Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-99-2019.pdf
PDF · 150.04 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/99/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu ST ENERGY s.r.o., so sídlom Košice, Rozvojová 2, IČO: 45 318 212, zast. advokátskou kanceláriou KRAL PARTNERS s.r.o., so sídlom Košice, Kukučínova 7, IČO: 47 244 143, proti žalovanému Mestu Košice, so sídlom Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 339.345 € s prísl., o odvolaní strán sporu proti rozsudku 42C/334/2016 z 8.10.2018 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.
Zastavuje odvolacie konanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
Priznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 224.000 €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 24. 349 € od 10.12.2016 do zaplatenia a zo sumy 199.651 € od 4.7.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 32 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia v sume 246.000 € s prísl. z titulu hodnoty nájmu za roky 2013 a 2014 na tom skutkovom základe, že nehnuteľnosti vlastnícky patriace žalobcovi bez jeho súhlasu a bez právneho dôvodu užíva žalovaný. V priebehu konania žalobca na pojednávaní konanom dňa 3.7.2017 žiadal pripustiť zmenu petitu žalobného návrhu tak, že sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29.9.2014 do 29.9.2016 v sume 246.000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 22.1.2016 do zaplatenia a za obdobie od 30.9.2016 do 3.7.2017 v sume 93.345 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 3.7.2017 do zaplatenia. Súd uznesením 42C/334/2016-126 z 5.9.2017 zmenu žaloby pripustil.
3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností na Okresnom úrade v Košiciach, katastrálnom odbore, na LV č. XXXXX, okres Košice II, obec Košice - Západ, katastrálne územie Terasa a to v celosti spolu o výmere 25149 m2. Napriek tomu, že v katastri nehnuteľností sú uvedené nehnuteľnosti (pozemky) vedené ako zastavané plochy a nádvoria, v územnom pláne hospodárstva - sídelnej aglomerácie sú uvádzané parcely definované ako verejná zeleň a sú súčasťou lokality L. háj, ktorá je definovaná v Miestnom územnom systéme ekologickej stability ako mestské biocentrum regionálneho významu. Žalobca tvrdil, že v dôsledku územného plánu Mesta Košice a užívaním predmetných nehnuteľností žalovaným ako verejná zeleň, nemôže realizovať svoje vlastnícke právo a disponovať so svojím majetkom, teda nemôže vec riadne
užívať a brať z nej úžitky. Týmto užívaním vznikol medzi žalobcom a žalovaným vzťah bezdôvodného obohatenia. Žalobca podaním zo dňa 18.1.2016 vyzval žalovaného na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, na ktoré tento neodpovedal. Žalobca má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške všeobecnej (trhovej) hodnoty nájomného za nájom obdobných pozemkov v danom čase a mieste. Znaleckým posudkom č. 151/2016 zo dňa 28.9.2016 znalca Ing. Jána Moravského bola určená hodnota nájmu ročne vo výške 123.000 €.
4. Po vykonaní dokazovania súd ustálil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX, pre okres Košice II, obec Košice - Západ, katastrálne územie Terasa a to pozemkov registra „C“ - parcela č. XXXX/X, o výmere 16103 m2, zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX/ X, o výmere 1031 m2, zastavané plochy a nádvoria - parcela č. XXXX/X, o výmere 1274 m2, zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX/X, o výmere 1344 m2, zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX/X, o výmere 993 m2, zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX/XX, o výmere 1058 m2, zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX/XX, o výmere 1157m2, zastavané plochy a nádvoria - parcela č. XXXX/XX, o výmere 2189 m2, zastavané plochy a nádvoria, výmera pozemkov spolu je 25149 m2. Pozemky nadobudol dobrovoľnou dražbou, ktorej priebeh bol osvedčený Notárskou zápisnicou N 716/2012 o priebehu opakovanej dobrovoľnej dražby. Z oznámenia Magistrátu Mesta Košice zo dňa 8.4.2015 súd zistil, že predmetné parcely sú v Územnom pláne hospodársko-sídelnej aglomerácie definované ako verejná zeleň, sú súčasťou lokality L. háj, ktorá je definovaná ako mestské biocentrum regionálneho významu. L. háj bol vyhodnotený ako jedna z mála relevantných plôch, ktorá poskytuje účinné útočisko pred horúčavami. Podrobnejšie regulatívy Územný plán v tejto lokalite neurčuje, územie je vedené ako stabilizované, parcely nie sú určené na výstavbu. Územie je intenzívne zarastené stromami a má sa využiť pre rekreáciu a oddych v zeleni. Predpokladá sa možnosť výstavby doplnkových objektov, ako sú ihriská, altánky, fitnes prvky a podobne, ale len v takej miere, aby sa nezmenil existujúci charakter lokality.
