Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 632 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1086)fa3/386343.0d81e8.pdf
PDF · 162.94 KB
No categories available
6Cdo/207/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 207/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou M a N., s.r.o., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ
advokát JUDr. J. N., proti povinnému P. L., o vymoženie
1 354,44 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn.
8 Er 95/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 11. júla
2011 sp.zn. 14 CoE 50/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému
na vymoženie sumy 1 354,44 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej
vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 11. novembra 2010 sp.zn.
WHB0110352 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7. Súdna exekútorka následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala Okresný súd Spišská
Nová Ves o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 24. februára
2011 č.k. 8 Er 95/2011-13 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v časti vymáhaného plnenia pozostávajúceho z 23 %- ného ročného úroku zo sumy
1 354,44 EUR od 15. mája 2009 do zaplatenia zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že z exekučného titulu vyplynulo, že povinný ním bol zaviazaný na peňažné plnenie z dôvodu
nesplatenia úveru poskytnutého mu právnou predchodkyňou oprávnenej (Poštovou bankou,
a.s.) na základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel
k záveru, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Poukazujúc na to, že zo žiadneho ustanovenia úverovej zmluvy,
ani z obchodných podmienok nevyplýva, že by povinnému vznikla povinnosť platiť úrok
z úveru po celú dobu omeškania s jeho platením (omeškanie je kryté úrokmi z omeškania),
dospel k záveru, že exekučný titul trpí nedostatkom, pre ktorý ho v tejto časti priznaného
plnenia nemožno vykonať.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
oprávnenej uznesením z 11. júla 2011 sp.zn. 14 CoE 50/2011 uznesenie exekučného súdu
potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Len
na doplnenie uviedol, že rozhodcovský súd bol povinný v rozhodcovskom rozsudku
zohľadniť právnu úpravu spotrebiteľských úverov. Zároveň vyslovil názor, že exekučný súd
bol oprávnený posúdiť, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je dovolené a či je
v súlade s dobrými mravmi, pričom za také ho nemožno považovať, ak je v rozpore
so zákonom.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len
„dovolateľka“) dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil
a poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie tak, ako o to požiadala, alebo aby uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2.
písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala
vadami konania podľa § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t.j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľky právoplatný rozhodcovský rozsudok
disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu,
a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekážkou pre opätovné prejednanie veci.
Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku“. Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159
ods. 3 O.s.p. Za neprijateľné považovala ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho
zrušení, podanie ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní). Ak napriek tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktiež namietala, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne
a zákonným spôsobom uplatniť priznané práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom
konaní. Poukazovala na to, že exekučný súd nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiž vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku (zákon mu neumožňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo
zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu.
Tejto zásade zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu
uvedeného pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie
odkazuje nie na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. tvrdiac, že exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené.
I. K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je
daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. sa môže primerane uplatniť aj
v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.), a to v súvislosti s určitými procesnými
rozhodnutiami exekučného súdu.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa
týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné
konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to
ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto
ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
II. Oprávnená ďalej tvrdila, že konanie súdov je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorá má spočívať v tom, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, ale v danej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ktorej predchádzal návrh na vykonanie exekúcie
s účinkami začatia exekučného konania), o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
III. Oprávnená v dovolaní tiež namietla, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax je jednotná v tom, že
za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať aj rozhodnutie exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto
rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto
skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel ale k záveru, že konanie
súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávnenou označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam
tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal
právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto
rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe
nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že rozhodcovský súd odvodzoval
svoju právomoc z úverovej zmluvy a z článku 11 bodu 2 Obchodných podmienok (verzia
1/2007), a že medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola
dohodnutá rozhodcovská doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou
formulárovej zmluvy o úvere bez možnosti povinného – spotrebiteľa – ovplyvniť jej obsah,
a teda nebola dohodnutá individuálne.
Podľa názoru dovolacieho súdu takáto rozhodcovská doložka spôsobovala
nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov, a to v neprospech povinného, preto bola
neprijateľná (neplatná). Povinný totiž mohol buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa
podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu.
Exekučný titul bol tak vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a bol teda vydaný
v rozpore so zákonom. Pokiaľ za tejto situácie exekučný súd uznesením odmietol žiadosť
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymáhaného plnenia
a odvolací súd toto uznesenie exekučného súdu potvrdil, boli rozhodnutia oboch súdov vecne
správne, aj keď z iných, než v nich uvedených dôvodov. Takýmito, vo výroku vecne
správnymi rozhodnutiami, preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.
IV. Dovolateľkou namietané ďalšie vady konania, t.j. že konanie pred exekučným
a odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a že rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale
prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. novembra 2012
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová