Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-41-2019.pdf
PDF · 239.35 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/41/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíra Brixiová a JUDr. František Čisovský v spore žalobcu: 2. FVE HUMENNÉ, s.r.o., so sídlom Dostojevského 4532/67, 058 01 Poprad, IČO: 45 918 686, proti žalovanému v 1/ rade: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenému spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, Bratislava, IČO: 51 003 848 a žalovanému v 2/ rade: Východoslovenská energetika a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, o určenie povinnosti a zaplatenie 29.742,26 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 33Cb/70/2015-958 z 19.11.2018 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalovanému v 1/ rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. III. Žalovanému v 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným v 1/ a 2/ rade trovy konania v rozsahu 100%.
2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal:
- určenia povinnosti súdom, že právo žalobcu na podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm.b/, c/ zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie, elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu EIC kód 24 ZVS0000669482T v kalendárnom roku 2015 podľa ust. § 4 ods. 3 Zákona č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2014, nezaniklo;
- uloženia povinnosti žalovanému v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 23.902,44 eur s úrokom z omeškania 5,05% ročne od 26.3.2015 do zaplatenia;
- uloženia povinnosti žalovanému v 2/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 5.839,82 eur s úrokom z omeškania 5,05% ročne od 23.4.2015 do zaplatenia z titulu neuhradenia vyúčtovanej ceny za dodanú elektrinu. Zároveň žiadal, aby žalovaní v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne nahradili žalobcovi trovy konania.
3. Žalobca uviedol, že ako výrobca elektriny zo slnečnej energie v zariadení s celkovým inštalovaným výkonom 998,2 kW na pozemku parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX v k.ú. Z. pod EIC kódom 24 G dňa 24.5.2011 uzavrel so žalovaným v 1/ rade Zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy a 2.5.2011 Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov (ďalej len ako „zmluva I.“). Na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0233/2014/E-OZ z 26.9.2013 bola pre žalobcu schválená na roky 2014 až 2026 pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 eur/MWh vyrobenej zo slnečnej energie a teda žalobcovi vzniklo právo uplatniť si doplatok po dobu 15 rokov. Úrad vychádzal z predpokladaného ročného množstva elektriny, na ktoré sa v
rokoch 2014 až 2026 uplatní doplatok a to z údajov predložených regulovaným subjektom. Záväzky žalovaného v 1/ rade zo zmluvy I. boli v plnom rozsahu nahradené ďalšou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade (ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy) a žalovaným v 2/ rade (ako odberateľom) dňa 9.12.2014 o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku (ďalej len ako „zmluva II.“), na základe ktorej bol odber elektrickej energie bez prerušenia zabezpečovaný odberateľom (žalovaným v 2/ rade) ako osobou poverenou žalovaným v 1/ rade (preambula bod I). Žalobca sa zaviazal dodávať elektrinu žalovanému v 1/ rade prostredníctvom žalovaného v 2/ rade ako odberateľovi (čl. I bod 1 písm.a)) a žalovaný v 2/ rade ako odberateľ sa zaviazal odobrať vo vlastnom mene elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm.b/ Zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa tejto zmluvy (čl. I bod 1 písm.c)) a zaviazal sa prevziať zodpovednosť za odchýlku výrobcu podľa ust. § 3 ods. 1 písm.d/ Zákona o podpore. Cena bola dojednaná podľa čl. V zmluvy II., ktorá je platná a účinná do 1.1.2015 a bola uzavretá na dobu určitú do zániku práva výrobcu na podporu podľa ust. § 3 ods. 1 písm.b/ Zákona o podpore. Navyše zmluvou II. zanikla dňom 31.12.2014 zmluva I. z 2.5.2011 a keďže v zmluve neboli dohodnuté žiadne rozväzovacie podmienky zániku účinnosti zmluvy ani žiadne obmedzenia, či zmeny v dohodnutej cene, účastníci konania sú zmluvou II. v plnom rozsahu viazaní. Preto žalobca aj v roku 2015 (v súlade s uzavretou zmluvou, rozhodnutím ÚRSO z 27.11.2014 a oznámením žalovaného v 1/ rade z 10.12.2014) účtoval žalovaným pravidelne mesačne cenu elektriny t.j. žalovanému v 1/ rade s doplatkom 338,595 eur/1 MWh a žalovanému v 2/ rade straty na dodávke elektriny do distribučnej siete vo výške 44.0150 eur/1 MWh, teda cenu spolu 382,61 eur/MWh ako bola schválená cena elektriny s doplatkom rozhodnutím ÚRSO z 26.9.2013 na roky 2014 až 2026. Listom z 10.10.2014 (teda ešte pred uzavretím zmluvy II.) žalovaný v 1/ rade oznámil žalobcovi, že výkup elektriny na účely pokrytia strát v sústave deleguje s účinnosťou od 1.1.2015 na žalovaného v 2/ rade a vyplácanie doplatku za vyrobenú elektrinu zostane naďalej v zodpovednosti spoločnosti žalovaného v 1/ rade. Aj napriek tomu, že uvedené sa premietlo aj v zmluve II., (podľa ktorej záväzok platiť za odobratú elektrinu na účely pokrytia strát prevzal žalovaný v 2/ rade (čl. I. bod 1. písm.b/, c/, d/) a záväzok zaplatiť žalobcovi doplatok prevzal žalovaný v 1/ rade (čl. I., bod 1., písm.f/)), žalovaný v 1/ rade listom z 15.12.2014 oznámil žalobcovi, že naďalej od neho odoberá elektrinu a že obaja žalovaní odmietajú platiť doplatok za dodávku elektriny a za straty čím porušujú povinnosti z uzavretej zmluvy. Preto žalovaný v 1/ rade odmietol žalobcovi uhradiť faktúru č. 003/2015 z 10.3.2015 (splatnú 10.3.2015) za dodávku elektriny za február 2015 na sumu 23.902,44 eur a faktúru č. 005/2015 za marec 2015 na sumu 37.436,76 eur a žalovaný v 2/ rade už neuhradil faktúru č. 006/2015 za marec 2015 na sumu 5.839,82 eur, ktorá je splatná 22.4.2015. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaní porušujú svoje záväzky z uzavretej zmluvy a ustanovenia Zákona o podpore. Napriek tomu, žalobca mal za to, že splnil všetky podmienky na podporu podľa ust. § 3 Zákona o podpore, a keďže žalovaný v 1/ rade listom z 15.12.2014 bližšie nekonkretizoval, aké podmienky žalobca podľa ust. § 4 Zákona o podpore nesplnil, aby požíval podporu, považuje oznámenie žalovaného v 1/ rade z 15.12.2014 za neurčité a nezrozumiteľné. Žalobca opakovane u žalovaného v 1/ rade namietal zánik záväzku pre nemožnosť plnenia v roku 2015 a dožadoval sa vysvetlenia, avšak žalovaný v 1/ rade žalobcovi nezaslal žiadne stanovisko ani vysvetlenie. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia a účinnosti zmluvy I. až do 1.1.2014 platilo ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie. Následne až zmenou, t.j. zákonom č. 382/2013 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2014 bolo okrem iného zmenené ust. § 4 - práva a povinnosti výrobcu elektriny tak, že podľa ods. 3 „Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa ods. 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa ods. 1 písm.b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok.", teda výrobca stratil právo na odber elektriny aj na doplatok. Navyše uvedenou zmenou právneho predpisu boli rozšírené povinnosti, t.j. o povinnosť oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi RDS uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15.8. na nasledujúci rok (ods. 2 písm.c/) a v prípade nesplnenia tejto povinnosti si výrobca nemôže uplatniť právo na odber elektriny a na doplatok. Podľa prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zák.č. 309/2019 Z.z. k úpravám účinným od 1.1.2014 podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie... pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov, teda aj znenie ust. § 4 ods. 3 účinné do 31.12.2013. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobca konštatoval, že pokiaľ zariadenie bolo uvedené do prevádzky v roku 2011, aj prípadné nesplnenie povinnosti (podľa ust. § 4 ods. 2 písm.c/) nemá za následok zánik, resp. nemožnosť uplatniť si právo podľa ust. § 4 ods. 1 písm.b/ a c/ t.j. právo na odber elektriny a na doplatok, lebo ust. § 4 ods. 3 s porušením povinností podľa ods. 2 písm.c/, takýto následok nespája, ale len pri nesplnení povinností podľa ods. 2 písm.a/ a b/, čo žalobcovi doposiaľ nebolo nikým vytknuté. Napriek uvedenej skutočnosti žalobca splnil aj podmienky
novelizovaného zákona a dňa 28.5.2014 zaslal na ÚRSO hlásenie. Následne dňa 3.6.2014 zaslal žalobca žalovanému v 1/ rade oznámenie z 29.5.2014 o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015, čo vyplýva aj z podacieho hárku pošty Poprad 8 pod č. RP XXXXXXXXXSK. S poukazom na uvedené žalobca konštatoval, že jeho nárok na podporu nezanikol ani podľa ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, pretože povinnosti podľa ods. 2 si splnil a má teda právo na odber elektriny podľa ust. § 4 ods. 1 písm.b/ ako aj právo na doplatok podľa ust. § 4 ods. 1 písm.c/, a preto obmedzenie podpory žalobcu v roku 2015 podľa listu žalovaného v 1/ rade z 15.12.2015 nie je dôvodné. Ďalej mal žalobca za to, že splnil aj povinnosť oznámiť predpokladané množstvo elektriny vždy k 15.8. na nasledujúci kalendárny rok tým, že žalovanému v 1/ rade zaslal rozhodnutie ÚRSO z 26.9.2013, čo žalovaný v 1/ rade potvrdil žalobcovi v emailovej komunikácii z 30.1.2014. Z rozhodnutia ÚRSO vyplýva, že úrad pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 až 2026 uplatní doplatok, vychádzal z údajov predložených regulovaným subjektom a to, že predpokladaná ročná výroba elektriny je 1.242 MWh/rok. Čo sa týka uplatnenia nároku na podporu odberom elektriny a doplatkom, podľa žalobcu tento nárok bol uplatnený ešte v roku 2011 (čo navyše vyplýva z uzavretej zmluvy I. z 2.5.2011), pretože ak by tieto práva na podporu podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ a d/ nevznikli, žalovaný v 2/ rade by zmluvu neuzavrel. Teda aj uvedenými úkonmi bola podľa žalobcu splnená oznamovacia povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm.c/. Správanie sa žalovaného v 1/ rade, ktorý zmluvne poveril odberom elektriny žalovaného v 2/ rade je v rozpore s uzavretou zmluvou II., keďže táto zmluva neobsahuje žiadne obmedzenia ani rozväzovacie podmienky účinnosti zmluvy v predmete zmluvy a v právach a povinnostiach v roku 2015 pre prípad, že žalobca si nesplní povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore. Táto zmluva nahrádza zmluvu I. uzavretú ešte 2.5.2011. Návrh žalovaného v 1/ rade uzavrieť dodatok k zmluve II., žalobca považoval za nátlak, aby ním uznal tvrdené neurčité porušenie podmienok podľa ust. § 4 Zákona o podpore a taktiež aj tvrdenie žalovaného v 1/ rade, že poštovou zásielkou z 3.6.2014 prijal iba faktúru od žalobcu je irelevantné.
4. Žalovaný v 1/ rade uviedol, že Zákon o podpore neustanovuje explicitne vo vzťahu k splneniu si oznamovacej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, konkrétnu predpísanú formu, a preto je potrebné na jednotlivé úkony výrobcu prihliadať aj vo väzbe na požiadavky stanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi. Teda takýto právny úkon smerujúci k splneniu si uvedenej oznamovacej povinnosti musí byť urobený predovšetkým zrozumiteľne, dostatočne určito a musí z neho vyplývať prejav vôle, ktorý ním výrobca sleduje, pretože absencia čo i len jedného z týchto atribútov je spojená s neplatnosťou takéhoto právneho úkonu. Podľa žalovaného v 1/ rade zásielka žalobcu, (ktorú zaslal žalovanému v 1/ rade 3.6.2014 a na ktorú sa žalobca odvoláva v návrhu z 20.4.2015) neobsahovala podanie, z ktorého by bolo zrejmé, že jeho úmyslom bolo splnenie si oznamovacej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore. Napriek tomu, že žalobca vo svojom návrhu uviedol, že obsahom jeho zásielky odoslanej žalovanému v 1/ rade dňa 3.6.2014 bolo oznámenie z 29.5.2014 o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015, čo preukázal priložením podacieho lístka z 3.6.2014 ako dokladu o odovzdaní danej zásielky na poštovú prepravu, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že v jeho podateľni sa všetky prijaté zásielky evidujú tak, že z ich obsahu je zrejmé, čo sa v nich pri doručení nachádza. Po preverení vyššie uvedenej spornej zásielky od žalobcu, žalovaný v 1/ rade potvrdil, že obsahom uvedenej zásielky nebolo žiadne oznámenie o splnení si povinnosti žalobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, ale len faktúra č. 005/2014, na základe ktorej si žalobca u žalovaného v 1/ rade uplatnil cenu za dodávku elektriny do distribučnej sústavy žalovaného v 1/ rade na straty a doplatok na dodanú elektrinu do sústavy žalovaného v 1/ rade za predošlý kalendárny mesiac daného roku. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie žalobcu o splnení si oznamovacej povinnosti je iba jeho tvrdením, ktoré dostatočne nepreukázal a teda neosvedčil svoj domnelý nárok. Je evidentné, že plnenie si uvedenej zákonnej povinnosti výrobcami má mať charakter určitej pravidelnosti, nakoľko uvedené ustanovenie Zákona o podpore uvádza, že „oznámenie o uplatnení si podpory sa má oznámiť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“. Taktiež názor žalobcu, že si odoslaním schváleného cenového rozhodnutia ÚRSO z 26.8.2013 a jeho následným potvrdením žalovaným v 1/ rade 30.1.2014 splnil voči žalovanému v 1/ rade oznamovaciu povinnosť, považoval žalovaný v 1/ rade za účelový a nepresný, keďže je v rozpore s tým, čo uvádza samotné znenie ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore a to najmä s akcentom na pravidelnosť vykonávania týchto oznámení jednotlivými výrobcami voči svojim regionálnym prevádzkovateľom distribučných sústav.
Podľa žalovaného v 1/ rade teda nárok žalobcu nie je dostatočne osvedčený ani v súvislosti s poukazom na uzatvorenie Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS: OZE_194_2011_15 medzi žalobcom ako výrobcom, žalovaným v 1/ rade ako regionálnym prevádzkovateľom distribučnej sústavy žalovaného v 1/ rade. Uvedená zmluva v sebe obsahuje ustanovenie, podľa ktorého sa zmluvný vzťah riadi okrem iného aj ustanoveniami Zákona o podpore. Navyše predmetná zmluva obsahuje aj vyhlásenie žalobcu, že spĺňa podmienky na uplatnenie podpory podľa príslušných právnych predpisov a že sa tieto podmienky zaväzuje dodržiavať. Z uvedeného dôvodu žalovaný v 1/ rade konštatoval, že v časti, v ktorej predmetná zmluva upravuje uplatnenie zmluvného práva na poskytnutie podpory v zmysle Zákona o podpore je zmluva uzatvorená s rozväzovacou podmienkou, ktorou je zánik práva na uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore, a toto zmluvné právo zaniká, ak v príslušnom roku došlo k zániku práva na uplatnenie podpory podľa uvedeného ustanovenia. Povinnosť žalovaného v 1/ rade poskytovať žalobcovi podporu v roku 2015 na základe vyššie uzatvorenej zmluvy je neplatná aj s poukazom na objektívnu nemožnosť plnenia z dôvodu, že žalobca stratil právo na uplatnenie si podpory v roku 2015 v zmysle ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal na to, že postupuje v súlade so zmluvou, keď odmieta vyplácať žalobcovi podporu na rok 2015 vo forme doplatku za ním vyrobenú a dodanú elektrinu do sústavy žalovaného v 1/ rade. Ďalej žalovaný v 1/ rade poukázal aj na skutočnosť, že právo žalobcu uplatňovať si v roku 2015, na elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení zaniklo ex lege. Oznámenie žalovaného v 1/ rade o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 malo len informatívny charakter nie konštitutívny. Totiž, v prípade ak nastanú skutočnosti predpokladané ustanovením § 4 ods. 3 Zákona o podpore, žalovaný v 1/ rade nie je v zmysle uvedeného zákona povinný uvedený fakt tlmočiť výrobcom vo forme akéhokoľvek oznámenia. Ďalej žalovaný v 1/ rade konštatoval, že sankcia doplnená novelou zákona o podpore s účinnosťou od 1.1.2014 do ust. § 4 ods. 3 sa mala vzťahovať na všetkých výrobcov, vrátane tých, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014. Žalovaný v 1/ rade okrem iného poprel, že jeho sprievodný list z 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ktoré boli doručené žalobcovi a uzavretá Zmluva o dodávke a doplatku 2015 z 9.12.2014, ako aj sprievodný list žalovaného v 1/ rade z 10.12.2014, predstavovali uznanie záväzku s nutnosťou uplatnenia § 192 CSP. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalovaný v 1/ rade za to, že akékoľvek žalobcom vystavené faktúry na úhradu podpory vo forme doplatku v zmysle Zákona o podpore pre ktorýkoľvek kalendárny mesiac roku 2015 nemajú právne opodstatnenie. Žalobcom vystavené faktúry teda boli vystavené bez právneho titulu, žalovaný v 1/ rade ich neuznáva, a preto navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
5. Podľa žalovaného v 2/ rade spornou skutočnosťou medzi stranami sporu je splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v 1/ rade v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE, keďže žalovaný v 1/ rade splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zákonom stanovenej lehote neeviduje a zo strany žalobcu to nebolo preukázané. V tejto súvislosti síce žalobca odkazuje na zásielku z 3.6.2014, avšak žalovaný v 1/ rade poprel, že by uvedená zásielka obsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo, že žalobca si splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.c Zákona o OZE. Aj keď žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na podací lístok, na ktorom je uvedená hmotnosť zásielky 0,050 kg, podľa žalovaného v 2/ rade táto argumentácia žalobcu nemôže obstáť ako relevantný dôkaz, keďže z oznámenia Slovenskej pošty a.s. je zrejmé, že nie všetky váhy sú reálne napojené na počítač, v dôsledku čoho sa skutočná váha zásielky nemusí preniesť na podací lístok a môže byť len orientačná (spravidla sa jedná o hornú hranicu pre účely výpočtu ceny zásielky). Navyše z podacieho lístka vyplýva, že žalobca podal nejakú zásielku, avšak v žiadnom prípade poštový podací lístok nepreukazuje obsah odosielanej zásielky, ani že žalobcom uvádzané dokumenty boli adresátovi vôbec odoslané a už vôbec nie, že tieto boli adresátovi aj doručené a reálne sa dostali do dispozičnej sféry adresáta. Žalovaný v 1/ rade má za to, že z doposiaľ žalobcom predložených dôkazov nie je možné zistiť obsah žalobcom odosielanej zásielky, v dôsledku čoho žalobca súdu nevie hodnoverne a preukázateľne doložiť, či vôbec a kedy odoslal údajné oznámenie o uplatnení podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE a nakoľko žalovaný v 1/ rade žiadnu zásielku s takýmto obsahom od žalobcu neeviduje, argumentácia žalobcu o údajnom splnení svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE zostáva len v rovine tvrdenia. Vzhľadom k vyššie ozrejmenému vzťahu medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory nie je možné priznať relevanciu žalobcovej argumentácii o splnení oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia ÚRSO žalovanému v 1/ rade.
Za potvrdenie splnenia svojej oznamovacej povinnosti považoval žalobca e-mailovú odpoveď žalovaného v 1/ rade z 30.1.2014, aj napriek skutočnosti, že žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že predmetná e-mailová komunikácia sa uskutočnila viac ako pol roka pred dátumom, kedy si mal žalobca svoju oznamovaciu povinnosť plniť a žalovaný v 1/ rade v danom čase nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, že žalobca nebude rešpektovať právne predpisy vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti a svoje zákonom stanovené povinnosti si nebude riadne a včas plniť. Teda žalobca počas celého konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že by bol žalovanému v 1/ rade doručil podanie, ktorým by preukázal splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE. Keďže zo strany žalobcu k splneniu zákonom stanovenej povinnosti riadne a včas v zákonom stanovenej lehote nedošlo, nastúpili zákonom predpokladané následky obsiahnuté v sankcií právnej normy § 4 ods. 3 Zákona o OZE, v súlade s čím žalovaný v 1/ rade žalobcovi podporu v zmysle § 4 ods. 1 písm.c/ zákona o OZE na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v roku 2015 neposkytol. Zároveň žalovaný v 2/ rade poukázal na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v konaní sp.zn. PL.ÚS 50/2015, z ktorého vyplýva, že právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne stanovených povinností obsiahnutý v § 4 ods. 3 zákona o OZE sa má vzťahovať nielen na zariadenia výrobcov elektriny uvedené do prevádzky od účinnosti predmetnej novely, t.j. 1.1.2014, ale na všetky zariadenia výrobcov elektriny, teda aj na tie, ktoré boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely. Poukazujúc na svedeckú výpoveď p. M. V. (zamestnankyne žalovaného v 1/ rade), žalovaný v 2/ rade uviedol, že podateľňa žalovaného v 1/ rade funguje správne a zápisy v nej obsiahnuté zodpovedajú skutočnému obsahu doručených zásielok. Teda, ak by bola súčasťou obálky okrem faktúry č. 005/2014 aj predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny žalobcu na nasledujúci kalendárny rok, uvedená skutočnosť by bola zapísaná v príslušnom zázname zásielky v knihe doručenej pošty žalovaného v 1/ rade. Z predloženého záznamu predmetnej zásielky, ktorou bola faktúra č. 005/2014 za kalendárny mesiac máj 2014 doručená žalovanému v 1/ rade evidovaná v knihe doručenej pošty žalovaného v 1/ rade pod č. 34029 vyplýva, že obsahom predmetnej zásielky bola výlučne faktúra s jej neoddeliteľnou prílohou a v tejto neboli obsiahnuté už žiadne iné dokumenty.
6. Uznesením z 1.6.2016 súd prvej inštancie rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby (v I/ výroku uvedenom v žalobe žalobcu) tak, že žalovaný v 1/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 23.904,44 eur a 8,05% úrok z omeškania od 26.3.2015 do zaplatenia, žalovaný v 2/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.726,80 eur a 8,05% úrok z omeškania ročne od 23.4.2015 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (žalobou, listinným dôkazmi predloženými stranami sporu
- Zmluvou o pripojení žiadateľa a o pripojenie do distribučnej sústavy č. 100705509ZoP z 24.5.2011; Zmluvou o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. PDS: OZE 194 2011 z 2.5.2011; Rozhodnutím ÚRSO č. 0233/2014/E-0Z z 26.9.2013; Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS: 0ZE 194 2011 15, č. zmluvy VSE OZE 194 2011 15 VSE z 9.12.2014; Oznámením o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z 15.12.2014; Oznámením o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 zo 17.12.2014 (list žalobcu); e-mailom žalobcu z 30.1.2014; podacím lístkom č. RP909909977SK; listom žalobcu z 29.5.2014 ÚRSO; podacím lístkom žalobcu z 29.5.2014; knihou došlej pošty žalovaného v 1/ rade; faktúrami č. 001/2015 z 5.2.2015, č. 003/2015 z 10.3.2015, č. 002/2015 zo 7.4.2015; výsluchom žalobcu a svedkov) a postupom v zmysle ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 písm.c/ zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore , § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení účinnom do 1.1.2014 a § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore v znení účinnom po 1.1.2014, § 18e ods. 1 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka mal za preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS OZE: 194 2011 15 OZE: 194 2011 15 VSE z 9.12.2014, že ÚRSO vydal 26.9.2013 rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na obdobie od roku 2014 do 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 EUR/MWh, že žalovaný v 1/ rade listom z 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k zdroju prevádzkovaného žalobcom nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015, teda neboli naplnené podmienky upravené v § 4 Zákona o podpore, že žalobca vystavil žalovanému v 1/ rade faktúru č. 006/2015 za mesiac február 2015 vo výške 23.902,44 eur za dodávku elektriny na doplatok a žalovanému v 2/ rade faktúru č. 005/2015 za mesiac
marec 2015 vo výške 5.839,82 eur za dodávku elektriny do distribučnej siete na straty a že žalovaný v 1/ rade faktúru č. 006/2015 neuhradil a žalovaný v 2/ rade z faktúry č. 005/2015 neuhradil čiastku 1.726,80 eur. Ďalej súd konštatoval, že sporná bola skutočnosť, či žalobca splnil voči žalovanému v 1/ rade svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore. Aj keď žalobca tvrdil, že splnil všetky podmienky podpory na rok 2015 (a/ e-mailovou správou doručenou žalovanému v 1/ rade dňa 30.1.2014, b/ odpoveďou žalovaného v 1/ rade na uvedenú e-mailovú správu, v ktorej žalovaný v 1/ rade okrem iného uvádza, že fakturácia bude možná a c/ žalobcom vyplneným formulárom z 29.5.2014 podaným na poštovú prepravu 3.6.2014), žalovaný v 1/ rade ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neevidoval voči žalobcovi k 15.8.2014 včasné splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, a preto listom z 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015. S poukazom na knihu došlej pošty žalovaného v 1/ rade (zásielka evidovaná pod č. 34029), výpovede svedkýň Q. V. a Miriam G., ako aj citujúc čl. I bodu I. písm.f/ Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku z 9.12.2014 a ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore, mal súd za preukázané, že novelou ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako také ostali aj po 1.1.2014 nezmenené. Došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm.b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok. Ani v zmysle Nálezu ÚS SR č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22.3.2017 táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení platnom a účinnom od 1.1.2014 nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou. Súdu nebolo preukázané, že žalobca riadne a včas doručil žalovanému v 1/ rade tlačivo označené ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa 29.5.2014. Podľa tvrdenia žalobcu predmetné tlačivo malo byť obsahom zásielky, ktorú podal na pošte 3.6.2014, pričom dôkazom na preukázanie tejto skutočnosti mala byť výpoveď svedkyne Q.. Q. G.. V súvislosti so skutočnosťou, že menovaná je manželkou konateľa a spoločníka žalobcu, mal súd pochybnosti o vierohodnosti tejto výpovede. Ani samotná váha zásielky podanej na poštu dňa 3.6.2014, resp. rozdiel medzi hmotnosťami o jednotlivých zásielok doručovaných žalobcom žalovanému v 1/ rade nemôžu preukázať obsah týchto zásielok. To, či predmetná zásielka obsahovala ešte inú písomnosť, alebo bola v nej nejaká kancelárska spojka, či došlo k chybe pri vážení zásielky, nebolo súdu preukázané. Skutočnosť, že zamestnankyňa podateľne žalovaného v 1/ rade pripustila, že mohlo v určitých prípadoch dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní došlej pošty nepreukazuje, že tomu tak bolo aj v tomto konkrétnom prípade a ani to, že súčasťou zásielky bolo alebo nebolo predmetné oznámenie. Preto súd prvej inštancie nepovažoval za smerodajné pre rozhodnutie veci porovnávanie hmotnosti zásielok zasielaných žalobcom žalovanému v 1/ rade v jednotlivých rokoch, nakoľko nie je možné preukázať jednoznačne dôvod z akého bola hmotnosť rôzna, a to aj podľa vyjadrenia pošty, či už z dôvodu iného papiera, či spojovacieho materiálu. Keďže žalobca nevedel súdu prvej inštancie hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo alebo nebolo doručené žalovanému v 1/ rade (vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky), dospel súd k záveru, že žalobca si povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore voči žalovanému v 1/ rade nesplnil v zákonom stanovenej lehote (t.j. do 15.8.2014), a preto si nemôže na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm.b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok (t.j. na rok 2015) a teda mu nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom.
8. V závere súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok. Nie je možné preto akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil aj predložením cenového rozhodnutia, uzavretím zmluvy, resp. iným dokladom obsahujúcim aj údaje, ktoré majú byť predmetom oznámenia. Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia s prihliadnutím na požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia povinnosť plní musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva a povinností z neho majú vzniknúť. Vzhľadom na vyššie uvedené, mal súd prvej inštancie za to, že e-mailová správa doručená žalovanému v 1/ rade 30.1.2014 ani odpoveď žalovaného v 1/ rade žalobcovi na uvedený e-mail nepreukazuje splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu, keďže žalovaný v 1/ rade výslovne neuviedol, že považuje oznamovaciu povinnosť za splnenú, pričom pripustenie možnosti fakturácie sa vzťahuje len na splnenie povinnosti v zmysle predloženého rozhodnutia ÚRSO zo 16.10.2013. Takéto rozhodnutie nie je relevantným dokladom o
splnení oznamovacej povinnosti. Žalobca uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku s účinnosťou od 1.1.2015 počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku z roku 2011 považoval za uznanie záväzku poskytovať žalobcovi podporu podľa Zákona o podpore pre rok 2015. Súd sa teda stotožnil s tvrdením žalovaného v 1/ rade, že pre uznanie záväzku je nevyhnutné, aby tento v čase jeho uznania existoval a že takýto záväzok mohol najskôr vzniknúť zo Zmluvy o dodávke a doplatku od 1.1.2015, pričom Zmluva o dodávke a doplatku 2015 predstavuje nováciu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade vo vzťahu k predošlej zmluve o dodávke a doplatku č. OZE_194_2011 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v1/ rade 2.5.2011 na dobu neurčitú. Právo žalobcu na podporu nezaniklo, ale v dôsledku nesplnenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona ho nie je možné uplatniť v danom kalendárnom roku. Sankcia za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo zo zákona a aj v zmysle predmetného nálezu ÚSSR nie je potrebné o nej rozhodnúť v správnom konaní, keďže sa jedná o vzťah medzi subjektami súkromného práva.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dospel súd k záveru, že obrana žalovaných spočívajúca v ich skutkových tvrdeniach bola dostačujúca na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobcu, preto návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
10. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 a § 262 CSP a keďže žalovaní v 1/ a 2/ rade mali v konaní plný úspech, priznal im náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalovaného v 1/ rade zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 23.902,44 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 26.3.2015 do zaplatenia, žalovaného v 2/ rade zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 1.726,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 23.4.2015 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň žalobcovi prizná voči žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo svojom výroku vecne správny, pričom poukázal na ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/ , e/, f/ a h/ CSP.
12. V prvej časti svojho rozsiahleho odvolania žalobca opísal žalovaný nárok uplatnený voči žalovaným a opätovne zdôraznil, že preukazovanie splnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore je v jeho prípade právne irelevantné z dôvodu, že:
- zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky 26.4.2011, t.j. pred 1.1.2014, a preto vo vzťahu k nemu je podľa prechodného ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore potrebné aplikovať tie podmienky podpory výroby elektriny, ktoré boli účinné pred 1.1.2014;
- je platný a účinný zmluvný nárok žalobcu podľa zmluvy o dodávke a doplatku 2015.
13. Opakovane tvrdí, že povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore pre rok 2015 riadne a včas splnil, čo odvodil e-mailovou komunikáciou medzi ním a žalovaným v 1/ rade z 30.1.2014; formulárom „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“ z 29.5.2014, ktorý zaslal žalovanému v 1/ rade poštovou zásielkou č. RP909909977SK dňa 3.6.2014 spolu s faktúrou č. 005/2014 a správaním žalovaného v 1/ rade po 15.8.2014, keď navrhol uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s účinnosťou aj pre rok 2015 a napokon aj samotné uzavretie uvedenej zmluvy všetkými jej zmluvnými stranami s účinnosťou od 1.1.2015 potvrdzovalo, že k splneniu predmetnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore muselo dôjsť.
14. Poukazujúc na napadnutý rozsudok (body 69., 78., 80., 83., a 85. odôvodnenia), citujúc ust. § 220 ods. 2 CSP a taktiež poukazujúc na uznesenia NS SR sp.zn. 2MCdo/7/2009 z 29.7.2010, sp.zn. 2Obdo/72/2012 z 24.6.2013, sp.zn. 3Sžf/34/2010 z 3.5.2011, sp.zn. 7Cdo/134/2011 z 27.11.2012, nález ÚS SR sp.zn. III.ÚS 44/2011 z 26.10.2011 ako aj rozsudok Váženého Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 z 21.11.2017 žalobca má za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku a právo na účinnú argumentáciu proti napadnutému rozsudku.
15. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie podrobne argumentoval okrem iného tým, že zmluvný vzťah založený Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 je potrebné posudzovať z pohľadu súkromnej
autonómie zmluvných strán, zásady pacta sunt servanda, ochrany dobromyseľnosti a z pohľadu § 265 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že Zákon o podpore síce stanovuje zákonnú kontraktačnú povinnosť žalovaného v 1/ rade pre určité prípady, avšak mimo toho nezasahuje do zmluvnej voľnosti strán a vo vzťahu k takejto zmluvnej voľnosti neobsahuje vo svojich ust. § 4 ods. 2 písm.c/ a § 4 ods. 3 kogentné ustanovenia ako aj na potrebu zohľadnenia princípov dobrej viery, právnej istoty a zásad poctivého obchodného styku v spojení s princípmi „nemo turpitudinem suam allegans auditur“ a „nemo potest venire contra factum proprium“. Takisto podrobne argumentoval aj k otázke potreby posúdenia sprievodného listu žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, k problematike prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore a k vyjadreniam žalovaných, ktoré predstavujú nanajvýš iba deklarovanie omylu v súvislosti s uzavretím Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, pričom takýto omyl by bol právne irelevantný, pretože predstavuje omyl v pohnútke a je neospravedlniteľný.
16. Podľa žalobcu nie je možné prehliadať skutočnosti, že návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 bol pripravený a predložený žalobcovi počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 spolu so sprievodným listom žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 a že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá s účinnosťou od 1.1.2015 a sám žalovaný v 1/ rade inštruoval žalobcu prostredníctvom sprievodného listu z 10.12.2014 k fakturácii podpory práve pre rok 2015. Uvedené skutočnosti opomenul súd prvej inštancie právne kvalifikovať. Teda žalobca má za to, že ako sprievodným listom žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 tak aj uzavretím Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 z 9.12.2014 v spojení so sprievodným listom žalovaného v 1/ rade z 10.12.2014, žalovaní uznali v zmysle § 323 Obchodného zákonníka svoj záväzok zodpovedajúci nárokom žalobcu na poskytnutie podpory podľa Zákona o podpore pre rok 2015. Zdôraznil, že zo strany súdu prvej inštancie mala nastúpiť aplikácia § 192 CSP a je irelevantné, či na strane žalovaných bola daná existencia ich vôle konať s právnymi následkami, ktoré s takýmto úkonom (t.j. uznaním záväzku) spája právny poriadok. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp.zn. 32Odo/1160/2003 z 26.8.2004, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 21Cob/114/2012 z 11.6.2013 a konštatoval, že žalovaní svoje dôkazné bremeno neuniesli, pretože neposkytli dôkaz opaku. Naviac akékoľvek dôkazy žalovaných vzhľadom k protidôkazom žalobcu vyvolávajú minimálne stav non liquet, ktorý by musel byť za danej situácie posúdený podľa uznesenia dôkazného bremena ohľadne dôkazu opaku zaťažujúceho žalovaných - teda mal byť posúdený v neprospech žalovaných.
17. K hodnoteniu vierohodnosti svedeckej výpovede p. Q. G. žalobca citujúc Nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 276/2014 z 9.6.2015 uviedol, že nie je možné diskvalifikovať svedeckú výpoveď menovanej svedkyne len s poukazom na to, že je manželkou konateľa spoločníka žalobcu.
18. Čo sa týka nevykonania žalobcom navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (výsluch osôb, ktoré podpisovali za žalovaného v 1/ rade Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 a sprievodné listy k jej návrhu), žalobca má za to, že súd prvej inštancie tvrdeniu žalovaného v 1/ rade pripísal väčšiu váhu ako tvrdeniam žalobcu a popri tom absolútne ignoroval relevantné návrhy žalobcu na dokazovanie, ktoré mali priamu schopnosť odstrániť rozdiel v tvrdeniach zúčastnených strán. Taktiež hodnotenie podacieho lístka RP909909977SK z 3.6.2014 s uvedenou hmotnosťou zásielky súdom prvej inštancie, žalobca hodnotí ako narušenie rovnosti zbraní a porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
19. Ďalej žalobca poukazujúc na výpoveď svedkyne p. Q. V. konštatoval, že súd prvej inštancie jej výpoveď nesprávne vyhodnotil, keďže podľa žalobcu menovaná svedkyňa potvrdila jednu významnú skutočnosť, a to, že ak do podateľne došla zásielka v ktorej boli viaceré dokumenty (faktúra a ešte niečo iné) nerozlišovalo sa to, neoddeľovalo a evidovalo sa to iba ako príjem faktúry. Teda záznam v poštovej knihe ohľadne prijatia doručenej zásielky za žalobcu z 5.6.2014 nemá a nemôže mať žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k tomu, že by v tejto zásielke nebol žalobcom tvrdený dokument, ktorým došlo k splneniu povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti súdu aj veľmi vysokú formálnu (grafickú) podobnosť medzi prílohou faktúry č. 005/2014 a dokumentom „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“, ktoré pre odlíšenie vyžadujú oveľa viac ako iba zbežnú alebo obvyklú pozornosť pracovníčky podateľne. Taktiež zo svedeckej výpovede menovanej svedkyne vyplýva skutočnosť, že v prípade zásielky obsahujúce viacero listín sa evidovala iba jedna listina.
20. V odvolaní žalobca taktiež namieta nesprávne právne posúdenie veci ohľadne zmluvného nároku a tvrdí, že právny vzťah založený Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 je súkromnoprávnym vzťahom. Účinnosť uvedenej zmluvy bola predpokladaná od 1.1.2015 a bola uzavretá podľa návrhu žalovaných z 10.10.2014, teda v čase po 15.8.2014, kedy žalovaní museli bezpodmienečne vedieť, či si žalobca voči žalovanému v 1/ rade splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na obsahy sprievodných listov žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 a z 10.12.2014, ktoré obsahovali inštrukcie pre žalobcu k fakturovaniu podpory za rok 2015 v nadväznosti na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a spolu s ktorými bola žalobcovi zaslaná aj podpísaná Zmluva o dodávke a doplatku 2015. Takisto žalobca poukázal na nevyhnutnosť interpretovania návrhu uvedenej zmluvy a jej uzavretia v zmysle pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka, ako aj s ohľadom na súkromnú autonómiu subjektov súkromnoprávneho vzťahu, zásadu pocta sunt servanda, ochranu dobromyseľnosti, preferenciu platnosti právneho úkonu a irelevantnosť prípadného omylu na strane žalovaných. Napadnutý rozsudok však uvedené ignoruje, čo žalobca považuje za principiálne pochybenie. Povahu záväzkovo-právneho vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 je potrebné posúdiť primárne a v tejto súvislosti aj charakter právnej úpravy, ktorá dopadá na reguláciu jednotlivých podmienok a foriem podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a vo väzbe na takéto hodnotenia následne posúdiť otázku platnosti písomne uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 z 9.12.2014 a jej záväznosti a z nej vyplývajúcich právnych účinkov. Vzťah, ktorý vznikol medzi stranami na základe Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je podľa žalobcu právnym vzťahom súkromnoprávneho charakteru, v ktorom ani jeden zo žalovaných nevystupuje ako subjekt nadaný iure imperii, a preto platí tzv. princíp legálnej licencie, ktorý je vyjadrený aj v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnych vzťahoch resp. v súkromnoprávnej sfére nie je ochrana záujmov štátu, ale ochrana súkromnoprávnych vzťahov. Teda aj žalobca a žalovaní môžu konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a mohli v rámci svojej súkromnej autonómie uzavrieť Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 dokonca aj vtedy, keď sa na žalobcom vyrobenú a prípadne aj dodanú elektrinu nevzťahovala podpora podľa Zákona o podpore. Zdôraznil, že ak súkromnoprávny subjekt poruší pri svojej činnosti verejnoprávnu povinnosť regulujúcu jeho podnikanie, súkromnoprávny úkon, ktorý urobil zostáva v platnosti, ibaže by zákon výslovne ustanovoval inak. Podľa žalobcu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nesprávne vychádzal zo záveru o kogentnej povahe § 4 ods. 2 písm.c/ a § 4 ods. 3 Zákona o podpore, keď v odôvodnení rozsudku priznal uvedeným zákonným ustanoveniam absolútnu prevahu nad akýmkoľvek dispozičným a vôľovým konaním strán Zmluvy o dodávke a doplatku 2015. Poukazujúc na Nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 50/2015 z 22.3.2017 ako aj citujúc ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, žalobca zdôraznil, že formulácia uvedeného ustanovenia nehovorí nič o nemožnosti resp. o zákaze odchýlneho zmluvného dojednania, teda neustanovuje žiaden výslovný zákaz dohody, podľa ktorej by právo na podporu mohlo byť priznané aj v prípadoch nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore a pri bližšom pohľade na uvedené ustanovenie je zrejmé, že hovorí o existencii práva na podporu, ktoré nezaniká v dôsledku nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, ale je v dôsledku uvedeného iba oslabené v tom zmysle, že s jeho existenciou potom nie je spojený nárok. Uvedené právo tak zostáva v rovine naturálneho práva (viď. rozsudok NS SR sp.zn. 4MCdo/7/2008 z 26.6.2018). Z povahy veci pritom vyplýva, že v prípade naturálnej obligácie táto nielenže môže byť dobrovoľne plnená, ale môže byť dobrovoľne založený aj zmluvný záväzok na jej splnenie, ktorý sa už stáva vymáhateľným. Pre klasifikáciu určitej normy ako kogentnej je ďalej rozhodujúci účel a je potrebné uplatniť teleologický výklad právnej normy. Povahu a účel ust. § 4 ods. 2 písm.c/ a § 4 ods. 3 Zákona o podpore je potrebné vidieť z celkového pohľadu právnej úpravy Zákona o podpore, ktorý upravuje spôsob a podmienky zabezpečenia povinnej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, výroby elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou výroby biometánu. Táto právna úprava povinnej podpory je daná z dôvodu verejného záujmu, ktorý by bez takejto regulácie pri výkone súkromnoprávnych účinností zabezpečený vôbec nebol alebo by bol zabezpečený nedostatočne. Na podporu svojich tvrdení žalobca v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 z 21.11.2017, z ktorého vyplýva (bod 37.), že účelom Zákona o podpore nie je zakázať inú podporu alebo zakázať odlišné podmienky inej podpory, ako tie ktoré sú v ňom stanovené, ale jeho účelom je stanoviť povinnú podporu a jej podmienky, pričom náklady iba na takúto podporu sú kompenzované jej poskytovateľovi (t.j. prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy). Špeciálna povaha právnej úpravy podľa Zákona o podpore k všeobecnej právnej úprave v oblasti súkromného práva je vymedzená práve vyššie uvedeným účelom a teda nesiaha a ani nemôže siahať až tam, aby zabezpečenie zmluvne dohodnutej podpory nebolo možné pri uplatnení autonómie strán t.j. nad rámec Zákona o podpore alebo mimo jeho rámca.
Dôsledkom takejto podpory nad rámec Zákona o podpore by bolo iba to, že náklady na ňu nebudú jej poskytovateľovi kompenzované, a nie to, že by takáto podpora bola zakázaná. Uvedené podľa žalobcu vyplýva aj z nálezu ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 50/2015 z 22.3.2017. Uvedené je dôležité pre posúdenie platnosti takej zmluvy o poskytnutí podpory, kde podmienky pre právo alebo nárok na podporu podľa Zákona o podpore nie sú splnené alebo dostatočne a jasne preukázané, pričom platnosť a účinnosť takejto zmluvy je priamo dôvoditeľná s poukazom na zmluvnú autonómiu strán a zásadu pacta sunt servanda, ako aj preferenciu platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Žalobca zastáva názor, že návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ktorý obdržal žalobca od žalovaného v 1/ rade spolu s podpísaným sprievodným listom žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 predstavovali z právneho pohľadu jeden právny akt a to písomný návrh zmluvy o uzavretí budúcej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s odkazom na § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý je ako taký právnym úkonom, keďže oba dokumenty majú písomnú podobu, za žalovaného v 1/ rade ich podpísali predseda predstavenstva a aj riaditeľ divízie Sieťového obchodu žalovaného v 1/ rade. Navyše návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pripravil žalovaný v 1/ rade sám z vlastného popudu a z dôvodov čisto na jeho strane, predložil ho žalobcovi takmer po 2 mesiacoch po uplynutí termínu pre splnenie povinnosti žalobcu práve voči žalovanému v 1/ rade podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore pre rok 2015 (t.j. po 15.8.2014), nepredkladal žiadne zásahy zo stany žalobcu do obsahu navrhovanej zmluvy, a preto je potrebné uvedený návrh vnímať ako návrh. tzv. formulárovej, štandardizovanej zmluvy resp. zmluvy, ktorá sa uzatvára adhéznym spôsobom. Preto nie je možné pripisovať žalobcovi akúkoľvek účasť alebo spoluúčasť na formulácii uvedeného návrhu resp. na prípadnom omyle na strane žalovaných ohľadne prejavu vôle obsiahnutého v návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ako aj sprievodný list žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 možno považovať za uznanie záväzku žalovaného v 1/ rade resp. aj žalovaného v 2/ rade, keďže obsahoval okrem určenia účinnosti uvedenej zmluvy počnúc 1.1.2015 aj ustanovenie v bode 3 preambuly. Teda je otázne, prečo by žalovaný v 2/ rade naformuloval uvedené ustanovenie, ak by toto bolo nepravdivé a či v podstate „čestne a pri zdravom rozume“ a v súlade so zásadami pocitového obchodného styku mohol navrhnúť takúto formuláciu, ak by táto bola nepravdivá. Za daného stavu žalovaný v 1/ rade predsa neinformoval žalobcu o tom, že neeviduje splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, v dôsledku čoho by nebolo možné podľa navrhovanej zmluvy poskytnúť podporu pre rok 2015. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp.zn. 20Cdo/2608/1998 zo 14.12.2000. Ak by uvedená textácia návrhu zmluvy nemala zodpovedať skutočnosti, potom by musela byť vyhodnotená ako „nedobromyseľná“ a takáto absencia dobromyseľnosti žalovaných by odporovala princípom kontraktačného procesu subjektov súkromného práva a najmä by odporovala princípu „nemo turpitudinem suam allegans auditur“ ako aj zákonnému princípu podľa § 265 Obchodného zákonníka o nemožnosti právnej ochrany takého výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku resp. v rozpore s dobrými mravmi. V ďalšom žalobca poukázal na to, že Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 je potrebné interpretovať podľa interpretačných pravidiel obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/113/2008 z 27.5.2010, sp.zn. 3Obdo/16/2002 z 1.7.2006 a sp.zn. 2Cdo/281/2005 z 1.7.2006 a zdôraznil, že ak je právny úkon adresovaný konkrétnej osobe a ak sa odlišuje objektívny význam od skutočnej vôle konajúceho, potom by zotrvanie na skutočne chcenom bolo zásahom do dobrej viere adresáta, ktorý sa legitímne spoliehal na to, čo bolo objektívne prejavené. Dochádza tu teda ku kolízii medzi princípom autonómie vôle konajúceho a princípom ochrany právnej istoty resp. dobrej viery. Túto kolíziu je potrebné riešiť pomerovaním týchto princípov pomocou princípu zodpovednosti za sféru vlastného vplyvu. V danom prípade nemôže byť pochýb, že prejav vôle žalovaných spočíval v ich úmysle uzavrieť Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak, aby táto nadobudla účinnosť od 1.1.2015 a tým nevyhnutne aj v ich úmysle poskytovať žalobcovi podporu podľa nej s účinnosťou od 1.1.2015 pre rok 2015. Takýto úmysel bol žalobcovi známy práve z prejavenej vôle žalovaných a návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, zo sprievodného listu žalovaného v 1/ rade zo dňa 10.10.2014, ako aj zo skutočnosti, že uvedené dokumenty boli žalobcovi zaslané a doručené takmer 2 mesiace po 15.8.2014. Uvedený úmysel žalovaných a uzrozumenie žalobcu s ním boli následne potvrdené samotným uzavretím Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a sprievodným listom žalovaného v 1/ rade zo dňa 10.12.2014 obsahujúcim inštruovanie žalobcu k fakturácii podpory poskytovanej žalovanými práve pre rok 2015. Z vyjadrenia žalovaných resp. nepriamo aj z napadnutého rozsudku vyplýva, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá iba za účelom realizovania podpory podľa Zákona o podpore. Pokiaľ by takéto tvrdenie malo dokumentovať úmysel žalovaných pri uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, bolo by to v príkrom rozpore s tým, že ako návrh uvedenej zmluvy, tak aj samotná zmluva, stanovujú účinnosť od 1.1.2015, pričom uvedená zmluva a aj jej návrh nasledovali až po uplynutí
termínu 15.8.2014. Podľa žalobcu o splnení alebo nesplnení povinnosti žalobcu voči žalovanému v 1/ rade podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore žalovaný v 1/ rade vedel a musel vedieť a nemôže sa teda odvolávať na žiadnu výhradu v tomto smere, pretože jej uplatnenie ustupuje zodpovednosti za sféru vlastného vplyvu. S poukazom na ust. § 266 Obchodného zákonníka žalobca zastáva názor, že nemôže byť dokonca pochýb ani o tom, že tretia osoba, ktorá by bola v postavení žalobcu, za situácie, kedy žalovaní navrhli žalobcovi uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s účinnosťou od 1.1.2015, by jednoznačne mala za to, že žalovaní prejavili vôľu byť takouto zmluvou účinne viazaní aj v roku 2015 a teda že aj potvrdili splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm.c Zákona o podpore voči žalovanému v 1/ rade, ku ktorému došlo v termíne do 15.8.2014. Uvedené potvrdzuje aj súdna prax - nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 243/2007 z 19.6.2008, rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/192/2008 z 23.11.2009 a sp.zn. 10Sžr/21/2010 z 26.10.2011. Preto žalobca opakovane zdôraznil, že návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, sprievodný list žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 a uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 z 9.12.2014 a sprievodný list žalovaného v 1/ rade z 10.12.2014 predstavujú uznanie záväzku žalovaného v 1/ rade resp. aj žalovaného v 2/ rade zodpovedajúceho nielen právu žalobcu na poskytnutie podpory podľa Zákona o podpore pre rok 2015 ale aj nároku na uvedenú podporu, čo automaticky predurčuje nevyhnutnosť aplikovania ust. § 192 CSP a je pritom irelevantné, či na strane žalovaných bola daná existencia ich vôle konať s právnymi následkami, ktoré s takýmto úkonom spája právny poriadok, pretože požiadavka na existenciu takejto vôle nie je pojmovým znakom právneho úkonu. Podľa žalobcu záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 83. odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je správny, pretože je potrebné rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa Občianskeho zákonníka a uznaním záväzku podľa Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k žalovaným nárokom žalobcu je relevantná iba právna úprava uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka, pričom podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Uznávaný záväzok pritom nemusí mať peňažnú ale aj nepeňažnú povahu a nemusí byť v čase uznania ani splatný. Odborná literatúra jasne uvádza, že „účinky uznania záväzku nastávajú bez ohľadu na to, kedy k uznaniu záväzku došlo, t.j. pred jeho splatnosťou, po jeho splatnosti resp. dokonca až po jeho premlčaní“. Je potrebné odlišovať právo (pohľadávku) resp. povinnosť (záväzok), ktoré už existujú ale ešte nie sú „splatné“ od nároku, ktorý je už splatný a vymáhateľný. Je zrejmé, že založený záväzok existuje aj pred časom jeho splatnosti. Berúc do úvahy, že počas celého roka 2014 platila a bola účinná medzi žalobcom a žalovaným v1/ rade Zmluva o dodávke a doplatku 2011, podľa ktorej bol žalovaný v 1/ rade povinný poskytovať žalobcovi podporu na dobu neurčitú, že žalovaný v 1/ rade počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 v spomenutom liste z 10.10.2014, ku ktorému bol pripojený návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s uvedenou účinnosťou od 1.1.2015, jasne uviedol, že prijal rozhodnutie, že činnosť výkupu elektriny na účely pokrytia strát deleguje podľa Zákona o podpore na žalovaného v 2/ rade a že Zákon o podpore predpokladá zákonnú kontraktačnú povinnosť žalovaného v 1/ rade vo vzťahu k výrobcom elektriny z OZE a VÚKVET ohľadne odberu elektriny za cenu na straty, je otázne čo iné môže znamenať list žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (učinený po 15.8.2014) s navrhovanou účinnosťou zmluvy od 1.1.2015 ako to, že žalovaní sú povinní (t.j. uznávajú, že sú povinní) poskytovať žalobcovi podporu aj pre rok 2015. Žalobca neargumentuje uznaním splatného peňažného záväzku na zaplatenie splatnej ceny za už dodanú elektrinu na straty a splatného doplatku za už vyrobenú elektrinu v jeho zariadení, ale argumentuje uznaním záväzku odobrať všetku dodanú elektrinu v roku 2015 od žalobcu na straty za jej cenu na straty a poskytnúť doplatok za všetku žalobcom vyrobenú elektrinu v jeho zariadení vo výške určenej rozhodnutím ÚRSO. Záver prezentovaný v napadnutom rozsudku smeruje k celkom absurdnému záveru t.j. že pred „splatnosťou“ záväzku by tento nemal existovať. Tvrdenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 predstavuje medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nováciu vo vzťahu ku Zmluve o dodávke a doplatku 2011 je podľa názoru žalobcu nezrozumiteľné a nezmyselné. Súd prvej inštancie neuviedol o akú nováciu by v danom prípade malo ísť - t.j. či o privatívnu nováciu alebo o kumulatívnu nováciu teda s poukazom na ust. § 516 ods. 2 alebo na ust. § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Oba prípady však predpokladajú existujúci záväzok a ak teda súd prvej inštancie v bode 83. odôvodnenia uviedol, že v danom prípade mohol „záväzok zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 vzniknúť najskôr od 1.1.2015, pričom uvedená zmluva predstavuje nováciu vo vzťahu ku Zmluve o dodávke a doplatku 2011“ možno uzavrieť, že súd prvej inštancie konštatoval nováciu a v rámci toho aj existenciu jej nevyhnutného predpokladu t.j. existenciu doterajšieho záväzku. Záver súdu prvej inštancie o novácii tak nevyvracia a ani nevylučuje uznanie záväzku, práve naopak, takýto záver uznanie záväzku priamo potvrdzuje.
21. V ďalšej časti odvolania sa žalobca zaoberal nesprávnym právnym posúdením povahy e-mailovej komunikácie z 30.1.2014, keď v tejto súvislosti poukázal na potrebu aplikácie ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že e-mailová správa z 30.1.2014 bola uskutočnená jednoznačne v kontexte uplatnenia podpory žalobcu podľa zákona o podpore pre rok 2015 a takto bola aj prijatá a vnímaná žalovaným v 1/ rade, o čom svedčí jeho e-mailová odpoveď z 30.1.2014. Samotné zaslanie predmetnej e-mailovej správy žalobcu z 30.1.2014 spolu s pripojeným rozhodnutím ÚRSO nemohlo mať podľa povahy veci žiaden logický dôvod odlišný od uplatnenia podpory podľa Zákona o podpore a to aj s prihliadnutím na profesionálnu povahu žalovaného v 1/ rade ako podnikateľského subjektu.
22. Taktiež žalobca v odvolaní poukázal na nesprávne právne posúdenie veci ohľadne uplatnenia prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore, pričom sa podrobne zaoberal pojmami „podmienky podpory“, „podmienky na získanie podpory podľa § 3 (Zákona o podpore)“ a má za to, že ak by zákonodarca chcel použiť (aj) v prechodnom ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore pojem vo význame „podmienok na získanie podpory podľa § 3“, bol by tak výslovne urobil, keďže pojem „podmienky podpory“ používa Zákon o podpore aj v iných svojich ustanoveniach a odlišuje ho od pojmu „podmienky na získanie podpory podľa § 3“.
23. V závere odvolania žalobca poukázal na podmienky podpory podľa právnej úpravy účinnej do 1.1.2014 ako aj účinnej od 1.1.2014 a uzavrel, že v zmysle prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore však pre zariadenia na výrobu elektriny uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 majú byť aplikované práve dovtedajšie podmienky podpory. Je pritom málo relevantné, že právna úprava od 1.1.2014 vo vzťahu k dôsledku nesplnenia povinnosti používa namiesto slovného spojenia „nemá právo na podporu“ spojenie „nemôže si uplatniť právo na podporu“, pretože výsledok je vždy ten istý a výrobca v oboch prípadoch podporu nedostane.
24. Žalobca zastáva názor, že pri interpretácii samotného ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore by bolo možné hovoriť o tzv. nepravej retroaktivite. Avšak pri aplikácii § 4 ods. 3 Zákona o podpore pre prípady predvídané v § 18e ods. 1 uvedeného zákona je prostredníctvom ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore otázka riešenia stretu resp. koexistencie právnej úpravy Zákona o podpore účinnej pred a po 1.1.2014 riešená inak, a to prostredníctvom explicitne založenej „ultraaktivity“ t.j. stavu, kedy sa právne vzťahy v sociálnej realite posudzujú podľa už zrušenej ipso facto neexistentnej právnej úpravy. Uvedené plne dokazuje aj formulácia ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore. Možno teda zhrnúť, že vzhľadom k ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore, to čo právna úprava účinná pred 1.1.2014 kvalifikovala ako podmienky podpory, zostáva podmienkami podpory aj po 1.1.2014, pričom podmienkami podpory treba rozumieť nielen podmienky pre právo ale aj pre nárok na podporu. Aj napriek tomu, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie v zmysle uvedeného podrobne argumentoval, napadnutý rozsudok na uvedené úplne rezignoval (viď. bod 78. a 79.).
25. Žalovaný v 1/ rade vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje zo zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený, pričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci samej a svoje právne úvahy a posúdenia náležite zdôvodnil. Zároveň poukázal na skutočnosť, že právo na spravodlivý súdny proces nie je možné vykladať tak extenzívnym výkladom, že by bol súd povinný reagovať na každý argument ktorejkoľvek zo strán sporu, pričom citoval nálezy ÚS SR sp.zn. III. ÚS 199/09, sp.zn. II. ÚS 251/04, sp.zn. III. ÚS 209/04, sp.zn. II. ÚS 193/06, sp.zn. III. ÚS 98/07 a poukázal na rozsudok z roku 1994 Ruiz Torija v. Španielsko.
26. K námietke žalobcu ohľadne nevykonania ním navrhovaného dokazovania, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že podľa Civilného sporového poriadku platí zásada koncentrácie súdneho konania časovo ohraničujúca navrhovanie dôkazov stranami sporu a predstavujúca vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP, podľa ktorého súdu určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovská koncentrácia konania znamená povinnosť strán uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP, včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú v zmysle § 153 ods. 1 CSP uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Z uvedeného teda vyplýva, že oznamovacia povinnosť žalobcu mala byť splnená najneskôr do 15.8.2014 a súdne konanie v predmetnej právnej veci bolo začaté dňa 22.4.2015. Preto žalovaný v 1/ rade považuje
postup súdu prvej inštancie, ktorý vykonanie navrhovaných dôkazov odmietol, za správny a súladný s ust. § 153 CSP.
27. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní súdu prvej inštancie bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/ a c/ Zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Podľa žalovaného súd prvej inštancie skúmaniu oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku venoval dostatočnú pozornosť a riadne sa vysporiadal so všetkými spornými otázkami s tým súvisiacimi, a preto žalovaný v 1/ rade sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepodarilo preukázať splnenie svojej povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE. Aj keď splnenie svojej zákonom stanovenej povinnosti žalobca preukazoval svedeckou výpoveďou p. Mgr. Q. G., žalovaný v 1/ rade túto svedeckú výpoveď tak ako aj súd prvej inštancie považuje na nedostatočne dôveryhodnú a nepresvedčivú, bez ohľadu na akýkoľvek existujúci alebo neexistujúci vzťah s ktorýmkoľvek účastníkom konania. Zdôraznil, že svedkyňa síce vedela opísať niektoré skutočnosti týkajúce sa plnenia povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE v roku 2014, avšak nedokázala uviesť žiadne skutočnosti súvisiace s plnením povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE za nasledujúce roky, napriek tomu, že od ich vyhotovenia a podpísania uplynul podstatne kratší časový úsek. Splnenie svojej zákonom stanovenej povinnosti žalobca preukazoval aj obsahom zásielky z 3.6.2014, ktorú adresoval žalovanému v 1/ rade, obsahom ktorej malo byť okrem faktúry aj oznámenie o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015 z 29.5.2014. Aj v tejto súvislosti dal žalovaný v 1/ rade za pravdu súdu prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku v súvislosti s preukazovaním obsahu zásielky a jej doručovania správne poukázal na skutočnosť, že „Vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob dourčovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo alebo nebolo doručené žalovanému v 1/ rade.“ a teda možno konštatovať, že žalobca v tomto zmysle neuniesol svoje dôkazné bremeno. Žalobca sa snaží preniesť dôkazné bremeno preukazovania doručenia zásielky na žalovaného v 1/ rade argumentáciou o údajnom nesprávnom vedení podateľne. Podateľňa žalovaného v 1/ rade riadne funguje a touto sú evidované všetky žalovaným odoslané a rovnako aj všetky žalovanému doručené zásielky, a preto žalovaný v 1/ rade opätovne zdôraznil, že mu dokument, na ktorý žalobca poukázal, nebol doručený, keďže v dotknutom období žiaden dokument so žalobcom uvádzaným obsahom neobdržal. V tejto súvislosti však žalovaný v 1/ rade poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/141/2015 z 9.4.2015 a uviedol, že dôkazné bremeno preukazovania doručenia zásielky ako aj jej obsahu znáša žalobca ako odosielateľ.
28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že žalobca v celom konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal splnenie svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE. Uviedol, že zo strany žalobcu nebolo v zákonom stanovenej lehote žalovanému v 1/ rade doručené žiadne podanie, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu oznámiť žalovanému v 1/ rade predpokladané množstvo dodávky elektriny v roku 2015 a rovnako ani vôľa oznámiť žalovanému v 1/ rade uplatnenie podpory v roku 2015, preto údajné splnenie oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu zostáva výlučne v rovine tvrdenia. Splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE nie je možné nahradiť žalobcovou svojvoľnou argumentáciou o existencii zmluvy o dodávke elektriny ako ani samotným zaslaním cenového rozhodnutia, ku ktorým skutočnostiam sa žalovaný v 1/ rade už viackrát vyjadroval. Cenové rozhodnutie ÚRSO, ktorým bola žalobcovi schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku sa v zmysle § 14 ods. 4 Zákona o regulácii v sieťových odvetviach výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energií vydáva na obdobie celej dĺžky podpory doplatkom podľa zákona o OZE, pričom podpora elektriny doplatkov sa v zmysle § 3 ods. 6 Zákona o OZE vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade opakovane poukázal na rozdiel a vzájomný vzťah medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 Zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory v každom kalendárnom roku, (počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na podporu priznané, ku ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny preukázané dodržiavanie a riadne plnenie všetkých zákonom zakotvených povinností), pričom vychádzal z právneho názoru
Ústavného súdu, že „Ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 Zákona o podpore OZE .... Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore o OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý.“. Z uvedeného je zrejmé, že ani prípadná skutočnosť, že žalobca v minulosti zaslal žalovanému v 1/ rade viaceré dokumenty obsahujúce niektoré informácie vyžadované v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE alebo dokumenty, z ktorých takéto informácie vyplývajú, vrátane cenového rozhodnutia, nezbavuje žalobcu povinností plniť si oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE. Cenové rozhodnutie žiadnym spôsobom nesúvisí s množstvom vyrábanej alebo dodávanej elektriny v zariadení výrobcu a aj keď Ústavný súd SR vedel, že existujú cenové rozhodnutia, ktoré sú výrobcom zo strany ÚRSO vydávané, nepriznáva im ani žiadnym iným dokumentom odosielaným zo strany výrobcov prevádzkovateľom distribučných sústav, charakter splnenia oznamovacej povinnosti charakter splnenia oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE, a to ani v prípade, ak by obsahom týchto boli niektoré z informácií, ktoré sú predmetom oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE. Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že podstatou cenových rozhodnutí vydávaných výrobcom zo strany ÚRSO, ktoré sú výsledkom predmetného cenového konania teda je, aby prevádzkovateľ distribučnej sústavy mal za preukázané, že jednotková cena uplatňovaná konkrétnym výrobcom v rámci fakturácie elektriny nie je cenou svojvoľne určenou výrobcom, ale táto vychádza z cenového konania a jemu zodpovedajúceho cenového rozhodnutia, a teda zodpovedá cene, ktorú v rámci svojej právomoci zákonom stanoveným spôsobom určilo resp. schválilo ÚRSO. Preto je argumentácia žalobcu o splnení si svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia žalovanému v 1/ rade e-mailom z 30.1.2014 účelová a nedôvodná a právny názor súdu prvej inštancie o tom, že takéto rozhodnutie nie je relevantným dokladom o splnení oznamovacej povinnosti. V súvislosti s tvrdením žalobcu, ktorý odvodzuje splnenie si oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE okrem iného aj odpoveďou žalovaného v 1/ rade z 30.1.2014, kde žalovaný v 1/ rade uviedol, že fakturácia dodania elektrickej energie bude možná, žalovaný zdôraznil, že predmetná e-mailová komunikácia sa uskutočnila 30.1.2014, teda viac ako pol roka pred dátumom, kedy si mal žalobca svoju oznamovaciu povinnosť plniť a žalovaný v 1/ rade v danom čase nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, že žalobca nebude rešpektovať právne predpisy vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti a svoje zákonom stanovené povinnosti si nebude riadne a včas plniť.
29. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že znenie a formulácia zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE neposkytuje žalobcovi možnosť voľby plnenia resp. neplnenia zákonom stanovenej povinnosti a rovnako ani § 4 ods. 3 Zákona o OZE, neposkytuje žalovaným možnosť voľby, či v prípade nesplnenia povinnosti žalobcom pripustia vznik zákonom predpokladaného následku alebo nie. Povinnosť obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE je obligatórna pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu a rovnako obligatórny je tiež zákonom predpokladaný následok obsiahnutý v sankcii právnej normy ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o OZE. Zákon o OZE žalovanému nepripúšťa možnosť akejkoľvek voľnej úvahy, či zákonom stanovený následok v prípade nesplnenia povinnosti žalobcu riadne a včas, uplatní alebo nie a neumožňuje žalovanému zákonom predpokladaný následok u „vybraných“ výrobcov odpustiť. Takáto možnosť je priamo zákonnou formuláciou ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o OZE vylúčená, keďže ustanovením § 4 ods. 3 Zákona o OZE predpokladaný následok nesplnenia povinností obsiahnutých v ust. § 4 ods. 2 Zákona o OZE nastáva ex lege. Akékoľvek argumentačné úvahy žalobcu o možnosti vylúčenia zákonom priamo predpokladaných následkov formou vzájomných zmluvných dojednaní strán sporu ako aj úvahy o možnosti ich dodatočného odvrátenia formou akéhokoľvek prejavu vôle žalovaného sú vzhľadom k uvedenému neaplikovateľné a pre podstatu samotného konania vo veci samej bezpredmetné. Poukazujúc na bod 1 písm. f/ článku I. Zmluvy o dodávke elektriny žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že vzhľadom k uvedenému nemôže a ani v roku 2015 mu nemohla vzniknúť povinnosť na úhradu podpory vo forme doplatku žalobcovi na ním vyrobenú elektrinu v prípade, ak mu na jej reálne nadobudnutie nevznikol v zmysle platných právnych predpisov v danom kalendárnom roku nárok. Oblasť energetiky je oblasťou, v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a s tým spojený verejnoprávny prvok, ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán v tejto oblasti. Nie je preto možné priznať relevantnosť argumentácii žalobcu o oprávnenosti nároku žalobcu voči žalovanému v 1/ rade na úhradu doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov v roku 2015 len strohým odkazom na existenciu zmluvy o dodávke elektriny, zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktoré by vo svojej podstate
znamenalo vylúčenie následkov nesplnenia oznamovacích povinností zakotvených v § 4 ods. 3 Zákona o OZE. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal tiež na verejný záujem a celkový účel sledovaný zákonom č. 382/2013 Z.z., ktorým bol Zákon o OZE novelizovaný. Výroba, dodávanie, poskytovanie ako aj odber elektrickej energie sú štátom regulovanou oblasťou a aj samotná zmluva o dodávke elektriny uzatvorená medzi stranami sporu predstavuje plnenie si zákonom stanovených povinností zo strany žalovaného v 1/ rade. Zmluvný vzťah založený zmluvou o dodávke elektriny a plnenie práv a povinností z neho vyplývajúcich sa teda nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami Zákona o OZE a ani tak, aby sa ustanovenia Zákona o OZE respektíve ich zákonom sledovaný účel dojednaním strán sporu obchádzali. Na podporu svojich tvrdení žalovaný v 1/ rade citoval nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 50/2015 a uviedol, že napriek súkromnoprávnemu vzťahu sporových strán je nepochybné, že povinnosti výrobcov s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sú zakotvené priamo zákonom a výrobcovia, vrátane žalobcu, sú povinní si ich bez ohľadu na obsah zmluvného vzťahu riadne plniť. Ústavný súd SR sa v náleze sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016 priklonil k záveru, že aj v podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom na jeho špecifické črty. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný v 1/ rade za to, že Zákon o OZE a ním sledovaný účel a verejný záujem ako aj samotný Ústavný súd SR predpokladá riadne plnenie zákonom stanovených povinností všetkými výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.
30. Podľa žalovaného v 1/ rade sa zmluva o dodávke elektriny uzatvára na celé obdobie, počas ktorého bolo dotknutému výrobcovi priznané právo na podporu v zmysle § 3 ods. 6 prvá veta Zákona o OZE, počas ktorého si výrobca pravidelne musí riadne a včas plniť všetky svoje zákonom stanovené povinnosti a svojim konaním sa snažiť zabezpečiť, aby mu podpora mohla byť v každom kalendárnom roku trvania zmluvy aj reálne poskytnutá.
31. Vzniknutá situácia je následkom nedbanlivosti samotného žalobcu, spočívajúcej v tom, že tento v zákonom stanovenej lehote nepredložil predpokladanú charakteristiku svojej dodávky na nasledujúci kalendárny rok a predovšetkým neoznámil uplatnenie si podpory na nasledujúci kalendárny rok. Povinnosti, ktorých splnenie je predmetom tohto sporu, nie sú pre žalobcu a ostatných výrobcov nové a tieto im boli riadne známe už pred nadobudnutím platnosti predmetnej novely Zákona o OZE. Teda povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvené v § 4 ods. 2 Zákona o OZE vrátane notifikačnej povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvenej v písmene b/ a c/ uvedeného zákonného ustanovenia sa v znení zákona nachádzali už pred prijatím predmetnej novely, a to konkrétne od 1.1.2010 a od tohto dátumu ich boli všetci výrobcovia elektriny s právom na podporu, vrátane žalobcu, povinní riadne plniť. Žalobca si však svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE t.j. povinnosť oznámiť žalovanému v 1/ rade uplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 do 15.8.2014 riadne a včas nesplnil, čím vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa Zákona o OZE.
32. Žalovaný v 1/ rade má za to, že s argumentáciou žalobcu sa súd prvej inštancie vo svojej predchádzajúcej aplikačnej praxi už dostatočne vysporiadal vo svojich rozsudkoch vo veciach s obdobným skutkovým základom ako aj obdobnou argumentáciou ako v tomto spore, kde jednoznačne rozhodol, že prevažná väčšina žalobcom uplatnených argumentov už bola zodpovedná zo strany samotného Ústavného súdu SR a žalobu výrobcu zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením, že zo strany výrobcu nebolo v predmetných konaniach, obdobne ako v tomto konaní, preukázané splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE v zákonom stanovenom termíne.
33. Pokiaľ žalobca na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014, žalovaný v 1/ rade uviedol, že v predmetnej veci sa predmet sporu netýka otázky plnenia zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE a s týmto ani žiadnym spôsobom nesúvisí, a teda nesúvisí ani s predmetom sporu v tomto konaní a pre rozhodovanie súdu prvej inštancie nemôže mať žiadnu relevanciu.
34. K námietke žalobcu, že v čase uzatvárania zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od 1.1.2015 mal žalovaný v 1/ rade už mať vedomosť o tom, či si žalobca svoje povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE splnil alebo nie, žalovaný v 1/ rade uviedol, že predmetná zmluva a plnenia z nej pre všetky zmluvné strany vyplývajúce, je uzatvorená nielen na rok 2015, ale na celé obdobie
počas ktorého má žalobca ako výrobca priznané v zmysle Zákona o OZE právo na podporu, tzn. že je uzatvorená dlhodobo a upravuje vzájomnú spoluprácu všetkých zmluvných strán a ich práva a povinností na dlhodobé časové obdobie, pričom v prípade plnenia si všetkých zákonom stanovených povinností všetkými zmluvnými stranami, je predmetná zmluva a ňou založená spolupráca výhodná pre všetky jej zmluvné strany, obzvlášť pre samotného žalobcu ako výrobcu. Práve preto by malo byť v záujme samotného žalobcu ako výrobcu svojim konaním plnenie predmetnej zmluvy neznemožňovať. Navyše žalovaný v 1/ rade nikdy netvrdil, že by osobitnou dohodou zmluvných strán zakotvenou vo forme písomnej zmluvy mohlo byť akokoľvek vylúčené plnenie zákonom stanovených povinností jednej zo zmluvných strán alebo vylúčený vznik zákonom predpokladaných následkov. Práve naopak, žalovaný v 1/ rade sám výrobcov upozorňoval na potrebu plnenia ich zákonom stanovených povinností a to prostredníctvom informácii zverejnených na svojej webovej stránke, verejne prístupných všetkým výrobcom elektriny vrátane žalobcu nerozdielne spolu s priloženým formulárom. Podľa žalovaného v 1/ rade rovnako žalobca v momente uzavretia predmetnej zmluvy mal vedieť, aké povinnosti mu zo znenia § 4 ods. 2 Zákona o OZE vyplývajú a musel mať vedomosť o tom, ktoré zo zákonom požadovaných povinností z jeho strany boli splnené a rovnako tak vedomosť o tom, ktoré zo zákonom stanovených povinností z jeho strany splnené riadne a včas neboli, žalobca však napriek uvedenej skutočnosti pri podpise predmetnej zmluvy výslovne žalovaným vyhlásil, že splnil všetky zákonom požadované povinností a teda, že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky na uplatnenie podpory v zmysle zákona o OZE, pričom sa zároveň zaviazal všetky uvedené povinnosti riadne a včas dodržiavať.
35. Čo sa týka námietky žalobcu o adhéznom charaktere zmluvy a dodávke elektriny a nemožnosti jeho strany zasahovať do jej obsahu, žalovaný v 1/ rade uviedol, že zmluva je dvojstranný právny úkon pozostávajúci z dvoch samostatných jednostranných právnych úkonov, a to návrhu zmluvy ako jednostranného právneho úkonu navrhovateľa jeho prijatia bez akýchkoľvek výhrad ako jednostranného právneho úkonu druhej zmluvnej strany, ktorej bol tento adresovaný. Zdôraznil, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa k textu zmluvy a poukázať na svoje výhrady k jej zneniu, ako to aj niektorí výrobcovia k zasielaným textom zmlúv zrealizovali. Akceptáciou návrhu zmluvy žalovaného v 1/ rade bez akýchkoľvek výhrad, žalobca prejavil svoj súhlas s jej znením a obsahom predloženým zo strany žalovaného, preto sa teraz následne nemôže dovolávať nesúhlasu s akýmikoľvek ustanoveniami predmetnej zmluvy. Ak dodatočne vyšlo najavo, že niektoré tvrdenia žalobcu, ktoré sú obsahom akýchkoľvek ustanovení textu zmluvy, sú nepravdivé, napriek skutočnosti, že žalobca ich pravdivosť svojim podpisom výslovne potvrdil, takéto konanie žalobcu nie je možné považovať za konanie dobromyseľné, ale práve naopak, za konanie zavádzajúce a takéto konanie nemôže byť zo žiadnych okolností prikladané na ťarchu žalovaného v 1/ rade.
36. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že podpis predmetnej zmluvy o dodávke elektriny žalovanými predstavuje uznanie záväzku žalovaných vyplývajúceho zo zmluvy, žalovaný v 1/ rade uviedol, že jeho prejav vôle uzatvoriť so žalobcom zmluvu o dodávke elektriny, nie je možné považovať za uznanie akýchkoľvek záväzkov žalovaným v 1/ rade, ktoré niekedy v budúcnosti z tejto zmluvy vzniknú. Zdôraznil, že ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka stanovuje ako podmienku uznania záväzku, že sa musí jednať o záväzok existujúci v čase uznania. Žalobca si argumentáciu žalovaného v 1/ rade a súdu prvej inštancie o nevyhnutnosti existencie záväzku v čase jeho uznania nesprávne vyložil, pretože žalovaný v 1/ rade ani súd prvej inštancie nepoukazuje na nevyhnutnosť splatnosti uznávaného záväzku, ale na nevyhnutnosť jeho existencie v čase jeho uznania. Záväzok žalovaného 1/ rade na úhradu doplatku priznaného žalobcovi príslušným cenovým rozhodnutím ÚRSO, na ktorý žalobcovi vznikne v príslušných kalendárnych rokoch nárok mohol najskôr vzniknúť zo zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od 1.1.2015. Z uvedenej skutočnosti je zrejmé, že samotné uzatvorenie zmluvy nemohlo predstavovať uznanie záväzku, nakoľko tento v čase jej uzatvorenia ešte neexistoval. Zmluva o dodávke elektriny s účinnosťou od 1.1.2015 predstavuje vo vzťahu k pôvodnej zmluve o dodávke elektriny uzatvorenej len medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade privatívnu nováciu, t.j. momentom nadobudnutia účinnosti novej trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny záväzky z pôvodnej dvojstrannej zmluvy o dodávke elektriny zanikajú a vznikajú nové záväzky z trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny, ktorá skutočnosť vyplýva priamo z textu samotnej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný v 1/ rade opakovane zdôraznil, že jeho záväzok vyplývajúci zo zmluvy o dodávke elektriny z decembra 2014 na úhradu doplatku je naviazaný na všeobecne záväzné právne predpisy. Ak teda žalobcovi jeho vlastným konaním na reálne nadobudnutie podpory v zmysle platných právnych predpisov v danom kalendárnom roku nevznikol nárok, nemohol žalovanému v 1/ rade vzniknúť záväzok na jeho úhradu, a teda takýto neexistujúci záväzok nemôže
byť ani spôsobilým predmetom uznania. Podľa žalovaného žalobca v súvislosti s uznaním záväzku nerozlišuje medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 Zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory v každom kalendárnom roku počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na podporu priznané. K úspešnosti reálneho nadobudnutia podpory v danom kalendárnom roku, musia byť zo strany výrobcu elektriny riadne a včas splnené všetky zákonom zakotvené povinnosti, k čomu však v danom prípade zo strany žalobcu nedošlo.
37. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný v 1/ rade poukázal na to, že cieľom prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o OZE bolo zakotviť nemennosť podmienok vzniku práva na podporu (bližšie definovaných v § 3 Zákona o OZE) pre subjekty, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 z dôvodu zachovania právnej istoty, stability, ochrany už nadobudnutých práv a dodržania zásady zákazu retroaktivity. Pritom zdôraznil, že zásada právnej istoty a právnej stability neznamená nemennosť zákona a nemennosť práv a povinností vyplývajúcich oprávneným subjektom alebo ich právnych následkov. Novelou Zákona o OZE s účinnosťou od 1.1.2014 došlo len k zmene resp. rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých Zákonom o OZE stanovených povinností zo strany tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu, pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie sú pre žalobcu nové, a tieto boli žalobcovi riadne známe už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o OZE sa zaoberal už aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn. PL. ÚS 50/2015, pričom dospel k záveru, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. Preto žalovaný v 1/ rade považuje žalobcovu argumentáciu v súvislosti s výkladom ust. § 18e/ ods. 1 Zákona o OZE za absolútne účelovú a irelevantnú. Totiž v preskúmavanej veci predmetnou novelou nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zásahu do nadobudnutých práv, pretože výrobcovia, ktorí neuplatnili svoje právo na podporu, nestratili svoje právo na podporu, a toto im nezaniklo, ale títo v dôsledku svojej pasivity nenadobudli žiadne nároky z neho vyplývajúce. Novela neodňala výrobcom práva na podporu a rovnako im ani neodňala generálnu možnosť na uplatnenie práva na podporu.
38. V danom prípade sa výrobcovia nemohli spoliehať na nadobudnutie podpory a nadobudnutie podpory považovať za svoje legitímne očakávania, keďže povinnosti zakotvené v § 4 ods. 2 Zákona o OZE boli výrobcovia povinní riadne plniť, a to už aj pred nadobudnutím novely. Žalobca a ani ostatní výrobcovia sa nemohli spoliehať na neexistenciu negatívneho následku obsiahnutého v sankcii určitej právnej normy, a ak sa na takúto skutočnosť spoliehali, nepochybne to nie je možné považovať za legitímne očakávanie. Vzniknutá situácia je následkom pasivity samotného žalobcu, ako aj niektorých ďalších výrobcov, spočívajúcej v tom, že títo v rozhodnej dobe nepredložili potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámil charakteristiky svojej dodávky a predovšetkým neoznámili uplatnenie si podpory, či sa ich legitímne očakávanie, že podporu vo forme doplatku nadobudnú, značne oslabilo. K dočasnej strate nároku žalobcu na zaplatenie si podpory vo forme doplatku pre kalendárny rok 2015 nedošlo priamo nadobudnutím účinnosti predmetného zákonného ustanovenia obsiahnutého v § 4 ods. 3 Zákona o OZE, ale k tomuto došlo z dôvodu pasivity samotného žalobcu.
39. V súvislosti s otázkou stability a ochrany majetku žalobcu, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že žalobca mal možnosť a zo strany zákonodarcu poskytnutý dostatočný časový priestor vzniknutému stavu, a teda dočasnej strate možnosti na uplatnenie si podpory vo forme doplatku pre kalendárny rok 2015, svojim konaním predísť. Aj v tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal a citoval nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 50/2015, z ktorého vyplýva, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je podľa názoru Ústavného súdu SR vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečenia efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné. V náleze sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016, ústavný súd označuje zákonom o OZE ustanovenú podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie za „dobrodenie štátu“, pričom dodáva, že „takáto podpora zo strany štátu nie je výrobcom elektriny garantovaná žiadnym z ústavných práv“. Totiž ustanovenia Zákona o OZE nemožno vykladať tak, že by bránili zákonodarcovi v akejkoľvek následnej zákonnej regulácii platieb uhrádzaných výrobcami elektriny, resp. zavádzaniu určitých povinností, ktoré finančne zaťažia aj výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Pri vnímaní samotného trhu s elektroenergetikou a pôsobenia výrobcov elektriny na tomto trhu je potrebné akceptovať všetky podmienky pôsobenia na trhu stanovené normatívnymi právnymi aktmi, t.j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom elektriny podporu zo strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti. Výrobcovia energie nemôžu očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť resp. že
nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví. Povinnosť výrobcov elektriny ako podnikateľov uhrádzať určité poplatky resp. plniť určité povinnosti je súčasťou podnikania a podnikateľské subjekty vstupujú s týmto vedomím na trh.
40. Poukazujúc na čl. 125 ods. 6 druhá veta Ústavy SR, bol súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní povinný, napriek odlišnému názoru žalobcu rešpektovať vyššie uvedenú nálezovú judikatúru Ústavného súdu SR (PL. ÚS 50/2015).
41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný v 1/ rade navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému v rozsahu 100%.
42. Vyjadrenie žalovaného v 1/ rade bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 2.2.2019, ku ktorému žalobca zaujal rozsiahle stanovisko podaním z 11.2.2019, v ktorom zotrval na odvolacom návrhu. Okrem iného uviedol, že argumentácia žalovaného v 1/ rade je nesprávna a účelová. Opätovne poukázal na zmluvný nárok, relevantnosť argumentácie s odkazom na závery rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 z 21.11.2017, uznanie záväzku, absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, e-mailovú komunikáciu z 30.1.2014, fungovanie podateľne činnej pre žalovaného v 1/ rade, svedeckú výpoveď Mgr. Q. G., nevykonanie navrhnutých dôkazov a prechodné ustanovenia Zákona o podpore.
43. Žalovaný v 1/ rade v podaní z 27.2.2019 a z 15.3.2019 uviedol, že žalobca okrem svojho názoru o údajnej nedôvodnosti a nesprávnosti argumentácie žalovaných o údajnom „vnucovaní cudzích názorov“, „vyčerpaní kritického myslenia“, „vymazaní pravdy“ a údajnom „Pilátovom umývaní rúk“, neuvádza vo svojom vyjadrení napriek jeho rozsiahlosti, žiadne nové skutočnosti. Podľa žalovaného v 1/ rade súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o celom žalobnom návrhu postupoval správne a odôvodnene, v súlade s platnou právnou úpravou aj doterajšou ustálenou súdnou praxou, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
44. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
45. Žalobca odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j.súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
46. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.
47. Pokiaľ žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.d/ CSP k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu, vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom a pod. Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
48. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
49. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 365 ods. 1 písm.f/ CSP) je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
50. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
51. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
52. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza:
53. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podľa § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o podpore OZE).
54. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z toho dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých povinnosti potrebných na preukázanie nároku (nepreukázal, že oznámil žalobcovi predpokladané množstvo dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok).
55. Odvolací súd konštatuje, že ust. § 3 citovaného zákona upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny a ust. § 4 cit. zák. určuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, ktoré musí splniť na to, aby mal zabezpečenú podporu výroby.
56. Vychádzajúc z ust. § 18e cit. zák., novela účinná od 1.1.2014, ktorá zaviedla povinnosť oznámiť aj predpokladanú dodávku elektriny k 15. augustu platí aj na tento prípad, i keď zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred týmto dátumom.
57. Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny podľa § 3 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom od 1.1.2014 sa zabezpečuje podľa písm.a/ prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny; písm.b/ odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty; písm.c/ doplatkom; písm.d/ prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.
58. Výrobca elektriny, ktorý spĺňa vyššie uvedené podmienky musí na to, aby dostal podporu okrem iných povinností oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok (§ 4 ods. 2 písm.c/ cit.zák.).
59. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému oznámil predpokladané množstvo dodávky elektriny podľa vyššie uvedeného ustanovenia na rok 2015 a to do 15. augusta 2014.
60. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy v tomto smere hodnotil v súlade s ust. § 191 CSP a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Týka sa to tak výpovede svedkyne Q.. Q. G., ktorá je manželkou konateľa a spoločníkom žalobcu, ale aj ostatných dôkazov. Za danej situácie by vykonanie dôkazov, navrhovaných žalobcom nemohlo priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.
61. Za splnenie povinnosti nemožno považovať e-mailovú komunikáciu z 30.1.2014 a ani uzatvorenie zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od 1.1.2015 tomu nenasvedčuje.
62. Návrh zmluvy o dodávke a doplatku 2015, sprievodný list žalovaného z 10.10.2014 ako uzavretie zmluvy a sprievodný list žalovaného z 10.12.2014 v žiadnom prípade nemožno považovať za uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože toto ustanovenie vyžaduje existenciu záväzku v čase uznania. Nemôže ísť o záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti.
63. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 rieši iný právny problém a pre tento prípad nemá právny význam.
64. Keďže nebolo preukázané, aby žalobca oznámil žalobcovi k 15. augustu 2014 predpokladanú dodávku elektriny na rok 2015, nevzniklo mu právo na podporu za rok 2015.
65. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).
66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v 1/ bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalobca a žalovaný v 2/ rade nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému v 2/ rade trovy odvolacieho konania nevznikli.
67. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).