5. Žalovaný v súvislosti s charakterom pozemkov uviedol, že ide o les, poukazoval na názov „L. lesík“, na reálne užívania lokality, jej charakter a z historické súvislosti. Na podporu svojich úvah o tom, že ide o lesný pozemok predložil Rozhodnutie Ministerstva lesného a vodného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky č. 6776/85-217/162K-L z 21.1.1987, ktorým tento ústredný orgán štátnej správy príslušný v rozhodovaní podľa § 4 ods. 2 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch a § 28 ods. 1 písm. d) zákona SNR č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a Štátnej správe lesného hospodárstva trvale vyňal lesné pozemky v kat. území Košice - Západ pre zriadenie parkovej zelene z lesného pôdneho fondu o celkovej výmere 114245 hektára. K realizácii výroku tohto rozhodnutia uložil, okrem iného, Záhradníckemu a Sadovníckemu podniku Mesta Košíc uhradiť náhradu škôd v zmysle metodických pokynov MLVH č. 8/1968 a náhradu za ponechané porasty a tiež ukončiť majetkoprávne vysporiadanie pozemkov. Žalovaný z citovaného rozhodnutia vyvodil záver, že tieto pozemky boli lesnými pozemkami v čase rozhodovania a sú nimi aj doteraz, lebo: 1/ na rozhodnutí nie je vyznačená právoplatnosť, 2/ aj keby rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vyňatie do dnešnej doby netrvá. Podľa názoru súdu tieto závery sú v priamom rozpore s obsahom citovaného rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR, ide opäť iba o ničím nepodložené úvahy žalovaného typu „čo by mohlo byť, keby....“ Z citovaného rozhodnutia totiž bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že ním došlo k vyňatiu dotknutých pozemkov (ktorých konkretizácia bola uvedená v prílohe č. 1 tvoriacej súčasť tohto rozhodnutia) z lesného pôdneho fondu a išlo o vyňatie trvalé. Ak predložené vyhotovenie rozhodnutia nie je opatrené doložkou právoplatnosti, neznamená to, že právoplatnosť nenadobudlo. Je evidentné, že už od roku 1987 bolo dotknuté územie plánované pre zriadenie parkovej zelene (takýto charakter si zachovalo dodnes a takto je aj vedené v Územnom pláne) a že už v tomto roku bolo uložené podniku mesta Košice ukončiť majetkoprávne vysporiadanie pozemkov (k čomu nedošlo ani doposiaľ). Tvrdenia žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zápisu na liste vlastníctva. Ide o názor žalovaného vychádzajúci z okolností, ktoré nemájú žiadne právne následky. Je to iba jeho úvaha vychádzajúca z takých hľadísk, ako je pomenovanie a súčasné využitie, ktoré sami o sebe nie sú spôsobilé zmeniť charakter pozemku rozdielne od jeho zápisu na liste vlastníctva.
