Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/363/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: GAMIKO s.r.o., so sídlom Bratislava, Pri Starom letisku 1, IČO: 46185691, zastúpenej advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, Nám. Matice Slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Mesto Galanta, IČO: 00305936, so sídlom Mierové námestie 940/1, Galanta, zastúpenému splnomocnenkyňou: Vranovič/Halada, s.r.o. IČO: 3669661, Hlavná 25, Trnava, o zaplatenie 829.847,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 13. februára 2013 č. k. -401 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. marca 2013 č. k. -409, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.

III. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovaného zaplatenia 829.847,97 eur (pôvodne 25.000.000 niekdajších Sk) s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 25.10.2007 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením , , , , , O. z. (z. č. - ) a a ZKV (z. č. o konkurze a vyrovnaní) ako i , a Ob.z. (z. č. - v znení zmien) a vecne tým, že v danej veci sa jedná o občianskoprávny vzťah, ktorý vyplýva z porušenia predkupného práva, keď z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný s R. X. 2.11.2000 uzatvoril dve nájomné zmluvy, predmetom prvej boli nehnuteľnosti a to pozemok parc. č. 68/1 - zastavaná plocha o výmere 4138 m2, pozemok parc. č. 68/8 - zastavaná plocha o výmere 83 m2 k. ú. H. a druhej parc. č. 182/10 zastavaný pozemok a parc. č. 182/11 zastavaný pozemok k. ú. H. (oba pozemky sa nachádzajú pod obchodným domom T. F. v H.) na dobu neurčitú a to od 1.1.2001 a v článku 4 bodu 1 písm. c) si dohodli predkupné právo. Krajský súd v Bratislave uznesením z 28.2.2000 pod sp. zn. - 3K - 200/96 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka R. X. - HM Univerzal Q. XXXX/XX a uznesením zo 14.5.2002 bol ustanovený správca konkurznej podstaty JUDr. E. I., uznesením MÚ Galanta z 27.10.2004 Mestské zastupiteľstvo v Galante schválilo prevod vlastníctva nehnuteľnosti pozemkov a to parc. č. 68/1, 68/8, 182/10 a 182/11 za kúpnu cenu 606 niekdajších Sk za m2, vo vlastníctve Mesta Galanta pre HM Univerzal Galanta spol. s r.o.. Dôvodil, že ešte pred vydaním tohto uznesenia správca konkurznej podstaty listom z 21.10.2004

zaslal primátorovi mesta list, ktorým mu oznámil, že je správcom konkurznej podstaty a predkupné práva, ktoré sa viažu k uvedeným pozemkom a ktoré tvoria konkurznú podstatu boli spísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu a jedinou osobou nakladať s predkupnými právami ex lege je správca konkurznej podstaty, žalovaný listom z 29.10.2004 vyzval R. X., aby sa vyjadril či si uplatňuje predkupné právo. Ďalej správca konkurznej podstaty s právnym predchodcom žalobkyne so spoločnosťou BRASKO spol. s r.o. uzatvoril zmluvu o postúpení súboru pohľadávok dňa 2.2.2007, pričom prílohu tejto zmluvy tvorila špecifikácia súboru B ostatné pohľadávky. Žalovaný uplatnil námietku premlčania s tým, že kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 28.2.2005, správa katastra povolila vklad 2.3.2005 a o tejto skutočnosti sa správca konkurznej podstaty mohol dozvedieť, najneskôr dňa 21.6.2005, kedy správca konkurznej podstaty prevzal od žalovaného list, na základe ktorého sa bezpečne dozvedel o prevode nehnuteľnosti a od tej doby začala plynúť dvojročná premlčacia lehota a keďže žaloba bola podaná dňa 19.10.2007 mal žalovaný za to, že sa tak stalo po uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie námietku žalovaného považoval za nedôvodnú, keď správca konkurznej podstaty sa listom žalovaného dozvedel o tom, že tento pozemky predal, avšak za účelom zistenia rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch dal vyhotoviť znalecký posudok č. 163/2006 z 24.8.2006 a znalecký posudok č. 55/2006 z 19.9.2006 a až po vypracovaní týchto posudkov zistil, že konaním žalovaného, ktorý si u neho neuplatnil predkupné právo vznikla škoda. Keďže znalecké posudky boli vypracované a to prvý dňa 24.8.2006 až od tej doby začína plynúť premlčacia lehota a keďže žaloba bola podaná dňa 19.10.2007, nárok premlčaný nie je. Súd prvej inštancie sa zaoberal i platnosťou zmluvy o postúpení súboru pohľadávok ako aj samotnej špecifikácie pohľadávok v štvrtom kolo speňažovania konkurznej podstaty úpadcu a zistil že zmluva a špecifikácia súboru B - ostatné pohľadávky sú platným právny úkonom, boli uzatvorené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Riešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu alebo nie vzhľadom na vyslovený právny názor Krajského súdu v Trnave odôvodnil tým, že predkupné právo ako právo neprevoditeľné a výlučne patriace oprávnenej osobe nie je postihnuteľné exekúciou, nepatrí do konkurznej podstaty a vyhlásením konkurzu na oprávnenú osobu, oprávnenie nakladať s predkupným právom ani výkon práv a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú na správcu konkurznej podstaty, tzn. žalovaný nemohol porušiť povinnosť ponúknuť nehnuteľnosti na predaj správcovi konkurznej podstaty a v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou. Dodal, že účelom konkurzného konania je speňaženie majetku úpadcu za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľa úpadcu a z tohto rámca vybočuje možnosť nadobudnutia do konkurznej podstaty akejkoľvek majetkovej hodnoty pokiaľ by takéto nadobudnutie malo byť spojené s povinnosťou z podstaty za týmto účelom niečo vydať, je spochybnená možnosť zaplatenia kúpnej ceny, pretože po dobu trvania konkurzu je plnenie úpadcu ako kupujúceho nemožné, keď účelom konkurzu je speňaženie a nie skupovanie ďalších nehnuteľností. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v celkovej sume 40.408,08 eur.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Dôvodila, že súd prvého stupňa nevykonal výsluch svedkov JUDr. E. I. a R. P., keď títo svedkovia mali preukázať nielen skutočnosť, že predkupné právo je ako inštitút, resp. právo neprevoditeľné ale aj skutočnosť, že hoci právo ostáva oprávnenej osobe výkon tohto práva prechádza na správcu konkurznej podstaty a ten ním disponuje v zákonnom dovolenom rozsahu. K predkupnému právu ako neprevoditeľnému právu a k rozsahu konkurznej podstavy dodala, že je rozdiel medzi prevodom a prechodom práva a rozdiel medzi právom osobným, kde je ex lege vylúčená prevoditeľnosť práva a prechodom výkonu práva v zmysle lex specialis, ktorým je Zákon o konkurze a vyrovnaní. Dôvodila, že bez ohľadu na skutočnosť, že predkupné právo má osobný záväzkovo-právny charakter, výkon samotného práva možno v zákonom dovolených prípadoch abstrahovať od nositeľa práva a umožniť právo vykonať inej oprávnenej osobe za súčasnej situácie, kedy povinný bude musieť tento výkon strpieť, poukázala napríklad na prípad nespôsobilosti na právne úkony oprávnenej osoby, za ktorú koná potom opatrovník. Dodala, že správca konkurznej podstaty konal na základe opatrenia Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-3-K200/96-1092 zo dňa 8.8.2006, ktorým súd schválil predaj konkurznej podstaty úpadcu, súčasťou ktorej boli aj pohľadávky uplatnené v tomto konaní. Zdôraznil, že predkupné právo neprešlo na správcu, zostalo zachované úpadcovi, ktorý však po vyhlásení konkurzu stratil akékoľvek

dispozičné oprávnenia k majetku podliehajúcemu konkurzu a teda aj k právam alebo pohľadávkam. Namietala, že právnym názorom odvolacieho súdu o neprevoditeľnosti predkupného práva v rozsahu, že toto právo ani nemohlo patriť do konkurznej podstaty, ktorým názorom sa riadil aj súd prvého stupňa si všeobecné súdy prisvojili úlohu, ktorá im nepatrí, konali nad rámec ústavnej zásady, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon a zasahovali do právomoci konkurzného súdu a mimoinštančného postupu a právomoci preskúmavali rozhodnutie iného súdu. Dodala, že určenie čo podlieha konkurzu vyhlásenému na majetok úpadcu, rovnako aj postup zápisu tohto majetku a jej následný spôsob speňažovania ustanovuje Zákon o konkurze a vyrovnaní ako lex specialis a uviedla, že ak by išlo o neprevoditeľný alebo nespeňažiteľný majetok, správca konkurznej podstaty by ho vylúčil z konkurznej podstavy so súhlasom súdu. Mala za to, že súdy svojim postupom konkludentne schválili konanie úpadcu R. X. HM Univerzal, ktorý sa snažil znížiť hodnotu majetku podliehajúceho konkurzu, keď predkupné právo po dohode so žalovaným obišiel tak, že pozemky, ku ktorým sa predkupné právo vzťahovalo nadobudla spoločnosť HM Univerzal Galanta spol. s r.o., ktorej spoločníkom a konateľom bol práve R. X.. K správcovi konkurznej podstaty ako oprávnenej osobe na uplatnenie predkupného práva uviedla, že súdy nesprávne posúdili, že správca nie je oprávnenou osobou a že nie je ňou súčasne ani úpadca, keď následkom uvedeného predkupné právo zaniklo. Zákon o konkurze a vyrovnaní ani však s takýmto spôsobom zániku predkupného práva nepočítajú a nejde ani o nemožnosť plnenia, nakoľko v prípade nemožnosti plnenia musí ísť o objektívnu nemožnosť, t.j. plnenie všeobecne nemožné pre akéhokoľvek dlžníka. Ak je plnenie nemožné len subjektívne, napr. pre insolventnosť dlžníka, záväzok dlžníka nezaniká ak dlžník neplní, nastanú následky nesplnenia záväzku. Dodala, že samotný úpadca predkupné právo uplatniť nemohol nielen s poukazom na neschopnosť zaplatiť kúpnu cenu ako podstatnú náležitosť, ale aj vzhľadom na ZKV, v zmysle ktorého je úpadca už v čase po doručení návrhu na vyhlásenie konkurzu povinný zdržať sa konania smerujúceho k zmenšeniu jeho majetku s výnimkou bežnej obchodnej činnosti. Zákon o konkurze a vyrovnaní stanovuje, že konkurznú podstatu možno rozšíriť nielen uplatnením odporovacieho práva, ale aj vymáhaním pohľadávok akéhokoľvek druhu a v neposlednom rade prevádzkovaním podniku úpadcu, zaradeniu veci do konkurznej podstaty sa žalovaný ako tretia osoba môže účinne brániť iba postupom podľa ZKV, nakoľko ale už pred podaním žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty došlo k speňaženiu majetku, tretia osoba si nemôže reálne uplatniť právo na súdnu ochranu, pretože tá sa realizuje podaním žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a konkurzný súd ani iný všeobecný súd už nemôže žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva tretej osoby. Uviedla, že žalovaný sa na základe listu správcu konkurznej podstaty, ktorým mu bolo oznámené, že v súpise majetku sú zapísané aj pohľadávky voči žalovanému, mohol domáhať vylúčenia tohto majetku zo súpisu podľa ZKV. Zotrvala na svojom stanovisku, že pokiaľ správca prevádzkuje podnik úpadcu je oprávnený uplatniť predkupné právo, ak tým zhodnotí podnik úpadcu a v čase prevádzkovania podniku úpadcu neexistovala právna úprava umožňujúca súdu zriadiť vecné bremene v prospech vlastníka stavby, spočívajúce v prechode cez priľahlý pozemok a preto v prípade zmeny postoja žalovaného, tento by mohol brániť nájomcom stavby pozemky užívať a to buď fyzicky alebo nevýhodnosťou podmienok za užívanie pozemkov. Dodala, že možnosť uplatnenia predkupného práva správcom, teda vyplývala zo skutočnosti, že správca prevádzkoval podnik, ktorým predmetné predkupné právo bezprostredne vecne súviselo. Namietala, že názor súdu, že správca má primárne majetok speňažovať a nie nadobúdať je v príkrom rozpore s platnou právnou úpravou, obsahom a účelom samotného konkurzu, keď žiadne ustanovenie ZKV nebráni správcovi konkurznej podstaty úpadcu počas konkurzu nadobudnúť vec, správca z výkonu svojej funkcie je povinný dbať na speňažiteľnosť majetku tvoriaceho konkurznú podstatu nielen tým, že bude vykonávať opravu a úpravu veci ako súčasť bežnej údržby, ale bude realizovať finalizáciu dostavby nehnuteľnosti, technickú aj právnu zmenu vecí, pričom sa však nevyhne účelne vynaloženým finančným nákladom na takúto zmenu. Limitovať úlohy a oprávnenia správcu reštriktívnym výkladom a aplikáciou zákona všeobecným súdom mimo konkurzného konania je v rozpore s právnou úpravou a účelom ZKV a súvisiacich aplikovateľných právnych predpisov, správca je jedinou oprávnenou osobou na uplatnenie predkupného práva, pretože správca je podľa osobitného ustanovenia ZKV oprávnený rozhodovať o obchodných záležitostiach podniku, pričom predkupné právo ako majetkové právo patrí podniku. Záverom dodala, že súd v rozpore s obsahom a účelom zákona na základe formálneho a reštriktívneho výkladu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdenia. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej 829.847,97 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 25.10.2007 do zaplatenia a nahradil mu trovy konania alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. K námietke žalobcu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci uviedol, že navrhovaní svedkovia mali podľa žalovaného preukázať skutočnosť, že hoci predkupné právo ostáva ako neprivoditeľné právo oprávnenej osobe, výkon tohto práva prechádza na správcu konkurznej podstaty, keď v tomto prípade ide o otázku výkladu práva nie o skutkovú otázku, ktorú možno preukazovať dôkazmi. K ďalšej námietke, že výkon predkupného práva prešiel na správcu konkurznej podstaty uviedol, že žalobkyňa zanovito pri svojej argumentácii aplikuje neúčinnú právnu normu, keď Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení pred 1.8.2000 neobsahuje ustanovenie o tom, že výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním majetku podstaty prechádza na správcu, ale len oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu (§ 14 ods. 1 písm. a/ ZKV), resp. neobsahuje žiadne ustanovenia týkajúce sa prevádzkovania podniku úpadcu. Nesprávnosť tvrdenia žalobkyne spočíva v tom, že žalobkyňa poukazuje na neúčinnú právu úpravu a účelovo stotožňuje majetok podstaty s majetkom úpadcu a z tohto nesprávne vyvodzuje, že správca konkurznej podstaty je oprávnený na výkon všetkých práv, ktoré patria úpadcovi, keď z účinnej právnej úpravy vyplýva, že správca konkurznej podstavy je oprávnený na výkon tých práv, ktoré tvoria majetok podstaty. Dodal, že práva, ktoré tvoria majetok podstaty tvoria podmnožinu práv, ktoré tvoria majetok úpadcu a oprávnenia správcu sa viažu len na tie práva, ktoré tvoria majetok úpadcu nie na všetky práva úpadcu. K námietke žalobkyne, že všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať nárok na náhradu škody z dôvodu, že bol zapísaný do súpisu konkurznej podstaty ako pohľadávka uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by sa osoba označená žalobkyňou ako dlžník nemohla v súdnom konaní o zaplatenie brániť tým, že žalovaná pohľadávka neexistuje, bez ohľadu na to, či pohľadávka bola zapísaná do súpisu majetku podstaty, resp. či bola speňažená. Argumentácia žalobkyne by znamenala, že súpisom akejkoľvek neexistujúcej pohľadávky do súpisu majetku podstaty a jej speňažením (postúpením) by postupník, veriteľ nadobudol absolútnu istotu exekučného titulu a všeobecný súd by už nemohol rozhodnúť inak. K poslednej námietke žalobcu, že správca konkurznej podstaty je povinný uplatniť predkupné právo pri prevádzkovaní podniku úpadcu a tým zhodnotiť podnik úpadcu opätovne poukázal na nesprávne ustanovenie § 14 ods. 1 ZKV. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnil si i náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby vo výške 2.5013,21 eur (odmena za úkon 2.086,53 eur, paušál 7,81 eur a 20 % DPH).

4. Krajský súd v Trnave rozhodol o odvolaní žalobkyne rozsudkom č.k. -438 zo dňa 25.02.2014, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Na základe žalobkyňou podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením č.k. -830 zo dňa 27.09.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 25.02.2014 sp.zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Jediným dôvodom zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu bola procesná vada podľa spočívajúca v tom, že odvolací súd žalobkyni nedoručil písomné vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Dovolací súd sa k vecnej stránke napadnutého rozhodnutia nevyjadril.

6. Na základe žalobkyňou podanej ústavnej sťažnosti Ústavný súd SR uznesením č.k. -16 zo dňa 11.02.2016, rozhodol o ústavnej sťažnosti žalobkyne, ktorou žalobkyňa namietala porušenie svojich práv rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. -438 zo dňa 25.2.2014 (ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.9.2018) tak, že túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení svojho rozhodnutia Ústavný súd SR poukázal na to, že zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol

postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.

7. Odvolací súd po tom, ako Najvyšší súd SR zrušil jeho rozhodnutie, odstránil vytnutú procesnú vadu a žalobkyni doručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu. Odvolací súd doručil protistrane všetky ďalšie nasledujúce písomné vyjadrenia.

8. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zaslanom odvolaciemu súdu po zrušení jeho rozsudku Najvyšším súdom SR poukázala na to, že Okresný súd Galanta ako aj Krajský súd v Trnave sa vo svojich doterajších rozsudkoch nezaoberali podstatnými, právne a skutkovo relevantnými skutočnosťami, a to: - z akých ustanovení akého zákona vyplýva nemožnosť správcu uplatňovať predkupné právo úpadcu - R. X. v konkurze, Q. XXXX/XX, XXX XX H. (ďalej len „Úpadca“ alebo „R. X.“), - v prípade, ak správca konkurznej podstaty JUDr. E. I., Q. XX, XXX XX P., značka správcu: S404 (ďalej len „Správca“ alebo „E. I.“) nebol oprávnený uplatniť predkupné právo, kto bol oprávnený uplatniť predkupné právo, inými slovami kto je oprávnenou osobou na uplatnenie predkupného práva, - či Správca bol oprávnený rozhodovať o obchodných záležitostiach podniku Úpadcu a robiť za Úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku Úpadcu, - či predkupné právo Úpadcu vyhlásením konkurzu zaniklo a ak áno, na základe akých ustanovení akého zákona, - ak predkupné právo Úpadcovi nezaniklo a ani neprešiel jeho výkon na Správcu, ako sa mohlo realizovať toto predkupné právo Úpadcom, keď oprávnenie nakladať s majetkom úpadcu prešlo na Správcu, ako aj právo Úpadcu nakladať s finančnými prostriedkami Úpadcu potrebnými na uplatnenie predkupného práva.

9. Podľa ust. čl. IV ods. 1 písm. c) Nájomnej zmluvy I a II medzi Žalovaným a Úpadcom došlo k dojednaniam, ktorými vzniklo predkupné právo k Pozemkom záväzkovo-právnej povahy v prospech Úpadcu pred vyhlásením konkurzu na majetok Úpadcu. Po vyhlásení konkurzu na majetok Úpadcu sa Žalovaný rozhodol previesť vlastnícke právo k Pozemkom na tretiu osobu, ktorou nebol ani Úpadca ani Správca, konkrétne Žalovaný ako obec na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva Galanta zo dňa 21.10.2004, č.k. 281/Z-2004 (ďalej len „Uznesenie MZ“) schválilo predaj Pozemkov v prospech kupujúceho - obchodnej spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o.. Konajúce súdy mali vykonaným dokazovaním za preukázané, že Mestské zastupiteľstvo Galanta vyššie uvedeným Uznesením MZ schválilo predaj Pozemkov vo vlastníctve Žalovaného v prospech obchodnej spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o. a súčasne uložilo vedúcemu právneho oddelenia mestského úradu pripraviť kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľnosti, pričom primátor ako štatutárny orgán Žalovaného Uznesenie MZ podpísal. Ešte pred vydaním Uznesenia MZ, Správca listom z 21.10.2004 oznámil primátorovi ako štatutárnemu zástupcovi Žalovaného, že je Správcom konkurznej podstaty Úpadcu, že je zriadené predkupné právo Úpadcu k Pozemkom, že Úpadca ako osoba oprávnená na uplatnenie predkupného práva je v konkurznom konaní a že predkupné práva, ktoré sa viažu k Pozemkom tvoria konkurznú podstatu a boli spísané v súpise konkurznej podstaty Úpadcu, a preto žiadal, aby mestské zastupiteľstvo odložilo rozhodovanie o predaji predmetných nehnuteľností. Po rozhodnutí mestského zastupiteľstva o predaji predmetných pozemkov pre HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o. na ktoré sa vzťahovalo predkupné právo primátor ako štatutárny orgán Žalovaného vyzval Úpadcu, aby sa vyjadril, či si uplatňuje predkupné právo vyplývajúce z nájomných zmlúv a v prípade, že si predkupné právo uplatní, je povinný kúpnu cenu uhradiť do dvoch mesiacov po tejto ponuke. Ak táto doba uplynie márne, predkupné právo zanikne. Na základe výzvy primátora Žalovaného na uplatnenie predkupného práva Úpadca mal taktiež predložiť vyhlásenie Správcu, že si Úpadca predkupné právo neuplatňuje. V danom prípade žiadne vyhlásenie Správca o neuplatnení predkupného práva nevykonal. Aj napriek uvedenej požiadavke primátora ako štatutárneho orgánu Žalovaného o predložení vyhlásenia Správcu o neuplatnení predkupného práva Žalovaný ďalej postupoval tak, že Pozemky predal obchodnej spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o.

10. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že dňa 21.10.2004 mestské zastupiteľstvo Žalovaného Uznesením č. 281/Z-2004 v súlade s ust. (ďalej len „“) rozhodlo o majetkovoprávnom úkone, čo znamená, že vytvorilo vôľu vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, respektíve aký právny úkon obec urobí (vykoná), teda rozhodlo o predaji Pozemkov za kúpnu cenu 606,- Sk za m2 vo vlastníctve Mesta Galanta pre obchodnú spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o., napriek upozorneniu Správcu,

že k predmetným Pozemkom je v zmysle v nájomných zmlúv uzatvorených medzi Žalovaným ako prenajímateľom a Úpadcom ako nájomcom dňa 02.11.2000 zmluvne dohodnuté predkupné právo. V zmysle uvedeného vyplýva, že mestské zastupiteľstvo Žalovaného rozhodlo o majetkovo právnom úkone - predaji Pozemkov tretej osobe prijatím Uznesenia MZ. Starosta obce/primátor mesta nemôže urobiť bez prejavu vôle obce/mesta alebo v rozpore s prejavom vôle obce/mesta vyjadrenom v predchádzajúcom rozhodnutí obecného/mestského zastupiteľstva majetkovoprávny úkon a zaviazať ním obec/mesto, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. V tejto súvislosti je potrebné u obce/mesta ako právnickej osoby (§ 18 ods. 2 písm. c/ O. z. a § 1 ods. 1 Zákona o obecnom zriadení) rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce/mesta o tom, či, respektíve aký právny úkon obec/mesto urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Funkcia štatutárneho orgánu obce/ mesta, ktorým je nesporne starosta obce/primátor mesta, znamená výhradné oprávnenie konať menom obce navonok, t.j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám. Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučne oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok práve v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského oprávnenia. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t.j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (prejaví), je zo zákona rozdelené medzi štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo. Z uvedeného vyplýva, že ak dňa 21.10.2004 mestské zastupiteľstvo Žalovaného Uznesením MZ schválilo predaj Pozemkov za kúpnu cenu 606,- Sk za m2 vo vlastníctve Mesta Galanta pre HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o., potom písomná výzva primátora zo dňa 29.10.2004, doručená dňa 03.11.2004 Úpadcovi na uplatnenie predkupného práva, ktoré vzniklo na základe čl. IV ods. 1 písm. c) Nájomnej zmluvy I a na základe čl. IV ods. 1 písm. c) Nájomnej zmluvy II, v zmysle ktorých má Úpadca predkupné právo k Pozemkom vykonaná po rozhodnutí obecného/mestského zastupiteľstva je absolútne neplatný právny úkon podľa O.z. Uvedený právny názor vyplýva z predchádzajúceho výkladu Zákona o majetku obcí; konkrétne oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t.j. v zmysle ) Zákona o obecnom zriadení a o zmluvnom prevode vlastníctva nehnuteľného majetku patrí do kompetencie obecného/mestského zastupiteľstva pričom starosta nemôže bez prejavu vôle obce, resp. v rozpore s prejavom vôle obce urobiť majetkovo právny úkon za Žalovaného v rozpore s Uznesením MZ. V prípade, ak by Úpadca uplatnil predkupné právo, primátor Žalovaného by nemohol previesť vlastnícke právo k Pozemkom v rozpore s prijatým Uznesením MZ o predaji Pozemkov na obchodnú spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o. Na základe vyššie uvedených skutkových okolností a citovaných ustanovení Zákona o majetku obcí, vyplýva že vo veci konajúce súdy dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, ktorý je navyše nedostatočne zdôvodnený a v niektorých zásadných otázkach nie je vôbec zdôvodnený. Analogicky v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. zo dňa 10.12.2009, Najvyšší súdu ČR považoval uplatnenie predkupného práva starostom obce/primátorom mesta voči konkrétnym osobám a za podmienky vyplatenia konkrétnej ceny za absolútne neplatný právny úkon, pretože obecné/mestské zastupiteľstvo predtým neodsúhlasilo toto uplatnenie konkrétneho predkupného práva za konkrétnych podmienok.

11. V tejto súvislosti je taktiež nesprávny a nezdôvodnený právny záver konajúcich súdov, ktorý je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov, že v zmysle ust. § 603 ods. 3 O.z. porušením predkupného práva nevyplýva pre oprávnenú osobu oprávnenie domáhať sa titulom porušenia predkupného práva náhrady škody. Konajúce súdy to odôvodňujú tak, že v predmetnej veci na základe predkupného práva nevznikol vzťah vecno-právnej povahy, ale že konaním Žalovaného došlo k porušeniu predkupného práva, na kúpu Pozemkov ako záväzkovo-právneho vzťahu, ktoré bolo dohodnuté v Nájomnej zmluve I a Nájomnej zmluve II. S uvedeným právnym názorom bez akejkoľvek právnej argumentácie sa Žalobca nemôže stotožniť a to aj s ohľadom na stanoviská ustálenej rozhodovacej súdnej praxe (porovnaj napr. R 30/2000, rozsudok NSSR ). Súd mal v danom prípade dospieť k správnemu právnemu záveru aj s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax (pozn.: ustálená rozhodovacia prax v posúdení otázky právnych následkov porušenia záväzkového predkupného práva a to vzniku zodpovednostného vzťahu na náhradu škody) k vzniku nároku na náhradu škody a to, že došlo k porušeniu predkupného práva zo strany Žalovaného, pretože Žalovaný nevykonal žiaden platný právny úkon na uplatnenie predkupného práva. Pre rozhodnutie o vzniku nároku na náhradu škody splnením predpokladov zodpovednosti za škodu je právne irelevantné skúmanie právnej otázky, či došlo k zmene osoby oprávnenej uplatniť predkupné právo, ktoré vzniklo časovo pred vyhlásením konkurzu na základe Nájomnej zmluvy I a Nájomnej zmluvy II a nezaniklo ani vyhlásením konkurzu, ani nezaniklo na základe iného právneho

dôvodu. Žalovaný nevyzval na uplatnenie predkupného práva k Pozemkom, čo zakladá prvý predpoklad zodpovednosti za škodu zo strany Žalovaného. Úvahy vo veci konajúcich súdov o tom, či predkupné právo je vylúčené z exekučného konania ako osobné právo patriace iba Úpadcovi, či predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty a či teda na Správcu neprešlo oprávnenie od Úpadcu na uplatnenie predkupného práva je vzhľadom na zistené porušenia pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody právne bezpredmetné. Z uvedeného vyplýva záver, že Žalovaný jednoznačne porušil právo zodpovedajúce predkupnému právu Úpadcu k Pozemkom a toto porušenie zakladá zodpovednostný vzťah na základe ktorého vnikol aj nárok na náhradu škody.

12. Uvedené názory sú právne nesprávne a sú v rozpore s judikatúrou súdov. Žalobca uvádza, že príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou je v danom prípade zrejmá z nasledovných skutočností: 1.) Pozemky vo vlastníctve Žalovaného, ktorý bol osobou povinnou z predkupného práva záväzkovej povahy sú pozemkami priľahlými a zastavanými k stavbám vo vlastníctve Úpadcu. 2.) Stavby vo vlastníctve Úpadcu podliehali konkurzu vyhláseného na majetok Úpadcu. 3.) Po vyhlásení konkurzu Úpadca už nemohol využívať Stavby, pretože Stavby podliehali konkurzu a dispozičné oprávnenie k Stavbám prešlo na Správcu. 4.) Stavby boli postavené na Pozemkoch vo vlastníctve Žalovaného a Stavby fakticky aj právne mohli byť užívané iba spolu s Pozemkami, 5.) Pozemky vo vlastníctve Žalovaného mohol užívať Úpadca a po vyhlásení konkurzu Správca iba na základe užívacieho práva založeného Nájomnou zmluvou I a Nájomnou zmluvou II, pričom právo užívania Pozemkov odvodzoval od Žalovaného ako vlastníka Pozemkov. 6.) Užívacie právo Úpadcu k Pozemkom vo vlastníctve Žalovaného bolo zmluvne „zabezpečené“ predkupným právom Úpadcu záväzkovej povahy k Pozemkom vo vlastníctve Žalovaného. 7.) Z obsahu zmluvných dojednaní uvedených v Nájomných zmluvách je zrejmý zámer Úpadcu pred vyhlásením konkurzu nadobudnúť vlastnícke právo k Pozemkom, keďže ide o Pozemky zastavané a priľahlé k Stavbám vo vlastníctve Úpadcu. Úpadca si z toho dôvodu v danom prípade so žalovaným dojednal zmluvné predkupné právo k Pozemkom. 8.) Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že Správca mal jednoznačný záujem na riešení danej situácie a to uplatnením predkupného práva k Pozemkom v obave o nespeňažiteľnosť Stavieb nachádzajúcich sa na týchto Pozemkoch a tým znížením hodnoty majetku Úpadcu.

13. V ustanovení § 14 ZKV sa uvádzajú procesnoprávne a hmotnoprávne účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu. Zákonodarca presne v ustanovení § 14 ZKV vymedzuje určité hmotno-právne účinky (aj procesno-právne účinky) vyhlásenia konkurzného konania na majetok Úpadcu. Z uvedeného ustanovenia § 14 ZKV nevyplýva hmotnoprávny účinok vyhlásenia konkurzu spočívajúci v zániku predkupného práva úpadcu voči tretím osobám. Právny názor konajúcich súdov ohľadom zániku resp. neexistencie predkupného práva ako hmotného práva Úpadcu z dôvodu vyhlásenia konkurzu je v rozpore s platným znením ZKV, keďže takýto účinok nie je uvedený v ust. § 14 ZKV. Logickým výkladom argumentom a contrario naopak možno dospieť k právnemu záveru, že predkupné právo vyhlásením konkurzu nezaniká, keďže ako hmotné práva zanikajú okrem iných plnomocenstvá (procesné aj hmotnoprávne), návrhy na uzatvorenie zmluvy (oferty), prokúry, príkazy, hmotné práva na (individuálne) uspokojenie veriteľa na oddelené uspokojenie (napríklad záložné práva záložných veriteľov), ak toto právo vzniklo 2 mesiace pred návrhom vyhlásením konkurzu, nesplatné pohľadávky a záväzky týkajúce sa podstaty sa stávajú splatnými, zákaz započítania vzájomných pohľadávok úpadcu s tretími osobami, zánik BSM, ak bol úpadca fyzická osoba a uzatvoril manželstvo pred vyhlásením konkurzu a toto nebolo zrušené pred vyhlásením konkurzu. Žalobca poukazuje na novelu o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorá nadobudla účinnosť 01.08.2000. Táto novela bola legislatívne vykonaná Novelou sa okrem iného prináša rozšírenie právomoci správcu konkurznej podstaty pri prevádzkovaní podniku v konkurze. Podľa ZKV je správca konkurznej podstaty oprávnený rozhodovať o obchodných záležitostiach podniku, robiť za úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, zabezpečiť vedenie účtovníctva a zriaďovať samostatné organizačné zložky podniku. 14. Účelom tejto novely bolo, aby Správca prevádzkovaním podniku v konečnom dôsledku uspokojil pohľadávky veriteľov vo väčšej miere, ako by tomu bolo, ak by podnik neprevádzkoval, ale iba speňažil. Z tejto novely vyplýva, že vyhlásením konkurzu prevádzkovanie podniku nekončí, k zastaveniu prevádzky podniku môže dôjsť iba na základe rozhodnutia konkurzného súdu po predchádzajúcom stanovisku veriteľského výboru. Správca počas prevádzkovania podniku Úpadcu vynakladá náklady za účelom dosiahnutia výnosov z prevádzkovania podniku Úpadcu. Taktiež existuje ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom prevádzkovania podniku (upravené aj v ZKV), kedy nie je sporné, že správca je oprávnený za účelom prevádzkovania podniku zhodnocovať

konkurznú podstatu pri prevádzke podniku Úpadcu; v danom prípade ide o zhodnotenie konkurznej podstaty o kúpu Pozemkov vo vlastníctve žalovaného, s predkupným právom Úpadcu k týmto Pozemkom, ktoré sú priľahkými a zastavanými Pozemkami pre Stavby vo vlastníctve Úpadcu v správe Správcu po vyhlásení konkurzu. Najvyšší súd SR sa otázkou prevádzkovania podnikov zaoberal aj pri posudzovaní oprávnenosti výšky jednotlivých pohľadávok v rozvrhu správcov konkurznej podstaty, kedy je prevádzkovanie podniku, ako aj rozšírenie konkurznej podstaty správcom ustálené rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR.

15. V danej veci je preto dostatočne preukázané, že už v čase vydania Rozsudku II a Rozsudku III bolo právnymi predpismi a ustálenou rozhodovacou praxou súdov upravené nakladanie správcu s majetkom Úpadcu, a to nie iba spôsobom speňažovania. Z toho vyplýva, že dosiahnutie účelu konkurzného konania nie je iba speňažovanie majetku správcom konkurznej podstaty, ale aj iné právne úkony vrátane prijatia darov a dedičstva, prípadne aj uplatnenia predkupného práva, ktoré ale vždy musí sledovať účel ZKV a to majetkovo-právne usporiadanie pomerov Úpadcu. Pri prevádzkovaní podniku Úpadcu navyše dochádza k vynakladaniu finančných prostriedkov zo strany správcu na mzdy zamestnancom, nákup materiálu a iný materiálnych vstupov nevyhnutných pre samotné prevádzkovanie podniku Úpadcu. Podnikanie a prevádzkovanie podniku nie je totiž len o dosahovaní zisku, zisk nie je totožný pojem s výnosmi a na dosiahnutie výnosov je potrebné aj vynaložiť náklady. V danom prípade, ak Úpadca bol podnikateľom a vlastnil Stavby, ktoré svojou povahou slúžili na podnikanie na prevádzkovanie obchodov (pozn.: išlo k obchodné centrá v meste Galanta), je zrejmé, že Správca pri speňažovaní Stavieb bez užívacích práv k Pozemkom by nedosiahol trhový výnos z predaja Stavieb podliehajúcich konkurzu, ak by stratil užívacie právo k Pozemkom. Z uvedeného dôvodu Správca požadoval a uplatňoval predkupné právo k Pozemkom, ktoré ale Žalovaný neakceptoval bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov a tým poškodil konkurznú podstatu na trhovej hodnote Stavieb. Argumentácia ohľadom funkcie a pôsobnosti Správcu v konkurznom konaní zúženom len na speňažovanie majetku podliehajúceho konkurzu je nesprávnym právnym výkladom bez aplikácie ustanovení ZKV o prevádzkovaní podniku a v rozpore s ustálenou konkurznou praxou. Platné znenie ZKV predpokladá nadobudnutie majetku po vyhlásení konkurzu aj v prípadoch - nadobudnutie daru, alebo nadobudnutie dedičstva v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b ZKV. Prípad uplatnenie predkupného práva je analogický s prípadom prijatia daru, alebo dedičstva, ktorý je expressis verbis upravený ZKV. Odmietnutie daru a dedičstva zo strany Úpadcu voči tretím osobám je analogický prípad so vzdaním sa akýchkoľvek práv Úpadcu voči tretím osobám a to vrátane vzdania, alebo neuplatnenia predkupného práva. Odmietnutie, alebo neuplatnenie niektorých práva zo strany Úpadcu voči tretím osobám taktiež dochádza k poškodzovaniu veriteľov v súvislosti výškou ich uspokojovania. Odmietnutie, alebo neuplatnenie predkupného práva zo strany Úpadcu voči tretím osobám taktiež v konkrétnom prípade môže dôjsť k poškodzovaniu veriteľov v súvislosti výškou ich uspokojovania. V danom prípade neuplatnenie predkupného práva zo strany Úpadcu voči Žalovanému došlo k poškodeniu veriteľov v miere uspokojenia ich pohľadávok, keď sa nehnuteľnosti - Stavby podliehajúce konkurzu speňažili za výnos nižší ako by sa dosiahol pri predaji Stavieb spolu s Pozemkami, ktoré sú priľahlé a zastavané k Stavbám. Neuplatnenie predkupného práva zo strany Úpadcu malo byť podmienené súhlasom Správcu tak ako aj primátor ako štatutárny orgán Žalovaného uvádzal vo svojom liste - výzve na uplatnenie predkupného práva. Predmetná výzva však bola vykonaná až po Uznesení MZ, ktorým bol už v danom čase primátor ako štatutárny orgán Žalovaného viazaný a to v zmysle platnej právnej úpravy - Zákona o majetku obcí. Z uvedeného dôvodu je výzva primátora absolútne neplatný právny úkon. Na druhej strane však samotná výzva primátora ako štatutárneho orgánu Žalovaného obsahovala aj oznámenie adresované Úpadcovi, že neuplatnenie predkupného práva má byť podmienené súhlasom Správcu. Z daného vyplýva, že samotný primátor musel mať vedomosť o vyššie uvedenej aplikácii ZKV, a že vzdať sa akéhokoľvek práva Úpadcu voči tretím osobám by malo byť podmienené súhlasom Správcu. K Súhlasu správcu s neuplatnením predkupného práva k Pozemkom však v danom prípade nedošlo a napriek uvedenej výzve primátor naďalej postupoval tak, že podpísal kúpne zmluvy o prevode vlastníckeho práva k Pozemkom na tretiu osobu - obchodnú spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o., čiže primátor tak postupoval v zmysle prijatého Uznesenia MZ o predaji Pozemkov na tretiu osobu - obchodnú spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o. V danom sporovom konaní by mali konajúce súdy zisťovať predpoklady zodpovednosti za škodu z dôvodu porušenia právnej povinnosti, konkrétne porušenia predkupného práva zo strany Žalovaného a nie zaoberať sa hypotetickými a ničím nepodloženými úvahami o insolvencii dlžníka, a tým, že po vyhlásení konkurzu tu predkupné právo nie je; kedy tento právny názor nie je nijakým spôsobom zdôvodnený. V danom prípade mali samotní veritelia Úpadcu záujem na uplatnení predkupného práva,

aby nebola znehodnotená majetková podstata Úpadcu, a práve naopak, aby bol výťažok z majetkovej podstaty vyšší a tým aj veritelia uspokojení vo väčšej miere.

16. Žalobca zastáva názor, že v prípade ak by Žalovaný postupoval správne a teda tak, aby sa dalo hovoriť o správnej časovej a vecnej následnosti, tak by musel konať takto: 1. Mestské zastupiteľstvo Žalovaného by rozhodlo uznesením o predaji nehnuteľností v zmysle o majetku obci (ďalej len „“), spôsobe predaja predmetných nehnuteľností, ako aj zaviazanie primátora na zaslanie výzvy na uplatnenie predkupného práva Žalobcovi (resp. Správcovi), zaviazať na splnenie náležitostí v zmysle (vyvesenie na úradnej tabuli atď.). 2. Zaslanie výzvy na uplatnenie predkupného práva Úpadcovi (resp. Správcovi). 3. Následne po splnení vyššie uvedených bodov by pristúpilo Mestské zastupiteľstvo Žalovaného k prijatiu uznesenia o odpredaji majetku Žalovaného, a to buď Úpadcovi (za ktorého koná Správca) alebo spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o. V konkrétom prípade pristupoval Žalovaný k jednotlivým krokom odpredaja opačne, keď Uznesením MZ rozhodol o odpredaji nehnuteľností konkrétnemu subjektu, a až následne malo prísť k zaslaniu výzvy na uplatnenie predkupného práva. Tento postup pokladá Žalobca okrem iného za postup v rozpore s Uznesením MZ. Aj z tohto postupu Žalovaného nadobúda Žalobca podozrenie, že pri procese predaja nehnuteľností spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o. malo prísť k obídeniu predkupného práva zo strany Žalovaného, čomu nasvedčuje aj to, že výzva na uplatnenie predkupného práva adresovaná Úpadcovi bola zaslaná až po výzve Správcu Žalovanému a súčasne po vydaní Uznesenia MZ. Z Vyjadrenia Žalovaného vyplýva, že predmetné rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, presvedčivé, a to práve na uvádzanú argumentáciu Žalovaného, v zmysle ktorej konajúci súd neriešil, kto je zodpovedný za neuplatnenie predkupného práva k nehnuteľnostiam a v neposlednom rade nevyriešil ani otázku, či vôbec bola podaná výzva na uplatnenie predkupného práva k nehnuteľnostiam (či už Úpadcovi alebo Správcovi).

17. Žalobca poukazuje na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Zbierke stanovísk pod bodom č. 90, sp. zn. zo dňa 17.02.2016, podľa ktorého „Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom.“ Žalobca týmto Rozsudkom NSSR iba potvrdzuje svoju právnu argumentáciu, že pri nakladaní s majetkom obce musí dôjsť k súladu medzi vôľou obce (formou uznesenia obecného zastupiteľstva) a samotným prejavom vôle (konaním starostu ako štatutárneho orgánu obce).

18. Žalovaný zaslal k vyjadreniam žalobcu svoje písomné vyjadrenia. Pokiaľ ide o odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( resp. ), pod „inou vadou konania“ sa rozumie error in procedendo - porušenie ustanovení zákona upravujúcich konanie. Žalobca v odvolaní ani vo Vyjadrení nešpecifikoval, akou konkrétnou vadou má konanie trpieť, k akému konkrétnemu porušeniu procesných predpisov malo dôjsť a v čom malo takéto porušenie zákona upravujúceho konanie spočívať. K odvolaciemu dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( resp. ) sa žalovaný vyjadril vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 25.6.2013. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa vo svojom Vyjadrení k tejto námietke ani k vyjadreniu žalovaného k nej nijako nevyjadril, žalovaný len odkazuje na svoje doterajšie vyjadrenie bez toho, aby toto vyjadrenie ďalej dopĺňal. K zvyšným dvom uplatneným odvolacím dôvodom, a to že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( resp. ), resp. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( resp. ) sa žalovaný vyjadruje takto: Žalobca vo Vyjadrení tvrdí, že súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal právne a skutkovo relevantnými skutočnosťami, pričom v tejto súvislosti uvádza konkrétne otázky, ktoré mal podľa názoru žalobcu súd v napadnutom rozhodnutí zodpovedať. Žalovaný vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam žalobcu namieta, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie podstatnými otázkami a svoje závery aj vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil. Čo sa týka žalobcom formulovaných otázok na strane 3 Vyjadrenia, žalovaný namieta, že tieto otázky buď boli súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zodpovedané, alebo ide o otázky, ktoré boli pre samotné rozhodnutie vo veci irelevantné. Čo sa týka otázky č. 1, túto otázku súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vyriešil tak, že nakoľko predkupné právo nepatrí do podstaty, na správcu neprechádza ani výkon takéhoto práva. V tejto súvislosti pritom súd uviedol príslušné ustanovenia zákona, ktorými svoje závery podporil. Čo sa týka otázok č. 2 až 5, tieto boli pre rozhodnutie vo veci samej celkom irelevantné. Podstatnou otázkou bolo to, či výkon predkupného práva prešiel na správcu úpadcu a či žalovaný tým, že správcovi neponúkol nehnuteľnosti na predaj, porušil toto predkupné právo. Túto otázku súd prvej inštancie presvedčivo vyriešil. To, kto bol oprávnený uplatňovať predkupné právo, či bol správca oprávnený rozhodovať o záležitostiach podniku úpadcu alebo robiť za úpadcu iné úkony, či predkupné právo zaniklo alebo ako sa mohol realizovať výkon predkupného práva inou osobou sú otázky, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemali žiadny význam. Súd prvej inštancie tak nemal žiadny dôvod, pre ktorý by sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia mal týmito otázkami osobitne zaoberať, keďže ich riešenie by žiadnym spôsobom nesúviselo s rozhodnutím vo veci samej.

19. V tejto súvislosti si žalovaný dovoľuje poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. -16 zo dňa 11.02.2016, ktorou ÚS SR rozhodol o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorou žalobca namietal porušenie svojich práv rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. -438 zo dňa 25.2.2014 (ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.9.2018) tak, že túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V príslušnej sťažnosti žalobca ako sťažovateľ uviedol v zásade totožné argumenty ako sú uvedené vo Vyjadrení, pričom ÚS SR v predmetnom uznesení v tejto súvislosti skonštatoval nasledovné: „Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.“ ÚS SR tak jednoznačne potvrdil, že rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -438 zo dňa 25.2.2014 bolo po vecnej stránke riadne a presvedčivo odôvodnené a spĺňalo všetky náležitosti vyžadované zákonom. S ohľadom na to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z rovnakého zistenia skutkového stavu a z rovnakého právneho posúdenia veci, ako vychádzal Krajský súd v Trnave v zrušenom rozhodnutí (keď dôvodom jeho zrušenia bola len formálna vada konania, keď Krajský súd v Trnave pochybil pri doručovaní vyjadrení strán konania tým, že žalobcovi opomenul doručiť písomné vyjadrenie žalovaného k žalobcom podanému odvolaniu), možno závery vyjadrené v uznesení ÚS SR v plnom rozsahu aplikovať i na napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie.

20. Žalobca vo Vyjadrení uvádza nové skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli v konaní uplatnené. Žalobca zo skutočnosti, že žalovaný ponúkol úpadcovi pozemky na predaj (vyzval ho na uplatnenie predkupného práva) až potom, čo mestské zastupiteľstvo žalovaného uznesením zo dňa 21.10.2004 schválilo predaj pozemkov, vyvodil absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu pre rozpor s ust. . Dôvod neplatnosti vidí žalobca v tom, že zo strany žalovaného (konkrétne primátora žalovaného) išlo v prípade ponuky úpadcovi na odkúpenie pozemkov o majetkový právny úkon v rozpore s uznesením mestského zastupiteľstva žalovaného, pričom tento záver má podporovať rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 10.12.2009. Uvedené tvrdenia žalobcu sú nesprávne. Majetkovým úkonom žalovaného nie je výzva na uplatnenie predkupného práva, ale až samotný scudzovací právny úkon. Ponuka na predaj pozemkov (výzva na uplatnenie predkupného práva) zásadne musí časovo nasledovať až potom, ako sa žalovaný rozhodne pozemky tvoriace predmet nájmu predať (ako vyplýva z čl. IV písm. c) nájomných zmlúv). Logicky platí, že najskôr musí žalovaný urobiť rozhodnutie o

predaji, ktoré bolo vyjadrené vôľou mestského zastupiteľstva (uznesenie MZ žalovaného číslo 281/ Z-2004 zo dňa 21.10.2004) a až následne musí prísť k ponuke na predaj pozemkov osobe oprávnenej z predkupného práva (oznámenie žalovaného zo dňa 29.10.2004, doručené dňa 3.11.2004). Výzva na uplatnenie predkupného práva nepredstavuje nakladanie s majetkom mesta, ako sa to účelovo snaží navodiť žalobca, ale úkon smerujúci k splneniu zmluvného záväzku žalovaného z nájomnej zmluvy. Vykonanie tohto úkonu, keďže nejde o vec, ktorá je o obecnom zriadení, ani o majetku obcí zverená mestskému zastupiteľstvu, je v kompetencii primátora mesta ako najvyššieho výkonného orgánu mesta, resp. v kompetencii mestského úradu, ktorý v zmysle zákona o obecnom zriadení zabezpečuje organizačné a administratívne veci mestského zastupiteľstva a primátora. Pokiaľ ide o odkaz na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, žalobca ho vykladá zjavne účelovo a nekorektne - v danom prípade totiž ide o situáciu, kedy bola obec v pozícií oprávneného z predkupného práva a nie v pozícii povinného z predkupného práva. V takom prípade sa pochopiteľne pre uplatnenie predkupného práva starostom obce vyžaduje schválenie tohto úkonu obecným zastupiteľstvom, nakoľko ide o majetkový právny úkon (uplatnením predkupného práva sa záväzne vyjadruje vôľa nadobudnúť predmet predkupného práva). V prípade, keď je obec v pozícii povinnej osoby z predkupného práva však ide o celkom odlišnú situáciu, na ktorú sa predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vôbec nevzťahuje. Argumentácia vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR tak svedčí o tom, že žalobca nesprávne chápe právny inštitút predkupného práva, keď si zamieňa ponuku na predaj pozemkov (výzvu na uplatnenie predkupného práva) s uplatnením predkupného práva (prejavom vôle kúpiť pozemky). S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobca vo Vyjadrení dospel k zjavne nesprávnemu tvrdeniu, že „došlo k porušeniu predkupného práva zo strany žalovaného, pretože žalovaný nevykonal žiadny platný právny úkon na uplatnenie predkupného práva resp. žalovaný nevyzval na uplatnenie predkupného práva“. Z tohto nesprávneho tvrdenia žalobca potom nesprávne vyvodzuje, že riešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu alebo nie, je bezpredmetné. Naopak, keďže je z vykonaného dokazovania zistené, že žalovaný ponúkol pozemky na predaj osobe oprávnenej z predkupného práva, je práve riešenie otázky, či predkupné právo patrí do majetku podstaty úpadcu alebo nie, kľúčové pre rozhodnutie vo veci. Postup súdu prvej inštancie, ktorý túto otázku hodnotil a vyhodnotil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu tak, že predkupné právo do majetku podstaty úpadcu nepatrí, je správny a zákonný, majúci oporu v skutkových zisteniach i právnom posúdení veci, pričom jeho správnosť potvrdil i ÚS SR vo vyššie citovanom uznesení.

21. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že žalobca opakovane argumentuje ustanovením § 14 ods. 1 písm. a) a l) zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom po 1.8.2000, hoci v predmetnom konkurznom konaní sa majú v zmysle § 70b ZKV aplikovať ustanovenia zákona v znení účinnom pred 1.8.2000. Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení pred 1.8.2000 neobsahuje ustanovenie o tom, že „výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádza na správcu“, ale len „oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu“ (§ 14 ods. 1 písm. a) zákona), resp. neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa prevádzkovania podniku úpadcu (žiadnu povinnosť správcu prevádzkovať podnik). S ohľadom na to, že žalovaný ponúkol pozemky na predaj úpadcovi, pričom ten ponuku nevyužil (pre zákonnú prekážku nemožnosti nadobudnúť pozemky z dôvodu konkurzu na jeho majetok ani využiť nemohol), sú celkom irelevantné úvahy žalobcu o tom, aké sú funkcie a rozsah pôsobností správcu pri prevádzkovaní podniku úpadcu. Žalovaný upozorňuje na to, že žalobca na strane 10 Vyjadrenia uvádza nepravdivé tvrdenie, že „správca požadoval a uplatňoval predkupné právo k pozemkom, ktoré ale žalovaný neakceptoval bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov a tým poškodil konkurznú podstatu na trhovej hodnote stavieb“. Zo strany žalobcu ide o hrubé zavádzanie, keď takýto záver nevyplýva zo žiadneho dôkazu (vrátane výsluchu svedka - správcu JUDr. E. I.) ani zo žiadneho tvrdenia účastníkov konania. Navyše, zo strany žalobcu ide o nové skutkové tvrdenie, ktoré nebolo tvrdené pred súdom prvej inštancie, pričom uvedenie nových prostriedkov procesného útoku (medzi ktoré patrí aj uvedenie nových skutkových tvrdení) je v odvolacom konaní neprípustné.

22. Argumentácia žalobcu, že „neuplatnenie predkupného práva vyžaduje súhlas správcu“, s poukazom na analógiu s odmietnutím prijatia daru alebo dedičstva, je nesprávna. Jednak, účinky vyhlásenia konkurzu sú v ust. § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom pred 1.8.2000 vymedzené taxatívne, čo vylučuje, aby sa vzťahovali aj na iné, ako vymedzené prípady. Ďalej, medzi odmietnutím prijatia daru alebo dedičstva a neuplatnením predkupného práva je zásadný rozdiel, pre ktorý nemožno hovoriť o analogických prípadoch, spočívajúci v tom, že v prípade prijatia daru alebo dedičstva ide o nadobudnutie majetku do podstaty bez poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o bezodplatný

prevod resp. prechod vlastníctva, kým pri uplatnení predkupného práva ide o nadobudnutie majetku do podstaty s povinnosťou poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o odplatný prevod vlastníctva. Pojmovo i v dôsledkoch ide o odlišné situácie (právne inštitúty), čo takisto vylučuje analogickú aplikáciu § 14 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní na prípady neuplatnenia predkupného práva. Žalovaný zjavne účelovo a zavádzajúco interpretuje obsah výzvy žalovaného na uplatnenie predkupného práva zo dňa 29.10.2004, keď uvádza, že „samotná výzva obsahovala oznámenie, že neuplatnenie predkupného práva má byť podmienené súhlasom správcu“. Vo výzve sa totiž uvádza, že pre prípad, ak by úpadca oznámil, že si nemieni uplatniť predkupné právo, vyžaduje žalovaný aj súhlas správcu, inak nebude na takéto oznámenie prihliadať a predkupné právo zanikne až uplynutím dvojmesačnej lehoty. Inak povedané, žalovaný požadoval súhlasné vyhlásenie správcu iba v prípade, ak by úpadca výslovne oznámil, že si neuplatňuje predkupné právo. V žiadnom prípade nemožno výzvu interpretovať tak, že súhlas správcu sa vyžaduje aj pre prípad nekonania úpadcu. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, žalobca vo Vyjadrení uvádza nové skutočnosti, ktorými rozširuje o celkom nové dôvody odvolania, čo je neprípustné. Nové dôvody sú navyše založené na argumentácii, ktorú žalobca doposiaľ v konaní nepoužil, a to ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Záverom žalovaný poukazuje na to, akým spôsobom sa „vyvíja“ argumentácia žalobcu. Najskôr (v konaní pred súdom prvej inštancie) tvrdil, že osobou, ktorej mal žalovaný doručiť ponuku na predaj pozemkov (výzvu na uplatnenie predkupného práva) je správca, nakoľko toto právo prešlo na správcu. Následne, v odvolaní už pripúšťa, že predkupné právo zostáva úpadcovi, pričom správca vykonáva tieto práva, ktoré patria úpadcovi, no napriek tomu stále tvrdí, že osobou, ktorej mal žalovaný doručiť ponuku na predaj pozemkov (výzvu na uplatnenie predkupného práva) je správca. Zjavný rozpor v uvedenom nakoniec žalobca „rieši“ tak, že vo Vyjadrení už uvádza, že úpadca si mal vyžiadať súhlas správcu na to, že si v stanovenej lehote neuplatnil predkupné právo (resp. že nechal márne uplynúť lehotu na uplatnenie predkupného práva) resp. tak, že žalovaný vlastne vôbec nevyzval (ani úpadcu, ani správcu) na uplatnenie predkupného práva (z dôvodu, že výzva na uplatnenie predkupného práva je neplatným právnym úkonom). V tomto kontexte je namieste otázka, že ak si správca myslel, že je oprávnený z predkupného práva resp. že má dať súhlas na uplatnenie či neuplatnenie predkupného práva úpadcom, prečo to neurobil? Z akého dôvodu? Vzhľadom k tomu, že žalovaný vyzval na uplatnenie predkupného práva úpadcu, v súlade so zákonom, ako osobu oprávnenú z predkupného práva, ktorej toto právo patrí aj v konkurze, bez ohľadu na to, či výkon tohto práva prešiel alebo neprešiel na správcu (hoci je zrejmé, že neprešiel, nakoľko predkupné právo nepatrí do majetku podstaty), žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť. Ak sa správca od úpadcu dozvedel o tom, že úpadca bol žalovaným vyzvaný na uplatnenie predkupného práva (bez ohľadu na to, či správca je alebo nie je oprávnený na výkon predkupného práva), je správca zodpovedný za to, že si predkupné právo neuplatnil. Ak správca nevedel o tom, že úpadca bol žalovaným vyzvaný na uplatnenie predkupného práva (bez ohľadu na to, či je alebo nie je oprávnený na výkon predkupného práva), je úpadca zodpovedný za to, že správcu neoboznámil o tejto skutočnosti. V žiadnom prípade však za to, že si správca neuplatnil predkupné právo (ak by mu výkon tohto právo patril) nenesie zodpovednosť žalovaný, nakoľko neporušil žiadnu právnu povinnosť. Na záver treba zdôrazniť, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 27.9.2018 nespochybnil správnosť záverov zrušeného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého závery boli podrobené aj posúdeniu ústavnej konformity (s kladným vyhodnotením). Dôvodom zrušenia bola len formálna chyba pri postupe odvolacieho súdu, spočívajúca v nedoručení vyjadrenia žalovaného žalobcovi. Zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne a riadne odôvodnené, čo vyplýva i z vyššie citovaného uznesenia ÚS SR.

23. Žalobca v rámci svojej argumentácie hrubo zavádza, keď stotožňuje samotný predaj nehnuteľností (t.j. uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorého dôsledkom je prevod vlastníckeho práva na konkrétneho kupujúceho) s predchádzajúcim vyjadrením zámeru mesta uskutočniť v budúcnosti predaj nehnuteľností, ku ktorému môže ale eventuálne aj nemusí dôjsť (ktorý je vyjadrený uznesením Mestského zastupiteľstva o zámere predať nehnuteľnosti). Je logické, že výzva na uplatnenie predkupného práva zásadne musela časovo nasledovať až po tom, čo sa žalovaný rozhodol predmetné nehnuteľnosti predať. S uvedenou skutočnosťou plne korešponduje aj príslušné ustanovenie nájomných zmlúv (čl. IV písm. c) nájomných zmlúv) Žalovaný teda logicky najprv musel vyjadriť zámer uskutočniť v budúcnosti predaj nehnuteľností (formou schválenia tohto zámeru uznesením Mestského zastupiteľstva) a až následne mohol osloviť úpadcu s výzvou na uplatnenie si predkupného práva. V tejto súvislosti je pritom celkom irelevantné, či zámer uskutočniť predaj vyjadrený uznesením Mestského zastupiteľstva smeroval vo vzťahu ku konkrétnemu záujemcovi o kúpu, alebo nie. Uznesením Mestského zastupiteľstva ešte nedošlo k predaju nehnuteľností, ale len k vyjadreniu súhlasu Mestského zastupiteľstva s ich

budúcim predajom, ktorý sa v závislosti od okolností mohol ale aj nemusel uskutočniť. Po schválení uznesenia Mestského zastupiteľstva, ktorým mesto vyjadrilo zámer predať v budúcnosti predmetné nehnuteľnosti, potom primátor žalovaného celkom správne oslovil úpadcu s výzvou na uplatnenie si predkupného práva (oznámenie žalovaného zo dňa 29.10.2004, doručené dňa 3.11.2004). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výzva na uplatnenie predkupného práva nepredstavuje majetkovoprávny úkon, ktorým by dochádzalo k nakladaniu s majetkom mesta, ako sa to účelovo snaží navodiť žalobca, ale úkon smerujúci k splneniu zmluvného záväzku žalovaného z nájomnej zmluvy. Predmetnou výzvou primátor žalovaného len informoval úpadcu o tom, že žalovaný plánuje predmetné nehnuteľnosti predať (keďže sa našiel záujemca o kúpu) a preto oslovuje úpadcu aby sa vyjadril, či si uplatňuje predkupné právo k nehnuteľnostiam. Týmto úkonom primátor nenakladal s majetkom mesta, keďže jeho dôsledkom nebolo scudzenie, zaťaženie či iná dispozícia s majetkom mesta. Dôsledkom tohto úkonu bolo len splnenie si ponukovej (notifikačnej) povinnosti z predkupného práva. Vykonanie tohto úkonu, keďže nejde o vec, ktorá je o obecnom zriadení, ani o majetku obcí, zverená mestskému zastupiteľstvu, je v kompetencii primátora mesta ako najvyššieho výkonného orgánu mesta, resp. v kompetencii mestského úradu, ktorý v zmysle zákona o obecnom zriadení zabezpečuje organizačné a administratívne veci mestského zastupiteľstva a primátora. Na uskutočnenie takéhoto úkonu (ktorým nedochádza k nakladaniu s majetkom mesta) primátor nepotreboval súhlas Mestského zastupiteľstva a jeho uskutočnením nedošlo ani k porušeniu schváleného uznesenia Mestského zastupiteľstva o predaji nehnuteľností. Naopak, k porušeniu povinnosti by došlo, ak by primátor žalovaného ponukovú (notifikačnú) povinnosť nesplnil a úpadcovi by výzvu na uplatnenie predkupného práva nedoručil (čo však nespochybniteľne urobil). Majetkovoprávny úkon, ktorým došlo k nakladaniu s majetkom žalovaného, predstavovala až kúpna zmluva, ktorou došlo k predaju predmetných nehnuteľností. Táto kúpna zmluva bola pritom uzatvorená až po tom, ako bola úpadcovi doručená výzva na uplatnenie si predkupného práva, ktorá zostala bez odozvy, pričom uzatvorenie tejto kúpnej zmluvy bolo v plnom súlade s predchádzajúcim uznesením Mestského zastupiteľstva žalovaného. Tvrdenie žalobcu o tom, že výzva primátora žalovaného, ktorou bol úpadca vyzvaný na uplatnenie si predkupného práva, je neplatná, je teda zjavne nesprávne a nemá oporu v zákone, právnej teórii ani judikatúre. Pokiaľ ide o žalobcom spomenutý rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.02.2016, žalovaný namieta, že predmetný rozsudok nemožno na tento prípad aplikovať, nakoľko vychádza z celkom odlišných skutkových a právnych okolností. Predmetný rozsudok sa týka situácie, kedy starosta obce podpísal ručiteľské vyhlásenie za obec bez toho, aby bolo poskytnutie ručiteľského záväzku obce (v rozsahu podpísaného ručenia) vopred schválené obecným zastupiteľstvom. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti celkom správne skonštatoval, že v takom prípade nemôže byť ručiteľské vyhlásenie považované za platný právny úkon, keďže ním došlo k nakladaniu s majetkom obce bez súhlasu obecného zastupiteľstva. Ide o celkom odlišnú situáciu, keďže ručiteľské vyhlásenie je bez najmenších pochybností majetkovoprávnym úkonom, ktorým dochádza k nakladaniu s majetkom obce (týmto úkonom vzniká obci ručiteľský záväzok, ktorý môže viesť k úhrade zabezpečenej pohľadávky). Naopak, v prípade výzvy na uplatnenie si predkupného práva nejde o úkon, ktorým by dochádzalo k nakladaniu s majetkom mesta. Mestu v prípade uskutočnenia takejto výzvy nevzniká žiadna povinnosť ani nový záväzok a nedochádza ani k akejkoľvek dispozícii s existujúcim majetkom mesta. Žalobca tak účelovo argumentuje rozsudkom Najvyššieho súdu SR, ktorý sa na danú situáciu nedá vôbec aplikovať a ktorý riešil skutkovo i právne odlišný prípad. Na záver žalovaný poukazuje na nekonzistentnosť a rozpornosť doterajšej argumentácie žalobcu. Žalobca v konaní na súde prvej inštancie tvrdil, že žalovaný síce uskutočnil výzvu na uplatnenie predkupného práva, avšak túto adresoval nesprávnemu subjektu, nakoľko toto právo malo podľa žalobcu prejsť z úpadcu na správcu. Keď súdy prvej i druhej inštancie skonštatovali, že toto tvrdenie je nesprávne a že predkupné právo do majetku podstaty úpadcu nepatrí (pričom správnosť týchto záverov potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. -16 zo dňa 11.02.2016), prišiel žalobca s novou, zjavne účelovou argumentáciou, podľa ktorej žalovaný úpadcu ani správcu na uplatnenie predkupného práva vlastne ani vôbec nevyzval. To všetko napriek tomu, že počas celého doterajšieho konania nebolo medzi stranami sporné, že k výzve došlo. Žalovaný má za to, že predmetnou novou argumentáciu sa žalobca snaží len odviesť pozornosť súdu od podstaty veci a primäť súd, aby sa dodatočne zaoberal zjavne absurdnou konštrukciou o neplatnosti výzvy na uplatnenie predkupného práva. Podstata sporu pritom spočíva v tom, či žalovaný adresoval výzvu na uplatnenie si predkupného práva osobe oprávnenej z predkupného práva, a teda či predkupné právo patrí do majetku podstaty úpadcu alebo nie (ktorá skutočnosť bola v konaní medzi stranami sporná). Súd prvej inštancie pritom túto otázku riadne skúmal a vyhodnotil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu tak, že predkupné právo do majetku podstaty úpadcu nepatrí. Tento záver je správny a zákonný, majúci oporu v skutkových zisteniach i právnom

posúdení veci, pričom jeho správnosť potvrdil i Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení sp. zn. -16. Žalobca vo svojom Stanovisku tiež opakuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené a presvedčivé, nakoľko súd sa v ňom podľa žalobcu dostatočne nevysporiadal s relevantnými otázkami týkajúcimi sa výkonu predkupného práva. Uvedený záver je však v priamom rozpore s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. -16, v ktorom sa Ústavný súd SR na základe sťažnosti žalobcu zaoberal kvalitou odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu (ktorý napadnutý rozsudok potvrdil), pričom skonštatoval, že: „Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.“ Na záver žalovaný opätovne zdôrazňuje, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 27.9.2018 nespochybnil správnosť záverov zrušeného rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. -438 zo dňa 25.2.2014, ktorého závery boli podrobené aj posúdeniu ústavnej konformity (s kladným vyhodnotením). Dôvodom zrušenia bola len formálna chyba pri postupe odvolacieho súdu, spočívajúca v nedoručení vyjadrenia žalovaného žalobcovi. Zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne a riadne odôvodnené, čo vyplýva i z vyššie citovaného uznesenia ÚS SR. Neexistuje preto dôvod, pre ktorý by mal v danom prípade odvolací súd po odstránení formálnej chyby vytknutej Najvyšším súdom SR rozhodnúť inak. Na tom nič nemení ani žalobcom účelovo vykonštruovaná nová argumentácia o neplatnosti výzvy na uplatnenie si predkupného práva, keďže táto je zjavne nesprávna, nelogická, bez akejkoľvek opory v zákone, právnej teórii či judikatúre.

24. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení (ďalej len „“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší , pričom podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny s použitím potvrdiť, nesprávne je len rozhodnutie o náhrade trov konania, ktoré je potrebné zmeniť.

26. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i vo veci samej správne právne posúdil.

27. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej,

28. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v prevažnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

29. Odvolateľka odvolanie odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav ( ), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia je daný vtedy, keď prvostupňový súd neúplne a nesprávne zistí skutkový stav, pretože nevyčerpá všetky možnosti na vykonanie dokazovania a dokazovanie vedie nesprávne, či neúplne. Odvolací dôvod v zmysle je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam až 135 . Odvolací dôvod v zmysle je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

30. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení č. k. -215 zo dňa 22. júna 2010 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je náležité, podrobné a logické. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou nim zvolený spôsob rozhodnutia. S poukazom na ustanovenie odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.

31. Odvolací súd ani po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia Najvyšším súdom SR nemal dôvod ustúpiť od svojich predchádzajúcich záverov vyjadrených v uznesení č. k. -215 zo dňa 22. júna 2010, keď ani ďalšie dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa nepreukázalo zmenu skutkového stavu. Žalobkyňa, resp. už jej právna predchodkyňa sa proti žalovanému domáhala zaplatenia náhrady škody 829.847,97 eur s príslušenstvom, ku ktorej malo dôjsť v príčinnej súvislosti s porušením predkupného práva na kúpu pozemkov zo strany žalovaného, ktoré bolo dohodnuté v nájomných zmluvách uzatvorených medzi žalovaným ako prenajímateľom a R. X. ako nájomcom dňa 2.11.2000. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Z-2-3 K200/96 zo dňa 28.2.2000 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: R. X. - H.M. UNIVERZAL, Q. XXXX/XX, H., IČO: 17 762 316, uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. Z-2-3 K200/96-260 zo dňa 14.5.2002 bol za správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený JUDr. E. I.. Dňa 28.2.2005 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou H.M. UNIVERZAL Galanta, spol. s r.o., so sídlom Hlavná 918/2, Galanta, IČO: 31 134 778, ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom uzatvorených nájomných zmlúv, vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho bol správou katastra Galanta povolený pod č. V559/2005 dňa 2.3.2005. Dňa 2.2.2007 bola uzatvorená zmluva o postúpení súboru pohľadávok medzi postupcom R. X. - H.M. UNIVERZAL v konkurze, zastúpeným JUDr. E. I., správcom konkurznej podstaty úpadcu, a postupníkom

- právnou predchodkyňou žalobkyne, pričom predmetom tejto zmluvy malo byť i postúpenie pohľadávok na náhradu škody voči žalovanému.

32. Podstatným v prejednávanej veci bolo vyriešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu alebo nie. Odvolací súd zotrváva na svojich záveroch a dôvodoch vyjadrených v uznesení z 22. júna 2010 č. k. -215.

33. Podľa , a ZKV (z. č. - o konkurze a vyrovnaní) majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len "") (1). Podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len "majetok"), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok (2). Do nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia, colná zábezpeka do výšky colného dlhu, mzda a obdobné príjmy. 1a) Majetok slúžiaci na podnikateľskú činnosť z nie je vylúčený (3).

34. Vo vyššie citovanom ustanovení ZKV je negatívne vymedzená konkurzná tak, že do nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia. Podľa z.č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) môže exekútor vykonať exekúciu aj postihnutím iného majetkového práva, ktoré je prevoditeľné a nie je peňažnou pohľadávkou ani právom, ktoré patrí len povinnému osobne. Z ustanovenia O. z. vyplýva, že predkupné právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby a nemožno ho previesť na inú osobu.

35. Predkupné právo ako právo neprevoditeľné a patriace výlučne oprávnenej osobe, nie je postihnuteľné exekúciou, nepatrí teda do konkurznej , pričom vyhlásením konkurzu na oprávnenú osobu oprávnenie nakladať s predkupným právom ani výkon práv a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú na správcu konkurznej . S poukazom na to žalovaný teda nemohol porušiť povinnosť ponúknuť pozemky na predaj správcovi, nakoľko takúto povinnosť voči správcovi nemal, keďže predkupné právo nepatrí do a výkon práv a povinností spojených s predkupným právom správcovi neprináleží.

36. Námietka žalobkyne v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy je neopodstatnená, keďže sama žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazuje, že svedkov navrhovala vypočuť za účelom preukázania okolností právnych nie skutkových. Z ustanovenia a účinného do 30.06.2016 je zrejmé, že svedok má vypovedať o skutočnostiach, ktoré vnímal svojimi zmyslami a nie o právnom posúdení veci.

37. Vecná správnosť predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, ktorý uznesením č.k. -16 zo dňa 11.02.2016 rozhodol o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorou žalobca namietal porušenie svojich práv rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. -438 zo dňa 25.2.2014 (ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.9.2018) tak, že túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V príslušnej sťažnosti žalobca ako sťažovateľ uviedol v zásade totožné argumenty ako uvádzal v odvolacom a dovolacom konaní, pričom ÚS SR v predmetnom uznesení v tejto súvislosti skonštatoval nasledovné: „Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo predkupné právo nepatrí do konkurznej v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.“

38. Možno preto konštatovať, že ÚS SR tak jednoznačne potvrdil, že rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -438 zo dňa 25.2.2014 bolo po vecnej stránke riadne a presvedčivo odôvodnené a spĺňalo všetky náležitosti vyžadované zákonom. S ohľadom na to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z rovnakého zistenia skutkového stavu a z rovnakého

právneho posúdenia veci, ako vychádzal Krajský súd v Trnave v zrušenom rozhodnutí (keď dôvodom jeho zrušenia bola len formálna vada konania, keď Krajský súd v Trnave pochybil pri doručovaní vyjadrení strán konania tým, že žalobcovi opomenul doručiť písomné vyjadrenie žalovaného k žalobcom podanému odvolaniu), možno závery vyjadrené v uznesení ÚS SR v plnom rozsahu aplikovať i na napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie.

39. Zároveň je potrebné konštatovať, že žalobca vo svojom vyjadrení po zrušení veci Najvyšším súdom SR uvádza nové skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli v konaní uplatnené. Žalobca zo skutočnosti, že žalovaný ponúkol úpadcovi pozemky na predaj (vyzval ho na uplatnenie predkupného práva) až potom, čo mestské zastupiteľstvo žalovaného uznesením zo dňa 21.10.2004 schválilo predaj pozemkov, vyvodil absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu pre rozpor s ust. . Dôvod neplatnosti vidí žalobca v tom, že zo strany žalovaného (konkrétne primátora žalovaného) išlo v prípade ponuky úpadcovi na odkúpenie pozemkov o majetkový právny úkon v rozpore s uznesením mestského zastupiteľstva žalovaného, pričom tento záver má podporovať rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 10.12.2009. Uvedenú argumentáciu žalobcu považuje odvolací súd zhodne s argumentáciou žalovaného za nesprávnu.

40. Majetkovým úkonom žalovaného totiž nie je výzva na uplatnenie predkupného práva, ale až samotný scudzovací právny úkon. Ponuka na predaj pozemkov (výzva na uplatnenie predkupného práva) zásadne musí časovo nasledovať až potom, ako sa žalovaný rozhodne pozemky tvoriace predmet nájmu predať (ako vyplýva z čl. IV písm. c) nájomných zmlúv). Logicky platí, že najskôr musí žalovaný urobiť rozhodnutie o predaji, ktoré bolo vyjadrené vôľou mestského zastupiteľstva (uznesenie MZ žalovaného číslo 281/Z-2004 zo dňa 21.10.2004) a až následne musí prísť k ponuke na predaj pozemkov osobe oprávnenej z predkupného práva (oznámenie žalovaného zo dňa 29.10.2004, doručené dňa 3.11.2004). Výzva na uplatnenie predkupného práva nepredstavuje nakladanie s majetkom mesta, ale úkon smerujúci k splneniu zmluvného záväzku žalovaného z nájomnej zmluvy. Vykonanie tohto úkonu, keďže nejde o vec, ktorá je o obecnom zriadení, ani o majetku obcí zverená mestskému zastupiteľstvu, je v kompetencii primátora mesta ako najvyššieho výkonného orgánu mesta, resp. v kompetencii mestského úradu, ktorý v zmysle zákona o obecnom zriadení zabezpečuje organizačné a administratívne veci mestského zastupiteľstva a primátora.

41. Pokiaľ ide o odkaz na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, toto vychádza z úplne iného skutkového stavu a jeho závery nie je možné aplikovať na prejednávanú vec. V danom prípade totiž išlo o situáciu, kedy bola obec v pozícií oprávneného z predkupného práva a nie v pozícii povinného z predkupného práva. V takom prípade sa pochopiteľne pre uplatnenie predkupného práva starostom obce vyžaduje schválenie tohto úkonu obecným zastupiteľstvom, nakoľko ide o majetkový právny úkon (uplatnením predkupného práva sa záväzne vyjadruje vôľa nadobudnúť predmet predkupného práva). V prípade, keď je obec v pozícii povinnej osoby z predkupného práva však ide o celkom odlišnú situáciu, na ktorú sa predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vôbec nevzťahuje.

42. Pokiaľ ide o žalobcom spomenutý rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.02.2016, ani tento rozsudok nemožno na danú vec aplikovať, nakoľko vychádza z celkom odlišných skutkových a právnych okolností. Predmetný rozsudok sa týka situácie, kedy starosta obce podpísal ručiteľské vyhlásenie za obec bez toho, aby bolo poskytnutie ručiteľského záväzku obce (v rozsahu podpísaného ručenia) vopred schválené obecným zastupiteľstvom. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti skonštatoval, že v takom prípade nemôže byť ručiteľské vyhlásenie považované za platný právny úkon, keďže ním došlo k nakladaniu s majetkom obce bez súhlasu obecného zastupiteľstva. Ide o celkom odlišnú situáciu, keďže ručiteľské vyhlásenie je bez najmenších pochybností majetkovoprávnym úkonom, ktorým dochádza k nakladaniu s majetkom obce (týmto úkonom vzniká obci ručiteľský záväzok, ktorý môže viesť k úhrade zabezpečenej pohľadávky). Naopak, v prípade výzvy na uplatnenie si predkupného práva nejde o úkon, ktorým by dochádzalo k nakladaniu s majetkom mesta. Mestu v prípade uskutočnenia takejto výzvy nevzniká žiadna povinnosť ani nový záväzok a nedochádza ani k akejkoľvek dispozícii s existujúcim majetkom mesta.

43. Žalobca dospel k zjavne nesprávnemu záveru, podľa ktorého došlo k porušeniu predkupného práva zo strany žalovaného, pretože žalovaný nevykonal žiadny platný právny úkon na uplatnenie predkupného práva resp. žalovaný nevyzval na uplatnenie predkupného práva. Z tohto nesprávneho tvrdenia žalobca potom nesprávne vyvodzuje, že riešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej

úpadcu alebo nie, je bezpredmetné. Naopak, keďže je z vykonaného dokazovania zistené, že žalovaný ponúkol pozemky na predaj osobe oprávnenej z predkupného práva, je práve riešenie otázky, či predkupné právo patrí do majetku úpadcu alebo nie, kľúčové pre rozhodnutie vo veci. Postup súdu prvej inštancie, ktorý túto otázku hodnotil a vyhodnotil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu tak, že predkupné právo do majetku úpadcu nepatrí, je správny a zákonný, majúci oporu v skutkových zisteniach i právnom posúdení veci, pričom jeho správnosť potvrdil i ÚS SR vo vyššie citovanom uznesení.

44. Žalovaný vo svojom vyjadrení správne poukázal na to, že žalobca opakovane argumentuje ustanovením § 14 ods. 1 písm. a) a l) zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom po 1.8.2000, hoci v predmetnom konkurznom konaní sa majú v zmysle ZKV aplikovať ustanovenia zákona v znení účinnom pred 1.8.2000. Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení pred 1.8.2000 neobsahuje ustanovenie o tom, že „výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom , prechádza na správcu“, ale len „oprávnenie nakladať s majetkom prechádza na správcu“ ( zákona), resp. neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa prevádzkovania podniku úpadcu (žiadnu povinnosť správcu prevádzkovať podnik). S ohľadom na to, že žalovaný ponúkol pozemky na predaj úpadcovi, pričom ten ponuku nevyužil (pre zákonnú prekážku nemožnosti nadobudnúť pozemky z dôvodu konkurzu na jeho majetok ani využiť nemohol), sú celkom irelevantné úvahy žalobcu o tom, aké sú funkcie a rozsah pôsobností správcu pri prevádzkovaní podniku úpadcu. Skutkové tvrdenie žalobcu, že správca požadoval a uplatňoval predkupné právo k pozemkom, ktoré ale žalovaný neakceptoval bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov a tým poškodil konkurznú na trhovej hodnote stavieb, je nové skutkové tvrdenie, ktoré nebolo tvrdené pred súdom prvej inštancie, pričom uvedenie nových prostriedkov procesného útoku (medzi ktoré patrí aj uvedenie nových skutkových tvrdení) je v odvolacom konaní neprípustné.

45. Rovnako argumentácia žalobcu, že neuplatnenie predkupného práva vyžaduje súhlas správcu, s poukazom na analógiu s odmietnutím prijatia daru alebo dedičstva, je nesprávna. Jednak, účinky vyhlásenia konkurzu sú v ust. § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom pred 1.8.2000 vymedzené taxatívne, čo vylučuje, aby sa vzťahovali aj na iné ako vymedzené prípady. Odvolací súd zhodne s argumentáciou žalovaného poukazuje na to, že medzi odmietnutím prijatia daru alebo dedičstva a neuplatnením predkupného práva je zásadný rozdiel, pre ktorý nemožno hovoriť o analogických prípadoch, spočívajúci v tom, že v prípade prijatia daru alebo dedičstva ide o nadobudnutie majetku do bez poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o bezodplatný prevod resp. prechod vlastníctva, kým pri uplatnení predkupného práva ide o nadobudnutie majetku do s povinnosťou poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o odplatný prevod vlastníctva. Pojmovo i v dôsledkoch ide o odlišné situácie (právne inštitúty), čo takisto vylučuje analogickú aplikáciu zákona o konkurze a vyrovnaní na prípady neuplatnenia predkupného práva.

46. Podľa novoty v odvolacom konaní, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie možno použiť v odvolaní len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má nimi byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Uvedené dôvody však odvolateľ nepreukázal, resp. žiadny z dôvodov, pre ktorý by mohlo byť prihliadnuté na nové skutočnosti uvádzané v odvolaní, odvolací súd nezistil.

47. V zmysle odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ak je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v , pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom

konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

48. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

49. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

50. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny v zmysle potvrdil.

51. Súd prvej inštancie pochybil pri rozhodnutí o náhrade trov konania, keď síce správne aplikoval ust. účinného v čase rozhodovania a skonštatoval plný úspech v konaní na strane žalovaného, ktorý zakladá jeho nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, nevenoval však dostatočnú pozornosť výške priznaných trov.

52. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (por. nález Ústavného súdu SR sp. zn. ).

53. Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné, aby rozhodnutie obsahovalo dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výrok a súčasne, aby takéto rozhodnutie nebolo arbitrárne. Toto sa týka aj rozhodnutia o náhrade trov konania.

54. Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie je potrebné z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garciaruiz v. Španielsko z 21.01.1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. V súlade s aplikovateľnou judikatúrou odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (). Ak súd rozhodne o náhrade trov konania, musí sa vždy zaoberať otázkou úspechu v konaní, účelnosťou vynaložených trov, prípadne okolností hodných osobitného zreteľa, prípadne, či u niektorej zo strán neboli splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

55. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. obsah práva na súdnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

56. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

57. Z obsahu spisu je teda zrejmé, že plný úspech vo veci zaznamenal žalovaný a že mu prináleží náhrada trov konania, avšak len náhrada trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd priznal všetky právnym zástupcom (splnomocnenkyňou) žalovaného vyčíslené trovy a to celkom za 19 úkonov, za účasti na pojednávaniach, za písomné vyjadrenia, za štúdium spisu, ďalšie porady s klientom, avšak neposúdil ich účelnosť a to najmä pri písomných podaniach, pri ktorých nie je zrejmé, či boli vykonané na výzvu súdu, či boli účelné. Takéto odôvodnenie nemožno považovať za riadne a dostatočné, naopak má znaky arbitrárnosti a nepresvedčivosti.

58. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, konkrétne v časti priznanej výšky náhrady trov konania znemožňuje odvolaciemu súdu túto časť rozhodnutia riadne preskúmať. Vzhľadom na zmenu koncepcie rozhodovania o náhrade trov konania zavedenú v ust. a , keď súd samostatne rozhoduje najprv o nároku na náhradu trov konania a až potom o výške, bolo dôvodné, aby odvolací súd v tomto rozsudku, ktorý predstavuje konečné rozhodnutie vo veci, v zmysle rozhodol iba o nároku na náhradu trov konania.

59. V spore bol žalovaný v celom rozsahu úspešný, keď súd žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol, preto mu v zmysle vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacieho konania (resp. všetkých predchádzajúcich odvolacích konaní, ) a aj dovolacieho konania ( ), keď v spore neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali žalovanému výnimočne náhradu trov konania nepriznať ( ).

60. O výške náhrady trov prvoinštančného, odvolacieho ako aj dovolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

61. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania podľa zmenil.

62. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).