Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-262-2018.pdf
PDF · 132.52 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/262/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Sone Vackovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: JUDr. F. P., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G. X, Z. proti žalovanej: OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31318916, so sídlom Štúrova 5, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie"), zo dňa 26. septembra 2018 č.k. 18Csp/179/2017-99 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie"), takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného vo výške 2 250,86 eura, titulom zaplateného poplatku za predčasné splatenie úveru. Žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, podľa ktorého dňa 02. 12. 2011 za podmienok dohodnutých v Zmluve o OTPHYPO úvere číslo XXX/XXXX/XXSU (ďalej len „zmluva o úvere“), poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 59 446 eur. Podľa článku 1 úverovej zmluvy išlo o účelový spotrebný úver zabezpečený nehnuteľnosťou. Žalobca sa pri podpisovaní zmluvy zaviazal, že banke poskytnutý úver vráti, zaplatí úrok, príslušenstvo a poplatky podľa úverovej zmluvy za dohodnutých podmienok v zmluve. Žalobca sa zviazal splatiť istinu v 354 mesačných splátkach. Dňa 01. 06. 2105 požiadal žalobca o predčasne splatenie úveru. Žalobca túto žiadosť odmietol s odôvodnením, že je potrebné podať osobitnú žiadosť, ktorú musí banka schváliť. Na základe druhej žiadosti zo dňa 19. 06. 2015 banka stanovisko k žiadosti spracovala dňa 25. 06. 2015 a ku dňu 20. 07. 2015 vyčíslila výšku predčasne splatenej istiny na sumu 56 271,50 eura, výšku úrokov, poplatkov na sumu 121,87 eura, výšku poplatku za predčasné splatenie úveru na sumu 2 813,58 eura. Žalovaný stanovil poplatok za predčasné splatenie úveru vo výške 5% z predčasne splatenej istiny. Z Oznámenia žalovaného zo dňa 03. 08. 2015 vyplýva, že žalobca splnil všetky záväzky vyplývajúce mu zo Zmluvy o úvere vrátane úhrady poplatku za predčasné splatenie úveru. Žalobca poplatok za predčasné splatenie úveru zaplatil. 1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, ods. 3, § 2, § 16 ods. 3 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1, § 52 ods. č, § 53 ods. 5, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 75 ods. 6 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon o bankách“).
1.3. Súd prvej inštancie predmetnú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Dôvodil tým, že úver bol poskytnutý na účel: „nadobudnutie nehnuteľnosti“, zabezpečenie pohľadávky záložným právom na nehnuteľnosť. Poukázal na ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch a na podmienky v úverovej zmluve, z ktorých jednoznačne vyplýva, že účelom úveru bolo nadobudnutie nehnuteľnosti. 1.4. Následne dospel k záveru, že v danom prípade dojednanie poplatku za predčasné splatenie úveru tak, ako bol dohodnutý v článku V. ods. 2. písm. c/ úverovej zmluvy, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Daný poplatok, ktorý je uvedený v cenníku, bolo možné preskúmavať len z hľadiska jeho primeranosti k poskytnutému plneniu, ktorá neprimeranosť nebola preukázaná. Zmluvný odkaz na výšku poplatku za predčasné splatenie úveru vo výške 5% z predčasnej istiny, ako aj samotná výška poplatku nie sú neplatné z hľadiska neprijateľnosti podmienky. Poplatok za predčasné splatenie úveru nemožno považovať za sankciu spojenú s nesplnením záväzku spotrebiteľa tak, ako udával žalobca, a to s poukazom na § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, nakoľko pri predčasnom splatení úveru dlžníkom nejde o nesplnenie si záväzku dlžníkom. Žalovaný dostatočne určito a zrozumiteľne jeho vybratie stanovil a to tak, aby žalobca mal možnosť riadne si premyslieť, vykonať kalkuláciu svojich výdavkov na poskytnutý úver a rozhodnúť sa, či tento úver vrátane jeho podmienok prijme, alebo nie a vyberie si iný produkt od iného poskytovateľa úverov. Žalobcovi bol poskytnutý úver v sume finančných prostriedkov, za ktoré si mohol okamžite zabezpečiť bývanie. Žalovaný naopak o tieto finančné prostriedky na dlhú dobu prišiel, keďže ich návratnosť bola rozložená na obdobie 29 rokov. Žalobca teda, ak chcel predčasne splatiť úver, bol povinný uhradiť aj poplatok vo výške 5% z predčasne splatenej istiny. V neposlednom rade súd prihliadol aj na to, že žalobca má právnické vzdelanie. Súd poukazuje, že neplatila žiadna právna úprava, ktorá by obmedzovala výšku poplatku za predčasné splatenie na max. 1% výšky splateného úveru, ktorá by sa vzťahovala na úver poskytnutý žalovaným žalobcovi s poukazom na uzatvorenú Zmluvu o OTP HYPO úvere. Keďže žalobca požiadal žalovaného o možnosť predčasného splatenia úveru, žalovaný bol oprávnený od neho v zmysle zmluvy požadovať zaplatenie poplatku za predčasné splatenie úveru. V konaní teda nebolo preukázané bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu po tom, ako žalobca žalovanému uhradil poplatok za predčasné splatenie úveru vo výške 2813,58 eura. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. 1.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) a v konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením vyšší súdny úradník. 2.Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca namietajúc nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods. 1 písm. c/ CSP), nevykonanie navrhnutých dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 2.1. Odvolateľ v prvom rade namieta, že napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom dôvodov, ktoré vyplynuli z nesprávneho právneho posúdenia veci. Viaceré závery súdu nie sú odôvodnené vôbec, alebo sú odôvodnené nedostatočne. Napriek tomu, že súd správne vychádzal z podstaty podanej žaloby, následne svoje právne úvahy ďalej nerozvinul, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Na jednej strane konštatuje, že poplatok účtovaný bankou bolo možné preskúmavať len z hľadiska jeho primeranosti, na druhej strane bez ďalšieho uzaviera, že neprimeranosť v tomto prípade nebola zistená, keď nebolo vykonané žiadne dokazovanie v tomto smere. Posúdenie primeranosti poplatku je v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Týmto nesprávnym postupom súdu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. 2.2. Odvolateľ ďalej nesúhlasil s viacerými faktickými ani právnymi závermi súdu, najmä čo sa týka neprijateľnosti podmienky hradiť žalovanému poplatok pri predčasnom splatení úveru, a teda platnosti tohto dojednania a nároku banky. Namieta v priebehu celého konania odôvodnenosť, zákonnosť a primeranosť poplatku vo výške 5% nesplatného zostatku úveru, taktiež namieta neoboznámenie zo strany banky s cenníkom pre obyvateľstvo, ktorý nebol ani súčasťou pôvodnej úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie sa s týmito tvrdeniami nevysporiadal. 2.3. Ďalej v podanom odvolaní namieta, že mal byť ako spotrebiteľ jednostranne viazaný dokumentom, ktorý v čase podpísania úverovej zmluvy neexistoval, tzn. povinnosť platiť poplatok mala byť konkrétne založená v budúcnosti vzniknutým, teda v čase uzavretia zmluvy neexistujúcim, t.j. obsahovo neurčitým a neurčiteľným, cenníkom. Z tohto dôvodu je podmienka, zaväzujúca ho k plateniu poplatku v pôvodnej
výške 5% predčasne splatenej sumy úveru neprijateľná a neplatná. Výška poplatku bola stanovená odkazom na cenník, ktorý mohol žalovaný upraviť aj jednostranne, tzn. výška poplatku nebola stanovená v zmluve, preto podľa § 75 ods. 6 zákona o bankách nemala povinnosť platiť poplatku oporu v zákone, išlo teda o plnenie bez právneho dôvodu. Odmieta preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný dostatočne určito a zrozumiteľne stanovil vybratie poplatku. 2.4. Vytýka súdu prvej inštancie, že z napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, prečo súd nepovažoval povinnosť platiť poplatok pri predčasnom splatení úveru za neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Poukázal pritom na ustanovenie § 53 ods. 4 písmeno a/ až w/, najmä však písm. k/ Občianskeho zákonníka, z ktorého pohľadu je odôvodnenie súdu prvej inštancie s vyššie uvedeným záverom nesprávne a irelevantné. Nestotožnil sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že na neprijateľnú podmienku uvedenú v ustanovení § 53 ods. 4 písm. k/ občianskeho zákonníka nemožno prihliadať, je o to menej obhájiteľné, ak zákon zakazuje postihovať spotrebiteľa povinnosťou platiť neprimerane vysokú sumu dokonca aj pri nesplní jeho záväzku. 