Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-116-2019.pdf
PDF · 127.45 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/116/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a.s., sídlo Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., sídlo Martinčekova 13, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti povinnému: B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt F. S. XXXX/X, K. G., o vymoženie peňažného plnenia vo výške 3.346,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti I. výroku uznesenia Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10Er/537/2015 - 40 zo 16. marca 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd I. výrok uznesenia Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10Er/537/2015 - 40 zo 16. marca 2017 p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že (I. výrok) exekúciu zastavuje, (II. výrok) návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania nevyhovuje.
2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 243d ods. 1 a 2, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 37 ods. 3 a 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 ods. 1 a 2, § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
3. Súd prvej inštancie uznesenie v podstate odôvodnil tým, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 25.03.2015 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na vymoženie sumy 3.346,30 eura s príslušenstvom a trov exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. IA-C/0314/1871 zo dňa 20.09.2013, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s. so sídlom Bratislava, ktorý mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 03.12.2013. Dňa 29.09.2015 súd prvej inštancie udelil poverenie na vykonanie exekúcie JUDr. Jane Virličovej. Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere číslo 7861944911 zo dňa 30.09.2011 medzi oprávneným a povinným, na základe ktorej sa oprávnený ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnému ako dlžníkovi, úver v sume 3.500,- eur a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu v 70 mesačných splátkach po 87,29 eur. V zmluve o úvere, v bode 5 bolo dojednané že spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10, II. časti všeobecných obchodných podmienok. Dňa 20.02.2017 doručil exekútor súdu prvej inštancie návrh na pripustenie zmeny účastníka konania z dôvodu, že oprávnený žiadal návrhom na zmenu účastníka, aby súd prvej inštancie pripustil podľa § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku zmenu na spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., IČO: 36 432 105. Oprávnený predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok č. II/2015 zo dňa 04.12.2015, ktorou oprávnený ako postupca postúpil spoločnosti
BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., IČO: 36 432 105 ako postupníkovi pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade na základe zmluvy o úvere vznikol právny vzťah, z obsahu ktorého vyplýva, že povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Daný právny vzťah je vzťah spotrebiteľský. Úver poskytnutý oprávneným spĺňa charakteristiku spotrebiteľského úveru tak, ako je definovaný v § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd prvej inštancie vyvodil nekalú povahu (čl. 3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) rozhodcovskej doložky aj z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa dojednania rozhodcovskej doložky individuálne. Nekalosť rozhodcovskej doložky dokazuje aj skutočnosť, že sa ňou od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, prípade pred všeobecným súdom, ale v prípade, ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť ako celok. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov (výpis z obchodného registra) a v predmetnej exekúcii ide o vymáhanie pohľadávky oprávneného vzniknutej zo spotrebiteľskej zmluvy na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal.
5. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie viedli k tomu, že rozhodcovskú doložku podrobil súdnej kontrole, berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka - OZ). Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa, a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR) sp. zn. 4 Cdo 45/2013. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.
6. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR) sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v danej exekúcii domáhať.
7. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie podľa § 52, § 53 Občianskeho zákonníka a s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
uznesenia s tým, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením po predložení vyúčtovania trov exekúcie a spisu súdneho exekútora.
8. Súd prvej inštancie k návrhu oprávneného na zmenu účastníka konania uviedol, že tomuto nevyhovel z dôvodu, že v danom štádiu exekúcie je zmena v osobe oprávneného neúčelná, keďže totožným uznesením súd prvej inštancie pristúpil k zastaveniu exekúcie v celom rozsahu.
9. Uznesenie súdu prvej inštancie, posudzujúc odvolanie oprávneného podľa obsahu (§ 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku), napadol v jeho I. výroku o zastavení exekúcie včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ.
10. Odvolací súd k rozsahu, v akom oprávnený napadol uznesenie súdu prvej inštancie dopĺňa nasledovné. Oprávnený v odvolaní síce na jednom mieste (na prvej strane odvolania) uviedol, že podáva odvolanie voči uzneseniu v celom rozsahu, avšak hneď v nasledujúcej vete toto napadnuté uznesenie sám vymedzil tak, že napadnutým uznesením je pre oprávneného uznesenie, ktorým súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Súd prvej inštancie žiadnym výrokom uznesenia nevyhlásil exekúciu za neprípustnú (ako to mylne uvádza odvolateľ), avšak I. výrokom ju zastavil. V spojení so skutočnosťou, keď oprávnený v odvolaní nijakým spôsobom nenapadol v obsahu odvolania nesprávnosť II. výroku uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného a napádal výlučne to, že súd prvej inštancie exekúciu zastavil (napr. 2. strana odvolania), odvolací súd posudzujúc odvolanie podľa obsahu, dospel k záveru o tom, že oprávnený v ňom jednoznačne prejavil vôľu spočívajúcu v podaní odvolania proti výroku o zastavení exekúcie, teda len proti I. výroku uzneseniu súdu prvej inštancie. Pre úplnosť však odvolací súd súčasne na tomto mieste uvádza, že odvolanie proti uzneseniu (resp. výroku uznesenia), ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zmenu účastníka exekučného konania, nie je ani prípustné (§ 355 ods. 2 CSP v spojení so skutočnosťou, že žiadne ustanovenie Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 a ani žiadne ustanovene iného zákona nepripúšťa podanie odvolania proti uzneseniu o návrhu na zmenu účastníka exekučného konania).
11. Oprávnený v odvolaní nesprávnosť napadnutého I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie vecne odôvodnil v podstate tým, že súd prvej inštancie preskúmal v predmetnej veci žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie ako aj exekučný titul v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom nezistil ich rozpor so zákonom, a preto vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Následne súd prvej inštancie preskúmal tie isté listinné dôkazy, pričom už zistil ich rozpor so zákonom a exekúciu zastavil. V období od prvého preskúmania žiadosti súdom po druhé preskúmanie sa nezmenil skutkový stav ani právny poriadok. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v závislosti od druhu exekučného titulu. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd podľa § 228 ods. 1 CSP viazaný rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., z ktorého vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku - nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011 a na viaceré iné rozhodnutia odvolacích súdov, vydané v odvolacích konaniach začatých v rokoch 2011 až 2012. Oprávnený ďalej uviedol, že zákon č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do Obchodných podmienok si oprávnený splnil svoju zákonnú povinnosť. Povinný v zmluve o úvere výslovne potvrdil, že prijíma návrhy predložené v Obchodných podmienkach. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
banky, a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ na zásadu zákazu retroaktivity) neprijateľnú podmienku. Oprávnený sa preto odvolaním domáhal, aby súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), preskúmal napadnutý I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a to v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), a zistil, že napadnutý I. výrok uznesenia je vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozhodol tak bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario.
13. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 31.03.2015, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie ako exekučnému súdu doručené dňa 30.04.2015 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku sp. zn. IA-C/0314/1871 zo dňa 20.09.2013, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s. so sídlom v Bratislave. Súd prvej inštancie dňa 29.09.2015 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dňa 16.03.2017 vydal súd prvej inštancie v časti odvolaním napadnuté uznesenie.
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
17. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
18. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
19. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
20. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
21. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom od 01.01.2008 (v čase uzavretia zmluvy o úvere dňa 30.09.2011), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
22. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
23. Podľa § 53 ods. ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
24. Odvolací súd po meritórnom prejednaní odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
25. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého výroku rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
26. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa teda vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred, a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.
27. Z predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 30.09.2011 (ďalej len „zmluva o úvere“) totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj dočasné poskytovanie peňažných prostriedkov za odplatu, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008. Zo zmluvy je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena a priezviska, rodného čísla a adresy trvalého pobytu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu. Preto na právny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať aj príslušné spotrebiteľské právne normy (okrem iného osobitne ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho vzťahu bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.
28. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, uzavretou medzi oprávneným a povinným dňa 30.09.2011, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia - teda v prejednávanej veci aj na právny úkon - rozhodcovskú zmluvu uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky, ktorá je inkorporovaná do článku [3] bod [5] v
spojení s čl. 10. II. časti Všeobecných obchodných podmienok (ktorou došlo k dohode na riešení sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere zo dňa 30.09.2011). Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu, ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie (teda aj ak došlo k zmenám v subjektoch či obsahu právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou).
29. Odvolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad so zákonom zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.
30. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Ak exekučný súd až počas exekúcie (teda po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie) zistí, že rozhodcovské konanie v spotrebiteľskej veci prebehlo bez platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a teda rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vydal orgán bez právomoci na jeho vydanie, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul materiálne nevykonateľný v zmysle jeho nezáväznosti, je povinný exekúciu podľa § 57 ods. 2 (ktoré je potrebné vykladať aj v nadväznosti na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastaviť.
31. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je ale rozhodnutím vo veci samej, ktorého vydanie by bránilo novému (ďalšiemu) rozhodnutiu o nej - tzv. prekážka rozsúdenej veci (res iudicata), a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu bližšie napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 205/2011 z 1. februára 2012, uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. júna 2012). Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nezakladá prekážku res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania založí na závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný napr. preto, že nespĺňa podmienku materiálnej vykonateľnosti.
32. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydanému proti povinnému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) zo dňa 20.09.2013, založeného v súdnom spise v prílohovej obálke na č. l. 4, zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje, že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej doložky, ktorá bola inkorporovaná do zmluvy o úvere zo dňa 30.09.2011. Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola práve uvedená zmluva o úvere zo dňa 30.09.2011.
33. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle svojej povinnosti ex offo počas celého exekučného konania skúmať predpoklady pre jeho vedenie, jedným z ktorých je aj vykonateľný exekučný titul, v zmysle § 57 ods. 1 a ods. 2 (aj v nadväznosti na § 44 ods. 2) Exekučného poriadku správne preskúmal exekučný titul a v spojení s ním aj zmluvu o úvere zo dňa 30.09.2011. Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 a ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku aj v štádiu po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (t. j. aj v štádiu po začatí exekúcie) aj bez návrhu (ex offo) skúmať okrem iného aj to, či rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na to, či bola uzavretá vo forme samostatnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovanej do zmluvy) medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne, a či je rozhodcovské rozhodnutie (rozsudok) vykonateľné. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu v štádiu pred začatím exekúcie z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a v štádiu po začatí exekúcie z ustanovenia § 57 ods. 1 a ods. 2 (aj v nadväznosti na § 44 ods. 2), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a okrem iného, či je aj vykonateľný (a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke).
34. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, tak ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v časti napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská doložka (čl. [3] bod [5] zmluvy o úvere v spojení s čl. 10. II. časti Všeobecných obchodných podmienok). Neprijateľnou podmienkou je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka akákoľvek podmienka, ktorá bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnuté v zmluve, (pričom je bez právneho významu, či je táto zmluvná podmienka obsiahnutá už v samotnej spotrebiteľskej zmluve - tak ako tomu bolo v prejednávanej veci, keď bola rozhodcovská doložka obsiahnutá sčasti v samotnej zmluve a o úvere a sčasti bola inkorporovaná do súčasti zmluvy o úvere, ktorou boli Všeobecné obchodné podmienky, alebo či je obsiahnutá v samostatnej zmluve, ktorá je závislá na hlavnej spotrebiteľskej zmluve, keďže sa aj na ne vždy vzťahujú normy spotrebiteľského práva - bod 28. odôvodnenia) uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 (t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, ktoré je základným právom spotrebiteľa upraveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou formulárovej spotrebiteľskej zmluvy vytvorenej oprávneným, ktorá naviac odkazuje aj na Všeobecné obchodné podmienky oprávneného, taktiež vytvorené oprávneným, ktorých obsah nemohol rovnako povinný nijakým spôsobom ovplyvniť. Povinný tak rozhodcovskú doložku ako aj ostatný obsah zmluvy celkom zjavne nemohol reálne nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.
35. K rozhodcovskej zmluve má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01.01.2008 (avšak ani na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú zmluvu
ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelizačným zákonom č. 150/2004 Z. z., a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 (v ods. 3 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 v ods. 4) Občianskeho zákonníka.
36. Odvolací súd dospel preto rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu, uzavretú v prejednávanej veci vo forme rozhodcovskej doložky, je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu nielen pre rozpor so zákonom podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ale aj pre to, že sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluva (uzavretá vo forme doložky) nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy o úvere (do ktorej bola rozhodcovská doložka inkorporovaná) ovplyvniť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber (výber rozhodcovského súdu) ovplyvniť, bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, predtlačený do Všeobecných obchodných podmienok oprávneného, na ktoré odkazuje rozhodcovská doložka inkorporovaná do zmluvy o úvere, zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa (povinného) v rozhodcovskom konaní, keď mu práve rozhodcovský súd, ktorý ani nemal právomoc vec rozhodnúť, uložil povinnosť plniť plnenia oprávnenému. Rozpor s dobrými mravmi videl odvolací súd aj v okamihu, kedy došlo k uzavretiu rozhodcovskej doložky, keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere, do ktorej obsahu bola inkorporovaná, ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov.
37. Preto celý postup od inkorporovania rozhodcovskej doložky do zmluvy o úvere a jej čiastočného uvedenia priamo v zmluve o úvere až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv oprávneného, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 57 ods. 2 (vykladané aj v nadväznosti na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v štádiu vykonávania exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne exekúciu ako celok odvolaním napadnutým výrokom uznesenia zastavil.
38. Záverom odvolací v nadväznosti na rozhodnutia, na ktoré oprávnený v odvolaní poukázal (zväčša odvolacích súdov, staré niekoľko rokov, v ktorých uvedené právne názory boli prekonané judikatórnym vývojom na NS SR), a ktorých právne závery nie sú v súlade s týmto rozhodnutím, uvádza, že právne závery odvolacieho súdu vyjadrené v tomto rozhodnutí sú v súlade s bohatou a ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít - a to predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), od ktorej nezistil žiadny dôvod na odchýlenie sa od nej. Podľa jednoznačných záverov judikatúry NS SR (vyjadrenej napr. v uznesení sp. zn. 6 Cdo 219/2012 z 25. februára 2013), rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 NS SR ako dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
40. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
41. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z. k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12. apríla 2018).