Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-301-2016.pdf
PDF · 128.55 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/301/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členov senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcov: v 2/rade: B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. - J. č. XX, v 3/rade: V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. - J. č. XX, v X/rade: I. V., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. nad Z. č. XXX, v X/rade: B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. - J. č. XX, v 6/rade: Ing. F. O., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. - J. č. XXX, v 7/rade: V. Q. nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX Z. Q. č. XXX, v 8/rade: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. Q. č. XXX, v 9/rade: mal. F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. Q. č. XXX, zastúpený opatrovníkmi B. X., nar. XX.XX.XXXX a D. X., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom XXX XX Z. - J. č. XX, všetci navrhovatelia právne zastúpení JUDr. Jánom Lackom, advokátom so sídlom Bojnická cesta č. 28/5, 972 17 Kanianka, proti žalovaným: v 1/rade: P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. XXXX/XX, XXX XX K., zastúpený JUDr. K. V., advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Jarmočná 2264/3, 927 01 Šaľa, v 2/rade: Allianz- Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad č. 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného v druhom rade proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 21. marca 2016 č.k. 5C/96/2014-299, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovia v druhom až deviatom rade majú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým), súd prvej inštancie uložil žalovanému v prvom rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v druhom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovanému v druhom rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v druhom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur, ďalej povinnosť, aby žalovaný v prvom rade zaplatil žalobcovi v treťom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovaný v druhom rade zaplatil žalobcovi v treťom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovaný v prvom rade zaplatil žalobkyni v štvrtom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovaný v druhom rade zaplatil žalobkyni v štvrtom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovaný v prvom rade zaplatil žalobkyni v piatom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovaný v druhom rade zaplatil žalobkyni v piatom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8000 eur, žalovaný v prvom rade zaplatil žalobkyni v šiestom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovaný v druhom rade zaplatil žalobkyni v šiestom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 eur, žalovaný v prvom rade zaplatil žalobkyni v siedmom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 000 eur, žalovaný v druhom rade zaplatil žalobkyni v siedmom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 000 eur, žalovaný v prvom rade zaplatil žalobkyni v ôsmom rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 16 000 eur, žalovaný v druhom rade zaplatil žalobkyni v ôsmom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 000 eur, žalovaný v prvom rade zaplatil žalobkyni v deviatom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25 000 eur, žalovaný v druhom rade zaplatil žalobkyni v deviatom rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25 000 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Zároveň uložil žalovanému v prvom rade povinnosť zaplatiť do učtárne tunajšieho súdu súdny poplatok v sume 2 910 eur, žalovanému v druhom rade povinnosť zaplatiť do učtárne tunajšieho súdu súdny poplatok v sume 2 910 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. O náhrade trov konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením. 1.1.Za preukázaný mal skutkový stav, podľa ktorého zistil, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 09. 07. 2013 sp.zn. 3T/305/2012, právoplatný dňa 23. 10. 2013, bol žalovaný v prvom rade uznaný vinným, na tom skutkovom základe, že dňa 25. 04. 2012 v čase o 11,50 hod viedol smerom z obce O. V. do X. osobné motorové vozilo zn. Peugeot, evidenčné číslo K.XXXB. kde pri obci Z. Q., na rovnom úseku cesty, z dôvodu nevenovania sa vedeniu motorového vozidla, prešiel s ním do protismeru, kde sa čelne zrazil s oproti idúcim motorovým vozidlom zn. VW X., evidenčné číslo X. XXX C., ktoré viedla ako vodička A. Q., čím porušil ustanovenie §4 ods.1 písm. c), §9 ods.1, §137 ods.2 písm. k) Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, následkom čoho A. Q. a jej spolujazdkyňa M. X. utrpeli ťažké zranenia, na následky ktorých dňa 25. 