01.01.2018, Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov v pracovnom pomere na výkon práce zo dňa 01.01.2018, Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov v pracovnom pomere na výkon práce zo dňa 01.01.2019 a bezhotovostných úhrad uskutočnených úpadcom so žalovaným, a zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému vrátiť do všeobecnej podstaty úpadcu peňažné plnenie v sume 55.115,67 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že napadnuté právne úkony napĺňajú znaky odporovateľnosti. Podľa zmluvy o poskytovaní ekonomických a sprostredkovateľských služieb mal žalovaný nárok na odmenu vo výške 16.000,- Eur bez DPH, ktorá mala byť fakturovaná v dvoch častiach, vo výške 8.000,- ku dňu 30.06.2018 a vo výške 8.000,- Eur ku dňu 31.12.2018. Dňa 31.08.2018 došlo jednostranným právnym úkonom zo strany žalovaného k započítaniu pohľadávok, ktoré evidoval žalovaný vo výške 8.000,- Eur voči úpadcovi proti pohľadávkam úpadcu, ktoré vznikli z titulu žalovanému poskytnutých pôžičiek a finančných výpomocí. Podľa žalobcu boli podmienky pre možnosť jednostrannej realizácie započítacieho prejavu vytvorené predchádzajúcim úkonom úpadcu ako osoby spriaznenej so žalovaným, a to bezhotovostným platobným príkazom z účtu úpadcu v prospech účtu žalovaného. Podľa žalovaného bolo účelom, ktorý bol sledovaný bezhotovostnou úhradou, uspokojenie pohľadávky žalovaného titulom ním vystavenej faktúry č. 15/18 znejúcej na sumu 8.000,- Eur. Vo vzťahu k Dohode o dočasnom pridelení zamestnancov 1, žalobca uviedol, že faktúra č. 38/18 vystavená podľa tejto dohody bola uspokojená dvomi bezhotovostnými platobnými príkazmi a započítacím prejavom žalovaného, ktoré vznikli z titulu žalovanému poskytnutých pôžičiek
a finančných výpomocí. Čo sa týka Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov 2, podľa tejto dohody bola žalovaným vystavená faktúra č. 4/19, ohľadom ktorej došlo zo strany žalovaného k započítaciemu prejavu proti pohľadávkam úpadcu, ktoré vznikli z titulu žalovanému poskytnutých pôžičiek a finančných výpomocí. Podmienky pre možnosť započítacieho prejavu boli podľa žalobcu vytvorené bezhotovostnými platobnými príkazmi z účtu úpadcu v prospech účtu žalovaného. Podľa názoru žalobcu boli bezhotovostné úhrady realizované v prospech žalovaného za účelom uspokojenia jeho nárokov voči úpadcovi, nie však na poskytnutie domnelých pôžičiek, ale za účelom umožnenia žalovanému realizovať jednostranný právny úkon - započítanie. Podľa názoru žalobcu Zmluva o poskytovaní ekonomických služieb napĺňa všetky osobitné predpoklady odporovateľnosti ako aj znaky právneho úkonu bez primeraného protiplnenia a ukracujúceho právneho úkonu, Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov 1 a 2 spĺňajú osobitné predpoklady odporovateľnosti ako aj znaky právneho úkonu bez primeraného protiplnenia a ukracujúceho právneho úkonu. Bezhotovostné úhrady spĺňajú všetky osobitné predpoklady odporovateľnosti ako aj všetky znaky zvýhodňujúceho a ukracujúceho právneho úkonu, a to aj v kontexte následnej realizácie jednostranného zápočtu žalovaným.
2. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že úpadca mal preukázateľne minimálne dvoch veriteľov, ktorí si v dôsledku konania opísaného v žalobe boli následne nútení svoje pohľadávky prihlásiť do vyhláseného konkurzu. Napadnutými právnymi úkonmi tak došlo podľa § 57 ods. 4 ZKR k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov, a to predovšetkým UniCredit bank a Slovenská sporiteľňa. K zmluve o poskytovaní ekonomických služieb žalobca uviedol, že podľa počtu zaúčtovaných účtovných položiek by sa s ohľadom na cenu malo jednať o zaúčtovanie 1905 položiek pri cene 0,70,- Eur za jednu položku až 2666 položiek pri cene 0,50,- Eur za jednu položku. Podľa žalobcu však úpadca vzhľadom na rozsah svojej činnosti mohol v rámci jedného mesiaca účtovať cca do 200 položiek. Zmluvne dohodnutá odmena tak bola značne nadhodnotená. Fakturovaná suma 8.000,- Eur za prvý polrok 2018 je dojednaná v neprimeranej výške s cieľom odčerpávať finančné prostriedky z majetku úpadcu. Okrem toho žalovaný nebol a ani nie je oprávnený na poskytnutie zmluvne dojednaných služieb. Čo sa týka Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov, podľa žalobcu rozdiel medzi celkovou cenou zamestnancov pridelených úpadcovi v sume 29.089,09,- Eur a odplatou za dočasné pridelenie zamestnancov v sume 39,031,07,- Eur predstavuje plnenie v podstatne vyššej hodnote ako bola hodnota plnenia, ktoré úpadca na základe dohody získal. Dohoda tak spĺňa podstatu právneho úkonu bez primeraného protiplnenia. Okrem toho, podľa údajov Obchodného registra žalovaný nemal oprávnenie na výkon činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Tieto závery platia pre obidve Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov, pričom je potrebné poukázať na značné rozdiely medzi skutočným nákladom na zamestnancov, ktoré znášal žalovaný, a odmenou, ktorú si žalovaný podľa dohody voči úpadcovi fakturoval. Čo sa týka bezhotovostných platobných príkazov, podľa žalobcu úpadca so svojimi peňažnými prostriedkami v sume 55.115,67 Eur nakladal tak, že buď splnil svoje peňažné záväzky len voči jednému z veriteľov úpadcu ako osobe s ním spriaznenej, alebo poskytol peňažné prostriedky žalovanému za účelom uspokojenia svojich peňažných záväzkov zo svojho majetku, čím umožnil realizovať