Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-261-2018.pdf
PDF · 94.76 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/261/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, v právnej veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Mýtna 48, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: I. H., nar. X. N. XXXX, bytom T. XX/ XX, E., o zaplatenie 198 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 7. augusta 2018 č. k. 30C/271/2016-69, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1, § 489, § 524 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo len „O. z.“), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník“ alebo len „Obch. z.“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, c/, d/, § 3 ods. 3 písm. i/, § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoSÚ“), § 132, § 215 ods. 1, § 217 ods. 1 veta prvá, § 297 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa (pôvodne Consumer Finance Holding, a.s.) sa žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia 198 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom riadneho nesplácania pôžičky, poskytnutej žalovanému na základe zmluvy uzavretej medzi Consumer Finance Holding, a.s. a žalovaným dňa 2.8.2012. Súd prvej inštancie (postupom bez nariadenia pojednávania) dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaný uzatvorili dňa 2.8.2012 zmluvu o pôžičke č. 3580338715, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá bezúročná pôžička na kúpu tovaru (Samsung Galaxy mini 2) vo výške 198 eur s akontáciou 2 eurá. Žalovaný sa zaviazal pôžičku splatiť v 18 pravidelných mesačných splátkach po 11 eur do marca 2014. Listom zo dňa 26.6.2013 právna predchodkyňa žalobkyne vyzvala žalovaného k bezodkladnej úhrade všetkých splátok jednorazovo v sume 180,51 eur. V priebehu konania došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu, čo bolo žalovanému oznámené listom z 30.9.2016. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v konaní síce preukázala existenciu písomnej zmluvy o pôžičke, avšak na preukázanie skutkových tvrdení o platbách žalovaného neoznačila žiadne dôkazy, ktoré by mal súd v konaní vykonať a na základe ktorých by bolo možné posúdiť i zákonnosť postupu pri predčasnej splatnosti pôžičky. Prehľad splátok a úhrad nebol podľa názoru súdu prvej inštancie dostatočným objektívnym dôkazom o platbách žalovaného. Žalobkyňa k podanej žalobe nepredložila relevantné dôkazy nevyhnutné k posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku a teda neuniesla dôkazné bremeno ohľadne skutočností tvrdených v žalobe. Pre neunesenie dôkazného bremena súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1 CSP, vecne úspechom žalovaného v plnom rozsahu (nezistiac dôvody hodné osobitného zreteľa). Nakoľko však žalovanému žiadne trovy nevznikli, nebola mu náhrada trov konania priznaná.
2. Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe. Dôvodila, že odvolanie podáva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Uviedla, že k zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadom skutočností tvrdených v žalobe. Skutočnosti ohľadom výšky poskytnutého úveru, formy splácania a predčasného zosplatnenia úveru, tvrdené pôvodnou žalobkyňou v žalobe z dôvodu nesplácania úveru, bolo potrebné považovať za nesporné, pretože žalovaný bol v konaní pasívny, nič nerozporoval. V žalobe bolo tvrdené, že žalovaný nepoukázal žiadne plnenie, preto si žalobkyňa uplatňuje vrátenie sumy nesplateného úveru. Súd prvej inštancie postupoval v rozpore s CSP.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na neunesení dôkazného bremena ohľadne skutočností tvrdených v žalobe.
6. Súd prvej inštancie verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania dňa 7.8.2018 (§ 219 ods. 1 a 3 CSP) s odkazom na § 297 písm. b/ CSP (osobitné ustanovenia o pojednávaní v spotrebiteľských sporoch).
7. V predmetnej veci bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu významné vyriešiť si najskôr tú procesnoprávnu otázku, či súd prvej inštancie mohol podľa § 177 ods. 2 písm. a/ resp. § 297 písm. b/ CSP vo veci samej rozhodnúť bez nariadenia pojednávania za situácie, keď podľa neho žalobkyňou neboli predloženými listinnými dôkazmi preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti a súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie vo veci na závere o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou.
8. Podľa § 177 ods. 1 a 2 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.
9. Na prejednanie veci samej sa v zásade nariaďuje pojednávanie. Ustanovenie v odseku 2 upravuje prípady, kedy pojednávanie nie je potrebné nariaďovať. Ide tu o vyjadrenie fakultatívnosti nariadenia pojednávania a je na rozhodnutí súdu, či aj v prípade, ak je naplnený niektorý z dôvodov predpokladaných v odseku 2 pre nenariadenie pojednávania, pojednávanie nariadi. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak sú kumulatívne splnené predpoklady uvedené v odseku 2 písm. a/, a teda ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a zároveň hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur. Ak sú splnené podmienky podľa odseku 2 písm. a/, nie je potrebné nariadiť pojednávanie, pretože súd rozhoduje na základe nesporných tvrdení strán a pôjde len o právne posúdenie sporu.
10. Podľa § 297 písm. b/ CSP súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
11. Formulácia § 297 písm. b/ CSP korešponduje s formuláciou § 177 ods. 2 písm. a/ CSP. Ich spoločnými znakmi sú jednoduché právne posúdenie veci, nespornosť skutkových tvrdení strán a bagateľný cenzus (ktorého výška je však rozdielna). Cieľom prvých dvoch znakov je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednať argumenty strán týkajúce sa právneho posúdenia sporu.
12. V zmysle § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 (prednesy strán na pojednávaní) súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
13. Ak ustanovenia § 177 ods. 2 písm. a/ a § 297 písm. b/ CSP upravujú podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadrujú tým nielen požiadavku, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení strán resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 CSP), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými resp. nespornými tvrdeniami strán a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude (aj) neunesenie dôkazného bremena (tak ako je tomu v danom prípade).
14. Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa § 177 ods. 2 písm. a/ resp. § 297 písm. b/ CSP (ako to bolo v danom prípade) vždy nariadiť pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle citovaného § 181 ods. 2 CSP a informovať strany o rozsahu sporných a nesporných skutočností a o rozsahu dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné. Postup súdu totiž musí byť pre strany predvídateľný a transparentný.
15. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval, ale namiesto vykonania dokazovania meritórne rozhodol, odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, a to vykonávať procesné úkony v rámci dokazovania a realizovať tak svoje právo na súdnu ochranu, garantované článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.).
16. Ak žalobkyňa uplatňovala právo na peňažné plnenie, ktoré nevyplývalo z tvrdení obsiahnutých v žalobe a z listinných dôkazov pripojených k žalobe, nebolo možné žalobkyňu sankcionovať zamietnutím žaloby bez nariadenia pojednávania.
17. Splnenie povinnosti tvrdenia ako i unesenie dôkazného bremena sa neviaže výlučne na žalobu a k nej pripojené listinné dôkazy. Ak žaloba obsahovala zákonom stanovené náležitosti (ak by išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán boli nesporné a hodnota sporu zodpovedala zákonnému limitu) o veci bolo možné rozhodnúť len na základe listinných dôkazov, teda ak z nich vyplynul tvrdený skutkový stav a právne posúdenie, ktoré by súd mohol vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci.
18. Z koncepcie ustanovenia § 177 ods. 2 písm. a/ a § 297 písm. b/ CSP vyplývalo, že zákonodarca chcel zjednodušiť procesný postup súdu vo veciach, v ktorých žalobe vyhovie spravidla v celom rozsahu. Bolo by v rozpore s účelom a princípmi CSP zamietať žalobu bez nariadenia pojednávania v prípadoch, ak tvrdený skutkový stav je možné preukázať vykonaním dokazovania na pojednávaní. Preto ak súd dospel k záveru, po splnení formálnych predpokladov na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, že tvrdený skutkový stav v danom štádiu konania nie je možné vziať za základ rozhodnutia, pretože vyžaduje ďalšie dokazovanie, mal nariadiť pojednávanie.
19. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Všeobecný súd je tak povinný na všetky procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. februára 2015 sp. zn. II. ÚS 85/2015).
20. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
23. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
24. Porušením práva na spravodlivý proces je možné podľa odvolacieho súdu chápať i taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.
25. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznával Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2010 sp. zn. 4 Cdo 96/2010).
26. S poukazom na vyššie uvedené je potom potrebné konštatovať, že ak súd prvej inštancie vo veci vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b/ CSP, nepostupoval v zmysle § 181 ods. 2 CSP (neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci), znemožnil žalobkyni realizáciu procesných práv pre ďalší jej procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie jej priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane subjektívnych práv a oprávnených záujmov, keď jej žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.
27. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP preto odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobkyni), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné v konaní pred odvolacím súdom napraviť (odvolacie konanie nenahrádza konanie pred súdom prvej inštancie).
28. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, umožniť stranám v konaní, teda aj žalobkyni, v súlade s procesnými pravidlami preukázať jej
nárok. Pokiaľ ide o doručovanie listín, odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júla 2019 sp. zn. 7 Cdo 51/2019. Pri vykonaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať aj zásadu predvídateľnosti postupu súdu.
29. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
30. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
31. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.