Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/138/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: BLUECUBE, s.r.o., Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 44 079 583, zastúpeného advokátom: JUDr. Felix Neupauer, Bratislava, Karadžičova 10, proti odporcovi: Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., Nitra, Nábrežie za hydrocentrálou 4, IČO: 36 550 949, zastúpenému advokátkou: JUDr. Anna Polonyová, Bratislava, Chorvátska 12, o zaplatenie 338.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa, proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. -398 zo dňa 23. januára 2012, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa opätovne zamietol žalobu navrhovateľa o zaplatenie majetkovej ujmy 338.000,- Eur s príslušenstvom a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 9.801,32 Eur k rukám jej právnej zástupkyne. Rozhodnutie právne odôvodnil s použitím ust. , Nariadenia vlády č. (?) a v časti o trovách konania s použitím Vecne argumentoval tým, že z vyhodnotenia dôkazov mal súd za preukázané, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca neuplatnil pohľadávku voči odporcovi tým, že nesplnil riadne povinnosti vyplývajúce z ust. a Nariadenia vlády SR č. a i napriek doplneniu dokladov do spisu podaním zo dňa 20.01.2012 a dokladov, ktoré tvorili obsah tohto podania, súd opätovne konštatoval, že navrhovateľ i napriek doručenému zrušujúcemu rozhodnutiu KS v Trnave (bez uvedenia spisovej značky a dátumu rozhodnutia) neodstránil podstatné vady podaného návrhu, ktoré spočívajú v nedostatočnej špecifikácii a vymedzení konkrétnej výmery poľnohospodárskej pôdy, ktorá spadá do ochranného pásma vodného zdroja. Mechanické rozpočítanie náhrady škody za obmedzenie poľnohospodárskeho užívania pozemkov nie je dostatočným a jasným uplatnením náhrady škody za jednotlivé roky obhospodarovania pozemkov. Založené listy vlastníctva bez súhlasu pôvodných vlastníkov pozemkov nachádzajúcich sa v ochrannom pásme vodného zdroja o uplatnenie náhrady škody nie sú dostatočným podkladom na priznanie žalovanej finančnej náhrady. Skutočnosť, že ani doplnené doklady nepreukazujú presnú identifikáciu a konkrétnu výmeru pozemkov spadajúcich do ochranného pásma vodného zdroja na uvedených pozemkoch uplatnených celkove za štyri právne subjekty, nemožno uznať podanie navrhovateľa aj s dokladmi za nespochybniteľné pre uznanie finančnej náhrady a priznať žalovanú pohľadávku. Navrhovateľ doposiaľ nepreukázal zákonným spôsobom, na ktoré pozemky a v akej výmere si uplatňuje majetkovú ujmu a tú skutočnosť, že tieto pozemky sa skutočne nachádzajú v ochranných pásmach vodných zdrojov, a že tieto pozemky skutočne od roku 2004 užíval, resp. na týchto pozemkoch aj hospodáril vrátane jeho právneho predchodcu. Keďže ani posledným podaním navrhovateľa neboli odstránené zásadné vady podaného návrhu a najmä to, že podanie navrhovateľa neobsahuje geometrický plán, prípadne nezávislým geodetom a katastrálnym úradom verifikovanú grafickú identifikáciu pozemkov, ktorá by preukazovala aj presnú výmeru pozemkov v ochranných pásmach, Návrh považoval za nedostatočný a zákonným spôsobom nezdokladovaný s poukazom na „vodného zákona“ a citovaného Nariadenia vlády SR č.

Z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. Náhradu trov konania priznal odporcovi vychádzajúc z ceny predmetu, tzn. 33.800,- Eur (?) a to za 5 úkonov právnej služby v celkovej výške 2.489,04 Eur + 146,46 Eur + DPH 473,11 Eur ako aj za stratu času za strávený čas zo sídla advokáta v Bratislave do Galanty na pojednávanie 09.02.2009, 28.09.2009 a 23.01.2012. Okrem toho priznal zrejme aj náhradu cestovných výdavkov advokáta jeho osobným motorovým vozidlom Audi A4.

Proti tomuto rozsudku podal obsiahle odvolanie navrhovateľ a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že 1. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom ( v nadväznosti na ust. ), po 2. súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. v nadväznosti na ust. ), . súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust. ), . súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. ), . rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. ).