04. 2012 zomreli, čím spáchal prečin usmrtenia podľa §-u 149 ods.1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona v spojení s §138 písmeno h) Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 3 mesiace nepodmienečne a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 4 roky a 6 mesiacov. Vzhľadom na to, že žalovaný v prvom rade porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, jeho konanie bolo protiprávne. V dôsledky úmrtia M. X., manželky neb. pôvodného žalobcu v 1. rade a matky žalobcov v 2. až 6. rade a zároveň starej matky žalobcov v 7. až 9. rade a A. Q., dcéry neb. Pôvodného žalobcu v 1. rade, sestry žalobcov v 2. až 6. rade a zároveň matky žalobcov v 7. až 9. rade, došlo u žalobcov v 2. až 9. rade k osobitne závažnej ujme. Maloletému F. Q., žalobcovi v 9. rade, ktorého neb. M. X. bola starou matkou a A. Q. jeho matkou, sa po ich smrti zhoršil študijný prospech i zdravotný stav. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zomr. M. X. a zomr. A. Q. žalobcom v 2. až 9. rade veľmi chýbajú, pred dopravnou nehodou chodili žalobcovia v 2. až 9. rade na návštevu každý víkend, na sviatky, narodeniny a pod. k neb. pôvodnému žalobcovi v 1. rade a neb. M. X., ktorá sa snažila všetkým svojím deťom, ako aj vnúčatám, pomáhať, všetci žalobcovia v 2. až 9. rade mali s neb. M. X. a zomr. A. Q. veľmi dobrý vzťah, vzájomne navštevovali, pomáhali si, existovali medzi nimi silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Po dopravnej nehode boli všetci žalobcovia ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s ich najbližšími rodinnými príslušníkmi. Vo vzťahu k žalobcom v 7. až 9.rade sú tragické dôsledky dopravnej nehody o to intenzívnejšie, že smrťou ich matky, A. Q. sa stali úplnými sirotami, pretože dňa 22. 03. 2008 im zomrel na rakovinu otec, F. Q., a teda ich nebohá matka a stará matka boli ich najbližšími príbuznými, ktorí sa o nich starali a zabezpečovali im výchovu a výživu. Súrodenci - žalobcovia v 7. až 9.rade boli po dopravnej nehode rozdelení, celá rodina sa spoločne menej navštevuje. Z Poistnej zmluvy č. 801 690 0246 uzavretej dňa 13. 10. 2006 medzi žalovaným v prvom rade ako poisteným a žalovaným v druhom rade, ako poisťovateľom, mal preukázané uzavretie poistnej zmluvy - poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - PEUGEOT 207 SPORT, e. č. K. - so začiatkom poistenia 13. 10. 2006. Pôvodný žalobca v prvom rade E. X. zomrel dňa 10. 10. 2014, súd prvej inštancie konanie o jeho žalobe zastavil s tým, že ďalší žalobcovia sú jeho právni nástupcovia. 1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 19 ods. 2, § 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 11, § 13, § 15, § 16, § 853, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). 1.3. Konštatoval, že žalovaný v prvom rade porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, v dôsledku čoho jeho konanie bolo protiprávne. Je bez akýchkoľvek pochýb, že nečakaným, úmrtím M. X., manželky nebohého pôvodného žalobcu v prvom rade a matky žalobcov v druhom až šiestom rade a zároveň starej matky žalobcov v siedmom až deviatom rade a A. Q. - dcéry nebohého pôvodného žalobcu v prvom rade, sestry žalobcov v druhom až šiestom rade a zároveň matky žalobcov v siedmom až deviatom rade došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov, spočívajúceho v obmedzení ich súkromného a rodinného života v takom rozsahu, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa ods. 1 § 13 Občianskeho zákonníka nemôže byť namieste. V ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia v jeho prvej vete je použitý pojem " najmä", čo značí, že predpokladom pre priznanie práva na nemajetkovú ujmu v peniazoch môže byť aj iný, ako tam uvedený, porovnateľný aspekt. Následky tohto zásahu do súkromia žalobcov sú nereparovateľné, náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla môže aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu, uvedené je napokon aj jej zmyslom. Čo sa týka uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. Z dokazovania vyplynulo, že v dôsledku úmrtia M. X., A. došlo u žalobcov k osobitne závažnej ujme. Maloletému F. Q. sa po ich smrti zhoršil študijný prospech, bol zverený do náhradnej starostlivosti žalobcu v druhom rade. Pred dopravnou nehodou sa žalobcovia vzájomne navštevovali každý víkend, na sviatky, narodeniny, mali medzi sebou veľmi dobrý vzťah, pomáhali si, existovali medzi nimi silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Po dopravnej nehode boli všetci ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s ich najbližšími rodinnými príslušníkmi. Vo vzťahu k žalobcom v siedmom až deviatom rade sú tragické dôsledky dopravnej nehody o to intenzívnejšie, že smrťou ich matky, A. Q., sa stali úplnými sirotami, pretože dňa 22. 