Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/77/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v právnej veci žalobcov: a/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. - D. X, b/ E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. - D. X, c/ F. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. - D. X, d/ G. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. - D. X a e/ H. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. - D. X, všetci žalobcovia zastúpení Mgr. Petrom Mešencom, advokátom, so sídlom Prievozská 1314/39, Bratislava proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Miroslav Maďar, s. r. o., so sídlom Horná 26, Banská Bystrica, IČO: 36 868 299, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -113 zo dňa 14. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni a/ 7.500,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni b/, žalobcovi c/, žalobkyni d/ a žalobcovi e/ po 10.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali na žalovanom zaplatenia vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, okresný súd žalobu v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalobcom a/ až e/ sa voči žalovanému priznáva právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z výšky priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku. Zároveň okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet okresného súdu súdny poplatok vo výške 5.580,- Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobcovia podali na okresný súd žalobu, v ktorej žiadali zaviazať žalovaného na zaplatenie každý zo žalobcov po 35.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle a nasl. , (ďalej len „“) na základe tých skutočností, že vodič C. F. dňa 01. 09. 2017 viedol osobné motorové vozidlo po ceste I. triedy medzi Rimavskou Sobotou a Baktou, kde pri dopravnej nehode zahynul v motorovom vozidle Opel Combo, EČV: F. XXX I. spolujazdec na zadnom sedadle H. B.. Za uvedený skutok bol vodič uvedeného motorového vozidla trestne stíhaný a odsúdený za prečin usmrtenia. Keďže motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená ujma na zdraví H. B., bolo poistené u žalovanej poisťovne pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, žalobcovia

si uplatnili svoj nárok titulom náhrady nemajetkovej ujmy u žalovanej poisťovne. Žalobcovia v žalobe uviedli, že protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody došlo u žalobcov k nenávratnej deštrukcii ich medziľudských vzťahov tvoriacich základ súkromného života žalobcov. Náhle a neočakávané úmrtie ich blízkeho zasiahlo žalobcov takým spôsobom, že následky sú neodvrátiteľné a trvalé, tragickou dopravnou nehodou žalobkyňa a/ prišla o svojho partnera a ostatní žalobcovia o svojho otca. Pred dopravnou nehodou žila rodina usporiadane, harmonicky, citovo navzájom previazaná a súdržná. Vzniknutá trauma sa nedá odstrániť zo života žalobcov, kde požadovaná nemajetková ujma predstavuje primerané zadosťučinenie v zmysle . Žalovaný žiadal žalobu voči nemu v plnom rozsahu zamietnuť. Namietal jednak svoju pasívnu vecnú legitimáciu vo veci tvrdiac, že takáto ujma nie je krytá povinným zmluvným poistením v zmysle Ďalej žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku žalobcov, ktorej vznesenie odôvodnil tým, že prípadný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy ak sa má posudzovať ako náhrada škody podlieha premlčaniu v subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehote, pričom žalobcovia sa domáhajú nároku na náhradu nemajetkovú ujmy skoro po 3-och rokoch od momentu, kedy im tento nárok mal vzniknúť. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe tiež namietal, že z tvrdení žalobcov uvedených v žalobe nevyplýva skutočnosť, že by medzi nimi a nebohým H. B. existovali silné morálne citové väzby vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, ktoré si budovali až do jeho smrti. V prípade priznania nároku žalobcom žalovaný žiadal, aby súd zohľadnil skutočnosť, že nebohý H. B. pristúpil do vozidla k vodičovi, ktorý nebol držiteľom vodičského oprávnenia a bol pod vplyvom alkoholu, o ktorých skutočnostiach nebohý vedel a taktiež žalovaný žiadal, aby súd pri rozhodovaní o nároku žalobcov zohľadnil tú skutočnosť, že v čase vzniku dopravnej nehody nebohý H. B. nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Na poslednom pojednávaní konanom na okresnom súde žalovaný ešte namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore z toho dôvodu, že výsluchom svedka bolo zistené, že pred dopravnou nehodou došlo k prevodu vlastníctva k motorovému vozidlu, ktoré „spôsobilo dopravnú nehodu“, a preto podľa názoru žalovaného v čase dopravnej nehody predmetné motorové vozidlo nebolo poistené u žalovaného.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, výsluchom strán sporu a ich právnych zástupcov, oboznámením sa s trestným rozkazom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 29. 06. 2018, lustráciou vozidiel podľa evidenčného čísla, rodnými listami žalobcov na č. l. 13 až 15 spisu, reláciou dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody, vyjadrením žalovaného zo dňa 19. 10. 2020, vyjadrením žalobcov zo dňa 16. 11. 2020, vyjadrením žalovaného na č. l. 58 spisu, rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 13. 02. 2006, rozsudkom Okresného súdu Revúca sp. zn. zo dňa 16. 04. 2012, oboznámením sa s obsahom trestného spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. , zápisnicou o výsluchu obvineného C. F. zo dňa 02. 03. 2018 a dňa 03. 11. 2017, zápisnicou o výsluchu svedka - poškodeného G. A. zo dňa 22. 01. 2018, zápisnicou o výsluchu svedka C. F. zo dňa 01. 09. 2017, zápisnicou o výsluchu svedka G. A. zo dňa 01. 09. 2017, znaleckým posudkom č. 88/2017, vyhotoveným J. K. K., č. XX/XXXX vyhotoveným H. L. M., č. 33/2017 vyhotoveným J. G. B., č. 2017/2312 vyhotoveným Kriminalisticko-expertíznym PZ, úradným záznamom zo dňa 07. 09. 2017 na č. l. 279 a 280 spisu, kúpnou zmluvou zo dňa 29. 08. 2017 na č. l. 282 trestného spisu, výpisom z evidencie motorových vozidiel z 28. 09. 2017, záznamom nadobudnutia motorového vozidla zo dňa 14. 07. 2017, rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 04. 05. 2021 a zistil nasledovný skutkový stav: „Trestným rozkazom Okresného súdu v Rimavskej Sobote v konaní zo dňa 29. 06. 2018 bol obvinený C. F. uznaný za vinného mimo iné z prečinu usmrtenia podľa , a prečinu ublíženia na zdraví podľa , na tom skutkovom základe, že dňa 31. 08. 2017 v podvečerných hodinách bez súhlasu a vedomia majiteľa N. O. použil motorové vozidlo značky Opel Combi - C evidenčného čísla F. XXX I. tak, že z kuchynskej linky zobral pravý kľúč od motorového vozidla a následne do tohto vozidla dňa 01. 09. 2017 medzi 00.30 hod. až 01.00 hod. nastúpil spoločne s G. A. a H. B., vozidlo naštartoval a vykonal ním jazdu bez vodičského oprávnenia pod vplyvom alkoholických nápojov, keď mal v krvi maximálne 0,61 g/kg alkoholu, viedol toto motorové vozidlo z obce Kráľovičove Kračany do mesta Rimavská Sobota, kde v meste Rimavská Sobota v mestskej časti Bakta dňa 01. 09. 2017 v čase medzi 03.00 hod. a 03.20 hod. viedol toto motorové vozidlo rýchlosťou vyššou ako bola povolená v intervale od 51 km/h až 56,23 km/h pod vplyvom alkoholických nápojov, keď mal v krvi zistené maximálne do 0,31 g/kg alkoholu na štátnej ceste I./16 v smere na mesto Tornaľa na rovnom úseku suchej zjazdenej vozovky bez výtlkov sa nevenoval plne vedeniu motorového vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke, dostal mikrospánok, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, a prešiel pravou stranou vozidla na

pravú nespevnenú krajnicu, pravými kolesami vošiel do priekopy a následne narazil do betónového mostíka, pričom spolujazdec v osobnom motorovom vozidle sediaci na zadnom sedadle H. B. utrpel zranenia, ktorým na mieste dopravnej nehody podľahol. Bolo konštatované, že vodič motorového vozidla C. F. porušil ustanovenie , a o cestnej premávke, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 30. 07. 2018“.

1.3 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia si podanou žalobou uplatnili voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe tej skutočnosti, že vodič motorového vozidla, ktorým bola spôsobená ujma na zdraví s následkom smrti nebohému H. B., svojím protiprávnym konaním spôsobil zásah do osobnostných práv žalobcov tým, že spôsobil smrť druha žalobkyne a/ a otca žalobcov b/ až e/, kde spôsobením náhleho úmrtia druha a otca žalobcov bolo trvalo a neodstrániteľne zasiahnuté do súkromného a rodinného života žalobcov, čo pozostalí žalobcovia citlivo vnímajú ako traumatizujúci dôsledok konania vodiča motorového vozidla, ktoré motorové vozidlo bolo poistené u žalovaného. Žalobcovia uviedli, že s nebohým mali blízke vzťahy, tragickou dopravnou nehodou prišli nečakane o svojho partnera či otca, protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody došlo u žalobcov k deštrukcii ich medziľudských vzťahov tvoriacich základ súkromného života a rodiny žalobcov. Pred dopravnou nehodou rodina žila usporiadane, harmonicky, boli citovo navzájom previazaní a súdržní. Žalobcovia v žalobe poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v zmysle ktorých rozhodnutí možno konštatovať, že do osobnostných práv oprávnených osôb bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul blízky príbuzný, ďalej že ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. V danej veci vo vzťahu k žalobcom ide o aplikáciu ustanovenia a nasl. . Občianskoprávna ochrana fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri takých zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené

- protiprávne. Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej alebo morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval ust. , a , a a , , a , a , o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „“) a uviedol, že pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného za protiprávne konanie a protiprávny zásah, ktorým bola spôsobená ujma v osobnostnej sfére žalobcov, vodič motorového vozidla C. F. túto svoju zodpovednosť v podstate ani nepopieral, táto jeho zodpovednosť je daná v dôsledku jeho protiprávneho konania, na základe ktorého bolo vedené proti nemu trestné stíhanie, bol právoplatným rozhodnutím súdu odsúdený a na základe tejto trestnoprávnej zodpovednosti C. F. pri závere o porušení ustanovení o cestnej premávke je možné podľa okresného súdu vychádzať z toho, že vodič motorového vozidla C. F. týmto svojím konaním neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcov, konkrétne do práva žalobcov na ochranu súkromného života. Žalobcovia majú v súlade s ust. a právo, aby im bolo dané primerané zadosťučinenie a pokiaľ by sa nezdalo primerané zadosťučinenie postačujúce, žalobcovia majú právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o samotného žalovaného, žalovaný je poisťovateľ, u ktorého bolo poistené motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda - ujma na zdraví nebohého H. B., ktoré motorové vozidlo viedol vodič C. F.. Žalovaného je možné zaviazať na náhradu nemajetkovej ujmy na základe o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keďže nebolo sporné, že motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že na problematiku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného existovali rôzne právne názory, rôzne rozhodnutia súdov rôzneho stupňa o tom, či poisťovňa má zodpovedať aj za nemajetkovú ujmu titulom povinného zmluvného poistenia. Pri posúdení pasívnej legitimácie žalovaného

vychádzal okresný súd v prvom rade z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C 22/2012 O. P. proti M. Q., kde Súdny dvor EÚ riešil otázku, či nemajetková ujma pre blízkych pozostalých je súčasťou poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Záver rozhodnutia vyznieva v tom smere, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa má vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku zdôraznil, že predovšetkým je potrebné dať odpoveď na otázku ako sa má vykladať pojem škoda na zdraví, uvedený v . Konštatoval, že v čase jeho rozhodovania o žalobe žalobcov bola už rozhodovacou praxou v plnej miere odstránená pochybnosť, či je náhrada nemajetkovej ujmy krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31. 07. 2017, kde najvyšší súd vyslovil, že „škodou pre účely o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V zmysle uvedeného rozhodnutia NS SR je pojem škoda na zdraví potrebné vykladať extenzívne tak, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočívajúci v zásahu do práva na ich súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Otázka pasívnej legitimácie žalovaného v konaní je uvedeným rozhodnutím vyriešená v tom zmysle, že poisťovňa titulom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zodpovedá aj za škodu na zdraví, ktorý pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla.

1.5 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že na poslednom pojednávaní, konanom na okresnom súde, kde došlo k vyhláseniu rozsudku, právny zástupca žalovaného poukázal na ďalší dôvod nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného, ktorým je podľa žalovaného skutočnosť zistená na pojednávaní výsluchom svedka G. A., ktorý uviedol, že došlo k prevodu vlastníctva predmetného motorového vozidla na nového vlastníka pána O., preto mal žalovaný za to, že poistenie predmetného motorového vozidla zaniklo prevodom vlastníctva k nemu. Navrhol vykonať dopyt na dopravný inšpektorát, kedy bola zapísaná zmena v evidencii motorových vozidiel na základe kúpnej zmluvy. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalovaný od začiatku vo svojich vyjadreniach, ako aj na prvom pojednávaní takúto námietku nedostatku pasívnej legitimácie nevzniesol, nenamietal okolnosti uvedené v žalobe, ktorej súčasťou bola evidencia poisťovateľov podľa evidenčného čísla motorového vozidla, z ktorej lustrácie vyplýva, že uvedené motorové vozidlobolo poistené u žalovaného od 14. 07. 2017 do 15. 02. 2018. Súčasťou žaloby bol zároveň ako príloha trestný rozkaz Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. , v skutkovej vete ktorého je uvedené, že majiteľom predmetného motorového vozidla je N. O., takže nie je pravdou, že by skutočnosť, že došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu vyšla najavo len na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený v tejto veci rozsudok, keďže minimálne pri doručení žaloby žalovaný (ktorý má k dispozícii poistnú zmluvu uzavretú na predmetné motorové vozidlo) mal možnosť túto skutočnosť namietať, čo však neurobil, pričom v súlade s ustanovením strany sporu sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas a riadne. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana sporu mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadať najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. V zmysle je pritom prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany aj skutkové tvrdenie, popretie skutkových tvrdení protistrany, ako aj návrhy na vykonanie dôkazov. Pokiaľ teda žalovaný len na

poslednom pojednávaní v tejto veci poprel skutkové tvrdenia žalobcov ohľadom poistenia motorového vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu a následne úmrtie druha a otca žalobcov, ktoré skutkové tvrdenia žalobcov žalovaný dovtedy nepopieral, pričom tak mohol urobiť včas a riadne minimálne už po doručení žaloby, ktorá mu bola doručená dňa 21. 09. 2020 a ktorej súčasťou boli aj prílohy, ide o popretie skutkových tvrdení žalobcov žalovaným, ktoré nie je uplatnené včas, pretože toto popretie skutkových tvrdení žalobcov mohol žalovaný urobiť skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, preto na tento prostriedok procesnej obrany žalovaného okresný súd neprihliadol s poukazom na ustanovenie , pretože by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, resp. vykonanie ďalších úkonov súdu. Odhliadnuc od horeuvedeného okresný súd mal za to, že na strane žalovaného nejde o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, vychádzajúc z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, a to jednak s poukazom na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 04. 05. 2021, v ktorom konaní išlo taktiež o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe toho istého skutkového deja - tej istej dopravnej nehody, kde si nemajetkovú ujmu uplatňoval brat nebohého H. B. a kde bol žalovaný tiež žalovaný ako poisťovateľ, pričom žalovaný v konaní sp. zn. túto skutočnosť nenamietal, nepodal ani voči rozhodnutiu, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie určitej sumy náhrady nemajetkovej ujmy odvolanie, a preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, čím sa založil určitý právny stav v tom smere, že nie je sporné, že motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, bolo poistené u žalovaného, keďže o tejto skutočnosti bolo právoplatne rozhodnuté na základe rovnakého skutkového deja. V rámci oboznamovania sa s trestným spisom vedeným na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. okresný súd zistil, že súčasťou tohto spisu je aj úradný záznam z 07. 09. 2017, z ktorého je možné zistiť, že dňa 29. 08. 2017 N. O. kúpil od Q. P. predmetné motorové vozidlo. V úradnom zázname nie je konštatované, že by došlo k zmene v evidencii motorových vozidiel na základe uzavretej kúpnej zmluvy. Súčasťou trestného spisu je aj samotná kúpna zmluva o predaji motorového vozidla zo dňa 29. 08. 2017 a súčasťou trestného spisu je aj osvedčenie o evidencii motorového vozidla s posledným záznamom zo dňa 14. 07. 2017, kde je ako vlastník predmetného motorového vozidla uvedený Q. P., ktorý uzavrel poistnú zmluvu so žalovaným, pričom toto osvedčenie o evidencii motorového vozidla bolo osvedčené policajným orgánom dňa 28. 09. 2017, to znamená takmer mesiac po dopravnej nehode, z čoho vyplýva, že ku dňu dopravnej nehody nebola vykonaná zmena v evidencii motorových vozidiel na základe uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 29. 08. 2017. Takto mal okresný súd za preukázané, že v čase dopravnej nehody, a teda v čase dopravnej nehody nedošlo v evidencii motorových vozidiel k zmene držiteľa motorového vozidla na základe uzavretej kúpnej zmluvy; v evidencii motorových vozidiel bol stále ako držiteľ predmetného motorového vozidla vedený jeho predchádzajúci vlastník Q. P., ktorý so žalovaným uzavrel poistnú zmluvu. V čase dopravnej nehody bolo predmetné motorové vozidlo poistené u žalovaného, a teda aj z tohto dôvodu je daná vecná pasívna legitimácia žalovaného v spore.

1.6 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobcov, pričom vychádzal z toho, že ak v dôsledku vývoja judikatúry sa nároky na náhradu nemajetkovej ujmy majú považovať za kategóriu škody na zdraví, tak nie je žiadny dôvod na to, aby sa tento nárok nepremlčal v dvoj-ročnej subjektívnej premlčacej dobe v zmysle , podľa znenia ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá; najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Z uvedeného dôvodu žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku žalobcov, keďže ku vzniku škody došlo 01. 09. 2017 a k podaniu žaloby až dňa 29. 08. 2020, t. j. po uplynutí subjektívnej dvoj -ročnej premlčacej doby. Pri posúdení žalovaným vznesenej námietky premlčania vychádzal okresný súd z toho, že žalobou uplatnený nárok žalobcov je nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa len pre účely povinného zmluvného poistenia v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR považuje za škodu na zdraví, čo však nemení charakter žalobou uplatneného nároku žalobcov v tom zmysle, že stále ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá nemajetková ujma je právom majetkovej povahy, a preto sa premlčuje vo všeobecnej troj -ročnej premlčacej dobe v súlade s ust. a v súlade s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. . Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný, pretože žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pred uplynutím všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby, keďže ku dopravnej nehode došlo 01. 09. 2017 a žalobcovia podali žalobu na súd 29. 08. 2020.