2.5. Súd prvej inštancie mal preskúmať predmetný poplatok z hľadiska jeho primeranosti, resp. mal vychádzať bez ďalšieho primerane aj len z aktuálnej právnej úpravy zákona číslo 90/2016 Z.z., konkrétne z ustanovenia § 18 ods. 1, ktorý určuje poplatok za predčasné splatenie úveru, ktorý nesmie presiahnuť 1% z predčasne splatenej sumy úveru. Za situácie, že žalovaná nepreukázala primeranosť prijatého poplatku, ak súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie, a to ani na návrh žalovanej, na ktorej viazlo dôkazné bremeno, alebo aj bez návrhu, nebola žalovaná oprávnená požadovať zaplatenie poplatku za predčasné splatenie úveru v namietanej výške 5% z predčasne splatenej istiny a súd vec nesprávne právne posúdil, ak žalobne uplatnený nárok nekvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie žalovanej. Pripustil, že v danom čase neplatila žiadna právna úprava, ktorá by obmedzovala výšku poplatku za predčasné splatenie úveru, avšak všeobecná úprava Občianskeho zákonníka vyžadovala primeranosť sumy, ktorú má platiť spotrebiteľ, dokonca aj pri porušení jeho povinnosti. 2.6. Záverom dodal, že rozdiel zaplatenej sumy 5% z predčasne splatenej istiny a primeranej výšky poplatku do 1% výšky splateného úveru predstavuje plnenie na základe neplatnej neprijateľnej podmienky, t.j. plnenie bez právneho dôvodu a preto nebol dôvod na zamietnutie žaloby. Žiada zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za správny, súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Dodal, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že žalovaná nerozporovala skutočnosť týkajúcu sa oboznamovania sa žalobcu s cenníkom žalovanej, naopak žalovaná sa ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom ohľadom cenníka vyjadrila vo svojom podaní z 15. 12. 2017. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nie je eurokonformné z hľadiska ochrany spotrebiteľa a odporuje aj slovenskej súdnej praxi. Poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré štandardne nepriznávajú bankám nárok na poplatky, ktoré aj mal spotrebiteľ zaplatiť podľa zmluvy. Dôvodom na nepriznanie bola aj skutočnosť, že uvedeným poplatkom chýbala hospodárska ekvivalencia vo vzťahu medzi žalovaným ako spotrebiteľom a žalobcom. Poplatky boli len administratívnou činnosťou žalobcu, ktorá súvisela s jeho predmetom podnikania. K rovnakému záveru prišiel vo svojom rozhodnutí zo dňa 07. 06. 2011 aj Spolkový súdny dvor v rozsudku XI ZR 388/10, ktorý poplatok vyhodnotil ako neplatný, za ktorý nie je poskytovaná fakticky žiadna služba. Taktiež aj poplatky za upomienky súd považoval za rozporné s dobrými mravmi. Uvedené plne korešponduje s dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní, že žalobca, ako spotrebiteľ, nemal byť jednostranne viazaný dokumentom, ktorý v čase podpísania úverovej zmluvy neexistoval, t.j. povinnosť platiť poplatok mala byť konkrétne založená v budúcnosti vzniknutým, teda a v čase uzavretia zmluvy neexistujúcim cenníkom. Opätovne namietal výšku poplatku za predčasné splatenie úveru 5%, keď za primeranú považoval poplatok vo výške 1%. Účtovanie poplatku v žalovanou určenej výške 5% je v rozpore s dobrými mravmi a mal slúžiť iba záujmom žalovanej bez adekvátnej ekonomickej protihodnoty. 5.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je opodstatnené a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 2 250,86 eura s 8% ročným úrokom z omeškania od 12. 06. 2017 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia žalovanej. Bezdôvodné obohatenie žalovanej spočíva v zaplatení poplatku za predčasné splatenie úveru žalobcom žalovanej vo výške 5% z predčasne splatenej sumy. Namieta samotný poplatok, ktorý je na jednej strane neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda je neplatný, pričom namieta aj jeho výšku, keď na druhej strane sa stotožnil s výškou tohto poplatku v rozsahu 1% z predčasne splatenej sumy úveru. 7.1.Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol dôvodiac, že predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom podľa zákona číslo 129/2010 Z.z. Následne predmetný poplatok za predčasné splatenie úveru nevyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, považoval ho za riadne dohodnutý, nakoľko bol dohodnutý v článku V. ods. 2 písm. c/ úverovej zmluvy. Výšku poplatku považoval za primeranú. 7.2. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, rozsudok napadol odvolaním, dôvodiac nepreskúmateľnosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, neprijateľnosťou tejto zmluvnej podmienky a neprimeranou výškou poplatku. 8.Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, nakoľko ho považoval vo výroku za vecne správny. 9. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd, stotožniac sa s výrokom napadnutého rozsudku, stotožnil sa taktiež s odôvodnením tohto rozhodnutia, považuje však za potrebné doplniť dôvody rozhodnutia.
