Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-37-2013.pdf
PDF · 127.08 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/37/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: L. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, XXX XX W., štátny občan SR, o vymoženie 266,88 eur s prísl., o odvolaní oprávneného a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42176778, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 1Er/205/2005-23 zo dňa 16.10.2012, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie.
O d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, proti výroku uznesenia o nepripustení vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.
Z a m i e t a návrhy oprávneného, ako aj Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, na prerušenie konania a ich žiadostiam na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ n e v y h o v u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778 (teraz so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov) do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil. Zároveň rozhodol, že exekúciu zastavuje a posledným výrokom napadnutého uznesenia vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.
Výrok o nepripustení Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej len „Združenia“) do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného odôvodnil tým, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Vedľajšie účastníctvo ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/106/2008 zo dňa 25.11.2008. Napriek tomu, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní z dôvodov uvedených vyššie vylúčené, súd postupujúc v zmysle zásady, že o každom relevantnom procesnom podaní v konaní je potrebné rozhodnúť vo forme uznesenia, rozhodol, že vstup tohto Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripúšťa. Výrok o neprípustnosti a zastavení exekúcie zdôvodnil ustanovením § 57 ods. 1 písm. a/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom v danom
prípade je notárska zápisnica, ktorá obsahuje vyhlásenie účastníka Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe plnej moci obsiahnutej v zmluve o úvere. V zmysle bodu 2. notárskej zápisnice Mgr. Tomáš Kušnír mal byť povinným splnomocnený plnomocenstvom, obsiahnutým v zmluve o úvere ako prílohe notárskej zápisnice, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. uznať jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Takéto splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, obsiahnuté v zmluve o úvere, na základe ktorého konal pri spísaní notárskej zápisnice, považoval súd za neplatné. Jedným z dôvodov je to, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu malo byť dlžníkom udelené splnomocnencovi v čase, keď žiadny dlh neexistoval, nakoľko v tom čase nemohlo byť zrejmé, či vôbec a ak áno, kedy a v akom rozsahu dlžník poruší záväzok splácať poskytnutý úver, t. j. dlžník sa ním vopred vzdal svojho práva na uznanie, resp. neuznanie dlhu v dobe, keď ešte nemal ani nemohol mať vedomosť o jeho prípadnom vzniku, ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie je neurčité, všeobecné a absolútne neplatné. Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Predmetné splnomocnenie tieto zákonné požiadavky nespĺňa. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného s jej vykonateľnosťou. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Za povinného mal pri tak vážnom právnom úkone, akým je spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, konať advokát, ktorý o povinnom mohol mať v čase prijatia splnomocnenia len takú vedomosť, že je v omeškaní s peňažným záväzkom a že si tohto advokáta nevybral, ale „bol mu vybraný“ oprávneným ako veriteľom. Splnomocnenie, ktoré povinný „udelil“ pri podpise zmluvy, ktoré prijal advokát za účelom uznania jeho dlhu voči oprávnenému, je obchádzaním zákona neplatným právnym úkonom a aj uznanie dlhu na základe takéhoto udeleného splnomocnenia je taktiež absolútne neplatným právnym úkonom. Poukázal aj na to, že samotnú úverovú zmluvu v mnohých jej ustanoveniach (napr. v časti bodu 06. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, kde mal byť „dohodnutý“ úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, teda 91,25 % ročne), považoval za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a pre ich nesúlad so zákonom č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa. Oprávneným vybraný splnomocnenec povinného v notárskej zápisnici uznal aj od počiatku neexistujúce záväzky povinného. Notárska zápisnica je verejná listina podľa § 134 O.s.p., ktorá je bez ďalšieho platná v celom rozsahu, ale v prípade, ak nemá náležitosti, ktoré zákon vyžaduje, nie je ani verejnou listinou, ani spôsobilým exekučným titulom. Splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, je totiž neplatné. Keďže je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto nemôže byť platná. Notárska zápisnica, ktorú oprávnený predložil ako exekučný titul, nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného, lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka na strane povinnej osoby nie je verejnou listinou, ani spôsobilým exekučným titulom, na podklade ktorého možno viesť exekúciu, je absolútne neplatná a ako taká je nulitným aktom. Zároveň exekučný súd poukázal na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto súvislosti, ako aj rozhodnutia iných súdov. Keďže zistil nevykonateľnosť notárskej zápisnice, exekúciu zastavil, aj keď to žiadny z účastníkov nenavrhol.
Proti tomuto uzneseniu podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, pôvodne Važecká 15, 080 05 Prešov, v súčasnosti Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej len „Združenie“) a oprávnený.
Odvolanie Združenia smeruje len proti výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania. V dôvodoch odvolania Združenie poukázalo na ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Z uznesenia nevyplýva, že by niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia, pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci a túto skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon. V konkrétnom prípade ide o zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o napĺňanie cieľov EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov. Nová situácia je aj v tom, že v posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach, v ktorých sú oprávnenými najmä nebankové subjekty, azda k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu spotrebiteľských práv, paradoxne za aktívnej asistencie súdov SR. Exekučné súdy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov ako paaktov, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. V exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, preto „ožívajú“ inštitúty zo základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné). S poukazom na uvedené má za to, že vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, pretože priemerný spotrebiteľ je neinformovaný a nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Ak by mal súd aj napriek tomu pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, navrhuje toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej na výzvu súdu predloží. Navrhuje, aby sudca napadnutému odvolaniu vyhovel, v opačnom prípade navrhuje predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s tým, aby tento napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie.
