Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/333/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobkyne L. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, XXX XX K. X., zastúpená spoločnosťou JUDr. Peter Tonhauser, advokát, s. r. o., so sídlom J. Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 234 725, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 3 298,50 € s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. -286 z 12. októbra 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel, potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 87,56 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe o zaplatenie 3 298,50 € s príslušenstvom vo forme úroku z omeškania tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni nedoplatok na plate vo výške 3 093,43 € spolu s úrokom z omeškania podľa Nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia vždy odo dňa splatnosti časti prisúdenej pohľadávky. Vo zvyšku, pokiaľ sa domáhala žalobkyňa zaplatenia sumy až vo výške 3 298,50 € spolu s úrokom z omeškania, žalobu zamietol. 1.1 Podľa dôvodov rozhodnutia sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 3 298,50 € na tom skutkovom základe, že pracovnou zmluvou z 01. 07. 1992 vznikol medzi ňou a C.G. Brezno pracovný pomer s funkciou hlavného referenta na katastrálnom odbore. V dôsledku reorganizácie štátnej správy podľa o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 12. 09. 2013 bola žalobkyňa s účinnosťou od 01. 10. 2013 trvalo preložená zo služobného úradu U. W. X. X. s miestom výkonu štátnej služby U. W. Brezno pod služobný úrad Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s miestom výkonu štátnej služby C.G. X., katastrálny odbor, oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam, kde bola prijatá na pozíciu hlavný referent a bola zaradená do 4. platovej triedy napriek tomu, že podľa skutočne vykonávanej najnáročnejšej činnosti definovanej ako samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agiend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby by jej prislúchal plat podľa 5. platovej triedy určenej o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ Z.

z.“). Predmetom konania nebolo zaradenie žalobkyne do vyššej platovej triedy, ale peňažný nárok na doplatenie platu za obdobie október 2012 až september 2015. 1.2 K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu rozhodnúť spor medzi žalobkyňou a jej služobným úradom súd prvej inštancie uviedol, že o zaradení štátneho zamestnanca do funkcie a príslušnej platovej triedy podľa rozhoduje služobný úrad, ale o nároku na doplatenie rozdielu na plate medzi 4. platovou triedou, v ktorej bola žalobkyňa zaradená a 5. platovou triedou, o ktorej žalobkyňa tvrdí, že zodpovedá opisu najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorú vykonávala je príslušný rozhodnúť súd podľa ako o nároku zo štátnozamestnaneckého vzťahu. 1.3 Za nesporné skutkové zistenia označil súd prvej inštancie spôsob vzniku pracovného a služobného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným, výkon funkcie hlavného referenta žalobkyňou s platom podľa 4. platovej triedy, že žalobkyňa spĺňa kvalifikačné predpoklady aj na výkon práce zaradenej do 5. platovej triedy podľa a za spornú otázku správnosti zaradenia žalobkyne do príslušnej funkcie a platovej triedy. Pre posúdenie skutočností, či žalobkyni bol za rozhodné žalované obdobie október 2012 až september 2015 vyplácaný plat v súlade so , považoval súd prvej inštancie za rozhodujúci charakter činností vykonávaných žalobkyňou. Prvoinštančný súd skúmal, či najnáročnejšie činnosti vykonávané žalobkyňou zodpovedajú platovej triede 4 alebo platovej triede 5 podľa 1.4 V charakteristike pre 4. platovú triedu je najnáročnejšia činnosť vymedzená tak, že sa jedná o odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo služobného úradu a že ide o vybavovanie odbornej agendy vo vymedzenom úseku tvoriacej podklad na riadenie, na rozhodovanie alebo na kontrolu v rámci viacerých organizačných útvarov. Takto je vymedzená najnáročnejšia činnosť v opise štátnozamestnaneckého miesta tvoriaceho súčasť služobnej zmluvy žalobkyne a to počnúc opisom z 29. 04. 2010. V opise štátnozamestnaneckého miesta s dátumom 28. 05. 2009 s názvom funkcie hlavný referent v 4. platovej triede sa najnáročnejšia činnosť vykonávaná žalobkyňou označovala ako samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby; samostatné činnosti vyžadujúce spoluprácu aj s inými organizačnými útvarmi v služobnom úrade. Žalobkyňa od roku 2009 vykonáva činnosti rovnakého druhu, ktoré súd prvej inštancie na základe dôkazov vykonaných v konaní podriadil pod charakteristiku „samostatná odborná činnosť vo vymedzenom úseku“ z dôvodu, že na úseku zápisu práv k nehnuteľnostiam koná žalobkyňa samostatne bez akýchkoľvek pokynov a bez spolupráce s inými organizačnými útvarmi. Žalobkyňa si musí vytvoriť vlastný úsudok o tom, či na základe jej predložených listín (rozhodnutie o povolení vkladu, verejná či iná listina) možno previesť zápis práv do katastra nehnuteľností a to nielen z hľadiska, či listiny spĺňajú zákonné náležitosti vymedzené o katastri nehnuteľnosti (katastrálny zákon), ale ich posudzuje aj z hľadiska súvisiacich právnych predpisov a skúma aj to, či povolením zápisu nedôjde k porušeniu práv účastníkov právnych vzťahov k dotknutým nehnuteľnostiam. Pre „odbornú činnosť“ v zmysle charakteristiky pre 4. platovú triedu sa vyžaduje spolupráca. Žalobkyňa pri výkone svojej práce nespolupracuje s inými útvarmi služobného úradu ani so subjektami mimo služobného úradu. Žalovaný nesprávne interpretuje pojem spolupráca, za spoluprácu nie je možné považovať, ak oslovený adresát reaguje na žalobkyňou zistený nesúlad v predložených listinách. Za spoluprácu by bolo možné považovať len aktívnu účasť inej osoby či organizačného útvaru pri riešení toho ktorého prípadu, ktorý je pridelený žalobkyni. Ani výstupy žalobkyne, t. j. či prevedie alebo neprevedie zápis nie sú nikým kontrolované, teda za výstupy zodpovedá sama žalobkyňa, z čoho súd vyvodil, že za rozhodnú dobu vykonávala odbornú činnosť vo vymedzenom úseku žalobkyňa samostatne, preto jej mal byť vyplácaný plat určený pre 5. platovú triedu. Rovnaká činnosť, akú v rozhodnom období žalobkyňa vykonávala bola v opise štátnozamestnaneckého miesta z 28. 05. 2009 charakterizovaná ako samostatná odborná činnosť a to na základe analýzy pracovných činností vykonanej práve zamestnávateľom žalobkyne v zmysle o štátnej službe. Bez zmeny pracovných povinností žalobkyne nebol dôvod meniť charakter najnáročnejšej činnosti v opise štátnozamestnaneckého miesta. Napriek tomu k zmene opisu najnáročnejšej činnosti vykonávanej žalobkyňou došlo už 29. 04. 2010, ale zostalo nevysvetlené, z akého dôvodu sa tak stalo. Z výpovede svedka W. súd vyvodil, že k tejto zmene došlo len „z rozpočtových dôvodov“. Za podstatné zistenie súd prvej inštancie považoval, že zamestnanci vykonávajúci rovnakú pracovnú činnosť ako žalobkyňa sú na C. úrade X. zaradení do 5. platovej triedy s funkciou radca a opisom najnáročnejšej činnosti - samostatná odborná činnosť na úseku katastra nehnuteľnosti. Za neprípustné považoval súd prvej inštancie odlišné odmeňovanie zamestnancov vykonávajúcich rovnakú pracovnú činnosť pre toho istého zamestnávateľa - štát, keď sú odmeňovaní z jedného a toho istého zdroja.

1.5 Žalovaný namietal výšku uplatneného nároku s tým, že žalobkyňa pri výpočte rozdielu medzi platom v 4. a 5. platovej triede nezohľadnila napríklad čerpanie dovolenky, či obdobie pracovnej neschopnosti a iné faktory ovplyvňujúce výšku platu. Žalovaný predložil súdu vlastný výpočet rozdielu medzi platovými triedami, z ktorého bolo zistené, že rozdiel medzi funkčným platom v 4. a 5. platovej triede u žalobkyne činí 3 093,43 € a súd vyhovel žalobe len do tejto sumy, keďže žalobkyňa spôsob výpočtu jej možného peňažného nároku žalovaným nespochybnila. 1.6 Nárok žalobkyne podriadil súd prvej inštancie pod ustanovenia , ktorý v ustanovuje, že štátny zamestnanec má právo na plat podľa tohto zákona a ďalšie ustanovenia zákona o štátnej službe určujúce obsah služobnej zmluvy, spôsob opisu štátnozamestnaneckého miesta a určenia funkčného platu. Súd prvej inštancie odmietol argumentáciu žalovaného, že sa podanou žalobou žalobkyňa domáha náhrady škody podľa a jej nárok je čiastočne premlčaný pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby podľa . Námietku premlčania vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, keď sa žalobkyňa v konaní domáhala doplatenia platu za obdobie od októbra 2012 do septembra 2015 a žaloba bola na súd podaná 30. októbra 2015. Plat za mesiac október 2012 bol splatný 12. 11. 2012. Od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba podľa a uplynula by až dňa 12. 11. 2015, z čoho vyplýva, že žaloba podaná na súd 30. októbra 2015 bola podaná včas. 1.7 v pri splatnosti funkčného platu odkazuje na (ďalej aj „“), ktorý určuje, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie. V pracovnom poriadku z februára 2010 bol výplatný termín služobným úradom určený na 12. deň v mesiaci a v Kolektívnej zmluve pre zamestnancov v štátnej službe na rok 2013, 2014 a 2015 sa za výplatný termín určil 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Tým, že žalovaný nevyplácal žalobkyni plat podľa zákona, ale v nižšej sume, dostal sa do omeškania so splnením peňažného dlhu a žalobkyni vznikol podľa v spojení s Tento záver je potvrdený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2012. Žalobkyňa si nesprávne uplatňovala úroky z omeškania od prvého dňa nasledujúceho mesiaca, preto bol aj nárok na úroky z omeškania čiastočne posúdený ako nedôvodný. 1.8 Spor rozhodol súd prvej inštancie už za účinnosti (ďalej aj „“), ktorého ustanovenia aplikoval na rozhodnutie o trovách konania. Za úspešnejšiu stranu v spore vzhľadom na výšku uplatneného a priznaného nároku považoval súd prvej inštancie žalobkyňu, ktorej podľa pomeru jej úspechu a neúspechu žalovaného priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,56 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa po právoplatnosti konečného rozhodnutia.

2. Proti I. a III. výroku rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný s odvolacími dôvodmi podľa , a . 2.1 Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne vyriešil otázku právomoci súdu konať a rozhodovať o uplatnenom nároku. I keď predmetom sporu je doplatenie rozdielu platu podľa 4. platovej a 5. platovej triedy pre účely rozhodnutia o peňažnom nároku bolo potrebné prejudiciálne riešiť otázku, v ktorej platovej triede má byť žalobkyňa zaradená. Rozhodovať o zaradení štátneho zamestnanca do funkcie podľa ustanovení zákona o štátnej službe patrí výlučne do kompetencie služobného úradu po posúdení najnáročnejších činností vykonávaných štátnym zamestnancom v služobnom úrade. Súd nie je oprávnený o takomto zaradení rozhodovať, keďže nemôže mať vedomosť o činnostiach vykonávaných jednotlivými zamestnancami. Súd prvej inštancie sa na jednej strane stotožnil s názorom žalovaného, že podľa zákona o štátnej službe o zaradení štátneho zamestnanca do funkcie a príslušnej platovej triede rozhoduje služobný úrad, ale na druhej strane konštatoval, že žalobkyňa má byť zaradená do 5. platovej triedy. Žalovaný tvrdí, že neboli splnené procesné podmienky pre konanie o nároku žalobkyne na súde. 2.2 Na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam. Za najnáročnejšiu činnosť, ktorú žalobkyňa vykonáva považoval súd prvej inštancie posudzovanie spôsobilosti verejných a iných listín na zápis do katastra nehnuteľnosti, ktorú podriadil pod samostatnú odbornú činnosť. Žalovaný zastáva názor, že činnosti vykonávané žalobkyňou sú len odbornou činnosťou vyžadujúcou si odborné znalosti a spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo služobného úradu. Priamo z katastrálneho zákona a osobitných právnych predpisov vyplýva spolupráca medzi osobou vykonávajúcou zápis práv k nehnuteľnostiam (žalobkyňou) a inými organizačnými útvarmi, napríklad pri zápise údajov o práve k novej stavbe, k stavbám uskutočneným prestavbou alebo novou výstavbou, vojnou zničených a poškodených stavieb a to po kontrole správnosti údajov vzťahujúcim sa k nehnuteľnostiam za účelom odstránenia chýb v písaní a iných zrejmých nesprávností.

Žalobkyňa iba odborne posudzuje verejné listiny, nerieši vzniknutý problém tým spôsobom, že by sama tvorila dokumenty potrebné pre ďalšie rozhodovanie, pracuje s už vyhotovenými dokumentami a verejnými listinami, teda sa jedná iba o kontrolu vyhotovených dokumentov a nie aj ich tvorbu. Žalovaný chápe charakter samostatnej odbornej činnosti ako činnosť, kde štátny zamestnanec samostatne a ucelene vypracúva agendu a zodpovedá za jej obsahovú stránku, ktorú pripravuje v rámci svojej odbornej činnosti. Že žalobkyňa nevykonáva samostatnú odbornú činnosť vyplýva aj z dôkazov predložených žalovaným a to vyjadrenia prednostky Okresného úradu X. zo 07. 07. 2017, kde je uvedené, že žalobkyňa nevykonáva samostatnú odbornú činnosť, z listiny vyhotovenej Okresným úradom X. dňa 29. 09. 2014, v ktorej prednostka Okresného úradu X. oznámila zamestnancom, že sú odmeňovaní v súlade s vykonávanou prácou a výkon iba odbornej činnosti vyžadujúcej spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo služobného úradu žalobkyňou potvrdila aj svedkyňa L.. N. L., prednostka Okresného úradu X. na pojednávaní pred okresným súdom dňa 14. 09. 2018, kde uviedla, že žalobkyňa robí iba bežnú korešpondenciu, ktorú nie je možné označiť za samostatnú odbornú činnosť a spresnila, že pokiaľ žalobkyňa dostane na stôl nejaký problém, je potrebné sa oboznámiť so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vytvoriť nejaký dokument, nejaký výstup, za ktorý potom zamestnanec aj zodpovedá. Pri opise skutkového stavu sa súd prvej inštancie dopustil viacerých pochybení. Opis štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne z 28.05.2009 nie je totožný s opisom štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne z 1. marca 2014, ktorý bol platný v žalovanom období. V opise štátnozamestnaneckého miesta z 28.05.2009, ktorý považuje súd prvej inštancie za kľúčový v danej právnej veci nie je uvedená najnáročnejšia činnosť ako posudzovanie spôsobilosti verejných a iných listín. Hoci na túto skutočnosť upozornil žalovaný už na pojednávaní dňa 14. septembra 2018, kedy žalobkyňa opis štátnozamestnaneckého miesta z roku 2009 predložila, súd prvej inštancie sa s touto dôležitou skutočnosťou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Rozhodným obdobím v danom spore je obdobie od 01.11.2012 do 01.03.2015, ale súd prvej inštancie za rozhodné považuje úplne iné obdobie a to obdobie v rokoch 2002 - 2004, kedy bola N.. U. vedúcou žalobkyne a rok 2009, kedy platil opis štátnozamestnaneckého miesta z 28.05.2009 vyhotovený podľa prílohy č. 1 k o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „“). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v roku 2009 nebolo v pozícii zamestnávateľa, preto nemohlo nijakým spôsobom ovplyvniť zaradenie žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Žalovaný tvrdí, že už v roku 2009 bola žalobkyňa nesprávne zaradená do 4. platovej triedy, keď do 4. platovej triedy podľa mohli byť zaradení len štátni zamestnanci, ktorí robili aj rozhodnutia na prvom stupni správneho konania alebo súdneho konania. K 4. platovej triede v prílohe č. 1 k bolo uvedené, že patrí tomu zamestnancovi, ktorý vykonáva samostatné odborné činnosti alebo samostatne vykonáva ucelenú agendu s rozhodovacou právomocou vo vymedzenom úseku štátnej správy alebo na úseku vykonávania štátnych záležitostí. K činnostiam podľa 4. platovej triedy patrila aj odborná príprava rozhodnutí na prvom stupni správneho konania alebo súdneho konania a samostatné činnosti vyžadujúce spoluprácu aj s inými organizačnými útvarmi v služobnom úrade. Žalobkyňa nevykonávala ani nevykonáva ucelené agendy s rozhodovacou právomocou a nekoná v správnom konaní. Činnosť označovaná ako posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností nebola podľa prílohy k považovaná za samostatnú odbornú činnosť, ako sa mylne domnieva súd prvej inštancie. Ing. J. U. bola vedúcou žalobkyne iba v rokoch 2002 - 2004 a nie v roku 2009, ako mylne uvádza súd prvej inštancie. V rozhodnom období od 01.11.2012 do 01.03.2015, aj v súčasnosti je N.. J. U. zaradená vo funkcii na technickom oddelení a oddelení poskytovania informácií, t. j. nepracuje na oddelení ako žalobkyňa a nevykonáva činnosti žalobkyne, napriek tomu sa k činnostiam, ktoré sú predmetom sporu, rozsiahlym spôsobom vyjadrovala. K pojmom samostatná odborná činnosť a odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi sa nevyjadroval ani svedok Y.. T.. W.. Tento vypovedal iba k opisom činnosti štátnych zamestnancov a vysvetľoval postup pri vyhotovovaní opisov. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil opisy činností z výberových konaní V 13/2014 OÚ BA a V 4/2015 OÚ BA, keď konštatoval, že činnosti z citovaných opisov sú totožné s činnosťami žalobkyne. V citovaných opisoch sú napríklad aj činnosti neuvedené v opise žalobkyne: vykonáva činnosť s vlastníkmi a inými oprávnenými osobami, obcami so štátnymi orgánmi, notármi, pripravuje podklady pre prokuratúru, súdy a orgány činné v trestnom konaní. Žalobkyňou predloženú listinu označenú ako služobné hodnotenie zo dňa 5. februára 2018 súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil. I keď sa v tomto hodnotení uvádza, že žalobkyňa ako štátny zamestnanec vykonáva štátnu službu zodpovedne a samostatne, nie je tým vyjadrené, že vykonáva

samostatnú odbornú činnosť v zmysle Pojem samostatnosť v zmysle vyhlášky Úradu vlády Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o služobnom hodnotení (ďalej aj „“), podľa ktorej sa výkonnosť štátneho zamestnanca hodnotí aj z hľadiska samostatnosti, za samostatnosť považuje napríklad iniciatívu, angažovanosť, flexibilitu pri plnení úloh štátneho zamestnanca. Samostatnosť v hodnotení žalobkyne neznamená, že vykonáva samostatnú činnosť. 2.3 Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nárok na doplatenie žalovaného peňažného plnenia žalobkyni nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Žalovaný vyplácal žalobkyni funkčný plat v súlade s opisom jej štátnozamestnaneckého miesta a v súlade s jej zaradením do príslušnej platovej triedy. Žalovaný sa nedostal do žiadneho omeškania s výplatou funkčného platu, ako sa mylne domnieva súd prvej inštancie. Podľa názoru žalovaného rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.05.2015 sp. zn. nie je možné aplikovať na prejednávanú vec z dôvodu, že predmetom uvedeného konania sp. zn. bolo neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a náhrada funkčného platu, kde platové nároky neboli plnené v reálnom období a nároky zamestnanca boli uspokojené až po 7 rokoch. Úrok z omeškania neprináleží žalobkyni aj vzhľadom na charakter uplatneného nároku. Úrok z omeškania slúži ako zákonná sankcia pre prípad neuspokojenia peňažného záväzku v lehote jeho splatnosti. Žalovaný platil žalobkyni a teda plnil v lehote splatnosti v súlade s platnou a účinnosťou právnou úpravou. K omeškaniu žalovaného nemôže dôjsť skôr, ako bude žalovaný na povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažnú sumu rozhodnutím súdu zaviazaný. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 10.10.2016, kde sa odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10.10.2012, z ktorého vyplýva, že s náhradou funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý sa platí ako celok po rozhodnutí o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nie osobitne za jednotlivé mesiace do prijatia rozhodnutia o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, sa žalovaný dostane až márnym uplynutím lehoty na plnenie určenej v rozsudku. Z opatrnosti pre prípad, že by odvolací súd bol rovnakého názoru, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, žalovaný namieta priznanie úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy žalobkyne, nakoľko by žalobkyňa s takto vyplatenou mzdou nemohla osobne disponovať ani v prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda priznaná podľa platového výmeru alebo dohodnutá v pracovnej zmluve podlieha odvodovej povinnosti a zamestnancovi je odovzdaná iba očistená mzda od povinných platieb. Priznanie úrokov z omeškania z brutto náhrady mzdy je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 2.4 Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa žiadala vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne označujúc odvolanie za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny reagujúci na všetky relevantné skutočnosti, ktoré mohli mať význam pre rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný v odvolaní predkladá opätovne právnu argumentáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie už vyporiadal v rozhodnutí vyčerpávajúcim spôsobom. 3.1 Námietka žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať o prejednávanej veci nie je založená na relevantnej právnej argumentácii. Zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy nemá povahu individuálneho správneho aktu, ktorým správny orgán v rámci rozhodovacieho procesu priznáva určité právo alebo ukladá povinnosti. Služobný úrad nevystupuje v pozícii správneho orgánu vo vzťahu k tretím osobám, ale vykonáva pôsobnosť smerom do vnútra svojej organizačnej štruktúry vo vzťahu k personálnemu substrátu tohto ústredného orgánu štátnej správy, preto ide o interný akt riadenia smerom k zamestnancom žalovaného, ktorým zabezpečuje organizačnú štruktúru na pracovisku za účelom efektívneho výkonu práce. Aj opis činností štátnozamestnaneckého miesta pre jednotlivé pozície má povahu interného normatívneho aktu, ktorý precizuje všeobecne záväzný právny predpis a prostredníctvom vnútroorganizačných normatívnych aktov nadriadené subjekty uskutočňujú iba riadiacu činnosť voči podriadeným zamestnancom. Konanie na súde prvej inštancie začalo za účinnosti a v zmysle právne účinky podaného návrhu zostali zachované. Aj keď v sa explicitne nezmieňoval o nepreskúmateľnosti vnútroorganizačného aktu (zaradenie zamestnanca do konkrétnej platovej triedy) logickým výkladom možno dôjsť k tvrdeniu, že preskúmať určitý správny akt bolo možné v správnom súdnictve len pokiaľ disponoval právnou silou, resp. povahou rozhodnutia. V , ktorý nahradil už zákonodarca v výslovne uviedol, že z prieskumu v rámci správneho súdnictva sú vylúčené správne akty orgánov

verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej alebo právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal. Ak právna úprava jednoznačne takýto akt riadenia z preskúmavania v správnom súdnictve vylučuje, žalobkyňa nemá k dispozícii inú možnosť ochrany svojich porušených subjektívnych práv ako žalobou na vecne a miestne príslušnom civilnom súde. Žalovaný si účelovo prispôsobuje skutkový a právny stav veci. Žalobkyňa nikdy netvrdila, že predmetom konania je rozhodnutie o zaradení zamestnanca do príslušnej platovej triedy. Zaradenie zamestnanca do správnej platovej triedy je primárnou povinnosťou žalovaného zamestnávateľa. Zodpovednosti za doplatenie platu z rozdielu medzi príslušnými platovými triedami sa nemôže zbaviť zamestnávateľ len tvrdením, že súd nemôže rozhodovať o zaradení do platovej triedy. Za nespochybniteľný fakt žalobkyňa považuje, že súd je oprávnený zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy podľa skutočne ním vykonávanej práce posúdiť ako prejudiciálnu otázku a rozhodnúť o doplatení rozdielu medzi platovou triedou, do ktorej bol žalobca nesprávne zaradený a platovou triedou, do ktorej mal byť podľa skutočne vykonávanej práce a opisu štátnozamestnaneckého miesta zaradený. 3.2 Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a podriadil ho pod príslušné právne normy. Žalovaný počas celého konania neuplatnil prostriedok procesnej obrany spočívajúci v popretí skutkových tvrdení, že žalobkyňa skutočne vykonáva činnosť „posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností“ a tiež „zapisovanie práv k nehnuteľnostiam záznamom a poznámkou“, ako aj ďalšie činnosti v rámci opisu najnáročnejšej činnosti. Žalovaný teda nerozporoval, že žalobkyňa skutočne uvedené činnosti vykonáva, spornou bola len kvalifikácia tejto činnosti z pohľadu „samostatnej odbornej činnosti“ či naopak „odbornej činnosti vyžadujúcej si spoluprácu s inými organizačnými útvarmi aj mimo služobného úradu“. Žalobkyňa zotrváva na tom, že pridelené listiny neposudzuje iba z hľadiska ustanovenia § 42 katastrálneho zákona, ale aj podľa ďalších príslušných osobitných právnych predpisov a posudzovanie návrhu na zápis do katastra nehnuteľnosti spočíva v samostatnom posúdení spôsobilosti predložených listín na vykonanie záznamu z hľadiska príslušných právnych predpisov a následne nasleduje technické zaevidovanie listiny v katastri nehnuteľnosti. Zavŕšením procesu vykonávania záznamu je písomné oznámenie účastníkom konania, že záznam bol vykonaný. Pri zapisovaní poznámky do údajov katastra nehnuteľnosti prebieha proces analogický, avšak tu väčšinou postupuje žalobkyňa podľa § 42 katastrálneho zákona. Posudzovanie spôsobilosti listín na vykonanie záznamu alebo poznámky do katastra nehnuteľnosti od okamihu predloženia listiny až do samostatného fyzického vykonania záznamu alebo poznámky nie je možné nazvať inak, než samostatnosťou pri výkone odbornej činnosti vo vymedzenom úseku. Súd prvej inštancie správne poukázal na výklad slova „spolupráca“ a styk žalobkyne s inými orgánmi štátnej správy alebo orgánmi verejnej správy alebo tretími osobami pri zistení určitého nesúladu alebo inej skutočnosti, ku ktorej dospeje výhradne na základe vlastného odborného a právneho posúdenia veci nie je možné posúdiť ako spoluprácu. Iné orgány a osoby dostávajú výstup od žalobkyne v podobe žiadosti o doplnenie listiny alebo oznámenia o vykonaní záznamu alebo poznámky, avšak až potom, čo bola spôsobilosť tejto listiny na zápis do katastra nehnuteľnosti posúdená žalobkyňou v rámci samostatnej odbornej činnosti z hľadiska relevantných právnych predpisov. Za samostatnú odbornú činnosť nie je možné považovať iba činnosť, kde sa vyhotovujú nejaké dokumenty, pretože toto z opisu najnáročnejšej činnosti nevyplýva. Primárnym produktom činnosti žalobkyne v rámci zapisovania práv k nehnuteľnostiam je zapísanie práva k nehnuteľnosti na príslušný list vlastníctva a dokument, ktorý žalobkyňa vyhotovuje je aj žiadosť o doplnenie listiny alebo tzv. návratka, ktorá je de facto výstupom žalobkyne o tom, že v rámci posudzovania spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľnosti konala, resp. prečo daná listina nie je spôsobilá na zápis do katastra nehnuteľnosti. 3.3 Žalovaný spochybňuje výpoveď svedkyne N.. J. U., bývalej vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam, ktorá má na rozdiel od PhDr. N. L., prednostky Okresného úradu v X. konkrétne pracovné skúsenosti s prácou žalobkyne a prácou štátnych zamestnancov zaradených na tomto oddelení nemá. Výpoveď N.. J. U. musí disponovať väčšou dôkaznou silou než výpoveď L.. N. L., ktorá osobnú skúsenosť s prácou štátnych zamestnancov v ňou riadenej organizácii nemá a vypovedala len o tom, čo sa dozvedela sprostredkovane od tretích osôb. Paradoxne prednostka okresného úradu L.. N. L. svojou výpoveďou na pojednávaní dňa 24. 09. 2018, kde uviedla, že za samostatnú odbornú činnosť považuje to, že zamestnanec po oboznámení sa so všeobecne záväznými právnymi predpismi vytvorí nejaký dokument, nejaký výstup, za ktorý aj zodpovedá potvrdila, že žalobkyňa vykonáva samostatnú odbornú činnosť, pretože okrem toho, že sa oboznámi so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré musí ovládať, vytvára aj rôzne dokumenty či výstupy a v rámci svojej disciplinárnej zodpovednosti zodpovedá ako ktorýkoľvek iný zamestnanec. To, že žalovaný nerešpektuje ústavnoprávnu požiadavku rovnakého zaobchádzania sa potvrdilo porovnaním opisu štátnozamestnaneckých miest úspešných

zamestnancov vo výberových konaniach na OÚ Bratislava pod č. V 13/2014 a V 4/2015, na základe ktorých boli úspešní zamestnanci zaradení do 5. platovej triedy. 3.4 Nepochopiteľný počin žalovaného, ktorý bez toho, aby došlo k reálnej zmene v žalobkyňou vykonávaných pracovných činnostiach a bez toho, aby na to existoval akýkoľvek spravodlivý a legitímny dôvod vypustil z opisu štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.01.2013 text „samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby“ a ponechal len „odbornú činnosť vyžadujúcu spoluprácu s inými organizačnými útvarmi“ je potrebné posudzovať aj v intenciách historického výkladu právnej úpravy a to s poukazom na o štátnej službe, ktorý bol s účinnosťou od 01.11.2009 derogovaný o štátnej službe. Podľa prílohy č. 1 hlavný referent zaradený do 4. platovej triedy v rámci najnáročnejšej činnosti vykonával samostatné odborné činnosti alebo samostatne vykonával ucelené agendy s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby, avšak po nadobudnutí účinnosti subsumoval zákonodarca samostatné odborné činnosti pod 5. platovú triedu s funkciou radca. Argument žalovaného, že v roku 2009 nebol v pozícii zamestnávateľa žalobkyne je irelevantný. Táto skutočnosť nevylučuje zodpovednosť žalovaného za to, že keď sukcesoval do práv a povinností zamestnávateľa, nezaradil žalobkyňu do platovej triedy podľa skutočne vykonávaných pracovných činností. Zaradenie zamestnanca do niektorých príslušných platových tried musí vždy reflektovať nielen na štátnym zamestnancom reálne vykonávané pracovné činnosti, ale musí rešpektovať aj právnu úpravu účinnú v tom ktorom časovom období. Podľa zákona o štátnej službe vzniká zamestnancovi nárok na zaradenie do príslušnej platovej triedy, ak vykonáva čo i len jednu najnáročnejšiu činnosť, preto neobstojí námietka žalovaného, že v opisoch štátnozamestnaneckých miest vo výberových konaniach V 13/2014 OÚ BA a V 4/2015 OÚ BA sú uvedené aj iné činnosti. Formalistický výklad zákona o štátnej službe žalovaným tvrdiacim, že žalobkyni bol vyplácaný plat v súlade s opisom jej štátnozamestnaneckého miesta, ako aj v súlade s jej zaradením do príslušnej platovej triedy je v zjavnom rozpore nielen s myšlienkou spravodlivého usporiadania spoločenských vzťahov, ale aj v príkrom rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý judikoval, že pre správne zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy je rozhodujúca skutočne vykonávaná práca. 3.5 Žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného záväzku, keď síce plnil načas, ale nie riadne. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , na ktoré poukázal súd prvej inštancie v rozhodnutí je podľa názoru žalobkyne plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Právny názor vyslovený v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I, na ktoré sa odvoláva žalovaný, je už prekonaný rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nárok na úroky z omeškania odo dňa splatnosti nevyplatenej mzdy vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a uznesenia sp. zn. .

4. Po doručení vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu žalovaného žalovaný v písomnom podaní z 12.12.2018 opakuje a rozvíja svoju argumentáciu, prečo nie je možné činnosti vykonávané žalobkyňou považovať za samostatné odborné činnosti len za odborné činnosti a tvrdí, že „v zmysle ustálenej judikatúry súd nemá právomoc rozhodovať o zaradení zamestnanca do konkrétnej platovej triedy“ bez konkretizácie rozhodnutí, ktoré majú preukazovať ustálenú súdnu prax. Žalovaný naďalej popiera tvrdenia žalobkyne, že vykonáva samostatnú odbornú činnosť. Nerozporuje, že žalobkyňa posudzuje spôsobilosť verejných a iných listín na zápis do katastra nehnuteľnosti a ak to robí na podklade predložených listín, nezabezpečuje samostatne odborné agendy, ale vykonáva rôznorodé odborné alebo ucelené odborné práce. Pri posudzovaní listín predložených na zápis do katastra nehnuteľnosti je žalobkyňa viazaná postupom striktne stanoveným zákonom a podporne aj vyhláškou Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonáva o katastri nehnuteľnosti. Zápis práva na základe rozhodnutia vydaného niekým iným ako žalobkyňou nemožno považovať za výsledok tvorivej duševnej činnosti. Zákon o štátnej službe charakterizuje odbornú činnosť tretím stupňom náročnosti a samostatnú odbornú činnosť štvrtým stupňom náročnosti pracovného miesta. Takto je možné jednoznačne charakterizovať, čo je a čo nie je samostatná odborná činnosť. Pracovné miesto zodpovedajúce tretiemu stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon rôznorodých odborných alebo ucelených odborných prác alebo samostatné zabezpečovanie menej zložitých agiend. Žalobkyňa nerieši vzniknutý problém tým spôsobom, že sama je tvorcom dokumentov potrebných pre ďalšie rozhodovanie, pracuje s už vyhotovenými dokumentami a verejnými listinami v intenciách katastrálneho zákona, od ktorého sa nemôže odchýliť. Pred tým, než sa zapisované listiny dostanú do dispozície žalobkyne, rozdelia sa na podateľni do jednotlivých registrov, následne sa zaplombujú, potom sa doručia vedúcej katastrálneho odboru, ktorá ich rozdelí na právne alebo technické odbory a

vedúca právneho oddelenia prideľuje listiny jednotlivým zapisovateľkám na zápis do evidencie katastra. Ak zapisovateľka vykoná zápis či už poznámku alebo záznam do katastra nehnuteľností, zasiela oznámenie o zápise. Žalobkyňa opomenula uviesť, že predmetné oznámenie či už o zápise alebo o prerušení konania je kontrolované vedúcou katastrálneho odboru z dôvodu, že tieto oznámenia sú vydávané pod menom vedúcej katastrálneho odboru a nie pod menom zapisovateľky. Tvrdenie žalovaného o tom, že zapisovateľa nevykonáva prácu samostatne, ale je neustále kontrolovaná vyplýva aj z povinnosti každej jednej zapisovateľky odovzdávať každý mesiac výkaz vedúcej právneho odboru, ktorá skontroluje výstupy a činnosť a spracuje mesačnú, štvrťročnú a ročnú štatistiku. Na preukázanie tohto tvrdenia predkladá žalovaný záznam o kontrole č. 6/2012 a 3/2013, ktoré nie je možné považovať za nový dôkaz, nakoľko povinnosť vykonávať kontroly vyplýva žalovanému v zmysle o kontrole v štátnej správe v znení neskorších noviel a podľa sa jedná o skutočnosť, ktorá je súdu všeobecne známa, vyplývajúca z právneho predpisu zverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 10. februára 2016 sp. zn. je preukázané, že pri zázname posudzuje katastrálny úrad iba formálne náležitosti predloženej listiny, za obsah ktorej zodpovedá navrhovateľ, že záznam je úkon katastrálneho úradu plniaci iba evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam, o zázname sa nevydáva osobitné rozhodnutie a na vykonanie záznamu sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Zákon o katastri nehnuteľnosti upravuje, kedy nie je možné vykonať záznam na základe verejnej listiny. Nie je na svojvôli zapisovateľky, aby samostatne rozhodovala, či záznam zapíše alebo nie. Ani na zápis poznámky sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, poznámka je úkon okresného úradu určený na vyznačenie skutočností alebo pomeru vzťahujúceho sa na nehnuteľnosti alebo na osobu, ktorý nemá vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam, má len deklaratórny charakter a nezapisuje sa ňou právo k nehnuteľnostiam. Žalovaný spochybňuje určenie najnáročnejšej činnosti tak, ako ju zadefinoval prvoinštančný súd. Žalobkyňa môže vykonať zápis, len keď jej je pridelená verejná listina alebo rozhodnutie štátnych zamestnancov katastrálneho odboru Okresného úradu X., ktorú nespracúva žalobkyňa, ale jej kolegovia z iného organizačného útvaru. Bez ich práce a predloženia odbornej agendy nemôže žalobkyňa ako zapisovateľka vykonávať svoju činnosť. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by musela žalobkyňa na základe všeobecne záväzných právnych predpisov vykonať analýzu týchto právnych dokumentov a po jej vykonaní vypracovať samostatne odbornú agendu. Žalovaný tvrdí, že je rozdiel explicitne aplikovať ustanovenia zákona na už existujúce dokumenty a je rozdiel samostatne s pomocou daných právnych dokumentov spracovať odbornú agendu, výsledkom ktorej je záväzný výstup majúci konštitutívny vplyv na práva k nehnuteľnosti. 4.1 Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo takmer v celom rozsahu odôvodnené svedeckými výpoveďami dvoch svedkov, ktorých považuje žalovaný za zaujatých. N.. J. U. aj Y.. T. W. vypovedali tendenčne s cieľom diskreditovať a uškodiť svojmu bývalému zamestnávateľovi. N.. U. bola preradená z pozície vedúcej na pozíciu radového zamestnanca a funkciu vedúcej vykonávala pred viac ako 14 rokmi a Y.. T. W. neuspel vo výberovom konaní dňa 23.08.2018 na pracovnú pozíciu u žalovaného a následne dňa 24.09.2018 vypovedal v plnom rozsahu v prospech žalobkyne. Súd prvej inštancie mal posúdiť vierohodnosť vypočúvaných svedkov.

5. Krajský súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky na jeho nariadenie ustanovené v naplnené neboli. Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným, ktorými je podľa viazaný (z dôvodu, že vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré by mal odvolací súd podľa prihliadnuť, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené odvolací súd nezistil) iba v rozsahu odvolania žalovaného na základe viazanosti rozsahom odvolania podľa dospel odvolací súd k názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správne a je potrebné ho podľa , potvrdiť. Obsahovo správne rozhodnutie o trovách konania bolo zmenené iba formálne ( ).

6. Odvolací súd sa podľa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:

7. Žalobkyňou tvrdený peňažný nárok mal vzniknúť v období od októbra 2012 do septembra 2015, kedy bol účinný o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z tohto dôvodu bolo potrebné posudzovať právne vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným podľa tohto zákona, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie. Žalobkyňa je štátnym zamestnancom vykonávajúcim štátnu

službu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a žalované Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je služobným úradom žalobkyne. Právo na plat podľa zákona o štátnej službe je nárokom vyplývajúcim zo štátnozamestnaneckého vzťahu. Podľa spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

8. Právomoc súdu v čase začatia tohto sporu upravoval tak, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa je vzťahom pracovnoprávnym, o čom svedčí ustanovenie o primeranom použití vymenovaných ustanovení na štátnozamestnanecké vzťahy podľa zákona o štátnej službe. Tento záver je možné vyvodiť aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2009, ktorý za pracovnoprávny vzťah považoval aj vzťahy založené o verejnej službe, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. augusta 2014, v ktorom sa posudzovali právne vzťahy medzi štátnym zamestnancom v štátnej službe a služobným úradom. Ak v čase začatia konania bola daná právomoc súdu na prejednanie tohto sporu, k strate právomoci súdu v zmysle nemohlo dôjsť ani nadobudnutím účinnosti . Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o doplatení platu štátneho zamestnanca nie je podľa názoru odvolacieho súdu vylúčená ani podľa , ktorý definuje právomoc súdu v a 4 tak, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje v výslovne ustanovuje, že spor medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Spor medzi štátnym zamestnancom a jeho služobným úradom je súkromnoprávny spor, ktorého rozhodnutie je výslovne zverené súdom. Oprávnenie súdu posúdiť aj takú otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa je zakotvené priamo v

9. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že o zaradení štátneho zamestnanca do platových tried a o výške jeho platu rozhoduje služobný úrad. V spore o zaplatenie nedoplatku platu štátneho zamestnanca je však súd oprávnený preskúmať správnosť zaradenia štátneho zamestnanca do konkrétnej platovej triedy ako prejudiciálnej otázky, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. z 26.02.2009, kde je uvedené „krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní odporkyne vychádzal z toho, že ide o vec patriacu do právomoci súdov vzhľadom k tomu, že navrhovateľ vyvodzoval svoj nárok z pracovnoprávneho vzťahu, keďže vyššie uvedené právne úpravy nezakotvujú oprávnenie súdu určovať zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej triedy, platového stupňa, rozhodovať o príplatkoch, určení osobného platu a v konečnom dôsledku o určenie funkčného platu, ale práve naopak, tieto právne úpravy priznávajú oprávnenie a povinnosť zamestnávateľa ( , § až 7 ) rozhodovať o zaradení zamestnanca podľa príslušných právnych predpisov, nemožno považovať rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne. Zároveň treba prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu, že súd je oprávnený rozhodovať, resp. iba preskúmavať správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej platovej triedy, platového stupňa, tarifného platu a funkčného platu, o ktorom rozhodol zamestnávateľ“. Odvolací súd je toho názoru, že i keď sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí vyjadroval k právomoci súdu vo vzťahu k zamestnancom podľa o verejnej službe, je toto rozhodnutie pre posúdenie právomoci súdu rozhodovať o nárokoch zamestnancov v štátnej službe použiteľné. 9.1 Predmetom konania posudzovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. boli práve mzdové nároky štátneho zamestnanca voči služobnému úradu vyplývajúce zo o štátnej službe. Rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. svedčí o právomoci súdu rozhodovať o nedoplatku na plate štátneho zamestnanca podľa zákona o štátnej službe. 9.2 O možnosti preskúmať súdom správnosť zaradenia zamestnanca do príslušnej platovej triedy zamestnávateľom v spore o nárok na doplatenie rozdielu medzi tarifným platom pre tú ktorú platovú triedu svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. apríla 2014 vzťahujúce sa síce k o verejnej službe, ale podľa názoru odvolacieho súdu aplikovateľné aj na spory podľa zákona o štátnej službe.

9.3 Na rozhodnutie sp. zn. pri riešení právnej otázky, či pre zaradenie zamestnanca do platovej triedy je rozhodujúce, akú činnosť mal zamestnanec podľa opisu činnosti vykonávať alebo akú činnosť zamestnanec aj skutočne vykonával odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. októbra 2019 sp. zn. , predmetom ktorého bolo práve doplatenie platu ako rozdielu medzi platovými triedami 8 a 9 pre štátneho zamestnanca podľa o štátnej službe a o štátnej službe. 9.4 Uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potvrdzujú správnosť záveru súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje odvolací súd, že právomoc súdu prejednať spor o doplatenie platu štátnemu zamestnancovi je daná právomoc súdu. Odvolací dôvod podľa nebol uplatnený dôvodne.

10. Za nesprávne skutkové zistenia označil žalovaný zistenia súdu prvej inštancie, že žalobkyňa vykonáva činnosti, ktoré sa podľa považujú za samostatné odborné činnosti. Žalovaný nerozporoval, že od zmeny služobného úradu v dôsledku reorganizácie štátnej správy podľa k zmene charakteru práce vykonávanej žalobkyňou nedošlo a proti žalobe argumentoval aj tým, že žalobkyňa bola už za účinnosti nesprávne zaradená do 4. platovej triedy, keď podľa mohli byť do 4. platovej triedy zaradení len tí štátni zamestnanci, ktorí robili aj rozhodnutia na prvom stupni správneho konania alebo súdneho konania. Činnosť označovaná ako posudzovanie spôsobilosti listín na zápis do katastra nehnuteľností nebola ani podľa považovaná za samostatnú odbornú činnosť. 10.1 Listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu je preukázané, že žalobkyňa bola pracovnou zmluvou z 01.07.1992 prijatá na Krajskú správu geodézie a kartografie v Banskej Bystrici od 01.07.1992 do funkcie hlavný referent s miestom výkonu práce stredisko geodézie Banská Bystrica, pracovisko Brezno. Na základe o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo k zmene zamestnávateľa žalobkyne z katastrálneho úradu v Banskej Bystrici na Okresný úrad v X., odbor katastrálny s účinnosťou od 24.07.1996. Na č. l. 175 spisu je žurnalizované potvrdenie Inštitútu pre verejnú správu Bratislava zo 04.10.1999 o tom, že žalobkyňa absolvovala teoretické časti adaptačného prípravného štúdia a záverečný seminár na samostatné zabezpečovanie odborných činností pre úsek katastra nehnuteľností a na str. 176 osvedčenie vydané C. úradom X. 07.10.1999 o tom, že žalobkyňa absolvovala odbornú prípravu zamestnancov na splnenie osobitných kvalifikačných predpokladov a spĺňa osobitné kvalifikačné predpoklady vyžadované nariadenia vlády Slovenskej republiky č. o osobitných kvalifikačných predpokladoch na výkon niektorých činností v krajských úradoch a okresných úradoch na samostatné zabezpečovanie odborných činností pre úsek katastra nehnuteľnosti. 10.2 Opis štátnozamestnaneckého miesta označeného funkciou hlavný referent na Správe katastra X., oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam pre žalobkyňu z 28. mája 2009, aj s podpismi oprávnených osôb a dátumom vyhotovenia sa nachádza na č. l. 266 spisu a tu je v riadku 8 za najnáročnejšiu činnosť vykonávanú žalobkyňou označená: „samostatné odborné činnosti alebo samostatné vykonávanie ucelených agend s rozhodovacou právomocou na príslušnom úseku štátnej služby. Samostatné činnosti vyžadujúce spoluprácu aj s inými organizačnými útvarmi v služobnom úrade“ a v riadku 9 je konkrétny rozpis a charakteristika vykonávanej práce tak, že „zapisuje práva k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutí o povolení vkladu, o oprave chýb a na základe došlých listín registra Z, R, N, P1, P2, C, resp. na základe vlastných prešetrení údajov KN, vyznačuje poznámky v katastri nehnuteľnosti. Prešetruje zmeny údajov katastra nehnuteľnosti, poskytuje informácie z katastra nehnuteľnosti, vydáva výpisy z katastrálneho operátu. Pripravuje podklady k poskytnutiu informácie v zmysle o slobodnom prístupe k informáciám“. Za výstupy žalobkyne sú označené „zapisovanie práva k nehnuteľnostiam, vyznačenie poznámky, prešetrenie údajov katastra nehnuteľnosti a podávanie informácií z katastra nehnuteľnosti“. Dodatok k služobnej zmluve - dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru s trvalým preložením zo služobného úradu Správa katastra X. X. do služobného úradu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s pravidelným miestom výkonu štátnej služby Okresný úrad X., katastrálny odbor, oddelenie zápisov práv k nehnuteľnostiam sa podľa obsahu tejto dohody zmenil len služobný úrad s tým, že ostatné náležitosti služobnej zmluvy - odbor štátnej služby, platové náležitosti, funkcia, činnosti uvedené v ostatnom opise štátnozamestnaneckého miesta sa nemenia. Dodatkom k služobnej zmluve bol vyhotovený 12. septembra 2013 a ostatným opisom štátnozamestnaneckého miesta má byť opis štátnozamestnaneckého miesta z 01.01.2013, kde sa obsah riadku 9 opisujúci konkrétne činnosti vykonávané žalobkyňou nezmenil, ale oproti riadku 8 z opisu štátnozamestnaneckého miesta z 28.05.2009 sa za najnáročnejšiu činnosť označila len „odborná činnosť vyžadujúca spoluprácu s inými organizačnými útvarmi a vybavovanie odbornej agendy vo