11. Odvolateľ, žalobca, v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v dôsledku nedostatočného odôvodnenia a nevyporiadania sa s argumentáciou žalobcu. Odvolací súd, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok vo veci samej, skúmal, či súd prvej inštancie nezaťažil konanie vadou konania, namietanou žalobcom, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 11.1. Žalobca v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, dôvodiac jeho nedostatočným odôvodnením, v čom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. 11.2.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“ 11.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. 11.3.1.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalobcom namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku sa zaoberal podstatnými skutočnosťami, rozhodnými pre rozhodnutie vo veci samej, vyhodnotil zmluvu ako spotrebiteľskú, podrobne uviedol svoje úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní. Taktiež sa zaoberal aj námietkami žalobcu podanými v priebehu konania na súde prvej inštancie, hodnotil danú zmluvnú podmienku z hľadiska jej prijateľnosti a taktiež sa zaoberal aj výškou poplatku z pohľadu primeranosti. 11.3.2. Vzhľadom na tieto dôvody odvolací súd námietku žalobcu, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. 12. Odvolací súd následne podrobil prieskumnej činnosti napadnutý rozsudok vo veci samej, konanie, ktoré mu predchádzalo, ako aj odvolanie žalobcu. 12.1. Žalobca sa v danej veci domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2 250,86 eura od žalovaného z titulu zaplateného poplatku za predčasné splatenie úveru. Strany sporu uzavreli dňa 02. 12. 2011 Zmluvu o OTPHYPO úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 59 446 eur. Z článku I. bod 3 tejto zmluvy vyplýva, že úver je poskytovaný na účel: nadobudnutie nehnuteľnosti a podľa článku II. bod 1 tejto zmluvy bol zabezpečený záložným právom na nehnuteľnosť. Súd prvej inštancie podrobiac prieskumnej činnosti predmetnú zmluvu, dospel k záveru, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl Občianskeho zákonníka, nie je však zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch dôvodiac, že úver bol poskytnutý na nadobudnutie nehnuteľnosti a pohľadávka bola zabezpečená záložným právom na nehnuteľnosť. Poukazujúc na ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, tento úver nie je spotrebiteľským úverom. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a iba dodáva, že na daný spor preto nie je možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch, ani žiadne z jeho ustanovení. 12.2. Žalobca v priebehu celého konania na súde prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní namieta, že zmluvná podmienka, týkajúca sa poplatku za predčasné splatenie úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, taktiež namieta, že v čase uzavretia zmluvy nemohol vedieť, aký bude poplatok za predčasné splatenie úveru v budúcnosti. 12.2.1.Je nespornou skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere, uzavretá medzi stranami sporu dňa 02. 12. 2011 v článku V. bod 2 písm. c/ obsahovala ustanovenie, podľa ktorého dlžník je ďalej povinný zaplatiť Banke poplatok za mimoriadnu splátku úveru (predčasnú splátku úveru, predčasné splatenie celého úveru) v zmysle platného cenníka Banky. Uvedené ustanovenie, ktoré bolo priamo zakotvené v zmluve o úvere, ktorú žalobca, ako dlžník jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností podpísal. Žalobca si preto musel si byť vedomý toho, že ak v budúcnosti pristúpi k predčasnému splateniu celého úveru, bude povinný zaplatiť poplatok, ktorý banka určí v cenníku, platnom v čase predčasného splatenia tohto úveru. Z uvedeného znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že predmetný poplatok bol súčasťou zmluvy o úvere, žalobca bol s ním riadne oboznámený. Tomuto záveru nasvedčuje i záver uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 04. 2012 sp.zn. IV. ÚS 200/2012.
