Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/187/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: I.. E. C. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom J., J. č. XX, v 2. rade: I.. C. G. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom J., D. č. XX, obaja zastúpení JUDr. Martinou Mrázovou, advokátkou, Bratislava, Šoltésovej č. 20, proti žalovanému: Slovenská republika - Najvyšší súd Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcov v 1., 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27. februára 2017, č.k. -163, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27. februára 2017, č.k. -163, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 27.2.2017, č.k. -163, zamietol žalobu žalobcov v 1., 2. rade; žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1., 2. rade. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 27.1.2010, ktorou sa žalobcovia v 1., 2. rade s poukazom na ustanovenie o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150.000,- €, každému z nich. Žalobu dôvodili tým, že žalovaný sa v súvislosti s ich odmeňovaním dopustil diskriminačného konania, keď s nimi, ako so sudcami trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zaobchádzal v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu a v porovnaní s inými sudcami tohto súdu, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam sudcov Špeciálneho súdu, rozdielne, čím bola znížená ich dôstojnosť a spoločenská vážnosť, keďže verejnosť vnímala nižšie odmeňovanie ako výraz ich práce, ktorá je v porovnaní s prácou „Špeciálnych sudcov“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podradného charakteru a domnievala sa, že len sudcovia Špeciálneho súdu sú morálne bezúhonní a neúplatní. Podaním doručeným súdu dňa 3.5.2013 žalobcovia v 1. 2. rade, pred začatím pojednávania, vzali žalobu v časti o zaplatenie sumy 120.000,- € späť a žiadali, aby im žalovaný zaplatil, každému z nich, sumu 30.000,- €; o čiastočnom späťvzatí rozhodol prvoinštančný súd uznesením zo dňa 15.5.2013.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov v 1., 2. rade, vyjadrením žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Žalobcovia v 1., 2. rade tvrdili, že svoj nárok odvodzujú od právnych skutočností, ktoré nastali a ktoré oprávňujú domáhať sa priznania nároku v celej uplatnenej výške. Poukázali na to, že sú sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúci sa agendou trestného práva, prejednávajú trestné vecí, konajú a rozhodujú o opravných prostriedkoch s konečnou platnosťou. Vykonávajú prieskum rozhodovacej činnosti, realizujú výklad zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych noriem. Ich postavenie je upravené o sudcoch a prísediacich, v ktorom došlo k prijatiu právnej úpravy, a to , ktorým sa menil a dopĺňal , ktorý rozlíšil dve kategórie sudcov, sudcov špecializovaných senátov, ktorým priznal v rozpore s výhody, práva a benefity, ktoré oproti ostatným sudcom, ktorí rozhodujú rovnakú agendu, rovnakej závažnosti, s rovnakým následkom, naviac aj právoplatne, ich znevýhodnil do takej miery, že ich postavenie bolo dehonestované. V súvislosti s posudzovaním uvedených právnych noriem bola Ústavnym súdom Slovenskej republiky konštatovaná v náleze zo dňa 20.5.2009, ktoré bolo vydané a publikované pod č. , diskriminácia, pričom tento stav diskriminácie nebol odstránený a naďalej pretrváva. Rozdiely v postavení sudcov trestného kolégia a ostatných kolégií, ako aj rozdiely pri ich odmeňovaní, pretrvávajú od roku 2005. Poukázali na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. a sp.zn. , v ktorých bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Uvedené rozhodnutia považovali za res iudicata v danej veci a mali za to, že aj v tomto konaní je jednoznačne preukázané, že došlo k porušeniu , ako aj ďalších článkov a k naplneniu podmienok uvedených v tzv. antidiskriminačného zákona, podľa ktorého nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania bola vo vzťahu k nim značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť a ich spoločenské uplatnenie, a tým majú oprávnený nárok domáhať sa priznania nemajetkovej ujmy, ktorá nastala na ich strane s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Zdôraznili, že sú sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú trestnú agendu, pričom vytvorenie odlišného postavenia ich osoby oproti sudcom Špeciálneho súdu, je o to závažnejšie a súd by mal prihliadnuť na to, že oni rozhodujú na rozdiel oproti sudcom Špeciálneho súdu s konečnou platnosťou, teda nie je možné podať voči ich rozhodnutiam riadne opravné prostriedky. Vo vzťahu k nároku poukázali na to, že rozdiel v odmeňovaní odráža ich právne postavenie od 15.4.2005 do 16.7.2009. Okrem inej ujmy ich postavenia a vnímania odbornej a laickej verejnosti ako sudcov druhej kategórie, nastala aj ujma vyčíslená v peniazoch, o ktoré boli ukrátení, hoci rozhodovali a dodnes rozhodujú rovnaký obsah agendy s rovnakou závažnosťou na rozdiel od Špeciálneho súdu s končenou platnosťou. Tým by si zaslúžili viac úcty a podpory, nie dehonestáciu. Svoje nároky odvodzovali aj od neohodnotenia ich práce v rozsahu, ktorý bol priznaný sudcom tzv. prvej kategórie, a to sudcom Špeciálneho súdu. Ich ujma na príjme za prácu od roku 2005 do roku 2009 predstavuje spolu 222.270,- €. Základ sporu je daný a vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 17/08 a opačný výklad by bol popretím práva a právnej istoty, čo je neprípustné. Vo vzťahu k výške uplatnenej nemajetkovej ujmy titulom tej skutočnosti, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania uviedli, že okrem ujmy na finančnom ohodnotení došlo aj k zníženiu vážnosti a dôstojnosti sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodujúcich rovnakú agendu a zložitejšiu, ako je agenda sudcov Špeciálneho súdu. Týmto bolo ich postavenie značne znížené do takej miery, že ich nárok na priznanie žalovanej sumy považovali iba za symbolické zadosťučinenie, ktoré má mať prevenčný charakter pre budúcnosť. S námietkou nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného nesúhlasili s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. , podľa ktorého v danom spore je pasívne legitimovaný subjekt, ktorý porušil právo žalobcu. Pasívne legitimovaným je v danej veci štát, za ktorý koná Najvyšší súd Slovenskej republiky, nakoľko vzťah sudcu so štátom je sprostredkovaný osobným úradom sudcu, ktorým je súd, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, osobným úradom je Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vo vzťahu k premlčaniu nárokov uviedli, že rozhodným okamihom pre uplatnenie nároku je konštatovanie diskriminácie, ktoré nastalo dňa 20.5.2009 rozhodnutím pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod , a tak po prvý krát mohlo byť právo uplatnené dňom nasledujúcim po vydaní tohto nálezu, pričom žaloba bola podaná dňa 27.1.2010, t.j. riadne a včas. K dôvodu, že primerané zadosťučinenie nastupuje ako následok až po splnení ostatných predpokladov pre jeho naplnenie, poukázali na skutočnosti, ktoré sú obsahom spisu a že k náprave nedošlo, takže je potrebné v danom konaní tento nárok v celom rozsahu priznať. Žalovaný dôvodil, že nie je v spore pasívne vecne legitimovaný z dôvodu, že žalobcovia v 1., 2. rade poukazujú na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa neuvádza, že žalovaný spôsobil diskrimináciu, resp. konanie, ktoré by porušilo rovnaké zaobchádzanie. Práve naopak, tento nález uvádza, že to bola práve Národná rada Slovenskej republiky, ktorá priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok. Uplatnený nárok žalobcov v 1., 2. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je premlčaný, pretože ide o majetkové právo, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť dotknuté práva žalobcov v 1., 2. rade, nastal účinnosťou novely č. , ktorá nastala dňa 15.4.2005, pričom predmetná žaloba bola podaná na súd dňa 27.1.2010. Poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval vo svojom náleze nesúlad predmetnej

novely z článkami , čo má za následok bez iného stratu platnosti tohto zákona. V zmysle antidiskriminačného zákona je potrebné pri prostriedkoch právnej ochrany pred diskrimináciou dodržať určitú postupnosť ustanovenú v tomto paragrafe, t.j. žalobcovia v 1., 2. rade by sa mohli domáhať aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné alebo napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Až v prípade, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä aj nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania by bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa táto domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch; žalobcovia v 1., 2. rade tento zákonný postup nedodržali. Žalobca v 1. rade vo výpovedi uviedol, že je sudcom od 1.1.1987, prežil celú genézu zrodu Špeciálneho súdu. Vo vzťahu k námietkam žalovaného poukázal na to, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je záväzné pre každého, pre všetkých členov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a poukázal na závery, ktoré boli prijaté na plénach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na ich záväznosť. Mal za to, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že k riadnemu výkonu patrí aj primerané zadosťučinenie. Keď prišiel zákon o Špeciálnom súde (2005-2009), tento bol zriadený, hoci bola veľká rekodifikácia a . Na Špeciálnom súde bolo zriadených šesť miest pre sudcov, ktorí museli spĺňať špeciálne podmienky, prihlásili sa piati sudcovia na šesť miest, bola urobená novela zákona, kde sa zaviedli príplatky vo výške 6-násobku priemerných platov ostatných sudcov. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky boli vytvorené dve miesta pre predsedu senátu a štyri miesta pre votantov, nikto sa neprihlásil, tak nastal taký stav, že ak sa nenájde sudca čo spĺňa podmienky, bude o uvedených veciach (o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam špeciálneho súdu) rozhodovať iný sudca, avšak bez príplatku. Nakoniec bol stav taký, že na šesť miest bolo päť ľudí, z toho dvaja spĺňali podmienky, ostatní nie. Vo vzťahu ku kolegom bol stav taký, že boli ako tí menejcenní, Lipšic vystupoval v médiách, že sú to tí špeciálni, správni a ostatní sú regionálni sudcovia. Na spoločenských stretnutiach, napr. s prokurátormi, vyzerali ako chorí sudcovia, ako by nemali na to byť špeciálni. Rovnaké to bolo aj v rodine, napr. synovi priatelia sa pýtali či majú lepru, či sú chorí, rodinní príslušníci museli znášať poznámky a vysvetľovať. V jednom senáte boli traja členovia, kde boli dvaja členovia bez príplatkov a jeden člen príplatky mal. Následne podmienka vtedajšieho predsedu súdu bola taká, že sa budú prijímať len sudcovia, ktorí majú previerky. V osobnej sfére mal pocit taký, že to bol stav urážajúci, dehonestujúci. Rovnako na neho pôsobili vystúpenia politikov v médiách, v práci kolegovia robili rovnakú robotu, jeden s príplatkom, druhý bez neho. Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojich zasadnutiach vyzývalo na nápravu, avšak došlo len k zrušeniu zákona o Špeciálnom súde, ale k poskytnutiu zadosťučinenia nedošlo. Neostalo im nič iné, len podať žalobu a aj potom sa im dostalo len kritiky. Politici v médiách vyvolávali tlak na emócie, kritizovali sudcov, čo si podali žaloby, pričom nikde nevysvetlili, že je to právo sudcu. V dôsledku uvedeného boli pod tlakom, boli ohováraní. Celý tento tlak sa prenášal aj na rodinu. Dodnes trvá rozdiel medzi sudcami Špecializovaného trestného súdu a sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tom, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu majú napríklad auto, šoféra, ochranku a sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie. Rovnako sudca Špecializovaného trestného súdu má základný plat ako sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a pritom sú na úrovni okresných súdov. Uvedené má tiež dopad na psychiku sudcu, diskrimináciu pociťuje doteraz, je rozrušený skrivodlivosťou, urážkami z toho, že je zaradený na druhú koľaj. Podanou žalobou chceli sudcovia chrániť postavenie sudcovského stavu, tlak médií na sudcov, ktorí podali žaloby bol taký, že buď nezaplatili súdny poplatok za žalobu alebo ju vzali späť. Cítil aj nejaký zásah do svojho súkromia najmä v realizácii tohto zákona pertraktovanej v médiách a na sociálnych sieťach z podnetu politikov, ktorí v podstate tento zákon vymysleli, keďže bolo všeobecne známe, že je sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pri rodinných stretnutiach táto téma viackrát rezonovala, musel vysvetľovať, prečo je to tak a vysvetľovať to tiež svojim rodinným príslušníkom, ktorí to museli vysvetľovať svojim známym. Táto situácia sa nepochybne prejavila aj na behu domácnosti, resp., pohode v rodine, nakoľko musel vysvetľovať, prečo chce podať žalobu a že bude pertraktovaný v médiách, čo jeho rodina ťažko znášala. V jeho prípade bola znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť, spoločenské uplatnenie v tom, že kolegovia, čo rozhodovali aj s ním v senáte, mali nepomerne vyšší plat - príplatok, s čím sa chválili, ukazovali výplatnú pásku so slovami: „to je plat“, pričom vedeli, že on taký nemá, čo bolo urážlivé a aj znižujúce vážnosť. Na spoločenských akciách, kde boli advokáti, prokurátori, lekári, sa ho pýtali, prečo ho nezaradili medzi elitných, či je druhoradý, či si to nezaslúži. Uvedené bolo znevažujúce a spôsobilo mu ujmu. Ďalej to boli reakcie na sociálnych sieťach, v médiách, na základe vystúpenia ministra a politikov, verejnosť to vnímala tak, že si voči sudcom môžu dovoľovať viac, menej chodili na pojednávania, boli drzí. Funkciu sudcu bez príplatkov nepovažovali za vážnu. Domáhal sa cez plénum nápravy, čo malo vplyv na sudcov a nik nereagoval, ani