1.7 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobcovia nepreukázali príbuzenské vzťahy a silné citové väzby s nebohým H. B., nakoľko nebohý H. B. mal trvalý pobyt na inej adrese ako žalobcovia a v minulosti boli na súde vedené konania o zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti matky - žalobkyne a/, čo nesvedčí podľa žalovaného o usporiadaných rodinných vzťahoch medzi žalobcami a nebohým H. B., okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že sa zaoberal okolnosťami, či medzi žalobcami a nebohým H. B. existovali silné citové väzby, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom za smrť blízkej osoby, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode, pričom uviedol, že vo vzťahu medzi žalobcami a nebohým H. B. išlo o najbližšie osoby, vo vzťahu k žalobkyni a/ išlo o jej druha a vo vzťahu k žalobcom b/ až e/ išlo o ich otca, na základe čoho možno podľa okresného konštatovať, že skutočne ide o najbližšie osoby s najvyššími citovými väzbami, ktorý zásah do týchto vzájomných vzťahov každá jedna osoba pociťuje najcitlivejšie. Skutočnosť, že žalobkyňa a/ bola družkou nebohého H. B. a že bola matkou jeho detí, vyplynula z vykonaného dokazovania, rovnako ako z vykonaného dokazovania vyplynula skutočnosť, že žalobcovia b/ až e/ boli deťmi nebohého H. B.. Žalobkyňa a/ na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie uviedla, že s nebohým H. B. žili spolu ako druh a družka 14,5 roka. Uvedeného dňa, keď došlo k dopravnej nehode, žalobkyňa a/ čakala druha, že príde domov - mal prísť ráno rýchlikom. Do práce jej druh išiel preto, aby deti, ktoré mali ísť do školy mali peniaze, ktoré potrebovali do školy. Ešte predtým, ako nebohý H. B. odišiel do práce, sa so žalobkyňou a/ dohodli, že oslávia jeho 45. narodeniny, keď sa vráti a že budú mať svadbu, ale len takú malú s dvoma svedkami. Pokiaľ ide o konania o zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti žalobkyne a/, žalobkyňa a/ na pojednávaní uviedla, že tieto konania boli vedené len kvôli sociálnym dávkam, ako aj kvôli uplatňovaniu si náhradného výživného. Žalobkyňa a/ uviedla, že vždy žili s druhom spolu; pár mesiacov pred nehodou bývali v rodičovskom dome nebohého. Obaja s druhom boli poberateľmi sociálnych dávok, pred nehodou sa rozhodol, že sa pokúsi pracovať v Dunajskej Strede. Žalobkyňa a/ ďalej uviedla, že keď sa dozvedela o nehode, musela to nejak zvládnuť kvôli deťom, zohnala si lieky na ukľudnenie a dala si ich aspoň na noc, na spanie. Chcela navštíviť aj lekára, avšak nechcela, aby mala v kartotéke záznam, že je labilná, a preto lekára nenavštívila. Musela sa starať o deti. Spolu s deťmi ako rodina majú k sebe blízko, chodia spolu na cintorín, aj na miesto dopravnej nehody. Druh sa o deti vždy staral, žili spolu dobre, hnevala sa naňho len vtedy, keď išiel s kamarátmi. Aj keď bol druh „na sociálke“, vždy sa snažil niečo privyrobiť, aby mali deti niečo navyše, keďže boli stále poberateľmi sociálnych dávok. Ona bola proti tomu, aby odišiel preč pracovať. Po nehode to deti zle znášali, hlavne starší syn F. sa veľmi zmenil, od nehody je vážnejší aj nervóznejší, deti sa na otca stále pýtajú. Žalobkyňa a/ ďalej uviedla, že jej druh nemal trvalý pobyt na rovnakej adrese ako ona z toho dôvodu, že jej otec si to neželal. S druhom boli spolu každý deň, keď ráno aj odišiel „na fušku“, vždy sa poobede vrátil. „Na fušku“ nechodil každý deň, ale vždy sa snažil niečo privyrobiť. Keď bol celý deň doma, pomáhal susedom len tak za jedlo, aj to im pomohlo. Keď sa druh vrátil „z fušky“, išiel sa hrať s deťmi vonku alebo im pomáhal pri domácich úlohách. Večer zvykli pozerať televízor, cez deň chodili s druhom robiť do záhrady alebo na dvore, čo vedel to pomohol aj deťom. Spolu žili na dedine, chodili spolu na jazero alebo do parku, na výlety nemali peniaze, len keď obec organizovala nejaké výlety, čo nestálo veľa peňazí, tak išli spolu na výlet s deťmi. V čase nehody žalobkyňa a/ bývala s s deťmi a s druhom v rodičovskom dome druha, v súčasnosti už býva u svojho otca, keďže po pár dňoch od nehody sa z domu, kde spolu žili s nebohým H. B. odsťahovala, pretože tam nevedela bývať; necítila sa tam dobre. V súčasnej dobe jej pri jej príjmoch veľa neostane, hlavne chce, aby mali deti peniaze na jedlo a na cestu do školy. V čase nehody mal jej druh u seba 430,- Eur ako vyplatenú zálohu z práce. V súčasnej dobe žalobkyňa a/ kvôli deťom nepracuje. Zvykne chodievať na výpomoc do záhrady alebo upratovať. Je už kľudnejšia, avšak druh jej stále chýba tak, že to nevie ani vypovedať. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ boli v minulosti vedené konania o zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti žalobkyne a/ a o určenie výživného, na preukázanie ktorej skutočnosti predložil žalovaný rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota a Okresného súdu Revúca, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 13. 02. 2006 vyplýva len okolnosť iného trvalého pobytu matky detí a nebohého H. B., k čomu žalobkyňa a/ na pojednávaní uviedla, že otec nebohého si neželal, aby bola prihlásená na trvalom pobyte rovnakom ako nebohý. Uvedené rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota je z roku 2006, tzn. 11 rokov pred dopravnou nehodou, a preto nereflektuje aktuálny stav spolužitia žalobkyne a nebohého v čase nehody. Ďalšie rozhodnutie predložené žalovaným, rozhodnutie Okresného súdu Revúca sp. zn. zo dňa 16. 04. 2012 taktiež podľa okresného súdu nepreukazuje, že by medzi H. B. a žalobcami a/ až e/ neboli blízke vzťahy. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva len to, že rodičia detí v tom čase nežili v spoločnej domácnosti, pretože otec detí bol v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody, čo znamená, že k prerušeniu spolužitia

nedošlo kvôli tomu, že by otec detí dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť, čo by bol argument v prospech žalovaného. Uvedené rozhodnutie je z roku 2012, t. j. z obdobia 5 rokov pred dopravnou nehodou, takže tiež nepreukazuje stav spolužitia nebohého Ivana Széplakiho a žalobcov a/ až e/ v čase dopravnej nehody. Z uvedených dôvodov okresný súd nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania pripojením horeuvedených spisov Okresného súdu Rimavská Sobota a Okresného súdu Revúca, keďže tieto konania podľa okresného súdu nereflektovali stav spolužitia žalobcov a nebohého H. B. v čase dopravnej nehody. Okresný súd nevyhovel uvedenému návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania aj z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania v zmysle , keďže vykonanie tohto dokazovania mohol žalovaný navrhnúť pri predložení vyššie uvedených rozhodnutí Okresného súdu Rimavská Sobota a Okresného súdu Revúca, pričom ak by sa žalovaný oboznámil s týmito rozhodnutiami, zistil by, že z týchto rozhodnutí nič podstatné pre toto konanie nevyplýva. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané príbuzenské vzťahy a citové väzby medzi žalobcami a nebohým H. B., tiež mal z výpovedí žalobcov a svedka G. A. preukázané, že žalobcovia mali s nebohým H. B. blízke a intenzívne vzťahy ako s druhom a s otcom. Okresný súd konštatoval, že žalovaný v konaní v podstate len formálne namietal, že žalobcovia nepreukázali blízke sociálne a citové väzby s nebohým príbuzným. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že nestačí len samotné spochybnenie alebo konštatovanie nepreukázania blízkych vzťahov žalobcov a nebohého H. B. žalovaným. Na základe výsluchu žalobcov a svedka G. A. okresný súd dospel k záveru, všetci žalobcovia mali s nebohým H. B. blízke vzájomné vzťahy, ich vzťahy boli intenzívne a hlboké. Pred nehodou žalobcovia s nebohým žili v spoločnej domácnosti, boli na seba naviazaní. Žalobkyňa a/ s nebohým žili ako druh a družka, starali sa o svoje štyri deti - maloletých žalobcov od ich narodenia. Nebohý H. B. mal s maloletými žalobcami b/ až e/ blízke intenzívne vzťahy. Ako otec maloletých žalobcov sa o nich od narodenia staral, snažil sa v rámci svojich možností zabezpečovať prostriedky pre bežný život svojich detí, pomáhal im, venoval sa im či už pri domácich úlohách alebo pri bežných hrách v detstve. O blízkom intenzívnom vzťahu žalobcov s nebohým H. B. svedčí podľa okresného súdu aj to, že H. B. odišiel mimo svojho bydliska za prácou v záujme toho, aby zabezpečil finančné prostriedky pre chod rodiny, keďže žalobkyňa a/ s nebohým dlhodobo poberali sociálne dávky. Samotnej dopravnej nehode predchádzalo to, že k ceste do trvalého bydliska nebohého došlo z jeho podnetu, keďže sa blížil začiatok školského roka a nebohý H. B. chcel doniesť peniaze do domácnosti, aby deti mali peniaze do školy. Takto možno potom podľa okresného súdu konštatovať, že neoprávneným zásahom do osobnostnej sféry žalobcov, ktorý zásah spôsobil v dôsledku dopravnej nehody vodič predmetného motorového vozidla C. F., došlo k prerušeniu vzájomných väzieb a vzťahov medzi žalobcami a nebohým Ivanom Széplakim. Žalobcovia prišli o možnosť v budúcnosti rozvíjať svoj vzájomný vzťah s druhom či otcom, s ktorým do budúcnosti počítali. Nebohý H. B. bol zdravým človekom, plným energie, a preto je predpoklad, že nebyť dopravnej nehody, obohacoval by život žalobcov už len svojou prítomnosťou či radou, na čo boli žalobcovia zvyknutí. Náhla strata takéhoto blízkeho človeka veľmi intenzívne zasiahla žalobcov.

1.8 Pokiaľ žalovaný v rámci svojej procesnej obrany žiadal, aby v prípade ak súd do určitej miery prizná žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zohľadnil tú skutočnosť, že žalobcami požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je podľa názoru žalovaného neprimeraná, pretože nebohý H. B. nasadol do motorového vozidla, ktoré neskôr havarovalo s vedomím toho, že vodič je pod vplyvom alkoholických nápojov a tiež s vedomím toho, že vodič motorového vozidla nemá oprávnenie na vedenie motorových vozidiel a tiež žalovaný žiadal prihliadnuť na to, že nebohý H. B. v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval v danom prípade za primeranú zohľadnil tú okolnosť, že nebohý H. B. nebol v čase dopravnej nehody pripútaný, ktorú povinnosť má každý cestujúci v motorovom vozidle s poukazom na ustanovenie o cestnej premávke. Táto povinnosť vyplýva jednak zo zákonnej úpravy, je však tiež všeobecne akceptovanou povinnosťou, keďže pripútanie bezpečnostnými pásmi je vo všeobecnosti chápané ako niečo, čo môže zabrániť v mnohých prípadoch fatálnym následkom pri dopravnej nehode. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, medzi stranami sporu nebolo sporné, že nebohý H. B. nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd na túto skutočnosť prihliadol v rozsahu 10 % - ného spoluzavinenia nebohého H. B., pričom takýto rozsah spoluzavinenia nebohého H. B. považoval okresný súd za súladný s rozhodovacou praxou, napr. s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. . Okresný súd sa vysporiadal tiež s tým, že vodič motorového vozidla C. F. bol v čase

dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu a že nebohý H. B. vedel, keď nastupoval do predmetného motorového vozidla, že vodič motorového vozidla C. F. je pod vplyvom alkoholu, na ktorú skutočnosť poukázal v rámci svojej procesnej obrany žalovaný. Na zistenie uvedenej skutočnosti, ktorú žalobcovia spochybňovali, si okresný súd vyžiadal trestný spis vedený na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. , z ktorého obsahu okresný súd zistil, že vodič C. F. viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholických nápojov, pričom mal v čase nehody zistené 017/ mg/l alkoholu v krvi. Z výsluchov obvineného a z výpovede svedka – poškodeného G. A. vyplýva, že pred vykonaním jazdy dňa 01. 09. 2017 nebohý H. B. spolu s vodičom motorového vozidla C. F. a svedkom G. A. popíjali v miestnom pohostinstve, pričom vodič motorového vozidla sám priznal, že vypil niekoľko veľkých pív v podvečer a večer dňa 31. 08. 2017. Z uvedeného podľa okresného súdu jednoznačne vyplýva, že nebohý H. B. videl, že C. F. pred vykonaním jazdy požíval alkoholické nápoje v dosť značnej miere (5-6 veľkých pív), a to podľa vyjadrenia samotného C. F.. Niekedy tesne pred polnocou z podnetu nebohého H. B. sa C. F. s H. B. a G. A. dohodli, že C. F. ich odvezie domov, pričom potom všetkom, ako všetci traja pili v pohostinstve vo večerných hodinách 31. 08. 2017 vyrazili na cestu tesne po pol noci, následkom čoho po tretej hodine nad ránom dňa 01. 09. 2017 vodič C. F. dostal mikrospánok, nevenoval sa teda plne vedeniu motorového vozidla, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a iným okolnostiam a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k úmrtiu H. B.. V znaleckom posudku vypracovanom v trestnom konaní je konštatované, že samotný H. B. bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu na hranici konštatovanej ako silná opitosť. Vodič C. F. a spolujazdec G. A. potvrdili, že H. B. mal natoľko vypité, že nesedel ale ležal na zadných sedadlách, nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi a tieto okolnosti veľkou mierou prispeli k závažnému následku – k strate života H. B., ktorý takýto následok zavinil jednak tým, že nastúpil do motorového vozidla s vodičom, o ktorom vedel, že pred jazdou požíval alkoholické nápoje, sám H. B. mal silno vypité do tej miery, že nevedel ani sedieť v motorovom vozidle, nebol pripútaný. Uvedené okolnosti, preukázané v trestnom konaní zohľadnil okresný súd konštatovanou 40 %- ou mierou spoluzavinenia H. B. konštatujúc, že nebohý H. B. takýmto spôsobom hazardoval so svojim životom a zdravím.

1.9 Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že pre priznanie konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie sú stanovené žiadne pevné kritériá, v rámci ktorých by súd mohol priznať konkrétnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy. V danom prípade je potrebné zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu. Pri zohľadnení osobitosti každého prípadu na strane pozostalých - žalobcov sú významnými kritériami pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy intenzita ich vzťahu so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, prípadná existenčná či hmotná závislosť na zomrelom, prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Kľúčovou je kvalita vzájomného vzťahu, lebo strata milovanej osoby zasiahne pozostalého nezrovnateľne citlivejšie, než strata príbuzného, ku ktorému má vzťah neutrálny, či dokonca negatívny. Pri zohľadnení horeuvedených kritérií tak na strane žalobcov je podľa okresného súdu u žalobkyne a/ potrebné zohľadniť to, že protiprávnym zásahom do jej osobnostnej sféry zo strany vodiča motorového vozidla došlo k strate najbližšej osoby, s ktorou prežila viac než 14 rokov, mala s ňou nekonfliktný, bezproblémový, intenzívny vzťah. Celých 14 rokov sa žalobkyňa a/ s nebohým starala o maloleté deti, ktoré mali spolu, vzájomne si pomáhali, či už pri výchove detí alebo pri každodenných problémoch či starostiach v rámci svojho spolužitia. U žalobcov b/ až e/ je možné zohľadniť to, že s nebohým otcom mali taktiež dobrý a nekonfliktný vzťah, ktorý bol intenzívny. Nebohý H. B. sa o maloletých žalobcov staral od narodenia ako ich otec, vychovával ich, pomáhal im pri domácich úlohách, hrával sa s nimi a riešil s nimi každodenné starosti. Zdieľal s nimi aj každodenné radosti. V uvedenej súvislosti treba podľa okresného súdu zdôrazniť, že v čase dopravnej nehody žalobcovia b/ až e/ boli (a stále sú) maloleté osoby, ktoré v čase dopravnej nehody mali 12, 11, 8 a 6 rokov, a preto pri takomto veku žalobcov išlo o osoby, ktoré boli plne viazané na svojich rodičov, keďže neboli a stále nie sú schopné v plnej miere samostatne fungovať v bežnom živote. Nebohý H. B. sa o deti staral od ich narodenia, vždy sa im snažil pomáhať a venoval sa im. Vo vzťahu k výške žalobcami uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že „keďže právna úprava v v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch nestanovuje žiadnu konkrétnu výšku, ani rozpätie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch pri protiprávnom zásahu do osobnostných práv oprávnených osôb, pri konštatovaní, že súčasná súdna prax priznáva rôzne výšky odškodnenia v záujme toho, aby toto súdne rozhodnutie nemohlo byť označené za arbitrárne, bez odôvodnenia konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, súd pri stanovení konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch si stanovil u žalobcov medze pre priznanie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch čiastočne využijúc právnu úpravu, ktorá upravuje príbuzné právne vzťahy a zároveň prihliadol aj na rozhodovaciu

prax súdov“. V súvislosti s výškou žalobcami uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej konštatoval, že je veľmi zložité určiť konkrétnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže žiadna výška finančnej náhrady nie je spôsobilá nahradiť stratu milovanej a blízkej osoby, a preto výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno chápať len ako akúsi formu satisfakcie za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry každého zo žalobcov, ktorý neoprávnený zásah bol spôsobený vodičom motorového vozidla, ktoré bolo poistené u žalovaného. Konštatoval, že za predpokladu stanovenia určitých medzí, prípadne vodítok pre priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, prihliadol na ustanovenie o obetiach trestných činov v znení platnom v čase dopravnej nehody, v zmysle ktorého ustanovenia obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 25-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej za obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V danom prípade bola v čase dopravnej nehody minimálna mzda v zmysle stanovená pre rok 2017 vo výške 435,- Eur, čo pri 25-násobku predstavuje sumu 10.875,- Eur. Pri osobách, ktoré boli odkázané na výživu po obeti trestného činu, je stanovená nemajetková ujma vo výške 50-násobku, čo je v danom prípade 21.750,- Eur. Uviedol, že na ustanovenie o obetiach trestných činov odkazuje tiež ustanovenie , ktoré upravuje limit pre výšku nemajetkovej ujmy tak, že výška nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi s odkazom na ustanovenia Na druhej strane je potrebné pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadnuť podľa okresného súdu na rozhodovaciu prax súdov, pričom samotní žalobcovia poukázali na rozhodnutia súdov v obdobných právnych veciach, okrem iného na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. , kde bola priznaná manželke náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 33.000,- Eur za smrť manžela, ďalej na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. , ktorým bola manželovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Eur za úmrtie manželky, na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželke a dvom maloletých deťom po 33.500,- Eur za stratu manžela a otca, na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. , ktorým bola priznaná manželovi a maloletým deťom náhrada nemajetkovej ujmy po 30.000,- Eur za stratu manželky a matky a na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. , ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželke a maloletému dieťaťu po 40.000,- Eur za stratu manžela a za stratu otca. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že aj žalovaný poukázal na rozhodnutia súdov, napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. , ktorým bola priznaná pozostalej manželke po manželovi a maloletému dieťaťu po rodičovi náhrada nemajetkovej ujmy po 10.000,- Eur, na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. , ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželovi po manželke 12.500,- Eur a maloletým deťom po 7.000,- Eur za stratu rodiča, na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. , ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10.000,- Eur manželovi za stratu manželky a 10.000,- Eur maloletému dieťaťu za stratu matky. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd podľa obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku prihliadol na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ktorým bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- Eur za stratu manžela a maloletým deťom po 3.000,- Eur za stratu otca, ďalej na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. , ktorým bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- Eur za stratu manžela, ako aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- Eur maloletým deťom za stratu rodiča, na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. , ktorým bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- Eur za stratu manžela a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 14.000,- Eur dcére za stratu rodiča, na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3.200,- Eur. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že u žalobkyne a/ by náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur bola primeraná spôsobenej ujme v osobnostnej sfére žalobkyne a/, ktorá pri dopravnej nehode prišla o svojho druha, s ktorým žila viac ako 14 rokov v spoločnej domácnosti, bola s ním v každodennom kontakte, boli s druhom na seba silno naviazaní, spolu sa starali o svoje štyri maloleté deti. Pri konštatovaní primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur okresný súd zohľadnil aj tú okolnosť, že nebohý H. B. pri dopravnej nehode nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi, ktorá povinnosť svedčí každému cestujúcemu v motorovom vozidle s poukazom na ustanovenie o cestnej premávke a je aj všeobecne akceptovanou povinnosťou, keďže pripútanie bezpečnostnými pásmi je vo všeobecnosti chápané ako niečo, čo môže zabrániť v mnohých prípadoch fatálnym následkom pri dopravnej nehode. Konštatoval,

