Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-239-2018.pdf
PDF · 167.47 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/239/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, proti žalovaným v I. rade: X.. E. C. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom D., J. č. 7, v II. rade: X.. K. C. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom D., J. č. 7, obaja zastúpení spoločnosťou AK MS s.r.o., IČO: 47 237 767, Bratislava, Galandova č. 3, za ktorú koná JUDr. Miloslav Šimkovič, o zaplatenie sumy 142,50 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných v I., II. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 19. júna 2018, č.k. 40 C 15/2017-106, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 19. júna 2018, č.k. 40 C 15/2017-106,
- vo výroku I., ktorým uložil žalovaným v I., II. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 142,50 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14,25 € od 16.4.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.5.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.7.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.8.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.9.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.1.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým žalobcovi priznal voči žalovaným v I., II. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, m e n í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovaným v I., II. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v I., II. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 19.6.2018, č.k. 40 C 15/2017-106, I. žalovaným v I., II. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 142,50 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14,25 € od 16.4.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.5.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.7.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.8.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.9.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 14,25 € od 16.1.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobcovi priznal voči žalovaným v I., II. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaných v I., II. rade spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 142,50 € s príslušenstvom z dôvodu, že je vlastníkom pozemku v Bratislave, na N. ulici, katastrálne územie J. C., parcelné č. XX, o výmere XX m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XX, druh pozemku zastávané plochy a nádvoria. Na uvedenom pozemku je umiestnená
stavba - garáž so súpisným č. XXXX, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, ktorej vlastníkom sú žalovaní v I., II. rade. Listom zo dňa 16.11.2015, č. MAGS SNM XXXXX/XXXX/XXXXXX, žalovaným v I., II. rade oznámil užívanie pozemku pod stavbou garáže bez zmluvného vzťahu a zároveň ich vyzval na zaplatenie sumy 342,- € titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie dvoch rokov spätne odo dňa doručenia výzvy s termínom zaplatenia najneskôr do 30 dní od doručenia výzvy. Ďalej počnúc dňom nasledujúcim po doručení výzvy boli vyzvaní k úhrade za užívanie pozemku pod stavbou garáže v pravidelných mesačných splátkach vo výške 14,25 € mesačne, resp. vo výške pomeru podľa počtu dní užívania v príslušnom kalendárnom mesiaci, a to najneskôr vždy k 15. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Odo dňa 14.3.2016 žalovaní v I., II. rade prestali za užívanie pozemku platiť. Poukázal na to, že výška úhrady bola stanovená na základe Rozhodnutia č. 33/2015 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno vo výške 9,- €/m2/rok, t.j. v sume 171,- € ročne, teda vo výške obvyklého nájomného. Uplatňuje si tak vydanie bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 142,50 € z titulu úhrady za užívanie pozemku za obdobie od 1.3.2016 do 31.12.2016 (po 14,25 € mesačne).
2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadrením žalobcu, výsluchom žalovaných v I., II. rade, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaných v I., II. rade, že garáž je umiestnená na priľahlom pozemku s parcelným. č. XX, na ktorom je postavený bytový dom, keď neuviedli o ktorý bytový dom a pozemok sa jedná, pretože predmetná stavba - samostatne stojaca garáž, je postavená na pozemku, ktorý nie je priľahlým k pozemku, na ktorom je postavený bytový dom. Jedná sa o pozemok (parcelné č. XX), na ktorom je postavená stavba - samostatne stojaca garáž s prideleným súpisným č. XXXX, v konaní ide o túto stavbu, a preto ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. nie je možné aplikovať. Žalovaní v I., II. rade uviedli, že objekt garáží, v ktorých sa nachádza aj predmetná garáž v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, bol vybudovaný Stavebným bytovým družstvom Bratislava IV a mal plniť doplnkovú funkciu k bytovým domom nachádzajúcim sa na sídlisku. Stavba garáže súpisné č. XXXX je súčasťou objektu garáží, ktoré boli účelovo vybudované pre obyvateľov bytových domov, ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti objektu garáží. Z toho vyplýva aj skutočnosť, že uvedená garáž tvorí príslušenstvo k bytovému domu a je funkčne a účelovo spojená s bytovými domami nachádzajúcimi sa na sídlisku. Poukázali na § 24 ods. 1 veta druhá a § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., z ktorých vyplýva vecné bremeno práva stavby na pozemku parcelné č. XX vo vlastníctve žalobcu. Na pojednávaní konanom dňa 19.6.2018 uplatnili v rámci procesnej obrany viacero námietok (napr. rozpor s dobrými mravmi, spochybnenie Rozhodnutia č. 33/2015 Primátora Hlavného mesta SR Bratislavy vzhľadom na absenciu kompetencie primátora rozhodovať o určení výšky nájomného, absencia naliehavého právneho záujmu a pod.), ktoré neuplatnili v rámci vyjadrenia k žalobe, ani k vyjadreniu žalobcu (v rámci dupliky), predložili viaceré listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na otázku súdu, prečo uvedené tvrdenia a listinné dôkazy k nim predkladajú až na pojednávaní, hoci boli uzneseniami zo dňa 23.5.2017, č.k. 40 C 15/2017-24 a zo dňa 23.7.2017, č.k. 40 C15/2017-34 vyzvaní, aby tak urobili už v rámci vyjadrenia k žalobe, resp. v rámci vyjadrenia k vyjadreniu žalobcu, právny zástupca žalovaných v I., II. rade uviedol, že si zabezpečoval tieto listinné dôkazy z rôznych archívov, čo trvalo dlhší čas, pričom si je vedomý, že súd nemusí na tieto dôkazy prihliadať. Tento dôvod považoval za účelový a neopodstatnený, keď uvedené skutkové tvrdenia mohli žalovaní v I., II. rade uplatniť už oveľa skôr (minimálne v rámci vyjadrenia k žalobe), v prípade, že si zabezpečovali určité dôkazy časovo náročnejším spôsobom, mohli to vopred oznámiť súdu, z dôvodu ktorého podľa § 153 C.s.p., na uvedené prostriedky procesnej obrany žalovaných v I., II. rade neprihliadol a vec prejednal bez zreteľa na ne. Rovnako z uvedeného dôvodu nevykonal dokazovanie úplným výpisom z listu vlastníctva na preukázanie kedy a ako boli zapísaní jednotliví vlastníci spornej nehnuteľnosti (žalovaní v I., II. rade to navrhli na predmetnom pojednávaní), ktorý dôkaz bol navyše vzhľadom na dôvod, pre ktorý bolo žalobe vyhovené, bezpredmetný. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca je vlastníkom pozemku v Bratislave, na N. ulici, katastrálne územie J. C., parcelné č. XX, o výmere XX m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria. Na uvedenom pozemku je umiestnená stavba - samostatne stojaca garáž so súpisným č. XXXX, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, ktorá je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných v I., II. rade; titul nadobudnutia kúpna zmluva zo dňa 2.3.2004, V-XXXX/XX. Q. č. K. I. XXXXX/XXXX/XXXXXX zo dňa 16.11.2015 žalobca oznámil žalovaným v I., II. rade, že užívajú pozemok pod stavbou garáže bez zmluvného vzťahu, čím sa bezdôvodne obohacujú, a preto ich vyzval na zaplatenie sumy 342,- € (9,- €/m2/rok v súlade s Rozhodnutím č. 28/2011 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno) titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle §
451 ods. 2 Občianskeho zákonníka za obdobie dvoch rokov spätne odo dňa doručenia výzvy, s termínom zaplatenia najneskôr do 30 dní od doručenia výzvy a ďalej počnúc dňom nasledujúcim po doručení výzvy v pravidelných mesačných splátkach vo výške 14,25 € mesačne, resp. vo výške pomeru podľa počtu dní užívania v príslušnom kalendárnom mesiaci, a to najneskôr vždy k 15. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Listom zo dňa 8.2.2017, č. MAGS OLP XXXXX/XXXX/XXXXX, žalobca vyzval žalovaných v I., II. rade na zaplatenie sumy 128,25 € za užívanie pozemku bez zmluvného vzťahu (14,25 € mesačne od marca 2016 do novembra 2016). Rozhodnutím č. 33/2015 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno zo dňa 16.12.2015, bola stanovená výška nájmu pozemku pod radovými a samostatne stojacimi garážami v lokalite III. (do ktorej patrí aj územie J. C.) v sume 9,- €/m2/rok. Podľa čl. 2 bod 1, 2 predmetného rozhodnutia ceny prenájmov sú ceny minimálne, v prípade potreby určenia reálnej a objektívnej hodnoty nájmu konkrétnej nehnuteľnosti je potrebné vypracovanie znaleckého posudku. Uvedený skutkový stav nebol medzi stranami sporný, navyše vyplýva aj z výpisu z listu vlastníctva č. XX a č. XXXX, katastrálne územie J. C. v D. (č.l. 3, 4 spisu), z listu žalobcu zo dňa 16.11.2015, č. MAGS SNM XXXXX/XXXX/XXXXXX a zo dňa 8.2.2017, č. MAGS OLP XXXXX/XXXX/XXXXX (č.l. 5-7 spisu), i Rozhodnutia č. 33/2015 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno zo dňa 16.12.2015 (č.l. 8-12 spisu).
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. a dôvodil tým, že žalovaní v I., II. rade sa bezdôvodne obohatili (a stále sa obohacujú) na úkor žalobcu a tak im vznikla povinnosť vydať bedzdôvodné obohatenie žalobcovi. Uviedol, že z predložených listinných dôkazov mal za preukázané, že žalovaní v I., II. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci garáže so súpisným č. XXXX, v katastrálnom území J. C., D., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX a žalobca je vlastníkom pozemku pod uvedenou garážou. V konaní nebolo sporné, že žalovaní v I., II. rade užívajú pozemok pod predmetnou garážou bez zmluvného vzťahu so žalobcom, t.j. bezdôvodne sa obohacujú na úkor žalobcu. Keďže obohatenie žalovaných v I., II. rade spočívalo v plnení, ktoré nie je možné vydať, musela im byť uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu vo výške zodpovedajúcej nájomnému za užívanie obdobného pozemku vo vlastníctve žalobcu v danom čase a lokalite, t.j. vo výške 9,- €/m2/rok, čo predstavuje za žalované obdobie od 1.3.2016 do 31.12.2016 sumu 142,50 € (14,25 € mesačne; 9,- € x 19 m2/12 mesiacov). Výšku nájomného mal za preukázanú Rozhodnutím č. 33/2015 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno zo dňa 16.12.2015. Za všeobecne známu skutočnosť považoval (z úradnej činnosti), že uvedená výška nájomného je nižšia ako obvyklé trhové nájomné, pričom na podporu uvedeného poukázal na inzerciu uverejnenú na internete (túto v tlačenej forme oboznámil na pojednávaní konanom dňa 19.06.2018), v zmysle ktorej cena nájmu garážového miesta v J. Vsi (Karloveské rameno) o rozlohe XX m2 (vstup cez bránu na diaľkové ovládanie, kamerový systém) predstavuje 150,- € mesačne. Daný prípad garážového miesta nie je identický s pozemkom žalobcu pod garážou žalovaných v I., II. rade, ale týmto len chcel podporne poukázať na to, že cena peňažnej náhrady požadovanej žalobcom od žalovaných v I., II. rade za užívanie pozemku pod garážou vo výške 9,- €/m2/rok (171,- € ročne), ani zďaleka nedosahuje výšku obvyklého trhového nájomného. Napokon, ani žalovaní v I., II. rade nerozporovali, že by tomu tak bolo, v konaní sa bránili tým, že k pozemku žalobcu im vzniklo vecné bremeno práva stavby na základe zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s poukazom na § 23 ods. 5, § 24 ods. 1, § 2 ods. 6 a argumentovali tým, že garáž je umiestnená na priľahlom pozemku s parcelou č. XX vo vlastníctve žalobcu k pozemku, na ktorom je postavený bytový dom, pričom ustanovenia zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa v súlade s § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. vzťahujú aj na iné budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu a neslúžia na bývanie, alebo na tento účel slúžia len v malom rozsahu. Mali za to, že stavba garáže je inou budovou, ktorá nemá charakter bytového domu, ale ktorá bola vybudovaná ako príslušenstvo k bytovému domu a funkčne a účelovo je s ním spojená. Preto im v zmysle § 24 ods. l druhá veta a v spojitosti s § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. k pozemku parcelné č. XX vzniklo a naďalej existuje vecné bremeno práva stavby. S uvedenou argumentáciou žalovaných v I., II. rade sa však nestotožnil, nakoľko stavba samostatne stojacej garáže (charakter stavby žalovaných v I., II. rade ako samostatne stojacej garáže s vlastným súpisným číslom nebol v konaní sporný, navyše vyplýva aj z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX) nie je podľa jeho názoru inou budovou v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorá by zakladala žalovaným v I., II. rade k pozemku pod garážou právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. V tejto súvislosti poukázal na komentár k § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., Valachovič, Grausová, Cirák, vyd. C.H.Beck, 2012, s. 1200-1203: „...absurdným výkladom by sme dospeli k záveru, že sa tento zákon (okrem vybraných ustanovení) vzťahuje na všetky budovy bez rozdielu (t.j. aj bytové domy, aj budovy, ktoré nie sú bytovými domami, t.j. aj výrobné haly, sklady, obchodné centra, hotely, reštaurácie, atď.). Správny výklad tohto ustanovenia by však mal byť taký, ktorý vychádza z definície bytového domu obsiahnutej v ust. § 2 ods. 2 BytZ a tam uvádzanej charakteristiky. Charakterom bytového domu je jeho prioritné určenie na bývanie, takže by sa mali ustanovenia tohto zákona vzťahovať aj na iné budovy, ktoré neslúžia na bývanie alebo na tento účel slúžia len v malom rozsahu. Môže ísť o rôzne obchodné a administratívne centrá (ktorých najmä v poslednom desaťročí na Slovensku značné pribudlo), ako aj o tzv. garážové domy (tzv. hromadné garáže), v ktorých sú nebytové priestory vo vlastníctve rôznych vlastníkov. Podstatou črtou, resp. charakteristickým znakom týchto budov musí byť to, aby tieto budovy mali spoločné časti, spoločné zariadenia, spoločný pozemok pre všetkých vlastníkov a títo vlastníci by na nich mali určitý spoluvlastnícky podiel. Tento záver podporuje aj stanovisko ÚGKaK SR, podľa ktorého „príslušné ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na iné budovy, ktoré neslúžia na bývanie alebo na tento účel slúžia len v malom rozsahu. Podstatou však je, aby tieto iné budovy bolo možné deliť na jednotky - nebytové priestory a k nim prislúchajúci spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a na pozemku, na ktorom je dom postavený a na priľahlom pozemku.“ Vychádzajúc z legálnej definície bytového domu podľa ust. § 2 ods. 2 BytZ možno za budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, považovať tie stavebné objekty, ktoré nespĺňajú kritéria vymedzené týmto zákonom a nemožno ich subsumovať pod pojem bytový dom. Defacto teda pôjde o budovy, v ktorých byty a nebytové priestory sú vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti a spoločné zariadenia domu sú v podielovom spoluvlastníctve všetkých vlastníkov, ale v ktorých sú maximálne tri samostatné bytové jednotky alebo sa nachádzajú viac ako 4 byty, ale ich celková podlahová plocha určená na bývanie je nižšia ako polovica z celkovej podlahovej plochy všetkých bytov a nebytových priestorov v takejto budove. ...Tento zákon sa teda logicky nebude vzťahovať na budovy, ktoré síce spĺňajú charakter nebytovej budovy, avšak v katastri nehnuteľností sú zapísané ako jeden objekt s jedným súpisným číslom bez toho, aby boli na výpise z listu vlastníctva uvedené jednotlivé byty a nebytové priestory vo vlastníctve aspoň jedného subjektu. Podmienkou aplikácie komentovaného ustanovenia teda bude najmä rozdelenie, resp. rozčlenenie celej budovy na jednotlivé byty a nebytové priestory s uvedením ich podrobnej špecifikácie v zmysle ust. § 5 ods. 1 BytZ.“ V súlade s uvedeným zastáva názor, že inou budovou v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. je iba taká budova, ktorá neslúži na bývanie alebo na tento účel slúži len v malom rozsahu, a ktorá má spoločné časti, spoločné zariadenia, spoločný pozemok pre všetkých vlastníkov a títo vlastníci na nich majú určitý spoluvlastnícky podiel. To však nebol prípad samostatne stojacej garáže žalovaných v I., II. rade s vlastným súpisným číslom, a preto im ani nemohlo k pozemku pod garážou (vo vlastníctve žalobcu) vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vzhľadom na uvedené bol tiež bez právneho významu argument žalovaných v I., II. rade, že garáž je umiestnená na priľahlom pozemku k pozemku, na ktorom je postavený bytový dom, a že garáž bola vybudovaná ako príslušenstvo k bytovému domu a funkčne a účelovo je s ním spojená (keď navyše žalovaní v I., II. rade ani nešpecifikovali, o ktorý bytový dom a pozemok sa jedná, napriek tomu, že žalobca na tento nedostatok poukazoval). 3.2. Žalovaným v I., II. rade uložil spoločne a nerozdielne aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania, keďže sa dostali s úhradou svojho dlhu do omeškania, a preto im vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania, t.j. vo výške 5 % ročne z jednotlivých mesačných čiastok peňažnej náhrady od 1.3.2016 do 31.12.2016 splatných v zmysle listu žalobcu zo dňa 16.11.2015, č. MAGS SNM XXXXX/XXXX/XXXXXX, do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. 3.3. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 C.s.p. a úspešnému žalobcovi v celom rozsahu priznal voči žalovaným v I., II. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v I., II. rade dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, e/ f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patri ace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedli, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v rozpore s čl. 16 ods. 1, čl. 2 ods. 1, ods. 2 čl. 3 ods. 2, čl. 5 C.s.p. Podstatnou skutkovou okolnosťou pre rozhodnutie súdu, ktorú žalobca zamlčal, je skutočnosť že garáž vybudoval žalobca na jeho pozemku a jeho organizáciou. Prvoinštančný súd (bod 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku) v rozpore so zjavným nedostatkom žalobného návrhu, ktorý zistili pri štúdiu v archívoch počas konania, uplatnil sudcovskú koncentráciu konania, čo je v zjavnom rozpore s čl. 16 ods. 1 a čl. 3 ods. 2 C.s.p, pričom nesprávne aplikoval ustanovenie § 153 ods. 1 C.s.p. a nesprávnym procesným postupom porušil základný princíp právnej istoty uvedený v čl. 2 C.s.p. Vychádzajúc z bodu 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku, nesprávnou aplikáciou neprihliadal prvoinštančný súd na dôkazné prostriedky, ktoré predložili na pojednávaní dňa 19.6.2018, tieto pritom predložili včas. Ich skutková a právna argumentácia sa od ich prvého a druhého vyjadrenia zo dňa 9.6.2017 a dňa 3.8.2017 do pojednávania vytýčeného na deň 19.6.2018 nezmenila. Na pojednávaniach určených na deň 23.11.2017 a deň 23.1.2018 sa súd prvej inštancie nezaoberal vecou samou, jeho snahou bolo ukončiť konanie zmierom medzi stranami sporu. Žalobca na prvom otvorenom pojednávaní vo veci samej, ktoré sa konalo dňa 19.6.2018, reagoval na ich skutkové tvrdenia uvedené vo vyjadreniach zo dňa 9.6.2017 a dňa 3.8.2017. V nadväznosti na to v súlade s čl. 9 C.s.p. tieto tvrdenia žalobcu popreli a s prihliadnutím na čl. 8 a § 153 ods. 1 C.s.p. svoju argumentáciu podložili príslušnými dôkaznými prostriedkami, ktorými osvedčili svoje predchádzajúce skutkové tvrdenia. Dôkazné prostriedky k vyjadreniam nemali možnosť predložiť skôr, nakoľko ich nemali v tom čase k dispozícii, pričom postupovali v konaní v súlade s § 153 ods. 1, § 154 a § 182 C.s.p. a predkladali dôkazy do vydania uznesenia prvoinštančného súdu, ktorým dokazovanie vyhlásil za skončené. Nesprávnym procesným postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces, keď na dôkazy predložené nimi v súlade s procesnými zákonnými pravidlami dokazovania, prvoinštančný súd neprihliadal a v dôsledku toho rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a v rozpore so zákonom neposúdil podstatné ich skutkové tvrdenia a právne argumenty. Uvedený postup súdu prvej inštancie je aj v rozpore s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie Donubo Beheer B. V. proti Holandsku zo dňa 27.10.1993). Prvoinštančný súd postupoval v rozpore s procesnými pravidlami upravenými v Civilnom sporovom poriadku s poukazom na ustanovenie § 204 C.s.p. Počas pojednávania konaného dňa 19.6.2018 uplatnil prvoinštančný súd postup podľa uvedeného ustanovenia zákona s odôvodnením, že všetky listinné dôkazy boli stranám doručené a listinné dôkazy, resp. ich obsah nebol spochybnený, čo nie je pravdivé, pretože spochybnili listinný dôkaz, a to Rozhodnutie č. 33/2016 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorým sa ustanovujú ceny nájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno zo dňa 16.12.2015 z dôvodu, že zákon č. 377/1990 Zb. o Hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave ani Štatút Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy nezverujú do kompetencie primátora rozhodovať o určení výšky nájmu. Aj napriek ich spochybneniu, súd prvej inštancie neuviedol o akú listinu ide, resp. či spĺňa podmienky podľa § 205 C.s.p., či ide o verejnú listinu vydanú orgánom verejnej moci v medziach jeho právomoci a či orgán verejnej moci (primátor), ktorý rozhodnutie vydal neprekročil svoju právomoc. V súlade s ustálenou judikatúrou súd vždy skúma listiny označené ako verejné alebo označované ako verejné, či ide o akt (či nejde o paakt) a či je vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu. V opačnom prípade listina nie je záväzná v danom právnom vzťahu. V prípade, ak by prvoinštančný súd posudzoval citované rozhodnuti podľa § 205 C.s.p., dospel by k záveru, že Primátor Hlavného mesta SR Bratislavy pri vydaní tohto právneho aktu prekročil svoju právomoc a toto rozhodnutie je nulitným právnym aktom, resp. neplatnou listinou, ktorá nerieši podstatnú právnu skutočnosť, a to obvyklú cenu v konaní. Postup a rozhodovanie súdu prvej inštancie je aj v rozpore s § 185 ods. 1, ods. 2 C.s.p., keď podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.6.2018 a bodu 8. odôvodnenia napadnutého rozsudku, posudzoval primeranosť výšky nájomného vyplývajúcej z Rozhodnutia primátora č. 33/2015 podľa inzercie uvedenej na internete za garážové miesto v J. C. o rozlohe XX m2 (vstup cez bránu na diaľkové ovládanie, kamerový systém), čím nezákonným procesným postupom porušil ich práva na spravodlivý súdny proces. Prvoinštančný súd vykonal bez návrhu dôkaz, ktorý nie je a nemôže byť známy súdu z jeho činnosti (pokiaľ súd zároveň nepôsobí ako realitný maklér), a ktorý pôsobí v prospech jednej sporovej strany. Svojím nezákonným postupom a rozhodovaním uplatnil súd prostriedok procesnej obrany namiesto žalobcu. V rozhodnutí sa nevysporiadal v rozpore s § 220 ods. 2 C.s.p. s podstatnými námietkami žalobcu k vyššie uvedenému rozhodnutiu primátora a inzercii uvedenej v inzeráte. Súdom zabezpečená inzercia zároveň nemá žiadnu výpovednú hodnotu, nakoľko ide o diametrálne odlišný prípad nájmu ako v ich prípade. V bode 8., posledná veta odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvoinštančný súd nepravdivo tvrdí, že nerozporovali porovnanie a primeranosť výšky nájomného podľa rozhodnutia primátora č. 33/2015 a trhového nájomného vyplývajúceho z inzercie zabezpečenej súdom prvej inštancie, pretože na pojednávaní dňa 19.6.2018 poukázal na to, že uvedené porovnanie nepovažuje za dôvodné, nakoľko v danom prípade ide o garážové státie
v novostavbe, pričom v prípade garáže v ich vlastníctve, ide o stavby postavené v 70. rokoch. Prvoinštančný súd v rozpore s princípom právnej istoty a procesnými pravidlami nevykonal dôkazy, ktoré navrhli, a ktoré boli rozhodujúce pre zistenie skutkového stavu veci, ani neprihliadal na ich právnu argumentáciu. Vytkli súdu prvej inštancie, že pochybil, keď zamietol návrh na vykonanie dôkazu, ktorý bol spôsobilý priniesť ďalšie skutkové zistenia relevantné pre právne posúdenie veci. Výstavba hromadných garáží vybudovaných mestskou organizáciou na pozemku mesta prebiehala v začiatkoch sedemdesiatych rokov. Rozhodnutím Odboru výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava IV. zo dňa 19.12.1972, č. k. Výst 5816/72-326, bolo povolené trvalé užívanie hromadných garáží-objektu garáží č. 54 v D. na sídlisku J. II., tvorených garážami, spoločnou komunikáciou a spoločnými časťami a zariadeniami (elektrina a voda). Rozhodnutie osvedčuje, že predmetom výstavby a užívacieho povolenia nebol samostatný objekt garáže v ich vlastníctve, ale súbor garáží s užívaním ktorých bolo spojené užívanie spoločnej cesty, spoločných elektrických rozvodov a rozvodov vody. Od vydania uvedeného rozhodnutia patrila garáž súpisné č. XXXX v ich vlastníctve, dnes umiestnená na parcele parcelné č. XX do objektu hromadných garáží č. XX a až v roku 1994 bolo garáži, v súčasnosti v ich vlastníctve, pridelené súpisné č. XXXX a pod garážou bola odčlenená samostatná parcela. Podľa Rozhodnutia, č.k. Výst. XXXX/XX-XXX a Zápisnice o odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb alebo ich ucelených častí zo dňa 27.11.1972, boli a aj v súčasnosti sú, súčasťou hromadných garáží cesty, elektrické a vodovodné rozvody, ako spoločné časti a spoločné zariadenia objektu. Aj napriek skutočnosti, že až v roku 1999 bolo garáži v ich vlastníctve pridelené súpisné číslo, ani v súčasnosti netvorí zo stavebnotechnického hľadiska samostatnú garáž. Skutkový a právny stav vyplývajúci z citovaného rozhodnutia platil aj ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., t.j. od 1.9.1993, čo je pre súd podstatný skutkový a právny argument pre posúdenie nimi namietaným bezplatným vecným bremenom práva stavby v ich prospech, ktoré vzniklo k stavbe v ich vlastníctve ako súčasti súboru hromadných garáží-objekt č. XX, ktoré vyplývalo z právneho a užívacieho stavu podľa Rozhodnutia, č.k. Výst. XXXX/XX-XXX a družstevného užívania jednotlivých objektov a príslušenstva (elektrina, voda, cesty) ku dňu účinnosti zákona. S poukazom na § 215 ods. 1 C.s.p. je sporné na základe akých dôkazných prostriedkov dospel prvoinštančný súd k záveru uvedenom v bode 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že stavba garáže má charakter samostatne stojacej garáže. Predložili Rozhodnutie, č.k. Výst. XXXX/XX-XXX, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ide o komplex hromadných garáží, ktoré sú stavebnotechnicky spojené, majú spoločné zariadenia a spoločné časti. Skutkové poznatky na základe ktorých súd prvej inštancie rozhodoval nevyplynuli z dokazovania, jeho postup bol v tejto časti arbitrárny a rozhodnutie je nepreskúmateľné. S poukazom na uvedené, v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie zo dňa 19.1.2012, sp.zn. 2 Cdo 71/2010) a názory právnej teórie citovanej v bode 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku; garáž v ich vlastníctve spĺňa podmienky podľa § 24 ods. 1 veta druhá a § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. z čoho vyplýva vecné bremeno práva stavby na pozemku parcela č. XX, parcela P., o výmere XX m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XX, katastrálne územie J. C.. Ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. bola garáž súčasťou objektu hromadných garáží č. XX, ktoré v zmysle ustálenej judikatúry podliehajú právnej úprave bytového zákona (§ 24 ods. 1 veta druhá). Z uvedeného v spojení s § 23 ods. 5 bytového zákona vyplýva, že právo stavby k predmetným pozemkom ku dňu účinnosti zákona vzniklo a existuje dodnes. Vecné bremeno práva stavby vzniklo ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. Nadobudli garáž do vlastníctva od Stavebného bytového družstva Bratislava IV na základe kúpnej zmluvy uzavretej až dňa 9.12.2003, vrátane zákonného vecného bremena práva stavby. Žalobca do troch rokov od účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. neuplatnil právo na odplatu za vecné bremeno, a preto v súlade s ustálenou judikatúrou ide o bezodplatné vecné bremeno, z dôvodu ktorého je žaloba nedôvodná. Ďalej žalovaní v I., II. rade v odvolaní uviedli, že namietali, že žaloba je v rozpore s dobrými mravmi, keďže si predmetný nárok žalobca neuplatňoval po dobu viac ako 40 rokov od nich, ani ich právnych predchodcov. Prvoinštančný súd sa s uvedenou argumentáciou podstatnou pre posúdenie žalovaného nároku nevysporiadal. Žalobca previedol ním vybudované garáže na ich právneho predchodcu, Stavebné bytové družstvo Bratislava IV bez toho, aby uplatňoval voči nemu od roku 1972 nájomné za pozemky na ktorých bol objekt hromadných garáží č. XX s príslušenstvom postavený a užívaný. Následne žalobca neuplatňoval dĺžne nájomné od roku 2004 ani od nich po dobu vyše 10 rokov. Predmetom žaloby je dlhodobo neuplatňované právo, ktoré vo svojom dôsledku má obmedziť ich vlastnícke právo, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovanou aj Ústavným súdom Slovenskej republiky a Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Poukázali na čl. 1 Dodatkového protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na to, že žalobca nemôže legitímne očakávať, že dlhodobo neuplatňované právo by v súčasnosti mohlo byť oživené cestou všeobecného súdnictva (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Kopecký proti Slovenskej republike, rozsudok zo dňa 28.9.2004 č. 44912/98; Janter proti Slovenskej
republike, rozsudok zo dňa 4.3.2003 č. 39050/97; Malhous proti Českej republike, rozsudok zo dňa 13.12.2000 č. 33071/96; Gratzinger a Gratzingerová proti Českej republike, rozsudok zo dňa 10.7.2002 č. 39794/98 a iné). Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.
5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných v I., II. rade nevyjadril, odvolanie nepodal.
6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných v I., II. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. decembra 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalovaných v I., II. rade, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani samy odvolatelia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.
9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaní v I., II. rade sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobcu, keď užívali jeho pozemok parcelu registra „C“ č. XX o výmere XX m2, zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúci sa v Bratislave, na N. ulici, katastrálne územie J. C., zapísaný na liste vlastníctva č. XX, na ktorom stojí ich garáž, súpisné č. XXXX, zapísaná na liste vlastníctva XXXX, bez právneho dôvodu v období od X.X.XXXX do 31.12.2016. Nakoľko obohatenie žalovaných v I., II. rade spočívalo v plnení, ktoré nie je možné vydať, súd prvej inštancie správne uložil žalovaným v I., II. rade zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu, ktorá zodpovedá obvyklému nájomnému za užívanie obdobného pozemku vo vlastníctve žalobcu v danom čase a lokalite, t.j. v sume 9,- €/m2/rok, čo predstavuje za žalované obdobie žalovanú sumu vo výške 142,50 €. Žalovaní v I., II. rade vo svojom odvolaní nespochybnili uvedené závery prvoinštančného súdu, a to že sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobcu, ani výšku úhrady za užívanie pozemku žalobu, namietli iba, že Primátor Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy nemá kompetenciu rozhodovať o výške nájmu. S uvedenou odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil, pretože do právomoci Primátora hlavného mesta SR Bratislavy patrí aj rozhodovanie vo všetkých veciach správy hlavného mesta, ktoré nie sú zákonom alebo štatútom hlavného mesta vyhradené mestskému zastupiteľstvu. Žalobca výšku nájomného za užívanie jeho pozemku žalovanými v I., II. rade pozemku preukázal Rozhodnutím č. 33/2015 zo dňa 16.12.2015 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky, ktoré ako všeobecne záväzný normatívny akt, správne prvoinštančný súd použil ako dôkazný prostriedok. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaným v I., II. rade bol zaslaný list žalobcu zo dňa 16.11.2015 týkajúci sa užívania predmetného pozemku, v ktorom boli zároveň vyzvaní na úhradu za jeho užívanie s poukazom na Rozhodnutie č. 28/2011 Primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, pričom žalovaní v I., II. rade nenamietali rozhodnutie primátora, ani výšku stanoveného nájomného.
