Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20CoP-138-2018.pdf
PDF · 130.86 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoP/138/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci navrhovateľky: J. L., B. J. XX.XX.XXXX, X.: L. V. XX, XXX XX X., zastúpená JUDr. Dušanom Mikulášom, advokátom, so sídlom: Nejedlého 29, 841 02 Bratislava, a otca dieťaťa nevydatej matky: L. L., B. J. XX.XX.XXXX, X.: B. P. XXXX/ XX, J. U., zastúpený: Mgr. Petrom Gazdíkom, advokátom, so sídlom: Alžbetínske námestie 1203, 929 01 Dunajská streda, o určenie príspevku na výživu nevydatej matky, na odvolanie povinného z vyživovacej povinnosti proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2018 č.k. 25Pc/9/2017 - 116, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2018 č.k. 25Pc/9/2017 - 116, p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.01.2018 č.k. 25Pc/9/2017 - 116 súd prvej inštancie rozhodol tak, že otcovi dieťaťa, ako povinnému z vyživovacej povinnosti uložil povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky vo výške 100,- € mesačne odo dňa 03.11 2016 do dňa 02.11.2018, k rukám navrhovateľky, vždy k 15. dňu v mesiaci vopred. Zročné výživné vo výške 1.493,33 €, za obdobie od 03.11.2016 do 31.01.2018 súd povolil povinnému z vyživovacej povinnosti splácať v mesačných splátkach po 150,- € mesačne, spolu s bežným príspevkom, pod hrozbou následku straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej splátky, počínajúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. V rámci svojho odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 19.04.2017 sa navrhovateľka domáhala, aby súd uložil povinnému z vyživovacej povinnosti t.j. otcovi dieťaťa navrhovateľky, povinnosť prispievať navrhovateľke na výživu od 03.11.2016 do 02.11.2018 mesačne sumou 180,- €, splatnou vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Na zameškaný príspevok navrhovala povoliť povinnému z vyživovacej povinnosti splátky vo výške 60,- € mesačne, splatné spolu s bežným príspevkom na výživu, pod následkom straty výhody splátok pri nesplnení jednej splátky. Návrh odôvodnila tým, že s povinným z vyživovacej povinnosti udržiavala vzťah vyše roka. Zo styku s ním sa jej dňa XX.XX.XXXX narodilo dieťa, L. L., otcovstvo povinného z vyživovacej povinnosti, ku ktorému bolo určené testom DNA a otec bol zapísaný aj do rodného listu maloletého dieťaťa. Navrhovateľka bola v čase podania návrhu na materskej dovolenke, poberá len dávky v materstve, ktoré spolu s prídavkami na dve deti predstavujú sumu 250,- €. Povinný z vyživovacej povinnosti neprispieva navrhovateľke ničím, okrem výživného v sume 80,- € mesačne na dieťa. Navrhovateľkine príjmy pritom nestačia pokryť jej výdavky spojené s jej vlastnou primeranou výživou. Navrhovateľka v čase podania návrhu
žila v spoločnej domácnosti s dvomi deťmi, matkou a babkou. Jej mesačné výdavky predstavujú výdavky na bývanie vo výške 56,40 € mesačne (nájomné, elektrina, plyn, rozhlas a TV, internet) v pomere na jej osobu, 200,- € mesačne na stravu, 36,- € mesačne na telefón, ostatné výdavky 100,- € mesačne (drogéria, šatstvo, lieky). Navyše v návrhu uviedla, že spláca spoločný dlh s povinným s vyživovacej povinnosti, ktorý vznikol ešte v čase vzájomného spolužitia a predstavuje mesačne sumu 50,- € (v čase podania návrhu zostávalo uhradiť 5 splátok. Povinný z vyživovacej povinnosti bol v čase podania návrhu zamestnaný ako kuchár v reštaurácii Andy's pizza, jeho ním tvrdený príjem je cca 435,- € mesačne, pričom podľa tvrdenia navrhovateľky skutočný príjem predstavuje sumu 800 - 900,- € mesačne. Navrhovateľka navrhla vykonať dokazovanie výsluchom účastníkov konania, rodným listom maloletého, správou o vyšetrení príbuzenstva, dokladmi o príjme matky a dohodou o splátkach dlhu.
