Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2CoPr-2-2020.pdf
PDF · 142.37 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu N.. Y. Y., T.. X.X.XXXX, H. Y., D. XX/XXX, proti žalovanej Mestská časť Košice - Sídlisko KVP, so sídlom Košice, Trieda KVP 1, IČO: 00691089, zast. JUDr. Daniela Sokol, advokátka, so sídlom Košice, Kuzmányho 57, o určenie, že pracovný pomer trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 41 Cpr/30/2018-243 z 11.9.2019 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že jeho pracovný pomer s označenou žalovanou ako zamestnávateľom naďalej trvá. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.11.2017 nastúpil u žalovanej ako vedúci oddelenia správy majetku po N.. Č. C.Í., ktorá bola v tom čase na materskej dovolenke a zastupoval ju. Pracovný pomer s ním zamestnávateľ uzatvoril na dobu určitú, počas čerpania materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky N.. Č. C.. Dňa 24.5.2018 mu zamestnávateľ oznámil, že jeho pracovný pomer končí z dôvodu nástupu N.. Č. C. ku dňu 26.5.2018 do práce. Dňa 28.5.2018 bol na stránke Profesia zverejnený inzerát, v ktorom Miestny úrad mestskej časti KVP hľadá na zastupovanie počas materskej vedúceho oddelenia správy majetku. Následne navštívil pracovisko, kde si vyzdvihol nejaké písomnosti a pri tejto príležitosti sa dozvedel, že N.. Č.J. C. z materskej do práce nenastúpila. Preto mal za to, že jeho pracovný pomer trvá, nakoľko bol uzavretý na dobu určitú, a to počas čerpania materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky JUDr. Č. C.. Nastúpenie N.. Č. C. bolo len dopredu dohodnutým divadlom, s cieľom poskytnúť relevantný dôvod na ukončenie pracovného pomeru, pretože táto je naďalej na rodičovskej dovolenke a ukončenie pracovného pomeru bolo neplatným právnym úkonom. V čase, keď sa žalovaná dozvedela o úmysle JUDr. Č. C. nastúpiť na rodičovskú dovolenku, mala ho osloviť, nakoľko jeho pracovná zmluva bola uzavretá aj počas jej rodičovskej dovolenky a až následne mala zverejniť ponuku práce a podať inzerát na zastupovanie počas materskej dovolenky, najskôr po dátume 5.6.2018, keď N.. Č. C. písomne oznámila nastúpenie na rodičovskú dovolenku. V čase podania inzerátu 28.5.2018 žalovaná nemala informáciu, že N.. Č. C.Í. chce nastúpiť na rodičovskú dovolenku, pretože túto skutočnosť oznámila písomne cestou podateľne až 5.6.2018. Žalobca z toho vyvodil, že žalovaná sa dopredu dohodla s N.. Č. C. na jej návrate do pracovného pomeru urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom § 41a ods. 2 OZ) za účelom vytvorenia právne relevantného dôvodu pre ukončenie jeho pracovného pomeru. Keďže konanie mestskej časti bolo zjavne dopredu dohodnuté, toto konanie je v rozpore s
dobrými mravmi a je hrubým porušením § 39 OZ. Nastúpenie do pracovného pomeru N.. Č. C., ktoré bolo zjavne len zastieraným - nedovoleným právnym úkonom, je možné považovať za neplatný právny úkon.