žalovanému jednostranné zápočty pohľadávok, a to napriek existencii peňažných záväzkov voči ďalším veriteľom, pričom v danom čase bol v úpadku titulom predlženia. Tieto peňažné prostriedky bol pritom úpadca povinný v súlade s pravidlami pomerného uspokojovania veriteľov rozvrhnúť medzi svojich veriteľov. K otázke predlženia žalobca uviedol, že toto možno identifikovať z účtovnej závierky zostavenej úpadcom za rok 2018, kde vykazoval záporné vlastné imanie v sume 62,079,- Eur. Podľa účtovnej závierky za rok 2017 vykazoval úpadca kladné imanie v sume 38.916,- Eur, ktorého stav sa však v priebehu roka výrazne zmenil, keď úpadca vykazoval stratu vo výške 30.537,89,- Eur, pričom ku dňu 01.08.2018 rozhodol jediný spoločník úpadcu o vyplatení zisku v celkovej sume 32.211,33,- Eur. Ak by konateľ a spoločník úpadcu pred rozhodnutím o vyplatení zisku vykonali test úpadku, tak by museli dospieť k záveru, že najneskôr dňom rozhodnutia o vyplatení zisku, sa úpadca dostal do predlženia. Žalobca poukázal aj na to, že vzhľadom na skutočnosť, že žalované právne úkony boli urobené v prospech osoby spriaznenej s úpadcom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že popiera skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a uvádza vlastné tvrdenia o dotknutých skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení. Predmetom Zmluvy o poskytovaní ekonomických a sprostredkovateľských služieb nebolo len spracovanie účtovníctva, ale aj vedenie skladového hospodárstva a vykonávanie inventarizácie a objednávania tovaru. Ďalšou zmluvnou činnosťou žalovaného bola adjustácia tovaru, vykonávalo sa aranžovanie výkladu, figurín a rozmiestnenie tovaru podľa značiek a farebnosti. Nemožno preto zmluvu posudzovať iba v rozsahu
spracovania účtovníctva tak, ako to uvádza žalobca a dohodnutá ročná odmena je primeraná. K dohodám o dočasnom pridelení zamestnancov žalovaný uviedol, že fakturovaná suma predstavovala dojednanú odplatu za každého dočasne prideleného zamestnanca vo výške 7,- Eur bez DPH za každú odpracovanú hodinu + ďalšie náklady (cestovné, hotové výdavky a pod.). Táto suma zahŕňala tzv. superhrubú mzdu vrátane odvodov a všetky tieto náklady uhrádzal žalovaný. V nákupnom centre bola pritom otváracia doba 12 hodín denne nepretržite, čo pri počte 5491 hodín odpracovaných za rok 2018 predstavuje odplatu vo výške 38.437,- Eur. Zvyšok fakturovanej sumy predstavuje paušálny poplatok za cestovné vo výške 49,50 Eur mesačne. Fakturovaná suma tak bola jednoznačne primeraná, pričom úpadca a žalovaný pri dočasnom prideľovaní zamestnancov nepostupovali tak, že by sa vytváral zisk a žalovaný fakturoval len skutočne vynaložené náklady. Čo sa týka bezhotovostných úhrad, tieto úpadca nerealizoval v rozpore s princípom pomerného uspokojenia a zaplatením faktúr žalovanému uhrádzal nevyhnutné výdavky spojené s fungovaním prevádzky. V prípade ich neuhradenia alebo pomerného uhradenia by ohrozil samotný chod prevádzky a zároveň by čo i len čiastočným nevyplatením miezd a odstupného mohol naplniť skutkovú podstatu trestného činu.
4. Okresný súd po vykonanom dokazovaní posudzoval vo vzťahu k uplatneniu práva odporovať dotknutým právnym úkonom zachovanie prekluzívnej lehoty 1 roka od vyhlásenia konkurzu. Uznesenie, ktorým bol vyhlásený konkurz, bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 11.07.2019, pričom za deň zverejnenia sa považuje deň 12.07.2019. Posledným dňom ročnej lehoty tak bol deň 13.07.2020, kedy bola žaloba na súde podaná. Okresný súd ďalej konštatoval zachovanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako správcu konkurznej podstaty a uplatnenie práva proti žalovanému ako osobe, ktorá s dlžníkom odporovateľný úkon dohodla. Tým bola naplnená aj podmienka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Okresný súd ďalej uviedol, že medzi stranami nebolo sporné uzatvorenie platných zmlúv a dohôd, a tiež vykonanie bezhotovostných platobných príkazov. Sporná medzi stranami bola okolnosť naplnenia podmienok odporovateľnosti napadnutých právnych úkonov, a to tak všeobecných predpokladov podľa § 57 ZKR, ako aj osobitných predpokladov vyžadovaných pri jednotlivých skutkových podstatách podľa § 58, § 59 a § 60 ZKR.
5. Okresný súd predovšetkým posudzoval splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúceho právneho úkonu. Okresný súd uviedol, že bez ohľadu na to, ktorá osobitná skutková podstata odporovateľnosti je uplatnená, je potrebné skúmať naplnenie všetkých predpokladov odporovateľnosti podľa § 57 ZKR, vo vzťahu ku ktorým povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcu. Žalobca je povinný preukázať, že právny úkon dlžníka ukrátil ktorúkoľvek, teda čo aj len jednu riadne prihlásenú pohľadávku veriteľa, ktorá existovala v čase, keď právny úkon dlžníka bol uskutočnený, resp. nadobudol účinnosť. Odporovateľnosť súčasne predpokladá existenciu úkonu, v dôsledku ktorého nebude môcť byť pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená buď vôbec, alebo čiastočne. Aj v prípade, ak by právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, nemožno sa domáhať odporovateľnosti, pokiaľ majetok dlžníka, ktorý mu ostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky. Stav majetku dlžníka je potrebné skúmať k momentu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, nakoľko len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline.