03. 2008 im zomrel na rakovinu otec F. Q., a teda ich nebohá matka a stará matka boli ich najbližšími príbuznými, ktorí sa o nich starali a zabezpečovali im výchovu a výživu. Súrodenci boli po dopravnej nehode rozdelení, celá rodina sa spoločne menej navštevuje. Strata možnosti mať citové vzťahy detí s matkou a starou matkou u žalobcov v 7/až 9/rade je osobitne zreteľa hodné, nakoľko sú o možnosť rozvoja väzieb so svojou matkou a starou matkou citových, sociálnych a iných definitívne ochudobnení. 1.4. K pasívnej legitimácii žalovaného v druhom rade, súd prvej inštancie dospel k záveru, že zákon o povinnom zmluvnom poistení v § 4 ods.2 písm. a/ ustanovuje, že poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Ďalej pojmy škoda na zdraví a náklady pri usmrtení nedefinuje. Účel zákonných ustanovení o povinnom zmluvnom poistení, to, ako majú byť vo vnútroštátnom práve zakotvené a súdmi pri jednotlivej aplikácií vykladané, je vymedzené právom Európskej únie, najmä článkom 3 ods.1 smernice Rady 72/166/EHS zo dňa 24. 04. 1972 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článkom 1 ods.1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS zo dňa 30. 12. 1983 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich a poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a čl. 1 ods.1 smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 05. 1990 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Uvedené smernice Rady majú v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD) tzv. nepriamu záväznosť, čo znamená, že súd je povinný pri uplatňovaní vnútroštátneho práva vykladať vnútroštátne právo v maximálnej možnej miere vo svetle znenia a účelu predmetných smerníc na dosiahnutie smernicami sledovaného cieľa. Výkladom smerníc o rozsahu povinného zmluvného poistenia, aký má byť vnútroštátnou právnou úpravou zabezpečený sa priamo zaoberal ESD vo svojom rozsudku zo dňa 24.10.2013, Haasová C 22/12. Vo výroku uvedeného rozsudku bolo konštatované, že vnútroštátna právna úprava má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak vnútroštátny poriadok právo na náhradu takéhoto nároku z dopravnej nehody poskytuje poškodeným. ESD sa zaoberal aj tým, ako je potrebné vykladať v zmysle uvedených smerníc a na ich základe prijatých vnútroštátnych predpisov, pokiaľ ide o pojem škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou až treťou smernicou patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Keď zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z §11 a 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Dôležité je posúdenie, či konkrétny nárok, upravený vnútroštátnym hmotným právom (bez ohľadu na jeho systematické zaradenie) vyplýva poškodeným z dopravenej nehody, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla a či má občianskoprávnu povahu. Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľnú podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá v súlade s ustanoveniami citovaných smerníc. (bod 32a 33 rozhodnutia ESD vo veci Farrell, C -356/05). Pokiaľ vnútroštátne hmotné právo (v súdenom prípade Občiansky zákonník), upravuje nárok poškodených na nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, je takýto nárok predmetom krytia povinného zmluvného poistenia. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009, konkrétne (odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Čirča) „...pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený úmrtím blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zákonu o PZP je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa ustálenej súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. (...) Preto sa vyžaduje extenzívna interpretácia pojmu škody pre účely zákona o PZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácií právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod." . V súdenej veci to znamená, že súdy sú povinné zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vykladať "eurokonformne" t.j. spôsobom, z ktorého vyplýva, že predmetom krytia povinného zmluvného poistenia je aj nemajetková ujma, ktorá je predmetom tohto konania. Z týchto dôvodov a za situácie, že žalovaný v druhom rade na základe poistnej zmluvy č. 8016900246, uzavretej dňa 13. 10. 2006 medzi žalovaným v prvom rade ako poisteným a žalovaným v druhom rade, ako poisťovateľom, je žalovaný v prvom rade poistený u žalovaného v druhom rade z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda dňa 25. 04. 2012, preto je aj na základe hore uvedeného žalovaný v druhom rade pasívne legitimovaný v danej veci. V súvislosti s poukázaním žalovaného v druhom rade na právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/1458/2014 zo dňa 30. 