Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-231-2019.pdf
PDF · 169.41 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/231/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu L.. O. O., nar. X.XX.XXXX, G., O. XX, zast. JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Košice, Floriánska 19, proti žalovanému O. Z., nar. XX.XX.XXXX, N., D.. O.. N. X, o určenie, že tu nie je záložné právo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 37C/197/2012-190 z 24.5.2018 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom určil, že záložné právo zapísané na LV č. XXXXX pre katastrálne územie M.Ž. O. (G. - mestská časť M.) pod značkou V-1406/94-Zvolen v prospech žalovaného, ktorého vklad bol povolený na základe Zmluvy o zriadení záložného práva z 27.10.1994 medzi Konsolidačnou bankou Bratislava, štátnym peňažným ústavom a Drevona, štátnym podnikom nezaťažuje spoluvlastnícky podiel v 1/2 vo vlastníctve žalobcu na pozemku, parc. č. 449/297, parc. registra „C“, ostatné plochy o výmere 8699 m2, zapísaného na LV č. XXXXX pre katastrálne územie M. O. ( G. - mestská časť M.) a že žalobca má právo voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný uplatnený nárok v konaní neuznal. 2.1.Súd konštatoval, že medzi stranami nebol sporný skutkový stav opísaný žalobcom v žalobe a síce, že spoločnosť Drevona, štátny podnik bola v úverovom, resp. pôžičkovom vzťahu s bývalou Konsolidačnou bankou Bratislava, štátny peňažný ústav, že Konsolidačnej banke vznikol z tohto predmetného zmluvného vzťahu nárok - pohľadávka na vrátenie úveru v sume 85 150 000,- Sk a bezúročnej pôžičky v sume 19 000 000,- Sk, že na zabezpečenie uvedených pohľadávok uzatvorila spoločnosť Drevona, štátny podnik s Konsolidačnou bankou Zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva na pozemky, parc. č. 449/2 o výmere 2400 m2, parc. č. 449/3 o výmere 39802 m2 v katastrálnom území M. O., mestská časť G. - M., že záložné právo bolo vložené do Katastra nehnuteľností Správou katastra Zvolen pod zn. V-1406/94 s účinkami k 9.11.1994. 2.2.Medzi sporovými stranami takisto nebolo sporné, že 23.12.1992, (pred uzavretím Zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť uzavretú medzi Konsolidačnou bankou, štátny peňažným ústavom a Drevonou, štátnym podnikom 27.10.1994), uplatnila O. O. ako oprávnená osoba v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, nárok na vrátenie vlastníctva na časť pozemkov, ktoré boli evidované v majetku spoločnosti Drevona, š. p.,
pričom za povinnú osobu bola v tomto konaní označená obchodná spoločnosť Drevona, a.s. ako právny nástupca spoločnosti Drevona, š. p., že konanie o uplatnenom reštitučnom nároku bolo právoplatne ukončené a rozhodnuté 18.6.2004 tak, že O. O. bolo priznané vlastnícke právo k polovici pozemku označeného ako parc. registra „C“ č. 449/297 - ostatná plocha o výmere 8699 m2. 2.3.Medzi stranami nebolo v konaní sporné, že z časti parciel č. 449/2 a 449/3 bola v roku 2001 vytvorená parc. č. 449/281 o výmere 19396 m2, ktorá bola zapísaná na list vlastníctva č. XXXXX, z ktorej bola vytvorená geometrickým plánom č. 113/2001 z 19.10.2001 parc. registra „C“ č. 449/297 - ostatná plocha o výmere 8699 m2, ktorá bola zapísaná na liste vlastníctva č. 13984, že na základe rozhodnutia Správy katastra Košice z 21.9.2009, č. X 120/2005-Poš, potvrdeným rozhodnutím Katastrálneho úradu v Košiciach z 3.12.2009, č. Xo 3/2006/Ma-25 bola vykonaná oprava listu vlastníctva č. 13984 formou opravy katastrálneho operátu a to v tom smere, že na neho boli dopísané ťarchy, ktoré zaťažovali pôvodný pozemok parcelu č. 449/281, medzi ktorými ťarchami bolo doplnené aj záložné právo Konsolidačnej banky na základe zmluvy z 27.10.1994. 2.4.Medzi sporovými stranami tiež nebolo sporné, že Konsolidačná banka, š.p.ú. Bratislava, ako veriteľ spoločnosti Drevona, a.s. v konkurze, bola zrušená rozhodnutím vlády Slovenskej republiky z 15.11.2001 č. 1078, pričom jej majetok a všetky záväzky prešli na Fond národného majetku a následne na spoločnosť Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35 776 005, Cintorínska 21, Bratislava, že Slovenská konsolidačná, a.s. uplatnila 8.4.2002 prihláškou v konkurze na majetok spoločnosti Drevona, a.s. ako veriteľ, časť pohľadávky vo výške 1 428 954,55 eur, že Slovenská konsolidačná, a.s. uvedenú pohľadávku vo výške 1 428 954,55 eur postúpila na spoločnosť HAVK, s.r.o. zmluvou o postúpení pohľadávok z 10.11.2009, ktorá spoločnosť následne postúpila predmetnú pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok z 30.6.2010 na žalovaného, ktorý oznámením o zmene záložného veriteľa z 18.8.2011 požiadal Správu katastra Košice o vykonanie zmeny na liste vlastníctva č. XXXXX, pre katastrálne územie M. O. v tom zmysle, že záložným veriteľom práva zapísaného pod zn. V-1406/94, je žalovaný a, že žalovaný ako záložný veriteľ, zastúpený spoločnosťou Dražobná spoločnosť, a.s., IČO: 35 849 703, listom z 31.7.2012 oznámil žalobcovi začatie výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti - spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 k pozemku, parc. registra „C“ č. 449,297
