Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/5/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej JUDr. Bc. Filipom Ballom, advokátom, Hlavná 24, 040 01 Košice, proti žalovaným 1) A. E., nar. XX.XX.XXXX a 2) F. E., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom D. G. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpených Mgr. Jurajom Berežným, advokátom, Centrálna 2/38, 089 01 Svidník, o zaplatenie sumy 1 077,09 eura s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. – 96 zo dňa 30.11.2022 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške nároku bude rozhodnuté súdnym úradníkom samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia peňažného nároku vo výške 1 077,09 eur a to z titulu bezdôvodného obohatenia v období od 14.04.2019 do 14.04.2021 z titulu užívania pozemku pod bytovým domom, v ktorom žalovaní vlastnia byt a priľahlého pozemku k bytovému domu.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 30.11.2022 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovaným priznal náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

3. Podstatou predmetného sporu bolo tvrdenie žalobkyne, že jej patrí finančná odplata, pretože žalovaní ako spoluvlastníci bytu, nebytového priestoru a spoločných častí a spoločných zariadení domu a príslušenstva užívajú pozemky vo výlučnom vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu. Konkrétne ide o pozemok pod bytovým domom a pozemok, na ktorom sa nachádza účelová komunikácia a zeleň vrátane parkovacích miest, a ktorá obkolesuje bytový dom.

4. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX kat. úz. D. je zrejmé, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou parciel registra C KN č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 3617 m2 a parcely C KN č. XXXX/ XX - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 288 m2.

5. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX kat. úz. D. vyplynulo, že na predmetnej parcele C KN č. XXXX/XX je postavený bytový dom súp. č. XXXX a žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 4 vrátane nebytového priestoru.

6. Z listu vlastníctva č. XXXX kat. úz. D., časť C: ŤARCHY súd zistil, že na parcelu C KN č. 3111/24 bolo zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 ZoVBaNP v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov uvedeného bytového domu.

7. Žalobkyňa nebola vlastníčkou predmetných parciel ku dňu 1.9.1993, ale ich bezpodielovou spoluvlastníčkou sa stala v roku 2017 a napokon sa stala ich výlučnou vlastníčkou na základe dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 3.10.2019.

8. Parcela C KN č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie obkolesuje parcelu C KN č. XXXX/XX, na ktorej je postavený bytový dom a slúži ako prístupová komunikácia, zeleň, parkovanie a vlastníci bytov a nebytových priestorov nemajú reálnu možnosť dostať sa do vchodu bytového domu a ku garážam v bytovom dome inak, ako cez parcelu C KN č. XXXX/XX.

9. Vecná či už aktívna alebo pasívna legitimácia je stav plynúci z hmotného práva, podľa ktorého strana sporu je subjektom práv a povinností, ktoré sú predmetom konania. V dvojstranných právnych vzťahoch, v ktorých strany sporu stoja so svojimi návrhmi proti sebe (spory), hovorí sa o vecnej legitimácii aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného). Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom hmotného oprávnenia (hmotnoprávnej povinnosti), o ktorú v konaní ide. Nedostatok aktívnej, resp. pasívnej legitimácie strán je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Súd musí vždy riešiť otázku vecnej legitimácie aj bez návrhu. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím.

10. V zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 ZoVBaNP vzniklo zákonné vecné bremeno k pozemku, z ktorého sú oprávnení všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, a ktoré sa vzťahuje nielen na pozemok zastavaný bytovým domom (C KN č.XXXX/XX), ale aj na priľahlý pozemku (C KN č. XXXX/ XX).

11. O priľahlý pozemok ide vtedy, ak tento s pozemkom zastavaným bytovým domom tvorí jeden funkčný celok a slúži na zabezpečenie dostatočne kvalitného užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov v bytovom dome (podmienky musia byť splnené kumulatívne). (H., M., Grausová, K., Cirák, J.. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2012, str. 81.).

12. Z uvedeného je celkom jednoznačné, že skutkovo je nevyhnutne považovať označenú časť parcely C KN č. XXXX/XX za priľahlý pozemok, pretože žalovaní, ale ani ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súp. č. XXXX nemajú reálnu možnosť sa dostať do vchodu bytového domu inak, než po predmetnej parcele C KN č. XXXX/XX a rovnako to platí aj pre možnosť vjazdu do všetkých garáží predmetného bytového domu. Skutkovo teda parcela C KN č. XXXX/XX spĺňa definičné kritériá priľahlého pozemku v celom rozsahu. Parcela C KN č. XXXX/XX spĺňa definíciu priľahlého pozemku, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 23 ods. 1 v spojení s § 23 ods. 5 ZoVBaNP.

