Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_11Co-157-2019.pdf
PDF · 166.61 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/157/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, proti žalovanému: X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. 436, S. V., zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 4, Rožňava, o zaplatenie 2.952,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 18. januára 2019, č. k. 9C/145/2010-308
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.952,69 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.5.2010 do zaplatenia a priznal žalobcovi tiež nárok na plnú náhradu trov konania.
2. V celom rozsahu tak vyhovel žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca ako poisťovateľ uplatnil proti žalovanému v hmotnoprávnom postavení poisteného postihové právo podľa zák. č. 381/2001 Z. z. Žalobca v podstatnom tvrdil, že so žalovaným uzavreli dňa 5.2.2007 Zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. XXXXXXXXXX (ďalej tiež len „poistná zmluva“), predmetom ktorej bolo poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou osobného motorového vozidla (OMV) V., že pri vedení tohto motorového vozidla žalovaný dňa 23.3.2007 zavinil dopravnú nehodu - zrážku s motorovým vozidlom Škoda 1203 EČ KS 228 AU, pri ktorej došlo ku viacerým ťažkým zraneniam aj s následkom smrti, a že škodu, ktorá pri tejto dopravnej nehode vznikla, žalobca za žalovaného vyplatil poškodeným z poistenia zodpovednosti. Žalobca sa v spore domáhal náhrady tohto poistného plnenia s odkazom na ust. § 12 ods. 1 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z. tvrdiac, že žalovaný v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky - alkoholu.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, že dňa 23.3.2007 skutočne došlo k dopravnej nehode - zrážke OMV V., ktoré viedol žalovaný, s motorovým vozidlom B. že rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 6T/6/2007 zo dňa 13.11.2012 bol žalovaný oslobodený spod obžaloby pre skutok, ktorého sa mal v podstatnom dopustiť tak, že dňa 23.03.2007 pri vedení OMV V. z dôvodu technickej poruchy vozidla nezvládol vedenie vozidla, s ktorým sa dostal na krajnicu cesty, kde sa takmer dostal do priekopy, avšak ešte stihol zmeniť smer jazdy strhnutím vozidla do ľavej strany, v dôsledku čoho náhle prešiel do protismerného jazdného pruhu, kde pravou prednou časťou vozidla narazil do protiidúceho motorového vozidla Škoda XXXX EČ KS XXX AU, ktoré
viedol E. I., následkom čoho spolujazdkyňa v motorovom vozidle Škoda XXXX EČ KS XXX AU U. S. utrpela smrteľné zranenie viacerých životne dôležitých orgánov, ktorým na mieste dopravnej nehody podľahla, E. I. utrpel polytraumu, zlomeninu stehennej kosti vľavo, otvorenú zlomeninu predkolenia vľavo, trieštivú zlomeninu ľavého jabĺčka, zlomeninu členka vpravo s tržnou ranou, tržnú ranu na koreni nosa a otras mozgu, charakterizované ako ťažké zranenia, H. S. utrpel otvorenú luxačnú zlomeninu ľavého členka s posunutím úlomkov, tržnozmliaždenú ranu na ľavom predkolení a chrbtovej strane pravej ruky, otras mozgu, pomliaždenie mäkkých tkanív na hrudníku v ľavo a záhlaví, kvalifikované ako ťažké zranenia a X. X. utrpela polytraumu, zlomeninu horného ramienka lonovej kosti vpravo, pomliaždenie prednej steny hrudníka a brucha, tržnozmliaždenú ranu nad ľavým kolenom, tri rany na prednej časti ľavého predkolenia, tržnozmliaždené rany hornej pery vpravo, v dôsledku ktorých dňa XX. XX. XXXX zomrela, pretože skutok podľa záveru súdu v trestnom konaní nie je trestným činom. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 6T/6/2007 zo dňa 13.11. 2012 vyplynulo podľa zistenia prvoinštančného súdu tiež, že v tomto trestnom konaní (ďalej tiež len „trestné konanie“) nebolo preukázané jednoznačné požitie alkoholických nápojov žalovaným v čase pred dopravnou nehodou a ani čo bolo príčinou smerovej nestability motorového vozidla vedeného žalovaným, a preto súd vo svojom rozhodnutí aplikoval procesnú zásadu „in dubio pro reo“ a vyhodnotil skutkový stav v prospech obžalovaného. Podľa ďalšieho zistenia súdu prvej inštancie v trestnom konaní MVDr. J. W. vypracovala znalecký posudok č. 14/2007, z ktorého vyplynulo, že ešte dve hodiny po nehode mal žalovaný stúpajúcu koncentráciu alkoholu v krvi, na podklade čoho znalkyňa pripustila, že žalovaný mohol požiť alkoholické nápoje tesne pred dopravnou nehodou, ale aj po nej. Z pracovného posudku podaného Ing. X. J. pre účely trestného konania prvoinštančný súd zistil, že žalovaný bol zamestnávateľom písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny za to, že dňa 23.3.2007 bolo u neho zistené zjavné požitie alkoholických nápojov, za čo bol vykázaný z pracoviska a na tento deň mu zamestnávateľ vykázal neospravedlnenú absenciu. S obsahom pracovného posudku podľa zistenia prvoinštančného súdu korešpondovala tiež svedecká výpoveď Ing. X. J. zo dňa 30.10.2008 v trestnom konaní, v rámci ktorej potvrdil autenticitu i pravdivosť tejto písomnosti a opätovne potvrdil, že dňa 23.3.2007 niekedy v doobedňajších hodinách žalovaný na pracovisku javil známky opitosti, a že z tohto dôvodu ho vykázal z pracoviska. Súd prvej inštancie sa v priebehu konania pokúsil o spresnenie okolností, za ktorých žalovaný pred dopravnou nehodou opustil svoje pracovisko písomnou výpoveďou Ing. X. J.. Ten však v písomnej odpovedi zo dňa 31.10.2018 na položené otázky nevedel odpovedať s odôvodnením, že pre odstup času sa na tieto okolnosti už nepamätá. Z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru všeobecnej kriminality Košice-okolie, ČVS: ORP-113/OVK-KS-2007 súd prvej inštancie vykonal dôkaz zoznamom vecí nájdených na mieste dopravnej nehody, potvrdením o zaistení veci, uznesením o vrátení zaistených vecí, potvrdením o vrátení vecí zaistených vecí žalovanému, zápisnicou o ohliadke OMV V. XXX EČ: RV XXX AJ, zápisnicou o ohliadke MV Škoda XXXX EČ KS XXX AU, z ktorých podľa jeho zistenia nevyplynulo, aby na mieste dopravnej nehody, alebo v niektorom z motorových vozidiel, bol nájdený alkohol alebo prázdna fľaša od alkoholu, ktoré by svedčili v prospech skutkovej verzie žalovaného, podľa ktorej alkohol požil až po dopravnej nehode. Z lekárskej správy MUDr. W. S. zo dňa 23.03.2007, tvoriacej rovnako obsahovú súčasť zmieneného vyšetrovacieho spisu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, zmliaždenie panvy, pravého zápästia, odreniny rúk, predkolení a čela, že pri prevzatí do ústavného liečenia o 12:47 hod. bola u žalobcu vykonaná dychová alkoholová skúška s pozitívnym nálezom 2,38 % (pozn. odvolacieho súdu: správne 2,38 ‰ a následne pri opätovnej skúške, vykonanej o 15.11 hod. bol u žalobcu zistený v krvi alkohol s koncentráciou 2,58 ‰. Na podklade týchto zistení súd prvej inštancie vo vzťahu k základu uplatneného nároku vyvodil skutkový nález, že žalovaný v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. K tomuto, z pohľadu procesnej obrany žalovaného, rozhodujúcemu skutkovému záveru, súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel na podklade vyhodnotenia logickej súvislosti, nadväznosti a vzájomnej konzistentnosti skutočností vyplývajúcich z nepriamych dôkazov a síce, že u žalovaného bolo po dopravenej nehode zistené požitie alkoholu, že pred dopravnou nehodou žalovaný javil známky opitosti a z tohto dôvodu bol zamestnávateľom vykázaný z pracoviska, že žalovaný opustil pracovisko bezprostredne pred dopravnou nehodou (pracovisko opustil približne o 11:00 hod. a k dopravnej nehode došlo okolo 11:05 hod.), že žalovaný miesto dopravnej nehody až do jeho prevozu do nemocnice rýchlou zdravotnou službou neopustil a napokon, že v motorovom vozidle žalovaného ani na mieste dopravnej nehody nebol nájdený alkohol resp. fľaše od alkoholu, svedčiace o možnosti požitia alkoholu žalovaným až po nehode. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal tiež na to, že žalovaný bezprostredne po prevezení do nemocnice lekárke, ktorá spisovala protokol o vyšetrení na prítomnosť alkoholu v krvi, uviedol, že pil rum a pivo, pričom čas konzumácie už uviesť nevedel, že i svedok H. S. uviedol, že
bezprostredne po dopravnej nehode videl, že bol žalovaný podopieraný a tackal sa a napokon aj, že tvrdenie, že dôvodom predčasného skončenia pracovnej zmeny dňa 23.3.2007 bola porucha stroja, žalovaný nijak nepreukázal. Čo do výšky uplatneného nároku, prvoinštančný súd skutkovo vyšiel zo zisteniam, že žalobca z poistného vzťahu so žalovaným nahradil zaňho škodu vzniknutú pri dopravnej nehode poškodeným - spoločnosti DOSAV s.r.o. (škodu na motorovom vozidle v sume 799,97 Eur), H. S. (vecnú škodu v sume 391,55 Eur, náhradu škody na zdraví - náklady spojené s pohrebom U. S. v sume X.XXX,XX A.) a P. I. (náhradu škody na zdraví - náklady spojené s pohrebom X. X. v sume 545,97 Eur).
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zák. č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, z ktorého podľa záveru prvoinštančného súdu, keďže žalovaný za škodu vzniknutú pri dopravnej nehode dňa 23.3.2007 zodpovedá a pri vedení motorového vozidla bol pod vplyvom alkoholu, má žalobca proti žalovanému nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré za neho vyplatil z dôvodu tejto škody. Za omeškanie žalovaného so zaplatením žalovanej sumy súd prvej inštancie s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013, počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie určenej žalobcom v jeho predžalobnej výzve. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným úspechom žalobcu v spore.