vláda, ministri a Plénum a z toho dôvodu je urazený, ponížený, pretože aj tento zákon bol súčasťou útoku na sudcovskú moc ako takú. Od roku 2005 bolo prijatých viacero noviel zákonov (prípustnosť trestného stíhania sudcu na základe rozhodnutia vyšetrovateľa, zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť - sudca zodpovedá celým svojim majetkom, zmeny v prípustnosti disciplinárneho súdu, stačí nedbanlivosť). K diskriminácii doplnil, že Špeciálny súd ako podriadený mal vyššie platové benefity ako Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je mu nadriadený. Po zrušení Špeciálneho súdu a po prijatí nálezu v roku 2009, bol zrušený § 150 ods. 3, u trestných sudcov sa zaviedol príplatok pokiaľ rozhodovali o veciach, o ktorých rozhodoval Špecializovaný trestný súd vo výške dvoch mesačných platov, čiže platovo sa to po roku 2010 vyrovnalo s príplatkami, naďalej majú základný plat sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ostalo im auto, šofér, ochranka. Žalobca v 2. rade vo výpovedi uviedol, že hoci je sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde rozhoduje ako sudca odvolacieho súdu, voči rozhodnutiam Špeciálneho súdu nepožíva rovnakú ochranu ako ostatní sudcovia Špeciálneho súdu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky v prípade ak neboli sudcovia, ktorí spĺňali podmienky na sudcu Špeciálneho súdu, museli nastúpiť sudcovia, ale bez špeciálnych príplatkov. Odborná verejnosť považovala názory sudcov Špeciálneho súdu ako názory najväčších odborníkov, hoci ich rozhodnutia preskúmavali sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci rozhodovania o opravných prostriedkoch voči nim a rozhodnutia sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli rozhodnutiami právoplatnými. Z vyjadrení predstaviteľov štátnej moci, ktoré boli prezentované v médiách, vyplývalo, že vytvorenie Špeciálneho súdu bolo nutné na prerušenie väzieb sudcov s niektorými osobami, zrýchlenie konania, sudcovia Špeciálneho súdu boli prezentovaní ako neúplatní, neskorumpovaní, erudovaní. Uvedené vyjadrenia boli v médiách prezentované opakovane, vo verejnosti zanechali dojem, že sudcovia, ktorí nepracujú na Špeciálnom súde, sú neerudovaní, neschopní, skorumpovaní. Pohľad občanov na sudcov, ktorí neboli sudcami Špeciálneho súdu, sa výrazne zhoršil, nešpeciálny sudca nepožíval vážnosť a úctu bez vlastného pričinenia a je nepochybné, že priamou príčinou tohto stavu bolo rozdelenie sudcov na morálnych, etických a tých ostatných, ktorí špeciálnymi sudcami nie sú. Vyzdvihovanie práce Špeciálnych sudcov spôsobilo degradáciu ostatných sudcov, v očiach verejnosti boli Špeciálni sudcovia morálnejší, zodpovednejší, elita stavu, mali vyššie finančné odmeňovanie, ale aj vyššie výhody. V očiach verejnosti vznikol dojem, že nešpeciálny sudca bol menej kvalitný, druhotriedny, jeho rozhodnutia boli menej skutkovo a právne náročné, jeho rozhodovanie nevyžadovalo až taký vysoký stupeň náročnosti, nebol na neho vyvíjaný až taký tlak. Laická verejnosť mala dojem, že sudcovia Špeciálneho súdu rozhodujú všetky najdôležitejšie veci. V dôsledku uvedeného musel čeliť diskusiám ohľadne odbornosti, platového zaradenia. Dotýkalo sa to jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, sudcovskej cti, zasahovalo to do jeho súkromia. V rodinných kruhoch, kde požíval autoritu, po medializácii uvedeného už nebol tak vnímaný, napriek tomu, že sa na jeho postavení nič nezmenilo. Bol vnímaný ako osoba, ktorá v oblasti kariérneho rastu zlyhala, lebo nemal postavenie sudcu Špeciálneho súdu. Keď zhodnotí situáciu od roku 2009 po súčasnosť, po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky jeho postavenie, vnímanie jeho odbornosti ostatnými kolegami a okolím sa v zásade nezmenilo, ľudia nepostrehnú rozdiely. V jeho prípade bola znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie v tom, ako to pociťoval, v statusových otázkach, dehonestácii jeho osoby. Čo sa týka základného platu, príplatkov, sudcovia Špeciálneho trestného súdu sú na rovnakej úrovni ako sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a navyše majú ešte aj ďalšie neprimerané výhody vo forme ochrany, auta, pričom nerozhodujú s konečnou platnosťou, s konečnou platnosťou rozhoduje sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 20.5.2009, č.k. -238, okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b/, čl. 144 ods. 1 v spojení s , a 2 a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval nesúlad s (protiústavnosť) ustanovenia zákona týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu a zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s . Citovaný článok pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé,