13. Z hľadiska gramatického výkladu môže byť sporné, ktorého pozemku sa vecné bremeno týka, nakoľko zákonná dikcia hovorí len o „pozemku“, pričom tento pojem nie je v celom zákone na rozdiel od termínu „priľahlý pozemok“ (pozri ust. § 2 ods. 6 ZoVBaNP) legálne definovaný. Z hľadiska systematiky komentovaného ustanovenia (pozri ust. § 23 ods. 1 prvú vetu ZoVBaNP) i systematiky celého zákona však možno jednoznačne vyvodiť, že vecné bremeno sa vzťahuje na zastavaný pozemok, ako aj na „priľahlý pozemok“. (H., M., Grausová, K., Cirák, J. ZoVBaNP, Komentár. Praha: C.H.Beck, 2012, str. 1189.).

14. Pri rozhodovaní uvedenej právnej veci súd vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.4.2016 sp. zn. , ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako judikát R 73/2016 s touto právnou vetou: „Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 ZoVBaNP vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv“.

15. Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že žalobkyňa v tomto konaní nie je aktívne vecne legitimovaná z dôvodu, že vlastnícke právo k pozemku C KN č. XXXX/XX a C KN č. XXXX/XX evidované na LV č. XXXX, katastrálne územie D. nadobudla v čase, kedy bolo na uvedených parcelách zo zákona zriadené vecné bremeno v prospech žalovaných ako vlastníkov bytu č. 4 vrátane nebytového priestoru, a teda k vzniku vecného bremena v zmysle §23 ods. 5 zákona ZoVBaNP došlo v čase, kedy žalobkyňa nebola vlastníkom predmetných parciel na ktorých je postavený bytový dom.

16. Z uvedeného je zrejmé, že nárok na finančnú náhradu je teda len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade v čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov 1. septembra 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už existujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo vecou pôvodného vlastníka pozemku, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie. V zápornom prípade však nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho.

17. Súd je pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe vždy povinný skúmať existenciu aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, a to aj vtedy, ak ju v konaní nikto nenamieta. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a ustálenú rozhodovaciu prax, súd dospel k záveru, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná.

18. Je potrebné poukázať aj na to, že z citovaného ustanovenia § 19 ods. 1 a ZoVBaNP vyplýva, že s vlastníctvom bytov je nerozlučne spojené taktiež spoluvlastnícke alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je nehnuteľnosť postavená a z tohto dôvodu jednotliví vlastníci bytov predstavujú v zmysle nerozlučné procesné spoločenstvo.

19. Podľa § 23 ods. 5 ZoVBaNP ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. V danom prípade všetci vlastníci bytov v bytovom dome majú spoločné právo k pozemku, pretože sú spoločne oprávnení zo zákonného vecného bremena vzťahujúceho sa na pozemok.

20. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ sa na konaní nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, súd nemôže návrhu vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva a z uvedeného dôvodu musí žalobu zamietnuť.

21. V prípade nedostatku vecnej legitimácie v konaní nie je potrebné, účelné a teda ani hospodárne zaoberať sa meritom veci a vykonávať ďalšie dokazovanie. Nedostatok vecnej legitimácie vedie vždy bez ďalšieho k meritórnemu zamietnutiu žaloby. V danom prípade ide o nedostatok jednak aktívnej ako aj pasívnej vecnej legitimácie. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

22. Súd priznal žalovaným náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu, pretože mali plný úspech vo veci a uplatnili si ich náhradu. O ich výške súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa dňa 26.01.2023 včas odvolanie.

24. V podanom odvolaní ako odvolací dôvod uvádzala nesprávne právne posúdenie podľa a odvolací dôvod podľa , teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V podanom odvolaní ďalej uviedla, že súd prvej inštancie uviedol nesprávny právny názor, podľa ktorého v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniklo zo zákona vecné bremeno k pozemku KNC parc.č. XXXX/XX, ktorý je podľa názoru konajúceho súdu prvej inštancie priľahlým pozemkom a k pozemku parc.č. KNC č. XXXX/XX, ktorý je zastavaným bytovým domom. S týmto právnym posúdením žalobkyňa nesúhlasí, poukazuje na právnu doktrínu. Pozemok KNC parc.č. XXXX/XX v k.ú. D. nespĺňa podľa odvolateľky pojmové znaky priľahlého pozemku.