3. Povinný z vyživovacej povinnosti s návrhom nesúhlasil. Uviedol, že žije v spoločnej domácnosti v prenajatom byte so svojou družkou, pričom spolu vychovávajú maloletú dcéru. Uviedol, že jeho čistý príjem predstavoval v mesiaci júl 2016 sumu vo výške 54,06 €, v mesiaci august 2016 sumu vo výške 70,69 €, v mesiaci september 2016 sumu vo výške 83,14 €, v mesiaci október 2016 sumu vo výške 284,10 €, v mesiaci november 2016 sumu vo výške 295,57 €, v mesiaci január 2017 sumu vo výške 401,14 €, v mesiaci apríl 2017 sumu vo výške 369,06 € a v mesiaci máj 2017 sumu vo výške 342,05 €. Uviedol tiež, že iný príjem nemá a tiež nevlastní iný majetok. Tvrdenia navrhovateľky o jeho príjme vo výške 800 - 900,- € považoval za neopodstatnené. Mesačné výdavky na maloletú dcéru vyčíslil vo výške 259,85 €. Vlastné výdavky na domácnosť a osobnú potrebu vyčíslil v sume 687,99 € mesačne (nájom na mesiac spoločne s družkou vo výške 350,- €, mesačné výživné na maloletého syna L. L. vo výške 80,- €, exekúcie 30,- €, strava 50,- €, oblečenie 40,- €, cestovné 70,- €, hygiena 20,- €, televízia 24,- €, poistenie 23,99 €). Na základe uvedeného uzavrel, že jeho mesačné výdavky presahujú jeho príjem, pričom na výdavky je nútený si požičiavať peniaze od rodičov jeho družky. Príjem družky vyčíslil povinný z vyživovacej povinnosti vo výške 74,86 € za mesiac august 2016, vo výške 83,14 € za mesiac september 2016, vo výške 45,75 € za mesiac október 2016, vo výške 116,41 € za mesiac november 2016, vo výške 90,93 € za mesiac január 2017, pričom družka poberá na maloletú dcéru rodinné prídavky vo výške 23,52 €. Výdavky družky vyčíslil povinný z vyživovacej povinnosti vo výške 350,- € mesačne (spoločný výdavok na nájom), cestovné vo výške 70,- € mesačne, stravu vo výške 100,- € mesačne, drogériu vo výške 30,- € mesačne a výdavky na spoločnú dcéru, ktoré družka zdieľa s povinným z vyživovacej povinnosti. Uviedol, že realita mu neumožňuje prispievať vo výške požadovanej navrhovateľkou, a prípadné priznanie takejto sumy by podstatným spôsobom prehĺbilo jeho aktuálnu nepriaznivú situáciu. Návrh na priznanie príspevku navrhovateľke preto žiadal zamietnuť.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 74 ods.1, § 75 ods.1, 2 Zákona o rodine, § 154, § 156 CMP a vecne tým, že predmetom toho konania bolo určenie príspevku na výživu navrhovateľky, ako nevydatej matky. Zákon o rodine poskytuje ochranu všetkým formám rodiny bez rozdielu. Poskytuje aj ochranu nárokov ženy, ktorá porodí dieťa mimo manželstva. V zmysle citovaného ustanovenia § 74 Zákona o rodine je poskytnutá ochrana matke, ktorá nie je vydatá za otca svojho dieťaťa. V konkrétnom prípade sa navrhovateľke, ako nevydatej matke, dňa 03.11.2016 narodil syn L. L., ktorého otcom je L. L., narodený dňa XX.XX.XXXX. Navrhovateľka nie je a nebola vydatá za tohto otca svojho dieťaťa. Príspevok na úhradu výživy nevydatej matke možno v zmysle citovaného ustanovenia priznať po dobu najdlhšie dvoch rokov odo dňa narodenia dieťaťa. Maloletý L. L. sa narodil dňa XX.XX.XXXX, a teda nárok navrhovateľky v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ešte trval a je limitovaný do 02.11.2018, teda do dvoch rokov od narodenia maloletého. V zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania t.j. od podania návrhu na začatie konania, ktorý navrhovateľka podala na súde prvej inštancie dňa 19.04.2017. Nárok na príspevok na výživu nevydatej matky je však výnimkou z uvedeného pravidla a aj keď ide o výživné pre plnoletú osobu, v tomto prípade možno ho priznať aj za obdobie pred začatím súdneho konania, za predpokladu, že si ho matka v návrhu uplatní. Priznanie príspevku na výživu nevydatej matky nie je odôvodnené prípadnou neschopnosťou matky samostatne sa živiť. Základom priznania tohto príspevku sú tehotenstvo a narodenie dieťaťa nevydatej matke, a s tým súvisiaca zmena sociálnej situácie matky. Je zrejmé, že matka sa spravidla počas tehotenstva a po narodení dieťaťa dostáva do horšej sociálnej situácie, ktorá je spojená spravidla s tým, že príde dočasne o príjmy zo zamestnania resp. iný príjem a naopak má zvýšené výdavky, pokiaľ sa týka nákladov spojených s tehotenstvom a následne aj po narodení dieťaťa. Preto zmyslom resp. účelom príspevku je túto situáciu nevydatej matky priblížiť pomerom v manželstve, aby tieto náklady nemusela uhrádzať výlučne matka. Na druhej strane
príspevok na výživu nevydatej matky má užší rozsah než v prípade vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov.