3. Žalovaná považovala žalobu za nedôvodnú, žiadala ju zamietnuť poukazujúc na to, že pracovný pomer žalobcu bol založený pracovnou zmluvou z 15.11.2017, kedy bol prijatý počnúc dňom 20.11.2017 na pozíciu vedúceho oddelenia správy majetku na dobu určitú - zastupovanie počas čerpania materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky N.. Č. C.. Táto dňa 23.5.2018 písomne oznámila zamestnávateľovi, že po ukončení materskej dovolenky (MD), ktorá trvala do 26.5.2018, nastupuje do zamestnania, čo zamestnávateľ písomne odpoveďou z 24.5.2018 akceptoval. Deň 26.5.2018 pripadol na sobotu, preto nástup zamestnankyne do zamestnania mal byť v pondelok dňa 28.5.2018. Z uvedeného dôvodu žalovaná dňa 24.5.2018 oznámila žalobcovi, že dňa 26.5.2018, t.j. dňom ukončenia materskej dovolenky N.. Č. C., súčasne končí jeho pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú - zastupovanie počas materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky N.. Č. C.. Toto oznámenie zo dňa 24.5.2018 žalobca prevzal dna 25.5.2018, čo potvrdil aj svojim vlastnoručným podpisom. N.. Č. C. po ukončení čerpania materskej dovolenky v pondelok dňa 28.5.2018 oficiálne nastúpila do zamestnania u žalovanej. Uvedeným dňom, t.j. dňom 28.5.2018 však súčasne začala čerpať ošetrovanie člena rodiny (OČR), a to až do 6.6.2018 vrátane. Následne od 7.6.2018 do 27.6.2018 vrátane, čerpala riadnu dovolenku. Dňa 5.6.2018 N.. Č. C.Y. písomne oznámila žalovanej, že z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu dieťaťa žiada o poskytnutie rodičovskej dovolenky, a to počínajúc ňom 28.6.2018 v trvaní približne jedného roka, pričom žalovaná uvedenú žiadosť menovanej písomne listom zo dňa 14.6.2018 (doručeným menovanej dňa 6.7.2018) akceptovala. Predmetnú rodičovskú dovolenku menovaná čerpá až doposiaľ. Dňa 28.5.2018 žalovaná zverejnila na stránke Profesia voľné pracovné miesto na pozíciu Právnik - vedúci oddelenia správy majetku - zastupovanie počas rodičovskej dovolenky (Ref. Č. 02/SM), a nie na zastupovanie počas materskej vedúceho oddelenia správy majetku, ako to mylne uviedol žalobca v žalobe. Pracovný pomer žalobcu bol uzatvorený na dobu určitú - zastupovanie počas čerpania materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky JUDr. Č. C., menovaná dňa 26.5.2018 oficiálne ukončila čerpanie materskej dovolenky, pričom dňa 28.5.2018 nastúpila do zamestnania (i keď v skutočnosti fyzicky nebola prítomná na pracovisku, nakoľko čerpala ošetrovanie člena rodiny), automaticky skončil aj pracovný pomer žalobcu, ktorý bol uzatvorený na jej zastupovanie počas čerpania materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky. Pracovný pomer žalobcu bol skončený zákonným spôsobom dňa 26.5.2018 v súlade s jeho pracovnou zmluvou, a to uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený. S nástupom do práce po materskej dovolenke N.. W. Č. C. bolo ex lege spojené skončenie pracovného pomeru žalobcu. Skutočnosti, že N.. W. Č. C.Y. dňa 28.5.2018 nastúpila do práce po materskej dovolenke svedčí to, že odo dňa 28.mája 2018 mala nárok na dávku ošetrovné podľa § 39 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom zabezpečení. Požiadať o sociálnu dávku ošetrovné je oprávnený len zamestnanec, samostatne zárobkovo činná osoba alebo dobrovoľne nemocensky poistená osoba. Z vyššie uvedeného vyplýva, že materská dovolenka spojená s dávkou materského je v konflikte s ošetrovaním člena rodiny a poberaním dávky ošetrovné. Požiadať o dávku ošetrovné nemôže osoba na materskej dovolenke. N.. Č. C. bola odo dňa 7.júna 2018 na dovolenke. Dovolenka je inštitút upravený v § 100 a nasl. Zákonníka práce, a jej adresátom je výlučne zamestnanec, ktorého výkon práce nie je prerušený žiadnym, zo zákona predpokladaným spôsobom. S prihliadnutím na právny status N.. W. Č. C. odo dňa 28. mája 2018 je nepochybné, že jej patril status zamestnanca. N.. W. Č. C. bola odo dňa 28. mája 2018 riadnym zamestnancom žalovaného, z ktorého dôvodu nemohol trvať pracovný pomer žalobcu. Skutočnosť, že N.. W. Č. C. nastúpila dňa 28.júna 2018 na rodičovskú dovolenku, nemá za následok obnovenie pracovného pomeru žalobcu, bez ďalšieho resp. nového súhlasu žalobcu a žalovanej. Z Rozhodnutia Mestskej časti Košice- Sídlisko KVP, so sídlom Trieda KVP 1, Košice ako zamestnávateľa o zmene organizačnej štruktúry zamestnávateľa súd zistil, že zamestnávateľ s účinnosťou od 1. marca 2019 rozhodol o zmene svojej organizačnej štruktúry z dôvodu zefektívnenia fungovania, s ktorým bolo spojené zrušenie dvoch oddelení a referátov, ktorých samostatné fungovanie sa stalo nadbytočné. Zároveň došlo k zriadeniu nového oddelenia, ktorého cieľom je reflektovanie na súčasný právny vývoj v oblasti verejného obstarávania, propagácie. Došlo k zrušeniu celého oddelenia správy majetku a s tým súvisiacich pracovných pozícií, vrátane pracovnej pozície vedúceho oddelenia. Zamestnávateľ by preto nemohol žalobcu zamestnať na jeho pôvodnú pracovnú pozíciu, ktorej sa domáha.
4. Súd po vykonaní dokazovania ustálil, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovanou bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 15.11.2017, na základe ktorej žalobca u žalovanej pôsobil
od 20.11.2017 ako vedúci oddelenia správy majetku. Pracovná zmluva bola dohodnutá na dobu určitú - zastupovanie počas čerpania materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky N.. Č. C., so skúšobnou dobou tri mesiace. Zamestnankyňa žalovanej N.. W. Č. C. dňa 23.5.2018 doručila žalovanej Oznámenie o nástupe do zamestnania po ukončení materskej dovolenky, ktorá trvá do 26.5.2018 a žalovaná jej listom z 24.5.2018 oznámila, že jej nástup do zamestnania dňa 28.5.2018 akceptuje. Z registračného listu FO zo dňa 24.5.2018 súd zistil, že žalovaná oznámila Sociálnej poisťovni zmenu u JUDr. W. Č. C. ku dňu 26.5.201, a to skončenie MD. Žalovaná písomne dňa 24.5.2018 oznámila žalobcovi, že dňom ukončenia materskej dovolenky JUDr. Č. C. končí jeho pracovný pomer u žalovanej, dohodnutý na dobu určitú - zastupovanie N.. Č. C.Í.. Žalobca bol od 17.5.2018 práceneschopný s nárokom na nemocenské za obdobie od 27. mája 2018 do zániku na nemocenské. Oznámenie o skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovanej žalobca osobne prevzal dňa 25.5.2018. Dňa 28.5.2018 N.. Č. C. oficiálne nastúpila do zamestnania, ale súčasne začala čerpať ošetrovanie člena rodiny - OČR, a to až do 6.6.2018. Následne, ako to vyplýva z Dochádzky za mesiac máj - jún 2018, menovaná čerpala od 7.6.2018 do 27.6.2018 riadnu dovolenku. Žiadosťou doručenou žalovanej dňa 5.6.2018 požiadala N.. W. Č. C. zamestnávateľa o poskytnutie rodičovskej dovolenky od 28.6.2018 v trvaní približne jedného roka z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu dieťaťa. Zamestnávateľ listom zo dňa 14.6.2018 jej oznámil, že poskytnutie rodičovskej dovolenky od 28.6.2018 na prehĺbenie starostlivosti o dieťa berie na vedomie. Z Rozhodnutia Mestskej časti Košice- Sídlisko KVP, so sídlom Trieda KVP 1, Košice o zmene organizačnej štruktúry zamestnávateľa súd zistil, že zamestnávateľ s účinnosťou od 1. marca 2019 rozhodol o zmene svojej organizačnej štruktúry z dôvodu zefektívnenia fungovania, v dôsledku čoho bolo zrušené celého oddelenia správy majetku a s tým súvisiacich pracovných pozícií, vrátane pracovnej pozície vedúceho oddelenia, preto by žalovaná ani nemohla zamestnať žalobcu na pôvodnú pozíciu, ktorej sa domáha.
