Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 452/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť O. G., G., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., Advokátska

kancelária, R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Rožňava sp. zn. zo 6. decembra 2010 a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 27. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2011 doručená sťažnosť O. G. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2010 a

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach

vystupovala ako žalovaná, v ktorých sa Z. K., D. (ďalej len „žalobkyňa“), návrhom

podaným na okresnom súde domáhala zaplatenia sumy 793,33 € s príslušenstvom

s odôvodnením, že tento finančný nárok si uplatňuje na tom základe, že sťažovateľka ako jej

zamestnávateľka ju zle zaradila do 8. platovej triedy, pričom mala byť zaradená do 9.

platovej triedy, z čoho vyplýval uplatnený nárok ako rozdiel oproti mzde, ktorá jej mala

byť priznaná.

Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 6. decembra 2010.

Dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný, a preto sťažovateľku zaviazal zaplatiť

žalovanú sumu spolu s príslušenstvom. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku

okresný súd uviedol, že v danom prípade žalobkyňa vykonávala ako najnáročnejšiu prácu

činnosť spojenú s poradenskou a metodickou činnosťou a diagnostickou činnosťou. Z titulu

výkonu svojej práce bola totiž nútená posudzovať školskú zrelosť a predškolskú prípravu

detí, pracovať s dieťaťom ťažšie zvládnuteľným práve pomocou využívania diagnostických

metód primeraných úrovni predškolského zariadenia. V odôvodnení svojho rozsudku

okresný súd tiež uviedol, že „žalobkyňa mala preukázateľne udelenú výnimku zo vzdelania,

ktorá sa jej zachovala podľa ust. , pričom zákon

nevyžaduje osobitne k takto udelenej výnimke súhlas zamestnávateľa, na ktorého prešli

práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov, pretože tieto právne skutočnosti vyplývajú

priamo zo zákona. Žalovaná musí pri zaraďovaní zamestnanca rešpektovať záväzný postup,

ktorý vyplýval z ust. Z. z a Nariadenia vlády č. ,

ktoré boli účinné v čase zaraďovania žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Súd dospel

k záveru, že v danom prípade žalobkyňa splnila podmienky pracovnej činnosti pre

zaradenie do 9. platovej triedy podľa katalógu pedagogických zamestnancov.“.

Uvedený rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom

argumentovala tvrdením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci a dospel

k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2011, ktorým napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval,

že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a že ho považuje

za vecne správne. V odôvodnení ďalej poukázal v súvislosti s námietkami sťažovateľky

a jej tvrdením o neúplnom zistení skutkového stavu, že „neúplnosť zistenia skutkového

stavu [ ] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len

za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú

skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná

okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní

spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní

uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný -

nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého

stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy

musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Súd postupoval správne, keď nenariadil ďalšie znalecké dokazovanie, lebo skutkový

stav bol úplne zistený na základe ostatných vykonaných dôkazov a čo sa týka výsluchu

svedka PaedDr. J. M., súd ho ani nemohol vyslúchnuť, keďže jeho výsluch žalovaná

nenavrhla.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu je sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému

rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu toho názoru, že „sťažovateľke nebola

poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, neboli aplikované správne

zákonné predpisy zo strany súdov tak, aby boli v súlade s účelom základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivú súdnu ochranu. Súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa , a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. V posudzovanom prípade absentuje odôvodnenie rozsudku

na také argumenty, ktoré sú z hľadiska meritu veci rozhodujúcimi pre posúdenie

konkrétneho nároku.

Skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie je nesprávne, nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní. Podstatná procesná vada je aj v tom, že to čo deklaroval aj

Najvyšší súd SR, dokazovanie, ktoré mal súd vykonať, aké konkrétne práce mala vykonávať

žalobkyňa v dostatočnom rozsahu súd nevykonal, obmedzil sa iba na subjektívne výpovede

svedkýň, nevykonal odborné znalecké dokazovanie, nevykonal dokazovanie výsluchom

nadriadených pracovníkov, čo je procesnou vadou konania a preto je dôvod na zrušenie

rozsudkov. Odvolací súd rozhodnutie preskúmaval bez účasti odvolateľky a bez nariadenia

pojednávania i keď máme za to, že v danom prípade zásada ústnosti bola nevyhnutná,

a v súlade s ustan. , odst. l, písm. c, mal súd obligatórne nariadiť pojednávanie,

pretože to vyžaduje dôležitý záujem. Odvolací súd faktickým postupom porušil ústavné

právo na spravodlivý súdny proces zahŕňajúci právo na verejné prerokovanie veci, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Charakter sporu, predmet sporu potvrdzujú

dôležitý záujem, nakoľko rozpočet obce sa týka všetkých občanov obce a nie je

bezvýznamné, aké nároky sa majú z rozpočtu obce uspokojovať.“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a jej právo na spravodlivé súdne podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. apríla 2011 porušené bolo. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby

ústavný súd označené rozhodnutia súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré by

jej mal vyplatiť krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a trovy právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu poukazuje na

princíp subsidiarity zakotvený v .

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Napadnutý rozsudok okresného súdu bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym

opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať odvolanie) sťažovateľka aj využila. Ochranu

jej označeným právam poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už

nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie

označených jej práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010,

odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv aj rozsudkom

krajského súdu, pričom jadrom jej sťažnosti je námietka, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (rozsudku krajského súdu, pozn.) nedáva zrozumiteľné a jasné odpovede na

všetky právne a relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Druhou závažnou

námietkou sťažovateľky je tvrdenie, že „krajský súd ako odvolací preskúmaval rozsudok

okresného súdu bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania, hoci podľa názoru

sťažovateľky v danom prípade zásada ústnosti bola nevyhnutná, a v súlade s ustan. § 124,

odst. 1, písm. c, mal súd obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to vyžaduje

dôležitý záujem“, ktorý sťažovateľka vidí v tom, že rozpočet obce sa týka všetkých občanov

obce. Z tohto dôvodu sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd porušil jej právo na

verejné prerokovanie veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

2.1. Ústavný súd, berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľky smerujúcich

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, sa musel zaoberať predovšetkým otázkou

dostatočnosti odôvodnenia tohto rozsudku. Pritom sa sústredil hlavne na tie časti

odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľke poskytnúť odpovede na jej obranu majúcu zásadný

význam pre predmet konania.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež ústavného súdu,

analyzujúc s odkazom na

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) náležitosti odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ústavný

súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia. Krajský súd v danom

prípade konštatoval nedôvodnosť námietok sťažovateľky týkajúcich sa neúplne zisteného

skutkového stavu v tom smere, že nebolo potrebné za danej dôkaznej situácie nariaďovať

znalecké dokazovanie, lebo skutkový stav bol zistený v dostatočnej miere na základe

ostatných vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa (výsluchom svedkyne, prednesmi

účastníkov, listinnými dôkazmi a pod.). Inými slovami, boli preukázané všetky rozhodujúce

skutočnosti pre priznanie uplatneného nároku, preto nebolo potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie. A čo sa sťažovateľkinej námietky nevykonania dôkazu výsluchom svedka

PaedDr. J. M. týka, z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento

výsluch svedka PaedDr. J. M. neuskutočnil z dôvodu, že jeho výsluch sťažovateľka

nenavrhla.

Odôvodnenie tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd

v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol, pričom reagoval

na všetky relevantné námietky sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu napadnutý rozsudok

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať

za svojvoľný či arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle

však ústavný súd v rozsudku krajského súdu z 27. apríla 2011 nezistil. Sťažovateľkin

nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu z 27. apríla 2011 nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

2.2. K druhej zásadnej námietke sťažovateľky, že krajský súd porušil jej právo

na verejné prerokovanie veci tým, že nenariadil ústne pojednávanie v rámci odvolacieho

konania, ústavný súd bez toho, aby sa touto námietkou sťažovateľky bližšie zaoberal,

uvádza, že sťažovateľka sama hodnotila tento postup krajského súdu ako postup, ktorým

bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd akcentuje princíp subsidiarity ako jedného zo základných pojmových

znakov právomoci ústavného súdu podľa , z ktorého vyplýva, že

ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami

nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek

vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza

k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podaný z dôvodu uvedeného v § 237

písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)

možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia sťažovateľkou

označených základných a iných práv. Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných a iných práv, ak

je zrejmé, že sťažovateľka svoje námietky neuplatnila v rámci dovolacieho konania, hoci

sama označila tento postup krajského súdu ako postup, ktorým bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval námietku

sťažovateľky v tomto smere za neprípustnú podľa ,

pretože sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a ani jej

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej

ďalšími návrhmi nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011