Proti uzneseniu podal odvolanie aj oprávnený. Odvolaním vytýka súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, zároveň svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil a zároveň navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu nesprávne. Uviedol, že súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na možnosť vykonania exekúcie aj na podklade notárskej zápisnice, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd, podľa jeho názoru, nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovať výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Mal za to, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Uviedol, že povinnému nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa nápravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo domáhať sa náhrady škody. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného sudu v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. V rámci skúmanie exekučný súd teda nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, zároveň nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Uviedol, že exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Tvrdil, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ustanovení § 53 OZ. Poukázal na to, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
V súvislosti s návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. uviedol, že podľa jeho názoru by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Preto navrhol konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o formovaní EÚ predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na
tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§212 ods. 1,3 O.s.p). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že ani odvolanie oprávneného, ani odvolanie Združenia nie je opodstatnené.
Pred rozhodnutím o podaných odvolaniach sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu oprávneného a Združenia na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd, či už z vlastného podnetu alebo na návrh účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré na nich prebieha, obsahuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974 Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997
- 261/95, Zb. s. I - 4025, bod 20). Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca je jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý
musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.
Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr. rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).
Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru. Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutie nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.
V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie Ústavného súdu SR IV. US 206/08).
Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).
Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6.10.1982 283/81, Zb. s. 3415, body 10 a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.
Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu. Združenie svoju otázku ani nesformulovalo.
Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ktorého obsah nie je dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.
Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.
V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/ EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 2 Exekučného poriadku.
Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).
Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.
Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.
Preto odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V podstate z totožných dôvodov nevyhovel ani žiadosti na prerušenie konania podanej Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. K týmto dôvodom možno dodať, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní platného do 31.12.2005.
Pri preskúmavaní odvolania podaného Združením, proti výroku o nepripustení vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného, odvolací súd prednostne posudzoval, či Združeniu svedčí subjektívna legitimácia na podanie odvolania a dospel k záveru, že v prejednávanej veci Združenie nie je na podanie odvolania oprávnenou osobou.
Subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania zákon priznáva v prvom rade účastníkovi konania. Za zákonom určených podmienok je na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v sporovom konaní legitimovaný aj vedľajší účastník.
Kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje ustanovenie § 37 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte už len „Exekučného poriadku“).
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím.
Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). V nesporovom, resp. mimosporovom
konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva.
Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
Pokiaľ teda prvostupňový súd v exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo Združenia, plne rešpektoval platnú procesnú úpravu. Takýto záver súdu prvého stupňa korešponduje aj s názormi v právnej teórii i v právnej praxi. Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva vyplýva, že je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní o výkon rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/106/2008 zo dňa 25.11.2008, Občiansky súdny poriadok, Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 327). Najnovšie zaujal k tejto problematike stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012 sp. zn. 6 Cdo 207/2011. Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“.
Na rozdiel od procesných práv a povinností, ktoré patria všetkým účastníkom, a teda aj vedľajšiemu účastníkovi (napr. § 92, § 96 ods. 2, 3, § 101, § 110, §120 ods. 1 O.s.p.), sú procesné práva a povinnosti, ako aj procesné úkony, ktoré podľa zákona patria a môžu ich vykonávať výlučne len navrhovateľ (napr. § 79 ods. 2, § 92 ods. 1, 4, § 95 ods. 1, § 96 ods. 1 O.s.p.). Podobne Občiansky súdny poriadok oprávňuje, či ukladá konkrétne práva či povinnosti výlučne osobe odporcu (napr. aj § 97 ods. 1, § 98). Takýmto procesným právom priznaným výlučne odporcovi je aj podanie odporu proti platobnému rozkazu podľa § 172 ods. 1 O.s.p..
Ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. výslovne priznáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti ako „účastníkovi“.
Uznesenie súdu prvého stupňa v prvom výroku je obsahovo oznámením súdu Združeniu, že vedľajšie účastníctvo nie je v konaní prípustným. Tento výrok rozhodnutia nemožno posudzovať ako rozhodnutie o prípustnosti účastníctva na návrh, tak ako je to upravené v § 93 ods. 3 O.s.p.. Inak v sporovom konaní totiž platí, že o neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd na návrh účastníka, prípadne už v konaní vystupujúceho vedľajšieho účastníka. V predmetnej veci však exekučný súd oznamoval subjektu, ktorý mal záujem o vstup do konania to, že v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.
Ak subjekt, ktorý mal záujem o vstup do konania ako vedľajší účastník, sa vedľajším účastníkom nestal, nie je ani subjektívne legitimovaný na podanie odvolania.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie Združenia v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietnuť.
Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Aj keď v podanom odvolaní sa deklaruje, že sa ním napáda celé uznesenie súdu prvého stupňa, dôvody odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný, sa nezmieňujú o výroku, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, proti ktorému inak odvolanie nie je prípustné (§ 251 ods. 3 O.s.p. a § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej Exekučný poriadok). Keďže však v preskúmavanej veci rozhodoval vyšší súdny úradník, podanie odvolania proti tomuto výroku má za následok zrušenie tejto časti uznesenia a vznik povinnosti sudcu rozhodnúť o tomto návrhu opätovne (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktoré sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.
Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve koná na základe vôle veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách, čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca dlžníka, ktorý túto funkciu vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci tvoriacej súčasť spotrebiteľskej zmluvy.
Pri zastupovaní dlžníka (povinného) pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Splnomocnenie bolo súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 sp. zn. 3Cdo63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.
Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je spôsobilým exekučným titulom.
Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica zo dňa 25.2.2005 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom v preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 13.2.2004.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011 č. k. I.ÚS 456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
V náväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010 z dňa 21.12.2011. „Podstatnou ... skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a
určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.
Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky II.ÚS 499/2010 a II.ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne správne.
Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania z dôvodu, že o trovách konania bude rozhodovať prvostupňový súd po právoplatnosti tohoto uznesenia. V súlade s § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súčasne aj o trovách odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.