vymedzenom úseku tvoriacej podklad na rozhodovanie“. Nezmenený zostal aj obsah riadku 13 definujúci výstupy žalobkyne. Oproti týmto opisom štátnozamestnaneckých miest sa do opisu z 1. marca 2014 bez zmeny výstupov pridala do riadku 9 činnosť nazvaná ako „posudzovanie spôsobilosti verejných a iných listín“. Tieto svoje zistenia uviedol súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia aj s odkazom na príslušný listinný dôkaz, z ktorého skutkové zistenia vyvodil, nie je preto pravdivé tvrdenie žalovaného, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je založené v prevažnej miere na svedeckej výpovedi svedkov N.. J. U. a Y.. T. W.. Svedkyňa N.. U. len pre súd zrozumiteľným spôsobom popísala, v čom spočíva(la) práca žalobkyne a z výpovede svedka Y.. W. súd prvej inštancie vyvodil iba to, že k zmene zápisu najnáročnejšej činnosti vykonávanej žalobkyňou do opisu štátnozamestnaneckého miesta došlo z „rozpočtových dôvodov“, pretože pri zachovaní rovnakého opisu najnáročnejšej činnosti vykonávanej žalobkyňou by mala byť žalobkyňa zaradená podľa do 5. platovej triedy, čo by malo vplyv na rozpočtové prostriedky vyčlenené pre služobný úrad žalobkyne. Žalovaný nie že nepreukázal ani netvrdil počas celého konania, že by žalobkyňa vykonávala inú prácu po trvalom preložení do služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky než vykonávala v období od prijatia do pracovného pomeru do 30. septembra 2013. Súd prvej inštancie zisťoval pomer oboch svedkov N.. J. U. aj Y.. T. W. k stranám sporu, čo vedia o prejednávanej veci a poučil ich o význame svedeckej výpovede. Z obsahu ich výpovede nie je možné dospieť k záveru, že by vypovedali tendenčne proti žalovanému a v prospech žalobkyne pre ich (svedkov) vlastný vzťah k služobnému úradu. Výpovede svedkov N.. U. a Y.. W. neboli v rozpore s doloženými listinnými dôkazmi. S názorom žalobkyne, že väčšiu dôkaznú silu má výpoveď N.. U. než výpoveď svedkyne L.. L., ktorá nastúpila do funkcie prednostky okresného úradu až v roku 2016 je možné súhlasiť len potiaľ, že N.. U. vypovedala podľa vlastnej skúsenosti poznajúc skutočne vykonávanú prácu žalobkyne, ktorá bola v minulosti jej podriadenou a charakter vykonávanej práce žalobkyňou sa odvtedy nezmenil, kým PhDr. L. prácu žalobkyne ako jej bezprostredne nadriadená nekontrolovala, pretože podľa Základných princípov žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu a váhu dôkazom pripisuje sudca.

11. Zmena opisu štátnozamestnaneckého miesta v časti najnáročnejšej činnosti vykonávanej žalobkyňou nebola v konaní presvedčivo zdôvodnená. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a vyplýva jednoznačný záver, že pre zaradenie zamestnanca do platovej triedy je rozhodujúce, akú činnosť zamestnanec skutočne vykonával a nie akú činnosť mal zamestnanec podľa opisu činnosti vykonávať. Rozhodujúca teda je najnáročnejšia pracovná činnosť, ktorú zamestnanec skutočne vykonáva. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že činnosti vykonávané žalobkyňou je potrebné považovať za samostatné odborné činnosti vo vymedzenom úseku z dôvodu, že žalobkyňa od pridelenia spisu až do spracovania výstupu pracuje samostatne, na základe vlastných úvah a odborných vedomostí získaných aj odborným vzdelávaním pre výkon samostatnej odbornej činnosti vykonáva jej zverené činnosti. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že za spoluprácu pri výkone zverenej agendy nie je možné považovať odpoveď fyzických či právnických osôb alebo orgánov štátnej či verejnej správy na výzvy žalobkyne na odstránenie vád podaní. Na tomto závere nemôže nič meniť ani skutočnosť, že niektoré výstupy vypracované žalobkyňou podpisuje vedúca katastrálneho úradu, ak sa na ich tvorbe žiadnym spôsobom nepodieľa a podpíše len žalobkyňou samostatne vyhotovené výstupy a výzvy. O nesamostatnom konaní žalobkyne nesvedčí jej povinnosť každý mesiac odovzdávať vedúcej právneho odboru výkaz o svojej činnosti, na základe ktorého sa spracúvava mesačná, štvrťročná a ročná štatistika. Aj o činnosti sudcu vyhotovuje jeho služobný úrad mesačnú, štvrťročnú a ročnú štatistiku a nie je možné tvrdiť, že táto kontrolná činnosť služobného úradu o výkonnosti sudcu vylučuje jeho samostatnú odbornú činnosť - vydávanie rozhodnutí na základe tvorivej duševnej práce. Opis najnáročnejšej činnosti v opise štátnozamestnaneckého miesta predložených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky Okresnému súdu Brezno dňa 12.07.2018 (č. l. 205 až 207) sa zhoduje s opisom činnosti vykonávanej žalobkyňou, pretože žalobkyňa takisto posudzuje spôsobilosť verejných a iných listín na zápis do katastra nehnuteľnosti, zapisuje práva k nehnuteľnostiam záznamom, vyznačuje poznámky v katastri nehnuteľnosti a vykonáva súčinnosť s vlastníkmi a inými oprávnenými osobami, obcami, so štátnymi orgánmi a notármi. Táto činnosť je tým istým služobným úradom pre katastrálny odbor Okresného úradu Bratislava definovaná ako samostatná odborná činnosť vo vymedzenom úseku katastra nehnuteľnosti. Za bezvýznamné odvolací súd považuje, že zamestnanec prijatý na Okresný úrad Bratislava má okrem týchto činností v rámci najnáročnejšej činnosti uvedené aj, že pripravuje podklady pre prokuratúru, súdy a orgány činné v trestnom konaní, keďže ani príprava takýchto podkladov nie je spojená s rozhodovacou činnosťou, o ktorej žalovaný tvrdí, že ju žalobkyňa nemá.

11.1 Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je postavené na služobnom hodnotení žalobkyne z 5. februára 2018. K služobnému hodnoteniu z 5. februára 2018 súd prvej inštancie v bode 14 odôvodnenia uviedol iba to ako ho hodnotil sám žalovaný. Žiadne skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie je možné označiť za nesprávne. Odvolací dôvod podľa nebol naplnený.

12. Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobkyni vyplácal funkčný plat v súlade s opisom jej štátnozamestnaneckého miesta a v súlade s jej zaradením do príslušnej platovej triedy. Je to tvrdenie pravdivé, ale nespochybňujúce nárok žalobkyne. Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. apríla 2014 sp. zn. z 10. októbra 2019, ktoré odkazuje na skoršie rozhodnutia sp. zn. a má zamestnanec právo na zaradenie do platovej triedy podľa výkonu najnáročnejšej pracovnej činnosti a na plat zodpovedajúci vykonávanej práci. Ak služobný úrad zaradí zamestnanca do nesprávnej platovej triedy a vypláca mu plat v nižšej sume, než na ktorú mu vznikol nárok, musí zamestnanec, ktorý preukáže, že vykonával činnosti zodpovedajúce inej platovej triede uspieť s nárokom na doplatenie platu na súde. Tento názor je podporený aj rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2011 sp. zn. , ktoré sa týka konania o doplatenie mzdy z dôvodu, že žalobkyňa bola nesprávne zaradená do 8. platovej triedy namiesto 9. platovej triedy. Nárok žalobkyne posúdil súd prvej inštancie podľa správneho o štátnej službe, ktorý v ustanovuje, že štátnemu zamestnancovi patrí funkcia v 1. platovej triede až 11. platovej triede podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú vykonáva podľa služobnej zmluvy alebo podľa opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Toto zákonné ustanovenie je potrebné si vykladať tak, že nemôže byť na svojvôli služobného úradu, do akej funkcie či platovej triedy zaradí štátneho zamestnanca a ako opíše ním vykonávané najnáročnejšie činnosti, iba tak, že štátnemu zamestnancovi musí byť priznaná funkcia a platová trieda podľa skutočne vykonávanej najnáročnejšej činnosti uvedenej v charakteristike platových tried štátneho zamestnanca (príloha 1 ). Samostatná odborná činnosť vo vymedzenom úseku je priradená k funkcii radca v 5. platovej triede tak, ako to vyplýva aj z opisu štátnozamestnaneckých miest na základe výberových konaní uskutočnených na Okresnom úrade X. dňa 23.09.2014 a 16.04.2015. Úspešní uchádzači o funkciu na základe výberov č. V 13/2014 OÚ BA a V 4/2015 OÚ BA boli podľa oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zaradení do funkcie radca s 5. platovou triedou. Žalobkyni vykonávajúcej samostatnú odbornú činnosť aj podľa názoru odvolacieho súdu prináleží podľa plat v 5. platovej triede. Žalovaný jej vyplácal plat iba v 4. platovej triede. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené posúdil zistený skutkový stav po právnej stránke správne a žalovaný bezdôvodne uplatňuje odvolací dôvod podľa .

13. Výšku nedoplatku na plate za obdobie od októbra 2012 do septembra 2015 ustálil súd prvej inštancie na základe výpočtu uskutočneného žalovaným a žalobkyňou nespochybneným. Výšku priznaného nároku rozsudkom súdu prvej inštancie nespochybňuje žalovaný ani v odvolaní. Námietky žalovaného proti základu nároku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné a výšku nároku ako nespornú.

14. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj v časti uplatnených úrokov z omeškania odo dňa splatnosti rozdielu na brutto plate za ten ktorý mesiac. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2012 je aplikovateľné na prejednávanú vec z dôvodu, že predmetom uvedeného konania boli iné nároky - neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a náhrada funkčného platu. Žalovaný poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I opierajúce sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10.10.2012, podľa ktorého sa žalovaný dostane do omeškania s plnením peňažného záväzku (náhrady mzdy pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru) až márnym uplynutím lehoty na plnenie určenej v rozsudku.

15. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Košice II, v ktorej veci konal Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn. nebol nárok z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ale nárok na náhradu platu počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru. Najvyšší súd Slovenskej republiky výslovne uviedol, že aj pri štátnozamestnaneckom pomere je potrebné vychádzať aj bez výslovného odkazu o štátnej službe na z toho, že ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu a plat neposkytne v dohodnutej dobe a v prípade absencie takejto dohody najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní, pretože aj zákon o štátnej službe odkazuje na ustanovenia až 132

upravujúce splatnosť mzdy a splatnosť náhrady mzdy. Práve splatnosť náhrady mzdy je tou právnou skutočnosťou, na základe ktorej môže oprávnený zamestnanec požadovať od zamestnávateľa úrok z omeškania v prípade neplatenia platu riadne a včas. Podľa tohto rozhodnutia prináleží aj štátnemu zamestnancovi úrok z omeškania odo dňa splatnosti mzdy alebo náhrady mzdy za každý jednotlivý mesiac osobitne, nie až od uplynutia lehoty na plnenie podľa rozsudku súdu. 15.1 V uznesení sp. zn. z 10. októbra 2012 sa Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadnym spôsobom nezaoberal otázkou nároku na úroky z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením, keď dovolanie ako neprípustné odmietol. 15.2 Existenciu nároku na úroky z omeškania pri omeškaní s výplatou funkčného platu podľa je možné vyvodiť aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. augusta 2014. V uvedenej veci neboli úroky z omeškania žalobkyni priznané len z dôvodu, že sa žalovaný služobný úrad do omeškania podľa nedostal. 15.3 Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 01.07.2012 k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, keď u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. 15.4 Podľa sa na štátnozamestnanecké vzťahy primerane používali aj ustanovenia o splatnosti a o výplate mzdy (, ), podľa ktorej sa mzda vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve. Súd prvej inštancie uviedol v bode 45 rozsudku, ako bola dohodnutá splatnosť funkčného platu v pracovnom poriadku a kolektívnej zmluve pre zamestnancov v štátnej službe na rok 2013 až 2015. Odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na výplatu platu štátneho zamestnanca v správnej výške sa žalovaný dostal do omeškania so splnením peňažného dlhu a podľa (z dôvodu, že osobitné ustanovenia o omeškaní a úrokoch z omeškania neobsahuje) a vzniká žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške určenej nariadením vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Plat je povinný žalovaný doplatiť v brutto vyjadrení, čo je zrejmé z zákona o štátnej službe a z odkazu v zákona o štátnej službe na ustanovenia až 132 upravujúce spôsob výplaty mzdy a vykonávanie zrážok zo mzdy. 15.5 v ustanovuje, že ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o mzde, rozumie sa ňou plat podľa tohto zákona. Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. 15.6 Plat a funkčný plat sú neočistené peňažné plnenia od zákonných zrážok. Vyplýva to z ustanovenia , ktorý definuje, čo sa považuje za priemerný čistý funkčný plat štátneho zamestnanca. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na doplatenie platu, to znamená hrubého platu, neočisteného od zrážok na poistné, na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, zdravotné poistenie a preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a žiaden všeobecne záväzný právny predpis neustanovuje, že pre účely výpočtu doplatku platu štátneho zamestnanca sa má použiť čistý funkčný plat, preto podľa názoru odvolacieho súdu patrí žalobkyni úrok z omeškania z celej priznanej istiny rovnajúcej sa hrubému funkčnému platu.

16. Súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku žalobkyne na náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v rozsahu 87,56 %, avšak nevykonateľným výrokom, v ktorom nebola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v určenej lehote. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25.05.2017 rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť vykonateľné ( ), pretože podľa výslovného znenia ustanovenia rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník už len o výške náhrady trov konania, to znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. O povinnosti nahradiť trovy konania preto musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa Tomu musí zodpovedať aj formulácia tzv. náhradového výroku, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že iba o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania

bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné teda, aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podľa len z dôvodu, aby bolo vykonateľné a lehotu na plnenie určil na tri dni od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

17. V odvolacom konaní sa za úspešnú stranu sporu považuje žalobkyňa, ktorej podľa vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Aj v prípade náhrady trov odvolacieho konania bude o výške trov odvolacieho konania rozhodovať súd prvej inštancie podľa , z tohto dôvodu je aj lehota na plnenie náhrady trov odvolacieho konania viazaná na právoplatnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).