Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 41 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)edd/365197.f22e9d.pdf
PDF · 123.23 KB
No categories available
1Cdo/113/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci
žalobkýň 1/ O. P., bývajúcej v M., zastúpenej JUDr. P. S., advokátom v P., 2/ V. H.,
bývajúcej v P., proti žalovaným 1/ M. S., bývajúcemu v O., 2/ M. K., bývajúcemu v B., 3/ G.
K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P. B., advokátom v B., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalobkýň J. F., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. P. S., advokátom v P.,
o určenie neplatnosti právnych úkonov, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod
sp.zn. PK – 5 C 781/1999, o dovolaní žalobkyne 1/ a vedľajšieho účastníka na strane
žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. novembra 2007 sp.zn.
10 Co 229/2005, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalobkyne 1/ a vedľajšieho účastníka na strane žalobcov z a m i e t a .
Žalobkyňa 1/ a vedľajší účastník na strane žalobcov sú povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne žalovanej 3/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 293,43 € do rúk
JUDr. P. B., advokáta v B., do troch dní.
Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 26. apríla 2005 č.k. PK – 5 C 781/1999-260
určil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 22. júla 1988 medzi predávajúcim (pôvodným žalobcom,
právnym predchodcom žalobkýň 1/, 2/ – pozn. dovolacieho súdu) J. P., bytom B. a kupujúcim
M. S., bytom O., na základe ktorej predávajúci predal kupujúcemu nehnuteľnosti parc. č. X.
2
vo výmere X. mzastavaná plocha, dom súpisné číslo X. na parc. č. X. zapísané na LV č. X.
k.ú. M. je neplatná. Ďalej určil, že kúpno-predajná zmluva uzavretá dňa 28. novembra 1997
medzi predávajúcim M. S., bytom O. a kupujúcimi, M. K., bytom B. a manželkou G. K.,
bytom B., na základe ktorej predávajúci predal kupujúcim nehnuteľnosti parc. č. X. zastavaná
2
plocha vo výmere X. m, dom súpisné číslo X. na parc. č. X. zapísané na LV č. X. k.ú. M., je
neplatná. Žalovaným 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 12 605,-- Sk
advokátovi JUDr. M. K. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie vo veci
samej oprel o ustanovenia §§ 34, 37, 39, 46 ods. 1 a 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a odôvodnil ho tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že došlo k nezhode vôle
strán zmluvy z roku 1988 s ich písomným prejavom v zmluve uvedeným, keď predávajúci J.
P. mienil nehnuteľnosti predať J. F. a nie kupujúcemu M. S.. Táto nezhoda robí zmluvu
absolútne neplatnou, pričom nie je rozhodujúce, kto túto neplatnosť spôsobil, resp. kto z nej
profitoval. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí od začiatku, prihliada sa na ňu
z úradnej povinnosti, nemôže byť zhojená ani dodatočným schválením a nemôže sa
konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo rozhodnuté
o registrácii štátnym notárstvom alebo o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Keďže kúpna zmluva uzavretá dňa 22. júla 1988 je neplatným právnym úkonom, neplatný je
aj následný právny úkon – kúpna zmluva uzavretá dňa 28. februára 1997 medzi žalovaným 1/
ako predávajúcim a žalovanými 2/, 3/ ako kupujúcimi, pretože v zmysle § 123 Občianskeho
zákonníka s nehnuteľnosťou môže disponovať len vlastník. Naliehavý právny záujem na
požadovanom určení bol na strane žalobcu daný tým, že vyslovením neplatnosti právnych
úkonov získa spať svoju nehnuteľnosť, ktorú bude môcť následne predať J. F. tak, aby stav
právny bol v súlade so stavom skutočným. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. novembra
2007 sp.zn. 10 Co 229/2005 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu
zamietol. Žalobkyniam 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 1/
náhradu trov konania v sume 1 000,-- Sk a žalovanej 3/ náhradu trov konania v sume
71 260,-- Sk na (bližšie nešpecifikovaný) účet jej právneho zástupcu do troch dní. Odvolanie
žalovaného 2/ ako oneskorene podané odmietol a v tejto časti žalobkyniam náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav, vyvodil však z neho nesprávne závery, a teda v konečnom
dôsledku nesprávne rozhodol. Poukázal na to, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že J. P.