5. Súd prvej inštancie mal za to, že je nepochybné, že narodenie maloletého L. L. ovplyvnilo sociálnu situáciu navrhovateľky, obmedzilo jej možnosti zabezpečiť si príjem zamestnaním. Samotná výška mesačných výdavkov navrhovateľky pohybujúca sa okolo sumy 290,- € mesačne, ku ktorým je potrebné pripočítať výdavky spojené s bývaním, zodpovedá aj listinným dôkazom predloženým navrhovateľkou a nebola v konaní povinným z vyživovacej povinnosti ani rozporovaná. Mesačný príjem navrhovateľky predstavuje sumu 260,- €, ktorá je tvorená rodičovským príspevkom, a v ktorej je zahrnutý prídavok jednak na maloletého L. L., ako aj na druhé maloleté dieťa navrhovateľky. Z tohto príjmu pokrýva navrhovateľka nielen svoje potreby, ale aj potreby maloletých detí. Súd prvej inštancie mal preto za preukázané, že potreby navrhovateľky odôvodňujú priznanie príspevku na jej výživu zo strany povinného z vyživovacej povinnosti - otca dieťaťa navrhovateľky. V konaní nebolo preukázané, že by príjem povinného z vyživovacej povinnosti bol vyšší ako ním tvrdených približne 435,- €. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s argumentáciou povinného z vyživovacej povinnosti, že aktuálna situácia mu neumožňuje zabezpečiť si vyšší príjem, ktorý by mu umožňoval pokryť svoje výdavky a výdavky jeho domácnosti a ešte prispievať navrhovateľke na výživu. Povinný z vyživovacej povinnosti netvrdil ani nepreukázal v konaní žiadne objektívne, či už zdravotné alebo iné kritériá, ktoré by ho dlhodobo obmedzovali v pracovnej činnosti. Priemerná mzda v Slovenskej republike v rozhodnom období dvojnásobne prevyšuje príjem, aký podľa vykonaného dokazovania dosahuje povinný z vyživovacej povinnosti, pričom v Trnavskom a Bratislavskom kraji je priemerná mzda ešte vyššia. Je pritom známou skutočnosťou, že trh práce v Slovenskej republike pociťuje v súčasnosti nedostatok pracovnej sily. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením povinného z vyživovacej povinnosti, že mu aktuálna situácia a jeho možnosti neumožňujú obstarať si vyšší príjem, ako aktuálne dosahuje. Pri zohľadnení potrieb navrhovateľky a možnosti povinného z vyživovacej povinnosti súd prvej inštancie určil mesačnú výšku príspevku vo výške 100,- €. Táto sumu podľa úvahy súdu predstavuje dostatočný kompromis medzi potrebami navrhovateľky a možnosťami povinného z vyživovacej povinnosti. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o určení príspevku na výživu navrhovateľky zo strany osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť za obdobie od narodenia dieťaťa nevydatej matke, vznikol povinnému z vyživovacej povinnosti nedoplatok na už zročnom tomto príspevku za obdobie od 03.11.2016 do 30 01.2018 v celkovej výške 1.493,33 €. Súd prvej inštancie povolil povinnému z vyživovacej povinnosti splácať dlh v mesačných splátkach vo výške 150,- € mesačne. Pri výške splátok súd prvej inštancie zohľadnil jednak skutočnosť, že výška príspevku je určená v nižšej výške, ako navrhovateľka požadovala a jednak dobu, po ktorú má ešte trvať povinnosť povinného z vyživovacej povinnosti prispievať na výživu navrhovateľky. Súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie výsluchom rodičov družky povinného z vyživovacej povinnosti, nakoľko tvrdenie o skutočnosti, že podporujú domácnosť povinného z vyživovacej povinnosti a jeho družky a spoločného maloletého dieťaťa, nebolo v konaní sporné, a z pohľadu posúdenia možností povinného z vyživovacej povinnosti skutočnosť, že rodičia jeho družky podporujú jeho domácnosť, nebolo ani rozhodujúce. Samotná táto skutočnosť však nič nemení na skutočnosti, že povinný z vyživovacej povinnosti má objektívne možnosti na zabezpečenie príjmu na pokrytie tak svojich nevyhnutných výdavkov, ako aj svojich vyživovacích povinností.
6. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 57 CMP o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh. Podľa § 58 CMP o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd prvej inštancie s ohľadom na dikciu ustanovenia § 52 CMP uzavrel, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný z vyživovacej povinnosti, pričom svoje odvolanie odôvodnil tým, že v žiadnom prípade nespochybňuje zákonný nárok navrhovateľky na predmetný príspevok v zmysle § 74 ods. 1 Zákona o rodine. Podľa jeho názoru však súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil produkované dôkazy, hoci v konečnom dôsledku výšku príspevku pôvodne navrhovanú matkou znížil. V matkinom návrhu uplatnený nárok vo výške 180,- € mesačne od začiatku nekorešponduje s jeho účelom a odporca ho považoval za neprimerane vysoký a z podstatnej časti nedôvodný. Tento navrhovateľka neodôvodnila relevantnými skutočnosťami, pričom nepredložila žiadne dôkazy preukazujúce zmenu jej pomerov, predovšetkým na zohľadnenie jej predchádzajúcich príjmov pred pôrodom. Uvedené skutočnosti sú v napadnutom rozsudku uvedené takpovediac „medzi riadkami“, avšak vzhľadom na záverečný postoj súdu prvej inštancie, tomuto boli
celkom zrejmé. Povinný z vyživovacej povinnosti uviedol, že v danom prípade sa má jednať iba o príspevok na výživu, nie o výživné v plnej výške. Odporca si je plne vedomý svojich vyživovacích povinností, tak voči maloletému L., ktorého má spolu s navrhovateľkou, ako aj voči svojej maloletej dcére, ktorú má spoločne s terajšou družkou H. O., ktorá bola k veci taktiež vypočutá. Tu treba vyzdvihnúť, že odporca od narodenia maloletého, ako aj počas celého súdneho konania preukázateľne prispieval na výživu svojho syna sumou 80,- € , hoci na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 13P/61/2017, k dnešnému dňu stále prebieha konanie o určení výšky výživného na neho. O odporcovi rozhodne nemožno povedať, že je zlým otcom vo vzťahu k obom svojim maloletým deťom, hoci z odôvodnenia rozsudku možno pomerne ľahko nadobudnúť toto presvedčenie, najmä s poukazom na argumentáciu súdu vo vzťahu k hodnoteniu jeho potencionálnych zárobkových možností v pomeroch Slovenskej republiky. Z listinných dôkazov predložených odporcom vyplýva, že tento sa dlhodobo, už pred narodením syna L. (a aj počas tohto konania) snažil zamestnávať u rôznych zamestnávateľov na území Slovenskej republiky, v oblasti poskytovania gastronomických služieb, kde aj reálne pracoval, za ním deklarovaných platových podmienok. V tejto súvislosti možno konštatovať, že v danom prípade sa jedná o smutnú realitu Slovenska (rozdielnu od reality prezentovanej politickými špičkami o hospodárskom zázraku v tejto krajine), keď zamestnávatelia v niektorých odvetviach doslova zneužívajú prevažne mladých ľudí tak, že ich zamestnajú za minimálnu mzdu, resp. „na dohodu“ s prísľubom doplatenia mzdy „tzv. na čierno“, pričom k tomuto v mnohých prípadoch nedôjde. Uvedená skutočnosť je celkom jednoznačne dôvodom vyššej fluktuácie pracovníkov v niektorých odvetviach, gastronómiu nevynímajúc. Taktiež sa jedná o známu skutočnosť, rovnako, ako o skutočnosť uvedenú v rozsudku v tom smere, že trh práce v Slovenskej republike v súčasnosti pociťuje nedostatok pracovnej sily. Povinný v rámci svojho odvolania uviedol, že z dlhodobého hľadiska snaží o získanie lepšie platenej pracovnej pozície, pričom v jeho prípade nemôže byť ani reč napríklad o tom, že by sa tento vzdával výhodnejších zamestnaní, resp., že by sa úmyselne vyhýbal lepšie plateným pracovným pozíciám, z dôvodu vyhýbania sa svojim vyživovacím povinnostiam, resp. z dôvodu, aby tieto boli nižšie. V konečnom dôsledku súd mal pre účely svojho rozhodnutia preukázaný mesačný príjem odporcu približne na úrovni 430,- € , hoci navrhovateľka opakovane uvádzala, že vie preukázať jeho podstatne vyšší príjem, čo sa však doposiaľ nestalo. S poukazom na túto, ako aj vyššie uvádzané skutočnosti je toho názoru, že príspevok na výživu nevydatej matky vo výške 100,- € je vzhľadom na majetkové a osobné pomery odporcu príliš vysoký. V prípade, ak sa k uvedenej finančnej čiastke pripočíta suma 150,- € (čo predstavuje splátku nedoplatku už zročného príspevku, určenú napadnutým rozsudkom) a taktiež suma 80,- € (čo predstavuje sumu aktuálne odporcom plateného mesačného výživného na syna L.), ide o výslednú sumu 330 €, ktoré by musel odporca dlhodobo platiť navrhovateľke (do dosiahnutia 2 rokov syna L. a zaplatenia už zročného príspevku). Túto sumu považuje odporca za likvidačnú, okrem iného aj s poukazom na jeho ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcérke L. a taktiež s poukazom na znášanie ďalších minimálne nevyhnutných nákladov na svoj život. Vzhľadom na uvedené skutočnosti smeruje odvolanie odporcu taktiež proti výroku II. napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo odporcovi uložené, aby zročný príspevok na výživu za obdobie od 03.11.2016 do 31.01.2018, navrhovateľke splácal v splátkach po 150,- € mesačne. Splátku v uvedenej výške taktiež považuje za príliš vysokú a pre odporcu likvidačnú. Vzhľadom na uvedené nemožno napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať za dostatočný kompromis, tak ako je to v ňom uvedené. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, ďalej poukazuje na to, že v danom prípade neboli dostatočne preukázané majetkové pomery navrhovateľky vzhľadom na to, že táto má ešte ďalšie dieťa s iným mužom, pričom táto sa zrejme zámerne nevyjadrila k výške vyživovacej povinnosti otca druhého dieťaťa, prípadne k tomu, ako tento prispieva na jej životné potreby. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na rozhodnutie súdu prvej inštancie s vyslovením svojho právneho názoru. Alternatívne navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a rozhodol o príspevku na výživu nevydatej matky a splátkach už zročného príspevku sám a to v podstatne nižšej výške (približne na úrovni 40,- €) s ohľadom na zistené a objektívne možnosti odporcu.
8. Matka sa vyjadrila k odvolaniu otca a uviedla, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie považuje za kompromis medzi odôvodnenými potrebami navrhovateľky a pomermi povinného z vyživovacej povinnosti. Navrhovateľka má za to, že dopodrobna vydokladovala svoje nevyhnutné výdavky, ktoré súd prvej inštancie uznal ako odôvodnené. Tvrdené a listinnými dôkazmi podložené výdavky navrhovateľky v konaní nerozporoval ani povinný z vyživovacej povinnosti. Keďže ich výška je minimálne trojnásobná oproti rozsudkom priznanej výške výživného, ide skutočne o príspevok na ne, a nie o výživné v plnej výške, ako si zjavne mylne vypočítal právny zástupca povinného z vyživovacej povinnosti. To, že sa navrhovateľke nepodarilo preukázať skutočný, nepriznaný príjem jej bývalého partnera, jej nemožno zazlievať, keďže potenciálny svedok navrhovateľky, ktorého chcela
navrhnúť, sa zľakol následkov svojej možnej výpovede (zo strany povinného z vyživovacej povinnosti) a vypovedať odmietol a sms správy, ktorých obsah by tieto informácie potvrdzoval, sa stratili pri výmene jej mobilného telefónu. Keďže navrhovateľka vychádzala z predpokladu, že predvolaním zamestnávateľa povinného z vyživovacej povinnosti by tento s určitosťou nevypovedal vo svoj neprospech, nakoľko by tým sám seba usvedčil z daňových trestných činov, navrhovateľka reálne nemala možnosť preukázať skutočnú výšku príjmu povinného z vyživovacej povinnosti. To, že povinný z vyživovacej povinnosti predložil pred súd prvej inštancie výplatné pásky v sumách, ktoré tvrdí, že v gastronómii reálne zarába, považuje za drzosť a výsmech všetkým zúčastneným, a bezcharakternú bezohľadnosť voči svojej bývalej rodine. Posúdenie, či je alebo nie je dobrým otcom, nie je predmetom tohto konania. No s tvrdením právneho zástupcu v odvolaní, že: „O odporcovi rozhodne nemožno povedať, že je zlým otcom vo vzťahu k obom svojim maloletým deťom" v kontexte jeho správania, kedy svojho syna má problém navštíviť, nezaujíma sa o neho, a zdá sa mu veľa prispievať na jeho potreby sumou 80,- €, si dovolí navrhovateľka rozhodne nesúhlasiť. Tiež