Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 452/2011
PDF · 209.94 KB
No categories available
III. ÚS 452/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť O. G., G., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., Advokátska
kancelária, R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 55/2011 z 27. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2011 doručená sťažnosť O. G. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010 a
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 55/2011
z 27. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach
vystupovala ako žalovaná, v ktorých sa Z. K., D. (ďalej len „žalobkyňa“), návrhom
podaným na okresnom súde domáhala zaplatenia sumy 793,33 € s príslušenstvom
s odôvodnením, že tento finančný nárok si uplatňuje na tom základe, že sťažovateľka ako jej
zamestnávateľka ju zle zaradila do 8. platovej triedy, pričom mala byť zaradená do 9.
platovej triedy, z čoho vyplýval uplatnený nárok ako rozdiel oproti mzde, ktorá jej mala
byť priznaná.
Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010.
Dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný, a preto sťažovateľku zaviazal zaplatiť
žalovanú sumu spolu s príslušenstvom. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku
okresný súd uviedol, že v danom prípade žalobkyňa vykonávala ako najnáročnejšiu prácu
činnosť spojenú s poradenskou a metodickou činnosťou a diagnostickou činnosťou. Z titulu
výkonu svojej práce bola totiž nútená posudzovať školskú zrelosť a predškolskú prípravu
detí, pracovať s dieťaťom ťažšie zvládnuteľným práve pomocou využívania diagnostických
metód primeraných úrovni predškolského zariadenia. V odôvodnení svojho rozsudku
okresný súd tiež uviedol, že „žalobkyňa mala preukázateľne udelenú výnimku zo vzdelania,
ktorá sa jej zachovala podľa ust. § 55 ods. 1, 2 zákona č. 313/2001 Z. z. pričom zákon
nevyžaduje osobitne k takto udelenej výnimke súhlas zamestnávateľa, na ktorého prešli
práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov, pretože tieto právne skutočnosti vyplývajú
priamo zo zákona. Žalovaná musí pri zaraďovaní zamestnanca rešpektovať záväzný postup,
ktorý vyplýval z ust. § 16 ods. 4 zákona 313/2001 Z. z a Nariadenia vlády č. 111/2002 Z.z.,
ktoré boli účinné v čase zaraďovania žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Súd dospel
k záveru, že v danom prípade žalobkyňa splnila podmienky pracovnej činnosti pre
zaradenie do 9. platovej triedy podľa katalógu pedagogických zamestnancov.“.
Uvedený rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom
argumentovala tvrdením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci a dospel
k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 55/2011 z 27. novembra 2011, ktorým napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval,
že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a že ho považuje
za vecne správne. V odôvodnení ďalej poukázal v súvislosti s námietkami sťažovateľky
a jej tvrdením o neúplnom zistení skutkového stavu, že „neúplnosť zistenia skutkového
stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len
za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná
okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní
spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní
uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný -
nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého
stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Súd postupoval správne, keď nenariadil ďalšie znalecké dokazovanie, lebo skutkový
stav bol úplne zistený na základe ostatných vykonaných dôkazov a čo sa týka výsluchu
svedka PaedDr. J. M., súd ho ani nemohol vyslúchnuť, keďže jeho výsluch žalovaná
nenavrhla.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu je sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému
rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu toho názoru, že „sťažovateľke nebola
poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, neboli aplikované správne
zákonné predpisy zo strany súdov tak, aby boli v súlade s účelom základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivú súdnu ochranu. Súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 odst. 1, Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. V posudzovanom prípade absentuje odôvodnenie rozsudku
na také argumenty, ktoré sú z hľadiska meritu veci rozhodujúcimi pre posúdenie
konkrétneho nároku.
Skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie je nesprávne, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Podstatná procesná vada je aj v tom, že to čo deklaroval aj
Najvyšší súd SR, dokazovanie, ktoré mal súd vykonať, aké konkrétne práce mala vykonávať
žalobkyňa v dostatočnom rozsahu súd nevykonal, obmedzil sa iba na subjektívne výpovede
svedkýň, nevykonal odborné znalecké dokazovanie, nevykonal dokazovanie výsluchom
nadriadených pracovníkov, čo je procesnou vadou konania a preto je dôvod na zrušenie
rozsudkov. Odvolací súd rozhodnutie preskúmaval bez účasti odvolateľky a bez nariadenia
pojednávania i keď máme za to, že v danom prípade zásada ústnosti bola nevyhnutná,
a v súlade s ustan. § 124, odst. l, písm. c, OSP mal súd obligatórne nariadiť pojednávanie,
pretože to vyžaduje dôležitý záujem. Odvolací súd faktickým postupom porušil ústavné
právo na spravodlivý súdny proces zahŕňajúci právo na verejné prerokovanie veci, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Charakter sporu, predmet sporu potvrdzujú
dôležitý záujem, nakoľko rozpočet obce sa týka všetkých občanov obce a nie je
bezvýznamné, aké nároky sa majú z rozpočtu obce uspokojovať.“.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 55/2011 z 27. apríla 2011 porušené bolo. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby
ústavný súd označené rozhodnutia súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré by
jej mal vyplatiť krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a trovy právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu poukazuje na
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Napadnutý rozsudok okresného súdu bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym
opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať odvolanie) sťažovateľka aj využila. Ochranu
jej označeným právam poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už
nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie
označených jej práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010,
odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv aj rozsudkom
krajského súdu, pričom jadrom jej sťažnosti je námietka, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (rozsudku krajského súdu, pozn.) nedáva zrozumiteľné a jasné odpovede na
všetky právne a relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Druhou závažnou
námietkou sťažovateľky je tvrdenie, že „krajský súd ako odvolací preskúmaval rozsudok
okresného súdu bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania, hoci podľa názoru
sťažovateľky v danom prípade zásada ústnosti bola nevyhnutná, a v súlade s ustan. § 124,
odst. 1, písm. c, OSP mal súd obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to vyžaduje
dôležitý záujem“, ktorý sťažovateľka vidí v tom, že rozpočet obce sa týka všetkých občanov
obce. Z tohto dôvodu sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd porušil jej právo na
verejné prerokovanie veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd ďalej pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
2.1. Ústavný súd, berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľky smerujúcich
proti napadnutému rozsudku krajského súdu, sa musel zaoberať predovšetkým otázkou
dostatočnosti odôvodnenia tohto rozsudku. Pritom sa sústredil hlavne na tie časti
odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľke poskytnúť odpovede na jej obranu majúcu zásadný
význam pre predmet konania.
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.
Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,
§ 30).
Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež ústavného súdu,
analyzujúc s odkazom na § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) náležitosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ústavný
súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia. Krajský súd v danom
prípade konštatoval nedôvodnosť námietok sťažovateľky týkajúcich sa neúplne zisteného
skutkového stavu v tom smere, že nebolo potrebné za danej dôkaznej situácie nariaďovať
znalecké dokazovanie, lebo skutkový stav bol zistený v dostatočnej miere na základe
ostatných vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa (výsluchom svedkyne, prednesmi
účastníkov, listinnými dôkazmi a pod.). Inými slovami, boli preukázané všetky rozhodujúce
skutočnosti pre priznanie uplatneného nároku, preto nebolo potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie. A čo sa sťažovateľkinej námietky nevykonania dôkazu výsluchom svedka
PaedDr. J. M. týka, z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento
výsluch svedka PaedDr. J. M. neuskutočnil z dôvodu, že jeho výsluch sťažovateľka
nenavrhla.
Odôvodnenie tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd
v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol, pričom reagoval
na všetky relevantné námietky sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu napadnutý rozsudok
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať
za svojvoľný či arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle
však ústavný súd v rozsudku krajského súdu z 27. apríla 2011 nezistil. Sťažovateľkin
nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu z 27. apríla 2011 nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
2.2. K druhej zásadnej námietke sťažovateľky, že krajský súd porušil jej právo
na verejné prerokovanie veci tým, že nenariadil ústne pojednávanie v rámci odvolacieho
konania, ústavný súd bez toho, aby sa touto námietkou sťažovateľky bližšie zaoberal,
uvádza, že sťažovateľka sama hodnotila tento postup krajského súdu ako postup, ktorým
bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd akcentuje princíp subsidiarity ako jedného zo základných pojmových
znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami
nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek
vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza
k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podaný z dôvodu uvedeného v § 237
písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)
možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia sťažovateľkou
označených základných a iných práv. Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných a iných práv, ak
je zrejmé, že sťažovateľka svoje námietky neuplatnila v rámci dovolacieho konania, hoci
sama označila tento postup krajského súdu ako postup, ktorým bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval námietku
sťažovateľky v tomto smere za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
pretože sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako
správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej
právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej
ďalšími návrhmi nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011