5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ozrejmil tiež východiská, na podklade ktorých posúdil námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným ako nedôvodnú, vysvetlil dôvody, pre ktoré nevyhovel návrhu žalovaného na určenie dlhšej ako zákonom stanovenej lehoty na splnenie uloženej peňažnej povinnosti a zdôvodnil tiež svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalovaného na vykonanie dokazovanie výsluchom MVDr. Lýdie Slosarčíkovej. Vo vzťahu k námietke premlčania prvoinštančný súd s použitím § 12 ods. 4 zák. č. 381/2001 Z. z. vyšiel z toho, že v tomto ustanovení upravená trojročná doba pre vykonanie postihového práva, plynúca podľa explicitného vyjadrenia odo dňa vyplatenia poistného plnenia, v danom prípade začala plynúť pri najskoršom z plnení (H. S. dňa 21.1.2008) dňa 22.1.2008 a uplynula by teda dňa 22.1.2011 nebyť toho, že ešte dňa 5.8.2010 uplatnil žalobca toto právo žalobou na súde. Návrhu na určenie dlhšej lehoty na plnenie (splátok) prvoinštančný súd podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyhovel, pretože ani s návrhom na určenie dlhšej lehoty na plnenie a ani neskôr v priebehu celého konania, žalovaný nepreukázal svoje finančné a majetkové pomery, odôvodňujúce povolenie splátok. Nepripustenie dôkazu navrhnutého žalovaným, súd prvej inštancie odôvodnil jeho nepotrebnosťou vzhľadom na to, že s odbornou otázkou rýchlosti vstrebania etanolu do krvi sa MVDr. Lýdia Slosarčíková vysporiadala v posudkovej časti znaleckého posudku č. 14/2007.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov celého konania, eventuálne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný vytkol napadnutému rozsudku v prvom rade skutkovú vadu, ktorej sa podľa jeho názoru súd prvej inštanci dopustil tým, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytkol v tomto smere súdu prvej inštancie, že svoje skutkové závery nezaložil na vykonaných dôkazoch, ale na dohadoch a ničím nepotvrdených informáciách. Poukázal v tomto smere na to, že svedok E. I. sa vo svojej svedeckej výpovedi vyjadroval k skutočnostiam, o ktorých sa dozvedel od tretej osoby - kolegu žalovaného, ktorý v priebehu konania nebol stotožnený. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri hodnotení svedeckej výpovede tohto svedka nevysporiadal tiež s otázkou jeho vierohodnosti, s poukazom v tejto súvislosti na skutočnosť, že tomuto svedkovi mal spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, odškodnenie ktorej je predmetom ich sporu a za tohto stavu možno podľa názoru žalovaného tendenčnosť tohto svedka prirodzene očakávať. Obdobne je potrebné podľa odvolateľa nazerať aj na výpoveď svedka H. S., ktorý pri dopravnej nehode tiež utrpel ťažké zranenia a rovnako vedú doposiaľ neukončený spor. Podľa žalovaného mal mať súd prevej inštancie pri hodnotení výpovede tohto svedka, zvlášť jeho tvrdenia, že sa mal po dopravnej nehode tackať a mal byť podopieraný inou osobou, na zreteli tiež fakt, že následkom poranenia pri dopravnej nehode tento svedok stratil vedomie, čo vyvoláva pochybnosť o jeho schopnosti vyjadrovať sa k okolnostiam bezprostredne po dopravnej nehode s tak veľkým časovým odstupom a s takou presnosťou. Relevanciu tohto tvrdenia svedka odvolateľ spochybnil aj vo svetle tej skutočnosti,
že pokiaľ by aj bolo pravdivé, nie je ničím pozoruhodné, pokiaľ by sa po ťažkej dopravnej nehode aj tackal; nesvedčí to podľa jeho názoru nevyhnutne o tom, že bol pod vplyvom alkoholu. Žalovaný aj v kontexte týchto skutkových nedostatkov v odvolaní namietal jednostrannosť hodnotenia vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a vytkol mu v tomto smere, že nevzal do úvahy i tie skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania vyzneli v jeho prospech. Odvolateľ v tomto smere zvlášť vyzdvihol, že mimo pozorností prvoinštančného súdu zostal napríklad i odborný záver MVDr. Lýdie Slosarčíkovej, pripúšťajúci vo svojej podstate, že v čase dopravnej nehody žalovaný nemusel byť pod vplyvom alkoholu. Rovnako žalovaný postrádal presvedčivé vysvetlenie rozhodujúcich skutkových záverov tiež z pohľadu skutočnosti, že v trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený, práve z dôvodu nepreukázania, že motorové vozidlo viedol pod vplyvom alkoholu. Odvolateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie správne nevyhodnotil ani pracovný posudok a výpoveď Ing. X. J. v trestnom konaní. Odvolateľ v tomto smere polemizoval so záverom súdu prvej inštancie, že týmito dôkazmi došlo k preukázaniu požitia alkoholu žalovaným už pred dopravou nehodou. V prvom rade žalovaný spochybnil vierohodnosť výpovede tohto svedka s argumentáciou, že okolnosti, ktoré jej predchádzali (predvedenie svedka z cely policajného zaistenia) boli vysoko neštandardné a mohli obsah svedeckej výpovede ovplyvniť. Odvolateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že Ing. X. J., pokiaľ aj uviedol, že u žalobcu zistil požitie alkoholu, neurčité vyjadrenie, že k tomu došlo doobeda, neumožňuje podľa jeho názoru, ustáliť, či svedok videl žalovaného pod vplyvom alkoholu o 8:00 hod. alebo o 11:00 hod. Žalovaný naviac upriamil pozornosť i na to, že svedok nesporne nezisťoval prítomnosť alkoholu u žalovaného prístrojom a nemal na to ani odborné znalosti, z čoho je potrebné vyvodiť, že jeho tvrdenie o alkoholovom opojení žalovaného je výsledkom len jeho subjektívneho vnímania. Žalovaný prezentoval názor, že pracovnému posudku, vystavenému týmto svedkom pre účely trestného konania, nemožno prisudzovať akýkoľvek dôkazný význam už len preto, že v čase jeho vyhotovenia nebol poučený o následkoch krivej výpovede. Nedostatočné poučenie o možnosti odoprieť výpoveď žalovaný namietal aj vo vzťahu k svojej osobe a na podklade tejto argumentácie, podporne tiež s poukazom na to, že pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, sa domnieval, že súd prvej inštancie nemohol na podklade len jeho tvrdenia prijať ani skutkový záver, že opúšťal svoje pracovisko o 11:00 hod. Žalovaný v odvolaní spochybnil výpovednú hodnotu zistenia, že na mieste