Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/14/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: OVB Allfinanz Slovensko a.s., so sídlom Kukuričná 8, 832 48 Bratislava 3, IČO: 31 361 358, proti žalovanému: P. J., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX J., štátny občan SR, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Danielom Malikom, advokátom, so sídlom N. XXXX/X, XXX XX J., v konaní o zaplatenie 11.116,82 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. -298 zo dňa 18. mája 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. -298 zo dňa 18. mája 2018 v napadnutých výrokoch I., II. a IV., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.105,79 Eur s príslušenstvom, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky v sume 40 Eur, ako i vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“), výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.105,79 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.214,02 Eur od 16.5.2015 do 10.3.2016, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.897,44 Eur od 11.3.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. konanie v časti 11,03 Eur a úroku z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 5,81 Eur od 16.5.2015 do 10.3.2016 a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5,22 Eur od 11.3.2016 až do zaplatenia zastavil, výrokom IV. rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému právo na 99 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Okresný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom dňa 15.7.2016, voči ktorému v zákonnej lehote podal žalovaný odpor.

3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, 13/1991 Zb. (ďalej aj len „“), , , Nariadenia Vlády SR č. 21/2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , , Nariadenia vlády č. okresný súd žalobe vyhovel. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a medzi

stranami ani nebolo sporné, že žalobca je podnikateľom v zmysle , je akciovou spoločnosťou a žalovaný vykonával sprostredkovateľskú činnosť ako finančný agent a v zmysle o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve. S poukazom na tohto zákona je činnosť žalovaného a to finančné sprostredkovanie vykonávané podľa tohto zákona podnikaním, keďže obidve strany záväzkového vzťahu sú podnikateľmi, a teda s odkazom na ich záväzkový vzťah sa bude spravovať .

4. Vykonaným dokazovaním tiež bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 13.11.2013 Zmluvu označenú ako Zmluvu o spolupráci v súlade s . V tejto zmluve žalovaný vystupuje ako „spolupracovník“. Predmetom zmluvy v zmysle čl. III., bod 3.1. je okrem iného činnosť spolupracovníka spočívajúca vo finančnom sprostredkovaní, v rozsahu jeho registrácie podľa predchádzajúceho článku zmluvy, teda vyvíjanie činnosti finančného sprostredkovania spolupracovníka v mene OVB pre zmluvných partnerov OVB tak, aby zmluvný partneri OVB mali možnosť uzavrieť zmluvy s klientmi na vybrané produkty ako i následnú starostlivosť o klientov, s ktorými spolupracovník sprostredkoval uzavretie zmluvy. Z konania vyplynulo, že žalobca má zmluvných partnerov, ktorými sú poisťovne a žalovaný vykonáva v prospech žalobcu činnosť, aby títo partneri žalobcu mali možnosť uzavrieť zmluvy s konkrétnymi osobami. Žalovaný mal postavenie podriadeného finančného agenta, ktorý sprostredkovateľskú činnosť vykonával za odplatu. Tiež bolo preukázané, že odmena - provízia bola vyplácaná tak, že ak činnosťou žalovaného došlo k uzavretiu zmluvy medzi klientom - konkrétnou fyzickou osobou a poisťovňou, tak poisťovňa vyplatila za sprostredkovanie tejto zmluvy odmenu nie žalovanému, ale žalobcovi a žalobca následne dohodnutú odmenu vyplatil žalovanému. Povinnosť zaplatiť províziu spolupracovníkovi vyplýva pre žalobcu z čl. III., bod 4.1., veta prvá Zmluvy, avšak vyplatenie provízie ako takej nie je predmetom tohto sporu. Predmetom tohto sporu je uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalovanú sumu titulom vrátenia už skôr vyplatenej provízie za finančné sprostredkovanie - storno províziu. V zmysle čl. IV., bod 4.1., veta druhá spôsob výpočtu provízie, podmienky pre vznik povinnosti spolupracovníka vrátiť už vyplatenú províziu, pravidlá tvorby storno rezervy a výpočtu kvóty kvality produkcie, ako aj ďalšie podrobnosti týkajúce sa provízií sú uvedené v províznych listoch a províznej smernici. Súčasne v zmysle čl. IV., bod 4.3. Zmluvy o spolupráci, spolupracovník podpisom zmluvy súhlasí s jednostranným započítaním pohľadávok OVB so svojim nárokom na provízie. Súčasťou zmluvy o spolupráci sú podľa čl. III., bod 3.3. okrem iného aj aktuálne provízne listy a aktuálne smernice OVB. Ak žalovaný rozporoval, že by súčasťou zmluvy boli práve tieto aktuálne smernice, resp. tvrdil, že mu neboli spolu so zmluvou doručené, tak z poslednej vety čl. III., bod 3.3. vyplýva, že spolupracovník potvrdzuje, že mu bolo umožnené oboznámiť sa pred uzavretím zmluvy so všetkými jej prílohami, s ich obsahom sa pred uzavretím zmluvy riadne oboznámil a s týmito súhlasí. Súčasne z bodu 3.4. vyplýva, že prílohy zmluvy sú súčasne k dispozícii nepretržite prostredníctvom webových aplikácií extranetu prístupných pre spolupracovníka za použitia prihlasovacieho mena a hesla. Súčasne spolupracovník súhlasil s tým, že OVB je oprávnené tieto prílohy aktualizovať. Z uvedených ustanovení zmluvy teda jednoznačne vyplýva, že súčasťou zmluvy boli aj prílohy a že žalovaný bol s nimi oboznámený a boli mu v aktuálnej podobe neustále k dispozícii na webových aplikáciách. Opak žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal.

5. Žalobca doručil do spisu ako listinný dôkaz smernice OVB od roku 2011 až do roku 2015 s tým, že v čase uzavretia zmluvy platila Smernica o províziách č. 1/2013. Svoj nárok žalobca na vrátenie tzv. storno provízie opieral okrem iného o dôkaz, ktorým boli provízne výpisy, ktoré vypovedajú o tom, aká provízia bola žalovanému vyplatená, resp. na akú storno províziu vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok. Ako vyplýva z provízneho výpisu z 19.3.2015, je to provízny výpis za mesiac predchádzajúci, teda za február 2015, kedy posledný krát bola žalovanému vyplatená provízia v sume 3.542,72 Eur. Z ďalšieho provízneho výpisu z 19.4.2015 vystaveného za obchodný mesiac marec 2015 vyplýva konečný stav provízneho konta - 2.671,14 Eur. Žalobca predložil do spisu všetky provízne výpisy od marca 2015 až do júna 2016, ktorý posledný výpis je za obchodný mesiac máj 2015 s tým, že vždy každý ďalší mesiac, až po mesiac jún 2016 zohľadňuje konečný stav provízneho konta definitívny, teda zohľadňuje aj stav províznych kont za prechádzajúce mesiace a ako teda vyplýva z posledného provízneho výpisu zo dňa 18.6.2016, za obchodný mesiac máj 2016 bol celkový stav provízneho konta - 11.116,82 Eur, čo je suma, ktorá je predmetom sporu. Záporné provízne konto u žalovaného vzniklo titulom uplatnených storno provízií zo strany žalobcu, na ktoré v zmysle čl. VII. bod 7.10. Zmluvy o spolupráci má nárok, lebo v zmysle tohto dojednania platí, že v deň skončenia zmluvy je spolupracovník povinný vrátiť OVB províziu, na ktorej vrátenie mu vznikla povinnosť v dôsledku storna uplatneného partnerom. Ak povinnosť spolupracovníka vrátiť OVB províziu podľa predchádzajúcej vety vznikne po skončení tejto zmluvy,

je spolupracovník povinný vrátiť OVB províziu bezodkladne po vzniku tejto povinnosti. Z uvedeného dojednania vyplýva a žalobca aj predloženými listinami od jednotlivých poisťovní preukázal, že poisťovne ako partneri žalobcu uplatnili voči žalobcovi storno, a teda následne v zmysle čl. VII. bod 7.10. vrátiť toto storno vzniklo aj spolupracovníkovi, teda žalovanému voči žalobcovi. Uplatnenie storna od jednotlivých provízií bolo preukázané potvrdeniami, a to spoločnosťou BASLER zo dňa 31.10.2016, ďalej ČSOB poisťovne, ktoré potvrdenie nie je datované, ale svedčí o dátumoch storna za obdobie rokov 2015 a 2016, ďalej od poisťovne GENERALI zo dňa 14.11.2016 spoločnosti MetLife zo dňa 3.11.2016, poisťovne UNIQUA zo dňa 2.11.2016, spoločnosti KOOPERATIVA Vienna Insurance Group bez dátumu, ktorá svedčí o uplatnených stornách za rok 2015 (č.l. 104), NN Životná poisťovňa a.s. potvrdenie zo dňa 11.1.2017 a Allianz - Slovenská poisťovňa a.s.

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, teda Zmluva o spolupráci bola ukončená odstúpením od zmluvy, datovaným 23.3.2015 s tým, že k odstúpeniu dochádza dňom 27.3.2015. Uvedený stav nebol medzi stranami sporný. Keďže si v zmluve žalobca vyhradil možnosť aktualizácie smerníc, tak v čase odstúpenia od zmluvy bola aktuálna smernica 5/2015, v zmysle ktorej podľa čl. III., bod 5 vyplýva, že spolupracovník je povinný vrátiť OVB pomernú časť vyplatenej provízie v prípade, ak v lehote 24 mesiacov, alebo v lehote 36 mesiacov (konkrétna lehota je upravená v províznych listoch) od vyplatenia provízie nebudú klientom nepretržite plnené záväzky zo sprostredkovanej zmluvy, alebo dôjde k zániku - stornu sprostredkovanej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu; a to vo výške zodpovedajúcej pomeru medzi dobou riadneho plnenia lehotných platieb klientom zo sprostredkovanej zmluvy a lehotou stanovenou v províznych listoch. V províznych listoch, ktoré predložil žalobca za obdobie marec 2015 až jún 2016, počnúc výpisom za obchodný mesiac marec, výpisom zo dňa 19.4.2015 a všetky nasledujúce sú uvedené jednotlivé poistné zmluvy od partnerov žalobcu, vo vzťahu ku ktorým žalobca uplatňuje svoj nárok na vrátenie provízie. Výpisy provízií sa nachádzajú na č.l. 12 a nasl. Podrobným výsluchom žalobcu boli vysvetlené jednotlivé záznamy vo výpisoch provízií, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval. Vo výpisoch z provízií, v druhom stĺpci je uvedený kód produktu, kde z jednotlivých províznych listov možno zistiť spôsob ručenia za jednotlivé poistné produkty. Napr. vysvetľoval žalobca, že na výpise provízií zo dňa 19.4.2015 je v poradí prvý obchodný partner žalobcu uvedená spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, v poradí prvá poistná zmluva znejúca na meno klienta T. J. má označenie produktu LFUPX. Z provízneho listu Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., provízny list č. 41 str. 24 vyplýva, že produkt pod označením LFUPX je stanovené ručenie za províziu typu F. Na strane 35 toho istého provízneho listu je ručenie typu F definované tak, že za každý nezaplatený mesiac poistného počas doby ručenia sa uplatní storno vo výške 1/24 z vyplatenej provízie a doba ručenia je 24 mesiacov. Za sprostredkovanie uzatvorenia tejto zmluvy vyplatil žalobca žalovanému 17.1.2014 províziu vo výške 111,25 Eur ako vyplýva z podrobného výpisu provízií zo dňa 17.1.2014 a vzhľadom k tomu, že klient poistné za túto poistnú zmluvu hradil po dobu 15. mesiacov, žalovanému za uzatvorenie tejto zmluvy patrí len 15/24 vyplatenej provízie a 9/24 vyplatenej provízie, t.j. 111,25 Eur je povinný vrátiť žalobcovi. Tento postup ako vysvetlil žalobca a žalovaným nebol rozporovaný je totožný pre všetkých obchodných partnerov - poisťovne.

7. Okresný súd uviedol, že hlavným dôkazom, ktorým žalobca preukazuje výšku svojho nároku, sú predovšetkým provízne výpisy (provízne kontá). „Pokiaľ ide o jednotlivé položky v týchto províznych kontách, ako boli zaúčtovávané, tieto vysvetlil podrobne žalobca a žalovaný toto vysvetlenie žiadnym spôsobom nerozporoval, a teda okresný súd si ho osvojil. Z výpisu z províznych kont, pokiaľ ide o prvý stĺpec, tento informuje, o aký druh provízie ide: A - získateľská provízia je provízia za získanie nového obchodu bez ohľadu na to, či nový obchod získal žalovaný, alebo jemu priamy podriadený spolupracovník; D - dynamika je provízia za dojednanie poistnej zmluvy s navýšeným poistným z dôvodu indexácie (dynamizácie poistného); B - bepro je provízia, podľa dodatku k zmluve o spolupráci zo dňa 1.5.2014 je táto definovaná ako provízia za starostlivosť o kmeť klientov. Druhý stĺpec provízia + svedčí o nároku na zaúčtovanie kladnej provízie, teda na províziu, na ktorú žalovanému v tom, ktorom mesiaci vznikol nárok. Tretí stĺpec ako provízia - S obsahuje súčet storno provízií, ktoré boli žalovanému za tento obchodný mesiac zaúčtované a ku ktorým disponuje žalobca od obchodných partnerov informáciu o dôvode storna.“ Posledný, štvrtý stĺpec provízia mínus R znamená storno uplatnené partnerom, ku ktorému partner neposkytuje informácie o dôvodoch storna provízie alebo dátume. Z posledného piateho stĺpca z posledného riadku vyplýva, či žalovanému vznikol nárok na vyplatenie provízie, resp. naopak, či žalobcovi vznikol nárok na vrátenie storno provízie, a to v prípade, že tam uvedená položka je označená záporným znamienkom. V podstate z celého dokazovania vyplynulo, že žalobca žalovanému vyplácal provízie preddavkovo a až uplynutím 24 mesiacov (36 mesiacov) od ich vyplatenia, sa preddavkovo

vyplatená provízia považuje za zaslúženú. V prípade, že zaslúžená nie je v zmysle vyššie uvedených odkazov na zmluvu a smernicu, vzniká povinnosť žalovaného preddavkovo vyplatenú províziu vrátiť. Na základe vyššie uvedeného potom výsledná žalovaná suma vyplýva a je preukázaná z provízneho výpisu (provízneho konta) zo dňa 18.6.2016 za obchodný mesiac máj/2016, ktorý stav provízneho konta je záporný - teda - 11.116,82 Eur, ktorá suma zohľadňuje a tvorí sumár províznych výpisov aj za mesiace predchádzajúce.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že súčasťou nároku je aj pohľadávka za využívanie služieb VPS a táto bola preukázaná s tým, že počas trvania zmluvy žalovaný objednal u žalobcu objednávkou zo dňa 28.1.2015 VPS, teda virtuálnu privátnu sieť, ktorej služby mal záujem využívať a poskytovala ich spoločnosť Orange s.r.o. a súhlasil s tým, že za využité služby mu žalobca bude vystavovať faktúru. Mesačná cena paušálu bola stanovená dohodou na 31,08 Eur. Za obdobie jedného mesiaca, teda od 17.3.2015 do 16.4.2015 bola spomínaná služba žalobcom vyúčtovaná žalovanému vo výške 31,08 Eur, čo preukazuje faktúra č. FT-156601 a táto faktúra je súčasťou a je zaúčtovaná v províznom výpise zo dňa 19.4.2015. Z tohto výpisu vyplývalo, že za obchodný mesiac marec 2015 žalovanému nevznikol nárok na vyplatenie provízie kladne, ale vznikla mu povinnosť vrátiť storno províziu vo výške 2.648,73 Eur a k tejto sume bola pripočítaná suma faktúry 31,08 Eur a potom stav provízneho konta bol - 2.671,14 Eur. Vo vzťahu k obrane žalovaného, že časť storno provízií nebol povinný vrátiť, lebo boli označené položkou bez ručenia, žalovaný vysvetlil, že produkt KA je poistnou zmluvou poistného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a v podstate sa týka len poisťovne KOOPERATIVA a za sprostredkovanie tohto produktu vyplácala poisťovňa KOOPERATIVA províziu pomerne, podľa frekvencie úhrad poistného klientom, to znamená, že ak klient uhradí poistné, tak KOOPERATIVA vyplatí províziu žalobcovi a ten následne časť tejto provízie vyplatí žalovanému. Bez ručenia znamená, že pri produkte KA sa neuplatní systém storno provízie 1/24 ako je tomu u iných poistných produktoch. „Žalobca však nakoľko nevedel preukázať spôsob výpočtu storno provízie pri KA, zobral žalobu späť v celkovej sume 11,03 Eur, ako to vyplýva z podrobných províznych výpisov:

- 3/2015 storno provízie za spoločnosť KOOPERATIVA - 1,78 Eur

- 4/2015 storno provízie za spoločnosť KOOPERATIVA - 4,03 Eur

- 5/2015 storno provízie za spoločnosť KOOPERATIVA - 0,14 Eur

- 6/2015 storno provízie za spoločnosť KOOPERATIVA - 0,06 Eur

- 10/2015 storno provízie za spoločnosť KOOPERATIVA - 0,28 Eur.“

9. Okresný súd mal preukázanú pohľadávku žalobcu po čiastočnom späťvzatí v celkovej sume 11.105,79 Eur, preto k jej úhrade žalovaného zaviazal spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania, ktorý úrok z omeškania zmluvne dohodnutý nebol, a preto žalobcovi prislúchal úrok z omeškania v zákonnej výške podľa s použitím Nariadenia vlády SR č. Žalobca si uplatnil úroky v súlade so zákonom, preto mu ich okresný súd v uplatnenej výške priznal. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa pomeru úspechu v súlade s . Žalobca zavinil, že konanie bolo v časti 11,03 Eur s príslušenstvom zastavené, a preto v tejto časti bol úspešný žalovaný. V zostávajúcej časti išlo o úspech žalobcu.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. „Žalobca po celý čas konania prezentoval svoj nárok voči žalovanému je možné povedať z tzv. nahromadených subjektívnych tabuľkových dát, ním vytvorených, bez reálneho podkladu sprostredkúvaných zmlúv, ktoré v žiadnom prípade nie je možné prezentovať ako objektívne. Samotný rozsah nároku má vychádzať z konkrétnych jednotlivých poistných produktov, ktoré sprostredkovával žalovaný a boli výsledkom sprostredkúvanej zmluvy uzatvorenej medzi klientmi žalobcu a žalobcom prostredníctvom žalovaného. Aj napriek tomu, že žalovaný tieto nedostatky uplatňovaného nároku v priebehu konania vytýkal, tie aj napriek tvrdeniu súdu v bode 8 rozsudku neboli odstránené a neboli objektívne prezentované.“

11. V odvolaní žalovaný uviedol, že na preukázanie relevantných skutočností nebola zo strany žalobcu v priebehu konania predložená ani jedna sprostredkúvaná zmluva, z ktorej by jednoznačne vyplýval rozsah provízie pre žalovaného zo sprostredkovanej činnosti, taktiež ani dôvod skončenia sprostredkúvanej zmluvy, a to konkrétny listinný dôkaz (či už výpoveď, dohoda o skončení resp. zmene), a tým nebol objektívne ustálený rozsah prípadného nároku, ktorý sa viaže na čas uzatvorenia sprostredkúvanej zmluvy. Na preukázanie týchto skutočností predsa nemôžu stačiť „interné tabuľky vytvorené žalobcom a ním prezentované, a to z dôvodu ľahkého ovplyvnenia (jednoducho si tam žalobca

môže dať také údaje, ktoré mu vyhovujú). Taktiež si myslím, že nemôže postačiť ani potvrdenie danej poisťovne o skončení uvedeného produktu, lebo skutočne nie je jasné či naozaj došlo k uvedenému termínu k zmene tak ako to uvádzajú, prípadne k danému času uvádzanej zmeny.“ Tieto nároky musia vychádzať z relevantných skutočností, neovplyvniteľných, ktoré jasne a objektívne určia ich nárok v danom rozsahu a musia sa vzťahovať na konkrétny sprostredkúvaný vzťah. Žalobca v žalobe a v priebehu konania iba načrtol tzv. storno provízie, pričom nepreukázal jednotlivé čiastkové nároky v sume celkového nároku, t.j. presne na základe čoho dospel k týmto čiastkovým nárokom a k celkovej sume nároku. Absentujú objektívne ukazovatele, počnúc zmluvami, listinami o objektívnom skončení daného vzťahu a z toho plynúceho dôvodu a času skončenia, čo má vplyv na samotný nárok žalobcu. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania, pričom žalobca neuniesol v celom rozsahu uplatňovaného nároku dôkazné bremeno, nesprávne ustálil a zistil skutkový stav, a nesprávne rozhodol.

12. Žalovaný v odvolaní uviedol, že okresný súd je povinný riadne odôvodniť splnenie všetkých podmienok obsiahnutých v hypotéze právnej normy. Ak okresný súd splnenie niektorej hypotézy právnej normy neodôvodní, nastáva situácia, kedy nie je jasné, či zistený skutkový stav možno podriadiť pod všetky podmienky obsiahnuté v hypotéze právnej normy, alebo iba pod niektoré z nich, a teda či je možné právnu normu na konkrétny skutkový stav vôbec aplikovať. „Ústavný súd SR v rozhodnutí uviedol ,,Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda v rozpore s a s čl. 6 ods. 1 dohovoru“. V jednom z nálezov Ústavný súd uviedol, že ,,spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery musia byť vymedzené takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú." V otázke povinnosti všeobecných súdov reagovať na argumenty a obranu účastníkov konania ústavný súd uviedol, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. ()“. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. (Nález Ústavného súdu sp. zn. ). Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému priznal právo na trovy konania vrátane trov odvolacieho konania, alebo aby podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalovanému právo na trovy odvolacieho konania.

13. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca. Nosný argument žalovaného v odvolaní spočíval v tvrdení, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukázali uplatňovaný nárok žalobcu. Žalovaný prakticky spochybňuje všetky dôkazy predložené žalobcom a spochybňuje i listiny predložené zo strany partnerov žalobcu. S takýmto názorom žalovaného sa nemožno stotožniť. Žalobca zdôraznil, že žalovaný so žalobcom v oblasti finančného sprostredkovania spolupracoval od roku 2011, a to na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 20.06.2011, v znení jej dodatku - GST zo dňa 01.10.2012 a dodatku - BL zo dňa 01.05.2014 (ďalej aj ako „zmluva o spolupráci“). Prílohami zmluvy o spolupráci boli aktuálne provízne listy (pravidlá pre výpočet a výplatu provízií) a aktuálne smernice OVB (jednou zo smerníc je i smernica o províziách, v ktorej sú nastavené pravidlá pre spôsob výpočtu provízie, podmienky pre vznik povinnosti spolupracovníka (žalovaného) vrátiť už vyplatenú províziu atď.). V zmluve o spolupráci žalovaný potvrdil (ods. 3.3), že mu bolo umožnené oboznámiť sa pred uzavretím zmluvy o spolupráci so všetkými jej prílohami a tieto mu boli zo strany žalobcu neustále k dispozícii aj prostredníctvom webovej aplikácie extranetu žalobcu (ods. 3.4). Skutočnosť, že sa žalovaný s uvedenými prílohami oboznámil, mal za preukázané i súd prvej inštancie (bod 28. rozhodnutia súdu prvej inštancie). Spolupráca medzi oboma stranami prebiehala spôsobom, že za žalovaným sprostredkované zmluvy vyplácal žalobca žalovanému províziu v zmysle províznych listov, ktoré, ako sme už uviedli vyššie, tvorili prílohu k zmluve o spolupráci. Za celý čas vzájomnej spolupráce boli žalovanému zo strany žalobcu vyplatené celkovo provízie v celkovej sume 124.007,31 Eur. Vyplatenie provízií vo forme výpisov z účtov v banke v prospech žalovaného v konaní žalobca predložil. V každom obchodnom mesiaci, v ktorom sú spolupracovníkovi žalobcu (ergo i žalovanému)

vyplácané provízie pritom mohla nastať situácia, že popri nároku príslušného spolupracovníka na vyplatenie provízie vznikne príslušnému spolupracovníkovi aj povinnosť vrátiť časť provízie vo forme storna uplatneného zo strany partnera žalobcu. Spôsob zúčtovania provízií a stornoprovízií v konaní žalobca dostatočne ozrejmil (viď vyjadrenie žalobcu zo dňa 22.08.2017). Aj u žalovaného nastali situácie, kedy dochádzalo k započítaniu pohľadávky žalovaného na províziu s pohľadávkou žalobcu na stornoprovíziu. Z províznych výpisov a z podrobných výpisov provízií jednoznačne vyplývalo, za sprostredkovanie uzatvorenia ktorej zmluvy vznikol žalovanému nárok na vyplatenie provízie a zároveň za zrušenie (storno) ktorej zmluvy došlo k zaúčtovaniu stornoprovízie. Žalobca v súdnom konaní predložil CD nosič, v ktorom sa nachádzajú všetky provízne výpisy od začiatku spolupráce sporových strán. V zmysle ods. 9 čl. III smernice o províziách PROV č. 03/2011, ktorá tvorila prílohu zmluvy o spolupráci, bol žalovaný (spolupracovník) povinný preskúmať každé zúčtovanie provízií z hľadiska správnosti a úplnosti, a to najneskôr do 6 mesiacov odo dňa doručenia výpisu z provízneho konta. Smernica o províziách sa síce postupom času menila, no v každej smernici ostala vyššie uvedená povinnosť zachovaná (smernica platná v roku 2015 len predĺžila túto dobu na 9 mesiacov). Žalovaný za celý čas spolupráce so žalobcom nikdy spôsob vyplácania provízií vrátane uplatnenia storno provízií nenamietal.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že vzhľadom na ods. 3.3 a 3.4 zmluvy o spolupráci a niekoľkoročnú spoluprácu medzi stranami musel žalovaný veľmi dobre poznať spôsob vyplácania provízií, výšku provízií, zúčtovania stornoprovízií a pod. Bolo by naivné a mylné domnievať sa (čo sa zjavne žalovaný snaží docieliť), že žalovaný potom, ako mu bolo vyplatených na províziách vyše 120.000 Eur, začne namietať spôsob ich vyplácania. Argument žalovaného, že žalobca si môže do interných tabuliek zadať údaje, ktoré mu vyhovujú, je scestný a fabulovaný. Žalobca si nemôže dovoliť svojvoľne zapisovať/prispôsobovať údaje z dôvodu, že výšku vyplácaných provízií a uplatňované storná stanovuje obchodný partner a pravidlá pre výpočet a výplatu provízií sú presne stanovené v prílohách zmluvy o spolupráci a sú nepretržite prístupné spolupracovníkom žalobcu (ergo i žalovanému) na webovej aplikácii extranetu žalobcu. V prípade stotožnenia sa s tvrdeniami žalovaného, žeby žalobca „svojvoľne“ upravoval výšky vyplácaných provízií a stornoprovízií, dochádzalo by zo strany žalobcu buď k bezdôvodnému obohateniu, alebo k strate, čo bolo absolútne v rozpore s obchodnými a etickými pravidlami žalobcu. Pravidlá pre výpočet a výplatu provízií sú uvedené v províznych listoch, ktoré tvorili prílohu k zmluve o spolupráci. Z províznych listov pritom jasne žalovanému vyplýval spôsob výpočtu provízie a jej výška. Žalovaný v tomto kontexte v odvolaní argumentoval, že na preukázanie nároku nemôže postačiť potvrdenie danej poisťovne o skončení uvedeného produktu. K tomuto tvrdeniu uviedol, že žalobca predložil zoznamy poistných zmlúv od jednotlivých partnerov, z ktorých je evidentné, koľko zmlúv sprostredkovaných žalovaným u daného partnera bolo stornovaných. Žalobca v konaní zoznamy od partnerov predkladal priebežne, pričom žalovaný ani raz obsah týchto zoznamov nenamietal. Upozornil, že sa jednalo o desiatky stornovaných zmlúv, z ktorých si následne partner uplatnil nárok na vrátenie vyplatenej provízie. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by uvedené zoznamy nemali zodpovedať skutočnosti. Z jednotlivých potvrdení od partnerských spoločností pritom jednoznačne vyplývalo, že k stornu provízie zo strany partnerov došlo, a preto zároveň, s odkazom na bod 7.10 zmluvy o spolupráci vznikla povinnosť žalovaného vrátiť provízie žalobcovi. Upozornil na to, že žalovaný sa k predloženým dôkazom vyjadruje až v odvolaní. V rámci svojej podnikateľskej činnosti žalobca podlieha prísnemu dohľadu zo strany regulátora (NBS). Pokiaľ by žalobca postupoval podľa tvrdení žalovaného (upravoval si tabuľky a partneri by žalobcovi predkladali chybné zoznamy stornovaných zmlúv), riskoval by jednak svoju reputáciu a dobré meno a v neposlednom rade i možnosť odobratia licencie zo strany regulátora, čo si žalobca nemôže za žiadnych okolností dovoliť. K argumentácii žalovaného, či súd prvej inštancie správne ustálil a zistil skutkový stav a k dôkazom žalobcu zdôraznil, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne hodnoverné a nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalovaný podľa žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym hodnoverným spôsobom nerozporoval predložené dôkazy žalobcom, a to najmä v čase, keď žalobca objasňoval jednotlivé dôkazy (záznamy vo výpisoch provízií), nepredložil žalovaný okresnému súdu žiadne relevantné argumenty, ktoré by preukazovali neopodstatnenosť nároku žalobcu a argumentácia žalovaného sa zakladá výlučne na domnienkach a teóriách, v ktorých pokračuje aj vo svojom odvolaní.

15. Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že žalovaný v odvolaní uvádza rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. . Citovaný text z rozhodnutia je vytrhnutý z kontextu z dôvodu, že rozhodnutie sa týkalo sťažovateľky, ktorá namietala zaujatosť zákonnej sudkyne. Ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia totiž ďalej uviedol cit.: „K naplneniu práva sťažovateľky na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou základného práva podľa a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by preto

v tomto v prípade došlo, ak by odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu (reagujúc na argumentáciu sťažovateľky v námietke zaujatosti) zodpovedalo náležitostiam v spojení s , t.j. obsahovalo by dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené.,, Aj napriek odvolaniu sa na v súčasnosti neplatný právny predpis máme za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá i náležitostiam v spojení s , na základe čoho nemožno toto rozhodnutie považovať za arbitrárne.“ Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. podľa ako vecne správny potvrdil.

16. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný k momentu rozhodovania odvolacieho súdu písomne nevyjadril.

17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom v medziach podľa , , bez nariadenia pojednávania s odkazom na a contrario a verejným vyhlásením rozsudku, za splnenia podmienok podľa , v spojení s rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.105,79 Eur s príslušenstvom, vo výroku II., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky v sume 40 Eur a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, potvrdil podľa , ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

18. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

19. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

20. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

21. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

23. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -335 zo dňa 16.10.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského

súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

24. Krajský súd uvádza, že rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaním žalovaného a v rozsahu podaného odvolania a v medziach odvolacích dôvodov vykonal odvolací súd odvolací prieskum za viazanosti skutkovým stavom zisteným okresným súdom, keďže neboli dôvody na zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom a ani na doplnenie dokazovania. Primárne v odvolaní žalovaný tvrdil porušenie práva na spravodlivý proces, ktorým môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentujú určité skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celkom svojom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že s touto argumentáciou žalovaného po vykonaní odvolacieho prieskumu sa nemohol stotožniť. V súvislosti s odvolacími dôvodmi poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so zákonom.

25. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces ( , čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v . Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s , resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd tak dospel k záveru, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z napadnutého rozsudku vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia, a to napriek odvolaniu žalovaného.

26. Rozhodnutiu okresného súdu predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá podľa odvolacieho súdu neznemožnila žalovanému ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani žalovanému nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov, tak ako namietal v odvolaní. Podľa obsahu spisového materiálu bolo žalovanému umožnené, aby označil, navrhol dôkazy. „V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 22.10.2010). Zdôrazňuje na tomto mieste odvolací súd, že je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je postupom, ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane ( ).

27. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 5. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ). Za porušenie základného práva zaručeného v v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu“.

28. Nosnou odvolacou argumentáciou žalovaného bolo tvrdenie, že okresný súd neodstránil nedostatky vytýkané žalovaným k uplatnenému nároku žalobcu, ktoré podľa neho neboli objektívne prezentované. Vyčítal okresnému súdu, že nebola predložená ani jedna sprostredkúvaná zmluva, z ktorej by jednoznačne vyplýval rozsah provízie pre žalovaného zo sprostredkovanej činnosti a taktiež ani dôvod skončenia sprostredkúvanej zmluvy, teda konkrétny listinný dôkaz, a tým podľa žalovaného nebol ustálený rozsah prípadného nároku, ktorý sa viaže na čas uzatvorenia sprostredkúvanej zmluvy. Vyčítal okresnému súdu, že sa uspokojil s internými tabuľkami vytvorenými žalobcom. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd dôsledne oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu. Je zrejmé, že predmetom tohto sporu bolo uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalovanú sumu z titulu vrátenia už skôr vyplatenej provízie za finančné sprostredkovanie - stornoprovíziu. Ak okresný súd poukázal na čl. IV. bod 4.1 veta druhá zmluvy na spôsob výpočtu provízie, podmienky pre vznik povinnosti spolupracovníka vrátiť už vyplatenú províziu, pravidlá tvorby, storno rezervy a výpočtu kvóty kvality produkcie, ako i na ďalšie podrobnosti, tak bolo v ňom dojednané, že sa v zmysle predmetného zmluvného dojednania vychádza z províznych listov a províznych smerníc. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca svoj nárok odôvodňoval poukazom na provízne výpisy, ktoré vypovedajú o tom, aká provízia bola žalovanému vyplatená, resp. na akú stornoprovíziu vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok. V podrobnostiach okresný súd venoval týmto skutočnostiam pozornosť v bode 29. napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zmluvné dojednanie sporových strán, ktoré vyplýva zo zmluvy o spolupráci uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 13.11.2013, bod 4.4.1. „OVB sa zaväzuje zaplatiť spolupracovníkovi províziu podľa podmienok tejto zmluvy, Smernice o províziách (ďalej len „provízna smernica“) a províznych listov. Spôsob výpočtu provízie, podmienky pre vznik povinnosti spolupracovníka vrátiť už vyplatenú províziu, pravidlá tvorby stornorezervy a výpočtu kvóty kvality produkcie, ako aj ďalšie podrobnosti týkajúce sa provízií sú uvedené v províznych listoch a províznej smernici. Zmluvné strany sa dohodli, že pre výšku provízie sú rozhodujúce parametre uzatvorenej zmluvy klienta s partnerom“. Z uvedeného teda vyplýva, že relevantným pre výpočet uplatneného nároku žalobcu boli skutočnosti uvedené v províznych listoch a províznej smernici. Preto argumentácia žalovaného v odvolaní v smere, že „nemôžu stačiť interné tabuľky vytvorené žalobcom“ (rub č.l. 306 spisu), nebolo možné bez ďalšieho vyhodnotiť ako argumentáciu majúcu vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Ak sa dožadoval v rámci podaného odvolania žalovaný konkrétneho listinného dôkazu - výpovede, resp. dohody o skončení, resp. zmene vo vzťahu k dôvodom ukončenia sprostredkúvanej zmluvy, tak odvolací súd poukazuje na Smernicu o províziách č. 1/2013, ktorej pôsobnosť vyhodnocoval okresný súd v bode 29. napadnutého rozsudku, pričom v zmysle bodu 7.7, čl. 7. Trvanie zmluvy ...„OVB je oprávnená odstúpiť od tejto zmluvy formou písomného a spolupracovníkovi doručeného oznámenia ku dňu uvedenému v oznámení, inak ku dňu jeho doručenia v prípade, ak spolupracovník poruší povinnosti podľa článku 4 bod 4.5, článku 6 body 6.4, 6.13 a 6.22 tejto zmluvy a/alebo ak spolupracovník hrubo poruší ustanovenia tejto zmluvy, príp. smerníc vydaných na základe tejto zmluvy alebo záväzné predpisy týkajúce sa finančného trhu a/alebo ak spolupracovník vykonáva alebo sa pokúša o nábor spolupracovníkov pre inú právnickú alebo fyzickú osobu. OVB môže tiež odstúpiť od tejto zmluvy v prípade dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu spolupracovníkom. Dôvodom na odstúpenie od tejto zmluvy je tiež písomná správa nadriadených z obchodnej štruktúry o nadviazaní komunikácie s iným finančným agentom alebo poradcom pôsobiacim mimo OVB. Odstúpením od zmluvy nie je dotknuté právo OVB na náhradu škody“. Ak žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na nedostatky vo vykonanom dokazovaní a v záveroch prijatých okresným súdom, že ak neboli vykonané dôkazy, tak nie je možné určiť dôvod skončenia sprostredkúvanej zmluvy, tak odvolací súd zdôrazňuje dôvod skončenia sprostredkúvanej zmluvy pre posúdenie nároku žalobcu, v danom prípade nie je relevantný, a to s poukazom na čl. III. pod bodom 4 Smernice PROV, v zmysle ktorého. ...„Spolupracovník je povinný vrátiť OVB pomernú časť vyplatenej provízie v prípade, ak v lehote 24 mesiacov alebo v lehote 36 mesiacov (konkrétna lehota je upravená v províznych listoch) od vyplatenia provízie nebudú klientom nepretržite plnené záväzky zo sprostredkovateľskej zmluvy alebo

dôjde k zániku - stornu sprostredkovanej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu; a to vo výške zodpovedajúcej pomeru medzi dobou riadneho plnenia lehotných platieb klientom zo sprostredkovateľskej zmluvy a lehotou stanovou v províznych listoch“. Zároveň odvolací súd v tomto smere poukazuje i na zmluvné dojednanie v zmysle čl. VII. bod 7.10, z ktorého vyplýva ...„v deň skončenia tejto zmluvy je spolupracovník povinný vrátiť OVB províziu, na ktorej vrátenie mu vznikla povinnosť v dôsledku storna uplatneného partnerom. Ak povinnosť spolupracovníka vrátiť OVB províziu podľa predchádzajúcej vety vznikne po skončení tejto zmluvy, je spolupracovník povinný vrátiť OVB províziu bezodkladne po vzniku tejto povinnosti“ (č.l. 8 rub spisu).

29. Len prvé odstránenie akýchkoľvek pochybností, vzhľadom na skutočnosť, že došlo k zániku zmluvy o spolupráci, pričom predmetom vyhodnotenia o uplatnenom nároku žalobcu v súdnom konaní sú skutočnosti vyplývajúce z uzavretého zmluvného vzťahu, poukazuje odvolací súd v tejto rovine na čl. VII. bod 7.9, v zmysle ktorého ...„na základe dohody zmluvných strán odstúpením od zmluvy táto zmluva zaniká okamihom odstúpenia, pričom strany sú povinné sa vzájomne vyrovnať podľa stavu k tomuto dňu. V platnosti však ostávajú tie ustanovenia zmluvy, ktoré upravujú nároky strán v prípade porušenia zmluvných záväzkov, ustanovenia o náhrade škody a ďalšie ustanovenia, u ktorých je zrejmé, že majú platiť i po skončení platnosti zmluvy. Provízie, na ktoré spolupracovníkovi nevznikol nárok do dňa odstúpenia, spolupracovníkovi nepatria.“

30. Vo vzťahu k posúdeniu relevantnosti odvolacích dôvodov žalovaného, len pre úplnosť odvolací súd v rovine svojich záverov považuje za potrebné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. , s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, )“.

31. Ak žalovaný vytýkal v odvolaní okresnému súdu, že žalobe vyhovel, napriek tomu „absentujú objektívne ukazovatele počnúc zmluvami, listinami o objektívnom skončení daného vzťahu a z toho plynúceho dôvodu a času skončenia, čo má vplyv na samotný nárok,“ tak vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvádzané v napadnutom rozsudku okresného súdu, viedli krajský súd k záveru o vecnej správnosti záverov okresného súdu napriek odvolacím námietkam žalobcu. Odvolací súd sa s napadnutým rozsudkom v tejto časti stotožnil, neboli podmienky na zrušenie ani zmenu napadnutého rozsudku, uvedený záver sa potom vzťahuje i na ďalšie napadnuté výroky, a to o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania a tiež paušálnu náhradu v sume 40 Eur.

32. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa , . Vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu a jeho odôvodneniu, odvolací súd uvádza, že: „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho

chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

33. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

34. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej náhrady trov konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.