09. 2015 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k.11Co/60/2014-444 zo dňa 14. 04. 2015, podľa odôvodnenia ktorých žalovaný v druhom rade, resp. poisťovňa, nie sú pasívne legitimovaní vo veci, súd prvej inštancie uvádza, že takýto názor je názorom ojedinelým. Z hľadiska princípu právnej istoty podliehajú ochrane aj legitímne očakávania účastníkov konania vo vzťahu k rozhodnutiam súdov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej. S týmto legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď sa súdy nemôžu, bez náležitého odôvodnenia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe, pričom prvostupňový súd je viazaný aj právnym názorom odvolacieho súdu. 1.5. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch konštatoval, že zákon neustanovuje žiadne medze. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti “ takéhoto zásahu, keď je jednoznačné, že smrťou blízkej osoby dôjde k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov, keď takýto zásah je svojou povahou trvalý a neodstrániteľný. Základom úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o úplné a preskúmateľné hľadiská, ktorými sú predovšetkým zistená závažnosť majetkovej ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Následky spôsobené protiprávnym zásahom žalovaného v prvom rade nie je možné odstrániť a žiadna forma morálneho zadosťučinenia nepostačuje na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti žalobcov. To vyplýva z okolností prípadu a vysokej intenzity nepriaznivého následku konania žalovaného v prvom rade, ktorý je nereparovateľný a vzniknutá trauma je z ich života prakticky neodstrániteľná, a preto aj doba pôsobenia nepriaznivého následku zásahu do ich osobnostných práv sa v podstate nedá časovo určiť. Kritériom, ktorým sa súd prvej inštancie riadil, neboli len okolnosti na strane žalobcov, ale aj okolnosti na strane žalovaného v prvom rade, kde išlo síce o nedbalosť, ale nie konanie úmyselné. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a princípu spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie určil žalobcom v druhom až šiestom rade čiastku každému 8 000 eur, žalobcom v siedmom a ôsmom rade čiastku 16 000 eur a maloletému žalobcovi v deviatom rade sumu 25 000 eur, na zaplatenie ktorých súm súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v prvom a v druhom rade, ktorí majú postavenie samostatných spoločníkov v tomto konaní, nevzniká medzi nimi pasívna solidarita a jedným súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na plnenie celého dlhu resp. záväzku, pričom vo výroku rozsudku súd vymedzil ich vzájomný vzťah, t. j. že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnia povinnosť druhého. V prípade, ak poškodený žaluje škodcu a súčasne i poisťovateľa, pasívna solidarita nie je možná, pretože vo vzťahu navrhovateľa ku škodcovi a žalovanému poisťovateľovi ide o dva rozdielne nároky. Zatiaľ čo nárok navrhovateľa voči škodcovi je nárokom na náhradu škody, nárok navrhovateľa na výplatu poistného plnenia uplatnený voči žalovanému poisťovateľovi je originárnym nárokom na plnenie založeným osobitným právnym predpisom. 1.6. Žalovaných v prvom a v druhom rade súd zaviazal každého zaplatiť do učtárne tunajšieho súdu súdny poplatok v sume 2.910 eur podľa položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (3% z výšky priznanej nemajetkovej ujmy), keď žalobcovia v 2/ až 9/ rade boli v tomto konaní oslobodení od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a dodatkov s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnia povinnosť druhého. 1.7. O náhrade trov konania si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný v druhom rade namietajúc predovšetkým neexistenciu svojej pasívnej legitimácie. Opätovne, tak ako v priebehu celého konania, ako aj už v podanom odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie, namietal svoju vecnú pasívnu legitimáciu. Krajský súd síce uviedol svoj právny názor v zrušovacom uznesení zo dňa 30. 11. 2015, ale napriek tomu zastáva názor, že zaviazanie žalovaného v druhom rade by bolo priamym porušením princípov právnej istoty a zákazu retroaktivity. V plnom rozsahu sa pridržiava odvolania proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 05. 11. 