10. K tvrdeniam žalovaných v I., II. rade v odvolaní, že prvoinštančný súd v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní v civilnom sporovom konaní aplikoval nesprávne ustanovenia § 153 ods. 2 C.s.p., čím ich dostal do jasne procesne nevýhodnejšej situácie, odvolací súd uvádza, že predmetné konanie sa začalo už za účinnosti Civilného sporového poriadku. To, že žalovaní v I., II. rade predložili listinné dôkazy na pojednávaní konanom dňa 19.6.2018 (rozhodnutie z roku 1972, kúpna zmluva zo dňa 9.12.2003, rozhodnutie predstavenstva SBD o výmene garáže, žiadosť o prevedie zápisu do katastra nehnuteľností, geometrický plán, výpis z listu vlastníctva; č.l. XX až 100 spisu), ktorých dokazovanie prvoinštančný súd nevykonal (na tomto aj rozhodol napadnutým rozsudkom) čítaním, resp. oznámením ich obsahu s poukazom na ustanovenie § 204 C.s.p., nie je porušením práva na spravodlivý proces. V ustanovení § 153 C.s.p. je upravená sudcovská koncentrácia konania. Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Koncentrácia tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku (čl. 10 Cs.p.). Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, súd nemusí (fakultatívne) na ne prihliadnuť, pričom Civilný sporový poriadok demonštratívnym výpočtom uvádza, že môže ísť napríklad o situáciu, ak by prihliadnutie na tieto prostriedky vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Práve z tohto dôvodu je súd povinný poučiť v prípadoch podľa § 167 ods.3, ods. 4 C.s.p. o sudcovskej koncentrácii konania. V prípade, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany z dôvodu aplikácie sudcovskej koncentrácie konania neprihliadol, musí to uviesť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, ak súd neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určenom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom ustanovených podmienok procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Koncentrácia konania má za následok osobitné procesnoprávne sankcie v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu za to, že strana porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškania procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Ustanovenie § 153 C.s.p. o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v čl.5 C.s.p., podľa ktorého môže súd v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní a zároveň ustanovuje právnu povinnosť a sankciu za jej porušenie. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. V prípade porušenia tejto povinnosti môže nastúpiť sankcia predpokladaná v ustanovení § 153 ods. 1, ods. 2 C.s.p. prípadne aj iné právne následky. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Neaplikuje sa, ak osobitná úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Lex specialis k § 153 ods. 1 veta druhá C.s.p. je v označenom zmysle ustanovenie § 167 C.s.p. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 2, ods. 4) a prostriedky procesného útoku, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 3) sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167 C.s.p. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť veci) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať
potrebu tvrdiť určité skutočnosti). Ustanovenie § 160 C.s.p. upravuje všeobecnú poučovaciu povinnosť súdu. Zakotvenie poučovacej povinnosti vyplýva z ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý súdy proces so zreteľom na rovnosť zbraní. Poučenie sa týka len poučenia o procesných právach a povinnostiach strán sporu. Súd je povinný poučiť strany o tom, aké práva im priznávajú a aké povinnosti im ukladajú procesné predpisy, ako je potrebné nimi zamýšľané procesné úkony vykonať, aby sledovali procesné účinky, príp. ako je potrebné odstrániť vady už vykonaných procesných úkonov, aké právne následky sú spojené s prevedenými procesnými úkonmi a ako je potrebné splniť procesnú povinnosť zo zákona alebo z rozhodnutia súdu. Súd neposkytuje poučenie o všetkých procesných právach a povinnostiach strán sporu, ale len v rozsahu stanovenom zákonom. Ustanovenie § 160 C.s.p. predstavuje generálnu klauzulu a jednotlivé samostatné ustanovenia sú jej premietnutím. Tieto konkrétne ustanovenia tak vymedzujú rozsah a spôsob poučenia tak, aby sudca vedel, o čom a ako má v konkrétnej procesnej situácii poučiť. Civilný sporový poriadok rozsah poučovacej povinnosti súdu minimalizuje a limituje rozsah poučovacej povinnosti súdu na tie procesné práv a povinností, pri ktorých to ustanovuje zákon. Súd by mal poskytovať poučenie náležite konkrétne a vždy o tých procesných právach a povinnostiach, keď je to vzhľadom na stav konania potrebné. Súd nepoučuje strany o procesných právach a povinnostiach v rozsahu uvedenom v Civilnom sporovom poriadku (§ 160 ods. 1) a o práve zvoliť si zástupcu alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2), ak je stranou fyzická osoba zastúpená advokátom. Pokiaľ je splnená na strane sporu niektorá z vyššie uvedených podmienok, vychádza sa z prejudiciality, že jeho právo na princíp rovnosti zbraní je zachované, nakoľko je tu splnený kvalifikačný predpoklad o vedomosti znalosti procesných práva povinností. V tomto prípade sa preto mandukačná povinnosť súdu nevyžaduje.
11. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca podal žalobu na súd dňa 22.3.2017, t.j. za účinnosti Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.5.2017, č.k. 40 C 15/2017-24, vyzval žalovaných v I., II. rade na vyjadrenie k žalobe v lehote 15 dní od doručenia uznesenia v zmysle § 167 ods. 2 C.s.p., pričom k uzneseniu boli pripojené poučenia o procesných právach a povinnostiach strán sporu podľa § 160 C.s.p., medzi ktorými bolo aj poučenie o prostriedkoch procesného útoku, procesnej obrany a koncentrácie konania. Žalovaní v I., II. rade sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k žalobe vyjadrili písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.6.2017, ale žiadne dôkazy nepredložili, ani nenavrhli vykonanie dôkazov, resp. nepožiadali súd o poskytnutie lehoty na predloženie dôkazov. Opätovne boli žalovaní v I., II. rade vyzvaní, okrem iného, na označenie dôkazov na preukázanie ich tvrdení uznesením prvoinštančného súdu zo dňa 24.7.2017, č.k. 40 C 15/2017-34, v lehote 10 dní od doručenia uznesenia s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať, avšak ani na túto výzvu nereagovali (vo vyjadrení zo dňa 3.8.2017 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 12.7.2017). Žalovaní v I., II. rade predložili dôkazy až na pojednávaní, na tieto dôkazy správne prvoinštančný súd neprihliadol, pretože nedodržali uvedené lehoty na predloženie dôkazov, pričom im v predkladaní a navrhovaní dôkazov na preukazovanie svojich tvrdení nič nebránilo a od podania svojho písomného vyjadrenia k žalobe (dňa 14.6.2017, č.l. 26 spisu) do pojednávania vo veci samej (dňa 19.6.2018) mali dostatok času na predloženie alebo navrhnutie dôkazov. U žalovaných v I., II. rade tak nedošlo k uplatneniu ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania súdom prvej inštancie v ich neprospech, v ich prípade ide o zodpovednosť za ich procesnú nečinnosť, ktorá v spojení s nehospodárnosťou vykonania takto navrhnutých dôkazov v nijakom smere nemôže vyústiť do porušenia ich práva na spravodlivý proces.
12. Z dôvodov uvedených v bode 10. a 11. odôvodnenia tohto rozsudku, preto odvolací súd nepovažoval za dôvodný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p. vymedzený odvolateľmi, t.j. že im súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľov, čím by im bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré im zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem procesný postup bol vysvetlený už
vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republike tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila žalovaným v I., II. rade realizáciu ich procesných práv, ktorá by im zmarila možnosť ich aktívnej účasti na konaní.
13. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaných v I., II. rade v odvolaní, že súd prvej inštancie vykonal bez návrhu dôkaz týkajúci sa primeranosti výšky nájomného vyplývajúceho z rozhodnutia Primátora č. 33/2012, a to inzercie uvedenej na internete za garážové miesto v J. C., pretože túto inzerciu nepoužil prvoinštančný súd ako dôkaz, ale iba na podporu svojej argumentácie poukázal na túto inzerciu ohľadne výšky nájomného, ktorú majú platiť žalovaní v I., II. rade na základe uvedeného rozhodnutia, a ktoré sa obvykle platí za obdobné garážové miesto v rovnakej lokalite.
14. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou žalovaných v I., II. rade uvednou v odvolaní, že garáž v ich vlastníctve spĺňa podmienky uvedené v ustanoveniach § 24 ods. 1 veta druhá a § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., pretože tak ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, predmetná garáž nie je budovou podľa § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorá by zakladala žalovaným v I., II. rade k pozemku pod garážou právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 23 ods. 5 uvedeného zákona, s ktorým zdôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na dôkazy, na ktoré žalovaní v I., II. rade poukazovali v odvolaní v súvislosti s uvedenou ich argumentáciou, nemohol odvolací súd prihliadnuť, pretože tieto dôkazy nepredložili včas (body 10. a 11. odôvodnenia tohto rozsudku).
15. Ani odvolacia námietka žalovaných v I., II. rade, že žaloba je v rozpore s dobrými mravmi, keďže si žalobca neuplatňoval dlžné nájomné od roku 2004 od nich, ani ich právnych predchodcov, nie je dôvodná, pretože žalobca ako vlastník pozemku má právo požadovať náhradu za jeho užívanie bez právneho dôvodu kedykoľvek. V danom prípade si túto náhradu uplatňuje iba za dva roky spätne od doručenia výzvy žalovaným v I., II. na zaplatenie zo dňa 8.2.2017, pričom už listom zo dňa 16.11.2015 oznamoval žalovaným v I., II. rade, že užívajú jeho pozemok bez právneho titulu.
16. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaných v I., II. rade v odvolaní, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nepreskúmateľný v niektorých častiach, pretože súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, ako sa vyjadrili žalovaní v I., II. rade. Prvoinštančný súd jasne a stručne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považuje preukázané, ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Odvolací súd dodáva, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
17. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané žalovanými v I., II. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
18. Pokiaľ žalovaní v I., II. rade v odvolaní namietli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
19. Žalovaní v I., II. rade podali odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku o náhrade trov konania, pričom odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnili. Odvolací súd aj napriek tomu ale zmenil (§ 388 C.s.p.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým priznal žalovaným v I., II. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % tak, že im priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % z dôvodu, že v danom prípade ide o ich nerozlučné spoločenstvo a žalovaní v I., II. rade by bez tohto určenia nevedeli v akom rozsahu majú zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.
20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva voči žalovaným v I., II. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).