V zdôvodnení odvolania poukázal na to, že na základe žaloby podanej ešte 14.09.2007 pôvodný navrhovateľ spoločnosť AGRA-CAK, s.r.o., so sídlom Námestie slobody 580/7, Veľké Úľany (ďalej len pôvodný navrhovateľ) sa od odporcu domáhal náhrady majetkovej ujmy vzniknutej za obdobie od 01.05.2004 do 13.09.2007 a to z titulu obmedzeného užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenského zdroja. Ochranné pásmo vodárenského zdroja týkajúce sa majetkovej ujmy uplatnenej žalobou pôvodného navrhovateľa v prebiehajúcom súdnom konaní boli určené a vymedzené Rozhodnutím, ktoré bolo špecifikované v návrhu. Pôvodný navrhovateľ v podanom návrhu navrhol vykonať znalecké dokazovanie na špecifikáciu majetkovej ujmy a jej výšky. Na základe výzvy súdu pôvodný navrhovateľ podaním zo dňa 12.11.2007 doplnil petit návrhu na konkrétnu sumu. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 07.05.2008 postúpil pôvodný navrhovateľ predmetnú pohľadávku spoločnosti OOS, spol. s r.o., IČO: 36 174 262, ktorá ju následne zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 09.05.2008 postúpila na navrhovateľa. Každé postúpenie pohľadávky bolo oznámené odporcovi a to písomne na základe oznámení o postúpení pohľadávky. Súčasťou oznámenia o postúpení pohľadávky bola rovnako výzva na zaplatenie postúpenej pohľadávky. V priebehu konania potom na základe návrhov súd prvého stupňa uznesením zo dňa 15.01.2009, č.k. -64 rozhodol o pripustení zmeny účastníkov konania na strane navrhovateľa z pôvodného navrhovateľa na aktuálneho. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 28.09.2009, č.k. -102, ktorým návrh zamietol a priznal odporcovi náhradu trov konania, ktorý rozsudok však v dôsledku podaného odvolania bol uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.11.2010, č.k. -227 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu podal navrhovateľ na súd prvého stupňa návrh na zmenu návrhu o náhradu majetkovej ujmy jej rozšírením a to s poukazom na okolnosť, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28.05.2010 nadobudol od pôvodného navrhovateľa majetkovú ujmu za ďalšie obdobie, tzn. od 14.09.2007 do 12.05.2010. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 16.05.2011, č.k. -252 pripustil navrhovanú zmenu návrhu. Na základe výzvy súdu prvého stupňa zo dňa 23.06.2011 navrhovateľ podaním zo dňa 11.07.2011 doplnil pôvodný návrh zo dňa 14.09.2007 s odôvodnením uplatňovanej majetkovej ujmy a následne podaním zo dňa 18.01.2012 doplnil špecifikáciu predmetu konania. Po takomto postupe a konaní súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za nesprávny, nezákonný a navyše arbitrárny. Rozsudok súdu prvého stupňa je výsledkom svojvôle prvostupňového súdu. O arbitrárnosti pri výklade aplikácie zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. , , ). Prvostupňový súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše ani dostatočne neodôvodil. Porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti potom zakladá porušenie základných práv a slobôd. Namietal nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Navrhovateľovi sa postupom súdu prvého stupňa pri vydaní napadnutého rozsudku odňala možnosť konať pred súdom. Spočíva to aj v tom, že na poslednom súdnom pojednávaní dňa 23.01.2012 bolo navrhovateľovi zo strany súdu krátkou cestou predložené rozsiahle vyjadrenie odporcu zo dňa 21.01.2012, ktorým sa nemal možnosť oboznámiť s dostatočným predstihom pred pojednávaním v dôsledku čoho nemohol plnohodnotne reagovať na všetky uvádzané argumenty odporcu. Keď žiadal o poskytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie, súd mu túto lehotu neposkytol a na tom istom pojednávaní vyhlásil napadnutý rozsudok, v ktorom si osvojil mnohé z nesprávnych právnych názorov odporcu uvedených práve v predmetnom vyjadrení. Vo veľmi stručnom odôvodnení napadnutého rozsudku súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa z obsahom zámenných o prechode jednotlivých pohľadávok medzi právnymi subjektmi AGRA-CAK, s.r.o., OOS, spol. s r.o. a BLUECUBE, s.r.o., mal súd za preukázané akceptujúc názor právnej zástupkyne odporcu, že terajší navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný na konanie, pretože pôvodný navrhovateľ AGRA-CAK, s.r.o., zmluvou zo dňa 07.05.2008 postúpil pohľadávku na OOS, s.r.o. v čase, keď AGRA-CAK, s.r.o., nebola držiteľom pohľadávky. Terajší právny zástupca, ktorý zastupoval aj pôvodného navrhovateľa požiadal dňa 26.05.2008 o zámenu účastníkov konania na terajšieho navrhovateľa, o dva dni spoločnosť OOS, s.r.o. dňa 09.05.2008 postúpila pohľadávky na terajšieho navrhovateľa. Medzi postupcom CAK-AGRA, s.r.o. (?) a BLUECUBE, s.r.o. prišlo z prechodu pohľadávky dňa 28.05.2010 a z tohto dôvodu sa nemohol stať terajší navrhovateľ aktívne legitimovaný v spore, pretože nemal žiadny právny vzťah podľa , aby vstúpil na miesto pôvodného navrhovateľa. Zdôvodnenie je v tejto časti absolútne nezrozumiteľné a to nielen po obsahovej, ale zjavne aj jazyko-gramatickej a už vôbec nehovoriac o právnej stránke úplne zmätočné. K vyššie uvedenému zdôvodneniu prvostupňového súdu nie je možné zaujať relevantný právny názor okrem toho, že je treba konštatovať, že je nepreskúmateľné, zjavne nezrozumiteľné a zmätočné. Navyše uvedené závery sú aj nepravdivé, keďže súd nemohol vykonať dokazovanie oboznámením sa obsahom zámenných zmlúv o prechode pohľadávok, keďže žiadne zámenné zmluvy o prechode pohľadávok neboli v konaní predložené a nenachádzajú sa ani v súdnom spise. Pôvodný navrhovateľ a navrhovateľ návrhom zo dňa 14.05.2008 podali návrh na zmenu a nie na zámenu účastníka konania.

Namietal, že súd v odôvodnení rozsudku súd ďalej uviedol, že z vyhodnotenia dôkazov mal za preukázané, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca neuplatnil pohľadávky voči odporcovi (žalovanému) tým, že nesplnil riadne povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ust. a 2 Nariadenia vlád SR, č. , pričom poukázal na obsah doručeného zrušujúceho rozhodnutia KS v Trnave. Následne uzavrel, že neboli odstránené zásadné vady podaného návrhu, a že podanie navrhovateľa neobsahuje geometrický plán, prípadne grafickú identifikáciu pozemkov, ktorými sa mala preukázať výmera pozemkov a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na uvedené, rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Náhrada majetkovej ujmy, (aj keď ju súd označuje ako nemajetkovú ujmu) sa týka obdobia od 01.05.2004 do 30.06.2004, ktorá je upravená v (starý vodný zákon) a od 01.07.2004 do 12.05.2010 je upravená o vodách príslušnom znení (vodný zákon). Poukázal na ust. vodného zákona, , ako aj spôsob výpočtu náhrady, ktoré s účinnosťou od 01.10.2005 bolo nahradené Nariadením vlády SR, č. Vychádzajúc z relevantnej právnej teórie v aplikačnej praxi pri posudzovaní niektorých právnych vzťahov neupravených právnou normou prípustné vychádzať zo zásady analógie zákona, t.j. použitia právnej normy, nepostihujúcej síce priamo riešený prípad, ale ktorá upravuje vzťahy svojim charakterom druhovo podobné, teda naviac sa podobajúce riešenému vzťahu alebo prípadu. V zmysle uvedeného sa teda analógia o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov („ZoOPK“), ale náhradu majetkovej ujmy v zmysle starého vodného zákona a vodného zákona z dôvodu vyhlásenia ochranných pásiem na základe Rozhodnutia. Zákon o ochrane prírody a krajiny na rozdiel od starého vodného zákona ako i vodného zákona neobsahuje legislatívnu skratku vlastník, v zmysle ktorej by sa za vlastníka považoval nielen ich vlastník, ale „inter alia“ aj ich správca alebo nájomca. Vzhľadom na skutočnosť, že znenie tretia veta vodného , ale výlučne len na ust. až 4 prílohy č. 1 a 3 Nariadenia vlády č. 438/2005 považuje právne závery prvostupňového súdu v rozsudku o nesplnení povinnosti, ktoré vyplývajú z ust. Nariadenia vlády č. 184/2003, resp. Nariadenia vlády č. 438/2005 za nesprávne. Poukazovanie súdu na tieto ustanovenia je zjavne irelevantné, keďže uvedené ustanovenia sa nevzťahovali na úhradu majetkovej ujmy uplatňovanej podľa starého vodného zákona,

ani vodného zákona v znení planom do 31.05.2010. Odkaz na ust. Nariadenia vlády č. 438/2005 bol zavedený až novelou vodného zákona, konkrétne , ktorý nadobudol účinnosť až 01.06.2010, teda po vzniku majetkových újm uplatnených v prebiehajúcom konaní. Vzhľadom na účinnosť novely vodného zákona od 01.06.2010 nie je aplikovateľná pre posudzovanie prejednávanej veci, pretože novela vodného zákona neobsahuje ustanovenie, v zmysle ktorého bolo možné aplikovať aj na skutočnosti, ktoré vznikli pred jej účinnosťou, t.j. nie je v nej deklarovaná retroaktivita. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, nemožno všeobecným záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje zákon ani spôsobom odporujúcim zákonu. Poukázal na to, že primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho, resp. užívacieho práva, je jednou z ústavných podmienok núteného obmedzenia tohto práva. Z tohto dôvodu musí byť stanovená najneskôr v okamihu, keď nastane nútené obmedzenie týchto práv z čoho priamo vyplýva, že musí byť stanovená tým istým právnym aktom, ktorý zakladá vznik núteného obmedzenia práva.