nesúhlasí s argumentom povinného z vyživovacej povinnosti, že rozsudkom určená výška výživného pre matku svojho dieťaťa, v súvislosti so zročným (t.j. zameškaným výživným na ňu) a výživným na syna je neprimerane vysoká a diskriminačná. Skutočnosť, že sa mu suma nakumulovala a bude predstavovať na určité obdobie zvýšenú finančnú záťaž pre jeho osobu je síce pravda, no túto skutočnosť si povinný z vyživovacej povinnosti zavinil sám tým, že navrhovateľke neprispieval priebežne, a nie je preto dôvodom na jej zníženie. Je toho názoru, že podložiť odvolanie proti rozsudku „argumentom" o smutnej realite Slovenska, kde zamestnanci často majú oficiálne vyplatenú len časť mzdy a zvyšok „na ruku" je len spôsob, ako natiahnuť konanie o príspevku v prípade, kedy na strane povinného z vyživovacej povinnosti panuje natoľko veľká nevraživosť voči navrhovateľke, že využije akýkoľvek prostriedok, aby sa vyhol povinnosti na jej výdavky prispievať, alebo túto povinnosť aspoň oddialil. Naopak, sám tým de facto priznáva, že vydokladoval len oficiálnu časť mzdy, no čo má vyplatené bokom, ako je zvyklosťou, už nespomína. Z argumentácie právneho zástupcu je evidentné, že sa o svojom klientovi snaží navodiť obraz obete nepriaznivej hospodárskej situácie štátu a navrhovateľky, ktorá neakceptuje jeho odmietanie niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Povinný z vyživovacej povinnosti je dospelý a vo svojej profesii zručný muž, ktorý sa slobodne rozhodol mať dieťa s navrhovateľkou aj s vedomím, že to so sebou bude prinášať finančné záväzky. Bolo by v rozpore s morálkou, spravodlivosťou aj Zákonom o rodine umožniť mu tejto zodpovednosti sa vyhnúť. Odvolaním v predmetnej veci povinný z vyživovacej povinnosti dosiahol, že výrok II rozsudku súdu prvej inštancie nenadobudol právoplatnosť ani vykonateľnosť, a jeho povinnosť uhradiť navrhovateľke zročné výživné sa odsunula na neurčito. Na základe uvedeného považuje navrhovateľka odvolanie odporcu za účelové a vykalkulované, v snahe vyhnúť sa povinnosti finančne prispievať na svoju bývalú partnerku, a žiada súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 Civilného sporového poriadku.
9. Povinný z vyživovacej povinnosti sa vyjadril k vyjadreniu matky a uviedol, že predmetné vyjadrenia navrhovateľky nie sú ničím podložené a ide skôr výlev negatívnych emócií vo vzťahu k odporcovi a taktiež k jeho právnemu zástupcovi. Na úvod považuje za nevyhnutné zopakovať, že nárok navrhovateľky na predmetný príspevok nepopiera, žiada len, aby bol tento určený spravodlivo t.j. tak, aby boli zohľadnené reálne možnosti odporcu na jeho platenie (s poukazom na skutočnú zmenu životnej úrovne navrhovateľky), nie teda, aby bol tento určený na základe nepodložených domnienok, prípadne, aby sa pri jeho stanovení vychádzalo v podstatnej miere z potencionálnych možností odporcu. Nie je to teda tak, ako tvrdí navrhovateľka, že by som si niečo účelovo zle vypočítal, práve naopak. Pokiaľ ide o osočenie navrhovateľky, že odporca sa svojím argumentom ohľadne reality na Slovensku, fakticky priznal k tomu, že reálne v sledovanom období zarábal viac, ako oficiálne vydokladoval, s týmto nesúhlasí, nakoľko týmto taktiež nebolo preukázané, že by mal odporca v sledovanom období skutočne vyšší príjem. Uvedenou argumentáciou len chcel poukázať (nie dokazovať), že práve toto je skutočnosť, ktorá v mnohých prípadoch núti hlavne mladých ľudí bez dostatočných skúseností a praxe (odporcu nevynímajúc), k častej zmene pracovného miesta, bez toho, aby boli naplnené ich skutočné očakávania. Tak, ako v podanom odvolaní zdôrazňuje, že odporca sa z dlhodobého hľadiska snažil získať lepšie platenú pracovnú pozíciu, pričom tento sa nikdy nevzdával výhodnejších zamestnaní, resp., sa im úmyselne nevyhýbal. Odhliadnuc od uvedeného, odporca považuje za nutné taktiež sa vyjadriť k tvrdeniu navrhovateľky, že sa „slobodne rozhodol mať s ňou dieťa s vedomím, že to bude prinášať pre neho finančné záväzky“. V tejto súvislosti odporca dodáva, že s navrhovateľkou nikdy neplánoval rodinu, pričom táto ho počas obdobia, keď udržovali spolu sexuálny pomer, oklamala a uviedla mu, že užíva antikoncepciu, hoci to nebola pravda a o jej gravidite mu povedala až keď bola vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Uvedenú skutočnosť odporca pôvodne počas celého konania nechcel spomenúť