že v konaní nebolo medzi stranami sporu sporné, že nebohý H. B. nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi, preto okresný súd túto okolnosť zohľadnil ako jeho spoluzavinenie v rozsahu 10 % s tým, že takýto rozsah spoluzavinenia za nepripútanie bezpečnostnými pásmi je bežne priznávaný aj inými rozhodnutiami súdov, napr. rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. . Ďalej sa okresný súd vysporiadal s tým, že H. B. nastúpil do motorového vozidla k vodičovi, ktorý bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu, o čom mal H. B. vedomosť, na ktorú skutočnosť poukázal v rámci svojej procesnej obrany žalovaný. Žalobcovia v konaní namietali, že by nebohý H. B. pri nastupovaní do motorového vozidla vedel, že vodič pred vykonaním jazdy požíval alkoholické nápoje. Na odstránenie uvedeného rozporu si okresný súd dal na základe návrhu žalovaného pripojiť trestný spis Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. , z ktorého zistil, že vodič C. F. viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholických nápojov, pričom mal v krvi v čase nehody zistené 0,31 g/kg alkoholu. Ďalej okresný súd z uvedeného trestného spisu z výsluchov obvineného C. F., ako aj z výpovede svedka - poškodeného G. A. zistil, že pred vykonaním jazdy dňa 01. 09. 2017 nebohý H. B. spolu s vodičom motorového vozidla C. F. a svedkom G. A. popíjali v miestnom pohostinstve, pričom vodič motorového vozidla sám priznal, že vypil niekoľko veľkých pív v podvečer, ako aj večer ešte dňa 31. 08. 2017. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nebohý H. B. videl, že C. F. pred vykonaním jazdy požíval alkoholické nápoje v dosť značnej miere, po 5 - 6 veľkých pív, a to podľa vyjadrenia samotného C. F.. Niekedy tesne pred polnocou z podnetu nebohého H. B. sa potom C. F. s H. B. a G. A. dohodli, že C. F. ich odvezie domov, pričom po tom všetkom ako všetci traja pili v pohostinstve vo večerných hodinách 31. 08. 2017, tesne po polnoci dňa 01. 09. 2017 vyrazili na cestu, následkom čoho po tretej hodine nad ránom dňa 01. 09. 2017 vodič C. F. dostal mikrospánok, nevenoval sa plne vedeniu motorového vozidla, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a iným okolnostiam a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu H. B.. V znaleckom posudku, ktorý bol vypracovaný v rámci trestného konania, je tiež konštatované, že samotný H. B. v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu na hranici konštatovanej ako silná opitosť. Vodič C. F., ako aj spolujazdec G. A. potvrdili, že H. B. mal vypité natoľko, že nesedel, ale ležal na zadných sedadlách, nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi a tieto okolnosti veľkou mierou prispeli k závažnému následku na strate života nebohého H. B., ktorý takýto následok zavinil svojou hrubou nedbanlivosťou jednak tým, že nastúpil do motorového vozidla s vodičom, o ktorom vedel, že pred jazdou požíval alkoholické nápoje, pričom sám H. B. mal silno vypité do tej miery, že nesedel, ale ležal na zadných sedadlách a nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi. Tieto okolnosti veľkou mierou prispeli k závažnému následku – strate života nebohého H. B., ktorý takýto následok zavinil svojou hrubou nedbanlivosťou, jednak tým, že nastúpil do motorového vozidla s vodičom, o ktorom vedel, že pred jazdou požíval alkoholické nápoje a tiež tým, že sám bol pod vplyvom alkoholu do tej miery, ženesedel a nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Okolnosť vedomosti nebohého H. B. o tom, že vodič motorového vozidla pred jazdou požil alkoholické nápoje je preukázaná výpoveďami obvineného a svedka v trestnom konaní a túto okolnosť okresný súd zohľadnil v rozsahu 40 % - ného zavinenia zo strany nebohého H. B., ktorý takýmto spôsobom nezodpovedne hazardoval so svojím životom a zdravím a svojím postojom prispel ku vzniku škody na zdraví, následkom čoho došlo k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že pri rozhodovaní prihliadol aj na to, že nebohý H. B. zavinil v podstate aj to, že jazda sa začala vykonávať tesne po polnoci, pričom bol predpoklad, že cesta bude trvať takmer až do rána, a teda že môže dôjsť k mikrospánku vodiča aj vzhľadom na to, že jazda je vykonávaná v nočným hodinách a ešte aj za požitia alkoholických nápojov vodičom a spolujazdcami.

1.10 Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že počas konania na súde prvej inštancie žiadal, aby súd vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil aj tú skutočnosť, že nebohý H. B. vedel o tom, že vodič motorového vozidla nemal oprávnenie na vedenie motorového vozidla a v uvedenej súvislosti navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka - vodiča C. F., ktorý sa však na pojednávanie nedostavil, pričom súd prvej inštancie nezobral na zreteľ to, že žalovaný naďalej na výsluchu tohto svedka trval, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že nikde v trestnom spise nenašiel zmienku o tom, že by nebohý H. B. mal vedomosť o tom, že vodič predmetného motorového vozidla C. F. nemá vodičské oprávnenie. Poukázal pritom aj na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 04. 05. 2021, v odseku 25. odôvodnenia ktorého je konštatované, že súd nemal z pripojeného trestného spisu preukázané, že by nebohý H. B. mal vedomosť o tom, že vodič motorového vozidla C. F. nemal vodičské oprávnenie, a preto na túto skutočnosť v rámci posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že právoplatnosť uvedeného rozhodnutia zakladá určitý právny stav, ktorá skutočnosť má

vplyv aj na toto konanie, preto dôkaz výsluchom svedka C. F. nevykonal. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol hlavne na tú skutočnosť, že už z dôvodu zohľadnenia okolnosti nepripútania nebohého H. B. bezpečnostnými pásmi ustálil mieru spoluzavinenia H. B. v rozsahu 10 % a že už z dôvodu zohľadnenia okolnosti, že nebohý H. B. mal vedomosť o tom, že vodič motorového vozidla C. F. pred jazdou požíval alkoholické nápoje ustálil mieru spoluzavinenia H. B. v rozsahu 40 %, t. j. spolu v rozsahu 50 %, pričom tento rozsah spoluzodpovednosti H. B. je podľa názoru okresného súdu dostatočný aj pri nezohľadnení prípadnej vedomosti nebohého H. B. o tom, že vodič motorového vozidla C. F. nemal vodičské oprávnenie a z tohto dôvodu výsluch svedka C. F., ktorý by prípadne potvrdil, že nebohý H. B. vedel o tom, že vodič motorového vozidla C. F. nemá vodičské oprávnenie nevykonal, pretože táto skutočnosť by podľa okresného súdu už po ustálení miery spoluzavinenia H. B. v rozsahu 50 % nemala zásadný význam na právny záver o rozsahu spoluzavinenia H. B.. Pri závere, že u žalobkyne a/ by prichádzala do úvahy ako primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy suma vo výške 15.000,- Eur, po zohľadnení 50 %- ného spoluzavinenia nebohého H. B. má podľa okresného súdu žalobkyňa a/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.500,- Eur. Pokiaľ ide o žalobcov b/ až e/, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že aj na ich strane je dôvodné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vzhľadom na to, že s nebohým otcom mali veľmi intenzívne vzájomné vzťahy, čomu zodpovedá aj hlboká a intenzívna ujma na ich osobnostných právach, pričom bolo zasiahnuté do ich práva rozvíjať svoj súkromný a rodinný život s jednou z najbližších osôb. V čase dopravnej nehody boli žalobcovia b/ až e/ ešte maloletí a v plnom rozsahu boli po každej stránke naviazaní na svojich rodičov, to znamená, že boli naviazaní aj na svojho otca, a preto okresný súd za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov b/ až e/ považoval sumu 20.000,- Eur. Pri zohľadnení rovnakej okolnosti ako u žalobkyne a/, a to že nebohý H. B. nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi, okresný súd zohľadnil aj u žalobcov b/ až e/ toto spoluzavinenie H. B. vo výške 10 % a zároveň zohľadnil spoluzavinenie H. B. v rozsahu 40 % titulom vedomosti nebohého H. B. o tom, že vodič motorového vozidla pred jazdou požíval alkoholické nápoje a žalobcom b/ až e/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému po 10.000,- Eur s tým, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali voči žalovanému titulom náhrady nemajetkovej ujmy vyšších súm ako im boli priznané, okresný súd žalobu žalobcov voči žalovanému nad priznané sumy náhrady nemajetkovej ujmy zamietol.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobcovia a aj žalovaný odvolali. Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu v odvolaní uviedli, že proti výrokom I. až VI. rozsudku súdu prvej inštancie podávajú odvolanie, pretože a) súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), c) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), d) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

2.1 Žalobcovia v odvolaní ďalej uviedli, že súd prvej inštancie za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval sumu 15.000,- Eur pre žalobkyňu a/ (pozostalú družku zosnulého) a sumu 20.000,- Eur pre žalobcov b/ až e/ (maloleté deti zosnulého vo veku 6 rokov, 8 rokov, 11 rokov a 12 rokov v čase úmrtia otca). Súd prvej inštancie však pri konečnom určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil spoluzavinenie zosnulého vo výške 50 %, z čoho 10 % bolo za nepripútanie zosnulého bezpečnostným pásom a 40 % za vedomosť zosnulého, že v čase dopravnej nehody bol vodič motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Odôvodnenie svojho rozhodnutia ohľadne 40 % miery spoluzavinenia zosnulého poškodeného uviedol súd prvej inštancie v odseku 54. odôvodnenia rozsudku. Podľa názoru žalobcov miera spoluzavinenia zo strany zosnulého v rozsahu 40 % nezodpovedá vykonaným dôkazom, táto časť rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v tejto časti súd prvej inštancie svoje rozhodnutie následne ani riadne neodôvodnil. V uvedenej súvislosti poukázali žalobcovia v odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , kde Najvyšší súd ČR vo vzťahu k otázke miery spoluzavinenia poškodeného uviedol: „Podľa ak bola škoda spôsobená tiež spoluzavinením poškodeného, nesie škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, nesie ju sám. Toto ustanovenie smeruje k tomu, aby v rozsahu, v akom sa sám poškodený podieľal na spôsobení škody, nebola uložená povinnosť nahradiť škodu tomu, kto za ňu zodpovedá. Ide teda o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a stanovením podielu, ktorým sám poškodený prispel ku škodlivému následku. Zásadne sa vychádza z miery zavinenia každého z nich a je potrebné zvažovať všetky príčiny