Podľa znenia rozsudku, súd prvého stupňa opätovne konštatoval, že navrhovateľ neodstránil podstatné vady podaného návrhu, ktoré spočívajú v nedostatočnej špecifikácii a vymedzení konkrétnej výmery poľnohospodárskej pôdy, ktorá spadá do ochranného pásma vodného zdroja. Prvostupňový súd tiež dodal, že údajné doplnené doklady nepreukazujú presnú identifikáciu a konkrétnu výmeru pozemkov spadajúcich do ochranného pásma vodného zdroja. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak by súd prvého stupňa skutočne mal za to, že vady návrhu neboli odstránené mal postupovať v zmysle a nemal návrh zamietnuť. Údajné neodstránenie a nedostatočná špecifikácia a vymedzenie konkrétnej výmery poľnohospodárskej pôdy je však zjavne nepravdivé a nesprávne. Navrhovateľ predložil súdu podaním zo dňa 18.01.2012 príslušné dokumenty dopĺňajúce špecifikáciu predmetu konania o konkretizáciu a rozsah pôvodným navrhovateľom užívaných pozemkov v predmetných ochranných pásmach vodného zdroja počas žalovaného obdobia ako aj ďalšie doklady preukazujúce aktívnu legitimáciu navrhovateľa vo vedenom súdnom konaní. Navrhovateľ predložil súdu zoznam poľnohospodárskych pozemkov nachádzajúcich sa v ochrannom pásem vodného zdroja Jelka v užívaní pôvodného navrhovateľa, ktorý pozostáva zo zoznamu pozemkov registra C-KN za jednotlivé katastrálne územia spolu s výpismi z katastra nehnuteľností a zoznamu pozemkov registra E- KN obsahujúceho zároveň identifikáciu a príslušnosť každého pozemku registra E-KN, pozemku registra C-KN za jednotlivé katastrálne územia spolu s výpismi z katastra nehnuteľností s prílohami zachytávajúce prekrytie zoskenovaných a transformovaných rastrových mapových podkladov katastra nehnuteľností s mapami určeného operátu. Tiež predložil Odborný posudok Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy zo dňa 30.11.2011 o rozsahu pôvodným navrhovateľom užívaných výmer v ochrannom pásme vodného zdroja počas jednotlivých žalovaných rokov. Súd na jednej strane konštatoval, že mechanické rozpočítanie náhrady škody za obmedzenie poľnohospodárskeho užívania pozemkov nie je dostatočným a jasným uplatneným náhrady škody za jednotlivé roky obhospodarovania pozemkov, na strane druhej však ignoroval a uznesením zamietol návrh navrhovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne výšky majetkovej ujmy. Aj uvedeným postupom prvoinštančný súd odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal na ust. , v ktorom druhá veta dáva konajúcemu súdu oprávnenie rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. Toto však nesmie prerásť do svojvôle a preto rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu je v prípade využitia uvedeného oprávnenia konajúceho súdu kontrolovateľné, hlavne odôvodneným súdneho rozhodnutia, ktoré musí splniť požiadavky kladené naň ust. , teda súd prvého stupňa mal odôvodniť z akého dôvodu nevykonal navrhnutý dôkaz. Súd prvého stupňa však nielenže nevykonal dôkaz označený navrhovateľom, ale jeho nevykonanie ani neodôvodnil.

Aj rozhodnutie v časti o trovách konania označil v odvolaní ako nezákonné, zmätočné a nepreskúmateľné, príkladmo uviedol, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby uskutočnený 01.12.2012 (!), pričom rozsudok súdu prvého stupňa je z 23.01.2012. Ďalej prvostupňový súd vychádzal už od 01.06.2010 z ceny predmetu konania, ktorú nesprávne označil sumou 33.800,- Eur, pričom v tom čase ešte vôbec nebolo rozhodnuté o zmene návrhu, keď súd pripustil zmenu žalobného petitu až uznesením zo dňa 16.05.2011. Priznal odmenu i za úkony, ktoré dátumovo nesúhlasia a už vôbec a žiadnym relevantným spôsobom neskúmal účelnosť jednotlivých úkonov právnej služby, za ktoré bola odporcom požadovaná odmena.

Odporca odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa podal písomné vyjadrenie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Vo vyjadrení poukázal na to, že pôvodný navrhovateľ v roku 2007 s odvolaním sa na ust. už zrušeného o vodách a ust. o vodách domáhal, aby súd uložil odporcovi zaplatiť mu ako nájomcovi majetkovú ujmu za obmedzenie užívania neurčitých pozemkov v ochrannom pásme vodárenského zdroja Jelka v katastrálnych územiach I.M., J. N., Z., J. Z. a K. N. za obdobie od 01.05.2004 do 31.09.2007 bez uvedenia výšky so 14.25% ročným úrokom z omeškania odo dňa doručenia žaloby. Na výzvu súdu potom upravil petit návrhu a vyčíslil majetkovú ujmu v paušálnej sume 2.500.000,- Sk za celé žalované obdobie. Táto pohľadávka mala vzniknúť za obdobie od 01.05.2004 do 13.09.2007 a bola postúpená zmluvou zo dňa 29.10.2007 postupníkovi OOS, spol. s r.o., so sídlom v Malej Ide, okres Košice. Postupník OOS, spol. s r.o., postúpila túto pohľadávku ďalšiemu postupníkovi, ktorým je aktuálny navrhovateľ. Súd uznesením zo dňa 15.01.2009 bez predloženia zmlúv na návrh právneho zástupcu pôvodného navrhovateľ pripustil, aby od konania na strane navrhovateľa AGRA-CAK, spol. s r.o. vstúpil druhý spoločník, spoločnosť BLUECUBE, s.r.o. Ďalšou zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.05.2010 pôvodný navrhovateľ postúpil postupcovi BLUECUBE, s.r.o. pohľadávku 850.000,- Eur, ktorá mu mala vzniknúť z titulu majetkovej ujmy za obdobie od 14.09.2007 do 12.05.2010. Okresný súd na návrh navrhovateľa uznesením zo dňa 16.05.2011 pripustil zmenu žalobného návrhu, podľa ktorého odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 338.000,- Eur. Z podaného návrhu nie je zrejmé, aká výška majetkovej ujmy vznikla pôvodnému navrhovateľovi za žalobné obdobie od 14.09.2007 do 12.05.2010, nakoľko v zmluve o postúpení pohľadávky je uvedená suma 850.000,- Eur a v návrhu suma 338.000,- Eur za celé obdobie od 01.05.2004 do 12.05.2010. Poukázal na ust. o vodách v znení neskorších predpisov s tým, že vlastníkovi pozemkov patrí náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu. Z dôvodu nedoplnenia návrhu ani po dobu dvoch rokov od začatia konania prvostupňový súd už rozsudkom zo dňa 28.09.2009 žalobu zamietol. Z dôvodu procesného pochybenia odvolací súd tento rozsudok zrušil. V zmysle právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd vyzval navrhovateľa na doplnenie podania a predloženia dôkazných prostriedkov na preukázanie oprávnenosti žaloby, na ktorú výzvu reagoval navrhovateľ podaním zo dňa 13.07.2011. Ani v doplnenom podaní však neurčil, ani nepreukázal, ktoré pozemky a v akej výmere spadajú do ochranného pásma vodárenského zdroja, ktoré obhospodaroval v jednotlivých rokoch, za ktoré si uplatnil i majetkovú ujmu, ani nevykonal identifikáciu pozemkov, nakoľko vlastnícke právo k pozemkom v predložených katastrálnych mapách registra C-KN, nie sú zapísané v listoch vlastníctva. Rovnako nepreukázal ani vznik, ani výšku majetkovej ujmy. Bez skutkových tvrdení a dôkazov, ktoré navrhovateľ doteraz nepreukázal, nie je možné ani znaleckým posudkom určiť vznik majetkovej ujmy a preto ani jej výšku. Zdôraznil dôkaznú povinnosť navrhovateľa, ktorú v danom prípade navrhovateľ nezvládol. Napriek uzneseniu odvolacieho súdu o tom, že preukázanie rozsahu pozemkov spadajúcich do ochranného pásma ich identifikácie a preukázanie právneho vzťahu navrhovateľa k ním, je dôkaznou povinnosťou navrhovateľa a nie je predmetom odborného posúdenia, navrhovateľ opätovne navrhuje, aby tieto skutočnosti za neho preukázal súd nariadením znaleckého posudku. Súd prvého stupňa návrh nezamietol(?), hoci mal na to zákonný dôvod, nakoľko navrhovateľ neodstránil vady návrhu v určenej lehote, ale nariadil vo veci pojednávanie, ktoré odročil bez pojednávania na 23.01.2012. Jeden pracovný deň pred týmto pojednávaním (po ďalšom polroku) navrhovateľ predložil právnej zástupkyni odporcu doplnené podanie, ktoré predložil nehodnoverné doklady nemajúce vypovedaciu hodnotu, ktoré nepreukazovali oprávnenosť jeho žalovaných nárokov. Odporca sa podrobne písomne vyjadril dňa 21.01.2012. Po vykonanom pojednávaní po viac ako štyroch rokoch od začatia konania, počas ktorých súd dal navrhovateľovi možnosť odstrániť vady jeho podania a preukázať oprávnenosť žalovaných nárokov, ktorých sa domáha, súd žalobu zamietol z dôvodu neodstránenia vád návrhu a odporcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ neuplatnil žalovanú pohľadávku pred podaním žaloby u odporcu, napriek dopĺňaniu dokladov podaním zo dňa 20.01.2012 a dokladov, ktoré tvorili obsah spisu, aj napriek zrušujúcemu rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave, neodstránil podstatné vady spočívajúce v nedostatočnej špecifikácii a vymedzení konkrétnej výmery poľnohospodárskej pôdy. Z podaného odvolania je zrejmé, že navrhovateľ sám priznáva, že jeho podanie nie je dostatočné, pretože doteraz nepreukázal, ktoré pozemky spadajú do ochranného pásma vodárenského zdroja, že ich skutočne obhospodaroval v jednotlivých rokoch, v akej výmere, kto je ich vlastníkom, aký mal s ním právny vzťah, a preto navrhol tieto dôkazy, aby za neho zabezpečil súd znaleckým dokazovaním. S poukazom na ust. vodného zákona, ak by na základe žiadosti navrhovateľa, ktorá zatiaľ nebola nikdy podaná o náhradu nemajetkovej ujmy, nedošlo medzi navrhovateľom a odporcom k dohode o určení výšky majetkovej ujmy za ročné, prípade dlhšie obdobie, výška majetkovej ujmy sa určí na