6. Súd aplikoval na posudzovanú vec ust. § 451 ods. 1, 2, § 456, § 107 ods. 1, 2, § 563, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vychádzajúc pri posudzovaní charakteru predmetných pozemkov z ich klasifikácie na liste vlastníctva, kde sú vedené ako zastavené plochy a nádvoria, pretože takýto zápis je záväzný, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. Námietky žalovaného vyhodnotil ako nespôsobilé spochybniť charakter predmetných pozemkov ako zastavané plochy a
nádvoria tak, ako sú tieto vedené na liste vlastníctva. V tejto súvislosti súd poukázal na popis pozemkov v znaleckom posudku č. 17/2018, podľa ktorého ide o pozemky, ktoré sú na predmetnom LV č. XXXXX zapísané ako zastavané plochy nachádzajúce sa v zastavanom území mesta medzi zónou KBV a začínajúcou zástavbou IBV ako zelený pás zarastený listnatým porastom, tiahnuci sa severo-južným smerom z J. na K. ulicu v Košiciach. Na predloženom LV č. XXXXX sú parcely vedené ako parcely registra „C“, ktorý charakter je právne záväzný. Využiteľnosť z hľadiska vyjadrenia Mesta Košice je len ako verejná zeleň, teda jednoúčelovosť využitia pozemku, čo je v značnej miere obmedzujúcim faktorom. Konštatoval nespornosť výlučného vlastníctva žalobcu nehnuteľností vedených na LV XXXXX pre k.ú. Terasa o celkovej výmere 25149 m2, nachádzajúcich sa v lokalite L. háj. Podľa územného plánu je na predmetných pozemkoch evidovaná verejná zeleň a v strategickom dokumente Mesta Košice Miestny územný systém ekologickej stability, je táto lokalita špecifikovaná ako mestské biocentrum regionálneho významu. Podľa názoru súdu využívaním citovaných pozemkov vo verejnom záujme, formou verejnej zelene, bolo získané na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie. Tieto pozemky boli užívané bez akéhokoľvek právneho titulu, nakoľko so žalobcom ako vlastníkom pozemkov nebola uzavretá žiadna zmluva, ktorá by žalovaného oprávňovala pozemky uvedeným spôsobom užívať. Pri posudzovaní pasívnej legitimácie na strane žalovaného súd vychádzal z jeho postavenia ako samostatného územného samosprávneho a správneho celku SR, združujúceho osoby, ktoré majú na jeho území trvalý pobyt. Základnou úlohou obce je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Podľa ust. § 4 ods. 3 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec o.i. zabezpečuje verejnoprospešné služby, udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene. Ochrana životného prostredia, prírody a krajiny ako aj tvorba a uplatňovanie územných systémov ekologickej stability patrí teda medzi základné úlohy obce. Je preto správne, že obec takéto územia chráni a v rámci územného plánu nepripúšťa ich využitie na iné účely. Za situácie, kedy sú pozemky tvoriace súčasť verejnej zelene vo vlastníctve fyzickej osoby, je teda obec povinným subjektom v takto vzniknutom objektívnom stave obmedzenia súkromného vlastníctva. Preto je žalovaný povinný vydať žalobcovi náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva vo forme náhrady za bezdôvodné obohatenie. V súvislosti s posudzovaním pasívnej legitimácie žalovaného, súd odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 52/2009 z 31.1.2011, podľa ktorého „Verejné priestranstvá ako materiálny statok, sú jedným z možných predmetov verejného užívania, medzi ktoré patrí najmä voda, pozemné komunikácie, krajina, les, ovzdušie, niektoré druhy energií a kmitočtové spektrum. Aj keď vlastník má teoretické právo brániť sa všeobecnému užívaniu svojho majetku, vyňatie priestorov vlastnených súkromnými subjektmi a spĺňajúcich zákonné znaky verejného priestranstva z verejnoprávneho režimu, by viedlo k podstatnému sťaženiu, či znemožneniu právnej regulácie spoločenských vzťahov, na ktoré má obec ako verejnoprávna korporácia verejný záujem. Tak je tomu preto, aby obec mohla plniť povinnosti vyplývajúce pre ňu zo zákona o obecnom zriadení (zákon č. 369/1990 Zb., § 4 ods. 3 písm. e), písm. f) a písm. g). Ak nie je v občianskoprávnej rovine upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva, zahŕňajúce aj len z časti pozemky vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane obce plnením bez právneho dôvodu.“
7. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania, súd konštatoval, že žalobou zo dňa 29.9.2016 bolo uplatňované bezdôvodné obohatenie za obdobie od 29.9.2014 do 31.12.2014, zmenou žaloby zo dňa 3.7.2017 bolo uplatňované bezdôvodné obohatenie za obdobie od 1.1.2015 do 3.7.2017. V prvom prípade by boli v objektívnej lehote premlčané nároky vzniknuté pred 29.9.2013 a v druhom prípade by boli premlčané nároky z bezdôvodného obohatenia vzniknuté pred 3.7.2014. K premlčaniu nároku v 3-ročnej objektívnej premlčacej lehote teda nedošlo. Pre zistenie začiatku subjektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúce, kedy žalobca získal vedomosť o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a že k takému bezdôvodnému obohateniu došlo. Žalobca sa stal vlastníkom predmetných pozemkov v roku 2012 a preukázateľne najneskôr dňa 18.1.2016 (deň vyhotovenia výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia) takúto vedomosť mal a má ju teda za celé nasledujúce (a tým aj žalované) obdobie. Subjektívna premlčacia lehota je 2-ročná, čo pri žalobe podanej dňa 29.9.2016 znamená, že premlčané sú nároky vzniknuté pred 29.9.2014, a tak nárok za obdobie od 29.9.2014 do 31.12.2014 nepodlieha premlčaniu v subjektívnej lehote. Po rozšírení žaloby dňa 3.7.2017 sú premlčané nároky vzniknuté pred 3.7.2015, preto v subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehote sú premlčané nároky za obdobie od 1.1.2015 do 2.7.2015 a v tejto časti bola námietka premlčania dôvodná. Žalobca má preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29.9.2014 do 31.12.2014, od 3.7.2015 do 31.12.2015, od 1.1.2016 do 31.12.2016 a od 1.1.2017 do 3.7.2017. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z finančného ocenenia prospechu, ktorý vznikol žalovanému užívaním veci. Majetkovým
vyjadrením tohto prospechu je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám obvykle vynakladaným v danom mieste a čase za užívanie obdobnej veci, spravidla formou nájmu, ktorú by nájomca bol za bežných okolností povinný plniť podľa platnej nájomnej zmluvy. Podľa znaleckého posudku č. 151/2016 z 28.9.2016 znalca Ing. E. H., predloženého žalobcom, všeobecná hodnota nájmu predmetných nehnuteľností bola 4,903 €/m2/rok. Tento znalec v ďalšom znaleckom posudku č. 102/2017 predloženom žalobcom, stanovil ku dňu 12.6.2017 všeobecnú hodnotu nájmu predmetných pozemkov v rovnakej výške 4,903 €/m2/rok. Podľa žalovaným predloženého znaleckého posudku č. 12/2017 znalca Ing. A. Z., všeobecná hodnota nájmu predmetných pozemkov bola 3,637 €/m2/rok. Súd za účelom odstránenia spornosti tejto otázky nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru Stavebníctvo odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností Ing. E. O., PhD., ktorý v znaleckom posudku č. 17/2018 určil obvyklú výšku nájomného predmetných nehnuteľností v sume 3,776 €/m2 za rok 2014, 3,877 €/m2 za rok 2015, 4,002 €/m2 za rok 2016 a 4,002 €/m2 za rok 2017. Pri zohľadnení rozlohy predmetných nehnuteľností a pri zohľadnení premlčaného obdobia je výška obvyklého nájomného za celé žalované obdobie suma spolu 224.000 €, ktorú súd žalobcovi priznal a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd uviedol, že strany sporu takto určenú výšku nájomného za obdobie od 29.9.2014 do 11.12.2014 a za obdobie od 3.7.2015 do 3.7.2017 nenamietali.
8. K argumentom žalovaného o rozpore nároku žalobcu s dobrými mravmi pre spôsob nadobudnutia nehnuteľností, keď žalovaný poukazoval na závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2011, súd konštatoval, že vo vzťahu k tejto konkrétne prejednávanej veci a vo vzťahu ku žalobcovi, žalovaný neuviedol žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by malo vyplývať jeho konanie proti dobrým mravom a žalovaný iba vo všeobecnosti poukazoval na okolnosti nadobudnutia nehnuteľností a na ich cenu. V tejto súvislosti súd vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca nehnuteľnosti nadobudol v opakovanej dobrovoľnej dražbe konanej dňa 12.11.2012, keď hodnota predmetu dražby bola zistená znaleckým posudkom a predmet dražby bol uvedený v Obchodnom vestníku tak, ako sú tieto uvedené v LV č. 15004 s označením registra, parcelného čísla, výmery, druhu pozemku: zastavané plochy a nádvoria a veľkosťou spoluvlastníckeho podielu. Opis predmetu dražby bol nasledovný: „Pozemky sa nachádzajú v obytno-rekreačnej zóne Krajského mesta Košice, v časti Košice - Západ, k.ú. Terasa vedľa J. ulice. Predmetná lokalita je okolitou výstavbou porovnateľná s bežným mestským sídliskom, v danom mieste sa z jednej strany nachádzajú bytové domy, na druhej strane prevláda výstavba rodinných domov, občianska vybavenosť a služby sú zodpovedajúce bežnému mestskému sídlisku, v blízkosti je budova Okresného úradu Košice II, školské areály, mestský park, ihriská, ďalšie administratívne a obchodné budovy.“ uviedol, že z okolností nadobudnutia nehnuteľností nemožno vyvodiť záver o konaní žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2011 nemožno bez ďalšieho aplikovať na uvedený prípad, lebo vychádzajú z odlišného skutkového stavu. Žalovaný pritom žiadnym spôsobom nešpecifikoval, aké konkrétne okolnosti v správaní sa žalobcu pri nadobúdaní pozemkov spôsobujú rozpor s dobrými mravmi, preto v tomto smere neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani povinnosť tvrdenia. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca mal o stave a charaktere pozemkov vedomosť už pri ich nadobúdaní a že jeho úmyslom nebolo užívanie pozemkov ale následné získanie majetkového prospechu, bolo jeho povinnosťou toto aj preukázať. Žalovaný však v tomto smere iba poukazoval na spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti a jeho cenu, z ktorých okolností (z dobrovoľnej dražby a sumy najnižšieho podania) nie je možné podľa názoru súdu konanie žalobcu contra bonos mores vyvodiť.