25. Súčasne sa javí žalobkyni nespravodlivé, že za pozemok zastavaný bytovým domom, ktorý je jej vlastníctvom by jej nemala patriť žiadna náhrad za znehodnotenie jej vlastníckeho práva k tomuto pozemku KNC č. XXXX/XX, ktorý je zastavaný bytovým domom.

26. Súčasne namietala otázku nesprávneho právneho posúdenia a nerozlučného procesného spoločenstva, keď zastáva názor, že uplatnený nárok voči žalovaným je samostatným nárokom uplatneným žalobkyňou a nie je potrebné ho uplatňovať vo vzťahu k všetkým vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.

27. Súčasne namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy nevyhnutné pre riadne rozhodnutie vo veci, a to výsluch žalovaných a nenariadil znalecké dokazovanie podľa . Vzhľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd napádaný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 06.02.2023, v ktorom uviedli, že s rozsudkom Okresného súdu Svidník, sp. zn. zo dňa 30.11.2022, sa plne stotožňujú. Predmetný rozsudok považujú za riadne, správne a náležito odôvodnený bez právnych vád, pričom sa stotožňujú s právnou argumentáciou Okresného súdu Svidník pri problematike výkladu o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a zároveň nesúhlasia s tvrdeniami žalobkyne, v zmysle ktorých nemalo dôjsť k vzniku zákonného vecného bremena na parcele C KN č. XXXX/XX. Majú za to, že možná neznalosť žalobkyne o existencií vecného bremena na danej parcele žalobkyňu neospravedlňuje a nezakladá jej nárok na finančnú kompenzáciu z dôvodu existujúceho zákonného vecného bremena, pričom práve podstatou zákonných vecných bremien je to, že vznikajú priamo zo zákona a ich samotný vznik nie je podmienený súhlasom dotknutého vlastníka. Naďalej zotrvávajú na názore, že žalobkyňa nie je pasívne a aktívne vecne legitimovaná v predmetnom konaní, pričom nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.04.2016, sp. zn. sú v rozpore s SR a s čl. 1. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.04.2016, sp. zn. podporujú aj viaceré uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky a to:

- uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky -21 zo dňa 03.11.2011 v zmysle ktorého: „Okresný súd v tejto súvislosti dospel zároveň k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena. Práve uvedená skutočnosť bola podľa názoru okresného súdu primárnym dôvodom, pre ktorý uplatnený peňažný nárok sťažovateľa nepovažoval za dôvodný. Inými slovami, okresný súd nepovažoval sťažovateľa za vecne aktívne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu sťažovateľa).

- uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.11.2011 v zmysle ktorého: „Krajský súd sa v súvislosti s otázkou rozhodovania o náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho práva súčasne zaoberal otázkou, či táto náhrada má (musí mať) charakter opakujúceho sa plnenia, resp. či ide (môže ísť) o jednorazovú náhradu, pričom dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou (tak ako to podľa krajského súdu vyplýva napr. z a zo sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. vo veci vecného bremena). Ústavný súd považuje tento záver krajského súdu za ústavne udržateľný. Podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať ako arbitrárny. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný a podľa názoru ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.“ Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že samotný Ústavný súd Slovenskej republiky považuje názor, v zmysle ktorého „Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade v čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda 1. septembra 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti (v danom prípade sťažovateľ) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už existujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik“ za ústavne konformný, pričom z citovanej argumentácie možno vyvodiť, že každý ďalší vlastník

