Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-103-2023.pdf
PDF · 139.19 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/103/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Otílie Belavej v právnej veci žalobcu: A.. U.. O. S., E.. X.XX.XXXX, I.: P. X, P., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom: Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I z 23. novembra 2022, č.k.. 7C 1/2017-208, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) z titulu nesprávneho úradného postupu. Druhým výrokom súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania žalovanému.
2. Rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a) a c), § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 , § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a vecne tým, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu a to nezákonnej eskorty na pojednávanie konané dňa 18.11.2014 v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/56/2010, počas ktorej bol vystavený neľudskému a ponižujúcemu správaniu sa príslušníkov vykonávajúcich eskortu. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesporné, že žalobca bol na pojednávanie dňa 18.11.2014 vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/56/2010 na základe žiadosti zákonnej sudkyne predvedený príslušníkmi ZVJS z dôvodu, že v rozhodnom období bol vo výkone väzby. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Bratislava I, ktorý mal spočívať v žiadosti zákonnej sudkyne o predvedenie žalobcu na pojednávanie, mal súd prvej inštancie za to, že išlo o legitímny úkon súdu, nakoľko sa žalobca v čase nariadeného pojednávania dňa 18.11.2014 nachádzal vo výkone väzby a jeho účasť na pojednávaní nebolo možné zabezpečiť inak, ako jeho predvedením. Súd prvej inštancie poznamenal, že o potrebe účasti strany sporu na pojednávaní rozhoduje výhradne konajúci sudca. Uviedol, že v danom prípade konajúca sudkyňa z uvedených dôvodov požiadala predsedu senátu v trestnom konaní o udelenie súhlasu s predvedením žalobcu, predseda senátu takýto súhlas udelil a žalobca bol na pojednávanie eskortovaný. K námietkam žalobcu, že konajúca sudkyňa mu nedoručila predvolanie na pojednávanie, v dôsledku čoho nemal zachovanú lehotu na prípravu na pojednávanie, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca sa zúčastnil predmetného pojednávania. Skonštatoval, že žalobca nebol oprávnený v danom konaní vyhodnocovať postup súdu v inej veci, pričom, ak by aj bol preukázaný takýto nesprávny úradný postup,
tak žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom, ktorým malo byť nedoručenie predvolania a nezachovanie lehoty na prípravu na pojednávanie a ním deklarovaným vznikom nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť pri predvedení na pojednávanie a to „(...) psychické a fyzické utrpenie z násilného konania spútaním do železných pút, vláčenia žalobcu spútaného po chodbách ako zviera, očuchávania strážnym psom - vlčiakom, tzv. filzungu, atď.(...)“. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18C 56/2010 podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ani priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a deklarovaným vznikom nemajetkovej ujmy, rovnako nepreukázal ani nesprávny úradný postup príslušníkov ZVJS pri jeho predvedení na pojednávanie dňa 18.11.2014. Zdôraznil, že na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne splnenie zákonom stanovených podmienok, preto sa súd prvej inštancie ďalej nezaoberal otázkou vzniku nemajetkovej ujmy a nárok žalobcu posúdil ako nedôvodný. Návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov O.. W. T., U.. Z. S., I. S., O.. C. D., O.. G. G., Z.. A.. M., ako aj ďalšími dôkazmi na preukázanie jeho psychického zdravotného stavu, súd prvej inštancie nevyhovel z dôvodu hospodárnosti konania. Z rovnakého dôvodu súd prvej inštancie nevykonal ani žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov O.. L., A.. A.. A. Z., O.. B. A., A.. L. A., nakoľko súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné zaoberať sa námietkami vo vzťahu k vedeniu konania pred Okresným súdom Bratislava I v právnej veci vedenej pod sp. zn. 5T/52/2009, vzhľadom na to, že predmetom konania v danej veci bola náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená nezákonným výkonom eskorty vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/56/2010. Súd prvej inštancie ďalej nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie pripojením spisu sp. zn. 18C/56/2010 a sp. zn. 5T/52/2009 ako aj výsluch O.. P. Ž., vzhľadom na to, že skutkové okolnosti podstatné pre rozhodnutie súdu v danej veci s ohľadom na predmet konania neboli medzi stranami sporné. K námietke žalobcu, že žalovaný riadne nepodpísal vyjadrenie k žalobe, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní mal preukázané, že žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.05.2017 a podpísaným zaručeným elektronickým podpisom s autorizáciou, pričom poverenie na zastupovanie v konaní bolo k vyjadreniu riadne pripojené a obsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti. Dodal, že súd prvej inštancie vyzval žalovanú na vyjadrenie výzvou z 20.04.2017, preto neprichádzala do úvahy aplikácia § 273 C.s.p. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov sa súd prvej inštancie vzhľadom na právne posúdenie veci ďalej nezaoberal.