základe znaleckého posudku. Už z tohto ustanovenia je zrejmé, že znalec neposudzuje vznik škody, ale len jej výšku. Preukázať vznik majetkovej ujmy je povinný ten, kto o ňu žiada a nie znalec určený pred podaním žaloby, ani znalec stanovený súdom v prípade sporu o výšku preukázateľne vzniknutej a zdokladovanej majetkovej ujmy. Pôvodný navrhovateľ v rozpore s vodným zákonom nepožiadal odporcu o zaplatenie majetkovej ujmy. Pokiaľ sa súdu prvého stupňa v odvolaní vytýka nesprávne právne posúdenie a vyvodenie nesprávnych skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, že nesprávne právne vyvodil neexistenciu procesnej aktívnej legitimácie spoločnosti BLUECUBE, s.r.o., ktorú mala táto spoločnosť nadobudnúť na základe zmluvy uzavretej zo dňa 14.05.2008 so spoločnosťou OOS, spol. s r.o., Malá Ida, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky z titulu majetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť pôvodnému navrhovateľovi z titulu majetkovej ujmy za obdobie od 01.05.2004 do 13.09.2007, poukázal na výtku Krajského súdu v Trnave adresovanú prvostupňovému súdu, že o zámene účastníkov konania na strane navrhovateľa rozhodol bez predloženia zmlúv o postúpení pohľadávok a nevyžiadal si zmluvy. Po dodatočnom predložení zmlúv o postúpení pohľadávok prvostupňový súd v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že spoločnosť BLUECUBE, s.r.o., nenadobudla žalovanú pohľadávku od navrhovateľa AGRA-CAK, s.r.o., ale od spoločnosti, ktorá nebola nikdy navrhovateľom v tomto súdnom spore. Obdobný záver o nedostatočne aktívnej legitimácii v obdobnom prípade vyslovil Najvyšší súd SR vo svojom uznesení 5N dob/3/2009 zo dňa 27.03.2009 v skutkovo totožnom spore medzi rovnakými účastníkmi. Pokiaľ navrhovateľ namieta aj výšku priznaných nákladov právneho zastúpenia, rozhodnutie v tejto časti považuje za správne s tým, že pokiaľ predmet konania bol uvedený v sume 33.800,- Eur ide o chybu v písaní a takisto ohľadne vyjadrenia odporcu zo dňa 01.12.2012 ide o zrejmú chybu, keď vo vyúčtovaní je správne uvedený dátum 12.01.2012. Je nesporné, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal samotnú existenciu pohľadávky a preto rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ návrh zamietol, je vecne správny.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), a že odvolateľ použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že preskúmavaný rozsudok prvostupňového súdu nie je vecne správny, nie sú splnené podmienky na jeho zmenu a je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konania.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že v je zakotvená zásada viazanosti súdu nižšieho stupňa názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd v predmetnej veci už raz rozhodol, keď uznesením zo dňa 09.11.2010, č.k. -227 zrušil rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 28.09.2009, č.k. -102, ktorým súd návrh zamietol a priznal odporcovi náhradu trov konania, tzn. rozhodol obdobne a z obdobných dôvodov ako teraz. Odvolací súd si splnil svoju povinnosť vytkol súdu nesprávny postup, porušenie procesných ustanovil a vyslovil ako má v konaní ďalej po vrátení spisu v konaní pokračovať, ktorý právny názor súd prvého stupňa akceptoval iba čiastočne a formálne.

Odvolací súd na tomto mieste nepovažuje za primerané znovu opakovať rozdiel spočívajúci v odmietnutí podania a v rozhodnutí veci zamietnutím návrhu. Súd prvého stupňa návrh zamietol, tzn. že rozhodol rozsudkom meritórne vo veci samej, pričom v odôvodnení rozhodnutie poukazuje na nesplnenie si povinností navrhovateľa v odstránení vád návrhu, čo je ale dôvodom na odmietnutie podania, ktoré by inak malo byť návrhom vo veci samej. Odvolaciemu súdu však vzhľadom na spôsob odôvodnenia rozhodnutia nie je jasné, či v skutočnosti súd napadnutým rozsudkom mienil podanie navrhovateľa (ako podanie po výzve súdu nedoplnené a preto nejasné a neúplné, čo bráni súdu, aby o ňom meritórne rozhodnúť) odmietnuť, alebo rozhodnúť o veci meritórne, tzn. skutočne návrh navrhovateľa zamietnuť ako nedôvodný.

Rozsudok súdu prvého stupňa ako celok nespĺňa náležitosti riadneho seriózne vypracovaného rozhodnutia súdu, ku ktorému malo dôjsť po predchádzajúcom posúdení návrhu, resp. podania, ktoré byť návrhom, po prípadnom odstránení jeho vád a nedostatkov a po vykonaní súdneho konania vrátane vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, ktoré je podrobne upravené v .

upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb ( ). Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup.

Pokiaľ odvolateľ namietal v odvolaní porušenie jeho práva v odňatí možnosti konať pred súdom, jeho odvolacie argumenty sú dôvodné.

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. , ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu dochádza, ak komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj ). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní (vyhlásení a vyhotovení) musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Po vrátení veci Okresnému súdu Galanta už vyššie citovaným uznesením Krajského súdu v Trnave, po doručení zrušujúceho uznesenia, tento rozhodol uznesením zo dňa 16.05.2011, č.k. -252 a pripustil zmenu žalobného petitu, na základe čoho predmetom konania je majetková ujma navrhovateľa za obdobie od 01.05.2004 do 12.05.2010 v sume 338.000,- Eur so 14,25% úrokom z omeškania od doručenia návrhu odporcovi do zaplatenia. Uznesenie má vyznačenú právoplatnosť dňom 30.05.2011. Aj napriek uvedenému súd v napadnutom rozsudku v jeho záhlaví ako predmet konania uvádza nemajetkovú ujmu.

Uznesením zo dňa 23.06.2011, č.k. -287 súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu s poukazom na ust. na opísanie rozhodujúcich skutočností a doložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rozsahu, naznačenom v uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa

09.11.2010, č.k. -227, aby opísal základné skutkové okolnosti, aby nehnuteľnosti, ktorých sa návrh týka riadne označil katastrálnym územím, ich konkretizáciou, lokalizáciou, výmerou, druhom pozemku, bonitou pôdy a či spadajú pod príslušný vodný zdroj Jelka, aby uviedol príslušný Katastrálny úrad a Správu katastra, ktoré predmetné pozemky evidujú, predložil list vlastníctva, na ktorom sú tieto pozemky zapísané, aby predložil doplnený návrh v dvoch rovnopisoch, pretože žalobný návrh musí byť jasný, zrozumiteľný a určitý, aby bol vykonateľný.

Aktuálne už nie je potrebné hodnotiť význam, zmysel a obsah tohto uznesenia, na ktoré však navrhovateľ reagoval a s podaním zo dňa 11.07.2011 predložil súdu listinné dôkazy, týkajúce preukázania pozemkov, ktorých sa uplatnený nárok týka. Predmetný doplnený návrh súd doručil odporcovi (jeho právnej zástupkyni), ktorá k tomuto podaniu podala písomné vyjadrenie doručené súdu prvého stupňa 05.09.2011 (č.l. 298 - 306). Na pojednávanie 14.12.2011 sa účastníci nedostavili a súd pojednávanie odročil na 23.01.2012 s tým, že navrhovateľovi opätovne pod hrozbou poriadkovej pokuty uložil špecifikovať predmet konania „tak ako je opísaný v podaní odporcu“, ktoré mu zrejme bolo súdom doručené. Dňa 20.01.2012 navrhovateľ súdu doručil písomné podanie s návrhom na vydanie mezitýmneho rozsudku a doplnil špecifikáciu predmetu konania a tiež zdôvodnil aktívnu legitimáciu navrhovateľa. Dňa 22.01.2012 odporca e-mailom reagoval na toto písomné vyjadrenie tiež písomným vyjadrením zo dňa 21.01.2012 v rozsahu 7 strán. Obsah zápisnice z pojednávania dňa 23.01.2011 je chaotický, keď súd najprv konštatoval, že sa účastníci dostavili podľa prezentácie (za navrhovateľa nikto, za odporcu nikto), potom prijal uznesenie, že pojednávať sa bude v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu, potom sa pokúsil o zmier medzi účastníkmi, následne prijal od zástupkyne odporcu do spisu písomné vyjadrenie zo dňa 21.01.2012, ktoré krátkou cestou doručil navrhovateľovi. Účastníkov stručne vypočul, pričom navrhovateľ žiadal o poskytnutie lehoty, aby mohol reagovať na podanie odporcu, čo mu súd neumožnil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Súd nevykonal okrem nedostatočného výsluchu účastníkov žiadne dokazovanie, v spise sa nachádzajúce listinné dôkazy neoboznámil, dokonca neoboznámil ani písomné podanie odporcu, na ktoré sa rozhodnutí odvoláva. Návrh na „vykonanie znaleckého posudku“ zamietol a po poučení účastníkov podľa napadnutým rozsudkom zamietol celý návrh, ktorého prieskum je predmetom tohto odvolacieho konania.

Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok vo veci je však predčasným rozhodnutím a dôvody rozhodnutia sú nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia neprípustne tvoria väčšinou len mechanicky prekopírované prednesy účastníkov na pojednávaní (dokonca bez akejkoľvek potrebnej a primeranej úpravy a prispôsobenia textu), tiež rozsiahla citácia nedostatočne označeného zákonného ustanovenia, a odôvodnenie postráda logicky vyvodený záver súdu a zrozumiteľné dôvody. Aj v časti rozhodnutia o trovách konania je rozhodnutie chaotické a nie riadne odôvodnené.

Je nesporné, že predmetom konania je náhrada škody vo výške 338.000,- Eur s príslušenstvom, ktorú navrhovateľ uplatňuje z titulu postúpených pohľadávok od pôvodného navrhovateľa, ktorý návrh odôvodňoval tým, že Rozhodnutím bývalého Západoslovenského krajského národného výboru v roku 1985 boli určené ochranné pásma vodného zdroja Jelka. V týchto pásmach boli preto stanovené záväzné podmienky pre spôsob hospodárskeho využitia. Podľa Zákona o vodách patrí vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi týchto pozemkov náhrada nemajetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia na pozemkoch ochranného pásma vodárenských zdrojov. Ujmu znáša ten, kto vodárenský zdroj využíva na plnenie úloh, t.j. v danom prípade odporca. Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, príp. dlhšie obdobie, alebo jednorazovou náhradou. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí na základe znaleckého posudku. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že je oprávneným nájomcom pozemkov v katastrálnom území I.M., J. Q., Z., J. Z., K.M., ktoré pozemky však bližšie nešpecifikoval a uvádzal, že nemôže riadne hospodáriť práve pre ochranné pásma na týchto pozemkoch a vykazuje znižovanie úžitkovosti, výroby, kvality mlieka a mäsa, tzn. že o špecifický nárok, ktorý musí súd posúdiť podľa jeho charakteru a rozhodnúť o ňom po vykonaní dokazovania, ktoré účastníci navrhnú.

