Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_7Co-105-2022.pdf
PDF · 151.81 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/105/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX/X, C., právne zast. Mgr. Richard Trusina, advokát so sídlom Hálkova 1, Bratislava, IČO: 43 060 722, proti žalovanému: D. E. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, E., právne zast. Mgr. Andrea Ondriašová, advokátka so sídlom Nám. Hraničiarov 18, Bratislava, IČO: 42 174 881, o zaplatenie 2.382,66 eur s príslušenstvom a vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie zmluvnej pokuty, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03.05.2022, č.k. 8C/62/2019-176, takto
rozhodol:
I. O p r a v u j e sa záhlavie rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03.05.2022, č.k. 8C/62/2019-176 v označení právneho zástupcu žalovaného tak, že správne má znieť: „D. G. H.“.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania o žalobe a v napadnutej časti výroku IV. a v závislom výroku V. o trovách konania o vzájomnej žalobe p o t v r d z u j e.
III. Žalobkyňa m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.382,66 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 06.11.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o žalobe v rozsahu 100 % (výrok III.), vzájomnú žalobu žalovaného zamietol (výrok IV.) a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 % (výrok V.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil aplikáciou ust. § 588, § 657, § 544 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z.z.“) a vecne tým, že v konaní bolo spočiatku sporné, či má žalobkyňa ako predávajúca nárok na zaplatenie 5. časti kúpnej ceny nehnuteľnosti, ku ktorej previedla vlastnícke právo na žalovaného a ktorej splatnosť bola dohodou zmluvných strán v čl. II bod 6 Kúpnej zmluvy zo dňa 04.02.2019 (ďalej len „Kúpna zmluva“) podmienená predložením LV č. XXXX pre k.ú I., určeného na právne úkony, na ktorom bude zapísaný kupujúci ako výlučný vlastník nehnuteľnosti podielu 1/2- iny k celku a v časti „C“ tohto istého LV nebude zapísané žiadne záložné právo, ani vecné bremeno, ani iné právo v prospech tretích osôb a ani žiadna poznámka alebo akékoľvek vyznačené konanie. V priebehu konania žalobkyňa preukázateľne podmienku na doplatenie 5. časti kúpnej ceny splnila, keď dňa 04.11.2021 žalovanému LV vo forme dohodnutej v Kúpnej zmluve doručila, čo žalovaný v
konaní potvrdil. Na základe uvedeného súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie 5. časti kúpnej ceny nehnuteľnosti vo výške 2.382,66 eur žalobkyni, pretože si túto povinnosť napriek splneniu zmluvnej podmienky žalobkyňou podľa Kúpnej zmluvy doposiaľ ani sčasti nesplnil. Žalobkyni sa v priebehu konania nepodarilo preukázať, že žalovanému LV použiteľný na právne úkony doručila už skôr tak, ako tvrdila dňa 11.04.2019, keďže uvedené ostalo po vykonaní dokazovania len v rovine jej tvrdenia a ani predložená elektronická komunikácia medzi stranami sporu túto skutočnosť nepreukázala. Spolu s dlžnou sumou zaviazal súd prvej inštancie žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne z dlžnej sumy 2.382,66 eur odo dňa preukázaného omeškania žalovaného so zaplatením dlžnej sumy - odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bol žalovaný povinný dlh splniť (05.11.2021 - deň nasledujúci po preukázanom doručení LV č. XXXX pre k.ú. I. použiteľného na právne úkony), t.j. odo dňa 06.11.2021 až do zaplatenia. V prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania (5 % ročne zo sumy 2.382,66 eur od 11.06.2019 do 05.11.2021) súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože nebolo v konaní preukázané, že by žalobkyňa splnila podmienku uvedenú v Kúpnej zmluve a doručila žalovanému LV č. XXXX pre k.ú. I., použiteľný na právne úkony skôr, ako dňa 04.11.2021, čo by malo vplyv na začatie omeškania žalovaného so zaplatením kúpnej ceny. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo sporné, či má žalovaný nárok na zmluvnú pokutu, na zaplatenie ktorej sa žalobkyňa zaviazala v notárskej zápisnici a súvisiacej Zmluve o pôžičke zo dňa 16.06.2016 (ďalej len „Zmluva o pôžičke“). Strany si dohodli v Zmluve o pôžičke zmluvnú pokutu vo výške 15 % denne (pozn. odvolacieho súdu právne má byť 0,15 % denne) z dlžnej sumy za každý deň omeškania s vrátením pôžičky vo výške 1.300 eur poskytnutej žalovaným žalobkyni, pričom žalobkyňa sa zaviazala pôžičku vrátiť do 31.12.2016. Keďže žalovaný tvrdil, že pôžičku žalobkyňa doposiaľ nevrátila, mal mať žalovaný okrem dlžnej sumy pôžičky (ktorú by si mal uplatniť v rámci exekučného konania) voči žalobkyni aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalovaný si spočiatku nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty uplatňoval vzájomnou žalobou, po doručení LV č. XXXX pre k.