(pôvodný žalobca) sa domáhal vyslovenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu – kúpnej
zmluvy uzavretej dňa 22. júla 1988 so žalovaným 1/ (špecifikovanej vyššie v odôvodnení
tohto rozhodnutia), ktorá zmluva bola registrovaná na Štátnom notárstve B. dňa 2. septembra
1988, sp.zn. X., a to podľa ustanovení §§ 37 a 39 Občianskeho zákonníka, pretože vždy mal
vôľu predať predmet kúpnej zmluvy len vedľajšiemu účastníkovi. Vychádzajúc z toho
považoval potom pôvodný žalobca za absolútne neplatnú aj kúpnu zmluvu uzavretú dňa
28. novembra 1997 medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovanými 2/, 3/ ako
kupujúcimi, predmetom ktorej boli tie isté nehnuteľnosti, na základe ktorej katastrálny úrad
povolil vklad vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľov dňa 1. decembra 1997 pod č. V..
Sporná kúpna zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobkýň a žalovaným 1/ dňa
22. júla 1988, predmetom ktorej boli vyššie konkretizované nehnuteľnosti však bola urobená
v zákonom predpísanej forme, spĺňala všetky náležitosti platného právneho úkonu v zmysle
§ 37 Občianskeho zákonníka a nevyplýva z nej ani, že by jej účastníci vznik, zmenu alebo
zánik práva a povinnosti viazali na splnenie podmienky (§ 36 Občianskeho zákonníka).
V neposlednom rade nemožno z tejto zmluvy vyvodiť, že by svojím obsahom alebo účelom
odporovala zákonu alebo ho obchádzala alebo sa priečila záujmom spoločnosti (teraz dobrým
mravom; § 39 Občianskeho zákonníka). V konaní nebolo preukázané, že právny predchodca
žalobkýň chcel nehnuteľnosti predať len vedľajšiemu účastníkovi, nakoľko však tento už
jeden rodinný dom mal, nemohol mať ďalší. Neobstojí tiež tvrdenie pôvodného žalobcu
uvádzané v žalobe, že žalovaný 1/ prestane byť vlastníkom týchto nehnuteľností po tom, čo
zákon nebude voči občanom perzekučný a legislatíva umožní daný problém riešiť, príp. že
žalovaný 1/ prevedie vlastnícke právo na syna vedľajšieho účastníka, ktorý mal v tom čase len
asi šesť rokov. Ak teda právny predchodca žalobkýň chcel predať nehnuteľnosti len
vedľajšiemu účastníkovi, prípadne jeho maloletému synovi, nikto ho nenútil predať tieto
žalovanému 1/. Právny predchodca žalobkýň sa sám snažil predať hocikomu a ničím nemôže
odôvodniť tvrdenie, že mal za to, že dom predáva vedľajšiemu účastníkovi, keďže podpisoval
kúpnu zmluvu po jej prečítaní a spolu s kupujúcim podávali návrh na štátne notárstvo na jej
registráciu. Pokiaľ žalovaný 1/ ako vlastník nehnuteľností tieto následne kúpnou zmluvou
z 28. novembra 1997 previedol na žalovaných 2/, 3/, platná je aj táto, v poradí druhá, kúpna
zmluva. O náhrade trov konania žalovaných 1/ a 3/ rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že žalobu zamietol podali dovolanie žalobkyňa 1/ a vedľajší účastník
na strane žalobkýň, žiadali ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie
z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Poukázali na to, že krajský súd na rozdiel od rozhodnutia prvostupňového súdu dospel
k záveru, že žalovaný 1/ na základe kúpnej zmluvy z 22. júla 1988 kúpil nehnuteľnosti pre
seba za účelom bývania a podnikania v M., pričom podkladom pre tento záver boli svedecké
výpovede zaujatých svedkov, a to matky a sestry žalovaného 1/ ako aj potvrdenie o trvalom
pobyte a oprávnenie k podnikaniu viazané na dom Š., ktoré sa nerealizovali. Na druhej strane
krajský súd spochybnil výpovede vedľajšieho účastníka, pôvodného žalobcu, jeho manželky
a E. K.. Závery odvolacieho súdu tak treba považovať za účelové, aby vytvorili základné
podmienky pre posúdenie kúpnej zmluvy a tým vytvorili podmienky pre predaj nehnuteľnosti
žalovaným 2/, 3/, pričom tieto závery sú v základnom rozpore so skutočnou situáciou, ktorá
nastala po predaji nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z 22. júla 1988.
