Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)Rozsudok_11Co-60-2016.pdf
PDF · 97.93 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/60/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej v spore žalobkyne Y. D., nar. XX.X.XXXX, bytom O., H. X, zast. JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, so sídlom Košice, Bajzova 2, proti žalovanému D. D., nar. X.X.XXXX, bytom O., O.S. X, o úpravu užívania spoločnej veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 25 C 168/2014-228 z 15.10.2015 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o vylúčení protinávrhu žalovaného na samostatné konanie.
O d m i e t a odvolanie proti výroku o vylúčení protinávrhu žalovaného na samostatné konanie.
Žalobkyni priznáva plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudokom určil, že v rodinnom dome v O. na ulici O., v k.ú. W., okres O. G., obec O. - W., parc. č. XXXX bude žalobkyňa užívať tri izby; balkón, kúpeľňu a WC na 2. nadzemnom podlaží, žalovaný halu, izbu, kúpeľňu a WC na 1. nadzemnom podlaží. Kuchyňu na 1. nadzemnom podlaží, sklad a komoru v suteréne budú užívať obaja účastníci spoločne. Protinávrh žalovaného o uloženie povinnosti žalobkyni uhrádzať náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti vylúčil na samostatné konanie. Posledným výrokom vyslovil, že o náhrade trov rozhodne v konečnom rozhodnutí.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorú žalobkyňa odôvodnila tým, že jej manželstvo so žalovaným bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 11.12.2012, právoplatným 18.1.2013. Súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ktoré nebolo vyporiadané, je aj nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území W., okres O. G., obec O. - W., postavená na parcele č. XXXX, ktorú po rozvode užíval len žalovaný. Žalobkyňa sa dostala do zlej finančnej situácie, bola nútená podať návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol Okresný súd Košice II uznesením zo 7.7.2014, vykonateľným 15.7.2014, a ktorým uložil žalovanému povinnosť umožniť jej užívanie nehnuteľností nachádzajúcej sa v katastrálnom území W., okres O. G., obec O. - W., na parcele č. XXXX a povinnosť odovzdať jej kľúče od brány a vstupných dverí.
3. Žalovaný žalobu žiadal zamietnuť. Dôvodil, že žalobkyňa od marca 2014 bývala v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania aj so svojim dospelým synom a so spoločným maloletým synom účastníkov konania, pričom na základe dohody mali umožnené obývanie dvoch izieb, kúpelne, haly, WC a spoločné užívanie kuchyne na 1. nadzemnom podlaží, ako aj kotolne v suteréne. Nesúhlasil, aby žalobkyňa užívala spálňu, pretože po viac ako rok a troch mesiace od rozvodu, kedy žil sám, si zvykol na užívanie
spálne a má v nej svoje osobné veci. Vzniesol protinávrh, ktorým žiadal, aby žalobkyňa bola povinná uhrádzať mu dve tretiny nákladov spojených so spoločným užívaním a udržiavaním rodinného domu na O.Á. X v O. od 1.4.2014, t.j. od nasťahovania, alebo bola povinná nahradiť mu dve tretiny nákladov spojených s užívaním a udržiavaním predmetného rodinného domu a to od 1.4.2014 do rozhodnutia súdu, resp. do odsťahovania sa z uvedeného rodinného domu. Písomným podaním upresnil tento protinávrh a žiadal, aby žalobkyňa bola zaviazaná zaplatiť mu 1.030 € z titulu nákladov spojených s užívaním a udržiavaním rodinného domu za čas od 23.3.2014 do 31.1.2015 a uhrádzať mu náklady spojené s užívaním tejto nehnuteľnosti sumou 103 € mesačne.
4. Vykonaným dokazovaním súdu zistil, že sporové strany sú bývalými manželmi, medzi ktorými bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, a teda ani nehnuteľnosť konkretizovaná v bode 1., ktorá je neskolaudovaná, nebolo vysporiadané. Po rozvode žalobkyňa s deťmi bývala v podnájme, ale pre finančné problémy (nevládala platiť podnájom) sa chcela vrátiť do nehnuteľnosti, čo jej žalovaný vymenením zámky znemožnil. Žalobkyňa sa z tohto dôvodu domáhala užívania nehnuteľnosti návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, a až po jeho nariadení 27.9.2014 a za asistencie polície, jej toto žalovaný od októbra 2014 umožnil spolu so starším synom. Spoločný syn strán sporu v nehnuteľnosti býval od apríla 2014. Z výpovede žalobkyne súd zistil, že nehnuteľnosť užívala len dva týždne po nariadení predbežného opatrenia, pretože podľa jej tvrdenia jej to žalovaný potom znemožnil a nesprístupnil jej izbu na prvom nadzemnom podlaží, kde by si mohla zložiť veci, keďže horné dve izby užívali deti a žalovaný užíval sám spálňu. Potom sa len chodila starať o deti a prespávala u priateľa. Súd ďalej zistil, že žalovaný nesúhlasil s tým, aby užíval len prízemie, keďže hala je otvorená. Žalovaný navrhol, aby sa kuchyňa užívala spoločne a aby on mal k dispozícii dve izby - jednu spodnú izbu mimo haly a spálňu s tým, že hala by sa užívala spoločne. Súhlasil, aby obidve miestnosti, suterén užívali obidvaja spoločne, keďže je potrebné aby bol aj zo strany žalobkyne prístup ku kotlu. V druhej miestnosti v suteréne je hlavný uzáver vody, preto obidvaja účastníci by mali mať prístup do oboch miestností v suteréne. Žalovaný zároveň potvrdil, že terasa k domu na užívanie nie je, nakoľko dom nie je dokončený.
5. Po právnom posúdení sporu podľa ust. § 144, § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), súd uzavrel, že medzi sporovými stranami po rozvode ich manželstva nedošlo k dohode ohľadne užívania nehnuteľnosti - rodinného domu v W., ktorá patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej aj „BSM“) a nebola vyporiadaná po zániku BSM rozvodom manželstva strán sporu. Pri určení rozsahu, v akom sporové strany budú užívať predmetnú nehnuteľnosť, vychádzal z usporiadania nehnuteľnosti, z výpovedí strán sporu a vzhľadom na účelnosť využitia rodinného domu dospel k záveru, že aj vzhľadom na zachovanie súkromia oboch strán sporu je účelné, aby žalobkyňa spolu s dvoma deťmi užívala 2. nadzemné podlažie nehnuteľnosti, pričom žalobkyňa osobne bude užívať spálňu na 2. nadzemnom podlaží aj s balkónom, so zohľadnením toho, že k domu neprináleží terasa, (pretože dom nie je ukončený) a žalovaný bude výlučne užívať halu na 1. nadzemnom podlaží rodinného domu s ďalšou miestnosťou, kde je možné uloženie jeho osobných vecí. Na základe zhodných vyjadrení strán sporu súd určil, že kuchyňu na 1. nadzemnom podlaží, ako aj dve miestnosti v suteréne - kotolňu a komoru budú užívať obe sporové strany, keďže sa v nich nachádza kotol a prívod vody.
6. Protinávrh žalovaného na určenie povinnosti žalovanej prispievať na náklady spojené s užívaním a udržiavaním nehnuteľnosti, súd v súlade s ust. § 112 ods. 2 O.s.p. vylúčil na samostatné konanie, nakoľko v tejto časti je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.
7. O náhrade trov súd prvej inštancie nerozhodol s tým, že o nich rozhodne v konečnom rozhodnutí.
8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, ktorý navrhol zmeniť rozsudok tak, že súd určí, že v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, bude žalobkyňa užívať dve izby na nadzemnom podlaží, WC a kúpeľňu a jednu izbu na 1. nadzemnom podlaží a on bude užívať spálňu, kúpeľňu a WC na 2. nadzemnom podlaží. Kuchyňu a halu na 1. nadzemnom podlaží ako aj sklad a komoru v suteréne budú užívať sporové strany spoločne. Ďalej žiadal, aby žalobkyňa bola zaviazaná zaplatiť mu na nákladoch spojených so spoločným užívaním a udržiavaním rodinného domu od 23.3.2014 do 28.2.2015 sumu 1.251,33 € a za čas od 1.3.2015 do 30.10.2015 sumu 904 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a počínajúc dňom 1.11.2015 uhrádzať mu z tohto titulu sumu 133 € mesačne, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k jeho rukám. Vytýkal súdu, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, nie je presvedčivé, namietal, že súd ho „vyhodil“ zo spálne, ktorú užíval od decembra 2012 výlučne sám, pretože žalobkyňa sa po rozvode manželstva vysťahovala k milencovi a do domu sa vrátila až na Veľkú
noc 2014. Mal za tol že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nemal vážny a opodstatnený dôvod prisúdiť žalobkyni aj spálňu a jemu prisúdiť len jednu malú izbu na 1. nadzemnom podlaží. Súd rozhodol nesprávne a fakticky žalobkyni prisúdil 3 z obytných miestností a jemu len 1, čiže nebola zachovaná rovnosť užívania veci patriacej do BSM a nie je tiež možné, aby halu neužívala žalobkyňa, pretože táto je otvorená a cez ňu sa dá dostať do kuchyne. Ďalej poukázal na to, že všetky náklady na užívanie a udržiavanie rodinného domu platí on, žalobkyňa sa na nich vôbec nepodieľa. Postup súdu, ktorým jeho protinávrh vylúčil na samostatné konanie považuje za nesprávny.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 2.2.2017 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 od. 1 CSP potvrdil.
10. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
12. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ust. § 470 ods. 1 CSP.
13. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podľa v tom čase účinných ust. § 133 až § 135 O. s. p.) alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
15. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho ako žalovanného privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci.
16. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie v tejto časti uplatneného nároku.
17. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd na základe vykonaných dôkazov - len výsluchom účastníkov, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, dáva odvolací súd do pozornosti znenie ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p. - § 191 CSP).
18. Súd je povinný okrem vecí podľa § 120 ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo musia označiť skôr, ako vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 O.s.p.).
19. V prejednávanom spore bol žalovaný (aj žalobkyňa) riadne súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 15.10.2015 vyzvaný, či nenavrhuje doplniť dokazovanie s poučením podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom sporové strany zhodne uviedli, že doplnenie dokazovania nenavrhujú. Súd prvej inštancie preto uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.
20. Súd preto rozhodol na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.- § 215 ods. 1, 2 CSP).
21. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá účastníkom povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
22. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech toho účastníka, v záujme ktorého bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.
23. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdí, že súd len na základe výsluchu sporových strán dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností, ktoré mohli privodiť preňho priaznivé rozhodnutie vo veci.
24. K námietke žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa základné atribúty, odvolací súd uvádza nasledovné:
25. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. ( ktorý bol účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, a podľa ktorého súd postupoval), v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
26. Preskúmaním sporu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, keď súd v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti ne/mal preukázané, z čoho vychádzal a ako vec skutkovo a právne posúdil. Odôvodneniu rozsudku nemožno vytknúť jeho nepreskúmateľnosť, nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov, a preto ani nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom.
27. Podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania. Medzi uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania patrí aj uznesenie o vylúčení protinávrhu na samostatné konanie. Z tohto dôvodu odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti rozsudku vo výroku o vylúčení jejho protinávrhu na samostatné konanie (tento výrok, aj keď je súčasťou rozsudku, má charakter uznesenia).
28. Vzhľadom na uvedené dôvody, odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu v odvolaní sú neopodstatnené, preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
29. Odvolací súd záverom dodáva, že rozhodnutie súdu, ktorým sa upravil výkon práv a povinností sporových strán (bývalých manželov) k nehnuteľnosti patriacej do ich nevysporiadaného BSM, nie je nemenné. Ak dôjde k zmene pomerov, môže ktorýkoľvek z nich podať nový návrh a konaniu súdu nebude brániť prekážka res iudicata pre vydanie nového rozhodnutia. V tomto prípade totiž platí zásada rebus sic stantibus, podľa ktorej úprava, platí len ak nedošlo k zmene pomerov.
30. V tejto súvislosti je potrebné poukázať zdôrazniť, že podľa § 149 ods. 4 OZ ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov (toto zaniká právoplatnosťou rozsudku o rozvode, pozn. odvolacieho súdu) nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných hnuteľných veciach a nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.
31. Ak sa teda medzi sporovými stranami nevedie konanie o vyporiadanie BSM a uplynuli tri roky od zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva, pokiaľ ide o nehnuteľnosti nastupuje režim podľa ust. § 149 ods. 4 OZ.
32. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, žalobkyňa bola v celom rozsahu úspešná, preto jej odvolací súd priznal v plnom rozsahu náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods. 1 CSP).
33 . Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.