dopravnej nehody nebol nájdený alkohol ani prázdna fľaša od alkoholu s argumentáciou, že len tento fakt nevylučuje požitie alkoholu po dopravnej nehode. Odvolateľ v tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že takúto skutkovú variantu pripustila vo svojich odborných záveroch i znalkyňa a pripomenul tiež i fakt, že medzi kontaktom so svedkom Ing. X. J., kedy podľa záveru súdu prvej inštancie už mal byť pod vplyvom alkoholu a opustením pracoviska, nevyhnutne uplynul istý čas, ktorý vo svojej podstate vylučuje reálnosť skutkovej alternatívy, podľa ktorej mal žalovaný, vzhľadom na vývoj hladiny alkoholu v krvi, požiť alkohol tesne pred nehodou. Žalovaný na margo tohto argumentu súdu prvej inštancie v odvolaní akcentoval, že alkohol (fľaše od alkoholu) sa na mieste dopravnej nehody ani nehľadali, pretože účelom ohliadky miesta činu bolo zaistenie stôp o priebehu a následkoch nehody. Už vôbec sa podľa presvedčenia odvolateľa po prítomnosti fliaš na mieste nehody nepátralo cielene, nehľadali sa napríklad pod sedadlami či v odkladacej schránke a nezisťovalo sa ani, či alkohol nemal žalovaný pri sebe, o čom podľa jeho názoru svedčí absencia zápisnice o ohliadke vo vyšetrovacom spise. Žalovaný úvahy v tomto smere posunul ešte ďalej tvrdením, že napokon alkohol mu mohol ponúknuť za účelom tlmenia bolesti hocikto, kto sa pristavil. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nerešpektoval usmernenie odvolacieho súdu, smerujúce k potrebe bližšie ozrejmiť časové súvislosti medzi stretnutím s Ing. X. J. a dopravnou nehodou a nedostatočne sa vysporiadal tiež i s otázkou, či vôbec a pokiaľ áno, aký bol stav jeho alkoholového opojenia v tom čase. Odvolateľ v tejto súvislosti akcentoval, že podľa odborného záveru znalkyne mohla byť v tom čase hladina alkoholu v jeho krvi v rozmedzí 0 až 0,77 ‰, čo ako poznamenal, zodpovedá požitiu približne dvoch 12 stupňových pív. S touto argumentáciou žalovaný v odvolaní spochybňoval tiež zistenie prvoinštančného súdu, podľa ktorého mal lekárke vykonávajúcej skúšku na prítomnosť alkoholu uviesť, že pil pivo a rum. Žalovaný tvrdil, že sa nepamätá na to, aby sa ho lekár pýtal na to, čo konzumoval, ani aby sa v tomto zmysle niekedy vyjadroval; zároveň poznamenal, že požitie rumu a piva naviac ani nezodpovedá záveru znalkyne o predpokladanej hladine alkoholu v krvi v čase dopravnej nehody. Podľa presvedčenia žalovaného, pokiaľ by naozaj pil pivo a rum, množstvo alkoholu v jeho krvi by nevyhnutne muselo presahovať odborne ustálený rozsah v jeho hornej hranici (0,77 ‰). Žalovaný vo svojich skutkových výhradách v odvolaní zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie je skutkovo vystavané len na nepriamych dôkazoch. Prezentoval zároveň názor, že tieto dôkazy nemôžu viesť k záveru o preukázaní tvrdenia o spornej skutočnosti žalobcu za situácie, keď existuje iná alternatíva skutkového deja. Podľa žalovaného vykonanými dôkazmi nedošlo k vylúčeniu možnosti, že alkohol požil až po dopravnej nehode, a preto podľa jeho presvedčenia nemožno vo svetle v právnej praxi aprobovaných kritérií pre hodnotenie nepriamych dôkazov dospieť k záveru,
že tieto vo vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický spôsob priebehu udalosti. Na podporu správnosti nazerania na spôsob hodnotenia nepriamych dôkazov žalovaný upriamil pozornosť okrem záverov formulovaných v rozsudku NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2682/2013 zo dňa 26.2.2014 tiež na právny názor, ktorý zaujal odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11Co/359/2016 zo dňa 9.4.2018. Z hľadiska skutkového žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež, že nevykonal ním navrhnutý dôkaz, smerujúci vo svojej podstate k odbornému vysvetleniu časových súvislostí vstrebávania alkoholu po jeho požití, čím by sa podľa jeho presvedčenia zreálnil jeho skutkový variant o požití alkoholu po dopravnej nehode a potvrdila tiež i správnosť jeho argumentácie, že pokiaľ by k tomu aj došlo tesne pred dopravnou nehodou, nemohlo to okamžite vplývať na jeho schopnosť viesť motorové vozidlo. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, namietajúc v tomto smere, že za škodu spôsobenú pri prevádzke motorového vozidla zodpovedá len jeho prevádzkovateľ, nie však osoba, ktorá dopravnú nehodu zavinila. Prevádzkovateľom motorového vozidla Peugeot XXX, EČ RV XXX AJ bola v čase dopravnej nehody podľa odvolateľa jeho manželka. Žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež nedostatok v procesnom postupe, ktorého sa podľa jeho názoru dopustil jednak tým, že v rozpore s ust. § 181 ods. 2 C.s.p. neupovedomil strany o spôsobe predbežného právneho nazerania na vec a jednak i nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť tiež rozhodnutia o paričnej lehote s poukazom na to, že súd prvej inštancie dôvod, pre ktorý nevyhovel jeho návrhu na vykonanie peňažného plnenia v splátkach, v napadnutom rozsudku, i napriek výslovnému usmerneniu odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení, nijak nevysvetlil. Napokon žalovaný odvolaním napadol tiež i výrok rozsudku o trovách konania. Odvolateľ sa domnieval, že rozhodnutie o trovách konania prvoinštančného súdu je nesprávne z hľadiska ust. § 257 C.s.p., argumentujúc, že pomery na jeho strane sú dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa uvedeného zákonného ustanovenia nemusí náhradu trov konania priznať úplne alebo sčasti. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že je sociálne odkázanou osobou, a že naproti tomu žalobca je najväčšou poisťovňou na Slovensku. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky v procesnom postupe súdu prvej inštancie, napádajúcimi nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov a nesprávnosť skutkových zistení tiež z dôvodu neúplnosti vykonaného dokazovania a vytýkajúcimi tiež právne vady napadnutého rozsudku žalovaný podľa úvahy odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označený, a tiež citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne a preto ani procesne účinne uplatnený.
7. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu bez výhrad stotožnil so skutkovými zisteniami, a tiež so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a poukázal na to, že so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré v spore vyšli najavo, sa súd prvej inštancie vysporiadal.
8. Žalovaný vo svojej odvolacej replike upriamil pozornosť na to, že žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu obmedzil len na všeobecné konštatácie, a že sa tým podľa jeho názoru vyhol priamej konfrontácii s jeho ťažiskovými odvolacími námietkami. Táto procesná nečinnosť žalobcu by podľa názoru žalovaného mala vyústiť s použitím ust. § 151 ods. 1 C.s.p. do skutkového záveru o nespornosti jeho tvrdení, uvedených v odvolaní.
9. Žalobca vo svojej odvolacej duplike nesúhlasil s názorom žalovaného o procesných následkoch toho, že vo svojom vyjadrení nereagoval na jeho konkrétne odvolacie námietky a akcentoval, že svoj postoj k tvrdeniam žalobcu prezentoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Zopakoval, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje, a preto nepovažuje za potrebné v kontexte odvolacích námietok žalovaného rekapitulovať jeho dôvody.
10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.10.2019
po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
12. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.)
13. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
15. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových nálezov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
17. Ďalšou odvolacou námietkou v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. žalobca v odvolaní vytkol nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorej sa mal dopustiť tým, že v priebehu konania rozpore s ust. § 181 ods. 2 C.s.p. neoboznámil strany s predbežným právnym posúdením veci. Odvolací súd poznamenáva, že určenie, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, požiadavka ktorého rovnako vyplývajúce z tohto zákonného ustanovenia, žalovaný v procesnom postupe súdu prvej inštancie v odvolaní nepostrádal.
18. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu je procesným pochybením. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, , ktorý vzhľadom na jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 1239 a 1302). Je potrebné mať v tejto súvislosti na zreteli tiež požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku).
19. Podľa ust. § 182 ods. 1 C.s.p., po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
20. Procesným postupom podľa citovaného ustanovenia zákona, súd predostiera aktuálny náhľad na riešenie rozhodujúcich skutkových a právnych otázok. Zmyslom tejto úpravy je poskytnúť stranám konkrétny a adresný priestor pre sústredené a efektívne uplatňovanie prípadných ďalších prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, a tiež pre prípadnú ďalšiu právnu argumentáciu tak, aby v nastávajúcom priebehu konania strany mali v rámci pravidiel vyplývajúcich z koncentrácie konania možnosť skutkovo a právne prispieť k formovaniu rozhodnutia súdu.
21. Upretie tohto priestoru tak nesporne predstavuje citeľný zásah do výkonu procesných oprávnení strany sporu. Pri posudzovaní tohto procesného pochybenia však nemožno postupovať paušálne ani prehnane formalisticky. Treba mať na zreteli, že miera vplyvu tejto procesnej nesprávnosti na spravodlivosť procesu nie je v každom prípade rovnaká a bude závislá od konkrétnych okolností a špecifík toho-ktorého prípadu. Rozumne totiž možno predpokladať, že nevyjadrenie nazerania na skutkové otázky za situácie, keď žalobcom tvrdený skutkový dej nebude sporný, alebo ak vo veci prakticky ide len o posúdenie právnej otázky, objektívne neuberie spravodlivosti toľko, ako v rovnakej procesnej situácii opomenutie prezentácie predbežného náhľadu na spôsob jej právneho posúdenia. I v takomto prípade, prirodzene, nemožno úplne rovnako hodnotiť dopad na spravodlivosť nevyjadrenia predbežného právneho posúdenia veci za situácie, keď je rozhodujúca právna otázka zrejmá, je predmetom argumentačnej aktivity strán, alebo bol pre ňu vytvorený dostatočný procesný priestor, oproti situácii, keď je táto celkom iste mimo pozornosti strán a o smerovaní a o konečnom spôsobe právneho posúdenia veci súdom sa strany dozvedia až z odôvodnenia rozhodnutia. Napokon inak z hľadiska intenzity dopadu na možnosť uplatňovať procesné práva je potrebné nazerať na nevyjadrenie predbežného právneho posúdenia veci súdom podľa citovaného ust. § 181 ods. 2 C.s.p. v prípade, keď rozhodnutie vo veci spočíva na vyriešení len právnej otázky, oproti situácii, keď ostali sporným alebo sú mimo pozornosti strán skutkové otázky, závislé práve od spôsobu právneho posúdenia veci, vo vzťahu ku ktorým boli prípustné prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.
