Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_K3-13C-131-2022.pdf
PDF · 172.95 KB
Case nature
Area
Subarea
K3-13C/131/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Evou Dosedla, v právnom spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D., 2/ E. B. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D., obaja zast.: JUDr. Katarína Habiňáková, advokátka, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, IČO: 31 955 070, proti žalovanému: Slovenská republika - Okresný úrad Košice, so sídlom Komenského 52, 041 26 Košice, IČO: 151866, v konaní o určenie vlastníckeho práva,
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa voči žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 20.10.2022 domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti kat. územia G., obec G., okres D. H. I. na LV č. XXX Okresnom úrade D. H., katastrálnom odbore a to parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcela CKN č. 372 – zast. plocha a nádvoria o výmere 37 m2, parcela CKN č. 373 – záhrada o výmere 363 m2 v podiele 1/1.
2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že navrhovatelia ako manželia si postavili na základe stavebného povolenia rekreačnú chatu č. súpisné XXX na parcele č. 372 kat. územia G. okres D. H.. Rekreačná chata je zapísaná na LV č. XXX. Postaveniu chaty predchádzalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal finančný odbor ONV Košice vidiek dňa 3.7.1975 J. XXXX/XXXX. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že im bol pridelený pozemok do osobného užívania z pôvodnej parcely č. 390 kat. územia G. zapísanej vo vl. XXX, ktorý bol stotožnený s parcelou 390/61 o výmere 400 m2. V tom období sa zriaďoval záhradný obvod, za tým účelom bol vyhotovený GP, ktorý obsahoval aj novovytvorenú parcelu 390/61. V čase pridelenia pozemku do osobného užívania zaplatili kúpnu cenu za zriadenie práva osobného užívania vo výške 2088 Kčs, o čom súdu predložili potvrdenie zo dňa 27.8.1975, kde v účele platby je uvedený poplatok za záhradku. Rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.1975. Kúpnu cenu zaplatili dňa 27.8.1975. V čase pridelenia pozemku do osobného užívania, ako aj výstavby rekreačnej chaty bol navrhovateľ v 1. rade často mimo miesta svojho trvalého bydliska, pretože pracoval na montážach a práce boli vykonávané najmä v J.. Práce sa vykonávali v týždňových a dvojtýždňových intervaloch. Navrhovateľke v 2. rade sa narodilo v r. 1974 dieťa, bola na materskej dovolenke a zabezpečovala starostlivosť o mal. K.. Nehnuteľnosť ako záhradka spolu s rekreačnou chatou bola v prírode oplotená po tom, čo ju v prírode MNV v G. vykolíkovalo. Po postavení rodinného plota bol vnútorný priestor záhradky považovaný za ich výlučné vlastníctvo. Nikto nikdy sa nedomáhal a nespochybňoval ich vlastníctvo. Za uvedenú záhradu platili daň , platili za odvoz smetí a všetci ich považovali za výlučných vlastníkov nielen rekreačnej chaty, ale aj záhrady. MNV im vydalo rozhodnutie o pridelení súpisného čísla, na základe ktorého došlo k zápisu rekreačnej chaty. Neskôr došlo v obci k usporiadaniu vlastníctva pozemkov v rámci
prešetrovania pomerov a pri spracovaní ROEP-u boli aj založené LV. Už skôr však došlo ku novému mapovaniu v katastrálnom území G., všetky nehnuteľnosti boli zamerané a prečíslované a zo súradníc boli vypočítané nové výmery. O týchto skutočnostiach sa však navrhovatelia nedozvedeli, pretože sa domnievali, že rozhodnutím finančného odboru ONV Košice vidiek o pridelení pozemku do osobného užívania č. 4053/1975, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.1975 a zaplatením finančnej náhrady za pridelený pozemok vo výške 2088 Kčs sa stali platnými vlastníkmi nehnuteľnosti. Ďalej uviedli, že sa stali oprávnenými držiteľmi nehnuteľnosti, ich držba bola nepretržitá a trvala viac ako 10 rokov. Splnili podmienky pre vydržanie. Vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je úzko spojené s držbou a to konkrétne oprávnenou držbou pre vydržanie sa predpokladá splnenie zákonných podmienok a to, že musí ísť o tzv. oprávnenú držbu, držba musí byť dobromyseľná, čo v ich prípade aj bolo. Od r. 1975 až po r. 2017 nemali vedomosť o tom, že nie sú zapísaní ako vlastníci v katastri nehnuteľnosti. Obaja boli vnútorne presvedčení, že im pozemok patrí. Vykonali rozsiahle investície do kultivácie pozemku, pretože v prírode išlo o pozemok neudržiavaný, nachádzali sa na ňom náletové dreviny, bolo tam veľa odpadového materiálu, kameňov a pozemok nebol vhodný na pestovanie poľnohospodárskych plodín. Ani jeden z nich nemal vedomosť o tom, že rozhodnutie pozemku do osobného užívania predpokladá aj ďalšie uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania. Dobromyseľnosť bola u navrhovateľov daná momentom vzniku držby a zaplatením finančnej náhrady, čo bolo v lete 1975. Počas celého priebehu užívania pozemku spĺňali podmienky oprávnenej držby , nehnuteľnosť užívali a užívajú ako svoju vlastnú od r. 1975. O tom, že nedošlo k prevodu, resp. uzavretiu zmluvy sa dozvedeli až v r. 2017, keď ich oslovil E. C., ktorý im oznámil, že na základe dedičského rozhodnutia nadobudol ich záhradu do výlučného vlastníctva. Pri prešetrovaní LV a zápisov v katastri nehnuteľností boli spochybnené hodnoverné údaje, o čom sa dozvedeli z oznámenia H. D. H. katastrálneho odboru dňa 19.4.2018, ktorý podrobne vysvetlil, z akých dôvodov a na akých právnych skutočnostiach došlo k zápisu vlastníctva na E. C. a zo záverov oznámenia č. H./XXXX bolo zistené, že došlo k duplicitnému vlastníctvu a vtedy zistili, že nie sú vedení ako vlastníci sporných nehnuteľností, pretože vlastníctvo bolo zapísané na odporcu, ale aj na E. C.. Po zabezpečení archívnych materiálov zistili, že rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania nebolo doplnené o dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku na základe ktorého by im vzniklo vlastnícke právo. Vstúpili sme do konania aj s odporcom, ktorý nebol ochotný uvedenú nehnuteľnosť previesť do nášho vlastníctva a odkázal nás na uplatnenie svojho nároku. Neskôr odporca uzavrel s p. C. dohodu o urovnaní a tak došlo k odstráneniu duplicitného vlastníctva na LV. Ďalej uviedli, že majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, aby užívací stav , ktorý dlhodobo existuje, bol zapísaný ako stav vlastnícky aj v katastri nehnuteľnosti. Ich držba bola dobromyseľná. Poukázali na nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 484/2015, na ust. § 865 ods. 1a 3 Občianskeho zákonníka (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1983), na ust. § 872 ods.6 Občianskeho zákonníka (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992) a na ust. § 134 ods. 1 Obč. zákonníka.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 4.01.2023 nárok žalobcov neuznal. Poukázal na to, že Okresnému úradu Košice bolo listom Okresného úradu Košice – okolie, katastrálneho odboru č. H./XXXX zo dňa 19.04.2018 oznámené spochybnenie hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností. Vychádzajúc z obsahu listu Okresného úradu Košice – okolie, katastrálneho odboru č. H./XXXX zo dňa 19.04.2018, ktorý na základe právnych listín preveril zápis vlastníctva k parcele evidencie nehnuteľností č. XXX/XX a k parcele registra „E“ č. XXX/X, zapísanej v liste vlastníctva č. XXX v k.ú. G., žalovaný konštatoval, že: 1. Československý štát nadobudol vlastnícke právo k parcele mpč. XXX, zapísanej v PKV č. XXX, k.ú. G., (pôvodne vlastnícky patriacej grófovi L. K.), a to v rámci konfiškácie jeho majetku podľa nar.č. 104/45 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej reformy. 2. Parc. č. 390, zapísaná v PKV č. 268 bola na základe GP z roku 1955 a prídelovej listiny zo dňa 26.07.1955 rozdelená na: a) parc. č. 390/1, roľa o výmere 3 ha 5703 m2, b) parc. č. 390/2, stavebný pozemok o výmere 2800 m2 c) parc. č. 390/3, roľa o výmere 3 ha 8488 m2. 3. Parc. č. 390/2 sa odčlenila do novovytvorenej PKV č. 291 v prospech vd. E. C. F. M. v celosti. 4. V rámci konania ROEP boli parcely registra „C“ č. 372 č. 373, evidované v KN bez vlastníckeho vzťahu identifikované v registri „E“ ako parcela č. 390/2 (omyl). Táto parcela bola pôvodne evidované v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela mpč. 390/2 vo výlučnom E. C. F. M. titulom prídelu z 12.03.1957 č.d. XXX. Na túto parcelu bol založený LV č. XXX v zmysle zápisu v PKV č. XXX. 5. Parcela č. 390/2 bola teda pri spracovaní ROEP nesprávne identifikovaná, t.j. nie je totožná s pozemnoknižnou parcelou mpč. 390/2. 6. V roku 2017 bol na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 12D/538/2016 po poručiteľke E. C. F. M. zapísaný dedič E. C. v podiele 1/1. Na základe Geometrického plánu č. 22/2017, vyhotoveného na určenie vlastníckeho práva k pozemkom parc. C KN č. 372 a parc. C KN č. 373 bola zrušená parcela
registra „E“ č. 390/2 a do LV č. XXX boli vpísané parcely registra „C“ č. 372 a č. 373 v prospech C. E.. 7. Právny stav parciel registra „C“ č. 372 a č. 373 polohovo a geometricky odpovedá pôvodnej parcele EN č. 390/61, vytvorenej z parcely mpč. XXX/X, tj. neodpovedá polohe a tvaru parcely mpč. 390/2. 8. Vlastnícke právo štátu ostalo nedotknuté aj pri vydaní rozhodnutia č. XXXX/XXXX zo dňa 03.07.1975 o pridelení pozemku parc. č. 390/61 (v súčasnosti parc. C KN č. 372 a parc. C KN č. 373) do osobného užívania A. B. s manželkou, keďže predmetné rozhodnutie nie je listinou, spĺňajúcou zákonné náležitosti dané na zápis do katastra nehnuteľností. 9. Na základe zistených skutočností správny orgán do časti „B“ LV č. XXX k doterajšiemu vlastníkovi evidovanému pod porad. č. B1 C. E. F. C., s titulom nadobudnutia I. XXXX/XXXX zo dňa 05.04.2017 – uznesenie 12D/538/2016 v podiele 1/1 zapísal vlastníctvo pod B2 v prospech – Okresný úrad Košice, majetkovoprávny odbor, so sídlom Zádielska 1, 041 26 Košice, titulom pôvodného zápisu v PKV č. 268 – konfiškácia č.d. XXX/XX v celosti, pričom do listu vlastníctva č. XXX bol vyznačený kód 9 (duplicitné vlastníctvo). Po vyššie uvedenom spochybnení hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností a zapísaní duplicitného vlastníctva do LV č. XXX, k.ú. G., sa na Okresný úrad Košice so žiadosťou o súčinnosť pri riešení vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti obrátil pán A. B., bytom D., C. X/XX, spolu s manželkou E. B., ktorí sú bezpodieloví spoluvlastníci chaty, postavenej na pozemku parc. C KN č. 372, k.ú. G.. Podaniu predmetnej žiadosti predchádzalo riešenie vzniknutej situácie medzi manželmi B. a pánom E. C.. Medziľudské vzťahy medzi manželmi B. a pánom C. boli v tej dobe natoľko narušené, že komunikácia medzi nimi bola neúspešná a neúčinná. Okresný úrad Košice usporiadal duplicitné vlastníctvo, zapísané na LV č. XXX, k.ú. G.. Medzi Slovenskou republikou – Okresným úradom Košice, so sídlom 041 26 Košice, Komenského 52 a C. E. F. C., G. B. XX, G. B., PSČ 082 43, bola dňa 11.11.2019 uzavretá Dohoda o urovnaní J. XXX XXX XXXX. Predmetom Dohody o urovnaní J. XXX XXX XXXX zo dňa 11.11.2019 bolo mimosúdne urovnanie a vzájomné vysporiadanie vzťahov, vyplývajúcich z duplicitného vlastníctva, zapísaného v katastri nehnuteľností, vedenom Okresným úradom Košice – okolie, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre okres Košice – okolie, obec G., k.ú. G. k pozemkovým nehnuteľnostiam: parc. C KN č. 372, zastavaná plocha a nádvorie s výmerou 37 m2, parc. C KN č. 373, záhrada s výmerou 363 m2, a to v prospech nadobudnutia výlučného vlastníctva štátu Slovenskej republiky, v správe Okresného úradu Košice ako dočasného správcu majetku štátu v zmysle zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Spochybnené vlastnícke vzťahy k pozemkom evidovaným v LV č. XXX k.ú. G. boli medzi účastníkmi tejto dohody urovnané bezodplatne. Okresnému úradu Košice nesvedčí právo, aby pri neexistencii dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, registrovanej štátnym notárstvom, priznal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam A. a E. B.. Okresný úrad Košice ponúkol dotknuté pozemkové nehnuteľnosti manželom B. na prevod vlastníctva na základe kúpnej zmluvy v zmysle § 11 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Pán B. bol počas osobných rokovaní so zamestnancami Okresného úradu Košice upovedomený, že Okresný úrad Košice môže pri nakladaní s majetkom štátu v dočasnej správe postupovať len v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zák. č. 278/1993 Z.z.“). V prípade, ak sa prevádza pozemok zastavaný stavbou vo vlastníctve kupujúceho vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok s touto stavbou, správca na základe § 8 ods. 4 písm. a) zák. č. 278/1993 Z.z. nie je povinný ponúknuť prebytočný nehnuteľný majetok štátu iným správcom na prevod správy a podľa § 8e písm. a) zák. č. 278/1993 Z.z. nie je povinný vykonať ani osobitné ponukové konanie alebo elektronickú aukciu, t.j. správca je oprávnený realizovať prevod nehnuteľného majetku štátu do vlastníctva vlastníka stavby priamo. Na platnosť kúpnej zmluvy sa vyžaduje súhlas Ministerstva financií Slovenskej republiky. Správca majetku štátu môže prebytočný majetok predať najmenej za cenu primeranú podľa § 8a ods. 3 zák. č. 278/1993 Z.z., t. j. za všeobecnú hodnotu určenú znaleckým posudkom. Žalovaný poznamenal, že Okresný úrad Košice je aj v súčasnosti ochotný za podmienok, stanovených zák. č. 278/1993 Z.z. previesť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam manželom B.. Manželia B. ako žalobcovia sa žalobou, doručenou súdu dňa 20.10.2022, domáhajú určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v kat. území G., obec Skároš, H. D. – H., zapísaných na LV č. XXX Okresným úradom Košice - okolie, katastrálnym odborom, a to parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcela CKN č. 372 – zast. plocha a nádvoria o výmere 37 m2, parcela CKN č. 373 – záhrada o výmere 363 m2 v podiele 1/1. Podľa § 124 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“), každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z obsahu žaloby vyplýva, že sa jedná o žalobu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým vydržaním. Na základe ustanovenia § 137 CSP určovacou žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, za predpokladu, ak je na tom naliehavý právny záujem. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia
domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011) Naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Právny záujem naliehavý nie je, ak sa žalobcovia môžu domáhať svojho práva prostredníctvom iných právnych prostriedkov ochrany práva, ktoré im zákon na to poskytuje. Vydržanie je originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade, že oprávnený držiteľ splní podmienky, uvedené v § 134 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, stáva sa vlastníkom veci. Novela zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov upravila spôsob úradného potvrdenia vydržania vlastníckeho práva. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 68/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, základnou úlohou nového civilného mimosporového konania, konania o potvrdení vydržania je zabezpečiť efektívne a relatívne rýchle potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo potvrdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu príslušným orgánom verejnej moci (súdom). S účinnosťou od 1.5.2021 bol zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len ,,CMP“) doplnený o úplne nové civilné mimosporové konanie, ktorým sa súdom potvrdzuje vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V tomto konaní súd posudzuje, či navrhovatelia osvedčili, že splnili hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Rozhodnutie, ktorým súd v mimosporovom konaní potvrdí, že boli splnené podmienky vydržania, je verejnou listinou, na základe ktorej kataster nehnuteľností vykoná záznam v zmysle § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Žalobcovia v žalobe neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by im bránili využitiu tohto prostriedku ochrany práva, ktoré im zákon na to účinne poskytuje a na ktorého použitie sú žalobcovia oprávnení podľa Civilného mimosporového poriadku. Žalobcovia nevysvetlili prečo podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, titulom vydržania, je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcov. Ak sú žalobcovia presvedčení, že splnili hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam vydržaním, majú možnosť domáhať sa svojho práva prostredníctvom civilného mimosporového konania – konania o potvrdení vydržania, ktoré je upravené v ustanovenia § 359a a nasl. CMP. Poznamenal, že v prípade konania o potvrdení vydržania Okresný úrad Košice, zast. štát – Slovenskú republiku (ako účastník konania) bude rozhodnutie, ktorým príslušný súd v mimosporovom konaní potvrdí, že boli splnené podmienky vydržania, rešpektovať. Právoplatné uznesenie o potvrdení vydržania je záväzné pre všetkých (erga omnes) a deklaruje (s účinkami do minulosti), že navrhovateľ, prípadne navrhovatelia vydržali právo k nehnuteľnosti. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby súd prvej inštancie nariadil predbežné prejednanie sporu (§ 168 a nasl. CSP) za účelom ujasnenia predmetu sporu a vydiskutovania si procesných možností, a to - procesná možnosť usporiadať vzťahy medzi stranami mimosúdnym uzatvorením kúpnej zmluvy na prevod dotknutého nehnuteľného majetku štátu do bezpodielového vlastníctva manželom B., a tým odstráneniu dôvodu vzniku sporu, prípadne - procesná možnosť využitia efektívnejšieho a vhodnejšieho procesného nástroja - návrh na začatie konania o potvrdení vydržania, ktorý je podľa 359c ods. 1 CMP oprávnený podať ten, kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
4. Žalobcovia v písomnej replike zo dňa 7.02.2023 uviedli, že sa stotožňujú sa s tvrdením žalovanej , kde uvádza vo vyjadrení a konštatuje stanovisko H. N. D.- H., katastrálny odbor č. OU – KS – KO1- K1-1308/2018 zo dňa 19.4.2018, ktorým katastrálny odbor preveroval zápisy vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania o určenie vlastníckeho práva kat. územia G., parcela E č. 390/2. O týchto skutočnostiach sa žalobcovia dozvedeli len v čase, kedy toto konanie bolo začaté a v tom období začali aj riešiť , čo bolo dôvodom , že ich vlastníctvo k pozemku nebolo zapísané. Keďže žalobcovia nie sú právne vzdelaní a obaja sú už vo vyššom veku, ťažko im bolo pochopiť na základe čoho vzniklo duplicitné vlastníctvo. Dohoda o urovnaní uzavretá dňa 11.11.2019 medzi žalovanou a vlastníkom E. C. riešilo len odstránenie duplicity medzi stranami dohody o urovnaní. Žalobcovia sa pokúšali nehnuteľnosti usporiadať so súhlasom žalovanej, ktorý tak ako uvádza vo vyjadrení, mu nesvedčí právo, ak dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku nebola registrovaná uznať vlastnícke právo. Práve to bol dôvod, prečo žalobcovia podali žalobu na určenie vlastníckeho práva. Aj žalovaná vyjadrila pred podaním žaloby stanovisko, že nároky žalobcov neuznáva. Jediným spôsobom
ako vlastníctvo usporiadať bola podaná žaloba, v ktorej naliehavý právny záujem je daný práve tým, aby žalobcovia na základe rozhodnutia súdu mohli realizovať zápis vlastníckeho práva k parcelám, ktoré sú predmetom sporu. Žalovaná strana aj vo vyjadrení uvádza, že vlastníctvo žalobcov neuznáva, navrhuje možnosť usporiadať vzťahy medzi stranami mimosúdnym uzavretím kúpnej zmluvy na prevod dotknutého nehnuteľného majetku štátu do bezpodielového vlastníctva manželov – žalobcov a tým dôjde k odstráneniu dôvodu sporu. Uviedli, že k podaniu tejto žaloby boli donútení, lebo žalovaná strana nebola ochotná iným spôsobom nehnuteľnosť usporiadať len prostredníctvom kúpnej zmluvy a požadovala od žalobcov finančnú náhradu za prevod vlastníckeho práva. Z vyjadrenia žalovanej jednoznačne vyplýva, že uznanie vlastníckeho práva a priznanie vlastníctva v prospech žalobcov jej nenaleží a to z dôvodu, že neexistuje dohoda o zriadení OSU k pozemku, ktorá by bola registrovaná štátnym notárstvom. Ak by takáto dohoda existovala, odpadol by dôvod na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva, pretože táto listina, ak by bola registrovaná bola by hodná zápisu na vyznačenie zmeny na Okresnom úrade, katastrálny odbor. V ďalšom zotrvali na rovnakých dôvodoch žaloby.
5. V písomnej duplike zo dňa 13.03.2023 žalovaný uviedol, že až do podania žaloby sa manželia B. nedomáhali voči Okresnému úradu Košice určenia vlastníckeho práva vydržaním, a preto Okresný úrad Košice v tejto veci nikdy nepodával žiadne vyjadrenia. Počas celého konania medzi Okresným úradom Košice a manželmi B., manželia B. netvrdili, že nadobudli tieto nehnuteľnosti vydržaním, ale odvodzovali svoje vlastnícke právo výlučne od rozhodnutia Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3. júla 1975 ako titulu nadobudnutia. Rozhodnutie Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3. júla 1975, nie je listinou, spĺňajúcou zákonné náležitosti dané na zápis do katastra nehnuteľností, a teda ani platný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Je nespochybniteľné, že manželia B. vlastnícke právo k týmto pozemkom nenadobudli dňom 1. januára 1992 transformáciou oprávnenej držby práva osobného užívania pozemku na základe § 872 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Okresný úrad Košice sa o vydržaní ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov k dotknutým nehnuteľnostiam prvýkrát dozvedel až doručením žaloby, v ktorej je štát žalovanou stranou sporu. Ďalej poukázal na to, že v čase vydania predmetného rozhodnutia bol inštitút rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania upravený v ustanovení § 205 zákona č. 40/1964 Zb., znenie ktorého citoval. Z ustanovenia § 205 Občianskeho zákonníka priamo vyplývalo, že vydaním rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby s ním bola uzatvorená dohoda. Samotným vydaním a právoplatnosťou rozhodnutia ešte nevzniká právo osobného užívania pozemku, a preto občan nemôže byť v dobrej viere, že môže pozemok užívať a že mu k nemu vzniklo právo osobného užívania. Do chvíle uzatvorenia následnej dohody mu mohol vzniknúť iba predpoklad, že mu v budúcnosti právo osobného užívania k predmetným pozemok môže vzniknúť. Takéto poučenie bolo uvádzané aj v samotnom texte rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania. Je zrejmé, že v samotnom texte tohto rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania boli žalobcovia upozornení na skutočnosť, že toto rozhodnutie stráca platnosť, ak právo z neho vyplývajúce nebude oprávneným uplatnené do 3 mesiacov odo dňa právoplatnosti (22. júla 1975) tohto rozhodnutia. Preto neobstojí ani argumentácia, že žalobcovia neboli znalí práva a nemohli o tejto právnej úprave vedieť, keďže boli o takomto postupe výslovne upovedomení. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia, ktorí rovnopis rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania mali k dispozícii, si museli byť vedomí, že právo osobného užívania k predmetnému pozemku im vznikne až uzatvorením dohody o zriadení práva osobného užívania a že neuplatnenie ich práva v stanovenej lehote má za následok, že toto rozhodnutie stráca platnosť. Žalobcovia nevykonali žiaden úkon, smerujúci k uzatvoreniu dohody o zriadení práva osobného užívania, súc si boli plne vedomí vyššie uvedených skutočností, a preto nemohli byť dobromyseľní v držbe cudzej veci, keď im bol známy právny stav. V dôsledku nečinnosti žalobcov rozhodnutie Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/ XXXX zo dňa 3. júla 1975 stratilo platnosť uplynutím troch mesiacov odo dňa právoplatnosti (22. júla 1975). So zreteľom na uvedené takéto rozhodnutie je možné považovať za ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Tvrdenie žalobcov o dobromyseľnosti užívania pozemkov považujeme za nepreukázateľné a účelové, lebo neznalosť zákona neospravedlňuje a z nepráva nemôže vzniknúť právo. Žalobcovia nenaplnili podstatnú náležitosť, a to dobromyseľnosť, nakoľko s ohľadom na listinné dôkazy žalobcovia vedeli a mali vedieť o skutočnostiach spôsobilých objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že im vec patrí. Podľa právneho názoru žalovaného právny omyl žalobcov, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona platného v dobe vydania predmetného rozhodnutia, t.j. v dobe, kedy sa žalobcovia ako držitelia ujali držby, nie je ospravedlniteľný. Uvedený záver je súladný (korešponduje) s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v uznesení NS SR sp. zn. 4 Cdo 283/2009 z 27. októbra 2010. V danom smere žalovaný poukázal na
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009). Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú a žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.
6. Súd nariadil pojednávanie na deň 2.02.2024, ktoré vykonal v zmysle § 180 CSP v prítomnosti právneho zástupcu žalobcov a povereného zástupcu žalovaného.
7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a to s Rozhodnutím Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3.07.1975 (č.l. 4 - 5), výpisom M.. J. XXX (č.l. 6 - 7), Oznámením Okresného úradu Košice okolie katastrálneho odboru dňa 19.4.2018 o spochybnení hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností, výzva k uzavretiu dohody č. H./XXXX (č.l. 8 - 9), platobným výmerom za rok 2010, 2017, potvrdením o uhradenej platbe za rok 2010 (č.l. 10 – 15), Žiadosťou o súčinnosť pri riešení vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti zo dňa 23.08.2018 (č.l. 16), Oznámením o návrhu E. C. vo veci duplicitného vlastníctva na LV č. XXX, k.ú. G. zo dňa 23.11.2018, č. H./XXXXXX (č.l. 17), potvrdením zo dňa 27.8.1975 o uhradení poplatku vo výške 2.088 Kčs (č.l. 18), pozemkovoknižnou vložkou č. 268, k.ú. G. (č.l. 40 - 42), výpisom LV. č. XXX, k.ú. G. s vyznačeným duplicitným vlastníctvom (č.l. 43), listom Okresného úradu Košice, majetkovoprávny odbor č. H./XXXXXX zo dňa 07.10.2019 (č.l. 44), Dohodou o urovnaní č. XXX XXX XXXX zo dňa 11.11.2019 (č.l. 45 - 46), rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva č. O. XXXX/XXXX (č.l. 47- 48).
8. Súd v súlade s ust. § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“) určil, že v konaní nie je medzi stranami sporná skutočnosť, že:
9. Rozhodnutím Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3.07.1975 o pridelení pozemku do osobného užívania bol Finančným odborom Okresného národného výboru Košice – vidiek podľa § 205 ods. 1 Obč. zákona č. 40/1964 Zb. žalobcom 1, 2 na základe ich žiadosti zo dňa 27. júna 1975 pridelený pozemok parc. č. 390, č. EN 390/61, k.ú. G. okr. Košice – vidiek zapísaný vo vložke č. XXX vo výmere 400 m2 vo vlastníctve Československého štátu do osobného užívania. Z jeho znenia ďalej vyplýva „Po právoplatnosti tohto rozhodnutia vzniká občanovi právo, aby s ním E. P. O. O. G. uzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania k uvedenému pozemku. Toto rozhodnutie stráca platnosť, ak právo z neho vyplývajúce nebude oprávneným uplatnené do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22. júla 1975. Žalobcovia mali jeden rovnopis predmetného rozhodnutia k dispozícii, kópiu ktorého predložili súdu.
10. Nebolo sporným, že žalobcovia neuzavreli dohodu o zriadení práva osobného užívania k predmetnému pozemku.
11. Nebolo tiež sporným, že žalobcovia uhradili poplatok vo výške 2.088 Kčs, o čom súdu predložili ústrižok o potvrdení platby zo dňa 27.8.1975, kde v záhlaví je uvedené Miestny národný výbor, G., platiteľom je B. A. a v účele platby je uvedený „popl. za záhradku“.
12. Nesporným v konaní bolo, že žalobcovia na základe uvedených skutočností začali užívať predmetnú nehnuteľnosť od roku 1975 a subjektívne ju považovali za svoje vlastníctvo. Žalobcovia postavili na základe stavebného povolenia rekreačnú chatu č. súpisné XXX na parcele č. 372 kat. územia G. okres D. H.. Rekreačná chata je zapísaná na LV č. XXX.
13. V roku 2017 si vlastnícke právo na sporné parcely začal uplatňovať E. C. titulom dedenia.
14. Žalobcovia predložili platobné výmery za roky 2010 a 2017, ktorými bola žalobcovi v 1. rade vyrubená daň z nehnuteľností, súčasťou čoho bolo aj potvrdenie o uhradenej platbe za rok 2010. Predložili aj platobné výmery za rok 2010, 2017, ktorými bol vyrubený miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.
15. Nebolo sporné, že po uzavretí Dohody o urovnaní č. XXX XXX XXXX zo dňa 11.11.2019 s p. E. C., ktorou došlo k vysporiadaniu vzťahov vyplývajúcich z duplicitného vlastníctva medzi žalovaným a p. C., sa výlučným vlastníkom sporných parciel stal žalovaný, ako to vyplýva z výpisu LV č. XXX evidovaných
ako parcely č. 372 a 373, ktorých právny stav polohovo a geometricky odpovedá pôvodnej parcele č. 390/61, (vytvorenej z parcely č. 390/3), ktorá bola žalobcom pridelená do osobného užívania v zmysle vyššie uvedeného Rozhodnutia Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3.07.1975 .
16. Z výpisu LV č. XXX, okres Košice – okolie, k.ú. G. mal súd preukázané, že vlastníkom parciel registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape ako parcela CKN č. 372 – zast. plocha a nádvoria o výmere 37 m2 a CKN č. 373 – záhrada o výmere 363 m2 v (ďalej len „nehnuteľnosť“) podiele 1/1 je Slovenská republika.
17. Podstatnou skutočnosťou, ktorá bola medzi stranami sporná bolo, či žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom vydržania, majúc za to, že od roku 1975 ju užívali ako vlastnú a domnievali sa, že rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3.07.1975 o pridelení pozemku do osobného užívania a zaplatením finančnej náhrady za pridelený pozemok sa stali platnými vlastníkmi nehnuteľnosti.
18. Podľa § 137 písm.c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
19. Naliehavý právny záujem predstavuje procesnú podmienku úspešnosti žaloby v zmysle ust. § 137 písm.c) CSP, pričom rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či prípadný vyhovujúci rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam a či sporové konanie bude užitočné t.j. odstráni spory medzi stranami.
20. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že návrh na začatie mimosporového konania o potvrdení vydržania sú aktívne vecne legitimovaní podať výhradne žalobcovia. Žalobcovia v žalobe, ani vo svojom vyjadrení zo dňa 07.02.2023 neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by im bránili využitiu prostriedku ochrany práva prostredníctvom mimosporového konania. Ak sú žalobcovia presvedčení, že splnili hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam vydržaním, nie je žalovanému známe, z akého dôvodu nikdy nevyužili možnosť domáhať sa svojho práva cestou nesporového konania, a to prostredníctvom osvedčenia vyhlásenia o vydržaní v zmysle § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov alebo od 01.05.2021 prostredníctvom civilného mimosporového konania – konania o potvrdení vydržania podľa § 359a a nasl. Civilného mimosporového poriadku. Osvedčenie vyhlásenia o vydržaní bolo verejnou listinou a právoplatné uznesenie o potvrdení vydržania v súčasnosti je verejná listina, na základe ktorých kataster nehnuteľností vykoná záznam v zmysle § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). So zreteľom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobcovia nevysvetlili, prečo podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, titulom vydržania, je jediný vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcov.
21. Súd vo vzťahu k žalovaným učinenej procesnej obrane uvádza, že je pravdou, že novelou Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) bolo do právneho poriadku zavedené konanie o potvrdení vydržania (§ 359a CMP). Presun právomocí deklaratórnym rozhodnutím posudzovať nadobudnutie vecného práva z notárov na príslušný súd je odôvodnený potrebou zabezpečiť nezávislé a efektívne vydanie súdneho rozhodnutia deklarujúce vzniknutý stav o vecných právach. Z dôvodovej správy vyplýva, že došlo k presunu právomocí z notárov na súd. Uvedené konanie (§ 359a CMP) nijakým spôsobom nenahrádza súdne konanie o určenie vlastníckeho práva titulom vydržania a aj zamietnutie návrhu v tomto konaní netvorí prekážku veci rozhodnutej pre možnosť podania žaloby. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by mohol účastník konania využiť len postup v rámci konania o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP, a že by bola vylúčená možnosť podať žalobu o určenia vlastníckeho práva titulom vydržania. Možnosť nadobudnúť vlastnícke právo je možné v rámci konania o potvrdení vydržania ako aj určovacou žalobou. Vzhľadom na to, že konanie o potvrdení vydržania je mimosporovým konaním, v rámci ktorého súd nevykonáva dokazovanie v rozsahu a spôsobom upraveným v CSP, pričom žalovaný už vo vyjadrení k žalobe rozporoval žalobou uplatnený nárok žalobcov, súd v zhode s názorom žalobcov má za to, že žaloba o určenie vlastníckeho práva bola poukazujúc na vyššie uvedené vhodne zvoleným procesným prostriedkom. Nevyužite možnosti uplatnenia práva žalobcov cestou konania o potvrdení vydržania neznamená neosvedčenie naliehavého právneho záujmu v tomto konaní.
22. Súdna prax je dlhodobo jednotná v tom, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, ak je ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zapísaný žalovaný, pretože vyhovujúci rozsudok je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti (viď napr. rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo 56/2003).
23. V danom prípade je nesporný naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení. Žalobcovia tvrdia nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním s poukazom na užívací stav opísaný vyššie.
24. Podľa ust. § 129 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
25. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods.1 Občianskeho zákonníka).
26. Zákonnými podmienkami vydržania sú: oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.
27. Vlastnícke právo k nehnuteľnej veci môže nadobudnúť ten, kto ju drží oprávnene a nepretržite po dobu desať rokov. Za oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto so zreteľom na všetky okolností bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu.
28. Podľa § 872 ods. 1, 4, 5, 6 Občianskeho zákonníka, právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku tým nie je dotknuté.
Ak právo osobného užívania k zastavanému alebo nezastavanému pozemku vzniklo manželom, stávajú sa dňom účinnosti tohto zákona bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá; ak zaniklo, stávajú sa podielovými spoluvlastníkmi rovným dielom.
Ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona už nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva, vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti tohto zákona, právo zanikne. Ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, nie je dotknuté právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).
Ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.
29. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
30. Podľa § 134 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125).
Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.
31. Podľa § 205 ods. 1, 2 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku. Rozhodnutie vydáva Okresný národný výbor.
Na podklade pridelenia pozemku do osobného užívania uzavrie dohodu o zriadení práva osobného užívania s občanom Národný výbor alebo organizácia, ktoré majú pozemok v správe alebo organizácia, ktorá je vlastníkom pozemku. Dohoda musí mať písomnú formu. Je k nej potrebná registrácia Štátnym notárstvom. Právo osobného užívania pozemku vznikne registráciou dohody na Štátnom notárstve.
32. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992 na základe Zákona č. 509/1991 Zb. Občiansky zákonník v piatej hlave v § 872 upravuje transformáciu osobného užívania pozemkov (podľa § 198 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení do 31. 12. 1991) na vlastnícke právo k pozemkom u doterajších užívateľov. Spoločné užívacie právo k pozemkom sa pretransformovalo na podielové spoluvlastníctvo, v prípade manželov na bezpodielové spoluvlastníctvo k pozemkom.
33. V § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka sa rieši prípad, ak vzniklo občanovi právo, aby s ním bola uzatvorená dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do 31. decembra 1991, t.j. do účinnosti tohto zákona už nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva , vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti tohto zákona, toto právo mu zaniká. Započítanie nepretržitej oprávnenej držby k pozemkom podľa § 872 ods. 2 je odôvodnené vznikom nároku oprávneného držiteľa na uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, štátnym vlastníctvom pozemkov, účelom užívania pozemku na osobnú potrebu a to v súlade s verejným záujmom. Ak na základe právnych predpisov účinných do 31. 12. 1991 bolo možné k pozemku nadobudnúť len vlastnícke právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku, na započítanie oprávnenej držby pred 1. 1. 1992 právneho predchodcu bolo podľa § 862 ods. 6 Občianskeho zákonníka nevyhnutné, aby oprávnený držiteľ právo na započítanie vydržacej doby uplatnil. K započítaní oprávnenej držby právneho predchodcu podľa § 872 ods. 6 nedochádza ex offo ako je to pri aplikácii § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
34. V prejednávanej veci žalobcovia neuzavreli dohodu o zriadení práva osobného užívania k predmetnému pozemku. Žalobcovia ako dôvod, prečo neuzavreli dohodu o zriadení práva osobného užívania k predmetnému pozemku uviedli, že nevedeli, že je potrebné uzavrieť uvedenú dohodu, ale tým, že za neho zaplatili boli v tom vedomí, že je ich. Zároveň uviedli, že majú vedomosť o tom, že susedia v okolí takéto dohody uzatvorili. Žalobcovia poukázali na to, že v čase pridelenia pozemku do osobného užívania, ako aj výstavby rekreačnej chaty bol žalobca v 1. rade bol často mimo miesta svojho trvalého bydliska, pretože pracoval na montážach a práce boli vykonávané najmä v J.. Práce sa vykonávali v týždňových a dvojtýždňových intervaloch. Žalobkyni v 2. rade sa narodilo v r. 1974 dieťa, bola na materskej dovolenke a zabezpečovala starostlivosť oň.
35. Vydržanie vlastníckeho práva predstavuje originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva a jeho účelom je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Základnými zákonnými predpokladmi vydržania sú spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá viera, dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej lehoty. Oprávnený držiteľ, u ktorého boli splnené tieto podmienky vydržania, nadobúda vlastnícke právo pôvodným spôsobom a vydržaním zaniká vlastnícke právo doterajšieho vlastníka. V prípade stretu práva a povinnosti pravého vlastníka veci a oprávneného držiteľa veci má jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktorého právo je chránené Ústavou Slovenskej republiky. Základnou podmienkou vydržania je držba veci, pričom musí ísť o oprávnenú držbu, t.j. držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Nestačí len faktické nakladanie s vecou. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Držba nie je oprávnená, ak držiteľ nie je v tomto zmysle dobromyseľný. Posúdenie, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je vlastníkom, nevychádza len zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale musí byť
posudzované z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj keď držiteľ je subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere pokiaľ sú mu alebo musia byť známe skutočností, z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti mohol spoznať, že nie je subjektom práva, o vydržaní ktorého ide. Dobromyseľnosť držiteľa musí trvať po celú zákonom predpísanú dobu potrebnú na vydržanie.
36. V súdenom prípade rozhodnutím Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3.07.1975 bol žalobcom 1, 2 pridelený predmetný pozemok do osobného užívania s tým, že priamo v texte uvedeného rozhodnutia je výslovne uvedené, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia vzniká občanovi právo, aby s ním E. P. O. O. G. okr. D. - O., uzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania k uvedenému pozemku. Toto rozhodnutie stráca platnosť, ak právo z neho vyplývajúce nebude oprávneným uplatnené do 3 mesiacov odo dňa právoplatnosti (22. júla 1975) tohto rozhodnutia.
37. Pokiaľ ide o právne posúdenie otázky, či žalobcovia boli dobromyseľní v tom, že im patrí sporná nehnuteľnosť v čase jej uchopenia do držby, súd uvádza, že otázku, či držiteľ veci je (bol) oprávnený alebo neoprávnený, treba riešiť z objektívneho hľadiska. Pri jej riešení je vždy potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Súd akcentuje, že dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí (pozri aj 3Cdo/97/2009). Na tom nič nemení ani fakt, že držiteľ môže byť v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere.
38. V okolnostiach posudzovanej veci mohol žalobcom do chvíle uzatvorenia následnej dohody vzniknúť iba predpoklad, že im v budúcnosti právo osobného užívania k spornému pozemku môže vzniknúť, o čom boli žalobcovia zrozumiteľne a jasne poučení priamo v texte rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, a už samotná táto okolnosť bola spôsobilá vyvolať pochybnosti o tom, že žalobcom patrí sporný pozemok, a to bez ohľadu na to, že ho neskôr užívali, hoci aj dlhší čas. Žalobcovia by si pri zachovaní náležitej opatrnosti museli byť vedomí, že nerealizovali uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku. V dôsledku nečinnosti žalobcov rozhodnutie Okresného národného výboru Košice – vidiek č. XXXX/XXXX zo dňa 3. júla 1975 stratilo platnosť uplynutím troch mesiacov odo dňa právoplatnosti (22. júla 1975). So zreteľom na uvedené takéto rozhodnutie je možné považovať za ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce.
39. Súd v danej súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to na rozhodnutie sp.zn. 4Cdo/126/97, v ktorom Najvyšší súd SR zdôraznil, že „Občiansky zákonník v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval a neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania.“ Ak najvyšší súd vyslovil uvedený právny názor vo vzťahu k užívaniu pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, o to viac uvedené potom platí na súdený prípad, keď bol predmetný pozemok užívaný bez práva osobného užívania pozemku (na základe dohody) podľa ust. § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb, teda žalobcom nesvedčí žiadny nadobúdací titul. Ak by žalobcovia uzavreli predmetnú dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorú by nedali zaregistrovať na štátnom notárstve, stali by sa (neoprávnenými) držiteľmi práva osobného užívania pozemku. V prejednávanej veci žalobcovia neuzatvorili dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, preto im ani len nevzniklo právo osobného užívania.
40. V súvislosti s otázkou ospravedlniteľného omylu súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/490/2001, za ktorý môže byť výnimočne aj omyl právny, ktorý spočíva v neznalosti, alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, keď sa držiteľ chopil držby, však ospravedlniteľný nie je.
41. Súd v danej súvislosti odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/274/2020 z 30.11.2022, ktorý v dôvodoch svojho rozsudku okrem iného uviedol: „Dovolací súd vo vzťahu k
prvej nastolenej právnej otázke dovolateľmi uvádza, že Občiansky zákonník v znení pred novelou č. 509/1991 Zb. pojem „vecné právo“ nepoužíval. Napriek tomu je nepochybné, že právo osobného užívania pozemku (§ 198 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení pred novelou č. 509/1991 Zb.) bolo právom vecným, čo vyplýva predovšetkým z jeho časovej neobmedzenosti; zo skutočnosti, že prechádzalo na dediča a nemohlo byť jednostranne vypovedané; prechádzalo tiež na nadobúdateľa budovy, ktorá bola na pozemku ním zaťaženom v súlade s jeho účelovým určením zriadená. Právo osobného užívania pozemku bolo právom pripúšťajúcim trvalý výkon a preto mohlo byť predmetom oprávnenej držby. Oprávnený držiteľ tohto práva mal teda po dobu oprávnenej držby rovnaké práva ako nositeľ tohto práva (per analogiam § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ teda nositeľom práva osobného užívania vzniklo na základe ustanovenia § 872 ods. 1 OZ právo transformácie osobného užívania na právo vlastnícke, potom toto právo rovnako prislúchalo aj oprávneným držiteľom práva osobného užívania (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2022 sp. zn. 9Cdo/178/2021). Zároveň platí, že pre vznik vlastníckeho práva transformáciou práva osobného užívania nie je podstatná sama skutočnosť, že toto právo bolo zriadené vadne, rozhodujúce je zistenie, že subjekt vadne zriadeného práva bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu toto právo patrí. Dovolací súd poznamenáva, že k obdobným záverom dospela aj česká judikatúra (napr. R 72/2006; rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2550/2006, 22Cdo/2121/2008 atď.), ktorá síce nepatrí do ustálenej judikatúry v zmysle právnej vety rozhodnutia najvyššieho súdu R 71/2018, avšak vzhľadom na historicky rovnakú právnu úpravu Slovenskej a Českej republiky je podľa názoru dovolacieho súdu žiaduce poukázať aj na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít Českej republiky, najmä pokiaľ ide o obdobný právny problém. Vzhľadom na vyššie uvedené vec prejednávajúci senát uzatvára, že i oprávnený držiteľ práva osobného užívania pozemku sa stal k 1. januáru 1992 jeho vlastníkom; preto v takýchto prípadoch je úlohou konajúcich súdov vždy zistiť, či bol držiteľ práva osobného užívania pozemku so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere (dobromyseľný), že mu toto právo náleží, v súvislosti s čím je potrebné posúdiť ospravedlniteľnosť jeho prípadného omylu. V posudzovanej veci dospel dovolací súd k záveru, že súdy nižších inštancií posúdili kľúčovú okolnosť pre záver o oprávnenosti držby práva osobného užívania pozemku pred 1. januárom 1992 z hľadiska prvej vymedzenej právnej otázky v dovolaní, a to dobromyseľnosť žalobcov, čím naplnili hlavné kritérium, vyžadované v zmysle vyššie uvedeného výkladu pre relevantný záver o prípadnej transformácii práva osobného užívania na právo vlastnícke. Súdy nižších inštancií dospeli k záveru o neexistencii dobrej viery žalobcov v súvislosti s držbou osobného užívania pozemku, keď súd prvej inštancie s poukazom na bod 4 Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku z 26. júla 1990 konštatoval, že žalobcovia boli výslovne upozornení na skutočnosť, že právo osobného užívania k uvedenému pozemku vznikne až registráciou tejto Dohody na Štátnom notárstve s tým, že poplatok za registráciu hradí nadobúdateľ (žalobcovia). Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovia, ktorí podpísali túto Dohodu a jeden rovnopis mali k dispozícii, si museli byť vedomí, že právo osobného užívania k predmetnému pozemku im vznikne až registráciou Dohody. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že objektívne teda žalobcovia nemohli získať presvedčenie, že sú oprávnenými držiteľmi, aj keď užívali naďalej sporný pozemok, pretože nespĺňali podmienky oprávnenej držby, keďže práve z Dohody museli vedieť a mohli mať pochybnosti o existencii svojho práva a oprávnenej držby. Súd prvej inštancie zároveň podotkol, že žalobcovia si pri náležitej opatrnosti museli byť vedomí, že nerealizovali registráciu Dohody. Napokon dospel k záveru, že žalobcovia nespĺňajú podmienky oprávneného držiteľa (k vydržaniu) práva osobného užívania pozemku. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a okrem iného s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/490/2001 dodal, že omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, keď sa držiteľ chopil držby, nie je ospravedlniteľný. Pokiaľ sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom v dobe, keď zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom nehnuteľnosti. Dodal, že dobrá viera bude vždy posudzovaná nie z pohľadu držiteľa a vychádzajúc z jeho subjektívneho presvedčenia, ale na základe posúdenia objektívnych skutočností nezávislých od vôle držiteľa a nezávislých na jeho skutočnej vedomosti o tom, že mu právo patrí alebo nepatrí. Napokon odvolací súd uviedol, že transformácia práva osobného užívania na vlastnícke právo je možná len v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka a toto ustanovenia vyžaduje, aby právo osobného užívania pozemku vzniklo v zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. Dovolací súd považuje zdôvodnenie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu (ktoré treba chápať ako jeden vecný celok) v súvislosti s posúdením dobromyseľnosti žalobcov za dostatočné a vecne správne. Dobrú vieru žalobcov súdy síce posudzovali v kontexte vydržania práva osobného užívania
pozemku, a to aj v dôsledku nesprávnej interpretácie ustanovenia § 872 ods. 1 až 6 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k možnosti transformovať oprávnenú držbu práva osobného užívania k pozemku na vlastnícke právo, avšak z hľadiska podstaty dobrej viery (dobromyseľnosti) to napokon nemalo (nemohlo mať) dopad na relevanciu dosiahnutých záverov a v konečnom dôsledku ich správnosť. Súdy sa v posudzovanej veci neodklonili od všeobecných hľadísk, z ktorých je potrebné vychádzať pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa veci či práva (viď k tomu aj bod 16. odôvodnenia), a ktoré je nutné uplatniť aj vo vzťahu k držbe práva osobného užívania pozemku v súvislosti s jeho prípadnou transformáciou na právo vlastnícke. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/283/2009, ktoré bolo v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky publikované ako R 73/2015, kde najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok)“. Najvyšší súd v uvedenom judikáte vysvetlil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. K obdobným záverom dospel aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v (odvolacím súdom zmieňovanom) rozhodnutí sp. zn. 22Cdo/490/2001, resp. sp. zn. 22Cdo/5590/2015 okrem iného konštatoval, že pokiaľ sa niekto ujal držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti, i keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka registrácie zmluvy bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená. Dodal, že subjektívne presvedčenie držiteľa nemôže samo osebe založiť objektívnu dobrú vieru v to, že mu nehnuteľné veci v celom rozsahu patria. Dovolací súd je toho názoru, že vyššie uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad. Niet rozumného dôvodu, prečo by nebolo možné použiť judikatúrne axiómy o neospravedlniteľnom právnom omyle (s ktorými sa vec prejednávajúci senát stotožňuje a od ktorých sa nehodlá odchýliť) aj v prípadoch dohôd o osobnom užívaní pozemku, ktorých účinnosť podmieňoval zákon rovnako ako v prípade zmlúv o prevode nehnuteľnosti registráciou štátnym notárstvom (porovnaj § 134 ods. 2 a § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991). V skúmanej veci z Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku z 26. júla 1990 explicitne (bod IV.) vyplývala skutočnosť, že právo osobného užívania uvedeného pozemku vznikne registráciou tejto dohody štátnym notárstvom. Pokiaľ sa žalobcovia ujali držby sporného pozemku na základe tejto Dohody, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon prostredníctvom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého sa pre nadobudnutie práva osobného užívania pozemku vyžaduje registrácia štátnym notárstvom) takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva, aj keď subjektívne mohli byť o tom presvedčení. Inými slovami, držitelia (žalobcovia), ktorý držia právo na základe takéhoto omylu, môžu byť síce v dobre viere, avšak nie so zreteľom na všetky okolnosti, a preto nemôžu byť držiteľmi oprávnenými. Nemožno totiž uvažovať o ospravedlniteľnom omyle dovolateľov, ktorí s ohľadom na jasne deklarovanú povinnosť registrovať Dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti. Dovolací súd uzatvára, že dovolatelia neboli oprávnenými držiteľmi práva osobného užívania sporného pozemku, a preto sa nemohli z tohto titulu stať k 1. januáru 1992 jeho vlastníkmi v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dovolatelia ďalej subsidiárne prostredníctvom druhej nastolenej otázky namietali nesprávne posúdenie možnosti vydržania vlastníckeho práva k spornému pozemku počnúc od účinnosti novely (od 1. januára 1992) po požadovanú dobu 10 rokov. K tomu uviedli, že počas tejto doby neboli rušení v predstave a nakladaní s pozemkom ako s vlastným a za tento platili i daň z nehnuteľnosti.
Dovolací súd k tomu poznamenáva, že okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Vzhľadom na závery konštatované v bode 18.2. odôvodnenia, podľa ktorých žalobcovia už od počiatku držby sporného pozemku neboli jeho oprávnenými držiteľmi, je aj s ohľadom na dôvod tejto konštatácie (nesplnenie jasne deklarovanej zákonnej povinnosti v súvislosti s nadobúdacím titulom) vylúčená oprávnenosť ich držby počas celej doby jej trvania. Potom bolo z tohto hľadiska právne irelevantné či žalobcovia uhrádzali daň zo sporného pozemku, resp. boli subjektívne presvedčení o jeho vlastníctve. V tejto súvislosti neobstojí ani poukaz dovolateľov na právnu argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/2121/2008, ktorá mala prisvedčiť ich výkladu, keď prípadná relevantnosť tejto argumentácie v prospech žalobcov spočíva iba v tom, že pri posudzovaní ospravedlniteľnosti omylu je potrebné prihliadnuť na to, kým bol omyl vyvolaný; ak bol spôsobený štátnym orgánom, ospravedlniteľnosť takto vyvolaného omylu sa bude posudzovať zhovievavejšie, než iné prípady omylu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by právny predchodca žalovaného (Mestský národný výbor v Prešove) alebo iný štátny orgán vyvolali u žalobcov akýkoľvek omyl (právny, skutkový), ktorého ospravedlniteľnosť by sa mala posudzovať zhovievavejšie. Z vyššie uvedených dôvodov tak v danom prípade nebol splnený jeden z predpokladov vydržania, a to predpoklad nepretržitej oprávnenej, t. j. dobromyseľnej držby počas celej zákonom stanovenej doby, a preto nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k spornému pozemku žalobcami.“ Ak najvyšší súd vyslovil uvedený právny názor vo vzťahu k užívaniu pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, o to viac uvedené potom platí na súdený prípad, keď bol daný pozemok užívaný bez práva osobného užívania pozemku (na základe dohody) podľa ust. § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb,
42. Súd uvádza, že pokiaľ sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti bez uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, keď zákon takú dohodu vyžadoval a navyše rozhodnutie o pridelení pozemku explicitne upravovalo právo uzavrieť predmetnú dohodu, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti poukazujúc na to, že bez uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku nevzniklo žiadne právo osobného užívania.
43. Právo uzavrieť dohodu bolo zrozumiteľne formulované priamo v texte rozhodnutia, ktorým žalobcovia disponovali, nakoľko žalobcovia mali jeden rovnopis predmetného rozhodnutia, kópiu ktorého predložili súdu a inštitút dohody bol ako taký upravený a jednoznačne formulovaný v ust. § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného v rozhodnom čase. Žalobcovia ako držitelia nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníkmi tejto nehnuteľnosti, pretože dobrá viera je vždy posudzovaná nie z pohľadu držiteľa a vychádzajúc z jeho subjektívneho presvedčenia, ale na základe posúdenia objektívnych skutočností nezávislých od vôle držiteľa a nezávislých na jeho skutočnej vedomosti o tom, že mu právo patrí alebo nepatrí. Transformácia práva osobného užívania na vlastnícke právo je možná len v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie vyžadovalo vznik práva osobného užívania pozemku v zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákona č. 509/1991 Zb.
44. Po vykonaní dokazovania a právnom posúdení súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
45. V súlade so zákonným ustanovením § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania v spore v plnom rozsahu úspešnému žalovanému. Nakoľko žalovaný nežiadal priznať nárok na náhradu trov konania (v písomnom vyjadrení navrhol, aby súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal), súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (t.j. zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).