6. Okresný súd ďalej konštatoval, že platnosť predmetných právnych úkonov nebola medzi stranami sporná a tieto sa týkali majetku dlžníka. Z konečného zoznamu pohľadávok, ktorý je súčasťou konkurzného spisu, mal okresný súd preukázané, že v čase uzatvorenia Zmluvy o poskytovaní ekonomických a sprostredkovateľských služieb a dohôd o dočasnom pridelení zamestnancov existovali žalobcom označené pohľadávky veriteľov, ktoré boli v konkurze prihlásené a zistené. Išlo o pohľadávku veriteľa UniCredit Bank zo zmluvy o úvere, ktorá bola prihlásená v celkovej sume 14.064,91,- Eur, a z ďalšej zmluvy o úvere v sume 9.991,89,- Eur. Ďalej boli prihlásené pohľadávky veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. v sume 22.310,25,- Eur a v sume 31.432,93,- Eur, rovnako zo zmluvy o úvere. K naplneniu podmienky podľa § 57 ods. 4 ZKR poukazoval žalobca na skutočnosť, že dotknuté úkony realizoval úpadca počas jeho preukázateľného predlženia, ktoré podľa žalobcu možno identifikovať z účtovnej závierky zostavenej úpadcom za rok 2018, v ktorej úpadca vykazoval záporné vlastné imanie. Ďalej žalobca poukazoval na účtovnú závierku úpadcu za rok 2017 s tým, že najneskôr dňom rozhodnutia jediného spoločníka o vyplatení zisku, teda dňom 01.08.2018 sa úpadca dostal do predĺženia ako jednej z foriem úpadku. Žalobca ďalej argumentoval tým, že v danom prípade sa úpadok predpokladá, keďže
napádané úkony boli urobené medzi spriaznenými osobami. Okresný súd zdôraznil, že predpoklad úpadku daný zákonnou úpravou nie je možné zamieňať s hmotnoprávnou podmienkou vyplývajúcou z § 57 ods. 4, že ide o ukracujúci právny úkon. Okresný súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 13CoKR/11/2021, v zmysle ktorého sa úpadok nerovná ukracujúci právny úkon, teda predpoklad úpadku súčasne neznamená preukázanie hmotnoprávnej podmienky, že ide o ukracujúci úkon. Podľa krajského súdu úpadok vo forme predlženia alebo insolvencie ešte neznamená kvalifikované zmenšenie majetkového substrátu úpadcu, nepreukazuje, že ide o ukracujúci úkon a úpadok tak nedáva odpoveď na základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti, t. j. či došlo k ukráteniu veriteľov.
7. Podľa Okresného súdu žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť, pokiaľ neposkytol porovnanie stavu majetku pred uskutočnením odporovaných úkonov a po ich účinnosti. Žalobca neposkytol tvrdenia a dôkazy, ktoré by dali základ pre vyvodenie dopadu napadnutých úkonov v majetkovej sfére dlžníka s dôsledkom ukrátenia uspokojenia prihlásených pohľadávok. Žalobca nepreukázal, že majetok úpadcu pred účinnosťou právnych úkonov stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov, a to, že po vykonaní týchto úkonov došlo k takému zmenšeniu majetku, ktorý nestačil na uspokojenie pohľadávok, resp. sa miera uspokojenia pohľadávok znížila. Žalobca tak nepreukázal základný predpoklad pre odporovaciu žalobu, že išlo o ukracujúce úkony. Samotné poukázanie na stav pohľadávok úpadcu veriteľov nepreukazuje bez ďalšieho majetok úpadcu, keď záväzky úpadcu, resp. pohľadávky veriteľov sú len jednou zložkou stavu majetku. Ďalšou sú pohľadávky, veci a iné práva oceniteľné peniazmi. Existencia pohľadávok veriteľov nie je bez ďalšieho preukázaním podmienky ukracujúceho úkonu. Zo strany žalobcu nebolo poskytnuté majetkové vyhodnotenie úpadcu, t. j. či majetkové pomery dlžníka v období uskutočnenia, resp. účinnosti dotknutých úkonov sa zmenili tak, že spôsobili ukrátenie uspokojenia pohľadávok prihlásených veriteľmi. Pokiaľ si žalobca svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnil, nebolo možné žalobe vyhovieť a s ohľadom na tento záver nebolo dôvodné posudzovať ani ďalšie námietky žalovaného uplatnené v rámci jeho procesnej obrany. Okresný súd preto zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom konateľa žalovaného ohľadom otázok týkajúcich sa predmetu Zmluvy o poskytovaní ekonomických a sprostredkovateľských služieb a k ozrejmeniu spôsobu fungovania podnikateľskej činnosti úpadcu a žalovaného. S ohľadom na záver o nedôvodnosti žaloby v časti uplatneného odporovacieho práva, konštatoval okresný súd aj nedôvodnosť súvisiaceho uplatneného nároku na zaplatenie peňažnej náhrady z odporovateľných úkonov, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol s prihliadnutím na skutočnosť, že stranou úspešnou v konaní bol žalovaný, ktorému tak priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, v rozsahu 100%.
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca cestou právneho zástupcu, a to z dôvodov, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd vychádzal zo záveru, že žalobca nepreukázal naplnenie základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR. Tento záver podľa žalobcu nevyplýva z obsahu predloženej dokumentácie a je výsledkom nesprávneho procesného postupu, ktorým okresný súd žalobcovi znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Závery okresného súdu sú zároveň v rozpore s vykonaným dokazovaním. Okresný súd na v poradí prvom pojednávaní vyslovil v rámci predbežného právneho posúdenia názor, ktoré tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné, pričom za spornú označil otázku naplnenia predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov. Na totožnom pojednávaní zároveň okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a bezprostredne na to vyhlásil rozsudok. Podľa žalobcu okresný súd zvolil nesprávny postup, keď žalobcovi neposkytol priestor náležite sa vysporiadať so skutočnosťou, ktorú okresný súd považoval za spornú. Okresný súd tak nerešpektoval princíp kontradiktórnosti konania a nevyužil ani možnosť nariadiť pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu, ktoré by zabránilo vydaniu prekvapivého súdneho rozhodnutia. Okresný súd tým porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.