22. Z obsahu spisu podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že prvoinštančný súd skutočne, tak ako to žalovaný v odvolaní namieta, pred rozhodnutím vo veci formálne neoboznámil strany sporu s tým, ako vec predbežne právne hodnotí. V okolnostiach prípadu je však nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že tvrdenia a argumentácia strán už od úvodného štádia ukázali na skutkový základ sporu, ktorý charakter si konanie zachovalo prakticky v celom jeho prvoinštančnom priebehu. Svoj náhľad na spôsob právneho posúdenia veci súd prvej inštancie zrozumiteľne vyjadril už v jeho skoršom rozhodnutí v tejto veci, proti ktorému žalovaný nemal právnych námietok a tieto neprezentoval ani v ďalšom konaní. Súd prvej inštancie sa v novom rozhodnutí nijak neodchýlil od pôvodného spôsobu právneho posúdenia veci a tento zrozumiteľne a presvedčivo vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tým bol materiálne vytvorený ďalší procesný priestor na vecnú polemiku o rozhodujúcich právnych otázkach tiež v odvolacom konaní. Pokiaľ teda žalovaný napriek svojej dovtedajšej nečinnosti čo do právnej argumentácie mal k napadnutému rozsudku konkrétne právne výhrady, mal priestor namietať ich v odvolaní. I tento priestor však žalovaný materiálne nevyužil, nakoľko v odvolaní sa, pokiaľ ide o právnu stránku veci, obmedzil len na prezentáciu úplne novej právnej argumentácie o nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, opierajúcej sa o dovtedy netvrdenú skutočnosť, že prevádzkovateľom motorového vozidla Peugeot 309, EČ Y. bola v čase dopravnej nehody jeho manželka. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta mimo iného tiež nepredvídateľnosť spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, paradoxne práve táto jeho argumentácia je prekvapivou, a to nielen tým, že sa o nej zmieňuje až v odvolacom konaní, ale i vo svetle skutočnosti, že v priebehu konania sám tvrdil (na pojednávaní dňa 14.10.2014), že motorové vozidlo Peugeot 309, EČ Y. nadobudol kúpou a i podľa osvedčenia o evidencii, ktoré je obsahom vyšetrovacieho spisu, bol v čase dopravnej nehody jeho vlastníkom a držiteľom. V kontexte celého priebehu (por. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8.10.2009) sa preto konanie voči žalovanému len z dôvodu zrejmej nedôslednosti prvoinštančného súdu pri realizácii povinnosti podľa ust. § 181 ods. 2 C.s.p., nejaví byť v konečnom dôsledku nespravodlivé. Nemožno totiž, napriek konštatovaniu pochybenia súdu prvej inštancie, pri hodnotení jeho dopadu na právo žalovaného na spravodlivé konanie, prehliadnuť, že i bez formálneho upovedomenia o predbežnom právnom posúdení veci, stalo sa právne nazeranie na vec súdom prvej inštancie zrejmým a žalovaný mal reálny procesný priestor ovplyvniť ho svojou argumentáciou a nezohľadniť tiež i fakt, že odlišná právna argumentácia žalovaného je jednak založená na neprípustnej skutkovej novote (§ 366 C.s.p.) a jednak, spočíva na celkom nesprávnom názore o osobe zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorou je, podľa v právnej praxi jednotne interpretovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, popri sebe osoba, ktorá škodu spôsobila ( § 420 ods. 1) i prevádzateľ motorového vozidla (§
427 ods. 2). Na podporu správnosti týchto svojich úvah odvolací súd poukazuje na závery formulované v obdobnej otázke (následky porušenia ust. § 118 ods. 2 O.s.p.) NS SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/137/2017 zo dňa 27.9.2018, v zmysle ktorých “Z povahy tejto procesnej povinnosti (pozn. odvolacieho súdu: uviesť, ktoré významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli) je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaná v predmetnej veci aj využila. Bolo by neefektívne, ba až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie § 118 ods. 2 O.s.p. súdom prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a z tohto dôvodu zrušovať v dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie, hoci strana sporu mala možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v opravnom konaní a hoci mala možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdov v základnom konaní z odôvodnení ich rozhodnutí. Preto uvedená námietka, aj keby bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t. j. porušenie základných zásad občianskeho súdneho konania, a teda odňatie možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“
23. Ťažiskovým objektom odvolacích námietok žalovaného bol rozhodujúci skutkový záver súdu prvej inštancie, že v čase dopravnej nehody žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Podľa žalovaného je tento skutkový nález prvoinštančného súdu výsledkom nesprávneho hodnotenia dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a tiež aj neúplného dokazovania (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.).