9. Pri stanovení počiatku omeškania súd vychádzal z toho, že žalovaný bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi prvý deň potom, čo ho na jeho vydanie vyzval. Žalobca v konaní predložil výzvu zo dňa 18.1.2016 na vydanie bezdôvodného obohatenia za roky 2013 a 2014, v konaní však nebolo preukázané jej doručenie žalovanému. Preto súd za prvú kvalifikovanú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval žalobu, ktorá bola doručená žalovanému dňa 9.12.2016. Nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou za rok 2014 t.j. s úhradou sumy 24.349 €. Počiatok omeškania s úhradou zostávajúcej sumy 199.651 € nastal dňa 6.7.2017, t.j. nasledujúcim dňom po rozšírení žaloby aj o obdobie rokov 2015, 2016 a 2017. Súd preto priznal žalobcovi úroky z omeškania tak, ako je to uvedené v bode 1. tohto odôvodnenia a v prevyšujúcej časti úrok z omeškania zamietol.
10. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomerov jej úspechu vo veci. V prejednávanom prípade sa žalobca domáha zaplatenia sumy spolu 339.345 € a úspešný bol v časti 224. 000 €, v ktorej súd jeho žalobe vyhovel. Toto predstavuje 66 % úspechu žalobcu v spore. Na druhej strane bol žalovaný úspešný v časti, v ktorej súd
žalobu zamietol, čo predstavuje 34 % úspechu v spore. Pri porovnaní úspešnosti sporových strán má tak úspešnejší žalobca nárok na náhradu trov konania v rozsahu 32 %, čo zodpovedá rozdielu úspechu žalobcu s úspechom žalovaného.
11. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním obe strany sporu. Žalobca svoje odvolanie vzal späť v celom rozsahu dňa 17.3.2020.
12. Podľa § 369 ods. 1, 2 CSP dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Podľa § 369 ods. 3 CSP ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
13. Pokiaľ po podaní odvolania strana sporu (odvolateľ) doručí súdu podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že ide o späťvzatie odvolania, odvolací súd je oprávnený skúmať len to, či z hľadiska obsahu ide skutočne o späťvzatie odvolania a či tento prejav vôle urobila strana, ktorá podala odvolanie. Ak sú tieto podmienky splnené, musí byť odvolacie konanie zastavené. Žalobca nepochybným prejavom vzal podané odvolanie späť, preto odvolací súd podľa § 369 ods. 3 CSP odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil.
14. Predmetom odvolacieho konania po späťvzatí odvolania žalobcom zostalo len odvolanie žalovaného proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania v celom rozsahu. Podstatou jeho odvolacej argumentácie bol nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie, že konanie žalobcu nebolo v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 369/2011 z 28.9.2011 mal za to, že pri posúdení nároku ako nároku rozporného s dobrými mravmi zohrávajú významnú úlohu okolnosti, za ktorých došlo k nadobudnutiu nehnuteľností, akou je napríklad vedomosť žalobcu o obmedzeniach týkajúcich sa nadobúdanej nehnuteľnosti a s nimi súvisiaca výška kúpnej ceny. V oboch týchto prípadoch (vo veci prejednávanej Krajským súdom v Prešove sp. zn. 15Co/103/2010, ktorá bola následne posudzovaná ústavným súdom pod vyššie uvedenou spisovou značkou) a aj v tomto prípade, došlo k nadobudnutiu pozemku za cenu podstatne nižšiu oproti cene trhovej, pričom oba subjekty už v čase nadobudnutia nehnuteľnosti vedeli o tom, že ich vlastnícke právo nebudú môcť realizovať v plnom rozsahu, a teda vedeli o obmedzeniach tykajúcich sa uvedených pozemkov. Napriek tomu sa rozhodli nadobudnúť pozemky s obmedzenou možnosťou užívania, aby sa následne domáhali náhrady za toto obmedzenie. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie mal na posúdenie nároku žalobcu aplikovať ust. § 3 ods. 1 OZ.
15. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav tak, že žalovaný bez právneho dôvodu užíva pozemky žalobcu bez toho, aby mu bola platená náhrada a takisto správne zistil skutkový stav ohľadom nadobudnutia pozemku žalobcom dražbou, a že v konaní nebolo preukázané správanie sa žalobcu pri nadobúdaní pozemkov v rozpore s dobrými mravmi. Správne preto súd na túto námietku neprihliadol, keď žalovaný žiadnym spôsobom nešpecifikoval, o aké konkrétne okolnosti v správaní žalobcu pri nadobudnutí pozemkov ide. Procesná obrana žalovaného v tomto neobstojí, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani povinnosť tvrdenia. Súd správne dospel k záveru, že z oznámenia o konaní dražby nevyplývajú také okolnosti, pre ktoré by vlastníckemu právu nemala byť poskytnutá ochrana. Žalobca na rozdiel od žalovaného zastáva stanovisko, že predmetné pozemky nadobudol jedným z najčistejších a najlegitímnejších spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, t.j. dražbou. Pokiaľ žalovaný hovorí o výhodnosti nadobudnutia pozemkov žalobcom, vyvstáva otázka, prečo tak neurobil sám, keď to bolo také výhodné. Žalobca nadobudol pozemky podľa katastra nehnuteľností ako zastavané plochy a nádvoria a nemal verejný prístup k evidenciám žalovaného o využití pozemkov a zaťažení pozemkov. V predmetnom konaní je skutkový stav celkom iný ako v žalovaným uvádzanom konaní Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/103/2010 a nejde o totožnú vec ako tvrdí žalovaný, preto súd správne uzavrel, že na zistený skutkový stav nie je aplikovateľné rozhodnutie ústavného súdu predložené žalovaným. Najlepším
dôkazom toho, že žalovaný užíva predmetné pozemky nedôvodne je to, že ako vyplýva z predložených dôkazov, žalovaný sa v ďalšom rozhodol nehnuteľnosti v tzv. lokalite „L. háj“ od vlastníkov odkúpiť a takýto postup schválilo Mestské zastupiteľstvo v Košiciach v apríli 2017. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalovanému neposkytol ochranu podľa § 3 ods. 1 OZ, pretože by to bolo v rozpore nielen s OZ ale aj s Ústavou SR, nakoľko na zistený stav súdy takúto ochranu neposkytujú. Súd prvej inštancie dospel správne k záveru, že obmedziť vlastníka vo výkone jeho práva vec užívať, je možné len za náhradu a bez existencie nájomnej zmluvy sa žalovaný bezdôvodne obohacuje, a preto žalobcovi patrí obvyklé nájomné.
16. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené a napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.3.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
17. Žalovaný odôvodnil podané odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.
19. Žalovaný tiež namietal, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci potom je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
20. Tieto odvolacie dôvody neboli naplnené. Argumenty žalovaného v odvolaní vo vzťahu k aplikácii ust. § 3 ods. 1 OZ (s poukazom na okolnosti danej veci) boli známe už v prvoinštančnom konaní, sú len zopakovaním skutočností uvádzaných v jeho vyjadreniach v konaní na súde prvej inštancie, ktoré však nemôžu viesť k inému rozhodnutiu vo veci, pretože súd dôkazy vykonané v nej vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
22. Žalovaný v odvolaní neuvádza žiadnu relevantnú skutočnosť, v dôsledku ktorej by žalobcom uplatnený nárok nebol dôvodný, rozhodnutie súdu prvej inštancie v čase jeho vyhlásenia nebolo vecne správne, pričom je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu spĺňa všetky požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia, tak ako to má na mysli § 220 CSP, preto rozhodnutie netrpí ani vadou konania, tak, ako to tvrdí žalovaná pre jeho nepresvedčivosť, resp. nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.
23. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vyhovujúcom výroku, na ktoré odkazuje a rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
24. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
25. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
26. Predmetné konanie je sporovým konaním, ktoré je ovládané prejednávacou zásadou, preto strany sporu podľa § 132 ods. 1 CSP v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia (tvrdiť určité skutočnosti) a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce ich pravdivosť. Pokiaľ ide o určité tvrdené skutočnosti, dôkazné bremeno v konaní zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ak strana v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jej neprospech so záverom, že tvrdená okolnosť nebola preukázaná. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalovaným uvádzané skutočnosti o rozpore uplatneného nároku s dobrými mravmi tak, že dospel k záveru o nepreukázaní správania sa žalobcu pri nadobudnutí pozemkov v rozpore s dobrými mravmi a tieto svoje závery súd logicky a dostatočne vysvetlil v odôvodnení rozsudku.
27. Napriek polemike žalovaného v odvolaní s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o ním tvrdené skutočnosti týkajúce sa rozporu nároku žalobcu s dobrými mravmi a to z dôvodov, ktoré súd rozobral v odôvodnení svojho rozsudku.
28. V súvislosti s argumentáciou žalobcu použitou v odvolaní, týkajúcou sa najmä odkazu na uznesenie Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 369/2011 z 28.9.2011 odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR (ktorý má nepochybne vyššiu právnu silu ako uznesenie) sp. zn. IV. ÚS 94/2011-44 zo 7. júla 2011, ktorým bolo rozhodnuté, že základné právo P. J. a Ing. P. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co 53/2009 z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 9/2007 zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania Prešovskému samosprávnemu
kraju, porušené boli a zrušil tento rozsudok a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní pred všeobecným prvoinštančným súdom ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností domáhali finančného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného za užívanie ich pozemku pod cestou, ktorú nehnuteľnosť nadobudli v rámci konkurzu kúpou. Ich žalobu súd prvej inštancie zamietol pre jej rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozpor s dobrými mravmi, pozn.). Rozpor s dobrými mravmi podľa záverov okresného súdu spočíval v tom, že v danom prípade nejde o neoprávnenú stavbu cesty, že vlastník cesty nemá žiadny zisk, len výdavky na údržbu komunikácie, že pozemok, na ktorom cesta stojí, nemal byť predmetom dražby, pričom sťažovatelia ho kúpili za podstatne nižšiu cenu, ako je jeho reálna trhová hodnota. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2Co 53/2009 z 26. mája 2010 o podanom odvolaní sťažovateľov rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Ústavný súd vo svojom náleze okrem iného uviedol: „Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 124/2002). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008). Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku (vo vzťahu k parcele č. 3145/21) obmedzil v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľov (zaplatenie peňažnej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia) len na posudzovanie okolností (resp. ich spochybňovanie), za ktorých títo nadobudli vlastnícke právo k predmetnému pozemku (záver o absolútnej neplatnosti dražby z roku 1992 v časti sporného pozemku, o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej s úpadcom V. M. v rámci konkurzného konania vedeného na jeho majetok) a za akú kúpnu cenu, a konštatovanie o tom, čo sa na dotknutom pozemku sťažovateľov nachádza a akým spôsobom, resp. na aký účel žalovaný stavbu na pozemku sťažovateľov v rozhodnom období užíval, a aj to bez náležitého odôvodnenia o čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne úvahy ho viedli k takémuto právnemu záveru, pozn.), pričom nepreskúmal komplexne vecné námietky sťažovateľov a nezaujal k nim právne závery. Kľúčové vecné (odvolacie) námietky sťažovateľov spočívali v tvrdeniach, že a) nemohli v rozhodnom období realizovať svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, a teda nemohli disponovať so svojím majetkom (boli nútení trpieť užívanie svojho pozemku na verejné účely bez právneho dôvodu a bez poskytnutia akejkoľvek náhrady), b) pre naplnenie dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia nie je právne významné, akým spôsobom žalovaný v rozhodnom období stavbu na pozemku sťažovateľov využíval a na aký účel (že nemal žiadny zisk, len výdavky na údržbu cesty). Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi v odôvodnení namietaného rozsudku vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny záver. Krajský súd sa v namietanom rozsudku v zásade obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľov. Predovšetkým nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku sťažovateľov s odkazom na „rozpor s dobrými mravmi a bezplatné uspokojovanie verejných potrieb“.
29. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
30. Zmyslom ustanovenia § 3 ods. 1 OZ je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Nie je teda vylúčené, že aj taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť uznaný v rozpore s dobrými mravmi a že mu preto bude súdom odopretá právna ochrana. Na druhej strane však fungovanie systému písaného práva je založené najmä na dôslednom dodržiavaní pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov a korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúcich z právnych noriem. Postup súdu podľa ustanovenia § 3 ods. 1 OZ má preto miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanujúci výkon práva), prípadne, kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa tak vo vzťahu medzi stranami sporu, tak na postavení niektorého z nich navonok.
31. Zásada súladu práv, resp. ich výkonu s dobrými mravmi, predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 2842/10 z 25.5.2011); sudca totiž nesmie rezignovať na spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže javiť zložité (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 3168/09 z 16.8.210). Posúdenie správania ako odporujúceho dobrým mravom prináleží výhradne všeobecným súdom (s ohľadom na relatívnu neurčitosť pojmu „dobré mravy“ je tu súdom daná možnosť uváženia); ústavnoprávne preskúmanie nie je vylúčené, ale je obmedzené na to, či rozhodnutie nevybočilo z ústavných medzí, t. j. či ide o uváženie zákonom povolené, urobené orgánom verejnej moci k tomu splnomocneným a či záver všeobecného súdu netrpí prvkami svojvôle.
32. Nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v prejednávanej veci nesprávne neaplikoval ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dostatočne zdôvodnil, prečo s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci zistené vykonaným dokazovaním, odoprel priznať v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 OZ ochranu žalovaného proti nároku uplatnenému žalobou. V posudzovanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď dôsledne dodržal limity uvedeného zákonného ustanovenia o nutnosti náležite podloženého, jasného a presvedčivého záveru o rozpore výkonu práva s dobrými mravmi ustáleného súdnou praxou a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobou nie je v rozpore s dobrými mravmi.
33. Odvolací súd dodáva, že pri výklade ustanovenia § 3 ods. 1 OZ a stanovenia, kedy sa výkon práva dostáva do rozporu s dobrými mravmi, je potrebné vychádzať z toho, že ide o právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom a je prenechaná úvahe súdu, aby podľa svojho starostlivého uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil na základe všetkých rozhodujúcich skutočností a prihliadol ku všetkým konkrétnym okolnostiam konania strán sporu v príslušnom období aj k ich vtedajšej situácii. Najvyšší súd SR opakovane vyzdvihol dôležitosť komplexnosti zhodnotenia všetkých skutkových okolností, bez ktorých nemožno záver o rozpore výkone práva s dobrými mravmi urobiť (napr. uznesenie sp. zn. 8 Cdo 439/2014 z 27.1.2014). Je zrejmé, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít, pričom odvolací súd sa s takýmto jeho postupom (s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci) v celom rozsahu stotožnil.
34. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 439/2014 „Treba síce súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že je možné odoprieť právnu ochranu právu uplatnenému alebo vykonávanému v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo prakticky znamená, že nebude možné takéto uplatnenie alebo výkon práva procesnými prostriedkami vymáhať a že úvaha súdu, či výkon práva je či nie je v rozpore s dobrými mravmi sa vždy odvíja od okolností konkrétneho prípadu, nemožno ale opomenúť, že použitie „nápravného“ prostriedku dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami písaného práva a základnými mravnými a etickými normami spoločnosti. Súd musí preto skúmať a ustáliť aplikačné limity pre použitie uvedeného ustanovenia, čo vyžaduje predovšetkým nutnosť náležite podloženého, jasného a presvedčivého záveru o rozpore uplatnenia a výkonu práva s dobrými mravmi tak, aby sa zabránilo svojvoľnému uplatneniu predmetného ustanovenia. Vzhľadom
na vyššie uvedenú objektívnu povahu vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia a na to, že je bez právneho významu skúmanie, komu možno klásť na ťarchu okolnosti, od ktorých sa vznik tohto vzťahu odvíja, nie je mysliteľné vkladať do tohto vzťahu za pomoci iných zákonných ustanovení prvky, ktoré výslovná práva úprava neobsahuje a negovať tak do istej miery podstatu smerujúcu k tomu, aby sa nikto neobohacoval na úkor druhého bez právom aprobovaného dôvodu.“
35. Odvolací súd dodáva, že jednostrannou aplikáciou § 3 ods. 1 OZ, pri ktorej by sa nevzala na zreteľ celá situácia v prejednávanej veci, ale len partikulárny záujem žalovaného a ním uvádzané okolnosti, by mohlo dôjsť k oslabeniu princípu záruk a bezpečnosti občianskoprávnych úkonov, najmä by mohlo nastať zneistenie zásady ochrany poctivého nadobúdateľa. Zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva povinnosť žalobcu znášať na svoj úkor plnenie verejnoprospešnej funkcie žalovaného.
36. V súvislosti so žalovaného prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017).
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V odvolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).