9. Žalobca ďalej argumentoval tým, že žalovaný vo svojich vyjadreniach a prednesoch na pojednávaní, ani len nepriamo, alebo okrajovo nespochybnil tvrdenia žalobcu o ukrátení pohľadávok v intenciách ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR. Podľa žalobcu boli napadnuté úkony realizované v čase, kedy bol úpadca v stave úpadku, teda v stave, kedy hodnota jeho majetku bola nižšia ako hodnota jeho záväzkov. Napádanými právnymi úkonmi došlo k odčerpaniu finančných prostriedkov z predlženého majetku úpadcu na ťarchu ostatných veriteľov, v dôsledku čoho nemohli byť prihlásené pohľadávky
uspokojené ani len z časti. Žalobca ďalej uviedol, že zo strany žalovaného v priebehu súdneho konania nedošlo k žiadnemu ani okrajovému nieto výslovnému alebo účinnému popretiu tvrdenia žalobcu o naplnení predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, v dôsledku čoho sa jednalo o tvrdenie medzi stranami nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP. Žalovaný tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom preukazujúce naplnenie tejto podmienky nepoprel. Svojím postupom okresný súd hrubým spôsobom zasiahol do priebehu konania v neprospech žalobcu a zaviedol do sporového konania neprípustné prvky inkvizičnej zásady, čím zároveň porušil zásady, ktorými sa civilné sporové konanie riadi. Neprípustný tak bol aj postup okresného súdu, ktorý prekvapivo označil za medzi stranami sporné naplnenie predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, pričom žalobcovi nedal priestor na predloženie ďalších dôkazov a dokazovanie hneď ukončil a rozhodol rozsudkom tak, že žalobu zamietol. Žalobca poukázal na skutočnosť, že z jeho strany bola predložená do konania účtovná dokumentácia úpadcu ozrejmujúca účtovný a finančný stav spoločnosti vrátane stavu majetku a záväzkov v období uskutočnenia odporovateľných úkonov. Podľa účtovnej evidencie bol úpadca v priebehu roku 2017 ešte spôsobilý uspokojovať záväzky voči svojim veriteľom aspoň čiastočne, avšak ku dňu 31.12.2018 vykazoval už záporné vlastné imanie. Vyplatením zisku sa tak najneskôr dňom 01.08.2018 dostal úpadca do predlženia ako jednej z foriem úpadku, pričom napadnuté právne úkony boli realizované v období od 12.07.2018 do 23.01.2019. Úpadca tak nedisponoval aktívami, z ktorých by bolo možné uspokojiť pohľadávky veriteľov, a po nadobudnutí účinnosti odporovateľných úkonov sa miera uspokojenia pohľadávok výrazne znížila a majetok úpadcu nepostačoval na uspokojenie pohľadávok ani z časti. Ako ďalšie pochybenie žalobca vníma to, že do konania nebol prizvaný odborník z odboru ekonómie a účtovníctva za účelom objasnenia skutočností vyplývajúcich z účtovnej dokumentácie, a to najmä majetkového vyhodnotenia úpadcu. Ak by tak okresný súd postupoval, nemohol by dôjsť k záveru, že nebola preukázaná podmienka odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR. Podľa žalobcu napádanými úkonmi došlo k ukráteniu prihlásených pohľadávok veriteľov, a preto žalobca žiadal, aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým rozsudok okresného súdu zmení a žalobe vyhovie, alebo aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
10. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny. Čo sa týka námietok ohľadom vyhlásenia rozsudku na prvom pojednávaní, poukázal žalovaný na § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd vedie pojednávanie tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. Okresný súd tak postupoval v súlade so zákonom. Žalobca bol povinný uplatniť návrhy na vykonanie dôkazov riadne a včas, a ak ďalšie návrhy neuviedol, okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok. Nie je pravdou tvrdenie, že by žalovaný nespochybnil a nevyvrátil tvrdenia žalobcu o ukrátení pohľadávok podľa § 57 ods. 4 ZKR. Žalovaný už vo vyjadrení k žalobe uviedol, že popiera skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a uvádza vlastné tvrdenia o dotknutých skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení. Žalovaný uviedol komplexné posúdenie dotknutých skutkových okolností, pretože tak, ako ich uviedol žalobca, ich považoval za nesprávne interpretované, zmätočné a klamlivé. Tento postup žalobca realizoval jednak vo svojich písomných podaniach, a tiež v prednesoch na pojednávaní. Aj okresný súd mal za to, že žalovaný účinne poprel skutkové tvrdenia žalobcu. Čo sa týka nevyjadrenia sa k bezhotovostným úhradám, žalovaný uviedol, že z kontextu vyjadrenia k žalobe vyplýva, že všetky tam uvedené bezhotovostné úhrady a zápočty boli spôsobom zániku záväzku úpadcu voči žalovanému. Žalovaný z dôvodu opatrnosti uviedol, že úkon jediného spoločníka úpadcu o vyplatení nerozdeleného zisku, zjavne nespôsobil predlženie úpadcu, keďže podľa účtovnej závierky za rok 2017 bolo vlastné imanie úpadcu kladné v sume 38.916,- Eur a nerozdelený zisk bol už účtovaný v pasívach spoločnosti. Rozhodnutím o jeho vyplatení tak spoločník nevytvoril nový záväzok, ktorým by spôsobil úpadok. Žalovaný nepovažoval za správny ani názor žalobcu, že by okresný súd mal do konania prizvať odborníka z oblasti ekonómie. Ak bol žalobca názoru, že to bolo potrebné, mohol navrhnúť vykonanie takéhoto dôkazu, ktorý návrh však nevykonal. Súd nie je stranou sporu a nie je jeho úlohou produkovať dôkazy v prospech jednej alebo druhej strany. Žalovaný tak žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť.
11. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na argumentácii, že okresný súd mal pred prvým pojednávaním nariadiť predbežné prejednanie sporu. Ak tak neurobil a na pojednávaní vyhlásil rozsudok, malo to za následok vydanie prekvapivého súdneho rozhodnutia. Žalobca zotrval aj na argumentácii, že okresným súdom určená sporná skutočnosť existencie ukracujúceho právneho úkonu bola z jeho strany v konaní riadne tvrdená a preukázaná. Podľa žalobcu nemožno dospieť k záveru, že by sa žalovaný vo svojich vyjadreniach zameral na popretie skutočnosti ohľadom ukrátenia pohľadávok veriteľov. Zo strany žalovaného nedošlo ani len k čiastočnému popretiu dôkazmi doložených tvrdení
žalobcu o naplnení predpokladu podľa § 57 ods. 4 ZKR. Okresný súd v civilnom sporovom konaní aplikoval vyšetrovaciu zásadu v rozpore s koncepciou a charakterom civilného sporového konania, keď na jedinom pojednávaní nečakane a v rozpore s legitímnymi očakávaniami žalobcu označil za medzi stranami sporné naplnenie predpokladu odporovateľnosti podľa tohto ustanovenia. Zároveň na tomto jedinom pojednávaní bolo urýchlene ukončené dokazovanie a bolo rozhodnuté v merite veci, čím bolo porušené právo žalobcu na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Nesprávny bol tiež postup okresného súdu, ktorý si neprizval odborníka alebo znalca z odboru účtovníctva ekonómie, ktorý by ozrejmil žalobcom predložené účtovné výkazy. Okresný súd tieto listinné dôkazy nesprávne interpretoval a dospel k záveru o nenaplnení jednej zo základných hmotnoprávnych podmienok odporovateľnosti právneho úkonu.
12. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca len duplikuje už uvedené tvrdenia, zotrval na svojich doterajších písomných podaniach a vyjadreniach na pojednávaní. Čo sa týka otázky znaleckého dokazovania, žalovaný uviedol, že takýto návrh nebol zo strany žalobcu podaný, a teda okresný súd nemal dôvod takto konať z vlastnej iniciatívy.
13. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalobcu za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
14. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/8/2022-258 zo dňa 12.06.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
15. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
16. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, keď odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku, a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré odvolateľ vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení tohto rozsudku krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005 pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu a je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti a dá sa odpoveď na kľúčovú odvolaciu argumentáciu. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012 ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“
20. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávny procesný postup okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, a tiež nesprávne skutkové zistenia okresného súdu plynúce z vykonaného dokazovania. Žalobca v tejto súvislosti namietal procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý vo veci rozhodol na jedinom pojednávaní bez toho, aby pred pojednávaním nariadil predbežné prejednanie sporu, ďalej namietal, že žalovaný účinným spôsobom nepoprel naplnenie predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, v dôsledku čoho malo byť toto tvrdenie považované za medzi stranami nesporné, a namietal tiež vyhodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom, najmä v kontexte predloženej účtovnej dokumentácie s tým, že sa jednalo o zložitejšiu problematiku, a preto okresný súd pochybil, ak do konania neprizval odborníka z odboru ekonómie a účtovníctva.
21. Za účelom posúdenia uvedených námietok sa krajský súd v potrebnom rozsahu oboznámi so spisovým materiálom. Z tohto je zrejmé, že podanou žalobou žalobca uplatnil nárok na určenie neúčinnosti ním vymedzených právnych úkonov úpadcu voči veriteľom v konkurznom konaní, a zároveň žiadal žalovanému uložiť povinnosť vrátiť do všeobecnej podstaty úpadcu vymedzené peňažné plnenie. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril v podaní zo dňa 02.10.2020 (č.l. 82 spisu), kde uviedol, že popiera skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a uvádza vlastné tvrdenia o dotknutých skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení. Žalovaný v tomto podaní ďalej poskytol vyjadrenie ku všetkým jednotlivým žalobcom namietaným právnym úkonom s tým, že dohodnutá výška protiplnenia, ktoré na základe napadnutých zmlúv úpadca plnil, je podľa žalovaného primeraná. K úkonom, ohľadom ktorých žalobca tvrdil ich zvýhodňujúci charakter, žalovaný argumentoval, že nimi úpadca uhrádzal nevyhnutné výdavky spojené s fungovaním prevádzky, ktorých neuhradenie by ohrozilo samotný chod prevádzky, a prípadne by mohlo viesť k trestnému stíhaniu pre nevyplatenie mzdy, či odstupného, a zároveň v zhrňujúcom závere vo vzťahu k napadnutým úkonom uviedol, že nemožno uvažovať o akýchkoľvek právnych úkonoch bez primeraného protiplnenia, či následných zvýhodňujúcich alebo ukracujúcich právnych úkonoch vo vzťahu k veriteľovi úpadcu, a preto žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Svoju argumentáciu ohľadom napádaných úkonov žalovaný zopakoval a doplnil v písomnom podaní zo dňa 29.03.2021 (č.l. 107 spisu) a cestou právneho zástupcu tiež na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 07.07.2022 (zápisnica založená na č.l. 182 spisu), kde žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru neboli naplnené a preukázané všeobecné dôvody odporovateľnosti ani osobitné dôvody odporovateľnosti podľa § 58 zákona o konkurze. Z uvedeného teda plynie, že žalovaný v priebehu celého súdneho konania popieral dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, pričom v zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Zo strany žalovaného tak popretím skutkových tvrdení uvedených v žalobe a uvedením vlastných tvrdení o dotknutých skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení, ako aj jeho argumentáciou o nenaplnení predpokladov odporovateľnosti, či už vo vzťahu k zvýhodňujúcim právnym úkonom alebo úkonom bez primeraného protiplnenia tak, ako charakter týchto úkonov tvrdil žalobca, došlo k popretiu zákonom stanovených predpokladov odporovateľnosti, medzi ktoré patrí aj naplnenie podmienky ukrátenia v zmysle úpravy ust. § 57 ods. 4 ZKR. Ak žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach naplnenie predpokladov odporovateľnosti popieral, tak bolo na mieste okresným súdom na nariadenom pojednávaní vymedziť sporné a nesporné okolnosti prejednávanej veci a tieto zohľadniť aj v rámci predbežného právneho posúdenia. O neúčinnom popretí rozhodujúcich skutkových tvrdení by bolo možné hovoriť v prípade, ak by zo strany žalovaného boli prezentované len všeobecné vyhlásenia, napríklad v podobe, že žalovaný so žalobou nesúhlasí, alebo že považuje žalobu za nedôvodnú, bez toho, že by žalovaný uviedol vlastné skutkové tvrdenia. Ak žalovaný o rozhodujúcich skutkových okolnostiach predložil vlastné skutkové
tvrdenia, jednak v písomných vyjadreniach, a jednak na pojednávaní, ktoré okresný súd vo veci nariadil, tak z jeho strany došlo k popretiu skutkových tvrdení žalobcu ako protistrany. Samotné predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je potrebné považovať za výslovné popretie skutkového tvrdenia protistrany. Žalovaný tým, že prezentoval vlastné skutkové okolnosti vo vzťahu k úkonom, ktorých odporovateľnosť bola predmetom konania na základe podanej žaloby, podľa názoru krajského súdu účinným spôsobom poprel tvrdenia žalobcu vrátane tvrdenia o tom, že by týmito úkonmi malo dôjsť k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu. Krajský súd tak dospel k záveru, že odvolacia argumentácia žalobcu, že by jeho tvrdenie o naplnení predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR malo byť medzi stranami konania nesporné, neobstojí.
22. Rovnako nepovažuje za dôvodnú krajský súd ani odvolaciu námietku žalobcu v tom smere, že zo strany okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jeho procesných práv takým procesným postupom okresného súdu, ktorý po tom, ako označil za medzi stranami sporné naplnenie predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, nedal žalobcovi priestor na predloženie ďalších dôkazov. Z vyššie uvedenej zápisnice z pojednávania pred okresným súdom vyplýva, že na začiatku pojednávania okresný súd umožnil tak žalobcovi ako aj žalovanému, aby predniesli cestou svojich právnych zástupcov vyjadrenia vo veci a následne určil, ktoré okolnosti považuje za medzi stranami sporné a za nesporné. Následne podľa obsahu zápisnice bol sporovým stranám daný priestor na ich ďalšie vyjadrenia, pričom právny zástupca žalobcu vo svojom prednese poukázal len na obsah pripojeného konkurzného spisu a z neho na konečný zoznam pohľadávok, ktoré existovali v čase urobenia napádaných právnych úkonov. K oboznámeným listinným dôkazom neboli sporovými stranami uplatnené žiadne pripomienky. Následne žalovaný navrhol doplnenie dokazovania, ktoré dokazovanie bolo uznesením okresného súdu zamietnuté. Z uvedeného tak možno konštatovať, že zo strany žalobcu potom, ako okresný súd uviedol predbežné právne posúdenie a uviedol, ktoré tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré nesporné, neboli uplatnené žiadne nové skutkové tvrdenia a neboli z jeho strany navrhované ani žiadne dôkazy, a to napriek tomu, že zo strany okresného súdu bol na to sporovým stranám vytvorený dostatočný priestor.
23. Krajský súd uvádza, že žalobca mal v konaní pred súdom prvej inštancie zabezpečenú možnosť na realizáciu jeho procesných práv a bola mu vytvorená možnosť obhájenia jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno- právnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu na to, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade žalobcovi, ktorý podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalovanému, a zároveň postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností.
24. Rovnako krajský súd nehodnotí ako dôvodnú ani námietku žalobcu, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu jeho procesných práv postupom okresného súdu, ktorý vo veci nenariadil predbežné prejednanie veci podľa § 168 ods. 1 CSP. Krajský súd vo vzťahu k tomuto zákonnému ustanoveniu uvádza, že z neho nevyplýva povinnosť pre okresný súd, aby pred prvým pojednávaním vždy nariadil predbežné prejednanie veci. Predbežné prejednanie veci podľa tohto ustanovenia sa nariaďuje len v prípade, ak súd nerozhodne inak. Jedná sa o fakultatívnu fázu konania, ktorá môže byť odôvodnená napríklad skutkovou a právnou zložitosťou sporu, kedy konajúci súd dospeje k záveru, že predbežné
prejednanie veci je potrebné s ohľadom na ďalší procesný postup v konaní. Je teda dané na vôľu konajúceho sudcu, či pristúpi k predbežnému prejednaniu sporu, alebo túto fázu konania vynechá a nariadi vo veci priamo pojednávanie. Keďže predbežné prejednanie sporu prestavuje iba fakultatívny inštitút sporového konania, tak jeho absencia nemôže signalizovať vadu v procesnom postupe súdu, ktorá by mohla mať za následok zásah do procesných práv žalobcu. V tomto smere možno krajským súdom poukázať napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 9Cdo/139/2021, kde sa najvyšší súd stotožnil so závermi odvolacieho súdu, že absencia postupu podľa § 168 CSP nezakladá vadu procesného postupu súdu. Krajský súd tak dospel k záveru, že námietka žalobcu, že by mu okresný súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva tak, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, nemôže obstáť.
25. Krajský súd považuje za potrebné poukázať aj na úpravu ust. § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého vedie súd pojednávanie tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. V tomto ustanovení Civilný sporový poriadok zakotvuje taký postup súdu prvej inštancie, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednávaná a rozhodnutá bez toho, aby dochádzalo k zbytočným odročovaniam nariadených súdnych pojednávaní. Zo zápisnice z pojednávania pred okresným súdom pritom nevyplýva, že by na pojednávaní vyvstali akékoľvek okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup súdu smerujúci k vykonaniu ďalšieho pojednávania vo veci, keď ani samotný žalobca, ktorý tento postup súdu prvej inštancie napáda, na predmetnom pojednávaní neuviedol žiadne nové skutkové tvrdenia a nenavrhol vykonanie žiadnych ďalších dôkazov.
26. Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
27. Žalobca svoju námietku nesprávnych skutkových zistení okresného súdu uplatnil predovšetkým proti posúdeniu otázky naplnenia predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR okresným súdom. Žalobca v tomto smere argumentoval odkazom na účtovnú dokumentáciu preukazujúcu účtovný a finančný stav spoločnosti úpadcu, pričom poukazoval na vykazovanie kladného vlastného imania úpadcom v sume 38.916,- Eur ku dňu 31.12.2017 a na vykazovanie záporného vlastného imania v sume 62.079,- Eur ku dňu 31.12.2018. Žalobca tak argumentoval, že v čase vykonania napádaných právnych úkonov bola hodnota majetku úpadcu v zjavnom nepomere k hodnote jeho záväzkov a po nadobudnutí účinnosti týchto úkonov sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu výrazne znížila. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné zdôrazniť, že zo strany žalobcu išlo o žalobu, ktorou žalobca odporoval právnym úkonom zmlúv úpadcu z dôvodu, že sa jednalo o úkony bez primeraného protiplnenia a o zvýhodňujúce právne úkony v zmysle ust. § 60 a § 59 ZKR. Okresný súd v tejto súvislosti vecne správne konštatoval, že základom každej odporovacej žaloby uplatnenej v zmysle relevantných ustanovení ZKR je predovšetkým preukázanie, že úkony, ktorým žalobca odporuje, sú úkony, ktorými sa ukracuje uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu. Krajský súd v tomto smere považuje za relevantné citovať zákonnú právnu úpravu.
28. Podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
29. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní pohľadávku prihlásil. To, aby právny úkon ukracoval uspokojenie niektorej z prihlásených pohľadávok, je základnou a všeobecnou podmienkou každej skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu, bez ktorej právo odporovať právnemu úkonu nevznikne. Ide o všeobecnú podmienku, ktorá vždy pristupuje k jednotlivým skutkovým podstatám odporovateľných právnych úkonov. Táto podmienka musí byť v každom jednotlivom prípade (pri každej skutkovej podstate) splnená. Konkrétny právny úkon úpadcu - dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok. Na základe vyššie uvedeného je pri ukracujúcom právnom úkone rozhodujúca skutočnosť, či v dôsledku uzatvorenia právneho úkonu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či týmito právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, je vždy vecou zisťovania a dokazovania v každom konaní za dôkaznej povinnosti žalobcu, ktorý takýmto právnym úkonom odporuje.
30. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v dobe vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Pokiaľ ide o podmienku, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa bude vecou dôkazného bremena žalobcu. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu zostane na uspokojenie pohľadávky. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ak okresný súd v zhode aj s vyššie uvedenými teoretickými východiskami napokon uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky uplatnenia odporovateľnosti právnych úkonov uvedených v žalobe, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, ako základného predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti v § 58 - 60 ZKR, tak krajský súd sa s týmto záverom v rovine neunesenia dôkazného bremena žalobcu stotožnil. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že ani v rámci podaného odvolania žalobca nešpecifikoval, neuviedol skutočnosti, z ktorých by bolo možné závery okresného súdu vyvodiť ako nesprávne.
31. Odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca ako nositeľ dôkazného bremena musí základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti vyplývajúcu z ust. § 57 ods. 4 ZKR preukázať. Musí teda preukázať, že právne úkony, ktorým odporoval, boli úkonmi, ktorými bola pohľadávka veriteľa prihlásená v konkurznom konaní ukrátená. Právny úkon, ktorý tento predpoklad nespĺňa, nie je možné úspešne odporovateľnosťou napadnúť. Z výsledkov vykonaného dokazovania pritom neplynie, že by dotknutými
právnymi úkonmi došlo k zmenšeniu rozsahu disponibilného majetku dlžníka a tým k ukráteniu jeho veriteľov. Žalobca, ktorý v konaní nepreukázal ukrátenie veriteľov v dôsledku napadnutých právnych úkonov dlžníka, tak nemôže byť v konaní o odporovacej žalobe úspešný. Krajský súd v tomto smere, za rešpektovania zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax a tiež ustálenú rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, z ktorej rovnako plynie, že hmotnoprávnym predpokladom každej odporovateľnosti je, že ide o ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov v podobe ukrátenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. V prípade odporovania právnym úkonom žalobca musí preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju pohľadávku (uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 25CoKR/5/2013 zo dňa 15.5.2013, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoKR/60/2011 zo dňa 31.7.2012, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/14/2015, rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/11/2016 a sp. zn. 13CoKR/34/2016). Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, k čomu však z jeho strany nedošlo.