Žalovaní 1/ až 3/ vo svojich vyjadreniach navrhli dovolanie zamietnuť, pričom
žalovaní 2/, 3/ si uplatnili náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníčka a vedľajší účastník (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne 1/ a vedľajšieho účastníka na strane žalobkýň
nie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. Dovolatelia žiadnu z týchto vád nenamietali a jej existencia nevyšla v konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolatelia nenamietali a ani dovolací súd jej
existenciu z obsahu spisu nezistil.
Dovolatelia namietajú, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.
Právna úprava dovolania vychádza z toho, že (v danom prípade) dovolacím dôvodom
podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. je dovolací súd viazaný v tom smere, že nemôže
preskúmavať iné právne otázky než tie, ktoré boli dovolateľom označené. Aj keď nie je
viazaný dovolateľom navrhnutým riešením týchto otázok, pri posudzovaní veci vyplýva pre
dovolací súd určité obmedzenie. Názor dovolacieho súdu o správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu sa môže týkať len tých otázok, ktoré bol oprávnený posudzovať. To
znamená, že dovolací súd sa vyslovuje o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu iba
z pohľadu dovolacích dôvodov. Záver, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne, je preto
odôvodnený vtedy, ak práve otázky označené dovolateľom odvolací súd vyriešil v súlade
so zákonom.
Skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní odvolací súd (a aj
prvostupňový) súd sú postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Ako vyplýva
z obsahu spisu, žalobkyne 1/, 2/, a pred nimi ich právny predchodca, a vedľajší účastník
na ich strane sa domáhali určenia neplatnosti kúpnych zmlúv špecifikovaných vyššie
v odôvodnení tohto rozsudku z dôvodu, že pri uzavretí prvej z uvedených zmlúv došlo
k nezhode vôle zmluvných strán s ich písomným prejavom v zmluve uvedeným, keď pôvodný
žalobca ako predávajúci mienil nehnuteľnosti predať vedľajšiemu účastníkovi a nie
žalovanému 1/ ako kupujúcemu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, podľa názoru ktorého
žaloba je dôvodná a obe kúpne zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, odvolací
súd dospel k záveru, podľa ktorého neexistujú žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali
absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi pôvodným žalobcom a žalovaným 1/
dňa 2. septembra 1988 a platná je tak aj v poradí druhá kúpna zmluva ohľadne tých istých
nehnuteľností, uzavretá medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/, 3/.
S takýmto záverom odvolacieho súdu treba súhlasiť.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia prvej kúpnej
zmluvy, t.j. ku dňu 22. júla 1988) právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa § 37 cit. Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 cit. Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom
spoločnosti.
Vo všeobecnosti, úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom
správaní, a to v správaní vedomom a vôľovom. V zmysle cit. ustanovenia § 34 Občianskeho
zákonníka zo znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej
prejavu. To znamená, že pokiaľ by neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického donútenia),
neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval
prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému)
následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti
so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom
prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil,
že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri
jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých
bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle.
Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho
súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je
primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Náležitosťami vôle sú
predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Slobodou vôle je
sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho prejavu.
Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle avšak v skutočnosti
vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný.
Medzi takéto právne úkony patria (mimo iných) simulované úkony ako aj úkony urobené
s tzv. vnútornou výhradou. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý
má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu
spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je
urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou). Na rozdiel
od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon len predstieral,
v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon
urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich.
Na vnútornú výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto
právny úkon je platný, akoby vnútorná výhrada neexistovala. Pokiaľ ide o náležitosti prejavu,
sú nimi určitosť a zrozumiteľnosť.