V zmysle ustanovenia návrh má obsahovať pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, ktorými navrhovateľ odôvodňuje opodstatnenosť uplatneného nároku. V konaní o uplatňovanie peňažných nárokov je preto povinný uviesť skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ich dôvodnosť. Pretože súd je viazaný len petitom návrhu, môže posúdiť opodstatnenosť uplatňovaného nároku aj z iných dôvodov vyplývajúcich zo skutočností, ktoré neboli v žalobe uvedené a ani neskôr účastníkom tvrdené, ak ich inak z dokazovania zistil. Takému rozhodnutiu však musí predchádzať zákonné konanie

(fair process), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní.

Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí súd rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samú, alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3). O nevykonaní dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v rozsudku. Podľa zákonnej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Výnimočnosť takého postupu je v zákone vysvetlená len uvedením predpokladu, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Dôkaz listinou sa vykoná tak, že sudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Z uvedeného doplnenia zákona vyplýva, že súd v takýchto prípadoch zisťuje tvrdené a preukazované skutočnosti z listín tak, že sa s nimi oboznámi a výsledok tohto postupu uvedie v odôvodnení rozsudku alebo iného konečného rozhodnutia, za predpokladu, že odôvodnenie vyžaduje štruktúru uvedenú v

Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 19. decembra 2001)

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom, ale nie je svojvoľná, súd

musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Z ust. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, , Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30. novembra 2009). Spravodlivým prejednaním veci je teda súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR obsah práva na súdnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. .

Okrem procesných pochybení, ktorých sa súd prvého stupňa dopustil( a sú uvedené vyššie) pred rozhodnutím veci, porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne neodôvodnil, a preto je potrebné dať za pravdu navrhovateľovi, ktorý namietal porušenie jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Vyjadrovať sa k podstate veci, tzn. k meritu (predmetu konania), t.j. škode vo výške 338.000,- Eur je predčasné, pretože súd prvého stupňa o ňom nerozhodol rozhodnutím, ktoré by bolo možné preskúmať z hľadiska jeho správnosti a zákonnosti.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že návrh nemusí obsahovať „všetko“, musí obsahovať to, čo od neho zákon vyžaduje k tomu, aby ho súd mohol prejednať, tzn. aby sa stal predmetom prejednania, tzn. predovšetkým musí byť z neho jasné čoho sa ním navrhovateľ domáha a z akých dôvodov.

Súd prvého stupňa si preto musí predovšetkým ujasniť, či návrh považuje už za úplný jasný a zrozumiteľný a s určitým petitom o ktorom chce meritórne rozhodnúť. Ak áno, potom nie je dôvodné

už vytýkať návrhu jeho nedostatky a vady, pretože o návrhu súd už koná, je preto povinný vykonať dokazovanie podľa návrhu účastníkov, ak niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná, toto rozhodnutie musí náležite odôvodniť. Písomné vyjadrenia účastníkov treba doručiť protistrane, tak aby táto malo možnosť sa s nimi riadne oboznámiť a aby jej nebola odňatá možnosť kvalifikovane na ne reagovať. Listinné dôkazy predložené účastníkmi treba oboznámiť a tak vykonať nimi dokazovanie. Výsledky dokazovania musí súd riadne vyhodnotiť a v náväznosti na tieto výsledky, posúdiť unesenie dôkazného bremena, ktoré je v danom prípade na navrhovateľovi.

Súd prvého stupňa je teda povinný zaoberať sa v prvom rade kvalifikáciou uplatneného nároku, podriadiť ho pod príslušné zákonné ustanovenia upravujúceho tento vzťah, vyhodnotiť právnu argumentáciu účastníkov konania a výsledky vykonaného dokazovania. Treba aby uviedol ako dospel k záveru o právnom základe uplatneného nároku, následne posúdiť jeho uplatnenú výšku (vrátane postúpenej pohľadávky, nakoľko jej uplatnenie už pripustil uznesením, ktorým pripustil zmenu návrhu) a následne, pri zachovaní všetkých procesno-právnych ustanovení, po prípadnom opätovnom výsluchu účastníkov a doplnení dokazovania je povinný o veci znovu rozhodnúť, pričom je povinný rozhodnutie v každej jeho časti riadne odôvodniť tak, aby vyhovovalo kritériám uvedeným v ust. , tzn. odôvodnenie musí byť zrozumiteľné, jasné, konkrétne, musí byť zjavné o čom, ako a prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol. Musí obsahovať právne odôvodnenie a vecnú argumentáciu súdu, ktorá musí byť výsledkom zhodnotenia vykonaného dokazovania. Je neprípustné, aby si súd bez ďalšieho osvojoval názor toho ktorého účastníka, odvolával sa na neho vo svojich rozhodnutiach. Súd rozhodnutie musí odôvodniť svojimi argumentmi, ktoré majú byť zrozumiteľné a presvedčivé. Odvolací súd tiež pripomína, že v rozhodnutí pokiaľ sa súd odvoláva na zákonné ustanovenia, odkaz na ten-ktorý zákon má byť určitý, nestačí označenie „starý a nový zákon o vodách“, bez ich predchádzajúceho presného označenia číslom a rokom, pričom súd sa musí vyvarovať aj zámene bežne užívaných skratiek Zb. a Z.z.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.