že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach, a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v (špeciálne upravená v ). Zo zápisnice zo zasadnutia Pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konaného dňa 8.6.2009 zistil, že uvedené Plénum schválilo vyhlásenie vychádzajúc z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.5.2009, sp. zn. , vo veci návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o súlade zákona o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry s uverejnený pre tlačové informácie (tlačové komuniké č. 4/09), v ktorom bola konštatovaná existencia zásadnej disbalancie v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu Slovenskej republiky, ako aj sudcov Najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“, porušenie princípu proporcionality tak z rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie ( ), ako aj z rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte ( ) a nesúlad ustanovenia v znení neskorších predpisov s v spojení s , pretože táto právna úprava je vo vzťahu k ostatných sudcom diskriminačná, pripomínajúc vyhlásenie sudcov z Pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.3.2006. Aj podľa uznesenia Pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.5.2007 bolo znova žiadané, aby vláda Slovenskej republiky a Národná rada Slovenskej republiky prijali opatrenia smerujúce k zmene v ustanoveniach týkajúcich sa platových pomerov sudcov so zameraním na sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a platové pomery sudcov Špeciálneho súdu, resp. vytvoriť sa majúceho Špecializovaného trestného súdu tak, aby diskriminácia v odmeňovaní sudcov bola v celom rozsahu odstránená a kompenzované jej dôsledky. Zo zápisnice zo zasadnutia Pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konaného dňa 10.1.2011 vyplýva, že sudcovia Najvyššieho súdu sa snažili riešiť stav v rozdielnom odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu zapríčinený prijatím Poukázali na zasadnutie Pléna Najvyššieho súdu konaného dňa 20.3.2006 v Častej - Papierničke, na ktorom Plénum prijalo vyhlásenie a žiadalo vládu a Národnú radu Slovenskej republiky v záujme zabezpečenia dôsledného a kvalitného plnenia všetkých úloh, ktorými je Najvyšší súd poverený, o neodkladné vytvorenie ekonomických a personálnych podmienok na zmenu hmotného ocenenia sudcov Najvyššieho súdu tak, aby zodpovedalo spoločenskému významu a náročnosti ich práce a zároveň zodpovedalo spoločenskému oceneniu práce sudcov Špeciálneho súdu. Plénum Najvyššieho súdu súčasne vyzvalo zákonodarný zbor, aby v rámci politických zámerov reformovať slovenskú justíciu nepripustil oslabenie dovtedajších ústavných a zákonných záruk sudcovskej nezávislosti. Novej platovej úpravy sa sudcovia Najvyššieho súdu domáhali aj na zasadnutí pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa konalo dňa 25.5.2007, keď poukazovali na nevyhnutnosť odstránenia nerovnosti v odmeňovaní. Na nerovnosti v odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a potrebu ich odstránenia opakovane sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazovali aj na Plénach konaných dňa 20.5.2009 a dňa 6.9.2010.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , o sudcoch a prísediacich, o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, , ods. 2, , ods. 2, ods. 3, ods. 4 , , , , , , , , o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, a dôvodil nedôvodnosťou žaloby žalobcov v 1., 2. rade, ktorí sa každý v konaní domáhali zaplatenia sumy 30.000,- € titulom nemajetkovej ujmy na základe , keď zo strany štátu došlo vo vzťahu k nim k nedodržaniu zásady rovnakého zaobchádzania v dôsledku rozdielneho prístupu v ich odmeňovaní, čo bolo konštatované v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj nimi samými. Žalobcovia v 1., 2. rade sa uplatneného nároku domáhali voči Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V danom spore je pasívne legitimovaný subjekt, ktorý porušil právo žalobcov v 1., 2. rade na to, aby neboli diskriminovaní, t.j. subjekt, ktorý ich diskriminoval. V tomto prípade si žalobcovia v 1., 2. rade uplatnili nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (nie platový nárok) titulom rozdielneho prístupu v odmeňovaní uskutočňovanom ich osobným úradom, ktorým je podľa zákona o sudcoch, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je v rámci hospodárenia s verejnými financiami samostatnou jednotkou a je finančne oddelený od ministerstva spravodlivosti, keďže disponuje vlastným rozpočtom v rámci vlastnej rozpočtovej kapitoly, z ktorej zabezpečuje všetky materiálne potreby a hmotné nároky svojich zamestnancov, teda aj žalobcov

v 1., 2. rade. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovia v 1., 2. rade odvodzujú diskriminačný postup od faktickej činnosti pri plnení povinností súvisiacich s ich finančným odmeňovaním, ktorú vykonával Najvyšší súd Slovenskej republiky (nie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) ako orgán majúci na starosti nielen otázky personálne, ale aj otázky finančného a materiálneho zabezpečenia sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je práve tento orgán ako jediný, orgánom oprávňujúcim zastupovať Slovenskú republiku v prejednávanej veci a konať v jej mene. Z uvedeného dôvodu preto vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú. Ďalšiu námietku žalovaného o premlčaní uplatnenému nároku, vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože rozhodným okamihom pre uplatnenie prejednávaného nároku, je konštatovanie diskriminácie, ktoré nastalo dňa 20.5.2009 rozhodnutím pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. a po prvý krát mohlo byť právo uplatnené dňom nasledujúcim po vydaní tohto nálezu, pričom žaloba bola podaná dňa 27.1.2010, t.j. riadne a včas. K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- €, ktorú žalobcovia v 1., 2. rade požadovali za diskriminačný stav, prvoinštančný súd dôvodil, že podľa antidiskriminačného má každý podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou, každý sa môže domáhať svojich práv na súde ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa domáhať najmä aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania, ak je to možné napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie a ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa táto osoba domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.5.2009, č.k. -238, podľa ktorého bol vyslovený nesúlad ustanovenia o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b/, čl. 144 ods. 1 v spojení s , a 2 a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Ústavný súd Slovenskej republiky nielenže konštatoval nesúlad s (protiústavnosť) ustanovenia zákona týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale aj že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s . Citovaný článok pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať alebo znevýhodňovať, je zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach, a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v (špeciálne upravená v ). Na základe uvedeného dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej diskriminácie) k záveru, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky nebola konštatovaná diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov (ktorého sudcami sú aj žalobcovia v 1., 2. rade). Ústavný súd Slovenskej republiky vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu uviedol, že vo všeobecnosti a v teoretickej rovine je princíp rovnosti vymedzený ako právo na to, aby sa v rovnakých prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Základný zákon Slovenskej republiky nedelí súdnu moc na moc špeciálnu a všeobecnú, ale na súd ústavný ( ) a všeobecné súdy ( ). Podľa názoru už vyjadreného v rozhodnutí sp.zn. možno za diskriminačnú úpravu považovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením. Ďalej uviedol, že zákaz diskriminácie ustanovený v je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie, nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú

každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu-sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. Aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody. S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti dospel Ústavný súd Slovenskej republiky k záveru o nesúlade s v spojení s . Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv vyslovil, že posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom je diskriminačná. Z uvedeného dôvodu mal za to, že nie je ďalej potrebné sa zaoberať uvedenou otázkou, keď vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. Preto bolo nesporné, že vznikla diskriminácia a v tomto smere už dokazovanie nevykonal. Žalobu žalobcov v 1., 2. rade zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na preukázanie dôvodnosti nimi uplatneného nároku na zaplatenia žalovanej sumy. Poukázal na skutočnosť, že právne prostriedky ochrany pred diskrimináciou sú upravené v , v zmysle ktorého podľa sa každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom zákone formulované hierarchicky a to nasledovne: upustenie od diskriminačného konania, napravenie protiústavného stavu (len ak je to možné) a poskytnutie primeraného zadosťučinenia, pričom poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné len ak primerané zadosťučinenie nebolo postačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a zároveň došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia podľa antidiskriminačného zákona je potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky požadovanej peňažnej náhrady. Peňažné zadosťučinenie môže súd priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Žalobcovia v 1., 2. rade uviedli, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená ich dôstojnosť a spoločenská vážnosť, ktoré dôsledky nie sú odstrániteľné žiadnym primeraným zadosťučinením, že v spoločnosti sa znížila ich vážnosť a dôstojnosť, lebo vznikal dojem ako keby sudcovia Špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, alebo mali iné, výnimočnejšie vzdelanie či prax a vzniká dojem ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľali, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Žalobca v 1. rade svoj nárok odôvodňoval tým, že vo vzťahu ku kolegom bol stav taký, že boli ako tí menejcenní, vtedajší minister Lipšic vystupoval v médiách, že tí špeciálni sú tí správni a ostatní sú regionálni sudcovia. Na spoločenských stretnutiach, napríklad s prokurátormi, vyzerali ako chorí sudcovia, ako by nemali na to byť špeciálni. Rovnaké to bolo aj v rodine, napríklad ak prišli synovi priatelia, pýtali sa ho, či majú lepru, či sú chorí. Rodinní príslušníci museli znášať poznámky a vysvetľovať. Bol taký stav, že v jednom senáte boli traja členovia, kde boli dvaja členovia bez príplatkov a jeden člen príplatky mal. Následne podmienka vtedajšieho predsedu súdu bola taká, že sa budú prijímať len sudcovia, ktorí majú previerky. V osobnej sfére mal pocit taký, že to bol stav urážajúci, dehonestujúci. Rovnako na neho pôsobili vystúpenia politikov v médiách, tiež v robote kolegovia robili rovnakú robotu, jeden za príplatok, druhý bez neho. Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojich zasadnutiach vyzývalo na nápravu, avšak došlo len k zrušeniu zákona o Špeciálnom súde, ale k poskytnutiu zadosťučinenia nedošlo. Neostalo im nič iné, len podať prejednávané žaloby a aj potom sa im dostalo len kritiky. Politici v médiách vyvolávali tlak na emócie, kritizovali sudcov, čo si podali žaloby, avšak nikde nevysvetlili, že je to právo sudcu. V dôsledku uvedeného boli pod tlakom, boli ohováraní. Celý tento tlak sa prenášal aj na rodinu. Uvedenú diskrimináciu pociťuje doteraz, je rozrušený skrivodlivosťou, urážkami z toho, že je zaradený na druhú koľaj. Cítil aj nejaký zásah do svojho súkromia najmä pri rodinných stretnutiach táto téma viackrát rezonovala, musel vysvetľovať prečo je to tak, vysvetľovať to tiež svojim rodinným príslušníkom, ktorí to museli vysvetľovať svojim známym. Táto situácia sa nepochybne prejavila aj na behu domácnosti, resp. pohode v rodine, nakoľko

musel vysvetľovať, prečo chce podať žalobu a že bude pertraktovaný v médiách, čo jeho rodina ťažko znášala. V jeho prípade bola znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť, spoločenské uplatnenie v tom, že kolegovia, čo robili - rozhodovali aj s ním v senáte, mali nepomerne vyšší plat - príplatok, s čím sa chválili, ukazovali výplatnú pásku so slovami „to je plat“, pričom vedeli, že on taký nemá. Bolo to urážlivé a aj znižujúce vážnosť. Na spoločenských akciách, kde boli advokáti, prokurátori, lekári, sa ho pýtali, prečo ho nezaradili medzi elitných, či je druhoradý, či si to nezaslúži. Uvedené bolo znevažujúce a spôsobilo mu ujmu. Ďalej to boli reakcie na sociálnych sieťach v médiách, na základe vystúpenia ministra a politikov to verejnosť vnímala tak, že si voči sudcom môžu dovoľovať viac, menej chodili na pojednávania, boli drzí. Funkciu sudcu bez príplatkov nepovažovali za vážnu, vláda, ministri, Plénum to nerešpektovali, z toho dôvodu je urazený, ponížený, pretože aj tento zákon bol súčasťou útoku na sudcovskú moc ako takú. Žalobca v 2. rade poukazoval na to, že nešpeciálny sudca nepožíval vážnosť a úctu bez vlastného pričinenia a považoval za nepochybné, že priamou príčinou tohto stavu bolo rozdelenie sudcov na morálnych, etických a tých ostatných, ktorí špeciálnymi sudcami nie sú. Dôvodil, že vyzdvihovanie práce špeciálnych sudcov spôsobilo degradáciu ostatných sudcov, v očiach verejnosti boli špeciálni sudcovia morálnejší, zodpovednejší, elita stavu, mali vyššie finančné odmeňovanie ale aj vyššie výhody. V očiach verejnosti vznikol dojem, že nešpeciálny sudca bol menej kvalitný, druhotriedny, jeho rozhodnutia boli menej skutkovo a právne náročné, jeho rozhodovanie nevyžadovalo až taký vysoký stupeň náročnosti, nebol na neho vyvíjaný až taký tlak. Laická verejnosť mala dojem, že sudcovia Špeciálneho súdu rozhodujú všetky najdôležitejšie veci. V dôsledku uvedeného musel čeliť diskusiám ohľadne odbornosti, platového zaradenia. Dotýkalo sa to jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, sudcovskej cti, zasahovalo to do jeho súkromia. V rodinných kruhoch, kde požíval autoritu, po medializácii uvedeného už nebol tak vnímaný, napriek tomu, že sa na jeho postavení nič nezmenilo. Bol vnímaný ako osoba, ktorá v oblasti kariérneho rastu zlyhala, lebo nemal postavenie sudcu Špeciálneho súdu. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemajetková ujma - primerané zadosťučinenie, nie je náhradou mzdy a ani škodou, ale predstavuje satisfakčnú reparáciu protiprávneho stavu, ktorá svojimi dôsledkami a dosahom spôsobila nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére jednotlivca. Skutočnosť, že špeciálni sudcovia mali šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve ako príplatok k platu nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu. Žalobcovia v 1., 2. rade nepreukázali, ani skutkovo nevymedzili, príčinnú súvislosť, že ich dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov Špeciálneho súdu, keď v konaní argumentovali jednak zovšeobecnenými tvrdeniami, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania im bola značným spôsobom znížená dôstojnosť a spoločenská vážnosť, nakoľko verejnosť o týchto rozdielnostiach v odmeňovaní vedela a vysvetľovala si ich tak, že nižšie odmeňovanie je dôsledkom a výrazom iba toho, že ich práca v porovnaní s prácou „Špeciálnych sudcov“ bola podradného druhotriedneho charakteru, že pre plnenie ich pracovných úloh bola postačujúca nižšia kvalifikácia alebo nižší stupeň odbornosti, menšie nároky, a že nimi vykonávané súdnictvo bolo menej významné a že zo všetkých týchto dôvodov bolo ich nižšie odmeňovanie plne opodstatnené, že si vo vzťahu k nim môže dovoliť viac a môže im prejavovať menší rešpekt a že negatívny dopad porušovania zásady rovnakého zaobchádzania bol umocnený niektorými, aj mediálne prezentovanými názormi, vytvárajúcimi u verejnosti dojem, že iba sudcovia Špeciálneho súdu sú morálne bezúhonní a neúplatní, a jednak argumentovali dopadom diskriminácie vo vzťahu k ich osobe. Žalobcovia v 1., 2. rade nepreukázali, že v prípade ich osoby došlo skutočne k zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Keďže nimi tvrdený dopad diskriminácie bol žalovaným spochybňovaný, boli žalobcovia v 1., 2. rade v rámci zásad sporového konania, v rámci ktorých v sporovom konaní nepostačuje iba tvrdiť, ale tvrdenia dokázať, povinní preukázať nimi uvádzané tvrdenia ohľadom dopadu diskriminácie na ich osobu, t.j. ak chceli uniesť dôkazné bremeno, boli povinní preukazovať, že nimi uvádzané dopady diskriminácie na ich osoby skutočne nastali. Žalobcovia v 1., 2. rade zostali iba v rovine tvrdenia a subjektívnych pocitov, pričom svoje tvrdenia ničím nepreukázali. Záverom súd dodal, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká v prípade, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. V prípade žalobcov v 1., 2. rade však mal na základe doteraz vykonaného dokazovania za to, že konštatovanie diskriminácie sudcov všeobecných súdov v ústavnom náleze možno považovať za primerané morálne zadosťučinenie pre žalobcov v 1., 2. rade, čo následne vylučuje priznanie nemajetkovej ujmy. 3.2. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení , , ; žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci, ale žiadne trovy konania nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v 1., 2. rade včas odvolanie dôvodiac ustanovením , , (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkli prvoinštančnému súdu, že nesprávne zistil skutkový stav veci v tej časti, v ktorej konštatoval, že nepreukázali, že v ich prípade skutočne došlo k zníženiu vážnosti a dôstojnosti (bod 25., 26., 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Taktiež prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil závery, ktoré vyplynuli z ich výpovedí na pojednávaní konanom dňa 30.1.2017, pričom poukázali na svoje odpovede na otázky súdu prvej inštancie aký zásah pociťovali do svojho súkromia a v čom bola znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie. Súd prvej inštancie nesprávne vecne posúdil, že nepreukázali, že v ich prípade došlo k zníženiu ich vážnosti a dôstojnosti a vôbec sa nestotožnili s jeho tvrdením, že konštatovanie diskriminácie sudcov všeobecných súdov v ústavnom náleze možno považovať pre nich za primerané morálne zadosťučinenie, čo následne vylučuje priznanie nemajetkovej ujmy, pretože tento záver je právne neudržateľný, pochybný a v rozpore so zákonom. Svojimi výpoveďami jednoznačne preukázali, že ako sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mali mať rovnaké postavenie z dôvodu, že rozhodujú trestné veci s konečnou platnosťou, diskriminácia bola konštatovaná vydaným ústavným nálezom. Z ich výpovedí je zrejmá intenzita vážneho zásahu do sudcovskej cti, občianskej cti, do súkromia a ľudskej dôstojnosti, a preto nevedia akými inými dôkaznými prostriedkami mali zásah do svojho súkromia, cti a dôstojnosti v konaní preukazovať. Ich pocitová sféra dehonestácie, degradácie a označenia za tých druhotriednych, korupčných a prepojených na rôzne sféry, mala v konaní váhu dôkazu natoľko, že súd prvej inštancie mal nad rámec povinností skúmania a dokonca musel, k tomuto prihliadnuť. Opačný výklad a postup vyhodnotenia skutkových záverov vyplývajúcich z ich výpovedí by bolo popretím dôkazného prostriedku, najmä pokiaľ ide o posúdenie zásahu do ich osobnej a osobnostnej sféry. V konaní jednoznačne preukázali, že nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa riadne preukázali a boli splnené skutkové a zákonné predpoklady a podmienky pre priznanie ich nároku na náhradu v nimi uplatnenej výške v celom rozsahu. Namietli, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal náležite, vecne správne a úplne so všetkými závermi, ktoré zo svedeckých výpovedí vyplynuli, pričom ani neuviedol, na základe akých úvah opretých o vykonávanie dokazovania dospel k záveru o neoprávnenosti ich nároku. Ďalej vytkli súdu prvej inštancie, že napadnuté rozhodnutie nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na skutkové a právne relevantné otázky súvisiace s uplatneným právom na súdnu ochranu, najmä s poukazom na ich písomné vyjadrenia a výpovede, čím došlo konaním a postupom prvoinštančného súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázali na a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Popretie ich výpovedí ako dôkazných prostriedkov preukazujúcich zásah, ujmu, jej rozsah, ako aj obsah, je popretím práva strany sporu na spravodlivý proces. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie dôvodili tým, že súd je pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania povinný ustanovenie antidiskriminačného zákona vykladať v súlade s a medzinárodnými dohovormi. V konaní preukázali výšku príplatku sudcov Špecializovaného súdu od 15.4.2005 do 16.7.2009 a z tohto listinného dôkazu vyplýva reálna, konkrétna ujma, ukrátenie na príjme za rovnakú činnosť, rovnakú zodpovednosť, keďže v ich prípade ide o sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu s konečnou platnosťou. Nesúhlasili, že právo dostávať rovnaké plnenia ohodnotenia za prácu, v podobe príplatkov k mzde, nemožno považovať za preukázanie ujmy, ktorá nastala na ich strane, ani že nepreukázali a skutkovo nevymedzili príčinnú súvislosť, že ich dôstojnosť, vážnosť ako sudcov bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov Špeciálneho súdu. Z ich výpovedí vyplynuli skutočnosti, ktoré viedli k podaniu predmetnej žaloby a aj príčinná súvislosť medzi postavením sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcov Špecializovaného súdu v rozdielnosti prístupu k nim zo strany štátu v pozícii žalovaného. Preukázali jednoznačne, že nerovnakosť prístupu v odmeňovaní zasiahla do ich občianskej i procesnej cti, ako aj do ich súkromia. Prvoinštančný súd mal intenzitu zásahu a spôsobený škodlivý následok skúmať. Poukázali aj na Dohovor Medzinárodnej práce č. 100, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a antidiskriminačnú legislatívu Európskej únie. Zotrvali na tom, že ich výsluchom bolo preukázané, že v rozhodnom období bola značným spôsobom znížená ich dôstojnosť ako fyzických osôb i sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ich spoločenská vážnosť najmä s ohľadom na ich postavenie v spoločnosti ako sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a spoločenské uplatnenie. Taktiež preukázali rozsah závažnosti zásahu do ich práv a právom chránených záujmov na najvyššom stupni z dôvodu prezentácie v médiách z úst predstaviteľov najvyššej štátnej moci. Škodlivý následok znamenal na ich strane stratu postavenia, uznania, stratu spoločenskej vážnosti v odborných kruhoch, ale aj v rodine, pričom škodlivosť následku je na najvyššom stupni, a preto je potrebné aj na toto kriérium pri rozhodovaní prizerať a brať naň zreteľ. Záverom dali do pozornosti listiny založené v spise, ktoré preukazujú právnu skutočnosť, že problematikou diskriminácie sa zaoberalo aj Plénum

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojich zasadnutiach dňa 23.3.2006, 25.5.2007, 8.6.2009 a 10.1.2011, ktorého závery sú nepochybne záväzné aj pre celý Najvyšší súd Slovenskej republiky. V konaní sa preto domáhajú oprávnených nárokov po vyčerpaní všetkých postupov, ktoré mali viesť (ale neviedli) k primeranému zadosťučineniu diskriminovaných sudcov. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť a ich žalobe vyhovieť; žiadali náhradu trov konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1., 2. rade uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, dostatočne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Žalobcovia v 1. 2. rade skutočne nepreukázali značné zníženie ich vážnosti a dôstojnosti, ktoré by opodstatňovalo priznanie žalovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalobcovia v 1., 2. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu uviedli, že sa pridržiavajú dôvodov podaného odvolania. Vyjadrenie žalovaného k ich odvolaniu považujú za nerelevantné, pretože neobsahuje žiadne argumenty, skutkové tvrdenia alebo právnu obranu, keď iba skonštatoval správnosť napadnutého rozhodnutia. Zotrvali na svojom odvolacom návrhu.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [ ods. l, ods. 2, , ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov v 1., 2. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. mája 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právna zástupkyňa žalobcov v 1., 2. rade, upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení , takú ani odvolatelia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že žalobcovia v 1., 2. rade neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti nimi uplatneného nároku, keďže nepreukázali zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti značným spôsobom. V posudzovanej veci sa žalobcovia v 1., 2. rade domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo výške 30.000,- € pre každého z nich, podľa antidiskriminačného zákona (), nakoľko zo strany štátu došlo vo vzťahu k nim k nedodržaniu rovnakého zaobchádzania v dôsledku rozdielneho prístupu v odmeňovaní spočívajúceho v tom, že ako sudcovia trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú diskriminovaní v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu, pričom poukázali na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.5.2009, č.k. -238, ktorý konštatoval uvedené nerovné zaobchádzanie. Odvolací súd dôvodí, že podľa antidiskriminačného zákona je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. V antidiskriminačných sporoch sa uplatňuje tzv. obrátené dôkazné bremeno, tzn., že žalobca nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod diskriminácie, postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania (napr. rasa, pohlavie, vek a pod.) a naopak, že nedošlo

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je povinný preukázať žalovaný. Posun v dôkaznom bremene však nie je automatický a nenastáva okamžite ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Prichádza do úvahy vtedy, ak žalobca predloží skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že k diskriminácii skutočne došlo. Žalobca musí preukázať, že došlo k rozdielu v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou (ktorá je alebo môže byť na tej istej pozícii ako žalobca, len u neho absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie). Je dôležité označiť dôvod, kvôli ktorému k tvrdenej diskriminácii došlo a z ktorého je diskriminácia zakázaná (§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Medzi dôvodom diskriminácie a vzniknutou nevýhodou musí existovať príčinná súvislosť.

11. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne argumentoval, že bolo nesporné, že u žalobcov v 1., 2. rade došlo k diskriminácii, keď vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.5.209, č.k. -238, ktorého právne závery rešpektoval a aj ich aplikoval na danú vec. Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom náleze konštatoval, že v prípade ostatných sudcov, t.j. aj žalobcov v 1., 2. rade, došlo v dôsledku novelizácie príslušných ustanovení a o sudcoch a prísediacich a sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špeciálny trestný súd podľa citovaného zákona, k nerovnakému zaobchádzaniu. V tomto náleze Ústavný súd Slovenskej republiky podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, v čom spočívalo zistené nerovnaké zaobchádzanie s tzv. ostatnými sudcami oproti sudcom poberajúcim osobitné príplatky a v akom smere došlo k pochybeniu pri prijímaní danej právnej úpravy.

12. Nebolo možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcov v 1., 2. rade, že náležite, úplne a vecne preukázali svojim výsluchom, že bola v rozhodnom období (roky 2005 až 2009) značným spôsobom znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť, že intenzita zásahu do ich práv a právom chránených záujmov bola na najvyššom stupni a že škodlivý následok znamenal na ich strane stratu postavenia, uznania, stratu spoločenskej vážnosti v odborných kruhoch ako aj v rodine a na spoločenskej úrovni, pretože im bola poskytnutá satisfakcia vyššie citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tak ako konštatoval súd prvej inštancie, žalobcovia v 1., 2. rade nepreukázali, že v ich prípade došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti značným spôsobom, keďže nepreukázali, že na ich strane došlo k takým následkom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré by umožňovali priznať im primerané zadosťučinenia v peňažnej forme, nakoľko nepreukázali skutočnosť, že by došlo k zníženiu ich dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti alebo odborných kruhoch, pričom iba ich samotné tvrdenia o tom, že ako sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vybavujúci trestnú agendu, rozhodujúci trestné veci Špeciálneho súdu s konečnou platnosťou, ako aj ich pocity, že sú dehonestovaní, degradovaní a označení za druhotriednych sudcov oproti sudcom Špeciálneho súdu, neznamená, že došlo k naplneniu ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona; samotný rozdiel v odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcov Špeciálneho súdu nezakladá dôvod pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Pre náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné, aby došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo uplatnenia, pričom žalobcovia v 1., 2. rade túto skutočnosť nepreukázali. Odvolací súd dodáva, že žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. To či žalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno, záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“, nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu či jeho vnútorné presvedčenie, alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnou, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, t.j. diskriminačne, nemôže byť v spore úspešný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.1.2009, sp.zn. ). Navyše žalobcovia v 1., 2. rade ani nepreukázali z akého dôvodu nebolo poskytnutie primeraného zadosťučinenia predmetným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za postačujúce. Odvolací súd sa stotožnil preto aj so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že žalobcovia v 1., 2. rade nepreukázali, a ani skutkovo nevymedzili, príčinnú súvislosť medzi tým, že ich dôstojnosť alebo vážnosť ako sudcov bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov Špeciálneho súdu v zmysle § 9 antidiskriminačného zákona.

13. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil, aké prostriedky procesného útoku, procesnej obrany, boli použité. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcami v 1., 2. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcov v 1., 2. rade uvedeným v odvolaní, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím, ktorým zamietol ich žalobu, porušil ich právo na súdnu ochranu priznanú podľa č. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, keď neprihliadol na ich písomné vyjadrenia a ich výpovede ako dôkazné prostriedky.

14. Pokiaľ žalobcovia v 1., 2. rade v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

15. Žalobcovia v 1., 2. rade neprodukovali vo svojom odvolaní žiadne dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, a preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že neuniesli dôkazné bremeno, vecne správny.

16. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa i vo výroku o náhrade trov konania, pretože žalobcovia v 1., . rade podali odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách konania vôbec nezdôvodnili, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ).

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, v spojení s Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).