(rozhodol sa tak až v tomto momente, v dôsledku osočovania zo strany navrhovateľky), nakoľko si je vedomý reality, že z tohto vzťahu sa dieťa narodilo, je jeho a treba mu poskytnúť aj z jeho strany náležitú pozornosť a starostlivosť, čo zahŕňa aj platenie výživného. Povinný z vyživovacej povinnosti zdôraznil, že dňa 31.05.2018 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 13P/61/2017, ktorým bol odporca zaviazaný prispievať na výživu svojho maloletého syna L. sumou 80,-€ mesačne. Odporca však alibisticky nečakal na uvedené rozhodnutie súdu a výživné v uvedenej výške navrhovateľke dobrovoľne posielal aj pred týmto rozsudkom (s výnimkou troch mesiacov, kedy jej poslal z dôvodu finančných ťažkostí sumu 50,- €). Táto skutočnosť teda vyvracia tvrdenia navrhovateľky, že odporcovi sa zdá veľa prispievať na potreby svojho syna sumou 80,- €. Poukázal na to, že v danom prípade neboli dostatočne preskúmané majetkové pomery navrhovateľky, pričom táto v priebehu konania nepredložila výpis zo svojho bankového účtu, ktorým by preukázala zmeny vo svojej životnej úrovni pred a po narodení maloletého L.. S poukazom na uvedené skutočnosti naďalej trvá na písomnom odvolaní.
10. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie povinného z vyživovacej povinnosti nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.10.2019 (§ 378 C. s. p., § 219 ods. 3 C. s. p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku bola navrhovateľka, povinný z vyživovacej povinnosti, právny zástupca povinného upovedomení zákonným spôsobom.
11. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že vzhľadom k nesporne zistenému skutočnému stavu prvoinštančným súdom je nepochybné, že dňa XX.XX.XXXX sa navrhovateľke narodil syn L. L., ktorého otcom je povinný z vyživovacej povinnosti, s ktorým navrhovateľka nežije v manželstve, čím vzniklo na strane navrhovateľky právo uplatniť si príspevok na svoju výživu, ako nevydatej matke, vyplývajúce jej z ustanovenia § 74 ods. 1 Zákona o rodine.
12. Podľa § 74 ods. 1 Zákona o rodine, otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom.
13. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody vhodné osobitného zreteľa.
14. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, zákonná úprava počíta aj s prípadmi narodenia detí mimo manželstva rodičov, ktoré v praxi nie sú ojedinelé. Nevydatá matka sa často po narodení dieťaťa dostáva do horšej osobnej i sociálne situácie. Vylúčená je aplikácia ustanovení o vzájomných povinnostiach manželov a konkrétne práva a povinnosti k takýmto osobám vyplývajú z faktu rodičovstva. Práve z tejto skutočnosti vychádza aj ustanovenie § 74, ktoré upravuje nárok nevydatej matky súvisiace s tehotenstvom a pôrodom, ktoré nie sú uhrádzané v rámci vzájomnej vyživovacej povinnosti manželom. Účelom tohto ustanovenia je priblížiť situáciu takejto matky pomerom v manželstve a bolo by v rozpore s princípmi Zákona o rodine, pokiaľ by takto vzniknutú situáciu a náklady z toho plynúce musela uhrádzať výlučne matka. Príspevok na výživu matky nie je odôvodnený prípadnou neschopnosťou matky samostatne sa živiť. Jeho základom sú tehotenstvo a narodenie dieťaťa a s tým súvisiaca zmena sociálnej situácie matky, ktorá spravidla príde o príjmy z pracovného, resp. iného pomeru a súčasne aj existencia zvýšených výdavkov spojených s týmito skutočnosťami. Zákon presne vymedzuje maximálnu dobu poskytovania príspevku na výživu na dva roky, pri nároku voči otcovi dieťaťa, za ktorého matka nie je vydatá s tým, že presne vymedzuje začiatok plynutia tejto lehoty a to najneskôr odo dňa pôrodu. Primerané výživné sa určuje za jednotlivé mesiace v pravidelných opakujúcich sa sumách. Suma príspevku za čas pred rozhodovaním súdu sa určuje úhrnnou sumou ako zameškané výživné. Je pravdou, že v ustanovení § 77 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine sa hovorí, že výživné na plnoleté osoby možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania, avšak zo zákonnej kogentnej úpravy dňa, od ktorého možno najneskôr priznať príspevok na výživu nevydatej matky, t.j. odo dňa pôrodu sa vyvodzuje záver, že pri tomto druhu vyživovacej povinnosti platí výnimka z uvedeného pravidla a výživné pre
