Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-182-2019.pdf
PDF · 117.26 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/182/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Mgr. R. P., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXXX/XX, B., zastúpený JUDr. Jánom Legerským, advokátom, so sídlom Nám. Sv. Anny 15/25, Trenčín, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 16. novembra 2018, č. k. 37C/9/2018-182
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 74,53 Eur s príslušenstvom (I), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.534,74 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 4.7.2017 do zaplatenia (II) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,74 %.
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody v sume 1.609,27 Eur, spôsobenej mu podľa skutkového vymedzenia žaloby v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci o vznesení obvinenia, za ktoré štát zodpovedá podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca v podstatnom tvrdil, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odboru inšpekčnej služby ČVS: SKIS-13/OISV-SV-2014 zo dňa 27.6.2014 bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa ust. § 156 ods. 1 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a že na základe jeho sťažnosti bolo toto rozhodnutie ako nezákonné zrušené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry sp. zn. 1Pv 218/14-7702-11 zo dňa 7.10.2015. Nakoľko sa v konečnom dôsledku podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo, zodpovedá štát podľa argumentácie žalobcu za škodu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, ktorú si uplatnil v rozsahu nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní zvoleným advokátom v sume 1.051,07 Eur a v rozsahu nákladov na dopravu v súvislosti s cestami žalobcu z miesta svojho bydliska na miesta uskutočnenia procesných úkonov dňa 30.7.2014 (výsluch žalobcu ako obvineného v Košiciach), dňa 3.10.2014 ( výsluch svedkov v Košiciach), dňa 12.5.2015 (výsluch znalca v Košiciach) a dňa 29.1.2015 (výsluch svedkov v Snine), v súvislosti s ktorým úkonom (29.1.2015) si žalobca uplatnil tiež i náhradu nákladov spojených s ubytovaním.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezo zvyšku vyšiel zo skutkových zistení zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu o postupe a o rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní vo veci jeho trestného
stíhania. Za preukázanú mal tiež skutočnosť, že v tomto trestnom konaní žalobcu obhajoval JUDr. J. K., advokát, ktorý v rámci jeho obhajoby vykonal úkony právnej služby prevzatie a príprava obhajoby dňa 1.10.2014, účasť na výsluchu svedka J. B. dňa 2.10.2014 v čase od 9.05 do 10.03 hod., účasť na výsluchu svedka R. Y. dňa 2.10.2014 v čase od 10.15 do 11.10 hod., účasť na výsluchu svedka Z. K. dňa 2.10.2014 v čase od 11.20 do 12.00 hod., účasť na výsluchu svedka E. Y. dňa 2.10.2014 v čase od 12.10 do 12.40 hod., účasť na výsluchu svedkyne JUDr. B. X. dňa 2.10.2014 v čase od 12.45 do 13.20 hod., účasť na výsluchu svedka J. Č. dňa 2.10.2014 v čase od 14.00 do 14.25 hod., účasť na výsluchu svedka J. A. dňa 2.10.2014 v čase od 14:30 do 15.00 hod., vypracovanie návrhu na rozsah ďalšieho dokazovania dňa 8.10.2014 a účasť na výsluchu svedka R. R. dňa 4.2.2015. Zároveň mal súd prvej inštancie v tejto súvislosti za preukázané, že obhajca žalobcu vynaložil na dopravu z miesta svojho pôsobenia do Košíc dňa 2.10.2014 náklady v celkovej sume 200,92 Eur. Podľa zistenia súdu prvej inštancie sa žalobca zúčastnil vyšetrovacích úkonov v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014, 29.1.2015 a 12.5.2015, pričom na dopravu do miesta ich uskutočnenia použil vlastné motorové vozidlo Seat Ibiza, EČV: B.. Napokon prvoinštančný súd mal za preukázané tiež, že v súvislosti s účasťou na vyšetrovacom úkone dňa 29.1.2015 v Snine žalobca vynaložil tiež náklady na ubytovanie v sume 50,50 Eur.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 až 3 a § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 12 a § 18 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1 ods. 1 a 2 a § 7 ods. 1 a 2 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov a § 1 písm. b) opatrenia MPSVaR č. 632/2008 Z. z. Na ich základe vo vzťahu k základu uplatneného nároku právne uzavrel, že žalovaný za žalobcom tvrdenú škodu zodpovedá podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko vznikla v príčinnej súvislosti s vykonateľným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Čo do rozsahu náhrady, prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel z toho, že za úkony právnej služby vykonané v rámci obhajoby žalobcu, patrí JUDr. J.N. K., advokátovi tarifná odmena a náhrada hotových výdavkov v sume 976,54 Eur, v ktorej považoval žalobcom vynaložené náklady obhajoby prostredníctvom advokáta za účelné. Rovnako súd prvej inštancie posúdil tiež náklady vynaložené žalobcom na dopravu na miesto uskutočnenia procesných úkonov v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014, 29.1.2015 a 12.5.2015 s tým, že ich náhradu v celkovej výške 507,70 Eur zodpovedajúcej opotrebeniu (amortizácii) motorového vozidla (tzv. základnú náhradu), považoval za právne opodstatnenú s analogickým použitím ust. § 7 zák. č. 283/2002 Z. z. v spojení s ust. § 1 písm. b) opatrenia MPSVaR č. 632/2008 Z. z. V súvislosti s účasťou na procesnom úkone dňa 29.1.2015 v Snine súd prvej inštancie posúdil ako nezákonným rozhodnutím vyvolané a žalobcom účelne vynaložené tiež náklady na ubytovanie v sume 50,50 Eur. V tomto rozsahu súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Za omeškanie žalovaného so zaplatením priznanej náhrady škody v sume 1.534,74 Eur súd prvej inštancie priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a doplnkov. Počiatok omeškania žalovaného (dňa 4.7.2017) pritom prvoinštančný súd odvodil s použitím ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. od právnej skutočnosti oznámenia žalovaného v rámci predbežného prejednania náhrady škody, že nárok žalobcu neuspokojí, k čomu došlo podľa jeho zistenia dňa 4.7.2017. Rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania odôvodnil súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 145 ods. 2 C.s.p. späťvzatím žaloby v tejto časti žalobcom. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 C.s.p. C.s.p. väčším procesným úspechom žalobcu v spore (95,37 %), v porovnaní s rozsahom jeho zodpovednosti za trovy zastavenej časti konania (4,63 %), ktorých pomer podľa záveru prvoinštančného súdu založil právo žalobcu na náhradu 90,74 % trov konania.
5. Len proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (II) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní v prvom rade nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nezákonnosť rozhodnutia, ako zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci, vyplýva zo samotnej skutočnosti, že rozhodnutie bolo pre nezákonnosť zrušené. Podľa názoru odvolateľa je potrebné nezákonnosť rozhodnutia vždy hodnotiť v objektívnych a subjektívnych súvislostiach. V prípade rozhodnutia o vznesení obvinenia treba pre záver o jeho nezákonnosti posúdiť, či pre jeho vydanie boli naplnené zákonné predpoklady podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, a teda, či na podklade trestného oznámenia alebo
zistených skutočností po začatí trestného stíhania je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Z takto formulovaných podmienok pre vznesenie obvinenia, podľa argumentácie žalovaného vyplýva, že pre takýto postup sa nevyžaduje istota, že trestný čin spáchala určitá osoba. Odvolateľ zdôraznil, že samotné vznesenie obvinenia neznamená vyslovenie viny; predstavuje procesný predpoklad uskutočnenia ďalšieho vyšetrovania, ktorým sa na podklade zadovážených dôkazov vina preukáže alebo vyvráti. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o vznesení obvinenia a žalobcom tvrdenou škodou. Odvolateľ v tomto smere poukázal na skutočnosť, že už dňa 12.8.2014 bol vyšetrovací spis predložený Okresnej prokuratúre Humenné na rozhodnutie o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom k rozhodnutiu o sťažnosti došlo až s odstupom 14 mesiacov. Podľa názoru odvolateľa, pokiaľ by Okresná prokuratúra Humenné rozhodla o sťažnosti žalobcu v primeranom čase, mohla tým predísť uskutočneniu niektorých procesných úkonov a žalobcovi by nevznikla škoda v uplatnenej výške. Z toho odvolateľ vyvodzoval, že Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nezodpovedá za všetku škodu vzniknutú žalobcovi. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný polemizoval so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi patrí za použitie motorového vozidla náhrada za amortizáciu vozidla. Podľa názoru odvolateľa, nakoľko žalobca motorové vozidlo nepoužil v súvislosti s výkonom prác pre zamestnávateľa, je aplikácia zák. č. 283/2002 Z. z. na posúdenie tohto nároku vylúčená. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani so skutkovým nálezom súdu prvej inštancie, že na dopravu na miesto procesných úkonov žalobca použil osobné motorové vozidlo. Vytkol v tomto smere súdu prvej inštancie, že ohľadne tejto skutočnosti vyvodil skutkový záver len na podklade žalobcom predloženého technického preukazu, a že pritom neprihliadal tiež na to, že žalobca nežiadal náhradu za spotrebované pohonné hmoty, ale len náhradu za amortizáciu vozidla. Napokon žalovaný v odvolaní polemizoval tiež so záverom prvoinštančného súdu o účelnosti žalobcom vynaložených nákladov obhajoby. Pokiaľ ide o cestovné výdavky, žalovaný v odvolaní spochybnil potrebnosť ich vynaloženia žalobcom vo svetle skutočnosti, že cestovné výdavky do miesta uskutočnenia procesných úkonov znášal aj jeho obhajca. Náklady na dopravu na miesta procesných úkonov uskutočnených v dňoch 3.10.2014, 12.5.2015 a 29.1.2015 neboli podľa odvolacej argumentácie žalovaného vynaložené účelne tiež i preto, že žalobca na tieto úkony nebol predvolaný a jeho účasť na nich nebola podľa jeho názoru potrebná. Svojimi odvolacími námietkami vytýkajúcimi nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov a poukazujúcimi tiež na prítomnosť právnych vád napadnutého rozsudku žalovaný, podľa posúdenia odvolacieho súdu, uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. V odvolaní žalovaným formálne označené a citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b) a e) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nedostatok podmienok konania, na pochybenie prvoinštančného súdu v jeho procesnom postupe alebo na neúplnosť skutkových zistení z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy. Preto podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
6. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu vo všeobecnosti stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie i spôsobom jeho právneho posúdenia veci. V konkrétnej rovine žalobca vo vyjadrení odmietol názor žalovaného o delenej zodpovednosti za škodu z dôvodu pochybenia v procesnom postupe orgánov prokuratúry a vyzdvihol v tomto smere skutočnosť, že náklady na svoju obhajobu vynaložil, a preto k vzniku škody v danom prípade došlo, v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia a nie z dôvodu liknavého postupu prokurátora rozhodujúceho o sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Skutočnosť, že vyšetrovateľ PZ vykonával procesné úkony, ktoré si vyžiadali vynaloženie nákladov obhajoby v čase, keď ešte príslušný orgán nerozhodol o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, podľa názoru žalobcu zodpovednosť žalovaného za škodu len umocňuje. Žalobca vo vyjadrení nesúhlasil ani s nazeraním žalovaného na spôsob posudzovania zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z pohľadu úpravy predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Naproti odvolacej argumentácii žalovaného žalobca v tejto otázke zastával názor, že pre posúdenie uznesenia o vznesení obvinenia ako
nezákonného je rozhodujúcou skutočnosť, že práve z dôvodu nezákonnosti bolo toto rozhodnutie zrušené prokurátorom. Polemika o zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia tak podľa žalobcu v konečnom dôsledku znamená spochybňovanie vecnej správnosti zrušujúceho rozhodnutia prokurátora. K poznámke žalovaného, že v súvislosti s dopravou na procesné úkony si žalobca uplatnil (len) základnú náhradu a nedomáhal sa tiež náhrady za spotrebované pohonné hmoty, ktorá skutočnosť podľa odvolateľa spochybňuje skutkovú variantu o použití motorového vozidla, žalobca vo vyjadrení prezentoval názor, že náhrada za spotrebované pohonné hmoty je v základnej cestovnej náhrade už subsumovaná. Žalobca odmietol tiež argumentáciu žalovaného o neúčelnosti ním vynaložených cestovných nákladov na dopravu na procesné úkony uskutočnené v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014, 29.1.2015 a 12.5.2015 vystavanú na tvrdení, že cestovné za tieto úkony si uplatnil už obhajca žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že jeho obhajca si vyúčtoval hotové výdavky len za cestu na procesný úkon dňa 2.10.2014. Napokon žalobca vo vyjadrení nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že jeho účasť na procesných úkonoch nebola potrebná. Podľa žalobcu svojou prítomnosťou na vyšetrovacích úkonoch realizoval právo na obhajobu a potrebnosť jeho osobnej účasti na úkonoch, za ktoré si uplatnil náhradu hotových výdavkov, bola umocnená skutočnosťou, že sa ich nezúčastnil jeho obhajca.
7. Výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 74,53 Eur s príslušenstvom (I) nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
8. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku II a závislému výroku o trovách konania III) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa žalovaným vytýkaných skutkových a právnych vád nedopustil. Preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.11.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia a argumentáciu žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
10. Žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii ťažiskovo polemizoval so spôsobom interpretácie súdom prvej inštancie inak správne zvolených noriem - ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. upravujúcich podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú (tiež) nezákonným rozhodnutím. Hneď na úvod sa žiada pripomenúť, že právne otázky povahy trestného stíhania z hľadiska zodpovednostných titulov vymedzených zák. č. 514/2003 Z. z a spôsobu hodnotenia jeho zákonnosti boli donedávna predmetom odbornej diskusie, pluralita ktorej sa prejavila i v rôznych záveroch právnej praxe súdov. Hneď jedným dychom však treba povedať, že v čase vydania napadnutého rozsudku už bola zrejmá názorová disproporcia v neprospech názoru, ktorý v spore prezentoval žalovaný. V tejto súvislosti je potrebné zmieniť sa napríklad o rozhodnutiach NS SR z 30. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo/194/2010, z 30. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo/54/2011, z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn. 7 Cdo 87/2012 a z 19. februára 2014 sp. zn. 7 M Cdo 27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch, ktoré dá sa povedať boli už definitívne v právnej praxi doktrinálne ustálené ÚS SR v jeho rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016, v ktorom tento mimo iného tiež konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, a že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“ (por. tiež uznesenie NS SR č. 4M Cdo 15/2009). Právny názor, z ktorého pri posudzovaní tejto otázky vyšiel súd prvej inštancie plne zodpovedá týmto záverom ÚS SR i NS SR a odvolací súd nevzhliadol dôvod od tejto, dá sa povedať v súčasnosti už ustálenej rozhodovacej praxe, sa v prejednávanom prípade odchýliť. K odvolacej argumentácii žalovaného poukazujúcej na súlad procesného postupu a rozhodnutia vyšetrovateľa s Trestným poriadkom, odvolací súd odkazuje na výstižné závery Ústavného súdu Českej republiky, prezentované v jeho náleze sp. zn. I. US554/04 zo dňa 31. marca 2005, v zmysle ktorých „...je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady neskôr ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Nie je pritom rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo“.
11. Odvolateľ sa mýli tiež vo svojom názore o delenej zodpovednosti štátnych orgánov za žalobcom tvrdenú škodu. Z odvolacej argumentácie žalovaného je zrejmé, že tento jeho názor má pôvod v neuvedomení si, že zodpovedným za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je podľa zák. č. 514/2003 Z. z. zásadne štát a nie orgán, ktorý vo veci náhrady škody za štát koná. Vyjadrením tejto jednotnosti zodpovednosti štátu je v procesných súvislostiach zásada, že štát ako jediný zodpovednostný subjekt v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. môže mať v konaní procesné postavenie žalovaného len jedenkrát (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012).
12. V rovine právneho posúdenia veci odvolací súd nemohol prisvedčiť ani odvolacej námietke žalovaného, ktorou spochybňoval právne opodstatnenie priznanej náhrady za amortizáciu motorového vozidla. Odvolateľ sa nemýli, pokiaľ v súvisiacej argumentácii odmieta priamu aplikovateľnosť zák. č. 283/2002 Z. z. na prejednávanú vec. Nepostrehol však, že ani súd prvej inštancie nemal na použiteľnosť tejto normy iný názor a vyšiel z neho popri aplikácii zákonných ustanovení o zodpovednosti za škodu len analogicky. Za podstatnú v tejto súvislosti odvolací súd považuje skutočnosť, že i opotrebenie motorového vozidla, ku ktorému nesporne dochádza každým jeho použitím, predstavuje úbytok v majetkovej sfére, ktorý, pokiaľ má škodový základ, je potrebné považovať za škodu. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že právna prax (por. napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008, zo dňa 21. decembra 2009) pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka chápe ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Pokiaľ ide o rozsah opotrebenia, možno objektívne konštatovať, že exaktné zistenie tohto údaja s vynaložením ekonomicky prijateľných nákladov prakticky neprichádza do úvahy. Z toho dôvodu zákonodarca v pracovnoprávnych vzťahoch pristúpil k jeho paušalizovaniu. Podľa názoru odvolacieho súdu niet zábrany, naopak je rozumné, praktické a i spravodlivé, aby takto vyjadrená hodnota opotrebenia nemohla byť, pokiaľ aj priama aplikácia zák. č. 283/2002 Z. z. neprichádza do úvahy, smerodajná v skutkovom závere o rozsahu amortizácie aj v iných súkromnoprávnych súvislostiach.
13. Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s argumentáciou žalovaného, ktorou spochybňoval účelnosť vynaložených cestovných nákladov žalobcom. Pokiaľ ide o odvolateľom nastolenú otázku potrebnosti jeho prítomnosti na vyšetrovacích úkonoch, odvolací súd akcentuje, že právo na obhajobu
je považované za najzákladnejšie právo obvineného v trestnom konaní. Právna teória ním rozumie súhrn práv obvineného, proti ktorému bolo vznesené obvinenie, na realizáciu obhajoby. Ústava SR, ako najvyšší zákon štátu vo svojom Čl. 50 stavia na roveň realizáciu tohto práva osobne alebo prostredníctvom obhajcu. Právo osobnej obhajoby môže obvinený v zmysle ust. § 213 Trestného poriadku realizovať tiež osobnou účasťou na úkonoch prípravného konania. V tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli tiež, že Čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne upravuje právo obvineného vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe. Z toho podľa záveru odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca osobnou prítomnosťou na výsluchoch svedkov, ktorých sa nezúčastnil jeho obhajca, a ktoré nesporne mohli prispieť k priaznivému výsledku trestného stíhania, realizoval svoje právo na obhajobu a výdavky s tým spojené je potrebné považovať za účelne vynaložené trovy konania v zmysle ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Na účelnosti žalobcom vynaložených cestovných nákladov nijak neubrala skutočnosť, že cestovné výdavky mal tiež jeho obhajca a boli zahrnuté v uplatnenej náhrade hotových výdavkov advokáta preto, že ako vyplýva zo zistenia súdu prvej inštancie a správne v tomto smere argumentoval tiež žalobca v odvolacom konaní, advokát žalobcu si uplatnil hotové výdavky len za cestu uskutočnenú dňa 2.10.2014, a teda neúčtoval si náklady za cesty v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014, 29.1.2015 a 12.5.2015, ktoré uskutočnil žalobca.
14. Napokon odvolací súd neposúdil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného, spochybňujúcu správnosť skutkového nálezu súdu prvej inštancie o použití motorového vozidla na dopravu žalovaným. Podľa presvedčenia odvolateľa, tento skutkový záver nemôže obstáť z dôvodu, že má dôkaznú oporu len v technickom preukaze. Žalovaný však v tomto svojom úsudku prehliadol, že v súlade s ust. § 191 C.s.p. prvoinštančný súd hodnotil tento dôkaz nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, z ktorých skutkovo vyplynulo, že žalobca sa bezpochyby procesných úkonov zúčastnil, a preto sa logicky musel na miesto ich vykonania z miesta bydliska dopraviť. Hoc aj žalovanému možno v istých súvislostiach prisvedčiť, že vzhľadom na charakter vykonaných dôkazov nemožno v okolnostiach prípadu úplne vylúčiť skutkovú variantu použitia aj iného spôsobu dopravy žalobcom, podstatným z hľadiska dôsledkov tohto dôkazného zaváhania však ale, podľa posúdenia odvolacieho súdu je, že výšku žalobcom uplatnených dopravných nákladov (aj vzhľadom na jeho mylnú predstavu, že v základnej cestovnej náhrade sú náklady za spotrebovaného pohonné hmoty už zahrnuté), možno považovať v porovnaní s cestovným za použitie prostriedkov hromadnej dopravy, za primerané.
15. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie ako v napadnutom vyhovujúcom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania majúcom správny základ v pomerne väčšom úspechu žalobcu v spore.
16. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
17. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
18. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).