3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, eventuálne zmeniť a zaviazať žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný a vecne nesprávny. Uviedol, že súd prvej inštancie nekonal nestranne, keď nevykonal dôkaz pripojením spisu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/56/2010, pričom mal za to, že sa jednalo o novú skutočnosť, ktorou by sa preukázalo neľudské zaobchádzanie so žalobcom. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie nevykonal vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme dôkaz výsluchom navrhovaných svedkov, pribratím znalca do konania a pripojením zdravotnej dokumentácie z ÚVV a ÚVTOS Bratislava. Mal za to, že konaním príslušníka ZVJS pri jeho predvedení na pojednávanie došlo u žalobcu k ujme na zdraví, keď utrpel psychický šok po tom, ako mu „(...) odzadu strkal obušok do konečníka v predklone (...) po prinútení ho vyhrážkami vyzliecť sa donaha na 2x ... za asistencie vlčiaka atď.(...)“. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nerešpektoval rozhodovaciu prax Krajského súdu v Bratislave a ESĽP, keď nerozhodol v súlade s princípom právnej istoty a legitímneho očakávania, nevysporiadal sa ani s otázkou tzv. obráteného dôkazného bremena. Žalobca ďalej zdôraznil, že došlo k porušeniu zákonnej lehoty na prípravu žalobcu na pojednávanie dňa 18.11.2014, nakoľko naň nebol riadne predvolaný. Podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie odmietol vykonať aj test proporcionality a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nebolo presvedčivé. Poznamenal, že Krajský súd v Bratislave v uznesení sp. zn. 1 Tos/1/2015 z 15.01.2015 dospel k záveru o porušení § 32 ods. 4 Trestného
poriadku a práva žalobcu na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a uvedené konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 02.07.2015, sp. zn. II. ÚS 244/2015. Žalobca ďalej namietal, že vo veci nebolo začaté vyšetrovanie postupu príslušníkov ZVJS a ÚVV a ÚVTOS Bratislava, ktorí nerešpektovali čl. 10 ods. 2 písm. a) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach žalobcu. Nestotožnil sa s tým, že nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy. Mal za to, že konaním súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti žalobcu riadne konať pred súdom. V súvislosti s požiadavkou kontradiktórnosti konania poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30.04.2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012. Súd prvej inštancie sa ďalej v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal ani s tým, že útoky príslušníkov ZVJS boli vykonané na žalobcovi ako chránenej osobe. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď návrh žalovaného na spojenie vecí vedených na ( bývalom) Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6C/3/2017, 7C/1/2017, 17C/4/2017 a 17C/8/2017 na spoločné konanie zamietol a to bez toho, aby ho riadne poučil o možnosti podať opravný prostriedok a bez toho, aby toto rozhodnutie presvedčivo a racionálne zdôvodnil.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný a správny. K námietke žalobcu na nespojenie vecí v konaní pred súdom uviedol, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 23.11.2022 na základe jeho návrhu z 22.05.2017 nespojil veci vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 6C/3/2017, 7C/1/2017 a 17C/8/2017 z dôvodu, že uvedené konania sa v čase rozhodovania nachádzali v rôznom procesnom štádiu, pričom spojenie vecí nebolo súladné so zásadami civilného sporového poriadku, najmä so zásadami efektívnosti, rýchlosti a hospodárnosti konania. Žalovaný mal za to, že s poukazom na § 166 ods. 1, § 355 ods. 2, § 357 C.s.p., odvolanie voči uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o tom, že nespojí vyššie uvedené konania, nie je prípustné. Poukázal tiež na skutočnosť, že návrh na spojenie vecí bol žalobcovi známy už v priebehu konania, nakoľko bol súčasťou vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 22.05.2017. Uviedol, že žalobca v priebehu procesu žiadnym spôsobom nevyjadril svoj postoj k navrhovanému postupu a vo vzťahu k podaniu žalovaného sa obmedzil výhradne na irelevantné posudzovanie náležitostí podpisovania listín zástupcom žalovaného, resp. náležitosti udeleného poverenia. K námietke žalobcu, že mu bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom, nakoľko súd prvej inštancie neakceptoval jeho návrh na vykonanie dokazovania pripojením