vzniku škody, spočívajúcej tak v konaní škodcu ako aj v konaní poškodeného a rovnako ako u škodcu možno i u poškodeného brať do úvahy len také konanie, ktoré bolo príčinou (jednou z príčin) vzniku škody“. Súdom prvej inštancie uvádzaná 40 %- ná miera spoluzavinenia zosnulého, ktorá mala podľa súdu prvej inštancie spočívať vo vedomosti zosnulého o požití alkoholu vodičom motorového vozidla pred dopravnou nehodou, podľa názoru žalobcov nekorešponduje so zisteným skutkovým stavom - stupňom opitosti vodiča. Podľa názoru žalobcov miera spoluzavinenia poškodeného nebola súdom prvej inštancie správne právne posúdená vzhľadom na skutkové okolnosti prejedávaného prípadu. Hladina alkoholu v krvi zistená u vodiča (stupeň opitosti vodiča - podnapitosť) v čase dopravnej nehody neodôvodňuje podľa názoru žalobcov 40 %-nú mieru spoluzavinenia poškodeného v súlade s ustálenou súdnou praxou. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery spoluzavinenia poškodeného podľa žalobcov neskúmal, resp. nezobral do úvahy taký stupeň opitosti, ktorý predstavuje zistený alkohol 0,17 mg/l u vodiča motorového vozila a nepremietol to ani do svojej úvahy a právneho posúdenia miery spoluzavinenia nebohého spolujazdca Ivana Széplakiho. V uvedenej súvislosti žalobcovia v odvolaní zdôraznili, že čím je vodič viacej opitý, tým je jazda motorovým vozidlom nebezpečnejšia. „Čím menšie množstvo alkoholu je zistené u vodiča, tým je menšie riziko vzniku dopravnej nehody“. Miera spoluzavinenia spolujazdca je v súdnej praxi odstupňovaná v závislosti od stupňa opitosti vodiča. Stupne opitosti a ich príznaky u vodiča sú v zásade nasledovné: a) podnapitosť (do 0,5 promile), b) ľahký stupeň opitosti (0,5 promile až 1 promile), c) stredný stupeň opitosti (1 promile až 1,5 promile), d) ťažký stupeň opitosti (1,5 promile až 2,5 promile). Poukázali na uznesenia NS SR zo dňa 27.11.2014, sp. zn. podľa ktorého: „Obsah alkoholu vo vydychovanom vzduchu sa vyjadruje v jednotkách mg/l. Z medicínskeho hľadiska, ktoré je akceptované aj trestnoprávnou praxou, schopnosť vodiča bezpečne viesť motorové vozidlo je nepriaznivo ovplyvnená ak hladina alkoholu dosiahne 0,4762 mg/l pri dychovej skúške, čo je hladina alkoholu v krvi 1 promile. Podľa lekárskej vedy žiaden - teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla nie je schopný pri tejto hladine alkoholu v krvi bezpečne viesť vozidlo.“

2.2 V nadväznosti na uvedené žalobcovia v odvolaní ďalej uviedli, že z medicínskeho hľadiska sa podľa nameraného množstva alkoholu rozlišuje či ide len o podnapitosť, ľahký stupeň opitosti, stredný stupeň opitosti a ťažký stupeň opitosti. Pri ťažkom stupni opitosti je viac ako pravdepodobné, že s istotou dôjde k dopravnej nehode. Pri nepatrnom stupni opitosti k dopravnej nehode nemusí ani dôjsť. Pre správne posúdenie miery spoluzavinenia zosnulého spolujazdca je podľa žalobcov rozhodujúce, či vodič počas vedenia motorového vozidla bol v ľahkom stupni opitosti, strednom stupni opitosti alebo v ťažkom stupni opitosti. Hladina alkoholu u vodiča má vplyv na bezpečnosť vedenia motorového vozidla. Spolujazdec nemôže mať rovnakú percentuálnu mieru spoluzavinenia, pokiaľ si sadne do motorového vozidla k vodičovi s ľahkým stupňom opitosti alebo k vodičovi, ktorý sa nachádza v ťažkom stupni opitosti. Súdom určená 40 % miera spoluzavinenia u spolujazdca by bola podľa žalobcov odôvodnená skutkovými okolnosťami, pokiaľ by vodič bol v stredne ťažkom stupni opitosti. Z rozhodovacej praxe súdov je podľa žalobcov zrejmé, že súdy skúmajú a posudzujú mieru spoluzavinenia poškodeného spolujazdca v závislosti od stupňa opitosti vodiča v čase vedenia motorového vozidla. Z úvahy súdu prvej inštancie nie je podľa žalobcov zrejmé, prečo použil u zosnulého spolujazdca H. B. až 40 %-nú mieru spoluzavinenia, keď u vodiča C. F. objektívne zistené množstvo alkoholu v krvi nezodpovedá ani ľahkému stupňu opitosti, ale len podnapitosti. V závere odvolania žalobcovia zdôraznili, že u vodiča C. F. bola v čase dopravnej nehody vykonaným dokazovaním preukázateľne zistená hladina alkoholu v krvi 0,17 mg/l, čo predstavuje 0,35 promile, teda ide o podnapitosť, nie o opitosť, ktorá nedosahuje ani ľahký stupeň opitosti a ktorá nepriaznivo neovplyvňuje bezpečnosť vedenia motorového vozidla. Pri takejto hladine alkoholu vodiča v čase vedenia motorového vozidla prichádza do úvahy podľa názoru žalobcov maximálne 10 % - né spoluzavinenie zosnulého spolujazdca. V uvedenej súvislosti žalobcovia uviedli, že im nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie bez riadneho odôvodnenia postihuje spolujazdca až 40 % - nou mierou spoluzavinenia, keď vodič motorového vozidla vzhľadom na zistené množstvo alkoholu v krvi vykazoval príznaky podnapitosti a nie opitosti, pričom tento rozsah spoluzavinenia v žiadnom prípade nezodpovedná podľa žalobcov ani rozhodovacej praxi súdov a odklon od nej súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Vzhľadom na uvedené žalobcovia v odvolaní navrhli, aby odvolací súd v zmysle ust. odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie zmenil so zreteľom na určenú 20 %-nú mieru spoluzavinenia poškodeného (10 % nepripútanie bezpečnostným pásom plus 10 % vedomosť o požití alkoholu vodičom motorového vozidla v čase dopravnej nehody), a to nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni a/ 12 000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni b/ 16.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi c/ 16.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni d/ 16.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi e/ 16.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. VI. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali na žalovanom zaplatenia vyššej sumy nemajetkovej ujmy, súd žalobu žalobcov zamieta. Zároveň žalobcovia navrhli, aby odvolací súd priznal žalobcom trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie proti výroku I. až V. a VII. až VIII. rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa , pretože súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa , pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa , pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa , pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa , pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že právny základ uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému, z ktorého žalobcovia vychádzali pri odôvodnení pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vyplýva zo skutočnosti, že zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je predmetom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, malo byť v čase vzniku tejto nehody poistené u žalovaného. Z uvedeného dôvodu si žalobcovia s poukazom na ustanovenie o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, uplatnili svoj nárok priamo proti poisťovateľovi. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym záverom žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom sa obmedzil na konštatovanie, že v čase rozhodovania súdu o žalobe žalobcov, sa už v plnom rozsahu odstránila pochybnosť o tom, či náhrada nemajetkovej ujmy je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V uvedenej súvislosti súd okrem iného poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/2012 O. P. proti M. Q., ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.07.2017, v ktorom dovolací súd konštatoval, že pre účely Zákona o povinnom zmluvnom poistení treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočívajúci v zásahu do práva na súkromie a rodinný život. Konajúci súd sa z vyššie uvedeným právnym názorom v plnom rozsahu stotožnil a uviedol, že nemá dôvod sa odkloniť od súdnej praxe, podľa ktorej poisťovateľ je pasívne vecne legitimovaný v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že podľa jeho názoru, z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla môže byť poskytnuté poistné plnenie len za také škody, ktoré je možné preukázať, čo možno nepriamo vyvodiť aj z dikcie ustanovenia druhá veta Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmu žalobcov nie je podľa žalovaného krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa právnej úpravy vyjadrenej v Zákone o povinnom zmluvnom poistení. Je zrejmé, že v ustanovení Zákona o povinnom zmluvnom poistení zákonodarca taxatívne vymedzuje nároky, ktoré podliehajú poistnému krytiu. Ako z obsahu označeného ustanovenia vyplýva, nemajetková ujma na osobnostných právach osôb, ktorým bolo do ich osobnostných práv zasiahnuté zo strany porušovateľa, sa v ňom nenachádza. Ide o kogentnú právnu normu, pričom ani na základe analógie nemožno podľa žalovaného pojem škoda na zdraví rozširovať na nemajetkovú ujmu, ktorá je systematicky zaradená do prvej časti . Uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody, ale spadá pod právne prostriedky na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody. Hypotéza ustanovenia vychádza z toho, že predpokladaná

ujma sa nedá nijako preukázať a je vecou voľnej úvahy súdu prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo a vymedziť okruh osôb, ktoré majú na takúto náhradu nárok. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných predpokladov. Ako vyplýva aj z právnej úpravy vyjadrenej v ustanovení , zákonodarca zreteľne diferencuje medzi náhradou škody a náhradou nemajetkovej ujmy. V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný v odvolaní na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20.04.2011 a uviedol, že právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah vyvolať (nemožno presne zistiť skutočnú ujmu). V prípade náhrady škody treba však výšku škody presne uviesť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej . V sa nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady škody ( a nasl. ), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia ( ), pri strate života sa výživou oprávneným priznáva pozostalostná úrazová renta ( ) a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípadne s liečením ( a ). Keďže zákon o povinnom zmluvnom poistení pojem škoda na zdraví nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie čo sa odškodňuje, treba takto vymedzenú škodu v stotožniť so škodou, ako je uvedená v ustanovení Zákona o povinnom zmluvnom poistení. V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný v odvolaní aj na ustanovenie veta druhá Zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorého je poškodený oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať“. Z obsahu predmetného ustanovenia jednoznačne podľa žalovaného vyplýva, že zákonodarca umožňuje poškodenému uplatniť proti poisťovateľovi len taký nárok, ktorý je možné náležitým spôsobom preukázať. Ak teda súd prvej inštancie prijal záver, že žalobcami uplatňovaná náhrada nemajetkovej ujmy za použitia extenzívneho výkladu pojmu škoda na zdraví spadá pod rozsah krytia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ustanovenie Zákona o povinnom zmluvnom poistení), tak žalobcovia ako osoby, do ktorých osobnostných práv bolo zasiahnuté by mali byť schopní svoj nárok na náhradu škody na zdraví vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy preukázať, čo neurobili a vzhľadom na charakter a logickú obsahovú odlišnosť týchto nárokov ani urobiť nemohli.

3. 1 Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom premlčania uplatnených nárokov žalobcov, pričom v odôvodnení rozsudku (odsek 36. odôvodnenia) len stroho odkázal na rozhodnutia NS SR, z ktorých má vyplývať, že nemajetková ujma je právom majetkovej povahy, z ktorého dôvodu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že ide o osobitný prípad náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má byť na základe extenzívneho výkladu pojmu škoda na zdraví hradená z povinného zmluvného poistenia, z ktorého dôvodu je pri posudzovaní premlčania tohto nároku potrebné vychádzať z osobitnej právnej úpravy (§ 15 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení). Podľa názoru žalovaného, zákonodarca takýmto spôsobom nedal súdom žiadnu možnosť na použitie inej premlčacej doby než tej, na ktorú v zákone odkazuje. Akákoľvek iná interpretácia ustanovenia § 15 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení by bola podľa názoru žalovaného v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku premlčania, pričom svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Takéto konanie súdu prvej inštancie viedlo podľa žalovaného v konečnom dôsledku k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, a to s poukazom na nedostatočne zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku na jednej strane uvádza, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že medzi žalobcami a nebohým H. B. neboli silné citové väzby, pričom jeho popretie skutkových tvrdení žalobcov považoval súd prvej inštancie za neúčinné, avšak na druhej strane súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkazy, ktoré žalovaný navrhol vykonať práve na preukázanie uvedených skutočností. Takýmto konaním

súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného sťažil dôkaznú pozíciu žalovaného do takej miery, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Zároveň sa súd prvej inštancie takýmto konaním vzdialil od možnej miery riadneho zistenia skutkového stavu, čo sa následne podľa žalovaného odrazilo v nesprávnom rozhodnutí vo veci. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy, konkrétne výsluch vodiča motorového vozidla pána C. F., vykonanie dopytu na príslušnom dopravnom inšpektoráte na zistenie kedy došlo k zápisu prevodu držby motorového vozidla na inú osobu v evidencii motorových vozidiel, pripojenie súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. a súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. , ako aj pripojenie spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. , výsluch svedkov, a to brata nebohého N. B. a sestry nebohého M. B.. Všetky uvedené dôkazy bolo podľa žalovaného potrebné vykonať na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to najmä na preukázanie skutočnosti, či žalovaný bol/nebol v čase vzniku dopravnej nehody poisťovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda, ďalej na preukázanie vedomosti nebohého o tom, že C. F. nebol držiteľom vodičského oprávnenia, ale hlavne na preukázanie skutočného vzťahu medzi žalobcami a nebohým H. B.. Pokiaľ sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia odvoláva na sudcovskú koncentráciu konania v zmysle ustanovenia , podľa názoru žalovaného takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nemôže obstáť, a to jednak z dôvodu, že žalovaný výsluch C. F. navrhol už vo svojom vyjadrení zo dňa 29.03.2021 a na vykonaní uvedeného dôkazu trval aj na poslednom pojednávaní konanom dňa 14.02.2022 a taktiež z dôvodu, že všetky žalovaným navrhnuté dôkazy by prispeli k riadnemu zisteniu skutkového stavu veci. Okrem uvedeného je podľa žalovaného potrebné poznamenať, že niektoré skutočnosti vyšli najavo až z výpovede svedka G. A. na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 14.02.2022. Podľa žalovaného nemôže obstáť ani argumentácia súdu prvej inštancie, že právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo dňa 04.05.2021, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy brata nebohého H. B., sa založil určitý právny stav v tom smere, že nie je sporné, že motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, bolo poistené u žalovaného, keďže o tejto skutočnosti bolo právoplatne rozhodnuté na základe rovnakého skutkového deja. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného mohol a mal vykonať žalovaným navrhnuté dôkazy, pretože si to vyžadovalo riadne zistenie skutkového stavu veci. Pokiaľ tak neurobil, porušil tým právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie a taktiež zásadu rovnosti strán sporu. Okrem uvedeného žalovaný v odvolaní namietal aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je podľa názoru žalovaného pri všetkých žalobcoch neprimerane vysoká, a to najmä s poukazom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, ale najmä s poukazom na mieru spoluzavinenia nebohého H. B., ktorý svojim konaním do veľkej miery prispel k závažnému následku v podobe smrti. Uviedol, že s poukazom na skutočnosť, že žalobcovia dostatočným spôsobom nepreukázali silné citové väzby s nebohým H. B. je výška náhrady nemajetkovej ujmy, z ktorej súd vychádzal pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy (pri žalobkyni a/ 15.000,- Eur a pri žalobcoch b/ až e/ 20.000,- Eur ) neprimerane vysoká. Žalovaný v odvolaní poukázal tiež na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia síce uviedol, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- Eur manželke za stratu manžela a maloletým deťom po 3.000,- Eur za stratu rodiča, ďalej na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. , kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- Eur manželke za stratu manžela, ako aj 8.000,- Eur maloletým deťom za stratu rodiča a na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3.200,- Eur, avšak žalovanému z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako tieto rozhodnutia ovplyvnili úvahu súdu prvej inštancie v tejto konkrétnej veci, keď súd prvej inštancie aj napriek vysokej miere spoluzavinenia nebohého H. B. priznal jeho družke sumu 7.500,- Eur a každému jednému dieťaťu sumu 10.000,- Eur. Podľa názoru žalovaného, spoluzavinenie H. B. na následku dopravnej nehody zo dňa 01.09.2018 bolo vyššie ako 50 % ( z toho 40 % pristúpenie do vozidla k osobe, ktorá bola pod vplyvom alkoholu a 10 % nepripútanie sa bezpečnostným pásom). V tomto smere je podľa žalovaného potrebné si uvedomiť, že zosnulý H. B. si neplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle predmetného ustanovenia je osoba sediaca na sedadle povinne vybavenom bezpečnostným pásom alebo iným zadržiavacím zariadením povinná toto zariadenie použiť. Keďže táto povinnosť je v zákone zakotvená práve s akcentom na ochranu zdravia prepravovaných osôb, je zrejmé, že zákonodarca v spojitosti s poznatkami lekárskej a technickej vedy proklamuje ochranný účinok zapnutého bezpečnostného pásu do takej miery, že zaviedol povinnosť každého cestujúceho mať tento bezpečnostný pás zapnutý počas každej jazdy. Okrem uvedeného je

podľa žalovaného potrebné zdôrazniť, že je aj všeobecne známe, že bezpečnostný pás v motorovom vozidle zachraňuje životy, z ktorého dôvodu považuje žalovaný mieru spoluzavinenia nebohého H. B. len vo výške 10 % za nepripútanie sa bezpečnostným pásom za nedostatočnú. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalovaný v odvolaní uviedol, že týmto odvolaním napáda aj výrok o trovách konania, a to nielen z toho dôvodu, že ide o výrok závislý na predchádzajúcich výrokoch, ktoré sú týmto odvolaním napadnuté, ale aj z toho dôvodu, že súd prvej inštancie priznal žalobcom trovy konania z priznanej sumy, čo je v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní poukázal na ustanovenie citovanej vyhlášky, v zmysle ktorého, vo veciach ochrany osobnosti podľa , vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou suma 1.000,- Eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a 2.000,- Eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Z uvedeného ustanovenia vyhlášky jednoznačne podľa žalovaného vyplýva, že vo veciach ochrany osobnosti, kde sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy je tarifnou hodnotou suma 2.000,- Eur, ktorá tvorí základ pre výpočet trov konania, a to bez ohľadu na výšku v konaní uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. S poukazom na uvedené je podľa žalovaného zrejmé, že súd prvej inštancie nemohol žalobcom priznať trovy konania z výšky priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, pretože v tomto smere je limitovaný vyššie uvedeným ustanovením vyhlášky. Vzhľadom na uvedené žalovaný v odvolaní navrhol, aby odvolací súd v súlade s ustanovením zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, a to tak, že žalobu žalobcov zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vrátane trov odvolacieho konania alebo aby odvolací súd v súlade s ustanovením odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň, aby žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd ako súd odvolací ( ), prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného z dôvodov a v rozsahu danom ust. a ust. , bez nariadenia pojednávania podľa ust. (a contrario) a odvolaním žalobcov a žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. a ako vecne správny potvrdil.

5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalobcami a žalovaným v ich odvolaní.

6. Podľa ust. , poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

7. Podľa ust. , poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.

8. Podľa , poistenie zodpovednosti okrem dôvodov ustanovených osobitným predpisom zaniká aj zápisom prevodu držby motorového vozidla na inú osobu v evidencii vozidiel.

9. Podľa ust. , poistenie zodpovednosti zaniká okamihom, keď nastala skutočnosť uvedená v odseku 1. O týchto skutočnostiach je poistník povinný bez zbytočného odkladu informovať poisťovateľa.

10. Podľa ust. , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

11. Podľa ust. , a , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

12. Po prejednaní odvolania žalovaného, ktorý v odvolaní v rámci uplatnených odvolacích dôvodov namietal a) nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, a to z dôvodu, že I/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 381//2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a II/ z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal dopyt na miestne príslušnom dopravnom inšpektoráte na zistenie kedy došlo k zápisu nového držiteľa predmetného motorového vozidla (pána O.) v evidencii motorových vozidiel, b) že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s argumentáciou žalovaného ohľadom premlčania uplatnených nárokov žalobcov, v rámci ktorej argumentácie žalovaný žiadal, aby súd posúdil premlčanie uplatnených nárokov žalobcov v zmysle ust. , podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, c) že súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhované dôkazy pokiaľ ide o spochybnenie citových väzieb a príbuzenských vzťahov medzi žalobcami a nebohým Ivanom Széplakim (konkrétne, že si nevyžiadal spis Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. , Okresného súdu Revúca sp. zn. a Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. a že nevykonal výsluch svedkov brata a sestry nebohého H. B.), d) že súd prvej inštancie okrem dôkazov týkajúcich sa spochybnenia citových väzieb a príbuzenských vzťahov medzi žalobcami a nebohým H. B. nevykonal ani ďalšie dôkazy, a to konkrétne, že v súvislosti so žalovaným namietaným nedostatkom vecnej pasívnej legitimácie súd prvej inštancie nevykonal dopyt na miestne príslušnom dopravnom inšpektoráte na zistenie kedy došlo k zápisu nového držiteľa predmetného motorového vozidla v evidencii motorových vozidiel, za účelom preukázania skutočnosti, že žalovaný nebol v čase dopravnej nehody poisťovateľom predmetného motorového vozidla, e) že výška žalobcom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná, f) že súd prvej inštancie v rozpore s ust. vyhlášky MS SR č. priznal žalobcom voči žalovanému náhradu trov konania z priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy.

13. Predmetom odvolania žalobcov bola v rámci odvolacích dôvodov uplatnených žalobcami v zmysle ust. , , a výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom žalobcovia súdu prvej inštancie v uvedenej súvislosti vytkli, že mieru spoluzavinenia nebohého H. B. v celkovom rozsahu 50 % (10 % z dôvodu, že nebohý H. B. nebol počas jazdy pripútaný bezpečnostným pásom a 40 % z dôvodu, že nebohý H. B. nastúpil do motorového vozidla, ktoré viedol vodič pod vplyvom alkoholu, o čom mal nebohý H. B. vedomosť) určil podľa ich názoru v rozpore so zisteným skutkovým stavom - konkrétne so stupňom opitosti vodiča C. F. a že svoje rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil, pričom zdôraznili, že v zmysle jednotlivých stupňov opitosti (podnapitosť, ľahký stupeň opitosti, stredný stupeň opitosti a ťažký stupeň opitosti) množstvo alkoholu zistené u vodiča C. F. 0,17 mg/l predstavuje 0,35 promile (stav podnapitosti), čomu podľa rozhodovacej praxe krajských súdov (odvolacích súdov) v obdobných veciach nezodpovedá podľa žalobcov súdom prvej inštancie určená miera spoluzavinenia poškodeného spolujazda (40 %), ale len 10 % miera spoluzavinenia poškodeného spolujazda v dôsledku jeho vedomosti o požití alkoholických nápojov vodičom motorového vozidla pred jazdou motorovým vozidlom.

14. K jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza: pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie z dôvodu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 381//2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 31. júla 2017, publikované pod R 61 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 s nasledovnou právnou vetou: „Škodou pre účely o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“ a tiež na Čl. 2 ods. 1 a 3 Základných princípov , kde sa uvádza: „Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ bola otázka vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (medzi ktoré nesporne patrí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky) vyriešená tak, že vecná pasívna legitimácia poisťovne v takýchto sporoch je daná, potom neexistuje žiadny dôvod, aby sa odvolací súd svojim zamietajúcim rozhodnutím opretým o záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej poisťovne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a tým porušil citovaný Čl. 2 Základných princípov .

15. Uvedené sa rovnako týka aj ďalšej odvolacej námietky žalovaného, ktorej obsahom je žalovaným tvrdené nesprávne právne posúdenie vznesenej námietky premlčania, kde žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa posúdenia vznesenej námietky premlčania a „v odseku 36. odôvodnenia rozsudku len stroho odkázal na rozhodnutia NS SR, z ktorých má vyplývať, že nemajetková ujma je právom majetkovej povahy, z ktorého dôvodu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe“. V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd okrem rozhodnutí, na ktoré v odseku 36. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku správne upriamil v súvislosti s posúdením vznesenej námietky premlčania žalobou uplatneného nároku žalobcov pozornosť súd prvej inštancie, na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 31. marca 2022, publikované pod R 3 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 s nasledujúcou právnou vetou: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života ( ) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia doba na jeho uplatnenie začne plynúť rok po poistnej udalosti ( )“. V danom prípade k poistnej udalosti došlo 1. 09. 2017. Premlčacia doba začala teda v danom prípade v zmysle vyššie uvedeného záveru najvyššieho súdu plynúť 01. 09. 2018. Žaloba bola podaná na súd 29. 08. 2020, čo znamená, že v čase podania žaloby premlčacia doba ani v zmysle argumentácie žalobcu neuplynula, a teda žalobou uplatnený nárok žalobcov nebol v čase podania žaloby premlčaný. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy považuje za právo majetkovej povahy, ktoré sa v zmysle ust. premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, tak ako správne – poukazujúc na relevantnú judikatúru NS SR – v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol súd prvej inštancie.

16. Pokiaľ žalovaný súdu prvej inštancie vytkol, že nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, a to predovšetkým, že si na preukázanie existencie/neexistencie citových väzieb medzi žalobcami a nebohým H. B. nevyžiadal od Okresného súdu Rimavská Sobota spis sp. zn. a od Okresného súdu Revúca spis sp. zn. a že nevypočul ako svedkov sestru a brata nebohého H. B. a že si na preukázanie existencie/neexistencie vecnej pasívnej legitimácie žalovaného z hľadiska ust. nevyžiadal od miestne príslušného dopravného inšpektorátu informáciu o tom, či v čase vzniku poistnej udalosti už bola vykonaná zmena držiteľa predmetného motorového vozidla v evidencii motorových vozidiel z Q. P. na pána O., odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého „súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná“. Súd prvej inštancie v súlade s citovaným ustanovením posúdil, ktoré z navrhovaných dôkazov je potrebné za účelom zistenia skutkového stavu vykonať a ktoré nie v tom zmysle, že stranami sporu tvrdené skutkové okolnosti je možné zistiť aj z iných predložených a vykonaných dôkazov. Ako dospel k zistenému skutkovému stavu, súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku riadne a presvedčivo vysvetlil, rovnako ako v súlade s ustálenou súdnou praxou v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysvetlil, prečo vyššie uvedené, žalovaným navrhované dôkazy (vzhľadom na to, že inými vykonanými dôkazmi bolo možné zistiť existenciu sporovými stranami tvrdených skutočnosti), nepovažoval z hľadiska procesnej ekonómie za potrebné vykonať.

17. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k výroku o trovách konania v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vzhľadom na znenie ust. vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb rozhodol o nároku žalobcov na náhradu trov konania

neopodstatnene z výšky priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že aj keď je pravdou, že podľa znenia ust. vyhlášky MS SR č. „vo veciach ochrany osobnosti podľa , vo veciach upravených osobitnými predpismi, ktoré umožňujú uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, alebo vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, je podľa aktuálnej právnej úpravy tarifnou hodnotou suma 5 000 Eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch“, to že súd prvej inštancie v súlade s rozhodovacou praxou priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy nemá práve vzhľadom na znenie ust. vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb na samotnú výšku trov konania, o ktorej bude rozhodovať v súlade s ust. súd prvej inštancie, žiadny vplyv.

18. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú každá zo strán sporu zo svojho uhla pohľadu namietala v odvolaní buď ako vysokú alebo ako nízku, odvolací súd uvádza, že podľa R 29/2001: „samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným výlučným kritériom na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila“ ( v uvedenej súvislosti viď aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 04. 2011). Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ktorú potom v dôsledku konštatovaného spoluzavinenia na strane nebohého H. B. krátil vo vzťahu ku žalobcom v rozsahu 50 %) vychádzal podporne (keďže kritéria na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie sú striktne v zákone určené) z právnej úpravy obsiahnutej v o obetiach trestných činov ako aj z rozhodovacej praxe v tom zmysle, že náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15 000 Eur (žalobkyňa a/) a v sume 20 000 Eur (žalobcovia b/ a e/) považoval za primeranú zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne a/ a žalobcov b/ až e/, čo súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vysvetlil, v rámci ktorého vysvetlenia uviedol, že pri rozhodovaní okrem rozhodnutí, na ktoré poukázali strany sporu a všetkých pre konanie podstatných skutkových zistení prihliadol (zobral na zreteľ) aj na rozhodnutia uvedené v odseku 52. odôvodnenia rozsudku, ktoré k uvedenej právnej problematike sám vyhľadal, preto konštatovanie súdu prvej inštancie uvedené v odseku 52. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku nemožno zúžene interpretovať len tak, ako to uviedol v odvolaní žalovaný, a to, že „súd prvej inštancie (podľa toho čo uviedol v odseku 36. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku) vychádzal pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , Krajského súdu v Nitre sp. zn. , Krajského súdu v Nitre sp. zn. a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ; prečo z nich vychádzal však v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku nevysvetlil“.

19. Pokiaľ ide o žalobcami namietaný rozsah spoluzavinenia nebohého H. B., odvolací súd opakovane poukazuje na judikát R 29/2001, kde najvyšší súd uviedol: „Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky musí súd prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“ Ak teda má súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle uvedeného judikátu zohľadniť aj správanie (konanie) postihnutej osoby a toto premietnuť do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, tak potom súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní zohľadnil skutočnosť, že nebohý H. B. nebol pripútaný bezpečnostným pásom (ktorá povinnosť mu vyplýva z ust. o cestnej premávke) a že mal bezprostrednú vedomosť o tom, že vodič C. F. (ktorá skutočnosť vyplynula z trestného spisu vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. ) ešte vo večerných hodinách dňa 31. 08. 2017 v jeho prítomnosti a v prítomnosti G. A. požíval alkoholické nápoje, čo znamená, že v čase, keď H. B. nastupoval do predmetného motorového vozidla „krátko po polnoci dňa 01. 09: 2017“ musel byť ešte pod vplyvom týchto alkoholických nápojov, ktorá skutočnosť mala bezprostredný vplyv na bezpečnosť jazdy, ktorá sa skončila práve pre H. B. a pre jemu blízke osoby (žalobcov) tragicky. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcov uvedenou v odvolaní, že vodič predmetného motorového vozidla bol vzhľadom na zistenú hladinu alkoholu v krvi len v stave podnapitosti, čomu nezodpovedá súdom prvej inštancie určený rozsah spoluzavinenia Ivana Széplakiho 40 %, a to z toho dôvodu, že náš právny poriadok neobsahuje žiadnu právnu úpravu akceptujúcu akúkoľvek hladinu alkoholu v krvi pri riadení motorových vozidiel (tzv. nulová

tolerancia). V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že v danom konkrétnom prípade bez ohľadu na to, že vodičovi predmetného motorového vozidla C. F. bola zistená hladina alkoholu v krvi zodpovedajúca stupňu podnapitosti, aj táto hladina alkoholu v krvi vodiča v danom prípade stačila, aby vodič predmetného motorového vozidla C. F. dostal počas jazdy mikrospánok, v dôsledku toho nezvládol riadenie motorového vozidla a havaroval. Neobstojí preto argumentácia žalobcov uvedená v odvolaní, že „čím menšie množstvo alkoholu je zistené u vodiča, tým je menšie riziko vzniku dopravnej nehody“ a že „pri ťažkom stupni opitosti je viac ako pravdepodobné, že s istotou dôjde k dopravnej nehode, pričom pri nepatrnom stupni opitosti k dopravnej nehode nemusí ani dôjsť“, pretože takéto úvahy vyvrátila v danom prípade skutočnosť, že napriek zistenému stavu podnapitosti u vodiča predmetného motorového vozidla k dopravenej nehode s tragickými následkami došlo.

20. Na základe uvedených skutočnosti odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správy podľa ust. a potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože tak žalobcovia ako aj žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( ).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.