32. V tomto smere nemôže obstáť všeobecná argumentácia žalobcu s poukazom na úpadcom po vykonaní napadnutých úkonov evidované záporné vlastné imanie. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke krajský súd uvádza, že len zo samotného v účtovníctve evidovaného záporného vlastného imania nie je možné konštatovať záver vo vzťahu ku skutočnému rozsahu disponibilného majetku dlžníka a tým ani záver o ukrátení jeho veriteľov. Majetok evidovaný v účtovníctve bez ďalšieho nemožno stotožňovať so skutočným stavom majetku, jeho hodnotou a tým aj možnosťou z neho uspokojiť pohľadávky veriteľov, keď napr. časť majetku môže byť po jeho účtovnom odpísaní evidovaná v účtovnej hodnote, ktorá nekorešponduje jeho aktuálnej hodnote trhovej. Stav majetku dlžníka je potrebné skúmať k momentu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, pretože len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. Otázku ukrátenia v zmysle ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. nemožno posudzovať len vo väzbe na rozsah uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov, ale vždy na konkrétne majetkové pomery úpadcu v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia k majetkovým pomerom dlžníka a k otázke kvalifikovaného zmenšenia majetku dlžníka, v dôsledku ktorého nemohlo dôjsť k uspokojeniu pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Zo skutkových tvrdení žalobcu ani z predložených dôkazných prostriedkov nevyplynuli skutočnosti týkajúce sa hodnoty majetku úpadcu v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov a následne po ich uskutočnení z hľadiska konkrétneho dopadu týchto úkonov na majetkové pomery úpadcu a možnosť uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov úpadcu. Bolo zásadne povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať, že v dôsledku odporovaného právneho úkonu sa majetok úpadcu zmenšil takým spôsobom, že zostávajúci majetok nestačil na úplné uspokojenie v danom čase existujúcich pohľadávok veriteľov, ktorí si súčasne prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní. Kvalifikovaný ekonomický dopad odporovaného právneho úkonu v majetkovej sfére dlžníka je možné vyhodnotiť len za preukázania stavu majetku úpadcu k okamihu účinkov napadnutých právnych úkonov. Žalobca bol pritom nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti k otázke, či sa majetok úpadcu, ktorý zostal po vykonaní odporovaných právnych úkonov, zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok úpadcovi zostal na uspokojenie prihlásených pohľadávok ostatných veriteľov.
33. Ak žalobca v odvolaní namietal, že podľa predloženej účtovnej dokumentácie úpadcu malo byť zrejmé, že po nadobudnutí účinnosti odporovateľných právnych úkonov sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu výrazne znížila, tak s prihliadnutím na vyššie uvedené závery sa s touto odvolacou argumentáciou žalobcu nie je možné stotožniť. Ako už bolo konštatované, zo samotnej účtovnej evidencie úpadcu nie je možné zistiť reálnu trhovú hodnotu majetku úpadcu, a teda ani posúdiť, či v dôsledku žalobcom napadnutých právnych úkonov úpadcu došlo k takému zmenšeniu majetku úpadcu, že po vykonaní týchto úkonov už úpadcovi nezostal majetok, z ktorého by mohli byť prihlásené pohľadávky veriteľov uspokojené, resp. že sa miera uspokojenia týchto pohľadávok znížila. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že sa jednalo o zložitejšiu problematiku, z čoho žalobca vyvodzuje pochybenie okresného súdu v tom, že do konania nebol prizvaný odborník z odboru ekonómie a účtovníctva, zvýrazňuje krajský súd, že nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v konaní bol primárne žalobca. Krajský súd zdôrazňuje základnú zásadu plynúcu z ust. § 185 ods. 1 CSP, na ktorej je postavené vykonávanie dokazovania v civilnom sporovom konaní, a síce zásadu, že súd rozhoduje len na základe navrhnutých dôkazov. Dokazovanie v civilnom sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
ktorá ukladá procesnú zodpovednosť v dokazovaní sporovým stranám a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní ako aj vykonávaní dôkazov. Nebolo potom namieste, aby okresný súd bez návrhu vykonával dokazovanie zabezpečením odborného vyjadrenia či znaleckého posudku, ak žalobca vykonanie takéhoto dokazovania nenavrhol. Krajský súd v tomto smere opätovne zvýrazňuje, že dôkazná iniciatíva podľa ustanovení Civilného sporového poriadku zaťažuje predovšetkým sporové strany a žalobcovi ako nositeľovi dôkazného bremena nič nebránilo, aby v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhol vykonanie takého dokazovania, ktoré považoval za potrebné na unesenie svojho dôkazného bremena.
34. K sumáru dôkazov, ktoré označil žalobca a ktoré boli vykonané pred okresným súdom, sa zo strany krajského súdu uvádza, že žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť, pokiaľ neposkytol porovnanie stavu majetku pred uskutočnením odporovaných právnych úkonov a po ich účinnosti. Žalobca neposkytol tvrdenia, neposkytol dôkazy, ktoré by dali základ pre vyvodenie kvalifikovaného dopadu napadnutých právnych úkonov dlžníka v jeho majetkovej sfére, t.j. s dôsledkom ukrátenia uspokojenia veriteľmi prihlásených a zistených pohľadávok úplne, resp. sčasti. Žalobca nepreukázal, že majetok úpadcu pred účinnosťou odporovaných právnych úkonov stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktorí mali k tomuto momentu existujúce pohľadávky následne prihlásené do konkurzu voči úpadcovi, a ďalej nepreukázal to, že po vykonaní týchto právnych úkonov došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý nestačil na plné uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. po účinnosti odporovaných právnych úkonov sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka - úpadcu znížila. Žalobca nepreukázal základný hmotnoprávny predpoklad pre odporovaciu žalobu, a to, že išlo o ukracujúce právne úkony. Krajský súd považuje za potrebné dodať k odvolacím dôvodom žalobcu, že úpadok vo forme predlženia alebo insolvencia ešte neznamená kvalifikované zmenšenie majetkového substrátu úpadcu, nepreukazuje, že ide o ukracujúci právny úkon. Úpadok nedáva odpoveď na základnú, primárnu hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti právnych úkonov, t.j. či došlo k ukráteniu veriteľov.
35. Krajský súd tak v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri nepreukázaní predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR nemohlo byť žalobe žalobcu vyhovené a pokiaľ okresný súd takúto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, bolo toto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne odvolacím súdom potvrdené podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, a to tak vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu ako aj v závislom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.
36. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.