súdneho spisu vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 18C/56/2010, žalovaný uviedol, že nie je akceptovateľné, najmä za situácie, ak strana procesu, ktorá disponuje listinnými dôkazmi zo súdneho spisu, preniesla svoju zodpovednosť a dôkazné bremeno na súd, ktorý by mal byť zodpovedný za vyhľadanie a vykonanie bližšie nešpecifikovaných dôkazných prostriedkov nachádzajúcich sa v spise. Žalovaný s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10 Obdo/91/2019 z 10.12.2020 poznamenal, že je povinnosťou tej ktorej strany sporu na preukázanie svojho tvrdenia označiť alebo predložiť konkrétny dôkaz, ktorým je možné a efektívne jeho tvrdenie preukázať, pričom za takýto dôkaz nie je možné považovať pripojenie spisu z iného konania. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že navrhovaný dôkaz nevykoná, je vecne správne vzhľadom na predmet konania, ktorým je žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup pri výkone eskorty na pojednávanie dňa 18.11.2014 a nie konanie vedené pod sp. zn. 18C/56/2010. Namietal ďalej, že žalobcovi nič nebránilo v konaní predložiť aj informácie z ÚVV a ÚVTOS Bratislava o písomnej a telefonickej komunikácii a vyžiadať si zdravotnú dokumentáciu, dekurz z ÚVV a ÚVTOS. Žalovaný zastal názor, že pokiaľ aj žalobca navrhol výsluch viacerých svedkov, títo ani neboli účastní samotného výkonu eskorty a preto ich prípadné výpovede nemali relevanciu pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku. Zhrnul, že žalobca ako nositeľ bremena tvrdenia počas celého konania pred súdom prvej inštancie nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup a vznik nemajetkovej ujmy, naopak, žalobca v konaní opakovane opisoval subjektívne pocity, ktoré samy o sebe nie sú spôsobilé posúdiť výkon eskorty ako nezákonný. Uzavrel, že súd prvej inštancie na základe riadne vykonaného dokazovania dôvodne uzavrel, že v danom prípade nie je splnená hneď prvá zákonná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Žalovaný mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa všetky predpoklady v súlade s § 220 ods. 1 C.s.p. K žalobcom namietanému postupu súdu prvej inštancie žalovaný uviedol, že v konaní nebol dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne, rovnako žalobca nevzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni a preto sú tvrdenia žalobcu ničím nepodloženými konštrukciami. Žalovaný mal za to, že konanie a rozhodnutie v danej veci netrpí nedostatkami procesných podmienok konania. Zdôraznil, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, v dôsledku čoho súd rozhoduje o nárokoch uplatnených v žalobe na základe tvrdení a dôkazov predkladaných stranami sporu. V súvislosti so žalobcom deklarovaným
zhoršením jeho zdravotného stavu, žalovaný poukázal na skutočnosť, že škoda na zdraví predstavuje osobitný nárok, ktorý sa posudzuje, preukazuje a uplatňuje spôsobom ustanoveným osobitným zákonom č. 437/2004 Z.z. a preto v prípade poškodenia zdravia nie je možné postupovať v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko sa jedná o rozdielne nároky. Ďalej poznamenal, že predmetom konania nie sú nároky žalobcu vyplývajúce zo zásahu do jeho práva na osobnú slobodu, ale tieto sú predmetom konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C 251/2015. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil, keď aplikoval v napadnutom rozsudku citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom tieto ustanovenia, týkajúce sa žalobcom uplatneného nároku, aj správne vyložil a vysvetlil. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre samotné rozhodnutie, takže ďalšie dokazovanie, a to ani výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov, nebolo potrebné a ani hospodárne. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
8. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.
9. K odvolacím argumentom žalobcu v odvolaní odvolací súd uvádza, že tieto sú zhodné s jeho argumentáciou v konaní na súde prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s argumentáciou žalobcu ohľadom jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal a dospel k správnym právnym záverom. Odvolací súd považuje odvolaciu argumentáciu žalobcu za nesprávnu a to z viacerých dôvodov.
10. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci ( porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/60/2016). S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné.
11. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú súdom v civilnom procese v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to v dôsledku vykonanej eskorty žalobcu príslušníkmi ZVJS na pojednávanie nariadené zákonnou sudkyňou dňa 18.11.2014 z dôvodu, že v rozhodnom období bol vo výkone väzby a účasť žalobcu nebolo možné zabezpečiť inak. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci za podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je možné uplatniť vtedy, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Zákonodarca zároveň stanovil niektoré kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci nebola preukázaná primárna podmienka nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci konajúceho súdu a to aj s ohľadom na skutočnosť, že o potrebe účasti strany sporu na pojednávanie rozhoduje zákonný sudca. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, že spôsob výkonu eskorty žalobcu na pojednávanie bol nezákonný, neštandardný a v dôsledku ktorého by žalobca utrpel psychickú a fyzickú ujmu na zdraví. V konaní tak nebol preukázaný už nesprávny úradný postup a to ani zo strany ( bývalého) Okresného súdu Bratislava I, či už v trestnom konaní, alebo v civilnom sporovom konaní, a ani pri výkone eskorty. ( bývalý) Okresný súd Bratislava I považoval v konaní sp. zn. 18C/56/2010 na pojednávaní 18.11.2014 za potrebnú účasť žalobcu. Keďže žalobca bol v tom čase vo väzbe, okresný súd požiadal zákonného sudcu v trestnom konaní o súhlas s predvedením žalobcu na predmetné pojednávanie (jeho prítomnosť na pojednávaní nebolo možné zabezpečiť inak). Zákonný sudca súhlas s predvedením žalobcu udelil a žalobca bol príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS na pojednávanie eskortovaný. Okresný súd tak postupoval v konaní sp. zn. 18C/56/2010 správne a v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku. Ak žalobca v odvolaní namietal, že JUDr. Juraj Mihál (ako sudca v trestnom konaní, vedenom proti žalobcovi pod sp. zn. 5T/52/2009) nemohol udeliť súhlas s jeho predvedením na namietané pojednávanie, pretože voči nemu vzniesol námietku zaujatosti, o ktorej nebolo v tom čase rozhodnuté, odvolací súd s týmto názorom žalobcu nesúhlasí a v udelení súhlasu trestným sudcom s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie, ktoré bolo nariadené v civilnom spore, žiadny nesprávny úradný postup nezistil. Sudca, voči ktorému je v trestnom konaní vznesená námietka zaujatosti, môže po jej vznesení vykonať iba také úkony, ktoré neznesú odklad, ktoré by neskôr nemohli byť zopakované, a tým by sa zmaril účel trestného konania, z čoho je zrejmé, že takýto namietaný sudca je limitovaný výlučne v úkonoch konkrétneho prebiehajúceho trestného konania, medzi ktoré však udelenie súhlasu s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie v úplne inej (civilnej) veci nespadá. Ak potom v konaní sp. zn. 5T/52/2009 namietaný sudca JUDr. Juraj Mihál dal súhlas k predvedeniu žalobcu z väzby na pojednávanie konané dňa 18.11.2014 na ( bývalom) Okresnom súde Bratislava I, nevykonal žiadny úkon v trestnom konaní sp. zn. 5T/52/2009, ale úkon smerujúci k zabezpečeniu úkonu na inom súde, teda v úplne inej veci. O žiadny nesprávny úradný postup (bývalého) Okresného súdu Bratislava I v trestnom konaní preto nešlo. Keďže súhlas s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie bol udelený, žalobca bol na ním namietané pojednávanie eskortovaný príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS. Žalobca ničím nepreukázal, že by pri výkone jeho predvedenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k nejakému konkrétnemu konaniu príslušníkov ÚVV a ÚVTOS v rozpore s právnymi predpismi. Ak potom súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup, od ktorého odvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je možné mu nič vytknúť, keďže tento záver je správny.
12. Odvolací súd ďalej dodáva, že žalobcom namietané zlé zaobchádzanie zo strany príslušníkov ZVJS pri výkone eskorty, ktoré subjektívne pociťoval bez toho, aby konkrétnymi dôkazmi preukázal dôvodnosť svojich tvrdení a ich intenzitu v kontexte nesprávneho úradného postupu objektívne spôsobilého negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jeho fyzickú a morálnu integritu, nemá za následok splnenie ďalších zákonných predpokladov pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, t.j. znalecké dokazovanie, výsluch svedkov a listinných dôkazov (pripojenie spisu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/56/2010, lekárske správy z ÚVV a ÚVTOS Bratislava). Odvolací súd zdôrazňuje, že na základe dokazovania si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa
zásada voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 v spojení s § 191 C.s.p.); iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (čl. 16 ods. 2 C.s.p., § 186, § 192, § 193 , § 205 C.s.p.). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz získaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Odvolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by pri hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie existovali v jeho úvahách logické rozpory.
13. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal podstatné dôkazy, ktoré navrhoval, odvolací súd ďalej konštatuje, že v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom nemusí vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Navyše je potrebné akcentovať, že v preskúmavanej veci nebola splnená už hneď prvá podmienka zodpovednosti žalovaného za žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobca nesprávny úradný postup nepreukázal a súd prvej inštancie ani žiadny nesprávny úradný postup nezistil, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Z uvedeného dôvodu, ak okresný súd za situácie pre rozhodnutie dostatočne zisteného skutkového stavu už ďalšie dokazovanie nevykonal, postupoval správne, keďže výsluch žalobcom navrhnutých svedkov by bol nadbytočný a nehospodárny. Nakoľko žiadny z týchto navrhnutých svedkov nebol prítomný pri výkone eskorty žalobcu na predmetné pojednávanie, nemohli potvrdiť alebo vyvrátiť ani to, či pri nej došlo k vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu (a majetková škoda, prípadne škoda na zdraví nebola predmetom žaloby). Navyše odvolací súd poukazuje na to, že žalobca svedka A.. B. E. v konaní pred súdom prvej inštancie vypočuť nenavrhol, prvý krát sa o ňom zmienil až v podanom odvolaní. Pokiaľ ide o dôkaz oboznámením sa so spisom 18C/56/2010, tento nebolo potrebné vykonať, nakoľko z tohto spisu nevyplýva priebeh vykonanej, žalobcom namietanej eskorty a ani ním tvrdený zásah do jeho telesnej integrity. Pokiaľ ide o žalobcom namietané nezachovanie lehoty na prípravu na uvedené sporné pojednávanie rovnako nesúvisí s týmto zásahom do jeho telesnej integrity. Žalobcom uvádzané nepripojenie si jeho zdravotnej dokumentácie dekurzov z ÚVV a ÚVTOS Bratislava a pribratie znalca by malo vplyv na rozhodnutie vo veci až vtedy, ak by žalobca preukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, čo sa v tejto veci nestalo. Zhrnúc uvedené vyhodnotil odvolací súd aj túto námietku žalobcu ako nedôvodnú.
14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán sporu za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu ním tvrdenej nemajetkovej ujme a uplatňovanej výške nemajetkovej ujmy má oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a zároveň je v súlade s platnou právnou úpravou a postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého k tomuto záveru dospel, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo žalobcovi umožnené realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a zároveň súd prvej inštancie zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu strán konania vo vzťahu k meritu veci. Nedôvodná je tak aj námietka žalobcu, že žalovaný bol ten, ktorý mal dokazovať, že postupoval úradne správne a nespôsobil mu nemajetkovú ujmu, a nie on ako žalobca. Bol to predsa práve žalobca, kto podal žalobu a domáhal sa od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy, argumentujúc, že táto mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávanie nariadené na 18.11.2014 vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/56/2010. Ak sa žalobca domáhal odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bol povinný tvrdiť a preukázať nesprávny úradný postup, vznik jeho nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nimi. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mal byť žalobca dôkazného bremena zbavený a žalovaného by mala zaťažovať neopodstatnená povinnosť preukazovať, že žalobcovi nespôsobil nejakým nesprávnym úradným postupom nemajetkovú ujmu. Napokon, Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 20/2020, zaujal jednoznačný právny názor, keď uviedol, že "civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.". Aj z uvedeného vyplýva, že žalobca bol povinný preukazovať skutočnosti, ktoré podporujú ním uplatnený nárok a žalovaný zase skutočnosti, ktoré žalobcom uplatnený nárok vylučujú. Dôkazné bremeno by mohlo na žalovaného prejsť len za stavu, ak by žalobca svojimi tvrdeniami a produkovanými dôkazmi v sporovom konaní v danom čase preukázal svoj nárok s vysokou pravdepodobnosťou. Potom by bolo na žalovanom preukázať, že nárok žalobcu neobstojí. Ak však žalobca v konaní žiadne relevantné dôkazy na svoje tvrdenia neprodukoval, je vylúčené, aby došlo k presunutiu dôkazného bremena na žalovaného. Nedôvodné sú preto ďalšie odvolacie námietky žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou tzv. obráteného dôkazného bremena a rozhodol v rozpore s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Bratislave a ESĽP a princípom právnej istoty a legitímneho očakávania.
15. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu, že postupom súdu prvej inštancie bola žalobcovi odňatá možnosť riadne konať pred súdom, keď došlo k porušeniu zákonnej lehoty na prípravu žalobcu na pojednávanie dňa 18.11.2014, nakoľko naň nebol riadne predvolaný. Odvolací súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie.
16. Žalobca v odvolaní ďalej tvrdil, že zákonná sudkyňa pochybila, keď pred otvorením pojednávania a ani do jeho otvorenia dňa 23.11.2022 nevyslovila právny názor na vec, a ktoré z ním navrhnutých dôkazov vykoná/nevykoná, čo malo za následok jeho porušenie práva rovnosti a práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k uvedenému primárne odvolací súd poukazuje na to, že žalobcom vymenované úkony súd prvej inštancie v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p. vykonáva až po otvorení pojednania a po tom ako žalobca prednesenie podstatný obsah a žaloby, a ako sa žalovaný k nemu v prípade, že toto právo využije, vyjadrí ( § 181 ods. 1 v spojení s § 180 C.s.p.) a nie ako nesprávne žalobca namieta pred otvorením pojednávania. Navyše zo zvukového záznamu vyhotoveného z pojednávania v súlade s § 98 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že zákonná sudkyňa postupovala v súlade s § 181 ods. 2 C.s.p. a na pojednávaní uviedla, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za nesporné, ktoré za sporné, uviedla predbežné právne posúdenie veci ako ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná ( resp,. v danej veci nevykoná ) a uvedené aj stručne odôvodnila ( vid stopa 59:33 až 1:01:46 zvukového záznamu) a dala žalobcovi priestor na vyjadrenie sa k uvedenému ( vid stopa 1:01:47 až 1:12:43). Zhrnúc uvedené je táto námietka žalobcu nedôvodná.
17. Odvolateľ ďalej považoval za nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol na pojednávaní konanom dňa 23.11.2022 o návrhu žalovaného na spojenie veci. Žalobca v odvolaní namietal pochybenie súdu prvej inštancie a tvrdil, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd však po preskúmaní spisu nezistil žiadne porušenie práv žalobcu, ani žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní tvrdil, že zákonná sudkyňa porušila princíp právnej istoty a legitímneho očakávania v jeho neprospech tým, že ho neoboznámila s návrhom žalovaného na spojenie vecí zo dňa 22.05.2017, doručeného súdu prvej inštancie dňa 23.05.2017 ( č.l. 77-87 spisu), ku ktorému sa nemohol vyjadriť. Žalobca tiež tvrdil, že by so spojením vecí súhlasil. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd dáva poukazuje na to, že § 157 ods. 2 C.s.p. stanovuje, že ak súd vyzve stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Z uvedeného znenia ust. § 157 ods. 2 C.s.p. je nepochybné, že súd prvej inštancie nemal povinnosť vyzývať žalobcu na vyjadrenie sa k návrhu žalovaného, ktorý sa týkal postupu v konaní, konkrétne k návrhu na spojenie vecí, a preto svojím postupom, keď o návrhu žalovaného (bez toho, aby ho doručoval žalobcovi) rozhodol, žiadne práva žalobcu neporušil. Z obsahu spisu ( č.l. 94 spisu) však vyplýva, že súd žalobcovi uvedené podanie žalovaného doručil dňa 30.6.2017, čo žalobca potvrdil svojim podpisom na doručenke ( č.l. 94 spisu). Žalobca na uvedené podanie žalovaného ako aj na jeho návrh na spojenie veci navyše reagoval podaním, ktoré doručil súdu prvej inštancie dňa 04.07.2017, pričom v tomto smere je pre posúdenie danej námietky irelevantné, že vo vyjadrení sa venoval len polemike o tom, či dané podanie žalovaného spĺňa zákonom požadované náležitosti a teda mal za to, že žalovaný žiaden návrh na spojenie veci nepodal, nakoľko namietal absenciu vlastnoručného podpisu zástupcu žalovaného na podaní doručenom súdu prvej inštancie elektronicky so zaručeným KEP. Vo vzťahu k uvedenej námietke preto odvolací súd nadrámec konštatuje, že súd prvej inštancie potom v konečnom výsledku