2014 s tým, že súčasná právna úprava v § 4 zákona číslo 381/2001 Z.z. v taxatívne vymedzených okruhoch, ktoré sú poistením kryté, nepočíta s poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Udivuje ho, ako je v právnom štáte možné, že vyslovenie názoru ESD vo všeobecnej rovine spôsobí, že sa začne na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 Občianskeho zákonníka nazerať takým spôsobom, že napriek tomu, že medzi taxatívne vymedzenými nárokmi síce nie je, ale eurokonformným výkladom sa tam tento nárok v rozpore so všetkými výkladovými systematickými a historickými súvislosťami jednoducho začlení. Poukázal na judikatúru NS SR č.k. 4Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/2011, ktorá je v rozpore s názorom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Pokiaľ neprebehne zmena legislatívy na zosúladenie zákona č. 381/2001 Z.z. s cieľmi smernice, je nutné jednoznačne aplikovať existujúce znenie zákona a nie vykonávať neprípustný výklad „contra legem“, keď sa do okruhu poistením krytých nárokov pričlení ďalší (nemajetková ujma) len preto, že by tam mal byť. Záverom dodal, že s poukazom na existujúce rozhodnutia NS SR sp.zn. 4Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/2011,, náhradu škody nie je možné žiadnym výkladom stotožniť s nemajetkovou ujmou, je zrejmé, že zosúladenie zákona sok smernicami EU nie je možné zákonne vykonať cestou eurokonformného výkladu v podmienkach slovenskej legislatívy, ale jedine zmenou právnej úpravy. Tento jednoduchý záver (napriek náročnosti problematiky) b y mal vyplynúť každej súdnej inštancii minimálne z úcty a orálnej záväznosti ničím neprekonaného názoru NS SR. Žiada preto žalobu zamietnuť voči žalovanému v druhom rade v plnom rozsahu a priznať náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za odvolanie. 3. Žalobcovia v prvom až deviatom rade v písomnom vyjadrení sa nestotožnili so záverom odvolateľa k nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie a považuje ho za nesprávny. Poukázal na smernicu Rady 72/166/EHS z 24. 04. 1972 a smernicu Rady 90/232/EHS, ktoré harmonizujú niektoré otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a v tejto súvislosti na rozhodnutie zo dňa 24. 10. 2013 sp.zn. C-22/12 vo veci Haasová, vo veci Drozdovs č. C-277/12 a dodal, že je chybou zákona, ak je nenáležite transponovaý a ak sa vo vzťahoch obdobných prejednávanej veci, rozlišuje medzi škodou a ujmou, pretože zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Žiadajú preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného v druhom rade podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v druhom rade nie je opodstatnené a preto napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 5.V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol podľa procesných ustanovení zákona číslo 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní podanom žalovaným v druhom rade proti rozsudku súdu prvej inštancie, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku. 6.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcov, ktorou sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka z dôvodu porušenia ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. K porušeniu tohto ich práva došlo v dôsledku úmrtia M. X., ktorá bola matkou žalobcov v druhom až šiestom rade, starou matkou žalobcov v siedmom až deviatom rade a A. Q., ktorá bola sestrou žalobcov v druhom až šiestom rade a zároveň matkou žalobcov v siedmom až deviatom rade. 6.1. Súd prvej inštancie v danej veci rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že zaviazal žalovaných v prvom a v druhom rade k náhrade nemajetkovej ujmy žalobcom v prvom až šiestom rade každému sumou 8000 eur, žalobcom v siedmom a ôsmom rade každému sumou 16 000 eur a žalobcovi v deviatom rade sumou 25 000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia v rozsahu plnenia druhému žalovanému. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil iba žalovaný v druhom rade namietajúc neexistenciu svojej vecnej pasívnej legitimácie. 7.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným v druhom rade, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj podrobne, rozsiahle a v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. 9. Žalovaný v druhom rade, ako poisťovateľ, sa tak v priebehu celého konania, ako aj v podanom odvolaní, nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, vyjadreného v zrušujúcom uznesení o jeho vecnej pasívnej legitimácie. Tento dôvod je jediným dôvodom aj podaného odvolania, ktorým napadol rozsudok súdu prvej inštancie v tomto konaní. Odvolací súd sa v plnom rozsahu, tak ako už uviedol, stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti poukazuje tiež na svoj názor vyjadrený v zrušujúcom uznesení. Dodáva, že eurokonformný výklad prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, ak je vnútroštátny predpis nepresný a necháva súdnemu orgánu priestor pre úvahu, resp. eurokonformná interpretácia môže poslúžiť na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho právneho predpisu ustanoveniami práva Únie. Vnútroštátny súd, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, je pritom povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný účinok. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva platí nielen v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako celok, vrátane vnútroštátnej judikatúry. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú pritom v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa, bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. 9.1.Aj s poukazom na vyššie uvedené závery, je potom potrebné zdôrazniť, že z hľadiska výkladu smerníc Rady 72/166/EHS, č. 84/5/EHS, č. 90/232/EHS, je potrebné ustáliť len taký právny záver, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pretože jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo, a to v ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný v druhom rade je v danom spore pasívne legitimovaným subjektom, dospel k správnemu právnemu záveru, poukazujúc pritom súčasne na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. z ktorého vyplýva všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby. 9.2.K uvedeným záverom odvolací súd taktiež dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-277/2012 z 24. 10. 2013, v ktorom Súdny dvor obdobne ako v rozsudku C-22/2012, uviedol, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla, pričom súčasne rozhodol, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže pre túto osobitnú kategóriu škôd, ktoré sa v zmysle druhej smernice považujú za ujmu na zdraví, stanoviť maximálne sumy poistného krytia, ktoré sú nižšie ako minimálne sumy poistného krytia, stanovené druhou smernicou. 9.3.Odvolateľ poukazuje na dva rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to sp.zn. 4Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/2011, v ktorom sa uvádza rozdielne stanovisko od názoru tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu. K tejto námietke odvolací súd iba poznamenáva, že nejde o publikované judikáty Najvyššieho súdu SR v zbierke rozhodnutí, prijaté kolégiom NS SR, ale iba o rozhodnutia v jednotlivých veciach, ktorými nie je súd viazaný. Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne, ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí, je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky), môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým, ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie. 9.4. V tejto súvislosti odvolací súd ďalej poukazuje na Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 646/2015-30 zo dňa 16. decembra 2015, sp.zn. I. ÚS 206/2015-25 zo dňa 29. apríla 2015, ktorými sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna insurance Group odmietol ako zjavne neopodstatnené a uznesenie sp.zn. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17. augusta 2016, ktorým taktiež sťažnosť obchodnej spoločnosť Wustenrot poisťovňa, a.s., odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vo všetkých týchto rozhodnutiach sa Ústavný súd Slovenskej republiky zaoberal namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmetom konania vo všetkých súdených veciach bola náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým blízkym osobám po zomrelej obeti dopravnej nehody. Vo všetkých týchto rozhodnutiach konštatoval, že hoci Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13), umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/201 Z.z.. Súdny dvor rozsudkom vo veci sp.zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. 9.5. S poukazom na vyššie uvedené dôvody a citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, závery a námietka odvolateľa o tom, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej judikatúry, nie sú správne, nakoľko rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/201, keďže neboli publikované v zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, nie je možné považovať za judikáty a ide iba o vyjadrenie názoru v individuálnych, konkrétnych veciach a nie sú preto právne záväzné. Naopak, v danej veci bolo nesporne potrebné prihliadnuť na citované Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorými rieši danú problematiku a vyslovil v nich svoj názor a záver.
10. Odvolateľ, žalovaný v druhom rade, okrem námietky svojej vecnej pasívnej legitimácie, iné odvolacie dôvody neuviedol, preto odvolací súd v plnom rozsahu sa stotožnil a preto potvrdil výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom v prvom až deviatom rade s tým, že túto výšku považoval za primeranú a vzhľadom na absenciu odvolania v tejto časti, sa ňou ďalej nezaoberal. 11.Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § ustanovení § 396 a § 262 ods. 1 CSP, úspešným žalobcom v druhom až deviatom rade vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).