Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-70-2013.pdf
PDF · 118.64 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/70/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava a Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. E., nar. X.XX.XXXX, J. U. XXXX/XX, XXX XX F., naposledy bytom Q. č. XX, XXX XX F., štátna občianka SR, o vymoženie 143,40 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 18Er/96/2004-22 zo dňa 1.6.2012 a o jeho návrhu na prerušenie konania, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania a jeho žiadosti na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ n e v y h o v u j e .
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil a zaviazal oprávneného nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 150,26 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdnemu exekútorovi dňa 30.4.2004 sa začalo exekučné konanie proti povinnému o vymoženie 143,40 eura s prísl. na základe exekučného titulu notárskej zápisnice N 436/2004, NZ 12651/2004, spísanej na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača dňa 15.2.2004. Exekučný súd z exekučného titulu zistil, že exekúcia je vedená na základe notárskej zápisnice o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktoré vyhlásenie v mene povinného urobil advokát Mgr. Tomáš Kušnír, a to na základe splnomocnenia, ktoré mu ako advokátovi mal povinný udeliť v zmysle zmluvy o úvere č. 7160154, uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica, na podklade ktorej je vedené toto exekučné konanie, nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže sa doposiaľ nestala vykonateľnou. Pri zastupovaní povinného, pri spísaní notárskej zápisnice, došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznal záväzok advokát ako osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami povinného ako zastúpeného a zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, keď podpísal zápisnicu za povinného. Osobu advokáta Mgr. Tomáša Kušníra predformuloval oprávnený v štandardnej formulárovej zmluve, splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca povinného bolo súčasťou predtlače zmluvy o úvere. Zmluvná voľnosť povinného bola takýmto postupom obmedzená, povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca a teda nešlo o výber zo strany povinného. Len na základe toho, že povinný ako dlžník podpísal zmluvu o úvere, nemožno konštatovať, že mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve s určeným advokátom, a to aj z toho dôvodu, že nebolo preukázané, že povinný mal možnosť prejaviť slobodnú voľbu advokáta, ktorý by hájil výlučne jeho záujmy. Zároveň samotná
skutočnosť, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír bol vybraný priamo oprávneným ako veriteľom, nemôže viesť k záveru, že menovaný advokát bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak, nasvedčuje záveru, že bude hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o úvere i uviedol, teda že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného. Súd mal za preukázané, že notárska zápisnica je nevykonateľná, pretože bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci a preto exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1, písm. a) Exekučného poriadku. O náhrade trov exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a oprávneného zaviazal na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 150,26 eur.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa včas podal oprávnený odvolanie a zároveň navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktorých presnú formuláciu uviedol v úvode dôvodov podaného odvolania. Oprávnený sa nestotožnil s napadnutým uznesením a vytýkal súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Poukázal na možnosť vykonania exekúcie aj na podklade notárskej zápisnice, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd, podľa jeho názoru, nedisponuje právomocou umožňujúcu mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovať výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Mal za to, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Uviedol, že povinnému nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa nápravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo domáhať sa náhrady školy. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného sudu v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, zároveň nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Uviedol, že exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Tvrdil, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ustanovení § 53 OZ. Poukázal na to, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak by mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Ďalej uvádza, že v prejednávanej veci už súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušuje základné práva účastníkov exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustné a nezákonné.
V súvislosti s návrhom na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis. zn. I.ÚS120/2012 - 12 „... Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je priamo predpísaná a Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“. V analyzovanom prípade Ústavný súd SR uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Súd považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený záver súdu neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil. Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to, aby každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a následnej aplikácii vnútroštátnym súdom SR. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o formovaní EÚ predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§212 ods. 1,3 O.s.p). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Pred rozhodnutím o podanom odvolaní sa musel odvolací súd v prvom rade vyporiadať s dôvodnosťou návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv b) platnosti a výkladu aktov v inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré na nich prebieha, obsahuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974 Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025, bod 20).
Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne
rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.
Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr. rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).
Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru. Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutie nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.
V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie Ústavného súdu SR IV. US 206/08).
Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).
Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6.10.1982 283/81, Zb. s. 3415, body 10 a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.
Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.
Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ktorého obsah nie je dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.
Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.
V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/ EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 2 Exekučného poriadku.
Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).
Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.
Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.
Preto odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia, odvolania oprávneného a celého spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol správne a v súlade so zákonom o zastavení exekúcie a o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 150,26 eur. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia a navyše, k odvolacím dôvodom oprávneného, dodáva:
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktoré sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.
Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve koná na základe vôle veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách, čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca dlžníka, ktorý túto funkciu vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci tvoriacej súčasť spotrebiteľskej zmluvy.
Pri zastupovaní dlžníka (povinného) pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Splnomocnenie bolo súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 sp. zn. 3Cdo63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa
podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.
Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je spôsobilým exekučným titulom. Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica zo dňa 15.2.2004 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom v preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 24.6.2003.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011 č. k. I.ÚS 456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
V náväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010 z dňa 21.12.2011. „Podstatnou ... skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohli neskorší právny úkon uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.
Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky II.ÚS 499/2010 a II.ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.
S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru je potrebné konštatovať, že postup súdu prvého stupňa, ktorý exekúciu zastavil, je v konečnom dôsledku správny a súladný s ustálenou súdnou praxou. Na tomto závere nič nemení tá skutočnosť, že prvostupňový súd rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, pričom v prejednávanej veci bolo potrebné pri zastavení exekúcie rozhodovať podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Uvedený nedostatok nie je dôvodom na zrušenie ani zmenu napadnutého uznesenia v tejto časti, pretože konečné rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie je vecne správne a v súlade so zákonom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Aj keď v podanom odvolaní sa deklaruje, že sa ním napáda celé uznesenie súdu prvého stupňa, dôvody odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný, sa nezmieňujú o výroku, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 150,26 eur. Preto odvolaním dotknutý výrok o nepriznaní náhrady trov žalovanému musel byť bez ďalšieho potvrdený, pretože samotné dôvody odvolania správnosť tohto výroku nespochybňujú (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal právo na ich náhradu, pretože oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný a povinnému a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.