nehnuteľnosti, na ktorej viazne vecné bremeno, vstupuje do právneho postavenia svojho predchodcu. Jednorazová náhrada poskytnutá právnemu predchodcovi sa pokladá aj za náhradu poskytnutú novému vlastníkovi danej nehnuteľnosti. Na záver žalovaní dodali, že stav ktorého judikovania sa žalobkyňa domáha, je v dnešnej dobe z dôvodu neplatnosti starej rímskej zásady „Superficies solo cedit“, (v zmysle ktorej platí, že „vrch ustupuje spodku“ čo znamená, že všetky stavby resp. iné objekty pevne spojené so zemou, k pozemku neoddeliteľné patria, čo zároveň odôvodňuje vyvodenie záveru, v zmysle ktorého je vlastník stavby na určitom pozemku, zároveň nutne aj vlastníkom pozemku, na ktorom sa predmetná stavba nachádza) neudržateľný. Je neudržateľný z dôvodu, že v Slovenskej republike dochádza k uplatňovaniu zásady „Superficies non solo cedit“, čo má za následok existenciu nespočetne veľkého počtu stavieb s priľahlými pozemkami, ktoré nie sú „vysporiadané“, pričom sa odhaduje, že len v samotnej Bratislave existuje 30 až 40% bytových domov, ktoré nemajú pozemky nachádzajúce sa pod bytovými domami resp. priľahlé pozemky, k týmto domom „vysporiadané“. V prípade priznania finančného nároku, ktorého sa žalobkyňa domáha, by došlo k vzniku doposiaľ nejudikovaného právneho stavu, ktorý by mohol následne negatívne ovplyvniť tisícky rodín v celej Slovenskej republike, a to spôsobom podávania veľkého množstva žalôb proti subjektom, ktorý na základe zákonného vecného bremena užívajú svoje bytové jednotky v bytových domoch a pod., resp. spôsobom identickým ako sa žalobkyňa domáha priznania peňažného nároku voči žalovanému v prvom rade a žalovanej v druhom rade.

29. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa listom zo dňa 28.02.2023, kde uviedla, že považuje argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení žalovaných za nedôvodnú v plnom rozsahu. Pozemok KN „C“ parc. č. XXXX/XX v každom prípade nespĺňa definičné znaky pojmu „priľahlý pozemok“ v zmysle § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a v tejto súvislosti odkazuje na fakty obsiahnuté v čl. II. písm. A) podaného odvolania. Žalobkyňa v tejto súvislosti opätovne zdôraznila, že žalovaní a ostatní vlastníci bytov v bytovom dome neužívajú pozemok KN C parc. č. XXXX/XX len na nevyhnutný prechod a prejazd k bytovému domu, ale aj na súkromné parkoviská pre motorové vozidlá, záhradky a ďalšie účely ďaleko presahujúce rámec nevyhnutného prístupu k bytovému domu. Je nesporné, že problematika nevyporiadaných pozemkov v blízkosti bytových domov je významným spoločenským problémom. Zmienené problémy je v každom prípade potrebné riešiť s ohľadom na princípy materiálneho právneho štátu, avšak „riešenie“ spočívajúce vo faktickom odňatí vlastníckeho práva žalobkyne aké prezentoval súd prvej inštancie v napádanom rozsudku je nespravodlivé a ústavne nekonformné. Žalovaní však doposiaľ neprejavili žiadnu snahu o usporiadanie právnych vzťahov so žalobkyňou. Argument použitý žalovanými, podľa ktorého by úspech žaloby podanej žalobkyňou mohol „negatívne ovplyvniť tisícky rodín v celej Slovenskej republike“ nie je dôvodným a obdobné argumenty nemožno povýšiť nad vlastnícke právo žalobkyne. Žalovaní sa v konaní snažia vyvolávať dojem, že sú poškodzovaní na svojich právach, pričom sa bez akejkoľvek opory v právnom poriadku domáhajú akejsi favorizácie zo strany súdu. Žalobkyňa v tomto kontexte poukázala na to, že práve žalovaní dlhodobo poškodzujú práva žalobkyne, zneužívajúc určité pozostatky spoločenského povedomia z obdobia socializmu. Žalovaní a ostatní vlastníci bytov užívajú pozemky vo výlučnom vlastníctve žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi účelovo sa dovolávajúc zákonného vecného bremena ďaleko nad nevyhnutný zákonný rámec. Zmienené skutkové okolnosti však nemohli byť v konaní preukázané z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, čo založilo odvolací dôvod podľa čl. IV. odvolania. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žalobkyňa navrhla vyhovieť odvolaciemu návrhu obsiahnutému v odvolaní.

30. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

31. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

32. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nevykonaným dokazovaním a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

33. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

34. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

35. Skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádza vo svojom odvolaní nespochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

36. Súd prvého stupňa žalobu zamietol v prvom rade z dôvodu nedostatočne a nesprávne označeného okruhu žalovaných účastníkov. Žalovaní označení v žalobe nie sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti. Záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných je podľa názoru odvolacieho súdu správny.

37. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (aktívna legitimácia) a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (pasívna legitimácia). Posúdenie, či ten-ktorý účastník je v konkrétnom konaní nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia alebo povinnosti, je súčasťou právneho posúdenia veci.

38. V posudzovanej veci žalobkyňa uplatnila právo podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „“), preto vecnú legitimáciu účastníkov konania bolo potrebné posudzovať podľa tohto hmotnoprávneho predpisu. Legitimácia žalobkyne je daná v tomto konaní jej postavením vlastníka pozemkov pod bytovým domom. Legitimácia žalovanej strany však nie je daná, lebo žalobkyňou označený okruh účastníkov na tejto strane nezodpovedá ust. .

39. Podľa § 13 ods. 1 citovaného zák., s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoluvlastníctvo alebo iné spoločné práva k pozemku. Vzhľadom na charakter hmotnoprávneho vzťahu predmetného sporu ( a ) ide o tzv. nútené nerozlučné procesné spoločenstvo, preto pasívna vecná legitimácia svedčí všetkým vlastníkom bytov (nebytových priestorov) v bytovom dome. Argumentom a maiori ad minus je potrebné uvedený právny režim uplatňovať aj vo vzťahu k inému vecnému právu k pozemku ( v tomto prípade zákonnému vecnému bremenu).

40. Názor žalobkyne, že „postačovalo“ v danej veci označiť za žalovaného iba konkrétneho vlastníka bytu v bytovom dome nie je preto správny.

41. K námietke nevykonania dôkazov odvolací súd považuje za potrebné k vymedzenému odvolaciemu dôvodu podľa uviesť, že rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. , podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolacím

súdom nebol nezistený taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. V predmetnej veci pred meritórnym rozhodovaním skúmal ex offo súd I.inštancie splnenie procesných podmienok, pričom po zistení že tieto nie sú naplnené (vecná legitimácia) dospel k záveru, že je potrebné žalobu zamietnuť. Dokazovanie preto viedol v dostatočnom rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci.

42. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.

43. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Zároveň prejednávanú vec správne právne posúdil. V priebehu odvolacieho konania žalobkyňa nepredložila žiaden dôvodný argument, ktorý by mal súvis s prejednávanou vecou do tej miery, aby bol spôsobilý priniesť pre odvolateľku priaznivejšie rozhodnutie.

44. Súd prvého stupňa jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Zákonodarca ustanovením riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome takým spôsobom, že zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno, ktorého obsahom bolo a je právo spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu. Za takéhoto stavu vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome bol už usporiadaný neobsahuje bližšiu úpravu, ktorá by riešila náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle vyššie citovaného ustanovenia . Dotknutý vlastník sa teda môže dovolávať práva na poskytnutie náhrady priamo s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny bez toho, aby bolo nevyhnutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej sily. Vlastník pozemku, ktorému bolo zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného bremena má tak nárok na peňažnú náhradu za toto obmedzenie s tým, že tento nárok je peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo, a nie ako vecné právo, premlčuje. Právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle a nasl. , pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby. Platí preto všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať prvýkrát v deň účinnosti , ktorým sa právo vecného bremena zriadilo. Všeobecná trojročná premlčacia doba začala tak plynúť dňom 01.09.1993 a uplynula dňom 01.09.1996. Žaloba v predmetnej veci bola podaná až 14.04.2021. Postup, ktorého sa žalobkyňa v konaní domáhala s odkazom na bezdôvodné obohatenie preto neprichádza do úvahy.