plnoletú osobu v tomto prípade možno priznať aj za obdobie pred začatím súdneho konania, najskôr odo dňa pôrodu dieťaťa. K tomuto záveru súdu nasvedčuje jednak rozsiahla súdna prax, ako aj judikatúra, z ktorej vyplýva, že pre priznanie nároku podľa § 74, neplatí druhá veta ustanovenia § 77 ods. 1, podľa ktorej možno výživné priznať len odo dňa začatia konania (R1/67). Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie určil povinnosť odporcovi prispievať na výživu navrhovateľke, ako nevydatej matke v období od 03.11.2016 , teda odo dňa pôrodu v rozsahu dvoch rokov, t.j. do 02.11.2018, súčasne vyčíslil aj v rozsahu obdobia od 03.11.2016 do 31.01.2018 ( nakoľko dňa 23.01.2018 došlo k vyhláseniu rozsudku a bolo potrebné určiť výživné aj za mesiac január 2018) ako zameškané výživné, postupoval správne, a v celom rozsahu v súlade s platnými právnymi predpismi.
15. Pokiaľ ide o určenie výšky príspevku na nevydatú matku v tejto súvislosti odvolací súd udáva, že uvedená výška príspevku bola určená podľa názoru odvolacieho súdu primerane s prihliadnutím na osobné, zárobkové a majetkové pomery povinného z vyživovacej povinnosti. Je nepochybné, že navrhovateľka narodením maloletého syna stratila dočasne schopnosť a možnosť vykonávať prácu, došlo objektívne k zníženiu jej príjmu a v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že jej príjem predstavuje sumu 260,- € mesačne. Pokiaľ ide o príjem odporcu, v konaní pred súdom prvej inštancie odporca uviedol, že pracuje ako kuchár v reštaurácii Pirko na ulici Dérera v Bratislave na Kramároch, pričom jeho príjem je približne 430,- € brutto. V tejto súvislosti má odvolací súd za to, že príjem povinného z vyživovacej povinnosti je potrebné považovať za podhodnotený, pričom v danom prípade je zrejmé, že povolanie kuchára je vyhľadávaným povolaním, odporca je vo veku 29 rokov, ide o muža mladého veku, ktorý nemá žiadne vážne zdravotné problémy, ktoré by mu bránili vykonávať prácu a súčasne je potrebné zohľadniť, že odporca pracuje v Bratislave, kde sú zárobkové možnosti ďaleko lepšie, ako v iných regiónoch. S poukazom aj na výdavky odporcu (t.j. 687,99 €), ktoré odporca deklaroval v rámci svojho vyjadrenia, s poukazom na výdavky na maloletú dcéru (t.j. 259,85 €), ako aj úhradu výživného na maloletého syna L. (t.j. 80,- €) nadobudol odvolací súd dojem, že tieto výdavky odporcu ďaleko presahujú jeho deklarovaný príjem, ako aj príjem jeho partnerky, pričom sa nezdá byť pravdepodobné, že všetky výdavky odporcu, jeho partnerky, ako aj maloletej dcéry, by každý mesiac vykrývali rodičia jeho partnerky. V tejto situácii je potrebné zohľadniť, že odporca má možnosti aj schopnosti dosahovať vyšší príjem, ako deklaruje v konaní pred súdom prvej inštancie, a preto aj súd prvej inštancie správne vychádzal z princípu potencionality príjmu odporcu. Z uvedeného potencionálneho príjmu odporcu je možné s poukazom na § 75 ods. 1 Zákona o rodine vyvodiť, že je v možnostiach a schopnostiach odporcu dosahovať dostatočný príjem na plnenie si svojej povinnosti voči navrhovateľke vyplývajúcej mu z ustanovenia § 74 ods. 1 Zákona o rodine. Z tohto dôvodu považoval odvolací súd výšku príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matky (navrhovateľky) určenú súdom prvej inštancie vo výške 100,- € mesačne zodpovedajúcu zákonným kritériám. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, 2 CSP).
16. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).
17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
18. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).