24. Vo všeobecnosti k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (por. napr. rozhodnutie NS SR 1 MCdo 4/2009).
25. Odvolací súd v úvahách, ktorými sa prvoinštančný súd riadil pri hodnotení dôkazov, majúcich výpovednú hodnotu k sporným časovým súvislostiam požitia alkoholu žalovaným, nevzhliadol odklon od týchto právnou praxou aprobovaných kritérií. Zároveň súd prvej inštancie pri formovaní napadnutého rozhodnutia mal na zreteli tiež právny názor v otázke spôsobu hodnotenia nepriamych dôkazov, ktorý odvolací súd zaujal v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11Co/359/2016 zo dňa 9.4.2018. V tomto právnom názore odvolací súd síce na jednej strane prisvedčil argumentácii žalovaného, ktorú zopakoval aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku, že podľa záverov právnej praxe skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že táto skutočnosť sa naozaj stala (že je pravdivá), a teda že nestačí len, že prichádza do úvahy možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť), zároveň ale akcentoval, že právna prax za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej skutočnosti nepovažuje taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý zakladá rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho nemožno v okolnostiach prípadu považovať za vierohodný. To inak povedané znamená, pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov síce vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné, že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, pokiaľ možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť nestala je nelogická, rozumovo pochybná alebo nevierohodná, je potrebné takúto spornú skutočnosť považovať za preukázanú.
26. Podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd správne usúdil, že síce priamy dôkaz tvrdenia žalobcu, že žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu vykonaný nebol, v konaní však boli objektivizované také skutočnosti, ktoré vo vzájomnej súvislosti, časovej a vecnej previazanosti, nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí. I podľa názoru odvolacieho súdu, zo skutkových premís
1/ žalovaný bol pred nehodou vykázaný z pracoviska pre podozrenie, že je pod vplyvom alkoholu, 2/ u žalovaného bola po dopravnej nehode zistená prítomnosť alkoholu v krvi a 3/ nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že žalovaný požil alkohol v čase medzi dopravnou nehodou a vykonaním skúšky na alkohol, je možné vyvodiť logický skutkový záver, že žalovaný bol pod vplyvom alkoholu už v čase dopravnej nehody. So žalovaným možno súhlasiť v tom, že vykonanými dôkazmi objektívne nedošlo k vyvráteniu jeho skutkovej verzie o požití alkoholu po dopravnej nehode, ktorá v sebe subsumovala tiež jeho tvrdenia o možnosti, že v čase medzi zistením prítomnosti alkoholu na pracovisku a dopravnou nehodou uplynula dostatočne dlhá doba, počas ktorej stav jeho alkoholového opojenia mohol pominúť, že po dopravnej nehode mu mohol alkohol niekto ponúknuť na tlmenie bolesti, že alkohol mohol mať aj pri sebe, keďže jeho prítomnosť nebola zisťovaná osobnou prehliadkou, alebo sa mohol nachádzať na takom mieste v motorovom vozidle, kde ho policajti zaisťujúci stopy na mieste nehody nehľadali. Takéto zdôvodnenie prítomnosti alkoholu v krvi po dopravnej nehode žalovaným však, podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý prezentoval už v zrušujúcom uznesení, objektívne vyvoláva rozumnú pochybnosť o jeho vierohodnosti, ktorá je umocnená jednak tým, že žalovaný sa na to, čo sa stalo po dopravnej nehode vlastne vôbec nepamätá a jeho vysvetlenie teda má samo o sebe povahu len účelového predpokladu a jednak tiež aj okolnosťami a priebehom udalostí po dopravnej nehode, vo svetle ktorých je konzumácia alkoholu žalovaným po dopravnej nehode prakticky nemysliteľná. Za reálnu odvolací súd objektívne nepovažoval možnosť, aby mal žalovaný alkohol v aute a policajti, ktorí do súpisu na mieste zaistených vecí poňali napríklad aj takú nepodstatnú drobnosť ako napríklad aj slúchadlá, ktoré mal žalovaný vo vrecku vesty v batožinovom priestore motorového vozidla, by tak závažnú skutočnosť opomenuli deklarovať. Je tiež len ťažko predstaviteľné, že prítomnosť fľaše u žalovaného by zostala bez povšimnutia lekárov a zdravotníckeho personálu, ktorí žalovaného po dopravnej nehode ošetrovali, prevážali do nemocnice a prijímali na hospitalizáciu, už vôbec nie za situácie, keď javil známky alkoholového opojenia a vyšetrenie na prítomnosť alkoholu v krvi bolo pozitívne. Imaginárnou sa odvolaciemu súdu javí byť tiež situácia, ktorú ako skutkovú alternatívu odvolateľ pripúšťa, pri ktorej by niekto podal žalovanému alkohol na mieste evidentne veľmi závažnej dopravnej nehody s niekoľkými ťažko zranenými a tiež so zrejmým tragickým následkom. V úvahách vedúcich k spravodlivému usporiadaniu pomerov odvolací súd nemohol pripustiť, aby skutkový záver o tom, že žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, bol vylúčený len na podklade faktu stúpajúcej koncentrácie alkoholu v jeho krvi po dopravnej nehode. V konečnom dôsledku by tým pripustil, že požitie (i ďalšie) alkoholu tesne pred jazdou a dokonca ešte lepšie aj počas nej, predstavuje účinný spôsob sťaženia ak nie úplného vylúčenia preukázania, že takáto osoba spôsobila dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že na rozdiel od trestného konania, v ktorom prítomnosť alkoholu v krvi žalovaného mala význam pre posúdenie jeho schopnosti viesť motorové vozidlo a pre kvalifikáciu prečinu, v tomto spore nemal rozsah alkoholového opojenia žalovaného pre posúdenie uplatneného nároku žiaden význam, nakoľko pre vznik postihového práva podľa ust. § 12 ods. 1 písm. a) zák. č. 381/2001 Zb. je súvislosť medzi spôsobenou škodou a mierou poklesu schopnosti viesť motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu bezvýznamnou kategóriou. Z pohľadu i tejto skutočnosti je záver súdu prvej inštancie o nadbytočnosti odborného vysvetlenia postupnosti vstrebávania alkoholu v krvi plne opodstatnený, pričom správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie upriamil pozornosť tiež na to, že exkurz do tejto problematiky urobila v posudkovej časti znaleckého posudku znalkyňa MVDr. Lýdia Slosarčíková.
27. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkových zistení na podklade argumentácie majúcej za cieľ spochybniť vierohodnosť vypočutých svedkov, považuje odvolací súd za potrebné poznamenať niekoľko zásadných skutočností. V prvom rade je potrebné vyzdvihnúť, že podkladom pre rozhodujúce skutkové závery súdu prvej inštancie boli z odvolateľom namietaných svedkov len skutočnosti prezentované Ing. X. J. v priebehu trestného konania, či už v podobe pracovného posudku alebo jeho svedeckej výpovede. Pokiaľ ide o výpovede ostatných svedkov, tieto aj keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku spomenul a ozrejmil tiež ich podstatný obsah, evidentne sa na formovaní rozhodujúcich skutkových zistení priamo nepodieľali. Pokiaľ ide o „svedeckú výpoveď“ H.. X. Lapdavského, odvolací súd vo všeobecnosti upriamuje pozornosť na to, že z hľadiska spôsobu hodnotenia je potrebné mať na zreteli, že posúdenie vierohodnosti svedka súd podľa právnou praxou aprobovaných kritérií hodnotí najmä so zreteľom na existenciu jeho vzťahu k stranám alebo k veci, s prihliadnutím tiež na jeho rozumovú duševnú úroveň, na okolnosti, za ktorých vnímal skutočnosti o ktorých vypovedal, ďalej s ohľadom tiež na spôsob reprodukcie týchto skutočností (vnútornú jednotnosť prezentovaných skutočností), vzájomnú konzistentnosť s inými dôkazmi a chovanie sa pri výsluchu. Žalovaný vierohodnosť Ing. X. J. z hľadiska týchto parametrov nenamietal. Pokiaľ ide o skutočnosť, že
táto osoba neuviedla kľúčové skutočnosti pod hrozbou vyplývajúcou z poučenia o následkoch krivej výpovede, a naopak uviedla ich sčasti pod tlakom okolností vyplývajúcich z jeho zaistenia, odvolací súd uznáva, že na svedka mohli tieto faktory pôsobiť, nevzhliadol však akýkoľvek priestor pre úvahu, že tým mohlo dôjsť k ovplyvneniu smerovania či obsahu svedeckej výpovede a už vôbec nie práve v neprospech žalovaného.
28. Odvolateľ sa napokon mýli tiež v názore o akejsi záväznosti spôsobu posúdenia rozhodujúcich skutkových otázok v trestnom konaní. Odhliadnuc od toho, že uvedené konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom, ktorým súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný v zmysle ust. § 193 posledná veta a contrario C.s.p., žalovaný si vo svojej argumentácii neuvedomil tiež, že záväzný pre strany je vždy len výrok právoplatného rozhodnutia súdu (§ 228 ods. 1 C.s.p.) a nie jeho dôvody, a preto formálne nič nebráni súdu posúdiť rovnakú otázku medzi tými istými subjektmi inak, než to urobil súd v inom konaní. Materiálna zábrana odlišného právneho posúdenia veci pramení z očakávania vzájomnej konzistentnosti rozhodnutí, vyplývajúceho z jedného z kľúčových princípov civilného sporového konania
- princípu právnej istoty. Stav právnej istoty je však potrebné hodnotiť vždy v organickej súvislosti s ďalšími nosnými atribútmi konania - mimo iných tiež zásadami zákonnosti a spravodlivej ochrany ohrozených a porušených práv, z ktorých vyplýva nevyhnutnosť posúdiť právny vzťah ako predbežnú otázku prioritne nie podľa toho, ako to urobil sudca v inom konaní, ale predovšetkým podľa platnej právnej úpravy a s prihliadnutím v každom prípade tiež na skutkové a právne osobitosti prípadu. Spravodlivosti totiž bude učinené zadosť aj v prípade odlišného právneho posúdenie rovnakej právnej situácie, pokiaľ je ale potreba takéhoto odklonu dôkladne odôvodnená (Čl. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie v tomto zmysle v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo vysvetlil úvahy, na podklade ktorých dospel k záveru, že žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu.
29. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie ako v napadnutom vyhovujúcom výroku, tak aj v napadnutom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore, pri absencii skutočností odôvodňujúcich mimoriadne nepriznanie nároku na náhradu trov konania celkom alebo sčasti podľa ust. § 257 C.s.p.
30. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
31. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu, ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia citovaného ustanovenia zákona pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942).
32. Podľa posúdenia odvolacieho súdu odvolacia námietka žalovaného, vystavaná na len na všeobecne formulovanom argumente, že on je sociálne odkázaný a žalobca je najväčšou poisťovňou na Slovensku, bez ďalšieho požiadavku výnimočnosti nespĺňa, a preto nie je naplnená jedna zo základných podmienok pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p.
33. Pokiaľ odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil dôvod, pre ktorý nevyhovel jeho návrhu na predĺženie paričnej lehoty, odvolací súd upriamuje pozornosť na bod 46 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd vyjadril, že tomuto návrhu nevyhovel preto, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal existenciu dôvodu, pre ktorý navrhoval vykonanie peňažného plnenia v splátkach. Táto odvolacia námietka žalovaného teda evidentne spočíva na tvrdení takého nedostatku, ktorý objektívne nezodpovedá skutočnosti.
34. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
35. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
36. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)