ú. I. žalobkyňou, podmieňujúceho doplatenie kúpnej ceny žalovaným, si v priebehu konania žalovaný časť nároku na zmluvnú pokutu uplatnil ako kompenzačnú námietku voči nároku žalobkyne na doplatenie 5. časti kúpnej ceny a prevyšujúcu časť nároku na zmluvnú pokutu si naďalej uplatňoval vzájomnou žalobou. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že pôžička v sume 1.300 eur, ktorej nevrátenie namieta žalovaný, bola spolu s príslušenstvom započítaná voči kúpnej cene nehnuteľnosti, ku ktorej vlastnícke právo previedla žalobkyňa na žalovaného, pričom v Kúpnej zmluve bola táto uvedená ako pôžička vo výške 1.800 eur zo dňa 16.06.2016 so splatnosťou 31.12.2016 a bola započítaná spolu s ostatnými pôžičkami (300 eur, 300 eur a 650 eur) s pohľadávkou predávajúcej na zaplatenie 1. časti kúpnej ceny za nehnuteľnosť v celkovej výške 3.050 eur. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty uplatňovaný v konaní kompenzačnou námietkou a vzájomnou žalobou je v celom rozsahu nedôvodný, pretože tvrdeniam žalovaného ohľadom existencie jeho pohľadávky voči žalobkyni chýbala vnútorná logika. Súd prvej inštancie, posúdiac dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, uveril tvrdeniam žalobkyne o tom, že pôžička, ktorú jej žalovaný poskytol dňa 16.06.2016, bola spolu s ostatnými pôžičkami od žalovaného započítaná na 1. časť kúpnej ceny tak, ako je uvedené v čl. II bod 2 Kúpnej zmluvy, pričom sumu pôžičky vo výške istiny 1.800 eur, ktorá bola započítaná voči kúpnej cene, jej žalovaný neposkytol, ale táto je totožná s pôžičkou v sume 1.300 eur spolu s príslušenstvom (ako tvrdila žalobkyňa), pre ktorej nezaplatenie si žalovaný nárokuje od žalobkyni zmluvnú pokutu. Žalovaný tvrdil, že pôžička v sume istiny 1.300 eur mala byť poskytnutá v rovnaký deň a s rovnakou splatnosťou ako pôžička v sume 1.800 eur a bránil sa tým, že nemôže ísť o totožnú pôžičku, lebo pôžičky majú rozličnú výšku a k sume 1.800 eur nie je možné dospieť pri pôžičke 1.300 eur ani po započítaní úrokov z omeškania (súčet istiny a úrokov z omeškania je nižší ako 1.800 eur) ani pripočítaním zmluvnej pokuty (súčet istiny a zmluvnej pokuty je vyšší ako 1.800 eur). Žalovaný však nevedel ozrejmiť súdu prvej inštancie, prečo mal poskytnúť žalobkyni dve pôžičky v jeden deň a len o jednej z nich mala byť spísaná notárska zápisnica, ani prečo mala byť pôžička v sume 1.300 eur zabezpečená zmluvnou pokutou a pôžička poskytnutá v sume 1.800 eur v rovnaký deň zabezpečená nebola. Žalovaný nevedel súdu prvej inštancie relevantne zdôvodniť ani to, prečo si mal všetky svoje pohľadávky z pôžičiek poskytnutých žalobkyni započítať voči kúpnej cene nehnuteľnosti, okrem tejto pôžičky, a to napriek tomu, že započítané pohľadávky žalovaného voči žalobkyni nepokryli celú kúpnu cenu nehnuteľnosti, keďže sa Kúpnou zmluvou zaviazal žalobkyni doplatiť 5. časť kúpnej ceny v sume 2.382,66 eur na jej bankový účet. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný mal vedomosť o platobnej neschopnosti žalobkyne, keďže mal s ňou priateľský vzťah a poznal jej pomery, žalobkyňa mu žiadnu pôžičku dobrovoľne po uplynutí jej splatnosti nevrátila a žalovaný dokonca zaplatil 3. a 4. časť kúpnej ceny priamo súdnym exekútorom na vyrovnanie nezaplatených a splatných dlhov žalobkyne. V dôsledku všetkých týchto skutočností súd prvej inštancie uzavrel, že je ťažko uveriteľné,
že by žalovaný chcel dobrovoľne žalobkyni doplatiť kúpnu cenu z vlastných prostriedkov, ak by mal voči nej už dlhodobo splatnú pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že žalovaný uviedol, že 5. časť kúpnej ceny nezaplatil preto, že ju chcel započítať na pôžičku vo výške 1.300 eur, ale nevedel ozrejmiť, prečo tak neurobil priamo v Kúpnej zmluve. V konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by si žalovaný uplatňoval svoju pohľadávku voči žalobkyni na započítanie už pred začatím konania, nevyplývalo to ani z predloženej elektronickej komunikácie, z ktorej naopak vyplývalo, že žalovaný doplatenie 5. časti kúpnej ceny žalobkyni deklaroval, avšak z dôvodu aktuálnej finančnej situácie čakal na vrátenie peňazí od kamaráta. Ani napriek tomu, že žalovaný nemal finančné prostriedky, aby žalobkyni 5. časť kúpnej ceny doplatil, neuplatnil si voči nej svoju domnelú pohľadávku na započítanie a túto si začal uplatňovať až v priebehu súdneho konania. Všetky uvedené skutočnosti viedli súd prvej inštancie k záveru, že pohľadávka žalovaného v konaní je uplatňovaná nedôvodne a mal za to, že táto bola súčasťou započítania voči kúpnej cene nehnuteľnosti spolu s dohodnutým príslušenstvom, ktorého výška po vzájomnej dohode (strany mali priateľský vzťah) nemusela presne korešpondovať s výškou zmluvnej pokuty, na ktorú mal žalovaný podľa Zmluvy o pôžičke nárok v čase uzatvorenia Kúpnej zmluvy. Žalovaný vo výpovedi uviedol aj to, že uzatvorenie Kúpnej zmluvy bolo pre neho riešením vysporiadania pohľadávok so žalobkyňou, nakoľko zistil, že žalobkyňa si nechce požičané finančné prostriedky od žalovaného odpracovať u neho v kaviarni a na pojednávaní niekoľkokrát ponúkol žalobkyni nehnuteľnosť na spätný predaj, z čoho bolo zrejmé, že samotná nehnuteľnosť nebola dôvodom kúpy, ale jej kúpa slúžila na uhradenie záväzkov žalobkyne voči žalovanému. Súd prvej inštancie preto uveril tvrdeniam žalobkyne, že všetky pohľadávky žalovaného voči nej, a to vrátane pôžičky v sume istiny 1.300 eur poskytnutej dňa 16.06.2016 so splatnosťou dňa 31.12.2016, boli započítané voči kúpnej cene nehnuteľnosti žalobkyne v uzatvorenej Kúpnej zmluve, čím zanikli. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ohľadom existencie pohľadávky žalovaného voči žalobkyni titulom Zmluvy o pôžičke posúdil vzájomnú žalobu žalovaného ako nedôvodnú, a v celom rozsahu ju zamietol a z rovnakého dôvodu (nepreukázania nároku žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty zo Zmluvy o pôžičke) posúdil ako nedôvodnú aj kompenzačnú námietku žalovaného v konaní o žalobe. O trovách konania o žalobe a o vzájomnej žalobe rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení ust. § 262 ods. 1 CSP a priznal úspešnej žalobkyni v konaní o žalobe (neúspešná bola len v nepatrnej časti príslušenstva) aj v konaní o vzájomnej žalobe voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania o žalobe a o vzájomnej žalobe rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., III., IV. a V. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v ods. 27 a 28 odôvodnenia. Žalovaný v konaní uviedol (a žalobkyňa to nerozparovala), že ho žalobkyňa opakovane požiadala o poskytnutie pôžičiek, nakoľko bola v nepriaznivej finančnej situácii, bol jej ochotný pomôcť a pôžičky poskytol (všetky bezúročne), z čoho je zrejmé, že žalovaný nijakým spôsobom na poskytovaní pôžičiek neprofitoval a tieto žalobkyni iniciatívne neponúkal. V prípade, ak boli poskytnuté 2 pôžičky v jeden deň 16.06.2016, bolo to na požiadanie žalobkyne a následnej dohody o spôsobe a postupe pri poskytnutí pôžičiek, pričom skutočnosť, že si žalovaný nepamätá detaily bežného dňa spred piatich rokov, je logická, nemohol predvídať, že dôjde k súdnemu sporu medzi ním a žalobkyňou. K postupu poskytnutia pôžičiek sa žalovaný v konaní vyjadril, odkázal na svoje predsúdne vyjadrenie zo dňa 10.12.2019 a zdôvodnil poskytnutie 2 pôžičiek dňa 16.06.2016. Pôžička na sumu 1.300 eur, ku ktorej bola vypracovaná Zmluva o pôžičke, bola zabezpečená spísanou notárskou zápisnice s uznaním dlhu a súhlasom dlžníka s exekúciou a záložnou zmluvou, ktorou sa zriadilo záložného právo k nehnuteľnostiam v k.ú. I. vo vlastníctve žalobkyne; uvedené skutočnosti žalobkyňa nerozporovala, ostatné následné zmluvy o pôžičke (vrátane pôžičky zo dňa 16.06.2016 v sume istiny 1.800 eur) boli uzavreté v ústnej forme a boli k nim vystavené príjmové doklady, ktoré potvrdzovali prevzatie prostriedkov žalobkyňou, pretože žalovaný bol (z jeho pohľadu) už dostatočne „chránený“ notárskou zápisnicou o uznaní dlhu a tiež záložným právom, netrval na tom, aby boli tieto následné pôžičky uzavierané v písomnej forme, resp. vo forme notárskej zápisnice, ktoré vysvetlenie jeho postupu a vnímania záležitosti má podľa žalovaného jasnú logiku a bolo dostatočne preukázané. V konaní žalovaný uviedol, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola po poskytnutí pôžičiek uzavretá Zmluva o budúcej
kúpnej zmluve a Kúpna zmluva (k nehnuteľnostiam v k.ú. I.), v ktorých zmluvné strany vyhlásili, že nárok žalobkyne na zaplatenie 1. časti kúpnej ceny sa započítava s nárokom žalovaného na zaplatenie jednotlivých pôžičiek, ktorá skutočnosť nebola medzi sporovými stranami nikdy sporná a takto si žalovaný „premietol“ do písomnej podoby jednotlivé pôžičky, teda nepotreboval už príjmové doklady a iné doklady k týmto pôžičkám. Jediná pôžička na sumu 1.300 eur, ktorá bola zabezpečená, sa v zmluvách (Zmluve o budúcej kúpnej zmluve a Kúpnej zmluve) neuvádzala, pretože pre žalovaného išlo o priamo vykonateľný nárok a v zmluvách mal žalovaný v úmysle primárne uviesť a vysporiadať vzťahy zo zmlúv o pôžičke, ktoré neboli zabezpečené; s uvedeným žalobkyňa súhlasila. Hoci sa žalovaný v čase uzatvárania Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zaviazal k peňažnému plneniu (5. časť kúpnej ceny), nič mu nebránilo si následne jednostranne započítať pohľadávky a „ponechať“ si pôžičku, ktorá je dostatočne zabezpečená. Uvedené je podľa žalovaného logické o to viac, že výška poslednej časti kúpnej ceny nebola do poslednej chvíle jasná, prebiehali exekučné konania voči žalobkyni a menil sa ich počet, ku dňu uzavretia Kúpnej zmluvy boli voči žalobkyni vedené už dve exekučné konania (predtým len jedno), ktoré za ňu vyplácal žalovaný, nebolo isté, či sa na LV k prevádzaným nehnuteľnostiam neobjaví ďalší dlh, ktorý bude musieť žalovaný za žalobkyňu uhrádzať. Vzťahy sporových strán boli dobré a priateľské, žalovaný mal v úmysle zaplatiť 5. časť kúpnej ceny žalobkyni a pohľadávku zo zabezpečenej Zmluvy o pôžičke si ponechať a dať tak žalobkyni priestor ju splatiť neskôr. Skutočnosť, že žalovaný od počiatku elektronickej komunikácie žalobkyni tvrdil, že pohľadávku na úhradu poslednej časti kúpnej ceny zaplatí až po tom, ako bude mať finančné prostriedky, podľa žalovaného nepreukazuje, že by nárok uplatnený vzájomnou žalobou mal byť nedôvodný, pretože žalovaný mal v úmysle splniť si povinnosť podľa Kúpnej zmluvy; je si je vedomý, že úhradu poslednej časti kúpnej ceny a vzájomné vysporiadanie v čase 04-05/2019 neriešil ako prioritu, aj vzhľadom na priateľský vzťah so žalobkyňou a na to, že žalobkyňa pri úhrade pôžičiek bola v omeškaní s úhradami niekoľko mesiacov až rokov, preto bol presvedčený, že po vrátení prostriedkov od kamaráta vysporiada vzájomné pohľadávky a záväzky, na čo mu žalobkyňa nedala potrebný priestor a v 07/2019 iniciovala súdne konanie. Po takomto správaní žalobkyne žalovaný stratil záujem vychádzať žalobkyni v ústrety a vykonávať ústupky vo vzťahu k jej povinnostiam zo zmluvných vzťahov, čo je dôvodom, že si nároky z pôžičky zo dňa 16.06.2016 v sume istiny 1.300 eur začal žalovaný uplatňovať až po začatí súdneho konania, ktoré vysvetlenie celej záležitosti má podľa žalovaného jasnú logiku a bolo preukázané. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že pohľadávky žalovaného z pôžičiek poskytnutých žalovaným žalobkyni mali byť predmetom započítania oproti kúpnej cene podľa Kúpnej zmluvy a že by mala existovať dohoda strán o výške započítaného príslušenstva a zmluvnej pokuty (teda že započítané príslušenstvo nemusí korešpondovať s dohodnutou výškou zmluvnej pokuty), uvedené nevychádza z vykonaného dokazovania a je podľa žalovaného len nepodloženou úvahou súdu prvej inštancie. Žalovaný popieral akúkoľvek dohodu o tom, že ohľadom pôžičky zo dňa 16.06.2016 v sume istiny 1.300 eur sa táto započítava vo výške 1.800 eur (vrátane údajnej časti príslušenstva a zmluvnej pokuty) s pohľadávkou žalobkyne na zaplatenie časti kúpnej ceny vo výške 1.800 eur, existenciu takejto dohody žalobkyňa nijako nepreukázala a zápočet žalovaný poprel a nikdy neuviedol, že Kúpnou zmluvou mali byť vysporiadané všetky jeho pohľadávky z pôžičiek, ale uviedol, že v Kúpnej zmluve chcel vysporiadať svoje nezabezpečené pohľadávky a keďže posledná časť kúpnej ceny nebola zrejmá, nemal dôvod započítavať už v Kúpnej zmluve svoju pohľadávku zo Zmluvy o pôžičke (1.300 eur). Žalovaný zopakoval, že žalobkyni poskytol pôžičku (i) dňa 16.06.2016 v sume 1.300 eur, splatnú 31.12.2016, na ktorú bola uzavretá Zmluva o pôžičke (neuhradená), (ii) dňa 16.06.2016 v sume 1.800 eur, splatnú 31.12.2016 (započítaná s 1. časťou kúpnej ceny), (iii) dňa 19.08.2016 v sume 300 eur, splatnú 30.09.2016 (započítaná s 1. časťou kúpnej ceny), (iv) dňa 20.03.2018 v sume 300 eur, splatnú 25.03.2018 (započítaná s 1. časťou kúpnej ceny) a (v) dňa 10.12.2018 v sume 650 eur, splatnú 31.01.2019 (započítaná s 1. časťou kúpnej ceny). Uvedené podľa žalovaného žalobkyňa potvrdila podpisom Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a Kúpnej zmluvy; ak by malo ísť o pôžičku v sume 1.300 eur navýšenú o úroky, úroky z omeškania, resp. zmluvnú pokutu, nemohla by byť táto suma uvedená v rovnakej výške v Zmluve o budúcej kúpnej zmluve a v Kúpnej zmluve (pôžička v sume 1.300 eur navýšená o úroky z omeškania ku dňu 30.03.2018 predstavuje sumu 1.381,54 eur a ku dňu 04.02.2019 sumu 1.437,52 eur, pôžička v sume 1.300 eur navýšená o zmluvnú pokutu (vo výške 0,15 % denne) ku dňu 30.03.2018 predstavuje sumu 2.183,35 eur a ku dňu 04.02.2019 predstavuje sumu 2.789,80 eur). Tieto sumy nie sú ani približne totožné so sumou 1.800 eur, z čoho je podľa žalovaného zrejmé, že pôžička vo výške 1.800 eur uvedená v Kúpnej zmluve nie je totožná s pôžičkou vo výške 1.300 eur (išlo o dve rozličné pôžičky). Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že pôžička v sume istiny 1.300 eur zanikla započítaním v rozsahu istiny, príslušenstva a zmluvnej pokuty celkovo v sume 1.800 eur, a to na základe údajnej vzájomnej dohody zmluvných strán, uvedené vychádza len z domnienky súdu prvej inštancie. Pokiaľ išlo v Kúpnej zmluve o slovné vyjadrenie „pôžička vo výške
1.800 eur“, išlo o pôžičku vyjadrenú v sume istiny, rovnako ako pri ostatných pôžičkách v čl. II bod 2 Kúpnej zmluvy, čo potvrdila aj žalobkyňa. Žalobkyňa nepreukázala zánik jej záväzku vrátiť žalovanému pôžičku zo dňa 16.06.2016, splatnú dňa 31.12.2016 v sume istiny 1.300 eur, vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty započítaním dňa 04.02.2019, žalovaný sa tak nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pôžička v sume istiny 1.300 eur s prísl. mala zaniknúť započítaním uvedeným v Kúpnej zmluve. Z pohľadu žalovaného žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania zániku jej záväzkov z pôžičky zo dňa 16.06.2016 vo výške istiny 1.300 eur, čo zakladá nárok žalovaného na zmluvnú pokutu uplatnenú vzájomnou žalobou. Žalobkyňa o.i. podpisom Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a Kúpnej zmluvy potvrdila existenciu záväzku z pôžičky zo dňa 16.06.2016 vo výške istiny 1.800 eur. Rozsudok súdu prvej inštancie tak má podľa žalovaného vady, pričom: (i) vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k dohode, že započítaním sumy 1.800 eur dôjde k zániku všetkých záväzkov žalobkyne zo Zmluvy o pôžičke, v tejto časti ide o nesprávne skutkové zistenie a záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní, a absentuje odôvodnenie k takto prijatému záveru, preto je v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnené a je nepreskúmateľné. Žalobkyňa nepreukázala, že by medzi sporovými stranami takáto dohoda existovala. (ii) rovnaké platí vo vzťahu k zániku všetkých záväzkov zo Zmluvy o pôžičke v sume istiny 1.300 eur, (iii) vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že ide o totožné pôžičky, ide o nesprávne skutkové zistenie, záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ide o konštatovanie súdu prvej inštancie bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní, absentuje tiež odôvodnenie k takto prijatému záveru a preto je v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, (iv) vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že nárok žalovaného je nedôvodný, nakoľko všetky nároky zo Zmluvy o pôžičke zanikli započítaním obsiahnutým v Kúpnej zmluve, ide o nesprávne skutkové zistenie a záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný má za to, že jeho nároky zo Zmluvy o pôžičke nezanikli a existujú naďalej (predmetom započítania bola pôžička zo dňa 16.06.2016 v sume istiny 1.800 eur). Žalovaný namietal aj správnosť výroku III. napadnutého rozsudku, pretože z pohľadu žalovaného bolo preukázané, že žalobkyňa preukázala splnenie podmienky na úhradu poslednej časti kúpnej ceny až dňa 05.11.2021 (teda 2,5 roka po podaní žaloby), žaloba tak bola podaná predčasne a trovy, ktoré vynaložila v konaní do 05.11.2021 súviseli s predčasne podanou žalobou. Z uvedeného dôvodu s poukazom na ust. § 257 CSP, mal žalovaný za to, že aj v prípade dôvodnosti žaloby, mal súd prvej inštancie aplikovať dôvody osobitného zreteľa a nemala byť žalobkyni priznaná náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie. Na základe uvedeného žiadal žalovaný napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť, vyhovieť vzájomnej žalobe žalovaného, priznať mu náhradu trov konania, alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 03.08.2022 a uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny, jeho odôvodnenie rozhodnutia za riadne a logické a pridržiava sa predchádzajúcej argumentácie v konaní. Tvrdenia žalovaného považuje za účelové, a práve naopak, argumentácia žalovaného o tom, že si údajne nesplatenú pôžičku od žalobkyne nezapočítal s kúpnou cenou v čase uzatvárania Kúpnej zmluvy považuje za nelogický a neodvôdniteľný, pričom poukázala na fakt, že sám žalovaný na pojednávaní tvrdil, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy, „nechcel“, nepotreboval a urobil tak len preto, aby sa dostal k svojim peniazom, ktoré predtým požičal žalobkyni. Ak teda bola pohnútkou žalovaného návratnosť peňazí, je nelogické, aby si nezapočítal aj údajne neuhradenú pohľadávku uplatnenú následne vzájomnou žalobou až v rámci prostriedku procesnej obrany. Žalobkyňa si je vedomá existencie Notárskej zápisnice, ide podľa nej o listinu, ktorá mala byť zo žalovaným znehodnotená momentom podpisu Kúpnej zmluvy. Zopakovala, že je nelogické, aby žalovaný evidoval voči žalobkyni pohľadávku a zároveň sa zaviazal uhradiť v jej prospech sumu vo výške žalovanej istiny ako „doplatok“ kúpnej ceny a naviac, pred podaním žaloby túto svoju povinnosť, resp. záväzok žalovaný nikdy nerozporoval, čo vyplýva z predloženej elektronickej komunikácie pred podaním žaloby. S ohľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania voči žalobkyni.
5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 16.08.2022, zopakoval svoje námietky a doplnil, že žalovanému nič nebránilo si jednostranne započítať vzájomné pohľadávky a celkovo vysporiadať nároky so žalobkyňou, ale až po zavkladovaní Kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že žalovaný od počiatku elektronickej komunikácie žalobkyni tvrdil, že pohľadávku na úhradu poslednej časti kúpnej
ceny zaplatí, keď bude mať finančné prostriedky, nepreukazuje nedôvodnosť jeho nároku. Žalovaný mal pôvodne v úmysle splniť si platobnú povinnosť podľa Kúpnej zmluvy, ale potom, čo žalobkyňa v 09/2019 iniciovala súdne konanie a následne odmietala uskutočniť akékoľvek vysporiadanie vzájomných pohľadávok, uplatnil si žalovaný v konaní nároky zo Zmluvy o pôžičke. Žalovaný poprel, že by mala byť Notárska zápisnica znehodnotená, pretože stále eviduje pohľadávku voči žalobkyni zabezpečenú predmetnou Notárskou zápisnicou.
6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 18.08.2022, v ktorom len zotrvala na predchádzajúcej argumentácii.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti nároku uplatneného žalobou, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).
8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.
9. Podľa ust. § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa ust. § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.
11. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku označil v záhlaví ako právneho zástupcu žalovaného: D. G. H.. Z obsahu spisu ako aj zoznamu advokátov vedeného SAK odvolací súd zistil, že krstné meno právneho zástupcu žalovaného má správne znieť „Andrea“. Vzhľadom k uvedenému, nakoľko zo strany súdu prvej inštancie došlo pri písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku v záhlaví v označení právneho zástupcu žalovaného k zrejmej nesprávnosti, odvolací súd vzniknuté pochybenie súdu prvej inštancie opravným uznesením postupom podľa ust. § 224 a § 378 ods. 1 CSP odstránil (výrok I.).
12. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 13. Podľa ust. § 588 Občianskeho zákonníka, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.
14. Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
15. Podľa ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
16. Podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
17. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
18. Z obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že (i) žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 2.382,66 eur s prísl. titulom povinnosti žalovaného (ako kupujúceho) zaplatiť žalobkyni (ako predávajúcej) 5. časť kúpnej ceny podľa Kúpnej zmluvy; uvedený nárok žalobkyne nebol medzi stranami sporu v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) sporný (potom čo, žalobkyňa predložila žalovanému LV č. XXXX pre k.ú. I. použiteľný na právne úkony, preukazujúci zápis vlastníckeho práva podľa Kúpnej zmluvy v prospech žalovaného ako kupujúceho) a nebolo sporné, že žalovaný kúpnu cenu neuhradil. Vo vzťahu k splneniu povinnosti žalovaného zaplatiť žalobou uplatnenú 5. časť kúpnej ceny, žalovaný namietal splnenie tejto povinnosti (vznesením kompenzačnej námietky) čiastočným započítaním uplatnenej pohľadávky žalobkyne s jeho pohľadávkou voči žalobkyni na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa Zmluvy o pôžičke v sume 2.382,90 eur (vo výške 0,15 % denne z dlžnej sumy 1.300 eur za každý deň omeškania s vrátením pôžičky od 01.01.2017 do 06.05.2020); (ii) prevyšujúcu časť nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty (vo výške 0,15 % denne z dlžnej sumy 1.300 eur za každý deň omeškania vrátenia pôžičky od 07.05.2020 do zaplatenia) si žalovaný uplatňoval voči žalobkyni vzájomnou žalobou.
19. Z podaného odvolania a argumentácie prezentovanej žalovaným je zrejmé, že táto je po obsahovej aj právnej stránke rovnaká ako tá, ktorú prezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie. Jej podstatná časť spočívala v tom, že (i) pohľadávka žalovaného voči žalovanej na vrátenie pôžičky v sume 1.300 eur podľa Zmluvy o pôžičke nezanikla započítaním voči 1. časti kúpnej ceny podľa Kúpnej zmluvy (čl. III. ods. 3 Kúpnej zmluvy), ide o samostatnú pôžičku, ktorú žalobkyňa doposiaľ neuhradila, (ii) voči 1. časti kúpnej ceny podľa Kúpnej zmluvy bola započítaná (iná, ústne v ten istý deň 16.06.2016 poskytnutá) pôžička vo výške 1.800 eur poskytnutá žalobkyni, (iii) nejde o tú istú pôžičku (pôžička vo výške 1.300 eur podľa Zmluvy o pôžičke) navýšenú o príslušenstvo (úroky z omeškania, zmluvná pokuta), ale o bezúročnú pôžičku, a to aj preto, že súčet istiny a príslušenstva nepredstavovali spolu s poskytnutou sumou pôžičky (1.300 eur) v súčte sumu 1.800 eur.
20. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá
by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.
21. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Vo vzťahu k námietkam žalovaného považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.
22. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).
23. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia podrobne popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami.
24. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
25. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
26. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené.
27. Súd prvej inštancie správne pristúpil k posudzovaniu jednotlivých dôkazov označených stranami sporu počas konania v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé, tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne uviedol vo vzťahu k posúdeniu otázky, či pôžička vo výške 1.800 eur uvedená v Kúpnej zmluve (započítaná spolu s ostatnými pôžičkami v sume 2 x 300 eur a 650 eur na 1. časť kúpnej ceny) je totožná s pôžičkou podľa Zmluvy o pôžičke (vo výške 1.300 eur s príslušenstvom), a teda či povinnosť žalobkyne vrátiť pôžičku (a tým aj zaplatiť žalovaným uplatnenú zmluvnú pokutu) podľa Zmluvy o pôžičke zanikla alebo trvá, že nárok žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa Zmluvy o pôžičke z dôvodu neexistencie a nepreukázania tejto jeho pohľadávky voči žalobkyni nie je dôvodný. Prijatý záver súdu prvej inštancie, vyjadrený v napadnutom rozhodnutí, považuje odvolací súd za vecne správny.
28. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti komentár k ust. § 191 CSP z ktorého vyplýva: „Veta za stredníkom v odseku jeden komentovaného ustanovenia je jedným z prejavov tzv. materiálneho vedenia sporu v sociálnej koncepcii civilného procesu (porovnaj výklady pred článkom 1). Súd nie je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Strany tak nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení, ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Teória hovorí v tejto súvislosti o tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne zverená sporovým stranám, no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu (odtiaľ názov materiálne vedenie sporu). Prejavom týchto korekcií súhrnne nazývaných ako materiálne vedenie sporu je najmä tzv. dopytovacie oprávnenie súdu vo vzťahu k procesnému dokazovaniu (porovnaj najmä § 150 ods. 2 a naň nadväzujúci § 195 ods. 1, § 202 ods. 1 a pod.) a veta za stredníkom v komentovanom ustanovení. Súd podľa nej môže vyhodnotiť celkové vyznenie procesnej obrany alebo procesného útoku sporovej strany ako klamlivé (perfídne) s následkom strany sporu. Inak povedané, sankciou za „procesné klamstvo“ môže byť v koncepte voľného hodnotenia dôkazov a materiálneho vedenia sporu aj prehra v spore. Tým je pomerne razantne obmedzené disponovanie sporových strán so skutkovým stavom, čo v historickom kontexte znamenalo limity príliš liberálneho vnímania civilného procesu, a v dnešnom, modernom civilom procese ide o výrazný demokratizačný prvok k celkovej spravodlivosti civilného procesu.“ (viď aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 731-732). Uvedené vyplýva aj z uznesenia NS SR z 14.09.2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009: „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci“ a potvrdzuje to aj rozhodovacia prax, napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19.06.2013, sp. zn. 24Co/105/2013, podľa ktorého: „Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.“
29. Odvolací súd uvádza, že nevybočuje z rámca elementárnej logiky predpoklad ustálený súdom prvej inštancie, že pôžička, ktorú jej žalovaný poskytol dňa 16.06.2016 podľa Zmluvy o pôžičke, bola spolu s ostatnými pôžičkami od žalovaného započítaná na 1. časť kúpnej ceny (čl. II ods. 2 Kúpnej zmluvy) a že suma pôžičky vo výške istiny 1.800 eur uvedená na započítanie voči kúpnej cene (ktorú žalovaný v takejto výške žalobkyni neposkytol, a to ani ústne uzavretou zmluvou o pôžičke) je totožná s pôžičkou v sume 1.300 eur spolu s príslušenstvom (ako tvrdila žalobkyňa), nezaplatenie ktorej pôžičky je dôvodom uplatneného nároku žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty od žalobkyne. Tvrdenie žalovaného o tom, že poskytol žalobkyni pôžičku v sume istiny 1.300 eur podľa Zmluvy o pôžičke a v rovnaký deň aj inú (ďalšiu) pôžičku s rovnakou splatnosťou a v sume 1.800 eur, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nekorešponduje so skutkovými zisteniami a nedáva logické vysvetlenie na sporné (a súdom prvej inštancie správne kladené) otázky (i) prečo mal žalovaný poskytnúť žalobkyni (ako osobe s ďalším úverovým zaťažením, nízkou bonitou, platobnou schopnosťou a disciplínou, o