rozhodol v súlade s vyjadrením žalobcu a tomuto návrhu žalovaného na spojenie veci nevyhovel. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že by so spojením vecí súhlasil, odvolací súd poukazuje na to, že sám žalobca podal množstvo samostatných žalôb, pričom každou z nich si uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s jeho predvedením z väzby na konkrétne pojednávanie v občiansko-právnom spore. Z uvedeného možno konštatovať, že v prípade ak by mal záujem, aby boli všetky jeho žaloby prejednané v jednom konaní, nebol by podal samostatnú žalobu vo vzťahu ku každému jeho predvedeniu, ale len jednu žalobu, čo však neurobil a spojenie jeho vecí ani sám nenavrhol, preto sa javí už jeho tvrdenie v odvolaní, že by so spojením vecí súhlasil, odvolaciemu súdu ako účelové. V tejto súvislosti žalobca tiež namietal, že uvedené rozhodnutie je arbitrárne a že nebolo uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Vytkol súdu prvej inštancie, že návrh zamietol a to bez toho, aby ho riadne poučil o možnosti podať opravný prostriedok a bez toho, aby toto rozhodnutie presvedčivo a racionálne zdôvodnil. K uvedenému odvolací súd uvádza, že po preskúmaní spisu a po oboznámení sa so zvukovým záznamom z dotknutého pojednávania ( konkrétne v danej súvislosti stopa 3:28 nim až 5:39 min) nezistil žiadne porušenie práv žalobcu, ani žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konajúca sudkyňa na uvedenom pojednávaní za prítomnosti oboch sporových strán rozhodla o návrhu žalovaného na spojenie veci tak, že mu nevyhovela. Svoje rozhodnutie na tomto pojednávaní pre posúdenie veci dostatočne zdôvodnila, rovnako tak stranám sporu uviedla, dôvody pre ktoré nie je potrebné uvedené rozhodnutie písomne vyhotovovať ( § 235 ods. 1,2 C.s.p.) a dala poučenie o opravnom prostriedku v súlade s § 357 C.s.p., z ktorého vyplýva, že voči uvedenému uzneseniu odvolanie prípustné nie je. Z uvedených dôvodov aj túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil ani porušenie práva žalobcu na nestranný súd, ako namieta v odvolaní, keď zmena konajúcej sudkyne vo veci je v súlade s Dodatkom č. 4 účinným k XX.XX.XXXX k Rozvrhu práce (bývalého) Okresného súdu Bratislava I na rok 2022, vydaným zákonom stanoveným spôsobom predsedom súdu v súvislosti so zaradením sudkyne (bývalého) Okresného súdu Bratislava I Mgr. Denisy Drúžkovej do občianskeho grémia (bývalého) Okresného súdu Bratislava I. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že zákonná sudkyňa Mgr. Denisa Drúžková nebola voči nemu nestranná a bola zaujatá, nakoľko mu mala sama od seba opakovane avizovať, že jeho žalobu zamietne a "nabádať" ho na späťvzatie žaloby, vyhodnotil odvolací súd rovnako za nedôvodnú, nakoľko tieto ním uvádzané skutočnosti z obsahu spisu nevyplývajú a žalobca ich ani ničím nepreukázal. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenému navyše dopĺňa, že aj v prípade, ak by tieto argumenty žalobcu posúdil ako námietku zaujatosti, nemohol na ňu prihliadnuť, pretože je zrejmé, že nebola podaná do siedmich dní, odkedy sa žalobca dozvedel o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (§ 53 ods. 1 C.s.p.), keď podľa jeho tvrdenia v odvolaní mala zákonná sudkyňa konať tak, ako uvádza, už od počiatku a navyše neobsahovala náležitosti riadnej námietky zaujatosti (§ 52 ods. 2 C.s.p.). Napokon žalobca začal tvrdiť, že zákonná sudkyňa Mgr. Denisa Drúžková nie je nestranná, až v odvolaní proti rozsudku, teda až po tom, ako konajúca sudkyňa rozhodla v jeho neprospech. Žalobca pokiaľ mal vedomosť o ním uvádzaných skutočnostiach, mohol voči ním namietanej sudkyni v konaní vzniesť námietku zaujatosti, čo neurobil. 19. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
20. Na základe uvedeného obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom na to, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).
22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).