- ostatné plochy o výmere 8699 m2, evidovanému na liste vlastníctva č. XXXXX, pre katastrálne územie M. O., pričom právnym titulom na začatie výkonu záložného práva bol „Úver na TOZ na základe Zmluvy o úvere z 24.9.1997 a na základe Zmluvy o reštrukturalizácii splátkového kalendára úveru na TOZ č. 14/1999/2 z 12.5.1999 v znení Dodatku č. 1 zo 7.10.1999 uzatvorenými medzi Konsolidačnou bankou Bratislava, š.p.ú. a Drevona, a.s.. 2.5.Súd vec právne posúdil podľa § 137 písm. c) CSP, § 4 ods.1, § 5 ods.1,2,3, § 9 ods.1, § 13 ods.1 veta prvá zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 39 O. z. a vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. 2.6.K existencii naliehavého právneho záujmu uviedol, že v danom prípade základná procesná podmienka dôvodnosti určovacej žaloby podľa cit. § 137 písm. c) CSP je splnená, keďže povolením vkladu záložného práva do katastra nehnuteľnosti je žalobca nepochybne obmedzený predovšetkým vo svojom dispozičnom práve a navyše ako vlastník nehnuteľnosti, ktorá je predmetom záložného práva, sa ocitá v postavení záložného dlžníka, voči ktorému môžu byť a v danom prípade aj sú, uplatňované práva zo strany záložného veriteľa. Spôsob uplatnený žalobcom, určenie neexistencie záložného práva, vedie k náprave vzniknutého stavu, a tým je nepochybne daný naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa žalobca žalobou v konaní domáha. Vo svojom závere o dôvodnosti podanej žaloby vyšiel z nesporných skutočností a síce, že ešte pred uzavretím zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť uzavretú medzi Konsolidačnou bankou, štátnym peňažným ústavom a Drevonou, štátnym podnikom 27.10.1994, uplatnila O. O. ako oprávnená osoba v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, nárok na vrátenie vlastníctva na časť pozemkov, ktoré boli evidované v majetku spoločnosti Drevona, š. p., pričom za povinnú osobu bola v tomto konaní označená obchodná spoločnosť Drevona, a.s. ako právny nástupca spoločnosti Drevona, š. p., že konanie o uplatnenom reštitučnom nároku bolo právoplatne ukončené a rozhodnuté 18.6.2004 tak, že O. O. bolo priznané vlastnícke právo k polovici pozemku označeného ako parc. registra „C“ č. 449/297 - ostatná plocha o výmere 8699 m2. 2.7.Súd nepovažoval za dôvodnú obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že je vysoko pravdepodobné, že Drevona, š. p. ako aj právny nástupca o návrhu na vydanie veci v čase zriaďovania záložného práva nevedeli, resp. že v čase prevodu majetku štátu na iné osoby (privatizácie) Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR a ani samotný štátny podnik, nikde neevidovali takéto vydanie veci (pozemku), že predmetný pozemok bol evidovaný ako pozemok vo výlučnom vlastníctve štátneho podniku a teda, že ako dobromyseľný nadobúdateľ predmetného pozemku mal právo s
predmetnou nehnuteľnosťou riadne nakladať ako s vlastnou, a že v súlade s platným právom spoločnosť Drevona, š. p. zriadila záložné právo v prospech Konsolidačnej banky Bratislava. Žalovaný o tvrdenej skutočnosti nemá priamu vedomosť, keďže len predpokladá, že spoločnosť Drevona, š. p. nemala vedomosť o uplatnení reštitučného nároku O. O.U., pričom tento predpoklad žalovaný zakladá na skutočnosti, že Drevona, š. p. ako dobromyseľný nadobúdateľ predmetného pozemku, mal právo s predmetnou nehnuteľnosťou riadne nakladať ako s vlastnou. Toto tvrdenie, resp. predpoklad žalovaného však nie je v súlade právnou úpravou obsiahnutou v zák. č. 229/1991 Zb., upravujúcou reštitučný proces. V zmysle právnej úpravy účinnej v čase uplatnenia reštitučného nároku, konkrétne v zmysle citovaného § 9 zák. č. 229/1991 Zb., oprávnená osoba, ak si chcela uplatniť svoj reštitučný nárok, musela tak urobiť na vecne príslušnom pozemkovom úrade, pričom zároveň bola povinná vyzvať povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Tieto úkony boli hmotnoprávnym predpokladom pre rozhodnutie o vlastníctve oprávnenej osoby. Zákon tiež v § 13 stanovoval prekluzívnu lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, a síce do 31.12.1992. 2.8.Vychádzal zo skutočnosti, že právna predchodkyňa žalobcu, O. O. 23.12.1992, ešte pred uzavretím Zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť uzavretú medzi Konsolidačnou bankou, štátny peňažným ústavom a Drevonou, štátnym podnikom 27.10.1994, uplatnila ako oprávnená osoba v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, nárok na vrátenie vlastníctva na časť pozemkov, ktoré boli evidované v majetku spoločnosti Drevona, š. p., a tiež nebolo v konaní sporné, že Okresný úrad Košice IV, Odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, rozhodnutím z 18.2.2002, č. 5/2002-Kl, rozhodol, že O. O. ako oprávnená osoba splnila podmienky zák. č. 229/1991 Zb. pre priznanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a priznal jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti v katastrálnom území G. - M., parcela č. 449/297, ostatná plocha o výmere 8699 m2. Z uvedeného pre súd vyplýva záver, že právna predchodkyňa žalobcu riadne a včas uplatnila svoj reštitučný nárok, čo znamená, že v určenej lehote uplatnila svoj nárok na príslušnom pozemkovom úrade a tiež, čo podľa zákona bola povinná urobiť (§ 9 ods.1), že vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Inak by Okresný úrad Košice IV, Odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva nemohol vo svojom rozhodnutí konštatovať, že oprávnená osoba spĺňa podmienky na priznanie nároku na vydanie predmetnej nehnuteľnosti a priznať jej vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Spoločnosť Drevona, š. p. teda podľa názoru súdu musela mať vedomosť o uplatnení reštitučného nároku O. O. k časti pozemkov, vo vzťahu ku ktorým bola evidovaná ako vlastník, pričom tým, že bez ohľadu na túto skutočnosť, nakladala s predmetnými nehnuteľnosťami tak, že ich zaťažila záložným právom, a to napriek tomu, že § 5 ods.3 zák. č. 229/1991 Zb., ukladalo povinným osobám zákaz nakladať s majetkom, ktorý je predmetom reštitúcie, keď im ukladalo povinnosť nakladať s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe so starostlivosťou riadneho hospodára, najmä im pod sankciou neplatnosti zakazovalo nehnuteľnosti, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného, porušila zákonom uloženú povinnosť sa obdobného konania zdržať, ktoré porušenie zák. č. 229/1991 Zb. v § 5 ods.3 sankcionuje neplatnosťou, ktorá neplatnosť nastáva zo zákona. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcu, ktorá navyše nebola žalovaným spochybnená, že v prípade blokačného ustanovenia, teda § 5 ods.3 zák. č. 229/1991 Zb., mal zákonodarca na mysli zabrániť nielen právnym úkonom, ktoré by znamenali prevod vlastníckeho práva a postihnúť ich absolútnou neplatnosťou, ale rovnako zabrániť aj všetkým tým úkonom, ktoré by smerovali k prevodu vlastníckeho práva. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky tým, že v prípade jej riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený zákonom stanoveným spôsobom domáhať sa uspokojenia zo založenej veci. Zriadenie záložného práva a výkon záložného práva nie je v zákone výslovne uvedené ako konanie zakázané, sú však právnymi úkonmi, ktoré vo vzájomnej súvislosti vedú postupne k prevodu vlastníckeho práva, a teda v konečnom dôsledku realizácia týchto práv sleduje vlastne právnou normou zakázaný účel. Uhradzovacia funkcia záložného práva by v podstate negovala zákonný zákaz blokačného ustanovenia. Na základe uvedeného dospel k záveru, že posudzovaná Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť z 27.10.1994 je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko bola uzatvorená v dobe, kedy už prebiehalo reštitučné konanie, pričom uzavretím tejto zmluvy došlo k porušeniu povinnosti nakladať s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe so starostlivosťou riadneho hospodára, preto žalobe vyhovel. 2.9.Žalobca v žalobe poukázal tiež na okolnosť, že zmluva o zriadení záložného práva bola uzavretá v roku 1994 a k jeho výkonu dochádza až po 18 rokoch navyše v podmienkach medzi časom sa zmenivšej právnej úpravy a konštatoval, že záložné právo zapísané pod zn. V-1406/94 na jeho spoluvlastníckom podiele neexistuje a to buď z dôvodu neplatnosti jeho zriadenia, alebo z dôvodu jeho následného zániku, alebo jeho premlčania. Záložný dlžník sa môže brániť proti právu záložného veriteľa na uspokojenie pohľadávky z výťažku speňaženia založenej veci vznesením námietky premlčania v rámci obrany proti
výkonu práva záložného veriteľa, ale takisto aj prostredníctvom žaloby o určenie, že vec nie je zaťažená záložným právom, tak ako to urobil žalobca v tomto prípade. Vzhľadom na záver súdu, že žaloba žalobcu o určenie, že záložné právo nezaťažuje spoluvlastnícky podiel žalobcu na predmetnej nehnuteľnosti, bola podaná dôvodne, a že záložné právo nebolo platne zriadené, súd v tomto kontexte považoval za nadbytočné sa zaberať námietkou premlčania sporného záložného práva. 2.10.O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1,2 CSP.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný (č. l. 202), ktoré odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 CSP). 3.1.Ako najvážnejší dôvod odvolania uviedol, že záložné právo bolo zriadené bankou riadne a včas pri poskytovaní úverových zdrojov. V tejto dobre neexistovala žiadna vedomosť o reštitučnom konaní, čo potvrdil aj štát aj Fond národného majetku. Pokiaľ kataster vykonal opravu pri prenose parcely z jedného listu vlastníctva na druhý, tak iba napravil svoju chybu bez toho, žeby pochyboval o platnosti zriadeného záložného práva na celú parcelu. Nie je pravdou, že povinná osoba v dobe, keď bol vydaný zákaz nakladať s pozemkami, s nimi nakladala. Naopak, povinný zo zákona s pozemkami nenakladal. Naďalej tvrdí, že záložný veriteľ Konsolidačná banka a.s., Bratislava riadne a v čas podala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, čím sa zastavila premlčacia doba na trvaní záložného práva. Navyše poukázal na to, že záložné právo sa nepremlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka z čoho vyplýva, že ak neprišlo k premlčaniu zabezpečenej pohľadávky, nemohlo prísť k premlčaniu záložného práva. Je mylné tvrdenie, že spoločnosť DREVONA š.p. podľa názoru súdu musela mať vedomosť o uplatnení reštitučného nároku. Ako dôkaz slúži skutočnosť, že DREVONA š.p. a následne Fond národného majetku tieto pozemky vložil do základného imania a to v plnom vedomí, že tieto nie sú zaťažené reštitučnými nárokmi, a preto tieto boli zaťažené záložným právom. 3.2.O pojednávaní na súde 24.5.2018 nemal vedomosť, nakoľko bol mimo územia Slovenskej republiky. Oznámenie prevzala osoba, ktorá mi predvolanie neodovzdala. 3.3.Na základe vyššie uvedeného žiada, aby odvolací súd odvolaním napadnutý Rozsudok Okresného súdu Košice II, pod sp. zn. 37C/197/2012 z 24.5.2018, doručený 15.10.2018 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.
4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca (č. l. 211 - 216), ktorý k námietke žalovaného, že záložné právo bolo zriadené bankou riadne a včas, pri poskytovaní úverových zdrojov uviedol, že žalovanému musí byť známe, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie nebol iba samotný právny úkon
- zriadenie záložného práva - ale celý rad súvisiacich a navzájom podmienených právnych úkonov (žalobca z dôvodu hospodárnosti konania a procesnej ekonómie aj tohto vyjadrenia odkazuje na obsah žaloby, a predovšetkým na jej čl. I, žalobca v podanej žalobe ako aj v celom ďalšom konaní pred súdom argumentoval a predovšetkým po právnej stránke preukázal, že právne úkony, ktoré vykonávali predchodcovia žalovaného vo vzťahu k pohľadávke, ktorá bola následne zabezpečená záložným právom zaťažujúc tak reštituovaný pozemok žalovaného - boli v rozpore s už citovaným § 5 ods.3 reštitučného zákona. Žalobca tvrdil, že tieto osoby a žalovaný vykonali také právne a vzájomne súvisiace a podmienené úkony, ktoré smerovali k prevodu vlastníckeho práva k pozemku v prospech žalovaného. Takéto právne úkony však zakazuje explicitné znenie zákona. Argumentácia ohľadne neexistencie vedomosti spoločnosti DREVONA š.p. - vedomosť štátneho podniku o uplatnení si reštitučných nárokov voči pozemkom, ktoré DREVONA š,p. zaťažovala záložnými právami bola z pozície žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie zreteľne preukázaná. K nevedomosti žalovaného o vytýčenom konaní pojednávania, 24.5.2018 uviedol, že žalovaný sa na pojednávanie konané 24.5.2018 nedostavil bez náležitého ospravedlnenia, preto súd prvej inštancie konal v jeho neprítomnosti, do pozornosti odvolacieho súdu dal špekulatívnosť tvrdenia žalovaného o jeho nevedomosti vo vzťahu k vytýčeniu pojednávania, nakoľko súd prvej inštancie mal doručenie predvolania riadne preukázané, okrem uvedeného, ak by sa aj pripustila táto argumentácia, žalovaný neoznačuje žiaden odvolací dôvod (v rozsahu § 365 CSP), ktorý by práve takúto skutočnosť - odôvodňoval vo vzťahu k opodstatnenosti podania odvolania. 4.1.Žalovaný (v celkovom meradle) označuje ako odvolacie dôvody nedostatky vo (i) vytváraní obsahu dôkaznej matérie, ako aj (ii) nesprávne vyhodnotenie dôkaznej matérie súdom. Žalovaný avšak žiadnym
právne relevantným spôsobom (i.i) neoznačuje nové dôkazy, ktoré navrhuje vykonať, neoznačuje a neuvádza ani to, (i.ii.) v čom by nové dôkazy, či prípadne prostriedky procesného útoku a obrany mohli spochybniť úsudok a vyhodnotenie dôkaznej matérie súdu prvej Inštancie, rovnako (i.iii) neoznačuje, čo má byť prípadnými ďalšími dostupnými dôkazmi preukázané ergo absentuje účel vykonania takýchto dôkazov (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 262/2009). 4.2.Ak žalovaný ako odvolateľ tvrdí, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle zásad civilného sporového procesu má povinnosť označiť konkrétne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za nesprávne a rovnako (i.iv) prečo a na (i.v) základe akých argumentov ich považuje za nesprávne. Z pohľadu žalobcu však žalovaný ako odvolateľ túto povinnosť v plnom rozsahu nesplnil, na základe čoho je možné odvolanie označiť za nedostatočne odôvodnené, a z pohľadu žalobcu čiastočne aj za špekulatívne. Žalovaný ako odvolateľ rovnako žiadnym právne relevantným spôsobom neuvádza, v čom (ii) považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne po stránke právneho posúdenia, a rovnako žalovaný ako odvolateľ neoznačuje (iii) akú vadu malo mať konanie pred súdom prvej inštancie. Žalovaný z pohľadu žalobcu pravdepodobne nie celkom presne pochopil predmet konania pred súdom prvej inštancie, pričom v tomto rozsahu odkazuje na svoju skoršiu argumentáciu. 4.3.Žalobca považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, ktoré vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu. Priebeh konania pred súdom hovoril o výraznej procesnej pasivite žalovaného, ktorý predovšetkým dôkaznú matériu, z ktorej súd vychádzal neovplyvňoval počas mnohých rokov žiadnym právne relevantným spôsobom. Žalobca má za to, že rozhodnutie súdu vychádza zo správne zistených skutkových zistení, pričom navyše - svoje rozhodnutie v rozsahu výroku súdu aj dostatočným spôsobom odôvodnil. Nad rámec uvedeného zaslal konajúcemu odvolaciemu súdu prehľad relevantnej judikatúry (nad rámec už citovanej v pôvodnom, prvoinštančnom konaní); 4.4.K žalovaným tvrdenej „dobromyseľnosti" - dal do pozornosti odvolacieho súdu viacero rozhodnutí k porušeniu blokačného ustanovenia a k neplatnosti právnych úkonov urobených v rozpore s blokačným ustanovením Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 3771/2012, z 21.8. 2013, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.7.2010, sp. zn. č.k. 2Sž0 526/2009, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.2.2013 č.k. 1Sžr/26/2012, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.12.2013 č. k. III.ÚS 576/2013, Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26.7.2013, sp. zn. č.k. 29Sp/5/2013, Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.3.2016 č.k. 10SŽ0/37/2015, z ktorých odôvodnení citoval. 4.5.Na základe uvedeného navrhujeme Krajskému súdu Košice ako odvolaciemu súdu aby vydal rozsudok, že I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice, sp. zn. 37C/197/2012 z 24.5.2018 a II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5.K vyjadreniu žalobcu žalovaný opakovane uviedol (č. l. 226 - 227), že záložné právo bolo zriadené bankou riadne a včas pri poskytovaní úverových zdrojov na nehnuteľný majetok nachádzajúci sa na pozemku parc. č. 449/2 a parc. č. 449/3 v k.ú. M. O., G., kde vlastníkom bola DREVONA, š.p. na základe čoho bolo zapísané do katastra zriadené záložné právo banky 9.11.1994. Na základe tejto skutočnosti a tohto právneho stavu neexistoval záznam, ani poznámka o tom, že bol uplatnený reštitučný nárok. V tejto dobe neexistovala žiadna vedomosť o reštitučnom konaní, čo potvrdil aj štát aj Fond národného majetku. Poukázal na to, že Fondu zo zákona nevyplýva povinnosť skúmať podané žiadosti oprávnených osôb na odbore pozemkovom, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, nakoľko podľa z. č. 229/1991 Zb. ide o pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond a táto pôda je z privatizovaného majetku v zmysle citovaného zákona vyňatá." Je preto mylné tvrdenie, že spoločnosť DREVONA š.p. musela mať vedomosť o uplatnení reštitučného nároku. Na základe vyššie uvedeného žiada, aby odvolací súd odvolaním napadnutý Rozsudok Okresného súdu Košice II, pod sp. zn. 37C/197/2012 z 24.5.2018, doručený 15.10.2018 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu „prvého stupňa“ na ďalšie konanie, resp. aby rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta a žalobca je povinný na náhradu trov konania.
6.Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol (č. l. 237 - 238), že prezentované stanovisko v ničom nevyvracia jeho žalobnú argumentáciu, na základe ktorej súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti odvolaním napádaného rozhodnutia. Mimo iného, do pozornosti konajúceho súdu dal skutočnosť, že na dôkazy, ktoré žalovaný predkladá až po rozhodnutí súdu prvej inštancie v tejto fáze odvolacieho konania nie je možné v zmysle z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj„CSP") prihliadať, aplikujúc tak zákonnú koncentračnú zásadu. Dokazovanie v prebiehajúcom spore bolo riadne a v súlade so zákonnými predpokladmi ukončené v rámci prvoinštančného konania, pričom žalovaný do toho času bol v konaní absolútne pasívny, dokonca sa nezúčastňoval pojednávaní vytýčených na prejednanie veci
a žiadne dôkazy na vyvrátenie skutočností, či argumentácie žalobcu konajúcemu súdu nepredkladal. Nad rámec potrebnosti argumentácie tohto vyjadrenia uviedol, že ani dôkazy predložené žalovaným posledným podaním nevyvracajú jeho žalobnú argumentáciu, ktorej súd vyhovel a priznal ochranu jeho subjektívnemu právu výrokovou časťou rozhodnutia vo veci samej. Argumentácia prezentovaná žalovaným v jeho poslednom vyjadrení (vrátane „DOPLNENIA") sa obmedzuje len na strohé tvrdenie, že záložné právo bolo zriadené riadne a včas, pričom žalovaný upriamuje svoju pozornosť iba na tú skutočnosť, že žalovaný a jeho predchodcovia nemali vedomosť o uplatnení reštitučného nároku na predmetné nehnuteľnosti. Opak bol však riadne preukázaný v základnom nachádzacom konaní, čo v zákonnej lehote do skončenia dokazovania žalovaný nijak nevyvrátil (potvrdené aj argumentáciou v bode 13 rozsudku o tom, že spoločnosť DREVONA š.p. ako právny predchodca žalovaného musela mať vedomosť o prebiehajúcom reštitučnom konaní) a mimo iného - neexistenciu záložného práva súd judikoval na základe iných právnych skutočností (absolútna neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva). Všetky právne úkony vykonávané predchodcami žalovaného ako aj jeho samotného vrátane uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva, neskoršie niekoľkonásobné postúpenia zabezpečovanej pohľadávky, či samotný výkon záložného práva smerovali k prevodu vlastníckeho práva k reštituovanému pozemku, čo je v priamom rozpore so zákonnou normou citovanou nižšie, na základe čoho aj prvoinštančný súd rozhodol. Reakcia označená ako DOPLNENIE z 18.2.2019 zase poukazuje na existenciu dobrej viery v zriadenie záložného práva a rovnako o tom, že nevedel o zákaze takéhoto zriadenia záložného práva alebo o zákaze právneho úkonu, ktorý smeruje k odňatiu vlastníckeho práva k reštituovanému pozemku (teda že nevedel o blokačnom § 5 ods.3 z.č 229/1991 Zb.). V tomto rozsahu poukázal na to, že neznalosť zákona neospravedlňuje, a rovnako na tú skutočnosť, že aj samotný súd v prvoinštančnom konaní (bod. 14 rozhodnutia) judikoval, že „... zákonodarca mal na mysli zabrániť nielen právnym úkonom, ktoré by znamenali prevod vlastníckeho práva a postihnúť ich absolútnou neplatnosťou, ale rovnako zabrániť aj všetkým tým úkonom, ktoré by smerovali k prevodu vlastníckeho práva... Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že posudzovaná zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť z 27.10.1994 je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko bola uzavretá v dobe, kedy už prebiehalo reštitučné konanie, pričom uzavretím tejto zmluvy došlo k porušeniu povinnosti nakladať s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe so starostlivosťou riadneho hospodára". 6.1.Okrem uvedeného, poukazoval na to, že všetky úkony vo vzájomnej súvislosti, ktoré žalovaný vykonával (vrátane výkonu záložného práva, ktorému žalobca zabránil až súdnou cestou a to tým, že súd vydal zákaz výkonu záložného práva) smerovali k prevodu vlastníckeho práva k pozemku, ktorý spadal do reštitučného konania. V prípade, ak by žalovaný vykonal všetky právne úkony tak, ako ich mienil, došlo by k prevodu vlastníckeho práva z reštituenta na tretiu osobu, čo je v priamom rozpore s blokačným ustanovením predmetného a už citovaného zákona. Má preto za to, že žalovaný nemohol konať ani pri jednom z predmetných úkonov (vrátane uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva, ďalších právnych úkonov ktorým sa niekoľkonásobne prevádzala zabezpečená pohľadávka, či pri výkone záložného práva) v dobrej viere, čo aj náležíte preukázal v základnom nachádzacom konaní, a túto argumentáciu - na základe ktorej aj rozhodol prvoinštančný súd - žalovaný nijako nespochybnil. 6.2.Na základe uvedeného navrhol konajúcemu súdu, aby (i) na dôkazy predložené žalovaným neprihliadal, a aby (ii) o odvolaní rozhodol v súlade s našimi skoršími návrhmi - teda aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a aby zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca je povinný na náhradu trov konania.
7.K vyjadreniu žalobcu reagoval žalovaný (č. l. 254 - 256) písomným stanoviskom a citoval z bodu 9. a 10. rozsudku a tvrdí, že zistenia súdu sú nesprávne, zlé zistené, nepreskúmateľné. Žalovaný predložil súdu stanovisko Fondu Národného majetku z 23.11.2005 číslo 7.1.- 16812-/2005/, z ktorého je zrejmé že O. O. si neuplatnila v zákonnej lehote reštitučný nárok, neoznámila povinnej osobe Drevona š.p., že si uplatnila reštitučný nárok, nepožiadala ju ako povinnú osobu o vydanie pozemkov a uvedené tvrdenie preukazuje časť B2.2. privatizačného projektu kde O. O. nie je uvedená. To znamená, že žalovaný nepredpokladal ako tvrdí súd, ale mal záväzné stanovisko FNM SR o tom, že na majetok Drevony š.p. nebol O. O. uplatnený reštitučný nárok. Tvrdenie súdu považuje týmto za neodôvodnené a súd, keďže takýto dôkaz nehodnotil, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd neuviedol na základe akých poznatkov, skutočností dospel k názoru, že žalovaný len predpokladal, že O. O. si neuplatnila reštitučný nárok voči povinnému Drevona š.p. ako tvrdí v bode 9.10. v tomto je tvrdenie súdu nepreskúmateľné. 7.1.Ďalej citoval bod 11. rozsudku a tvrdí, že pani O. si neuplatnila nárok na vecne príslušnom pozemkovom úrade, pričom zároveň bola povinná vyzvať povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti a súd to nijako nehodnotil.
7.2.K jednotlivým bodom rozsudku 9.10.11. uviedol, kde pokladá argumentáciu súdu v odôvodnení za nedostatočnú, ktoré dôkazy hodnotil nesprávne, kde neprijal žiadne stanoviska, pričom v každom takomto odôvodnení poukazuje na dôkaz. Z rozhodnutia súdu „prvého stupňa“ nie je možné spoľahlivo zistiť, na základe akých dôvodov súd dospel k záveru o pravdivosti určitých skutočností, ktoré dôkazy to spoľahlivo preukazujú, na základe akých konkrétnych dôvodov iným vykonaným dôkazom neuveril, ako sa vysporiadal s prípadnými rozpormi v obsahu vykonaných dôkazov, považuje rozhodnutie súdu v tomto ako neodôvodnené, nepreskúmateľné a citoval znenie § 220 CSP, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.8.2010, sp. zn. 2 Cdo 104/2009, nález IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30,1 ÚS 226/03. Na základe vyššie uvedeného trvá na dôvodoch svojho odvolania.
8.Žalobca k stanovisku žalovaného uviedol (č. l. 275 - 277), že pozornosti žalovaného však zrejme uniklo, že súd rozhodol v merite veci tak, ako rozhodol na základe skutočnosti - a to absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva so zákonom, nakoľko vyhodnotil právne úkony predchodcov žalovaného - ako aj neskoršie úkony samotného žalovaného za úkony, ktoré bezprostredne smerovali k cieľu (kauze) - ktorá bola v rozpore so zákonom (konkrétne s blokačným § 5 ods.3 z.č. 229/1991 Zb.). Argumentácia žalovaného však platnosť predmetnej zmluvy žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukazuje, prípadne a contrario - argumentácia žalovaného v žiadnom z jeho posledných vyjadrení nevyvracia argumentáciu a odôvodnenie súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy. 8.1.Do pozornosti odvolacieho súdu dal tú skutočnosť, že žalovaný v jednotlivých podaniach neustále mení argumentáciu (dobromyseľnosť žalovaného, nevedomosť pôvodného záložného veriteľa DREVONA š.p. o reštitučných nárokoch, nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku, nevykonanie dôkazov a pod.), ktorú však mal prezentovať - ak ju považoval za relevantnú - v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak tak žiadnym spôsobom neurobil. Obsahový rámec tejto argumentácie žalovaného sleduje jediný účel - pokúsiť sa argumentačne zhojiť skutkový a právny následok všetkých právnych úkonov, ktoré boli v minulosti vykonané a ktoré boli naviazané na pozemky, ktoré boli neskôr riadne a právoplatne - reštitučne vydané žalobcovi. Tieto úkony sledovali jediný cieľ - vytvoriť právny stav, ktorý smeruje k (i) zaťaženiu reštituovaných pozemkov a k (ii) neskoršiemu odňatiu vlastníckeho práva reštituenta na základe výkonu už spomínaného (i) záložného práva (v tomto skutkovom prípade po viac ako 18 rokoch). Na základe právnych úkonov, ktoré žalobca v samotnej žalobe napadol bol tento pozemok reštitučne vydaný žalobcovi - avšak tento pozemok mu bol vydaný ako pozemok zaťažený, a to práve právami, ktoré boli v minulosti zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva (ktorú súd vyhlásil ako absolútne neplatnú sledujúc zakázaný účel a neplatnosť odôvodnil rozporom so zákonom, bod. 15 napádaného rozsudku) - z ktorej práva boli neskôr účelovo postupované na tretie osoby (spriaznené osoby vedenia DREVONY š.p.), a v konečnom dôsledku na žalovaného (ktorý bol toho času tiež spriaznenou osobou p. F.). Práve systematikou týchto právnych úkonov osoby, ktoré ich vykonávali - spriaznené osoby vtedajšieho vedenia DREVONY š.p., to až po osobu žalovaného - sledovali právom zakázaný cieľ - a to odňať vlastnícke právo k pozemku prostredníctvom jeho zaťaženia a vykonaním dobrovoľnej dražby, čomu však žalobca zabránil (neodkladným opatrením, súčasť spisu). Pritom, obsahom spisu, predloženými dôkazmi a žalobnou argumentáciou bolo jednoznačne preukázané, že reštitučný nárok bol právnou predchodkyňou žalobcu uplatnený 23.12.1992, a predmetná Zmluva bola uzatvorená 27.10.1994, pričom všetky špekulatívne nadväzujúce právne úkony sledujúce protizákonný cieľ (prevod vlastníckeho práva po výkone záložného práva), boli právnymi predchodcami statku (záložného práva) žalovaného a žalovaným následne vykonané v nasledujúcich rokoch (2000-2013), pričom v tomto odkázal na podrobný skutkový opis všetkých právnych úkonov relevantných pre vec samu (čl. I podania - doplnenia žalobnej argumentácie žalobcu zo 16.0.2017). Súd na základe správneho právneho posúdenia, a na základe správneho skutkového posúdenia prípadu vyhodnotil tento cieľ ako existujúci, a správne ho označil ako cieľ v kontexte všetkých vykonaných právnych úkonov - v zmysle zákonov zakázaný (bod 14. napádaného rozsudku). Na základe uvedeného preto vyslovil, že už prvotná Zmluva o zriadení záložného práva na reštituované pozemky nie je zmluvou, ktorá bola uzatvorená v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Pre účely konania ako celku opätovne uviedol, že ak by aj samotná Zmluva o zriadení záložného práva bola súdmi vyhodnotená ako právne súladná, ďalšie právne úkony, ktoré vychádzali z jej existencie - smerovali k takým účinkom, ktoré boli samotným zákonom upravujúcim reštitučné nároky - zakázané (§ 5 ods.3 z.č. 229/1991 Zb.). Ako správne konštatuje súd, „uhradzovacia funkcia záložného práva by v podstate negovala zákonný zákaz blokačného ustanovenia" a ďalej, že cit. uzavretím tejto zmluvy došlo k porušeniu povinnosti nakladať s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe so starostlivosťou riadneho hospodára... " (bod 15 napádaného rozhodnutia). Bez ohľadu na posúdenie zákonnosti Zmluvy konajúcimi súdmi má za to, že právnym účinkom všetkých na ňu nadväzujúcich právnych úkonov by súd nemohol priznať ochranu a v
súlade s právom by mal výrokovo vysloviť, že záložné právo žalovaného nezaťažuje predmetný pozemok v jeho vlastníctve tak, ako to urobil súd. Takýto záver súdu považuje za správny, vecne odôvodnený a v súlade s obsahom spisu a jeho obsahom v rozsahu vykonaného dokazovania. 8.2.Do pozornosti odvolacieho súdu dal opätovne rovnako tú skutočnosť, že žalovaný prednáša argumentáciu, ktorá je z jeho pohľadu relevantná, až v rámci odvolacieho konania, to aj napriek svojej skoršej pasivite v rámci prvoinštančného konania. Takýto postup považuje za postup v rozpore s princípom zákonnej a sudcovskej koncentrácie, ktorá bola žalovanému niekoľkokrát oznámená v zmysle z.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP"). V tomto zmysle navrhol odvolaciemu súdu, to bez ohľadu na skutočnosť, že dôkazy predkladané žalovaným ako odvolateľom v tomto odvolacom konaní nevyvracajú žalobcovu argumentáciu ani žiadnym spôsobom nedávajú predpoklad pre možnosť vyhovenia odvolaniu podaného žalovaným, aby na tieto dôkazy neprihliadal. 8.3.V zmysle uvedeného trvá na svojich skorších vyjadreniach, v ďalšom konaní odkázal na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, zo strany žalobcu v zmysle hospodárnosti konania nepovažujeme za účelné predloženie ďalšej argumentácie a preto v zmysle uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok potvrdil ako vecne správny a žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.
9.Žalovaný vo svojom stanovisku (č. l. 289 - 290) uviedol, že zástupca žalobcu tvrdí: "Práve systematikou týchto právnych úkonov osoby, ktoré to vykonávali - spriaznené osoby vtedajšieho vedenia DREVONY š.p.,to až po osobu žalovaného, sledovali právom zakázaný cieľ a to odňatie vlastníckeho práva k pozemku prostredníctvom zaťaženia a vykonaním dobrovoľnej dražby, čomu však žalobca zabránil (neodkladným opatrením). Ďalej uvádza: pričom všetky špekulatívne nadväzujúce právne úkony sledujúce protizákonný cieľ (prevod vlastníckeho práva po výkone záložného práva). Takýmto tvrdením podsúva žalobca súdu tvrdenie, že vznik záložného práva je špekulatívny s cieľom domôcť sa majetku bez právneho dôvodu. Vážnym nedostatkom zo strany žalobcu bola skutočnosť, že v dobe kedy vzniklo záložné právo, nebola žiadna zmienka o reštitučnom konaní uvedená na liste vlastníctva. Takéto upozornenie bolo vnesené do katastrálneho operátu až niekoľko rokov po uzatvorení záložnej zmluvy. Tvrdenie je to nepravdivé, DREVONA š.p. ( podnik vo vlastníctve štátu ) mal záväzok z úverovej zmluvy voči banke (Konsolidačná banka) 85 150 000,-Sk a 19 000 000,-Sk sumy v miliónoch, ktoré štátny podnik prijal a zúčtoval. Tento záväzok bol uvedený aj v rámci privatizačného projektu a toto konštatoval a overil FNM a Ministerstvo hospodárstva SR vznik záložného práva bol právny a opodstatnený. Privatizačný projekt nekonštatoval uplatnenie reštitučného nároku, pričom túto skutočnosť v rámci privatizačného procesu a vyhotovenia privatizačného projektu zisťovalo MH SR a FNM štandardným postupom a žiadna skutočnosť nevyvracia toto tvrdenie FNM, ktoré uviedol aj FNM vo svojom stanovisku 29.10.2005. Tvrdenie žalobcu a špekulatívnom postupovaní pohľadávok a záložného práva je nekorektné. Pohľadávku voči DREVONA š.p. postupovala Konsolidačná banka a.s. neskôr Slovenská konsolidačná a.s. (zlúčenie spoločnosti). Slovenská konsolidačná, a.s. bola založená 26.10.1999 na základe uznesenia vlády SR č. 908 z 21.10.1999 k návrhu prvej etapy predprivatizačnej reštrukturalizácie vybraných bánk. Hlavným cieľom spoločnosti po jej vzniku bolo vysporiadanie klasifikovaných pohľadávok postúpených do jej portfólia z reštrukturalizovaných bánk. Napriek tomu, že Slovenská konsolidačná je akciovou spoločnosťou, ktorá sa riadi obchodným zákonníkom a účtuje o majetku podľa účtovnej osnovy pre podnikateľov, vzhľadom na charakter svojej činnosti a tiež doporučenie misie Eurostatu, je spoločnosť zaradená Štatistickým úradom SR v zmysle metodiky ESA 95 ako súčasť verejných financií do sektora verejnej správy. Pohľadávka voči DREVONA š.p. spolu so záložným právom bola celá v jej majetku a bola uznaná Krajským súdom v Bratislava v konkurznom konaní vedenom na tomto súde č.k.: 4K 331/01-135. Túto pohľadávku nikto nepoprel. Pohľadávka bola postupovaná veriteľom Slovenská konsolidačná odplatne a nie špekulatívne ako tvrdí žalobca, toto tvrdenie žalobcu je bez obsahu a bez akéhokoľvek významu pre spor a súd. Trvá na všetkých predošlých vyjadreniach a stanoviskách.
10.Žalobca doplnil svoju argumentáciu (č. l. 299): V tomto rozsahu odkázal aj na svoje skoršie podania, ktorými preukázal ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít vtom smere, že záver okresného súdu ako súdu prvej inštancie bol vecne správny. Okrem uvedeného zasielal konajúcemu odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v Košiciach vo vyššie uvedenej veci na vedomie spisové značky ďalších rozhodnutí, ktoré podporujú jeho argumentáciu, prípadne ich relevantné časti: Najvyšší súd Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 144/2019-169, rozsudok Nejvyššího soudu ze dne 16.6.2015 sp. zn. 21 Cdo 3612/2014, který byl uverejnén pod č. 4 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2016), Ústavný súd Českej republiky, sp.zn. II.ÚS 574/15 zo 6.5.2015, IV.ÚS 1820/14 z 16.2.2106.
11.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vyrovnal.
12.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 CSP a p.. 13.Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že o pojednávaní 24.5.2018 nemal vedomosť, nakoľko bol mimo územia SR. 13.1.Z obsahu spisu vyplýva, že súd predvolanie na pojednávanie doručil žalovanému 28.2.2018, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní nijako neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania z vážneho dôvodu. Súd po vyvolaní veci, na pojednávaní 24.5.2018 zistil, že žalovaný sa bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie a uznesením rozhodol, že bude pojednávať v jeho neprítomnosti. Súd postupoval v súlade s § 180 CSP. 13.2.K uvedenej námietke je potrebné zdôrazniť, že podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti žalovaného boli splnené s ohľadom aj na dôslednú aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá je vyjadrená nielen v § 16 CSP, ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. 13.3.V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02, II. ÚS 35/02 a III. ÚS 153/07 a zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, rovnako aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetkých účastníkov konania. Súdy sú povinné aplikovať túto zásadu vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania bez ohľadu na ich procesné postavenie, v danom prípade tak voči žalobcovi, ako aj vo vzťahu k žalovanému. Obidve strany v spore pri zásade rovnosti majú právo, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a práve súd dbá na to, aby sa podľa čl. 17 CSP postupovalo v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. 13.4.Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že za situácie, keď na strane žalovaného nebol tvrdený dôvod, pre ktorý sa nezúčastnil nariadeného termínu pojednávania, pričom jeho neúčasť zostala bez ospravedlnenia, uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
14.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej
inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. 14.1.Žalovaný v odvolaní neoznačuje žiaden dôkaz, ktorý navrhoval už v konaní na súde prvej inštancie, ale nebol vykonaný, preto tento odvolací dôvod nie je daný.
15.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 15.1.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
16.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. g) CSP (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené) je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 366 písm. d) CSP, nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvej inštancie a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné. 16.1.Žalovaný v odvolaní neoznačuje žiaden skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto tento odvolací dôvod nie je daný.
17.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 17.1.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
18.Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.
19.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť, že vyššie uvedené závery vychádzajú z početnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, na ktoré poukazuje aj žalobca, a ktoré zdieľa aj odvolací súd a stotožňuje sa s nimi. Ide najmä o rozsudok zo 7.9.2015 sp. zn. 3 Sžr/102/2014, Nález ÚS z 22.6.2010 sp. zn. III ÚS 127/2010, rozsudok NS SR z 21.7.2010 sp. zn. 2Sžo 526/2009, rozsudok NS SR z 23.11.2011 sp. zn. 6 Sžo/236/2010. Osobitne odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR z 25.5.2016 sp. zn. 10 Sžo/26/2015, z ktorého je zrejmé, že správca konkurznej podstaty bol povinný rešpektovať príkaz v § 68 ods.1 zák. č. 328/1991 Zb. a nezahrnúť do konkurznej podstaty nehnuteľnosti, ktoré mohli byť predmetom reštitúcie a to bez ohľadu na to, či o uplatnení práva oprávnených osôb vedel alebo nie. Reštitučné nároky sa považujú za primárne aj za cenu realizovaných majetkových prevodov. Akýkoľvek iný výklad by totiž blokačný § 5 ods.3 zák. o pôde robil bezcenným. 19.1.Posledne cit. rozhodnutie NS dáva jednoznačný výklad § 5 ods.3 zák. č. 229/1991 Zb. (povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva ustanovením § 28 nedotknuté) a akýkoľvek odklon od neho by znamenalo porušenie požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 ods.2 Základných princípov CSP. Nad rámec uvedeného je nutné konštatovať, že ustálená rozhodovacia prax zahŕňa rozhodnutia NS SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie a je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami. 19.2.V prejednávanom spore ide o ustálený právny názor, ktorý je pre prejednávanú vec podstatný a neexistuje žiaden relevantný dôvod pre odklon od neho. 19.3.Súd zaujal správne stanovisko a správne vyložil § 5 ods.3zák. č. 229/1991 Zb. a vyvodil z neho správne právne závery.
20.K námietkam žalovaného uvádzaným vo svojich podaniach po podanom odvolaní odvolací súd poukazuje na § 365 ods.3 CSP, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 20.1.V kontexte s cit. ust. odvolací súd môže pri svojom rozhodovaní prihliadať len na tie dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania, preto na argumentácie žalovaného týkajúce sa jeho dobromyseľnosti, nepreskúmateľnosti napádaného rozsudku a pod. odvolací súd neprihliada a nevyjadruje sa k nim. 20.2.Tvrdenie žalovaného, že záložné právo bolo zriadené bankou riadne a včas pri poskytovaní úverových zdrojov je v tejto časti pravdivé ale zároveň táto skutočnosť nevylučuje, že banka zriadila záložné právo k zálohu, s ktorým právny predchodca žalovaného nemohol disponovať a v tejto časti
bola záložná zmluva neplatná v súlade s § 39 O. z. lebo svojím obsahom odporuje § 5 ods.3 zák. č. 229/1991 Zb., čo malo za následok, že nikdy nebol zaťažený spoluvlastnícky podiel v 1/2 vo vlastníctve žalobcu (resp. jeho právnej predchodkyne) na pozemku, parc. č. 449/297, parc. registra „C“, ostatné plochy o výmere 8699 m2, zapísaného na LV č. XXXXX pre katastrálne územie M. O. ( G. - O. Č. M.). 20.3.Tvrdenie žalovaného, že jeho právny predchodca nemohol vedieť resp. nemal žiadnu vedomosť o reštitučnom konaní je v tomto konaní irelevantná a to s prihliadnutím na citovaný judikát ale aj skutočnosť, že právna predchodkyňa žalobcu, O. O. na základe žiadosti z 23.12.1992, uplatnila ako oprávnená osoba v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, nárok na vrátenie vlastníctva na časť pozemkov, ktoré boli evidované v majetku spoločnosti Drevona, š. p., a Okresný úrad Košice IV, Odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, rozhodnutím z 18.2.2002, č. 5/2002-Kl rozhodol, že O. O. ako oprávnená osoba splnila podmienky zák. č. 229/1991 Zb. pre priznanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a priznal jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti v katastrálnom území G. - M., parcela č. 449/297, ostatná plocha o výmere 8699 m2, čo by sa nestalo, ak by ako oprávnená osoba nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti lebo túto povinnosť jej stanovuje zákon (§ 9 ods.1 z. č. 229/1991 Zb.). Ide o špekulatívnu, ničím nepodloženú obranu žalovaného.
21.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 21.1.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 21.2.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 21.3.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21.4.Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu bola priznaná žalobcovi, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).