45. Zákonom o vlastníctve bytov bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený pre účely vlastníctva bytov a nebytových priestorov inštitút tzv. akcesorického (vedľajšieho) spoluvlastníctva. Ide o inštitút, kde s vlastníckym právom k jednej veci (bytu alebo nebytového priestoru) je neoddeliteľne funkčne spojené spoluvlastníctvo k ďalšej veci - nehnuteľnosti, a to k spoločným častiam a spoločným zariadeniam domu (ktorý ako predmet právnych vzťahov vznikom vlastníctva bytov a nebytových priestorov nezaniká) a k pozemku (zastavanému i priľahlému), pričom jednotlivé nehnuteľnosti patriace samostatným vlastníkom a nehnuteľnosti v ich spoluvlastníctve vytvárajú účelový celok (bytový dom s bytmi a nebytovými priestormi spolu s pozemkom) a ich samostatné užívanie nie je z povahy veci dosť dobre možné. Základom akcesorického spoluvlastníctva je to, že rozhodujúci je účel jeho využitia, ktorý musí byť zachovaný po celú dobu trvania dôvodu existencie tohto spoluvlastníctva. Základným rysom akcesorického spoluvlastníctva je, že podiel na veci v takomto spoluvlastníctve nemožno prevádzať samostatne, ale len spoločne a neoddeliteľne s tou samostatnou vecou - bytom alebo nebytovým priestorom. Rovnaké pravidlo platí aj pre prechody vlastníckeho práva k veci a tiež pre jej zaťaženie (napr. záložným právom).

46. V tejto súvislosti je podľa názoru krajského súdu nevyhnutné ustáliť význam pojmu priľahlý pozemok podľa § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov. Pre ustálenie pojmu priľahlý pozemok je významné zistenie,

či ide o pozemok, ktorý bol určený na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne tomuto domu a jeho obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia a pod., pričom má ísť o pozemok susediaci so zastavanou plochou pod domom, hoci to nie je jediným kritériom. Rovnako pozemok často môže slúžiť na prístup do bytového domu, ale ani to nemusí byť jediné kritérium. Taktiež nie je možné priľahlý pozemok posudzovať analogicky podľa ustanovenia , keďže tu zákonodarca upravil výslovne otázku zriaďovania vecných bremien na účely prístupu vlastníka k stavbe, avšak v prípade zákona o vlastníctve bytov mienil upraviť vzťah aj k pozemkom, ktoré sa postupom času od vzniku domu v dôsledku spôsobu užívania domu a jeho okolia pôvodne nájomcami a neskôr vlastníkmi bytov môžu považovať za priľahlé.

47. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že pozemok par.č. KN-C XXXX/XX, k.ú. D. nie je pozemkom priľahlým k bytovému domu. Namietala, že nespĺňa zákonné kritéria priľahlého pozemku, vzhľadom na charakter jeho využitia a tiež na jeho rozsiahlu výmeru. S týmto právnym posúdením sa odvolací súd nestotožnil. Z katastrálnej mapy jednoznačne vyplýva, že tento pozemok priamo obkolesuje niekoľko bytových domov na ulici D. G. v Stropkove, medzi nimi aj bytový dom súp. číslo XXXX, v ktorom bývajú žalovaní. Samotná veľkosť priľahlého pozemku resp. jeho výmera pritom nemá argumentačne význam, keďže slúži viacerým bytovým domom.

48. Za priľahlý pozemok v zmysle § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov je možné pritom považovať aj uvedený pozemok parc. č. KN-C XXXX/XX a to jednak vzhľadom na jeho umiestnenie (obkolesuje viacero bytových domov na ul. S. G.) za súčasnej okolnosti, že v blízkom okolí nemajú vlastníci, resp. nájomcovia tohto bytového domu inú možnosť vstupu, vjazdu resp. parkovania a tiež vzhľadom na okolnosť dlhoročného využívania tohto pozemku žalovanými resp. ich právnymi predchodcami.

49. Ak vlastník bytu nie je spoluvlastníkom zastavaného pozemku a priľahlého pozemku, v takomto prípade je v súlade s prvou vetou s vlastníctvom bytu spojené „iné spoločné právo“ k zastavanému a priľahlému pozemku. Týmto iným spoločným právom je pritom nepochybne právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa („Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností“). Toto právo zodpovedajúce právu vecného bremena sa pritom zmluvou o prevode vlastníctva bytu neprevádza, ale podľa vo vzťahu k prechádza priamo na nadobúdateľa bytu (keďže ide o vecné bremeno pôsobiace „in rem“). (Rozsudok NS SR z 1.7 .2006 sp. zn. , publikované v ZSP 54/2006).

50. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobkyne za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v zmysle ustanovenia potvrdil ako vecne správny.

51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia v spojení s a tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).