S poukazom na uvedené východiská podstatné pre posúdenie (ne)platnosti právneho
úkonu, dovolací súd sa v prejednávanej veci stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu.
V poradí prvá kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodným žalobcom ako predávajúcim
a žalovaným 1/ ako kupujúcim spĺňa všetky zákonom požadované tak obsahové, ako aj
formálne náležitosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je nehnuteľnosť. Pôvodný žalobca sa
nesporne slobodne rozhodol predmetné nehnuteľnosti predať (komukoľvek, kto by o ich kúpu
prejavil záujem) a vážnosť tejto svojej slobodnej vôle deklaroval uzavretím spornej kúpnej
zmluvy určitým a zrozumiteľným spôsobom. Predmet kúpnej zmluvy bol podľa zákona
možný a dovolený a vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností zo zmluvy neboli viazané
na splnenie (žiadnej) podmienky. V danom prípade nejde o simulovaný, a teda
absolútne neplatný, právny úkon. Ak by tomu tak bolo, žalovaný 1/ by sa nikdy nestal
vlastníkom predávaných nehnuteľností a preto by ich ani po zmene “perzekučných“ právnych
predpisov nemohol platne previesť, či už na vedľajšieho účastníka alebo na jeho syna,
po dovŕšení jeho plnoletosti. Prvú spornú kúpnu zmluvu bez akýchkoľvek pochybností
uzavrel pôvodný žalobca so žalovaným 1/ a nie s vedľajším účastníkom, aj keď tento zaplatil
dohodnutú kúpnu cenu, čo však platnosť zmluvy neovplyvňuje. Pokiaľ by pôvodný žalobca
skutočne chcel nehnuteľnosti predať vedľajšiemu účastníkovi, neexistovali zákonné prekážky
brániace uzavretiu takejto kúpnej zmluvy. Akurát by vedľajší účastník, ktorý už mal
v osobnom vlastníctve rodinný dom, takouto kúpou nadobudol rodinný dom nie do osobného
vlastníctva, ale do vlastníctva súkromného, keďže podľa § 129 v tom čase platného
Občianskeho zákonníka v osobnom vlastníctve mohol byť len jeden rodinný domček.
Rovnako nebol zákonom vylúčený ani priamy prevod vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam z pôvodného žalobcu na vtedy ešte maloletého syna vedľajšieho účastníka
s tým, že pre platnosť takéhoto právneho úkonu by sa naviac vyžadovalo schválenie súdu
podľa § 179 O.s.p. Kúpna zmluva uzavretá dňa 22. júla 1988 medzi pôvodným žalobcom ako
predávajúcim a žalovaným 1/ ako kupujúcim je tak platným právnym úkonom. Na jej základe,
po registrácii príslušným štátnym notárstvom sa žalovaný 1/ stal výlučným vlastníkom
prevádzaných nehnuteľností, v dôsledku čoho mu nič nebránilo tieto ďalej platne previesť
na ďalšie osoby, čo sa aj stalo uzavretím kúpnej zmluvy dňa 28. novembra 1997
so žalovanými 2/, 3/.
Z uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie žalobkyne 1/ a vedľajšieho
účastníka na strane žalobkýň zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Žalovaní mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni 1/ a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalobkýň, ktorí úspech nemali
(§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní žalovanej 3/ vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne služby
poskytnuté advokátom. Advokát žalovanej si uplatnil odmenu za jeden úkon právnej služby –
písomné vyjadrenie k dovolaniu v sume 8 650,-- Sk, t.j. 287,13 € (§ 10 ods. 1 v spojení s § 14
ods. 1 písm.c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) a jedenkrát režijný paušál (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky)
v sume 190,-- Sk, t.j. 6,30 €. Celkove vznikli žalovanej 3/ trovy v sume 293,43 €, ktoré sú
žalobkyňa 1/ a vedľajší účastník na strane žalobkýň povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne
do rúk advokáta žalovanej 3/ (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.).
Pokiaľ ide o žalovaných 1/, 2/, týmto v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto im
náhrada trov dovolacieho konania nebola priznaná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová