Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-36-2019.pdf
PDF · 116.88 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/36/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej, v právnej veci žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 24/3911, 010 01 Žilina, IČO: 50 496 166, právne zastúpeného: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpenému: JUDr. Felix Neupauer, advokát so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, v spore o zaplatenie 990 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/69/2018-84 zo dňa 27. februára 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 990 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 990 Eur od 19.11.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 Eur, a výrokom II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v upomínacom konaní domáhal na Okresnom súde Banská Bystrica vydania platobného rozkazu titulom, dopravnej nehody, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle U. V. C, EČV: V ktorého držiteľom bol v čase dopravnej nehody poškodený R. R., bytom B. U. XX, XXX XX V. (ďalej len „poškodený“). K vzniku spôsobenej škody došlo prevádzkou motorového vozidla X. D., EČV: V v danom čase povinne zmluvne poisteným u žalovaného. Žalobca ďalej uviedol, že poškodený nechal vykonať opravu motorového vozidla, na ktorú bezprostredne nadväzovalo uzatvorenie Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 64/2017 zo dňa 27.09.2017, na základe ktorej prenajal žalobca poškodenému náhradné motorové vozidlo značky R. R. R., EČV: K Po ukončení doby trvania nájmu náhradného vozidla vystavil žalobca poškodenému faktúru č. 2017065 zo dňa 13.10.2017, splatnú dňa 20.10.2017 na sumu 1.390 Eur. Uvedená suma bola fakturovaná za obdobie od 27.09.2017 do 13.10.2017, t. j. 17 dní, pričom výška denného nájomného predstavovala 80 Eur. V sume bol zahrnutý aj jednorazový poplatok za pristavenie, prevzatie a čistenie náhradného vozidla vo výške 30 Eur. Poškodený dňa 13.10.2017 postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému, spočívajúcu v nároku na poistné plnenie vyplývajúce z poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX (XXXXXXXXXX) zo dňa 04.09.2017 z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov za prenájom náhradného vozidla vo výške 1.390 Eur, spolu s jej príslušenstvom
a právami s ňou spojenými na žalobcu. Žalobca si uplatnil náhradu škody z postúpenej pohľadávky u žalovaného listom zo dňa 19.10.2017. Z oznámenia o poistnom plnení zo dňa 07.11.2017, zaslaného žalobcovi vyplýva, že dňa 03.11.2017 došlo k skončeniu prešetrovania poistnej udalosti. Dňa 10.11.2017 žalovaný poskytol žalobcovi poistné plnenie za prenájom náhradného motorového vozidla vo výške 400 Eur. Krátenie poistného plnenia žalovaným bolo dôvodené vlastným určením doby prenájmu náhradného vozidla v rozsahu len 5 dní, pričom takýto postup nebol podľa žalobcu nijak odôvodnený. Žalovaný tiež krátil poistné o poplatok za pristavenie, prevzatie a čistenie vozidla, a to aj napriek tomu, že skutočnou škodou sú všetky účelne vynaložené náklady. Žalobca dôvodil, že náklady vo výške 1.390 Eur boli poškodeným vynaložené nutne a účelne. Uplatnený nárok vo výške 990 Eur spočíva v rozdiele sumy vo výške 1.390 Eur uvedenej na faktúre č. 2017065 za prenájom náhradného motorového vozidla a poskytnutého poistného plnenia vo výške 400 Eur. Žalobca si zároveň uplatnil aj nárok na úroky z omeškania. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 15.12.2017 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor s odôvodnením vo veci samej s tým, že nároky žalobcu v celom rozsahu neuznáva. Podaním odporu sa v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní platobný rozkaz zrušil a vec bola následne postúpená na pokračovanie v konaní Okresnému súdu Trenčín. Na základe vykonaného dokazovania zistil súd prvej inštancie podstatný skutkový stav, na ktorý aplikoval ustanovenia právnych predpisov ( čl. 8, 4 ods. 1, 2, 15 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 186 ods. 2 veta prvá CSP, § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. , § 442 ods. 1, § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a § 369c ods. 1 Obchodného zák. a vec právne posúdil. Vykonal všetky dôkazy, ktoré strany sporu v konaní predniesli. Súd prvej inštancie sa v prvom rade na námietku žalovaného vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Žalovaný zastával názor, že nikdy nedošlo k zníženiu majetku postupcu, a preto na jeho strane nemohla vzniknúť pohľadávka voči žalovanému a ako neexistujúca pohľadávka nemohla byť postúpená na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.10.2017. Súd prvej inštancie uviedol, že úhradu nájomného v tomto prípade supluje samotné postúpenie. Predmetnou Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 13.10.2017 došlo jednak k postúpeniu pohľadávky, a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom. Postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, keďže jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Postúpenie bolo oznámené listom zo dňa 13.10.2017. Zo Zmluvy o postúpení zo dňa 13.10.2017 nepochybne vyplýva predmet - pohľadávka vo výške 1.390,- Eur voči žalovanému, pričom postúpenie v zmysle bodu 4. je odplatné za odplatu vo výške 1.390,- Eur, ktorá zodpovedá faktúre č. 2017065. V bode 5. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že si vzájomné nároky - úhrada odplaty a úhrada nájomného, započítavajú. Vzhľadom na to, že nejde o pohľadávku, ktorá by nemohla byť predmetom postúpenia v zmysle § 525 ods. 1 OZ, súd posúdil, že je daná aktívna legitimácia žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo v konaní sporné, že dňa 04.09.2017 došlo ku poistnej udalosti - dopravnej nehode, pri ktorej bolo motorovým vozidlom poistenca žalovaného poškodené motorové vozidlo poškodeného. Nebolo tiež sporné, že poškodený ako nájomca a žalobca ako prenajímateľ uzatvorili Zmluvu o nájme č. 64/2017 zo dňa 27.09.2017, na základe ktorej si nájomca prenajal osobný automobil R. EČV: K na dobu od 27.09.2017 do 13.10.2017, pri dojednanom zmluvnom nájomnom 80 Eur. Porovnateľnosť poškodeného vozidla a náhradného vozidla rovnako sporná nebola. Z protokolu o prenájme náhradného vozidla č. 64/2017 jednoznačne vyplynulo, že poškodený uzatvoril Zmluvu o nájme z dôvodu poškodenia svojho motorového vozidla, ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa 04.09.2017. V záverečných ustanoveniach je uvedené, že prenájom náhradného motorového vozidla bude hradený z povinného zmluvného poistenia vinníka dopravnej nehody. Za užívanie prenajatého motorového vozidla v čase od 27.09.2017 do 13.10.2017 (17 dní), prenajímateľ vyfakturoval nájomcovi faktúrou č. 2017065, splatnú 20.10.2017, nájomné vo výške 1.360 Eur a poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla vo výške 30 Eur, čo predstavovalo celkovú sumu za prenájom 1.390 Eur. Z oznámenia o poistnom plnení žalovaného zo dňa 07.11.2017 bolo preukázané, že žalovaný poistné plnenie ustálil na sumu 400 Eur, priznané za zapožičanie a prevzatia vozidla na 5 dní. Žalovaný nepriznal poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla, čo nepovažoval za skutočnú škodu v zmysle Obč. zákonníka. Žalovaný namietal samotný vznik škody, k čomu súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci je predmetom konania skutočná škoda podľa § 442 ods. 1 Obč. zákonníka v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z., t. j. nákladmi spojenými s odstraňovaním dôsledkov poškodenia, medzi ktoré patrí aj prenájom náhradného motorového vozidla. Náklady poškodený ako nájomca náhradného
vozidla voči svojmu veriteľovi ako prenajímateľovi síce nezaplatil, vyporiadaním záväzku na základe vyššie uvedenej Zmluvy o postúpení zo dňa 13.10.2017 však došlo k postúpeniu pohľadávky, v dôsledku čoho si žalobca uplatnil dlh od žalovaného. Súd prvej inštancie považoval nárok na úhradu nákladov spojených s užívaním náhradného motorového vozidla za škodu, ktorá vznikla v súvislosti so škodovou udalosťou. Žalovaný priznal poistného plnenia v sume 400 Eur, ktoré vypočítal tak, že priznal náklady za zapožičanie náhradného vozidla na 5 dní, ktoré považoval za čas nevyhnutný na opravu poškodenia motorového vozidla poškodeného. Avšak z čestného prehlásenia poškodeného vyplýva, že jeho vozidlo bolo po poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.09.2017 v autoservise, ktorý mu jeho vozidlo vydal až dňa 13.10.2017. Súd prvej inštancie zhrnul, že pre posúdenie nutnosti a účelnosti vynaložených nákladov je podstatné to, že v dôsledku škodovej udalosti, ktorú nezavinil poškodený, tento nemohol používať svoje motorové vozidlo a musel si vypožičať náhradné vozidlo, za prenájom ktorého mu bola vystavená faktúra. Žalovaný namietal dôvodnosť časového rozsahu potreby užívania prenajatého motorového vozidla, čo bolo procesnou povinnosťou žalovaného okrem samotného popretia skutkových tvrdení žalobcu podľa § 151 ods. 1 CSP, aj svoje vlastné tvrdenia o dôvodnosti trvania opravy poškodeného motorového vozidla, tak ako uvádzal v rámci procesnej obrany, spoľahlivo preukázať. Žalovaný tak v konaní neučinil, čím neuniesol dôkazné bremeno skutkových tvrdení uvádzaných v rámci svojej procesnej obrany. Zo žalobcom predloženej kalkulácie súdu prvej inštancie vyplynulo, že okrem mechanických prác opravy bolo potrebné na poškodenom vozidle vykonať aj lakovanie, ktoré predstavuje ďalšie práce. Z čestného prehlásenia autoservisu vyplýva, že poškodenému bolo jeho motorové vozidlo odovzdané až v deň poskytnutia poistného plnenia za jeho opravu, a teda až dňa 13.10.2017. K ďalšej námietke žalovaného, že poškodený má bydlisko v V., a preto je nelogické zapožičanie motorového vozidla v K. súd prvej inštancie doplnil, že z ničoho nevyplýva povinnosť poškodeného zapožičať si motorové vozidlo len v požičovni, ktorá sa nachádza v blízkosti jeho bydliska. Zhrnul, že žalobcom v tomto konaní uplatnená pohľadávka vo výške 990 Eur je uplatnená dôvodne a toto právo bolo žalobcovi ako subjektu aktívne vecne legitimovanému priznané ako právo na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. a podľa všeobecných hmotnoprávnych ustanovení vyplývajúcich z úpravy Občianskeho zákonníka (§ 442 ods. 1 OZ). K priznaniu jednorazového poplatku 30 Eur žalobcovi súd prvej inštancie uviedol, že poplatok je všeobecne paušalizovaný ako jednorazový poplatok za pristavenie a prevzatie náhradného vozidla, teda ide o náklady spojené s prenájmom vozidla. Keďže žalovaný bol so splnením záväzku žalobcovi zaplatiť náhradu škody v omeškaní, priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. Obč. zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. od 19.11.2017 (keďže žalovaný skončil šetrenie škodovej udalosti dňa 03.11.2017 a 15 dňová lehota na plnenie mu uplynula dňom 18.11.2017). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Keďže žalobca mal v spore plný úspech, priznal mu plnú náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP). Namietal ústavnú nekonformnosť rozsudku. Napadnutý rozsudok označil za nesprávny, nezákonný, za arbitrárny, ktorý je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a nepreskúmateľný. Zdôraznil, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03-30 o povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Podľa § 220 ods. 2 tretej vety CSP má súd dbať o to, aby bolo odôvodnenie rozhodnutia presvedčivé. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s namietanou aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v súdenej veci. Žalovaný namietal, že žalobca nebol vo vedenom súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Zo súdom zisteného skutkového stavu vyplýva, že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, spočívajúci v neuhradenej faktúre. Z toho potom vyplýva, že poškodený predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Faktúrou bol zaviazaný na plnenie poškodený a nie žalovaný. Vzhľadom na stav sporu a zmysle § 524 Obč. zákonníka, poškodený predstavoval dlžníka žalobcu a nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu
pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s § 524 Obč. zákonníka. K úhrade faktúry pritom logicky nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu realizovaného v predloženej zmluve o postúpení, pretože z nej jednoznačne vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky (neexistujúcej) a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Ak teda poškodený nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto pohľadávku postúpiť na žalobcu a kauzálne žalobcovi nemohla následne vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za odstúpenie , ktorú následne žalobca mienil použiť na započítanie. Žalobca preto nemôže predstavovať vecne legitimovaný subjekt na strane žalobcu. K zmluve o postúpení medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom uviedol, že tento právny úkon je podľa § 39 Obč. zákonníka zjavne absolútne neplatný. Žalobca v spore žiadnym spôsobom nepreukázal, že poškodený pred údajnou cesiou pohľadávky aj faktúru žalobcovi uhradil. Preto poškodenému nemohla vzniknúť pohľadávka voči žalovanému z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Obsah žalobcom predloženej zmluvy o postúpení práve naopak preukazuje nezaplatenie faktúry zo strany poškodeného, a to ešte pred samotnou údajnou cesiou pohľadávky. Preto je nepochybné, že údajný postupca pohľadávky (poškodený) nikdy nebol majiteľom pohľadávky voči žalovanému.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Žalovaný nepredložil žiadny dôkaz na spochybnenie rozsudku súdu prvej inštancie. K aktívnej legitimácii žalobcu uviedol, že platná zmluva o postúpení pohľadávky má za následok zmenu v osobe veriteľa, keď nový veriteľ nadobúda nielen postupovanú pohľadávku, ale spolu s ňou aj aktívnu legitimáciu. Argumentáciu žalovaného označil za zmätočnú a zavádzajúcu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.10.2017 vyplýva, že sa jedná o vzájomné pohľadávky, keďže poškodený mal voči žalobcovi pohľadávku (A- odplata) vo výške 1.390 Eur z titulu odplatného postúpenia pohľadávky voči žalovanému (C
- náhrada škody) a žalobca mal voči poškodenému pohľadávku (B- nájomné) vo výške 1.390 Eur. Na úhradu nájomného za náhradné vozidlo. Išlo o postúpenie budúcej pohľadávky C, pretože táto vznikla reálne až započítaním pohľadávky A s pohľadávkou B. Moment započítania pohľadávok reálne predstavoval úhradu a vznik škody. Žalobca a poškodený uzatvorili súčasne s postúpením pohľadávky dohodu o vzájomnom započítaní týchto pohľadávok. Týmto je dosiahnutý účel inštitútu započítania, ktorým je dosiahnutie zániku vzájomných záväzkov bez toho, aby došlo k vzájomnému finančnému plneniu. Aj § 524 Obč. zákonníka umožňuje postúpiť aj budúcu pohľadávku. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného o nemožnosti plnenia poškodeného započítaním, pretože zákon takúto formu splnenia záväzku pripúšťa a aj judikatúra a odborná prax právny úkon považuje za ekvivalent plnenia. V otázke aktívnej vecnej legitimácie poukázal žalobca na rozhodnutia v obdobných prípadoch (napr. rozsudky Okresného súdu Žilina zo dňa 16.08.2018 sp.zn. 18Cb/106/2018, Okresného súdu Martin zo dňa 06.09.2018 sp.zn. 17Cb/23/2018 a ďalšie). Ďalej žalovaný s poukazom na dojednanie bodu 5 zmluvy o postúpení pohľadávky uviedol, že zmluvné strany si dohodli započítanie ich vzájomných nárokov na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo momentom podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky, čím je preukázaný samotný vznik práva žalobcu v podobe skutočnej škody zodpovedajúcej majetkovej ujme, ktorá nastala u poškodeného.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vychádzal zo skutkových zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).
6. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
8. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
9. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
10. Odvolateľ v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Jedinú výnimku predstavuje oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
11. Žalovaný založil svoje odvolanie na dvoch odvolacích dôvodoch. Prvým odvolacím dôvodom bolo jeho tvrdenie, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, pretože napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP, je nesprávny, nezákonný, arbitrárny, je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a je nepreskúmateľný pretože nemá náležitosti riadneho odôvodnenia rozsudku. Žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku výlučne v časti jeho odôvodnenia týkajúceho sa aktívnej legitimácie žalobcu. Druhým odvolacím dôvodom bolo tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku aktívnej legitimácie žalobcu. Namietal, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi žalobcom a jeho právnym prechodcom (poškodeným) je neplatná, a žalobca preto nie je, v dôsledku uvedenej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, aktívne legitimovaný v spore.
12. Obe odvolacie tvrdenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.
13. K tvrdeniu žalovaného, že napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti ust. § 220 CSP uvádza odvolací súd nasledovné. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácií dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Zároveň platí, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia bez pochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa vo svojom odôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre rozhodnutie vo veci. Je potrebné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola úspešná, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004).
14. V rámci postupu podľa § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd odvolacie tvrdenie žalovaného o porušení práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretože sa súd prvej inštancie nevysporiadal s podstatnými skutočnosťami, v dôsledku čoho je jeho právna konštrukcia nedostatočne odôvodnená. Odvolací súd uzavrel, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti písomného vyhotovenia
rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a ako celok je odôvodnenie rozsudku presvedčivé. V súlade s čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku rešpektujúc názory Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp.zn. I. ÚS 117/05, sp.zn. II. ÚS 27/2011 a ďalších, odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP hodnotí skutkové a právne závery súdu prvej inštancie ako dostatočne odôvodnené s oporou vo vykonanom dokazovaní. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnými súdmi by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru odvolacieho súdu aplikácia a výklad súdom prvej inštancie citovaných právnych noriem, podľa ktorých posúdil zistený skutkový stav, nevykazuje čo do odôvodnenia rozhodnutia žalovaným vytýkané procesné nedostatky. Za dostatočne odôvodnenú považuje odvolací súd aj otázku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Vo vzťahu k náležitostiam odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP žalovaný neuviedol a neprezentoval čo viac by považoval za potrebné uviesť k tomu, aby bolo možné podľa jeho názoru považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za preskúmateľné a presvedčivé. V tomto smere sú jeho tvrdenia všeobecné a odkazujúce na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít.
15. K odvolaciemu tvrdeniu žalovaného, o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom uvádza odvolací súd nasledovné. Vychádzajúc z obsahu spisu, skutkového stavu zisteného a preukázaného vykonaným dokazovaním, vrátane vyjadrení strán sporu, ako prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, odvolací súd v rámci postupu podľa § 387 ods. 3 druhá veta CSP posudzoval podstatné odvolacie tvrdenia žalovaného, ktorými namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu pre rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.10.2017 s § 524 Občianskeho zákonníka s následkom absolútnej neplatnosti tejto zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Pri konštatovaní správnosti vymedzenia nesporných skutkových tvrdení súdom prvej inštancie nie je sporná existencia vzájomných právnych vzťahov medzi poškodeným, poisteným (škodcom) a poistníkom (žalovaným). V súlade so správne zisteným a hodnoteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie odvolací súd nezistil žiaden dôvod hodnotiť odvolacie tvrdenia žalovaného, ako správne. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že žalovaný pri takto prezentovanom odvolacom tvrdení nevenoval dostatočnú pozornosť samostatnosti právnych vzťahov, ktoré vznikli poškodenému na jednej strane vo vzťahu k žalovanému a ktoré vznikli poškodenému vo vzťahu k žalobcovi na strane druhej. Zo vzťahu medzi poškodeným (veriteľom) a žalovaným (dlžníkom) vznikla pohľadávka na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou poisteného motorového vozidla a zo vzťahu medzi poškodeným (dlžníkom) a žalobcom (veriteľom) vznikla pohľadávka na nájomnom. Skutočnosť, že poškodený mal vo vzťahu k žalobcovi postavenie dlžníka nebránila tomu, aby poškodený na zmluvnom základe previedol svoju pohľadávku voči žalovanému na žalobcu postupom súladným s § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný namietal, že došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Súd prvej inštancie správne posúdil, že v dôsledku uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávky je daná aktívna legitimácia žalobcu, nakoľko predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom. Je nesporné, že predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody, pričom postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, keďže jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Postúpená može byť iba existujúca pohľadávka, (aj premlčaná), a tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá a identifikovateľná( závery vyplývajúce z ÚS SR sp. zn. II. ÚS 165/2017). Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že postúpenie pohľadávky medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom (poškodeným) bolo platné a vyplýva z neho aktívna legitimácia žalobcu v spore.
16. Žalovaný s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2008 sp.zn. 4Obo 20/2007 tvrdil, že zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný právny úkon. Odvolací súd sa oboznámil so znením predmetného rozsudku, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v spore ako súd odvolací a jeho predmetom bolo posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti tam označených právnych úkonov. Posúdením skutkových tvrdení
a predmetu konania v spore sp.zn. 4obo 20/2007 a v tomto spore, je odvolací súd, na rozdiel od žalovaného, toho názoru, že z hľadiska právnej istoty neprichádza odkaz na predmetné rozhodnutie pri právnom posúdení predmetnej veci do úvahy.
17. V súlade s vyššie uvedenými názormi a závermi dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie tvrdenia žalovaného nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie a tieto v súhrne vyhodnotil ako nedôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, za aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu proti žalovanému patrí podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).