ktorých skutočnostiach žalovaný preukázateľne pre vtedy blízky vzťah a dojednania v Kúpnej zmluve vedel) dve pôžičky v jeden deň a len o jednej z nich (dokonca nižšej v sume istiny 1.300 eur) mala byť spísaná písomná zmluva a zriadené vo vzťahu k nej zabezpečenie (o.i. notárskou zápisnicou, zmluvnou pokutou, záložným právom), (ii) prečo si všetky svoje ostatné pohľadávky z pôžičiek poskytnutých žalobkyni žalovaný započítal voči kúpnej cene okrem pohľadávky podľa Zmluvy o pôžičke, a to napriek tomu, že aj vykonaním započítania mu vznikla povinnosť doplatiť (z vlastných prostriedkov) žalobkyni 5. časť kúpnej ceny v sume 2.382,66 eur. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že sám žalovaný síce uviedol, že 5. časť kúpnej ceny nezaplatil, pretože ju chcel započítať na pôžičku vo výške 1.300 eur, ale nevedel dôveryhodne vysvetliť, prečo tak neurobil priamo v Kúpnej zmluve, naviac tieto jeho v konaní produkované tvrdenia nezodpovedali obsahu elektronickej komunikácie medzi stranami, podľa ktorej žalovaný doplatenie 5. časti kúpnej ceny žalobkyni deklaroval a viazal na zlepšenie jeho finančnej situácie (vrátenie peňazí od kamaráta). V tomto ohľade je možné sa stotožniť aj s úvahou súdu prvej inštancie, že nie je logicky zdôvodniteľné, okrem prípadu, že ide o uplatnenie prostriedku procesnej obrany s ohľadom na záujem žalovaného na výsledku sporu, že napriek tomu, že žalovaný nemal finančné prostriedky na zaplatenie 5. časti kúpnej ceny, neuplatnil si voči žalobkyni ním tvrdenú pohľadávku na započítanie (či už priamo v Kúpnej zmluve alebo bezprostredne potom, čo bol žalobkyňou na úhradu 5. časti kúpnej ceny opakovane vyzývaný) a túto si začal uplatňovať až v priebehu súdneho konania. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalovaný sám uviedol, že je podnikateľ (realitná činnosť a prevádzka kaviarne, kde mal v úmysle zamestnať žalobkyňu), preto je podľa názoru odvolacieho súdu logickosť jeho krokov potrebné posudzovať aj touto optikou, odbornosťou a skúsenosťou žalovaného.
30. Preto pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného, nie je dôvod odkloniť sa od záverov súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalovaného (nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zo Zmluvy o pôžičke) bola v konaní uplatňovaná nedôvodne (či už ako kompenzačná námietka alebo vzájomná žaloba), táto pôžička bola súčasťou započítania voči kúpnej cene nehnuteľnosti spolu s dohodnutým príslušenstvom a výška dlžnej sumy 1.800 eur bola určená stranami, ktorí mali priateľský vzťah, preto nemusela číselne presne zodpovedať súčtu istiny pôžičky 1.300 eur a príslušenstva podľa Zmluvy o pôžičke v čase uzatvorenia Kúpnej zmluvy, pričom popretie tejto skutočnosti žalovaným vyhodnotil odvolací súd, s ohľadom na ostatné okolnosti prejednávanej veci, ako účelové s cieľom privodiť si priaznivé rozhodnutie vo veci. Ak uzatvorenie Kúpnej zmluvy bolo pre žalovaného riešením vysporiadania jeho pohľadávok so žalobkyňou, prihliadajúc na jej postoj k ich splácaniu, je presvedčivá argumentácia žalobkyne, že úmyslom strán Kúpnej zmluvy bolo, aby všetky pohľadávky žalovaného voči žalobkyni, vrátane pôžičky podľa Zmluvy o pôžičke, zanikli započítaním voči kúpnej cene podľa Kúpnej zmluvy, čím by sa žalobkyňa úplne zbavila dlhu/úverového zaťaženia voči žalovanému (a aj iným jej veriteľom uvedeným v Kúpnej zmluve). Podľa odvolacieho súdu opačný záver nemá, zhodne so záverom súdu prvej inštancie, oporu vo vykonanom dokazovaní a nezodpovedá skutkovým zisteniam.
31. K námietkam žalovaného ohľadne posudzovania nároku na náhradu trov konania, spočívajúcim v tom, že žaloba bola podaná predčasne pred splatnosťou pohľadávky žalobkyne na zaplatenie 5. časti kúpnej ceny podľa Kúpnej zmluvy, teda že trovy konania vynaložené žalobkyňou do 05.11.2021 súviseli s predčasne podanou žalobou, čo je dôvodom na aplikáciu ust. § 257 CSP, odvolací súd poukazuje na ust. § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého je pre rozsudok (s odkazom na ust. § 324 ods. 2 CSP aj pre uznesenie) rozhodujúci čas jeho vyhlásenia, preto správne súd prvej inštancie posudzoval úspech žalobkyne (s ohľadom na dôvodnosť jej nároku) podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v čase vyhlásenia rozsudku; preukázanie splatnosti žalovanej pohľadávky sa v konaní premietlo do (ne)priznania nároku žalobkyni na úrok z omeškania voči žalovanému v závislosti od tejto skutočnosti.
32. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
33. Všetky vyššie uvedené skutočnosti mali pre žalovaného za následok neúspech v spore o vzájomnej žalobe spočívajúci v zamietnutí jeho vzájomnej žaloby (výrok IV.) a rovnako znamenali úspech žalobkyne v konaní o jej žalobe (posúdením kompenzačnej námietky žalovaného ako nedôvodnej), ktorej súd prvej inštancie vyhovel (výrok I.). Súd prvej inštancie závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne, dôkladne a zrozumiteľne odôvodnil, s ktorými závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
34. Odvolací súd tak rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania o žalobe a výroku IV. a v závislom výroku V. o trovách konania o vzájomnej žalobe) ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania od žalovaného, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).