12.2.2. Je iba logickým a právne zdôvodniteľným dôsledkom, že v čase uzavretia úverovej zmluvy nemohol byť žalobca oboznámený s cenníkom, ktorý bude platiť v budúcnosti a ktorý sa v budúcnosti uplatní pri možnom predčasnom splatení celého úveru veriteľovi. Možnosť predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka bola iba na dlžníkovi a v čase uzavretia úverovej zmluvy ani on sám nemohol a nevedel predpokladať, či úver splatí v dohodnutej lehote, resp. či ho splatí predčasne. Pre prípad predčasného splatenia si strany sporu a zmluvy dohodli, že dlžník zaplatí poplatok za predčasné splatenie. Cenník banky, účinný v čase uzavretia zmluvy, sa stal súčasťou zmluvy, nakoľko ustanovenie čl. V. úverovej zmluvy na tento cenník priamo odkazuje. Podľa právnej teórie, právny úkon sa posudzuje podľa právnych predpisov účinných v čase, kedy tento úkon vznikol. Za situácie, že k predčasnému splateniu úveru zo strany žalobcu ako dlžníka, došlo ku dňu 20. 07. 2015, je potrebné konštatovať, že žalovaná, ako veriteľ, jednoznačne postupovala v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok (čl. V. ods. 2 písm. c/ úverovej zmluvy), keď vyčíslila žalobcovi, ako dlžníkovi, poplatok za predčasné splatenie úveru podľa cenníka účinného ku dňu 20. 07. 2015, t.j. vo výške 5% z predčasne splatenej istiny. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie v tomto postupe banky, resp. v tejto zmluvnej podmienky nezistil žiadne rozpory so zákonom. 12.2.3. Posudzujúc predmetnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, dospel odvolací súd k záveru, že predmetnú zmluvnú podmienku nie je možné vyhodnotiť z hľadiska neurčitosti ako neprijateľnú, nakoľko jasne, určite a zrozumiteľne zakotvuje, že poplatok za mimoriadnu splátku úveru, predčasné splatenie celého úveru dlžník zaplatí podľa cenníka banky účinného v čase vykonania tohto úkonu. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, čo na tejto podmienke vidí žalobca, ako odvolateľ, neurčité a nejasné. V plnom rozsahu sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluvná podmienka je jasná, určitá a zrozumiteľná a už vôbec nemôže nenapĺňať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. 12.2.4.Odvolací súd dodáva, že predmetné ustanovenie úverovej zmluvy (čl. V. ods. 2 písm. c/) neodporuje žiadnym ustanoveniam právnych predpisov, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, nie je v rozpore s podmienkami uvedenými v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka a ani neodporuje zneniu a účelu týchto právnych predpisov. Vzhľadom na samotný charakter úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, niet pochybnosti o tom, že jednotlivé ustanovenia úverovej zmluvy boli dohodnuté individuálne, v žiadnom prípade nie je možné zmluvu posudzovať ako formulárovú a jednostranne zameranú úverovú zmluvu. Z pohľadu ochrany spotrebiteľa (žalobcu) preto nie je možné hovoriť o zvýhodnení veriteľa oproti dlžníkovi, nakoľko všetky podmienky, vrátane podmienky o poplatku za predčasné splatenie úveru, boli individuálne dojednané. Žalobca tieto podmienky potvrdil svojim podpisom na úverovej zmluve, čím s nimi vyjadril súhlas. 12.2.5. Odvolací súd poukazuje i na skutočnosť, že poplatok za predčasné splatenie úveru nemožno považovať za sankciu, ale za istý kompenzačný poplatok banky ako veriteľa. Uplatnenie si poplatku za predčasné splatenie úveru je v oblasti úverov, poskytovaných bankami, zaužívaná prax a zvyklosť. Svedčí o tom i skutočnosť že právo veriteľa požadovať takýto kompenzačný poplatok bol zakotvený neskôr v zákonoch o ochrane spotrebiteľa (§ 16 zákona číslo 129/2010, § 6 zákona číslo 258/2001 Z.z.). Je teda nepochybné, že žalovanej vznikol zmluvný a zákonný nárok na poplatok za predčasné splatenie úveru, pričom jeho výška 5% z predčasne splatenej istiny, nie je neprimeraná a nie je v rozpore s § 53 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že za tento poplatok mu nebol poskytnutý žiadny hospodársky ekvivalent zo strany žalovanej. Tento ekvivalent spočíva v dobe poskytnutých finančných prostriedkov zo strany žalovanej, ktorý žalobcovi poskytol úver na pomerne dlhú dobu. Žalovaná poskytla žalobcovi úver, ktorý mal žalobca splácať žalovanej po dobu 29 rokov, za ktorú dobu mala žalovaná oprávnené očakávania spojené s návratnosťou týchto finančných prostriedkov s určitým predpokladaným výnosom. Tým, že vyhovela žiadosti žalobcu o predčasné splatenie úveru, tieto finančné očakávania sa nenaplnili, nakoľko úroky z úveru mohla banka od dlžníka požadovať iba do predčasného splatenia tohto úveru. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na úpravu poplatku za predčasné splatenie hypotekárneho úveru, účinného do 31. 12. 2017 uvedeného v zákone o bankách (zákon číslo 483/2001 Z.z.), podľa ktorého sa priamo hypotekárnej banke zakazovalo požadovať od klienta úhradu úrokov, poplatkov alebo iných nákladov v súvislosti s ich predčasným splatením hypotekárneho úveru na podnet klienta, avšak za podmienky, že k predčasnému splateniu hypotekárneho úveru došlo v súvislosti s uplynutím doby fixácie úrokovej sadzby hypotekárneho úveru alebo v súvislosti so zmenou úrokovej sadzby. Splnenie tejto podmienky však v danom prípade nenastalo, žalobca požiadal o predčasné splatenie úveru mimo okamihu uplynutia fixácie úrokovej sadzby a ani nedošlo k zmene úrokovej sadzby. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že aj zákon o bankách umožňoval bankám dojednať a uplatniť si poplatok za predčasné splatenie úveru.
12.3. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní namieta, že zmluvná podmienka, týkajúca sa poplatku za predčasné splatenie úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky má za následok jej neplatnosť a teda aj jej nevymožiteľnosť. Sám žalobca sa však stotožnil s poplatkom za predčasné splatenie úveru vo výške 1% z predčasne splatenej istiny, nakoľko v žalobe si uplatnil iba rozdiel medzi žalobcom vyúčtovaným poplatkom (5% z predčasne splatenej istiny vo výške 2 813,58 eura ) a 1%, ktoré akceptuje žalobca, (562,72 eura), t.j. sumu 2 250,86 eura. Ak žalobca na jednej strane namieta neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky, je potom zmätočné a nejasné, na základe čoho na druhej strane akceptuje poplatok za predčasné splatenie úveru vo výške 1% z istiny. Už z tejto skutočnosti je zrejmé, že žalobca sa stotožnil s poplatkom za predčasné splatenie úveru, avšak nie vo výške 5%, ale iba vo výške 1%. Žalobca túto výšku odvodil z ustanovenia § 16 zákona o spotrebiteľských úveroch (129/2010 Z.z., ktoré ustanovenie bolo účinné už v čase uzavretia úverovej zmluvy). Keďže však predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom, je hypotekárnym úverom, nie je možné na predčasné splatenie úveru aplikovať toto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a výšku poplatku 1%. Výšku poplatku 5% akceptoval súd prvej inštancie, vyhodnotiac ho ako primeraný, s čím sa odvolací súd stotožnil. Z rozhodovacej praxe v iných prípadoch, z posudzovaných úverových zmlúv a cenníkov bánk, má odvolací súd vedomosť o tom, že takáto výška poplatku za predčasné splatenie úveru bola uplatnená viacerými finančnými inštitúciami. Žalobca iba tvrdil, že samotná výška 5% je neprijateľná, prijateľná je výška 1%, neuviedol však dôvody neprijateľnosti 5% výšky poplatku. V čase uplatnenia tohto poplatku neplatila žiadna právna úprava upravujúca výšku poplatku, resp. upravujúca obmedzenie tohto poplatku na 1%. Záverom odvolací súd dodáva, že výška 5% bola upravená i v sadzobníku, účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, t.j. ku dňu 02. 12. 2011 a žalobca musel byť s touto výškou uzrozumený. 13. Za vyššie uvedenej situácie potom odvolací súd, keďže napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP tento potvrdil.
14. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní. 14.1. Odvolateľ v prvom rade namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v dôsledku nedostatočného odôvodnenia. K tejto námietke odvolateľa zaujal odvolací súd stanovisko v bode 11. tohto rozsudku, na ktoré dôvody v tejto časti odkazuje. Námietku odvolateľa preto vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. 14.2. Ďalej odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, týkajúce sa primeranosti výšky poplatku za predčasné splatenie úveru. 14.2.1.Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania v rámci, ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 185 CSP). Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. 14.2.2. Za situácie, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy (žalobca ich ani nekonkretizoval) a mal za dostatočne preukázané, že výška poplatku za predčasné splatenie úveru nie je neprimeraná, nezakladá
nevykonanie dôkazov porušenie práva na spravodlivý proces, a to navyše za situácie, že ani sám žalobca neuviedol dôkazy o inej výške poplatku, ktorá by bola obvyklá v čase uplatnenia veriteľom. Z uvedeného dôvodu námietku odvolateľa vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. 14.3. Odvolateľ ďalej namieta, že nebol bankou oboznámený s Cenníkom pre obyvateľstvo, ktorý nebol súčasťou pôvodnej úverovej dokumentácie. 14.3.1. Odvolací súd cenník, v ktorom je uvedená výška poplatku za predčasné splatenie úveru považoval za súčasť zmluvy, nakoľko samotná úverová zmluva v čl. V. na tento cenník odkazuje. Okrem toho odvolací súd poukazuje na povinnosť banky (vyplývajúcej zo zákona o bankách), zverejniť na internetovej stránke a vo svojich prevádzkových priestoroch zrozumiteľne písomnou formou v slovenskom jazyku podmienky na prijímanie vkladov, poskytovanie úverov a vykonávanie všetkých obchodov a ich ceny vrátane uvedenia príkladov. Banka je povinná zverejniť týmto spôsobom aj každú zmenu obchodných podmienok. Tvrdenie žalobcu, že nebol s cenníkom oboznámený, odvolací súd vyhodnotil ako účelové, nakoľko v článku V. zmluvy je výslovne uvedené, že výška poplatku za predčasné splatenie bude vyčíslená pod aktuálneho cenníka. Keďže predmetnú úverovú zmluvu podpísal, táto podmienka nebola vyhodnotená ako neprijateľná pre jej arbitrárnosť a jej nedohodnutie individuálne, odvolací súd aj túto námietku vyhodnotil ako účelovú. Banka nebola povinná zaslať žalobcovi cenník pred tým, ako sa on rozhodol predčasne úver splatiť, bolo jeho právom sa s týmto cenníkom na internetovej stránke, alebo v prevádzkových priestoroch banky, oboznámiť. 14.4. K námietke o nemožnosti byť viazaný dokumentom, ktorý v čase podpísania úverovej zmluvy neexistoval, odvolací súd zaujal stanovisko v odôvodnení tohto rozsudku v bode 12.2.. Námietku odvolateľa z tam uvedených dôvodov vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. 14.5. Taktiež k samotnej výške poplatku odvolací súd zaujal stanovisko v predchádzajúcich bodoch tohto odôvodnenia, preto aj túto námietku odvolateľa vyhodnotil ako neopodstatnenú. 14.6. K námietke absurdnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie, podľa ktorého ustanovenie § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka nemožno na predmetnú vec a poplatok za predčasné splatenie úveru aplikovať, odvolací súd iba dodáva, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Dodáva iba že predmetné ustanovenie upravuje sankciu, ktorá má postihovať spotrebiteľa spojenú s nesplnením jeho záväzku, pričom zákon má na mysli najmä zmluvnú pokutu. Zmluvnú pokutu možno v spotrebiteľskej zmluve dojednať iba za nesplnenie zmluvnej povinnosti a nie pre prípad odstúpenia od zmluvy a už vôbec nie pre prípad, kedy dlžník neporuší svoje zmluvné povinnosti, predčasne splatí úver. Uvedené ustanovenie preto v danom prípade nie je možné aplikovať a odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, uvedeným v podanom odvolaní. 14.7. K primeranosti, resp. neprimeranosti výšky poplatku za predčasné splatenie úveru sa odvolací súd vyjadril vo vyššie uvedených bodoch tohto odvolania. Námietku považoval za neopodstatnenú.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 255 ods. 1 CSP, úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).