5. Na zistený skutkový stav súd aplikoval § 42 ods. 1, § 71 ods. 1 - 3, § 77 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 137 písm. c/, d/ CSP, Smernicu EÚ č. 1999/70/ES z 28.6.1999. V súvislosti s námietkou žalovanej, že ZP nedáva žalobcovi právnu možnosť podať žalobu, že jeho pracovný pomer trvá, pretože len § 77 ZP vymedzuje, ktoré spôsoby skončenia pracovného pomeru je možné napadnúť neplatnosťou a pracovný pomer na dobu určitú, aký mal dohodnutý žalobca, skončí uplynutím tejto doby, preto v danej veci neexistuje žiaden právny úkon, ktorého neplatnosť by žalobca mohol namietať, súd konštatoval, že právnym poriadkom nie je vylúčené, aby sa účastník pracovnoprávneho vzťahu domáhal určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou podľa ust. § 137 písm. c/ CSP, pretože ust. § 77 ZP nepredstavuje úplnú reguláciu prostriedkov ochrany práv účastníkov pracovnoprávnych vzťahov ale len jej osobitnú úpravu. Súd preto procesný nárok na určenie trvania pracovného pomeru posudzoval ako určovaciu žalobu, ktorej prípustnosť je regulovaná ustanovením § 137 CSP, kedy v prípade určenia, či tu právo je alebo nie je (o čo ide aj v prejednávanej veci), je podmienkou úspešnosti žaloby preukázanie naliehavého právneho záujmu, t.j. preukázanie procesnej prípustnosti žaloby. Súd citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2008 z 11.12. 2008, podľa ktorého: „Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce, zaniká márnym uplynutím 2-mesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, bol skončený platne. Na podaní žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takom prípade naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) CSP) a tento nedostatok predstavuje samotný a prvoradý dôvod, pre ktorý jeho určovacia žaloba nemôže obstáť a treba ju bez ďalšieho zamietnuť.“ V danom prípade došlo k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovanej nastúpením právnej skutočnosti, ktorou bol návrat zamestnankyne N.. W. C. z materskej dovolenky. Žalobca preto nemohol podať žalobu podľa § 77 Zákonníka práce a ani súd žalobu neposudzoval z hľadiska splnenia hmotnoprávnych podmienok podľa cit. zákonného ustanovenia. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá, preto súd preto zisťoval naliehavý právny záujem na podaní tejto žaloby a otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru sa zaoberal ako otázkou predbežnou (porovnaj aj rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo 193/2005 uverejnený v časopise zo súdnej praxe pod č. 53/2007). V otázke procesnej prípustnosti žaloby súd uzavrel, že žalobca mal v čase podania žaloby na podanej žalobe naliehavý právny záujem, nakoľko predmetom konania bolo určenie, či právo je alebo nie je (t.j. či pracovný pomer žalobcu u žalovanej trvá), nakoľko bez tohto určenia by sa postavenie žalobcu stalo neistým. Žalobca totiž nemal inú možnosť, ako sa domáhať svojho práva pred súdom určovacím petitom podľa ust. § 137 CSP. V opačnom prípade by mohlo ísť o odňatie možnosti konať pred súdom. Zároveň súd konštatoval, že v čase vyhlásenia rozsudku žalobca už nemal naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nakoľko N.. W. Č. C. podľa vyjadrenia žalovanej
a predložených listinných dôkazov, ukončila čerpanie rodičovskej dovolenky a dňom 1.9.2019 nastúpila do práce. K otázke platnosti skončenia pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú - zastupovanie JUDr. Č. C. počas MD, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky, súd uviedol, že doba trvania pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú môže byť dohodnutá aj na základe iných, konkrétnym dátumom neohraničených, objektívne zistiteľných skutočností, ktoré nepripúšťajú pochybnosti o tom, kedy pracovný pomer na určitú dobu končí uplynutím dojednanej doby (R 41/2002). Ak nie je doba trvania pracovného pomeru určená presným dátumom, musí byť vymedzená iným spôsobom nepripúšťajúcim pochybnosti o tom, kedy pracovný pomer na určitú dobu končí uplynutím dojednanej doby (judikatúra ČR 21 Cdo 512/2001). Pracovný pomer na dobu určitú možno v pracovnej zmluve teda vymedziť aj iným spôsobom, napr. návratom ženy - zamestnankyne z materskej dovolenky a pod., nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť, kedy sa má pracovný pomer skončiť (čo je aj prípad žalobcu). V prejednávanej veci bolo podľa názoru súdu nepochybné, že dňa 28.5.2018 N.. Č. C. nastúpila do zamestnania, aj keď toho istého dňa začala čerpať ošetrovanie člena rodiny - OČR, a to až do 6.6.2018, od 7.6.2018 do 27.6.2018 riadnu dovolenku a následne oznámila žalovanej, že od 28.6.2018 nastupuje na rodičovskú dovolenku. Odo dňa 28.5.2018 bola riadnym zamestnancom žalovanej, z ktorého dôvodu nemohol trvať pracovný pomer žalobcu, ktorý bol dohodnutý na dobu určitú - zastupovanie N.. C.. Skutočnosť, že JUDr. W. Č. C. dňa 28.6.2018 nastúpila na rodičovskú dovolenku, nemala za následok obnovenie pracovného pomeru žalobcu u žalovanej. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností na základe jeho návrhu na dokazovanie a nevyzval spoločnosť prevádzkujúcu portál Profesia na doloženie písomností a nevypočul ex prednostu N.. R., ktorý celý proces návratu N.. C. do pracovného pomeru inicioval. Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože vykonaním uvedených dôkazov mohlo dôjsť k objasneniu podstatných faktov, kto bol iniciátorom návratu JUDr. C. do pracovného pomeru a prečo. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu v prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože pokiaľ by súd vykonal navrhované dôkazy, bolo by možné dostatočne preukázať, že žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi a súd by mohol rozhodnúť inak. Skutočnosť, že nástup z materskej dovolenky do práce N.. C. dopredu konzultovala s JUDr. R. menovaná potvrdila vo svojej výpovedi. Predtým mu pri osobnom rozhovore tvrdila, že do práce nehodlá nastúpiť skôr ako dva roky, nakoľko jej dieťa je chorľavé. Počas svojej PN si však vypočul z vedľajšej kancelárie rozhovor N.. R., ako sa s niekým rozpráva, kedy má dať žiadosť o návrat do práce z materskej a odôvodňoval, že je to potrebné realizovať ako právny dôvod na ukončenie pracovného pomeru s JUDr. Y.. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Žalovaná v písomnom vyjadrení navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Nestotožnila sa s dôvodmi uvedenými v odvolaní najmä s poukazom na to, že nemajú oporu v procesnom správaní sa žalobcu ako strany sporu. Argumentovala, že predložiť alebo označiť všetky skutočnosti alebo dôkazy na preukázanie svojich tvrdení mohol žalobca najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Poukázala na zápisnicu z 3.4.2019, z ktorej vyplýva, že žalobca ani žalovaný nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, na zápisnicu z 11.9.2019, kde žalobca na otázku súdu uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, na zápisnicu zo 16.1.2019, keď súd v súvislosti so záverečnou výzvou dal stranám možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania v lehote 15 dní, ktorú žalobca nevyužil. Argumentácia žalobcu v odvolaní je preto zmätočná, pokiaľ najneskôr odo dňa 16.1.2019 nepredložil súdu žiaden návrh na doplnenie dokazovania a súčasne v odvolaní namieta, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy. Keďže žalobca v čase stanovenom CSP nenavrhol vykonanie dôkazov, na ktoré odkazuje v odvolaní, žalovaná považuje predmetný odvolací dôvod za bezpredmetný a takisto aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. K dôkazom navrhnutým žalobcom v odvolaní dala do pozornosti účtovný doklad - faktúru za službu objednanú na stránke Profesia.sk, podľa ktorého si žalovaná objednala zverejnenie inzerátu na iné pracovné miesto ako bola pracovná pozícia žalobcu. Pokiaľ ide o údajný komplot proti žalobcovi, zdôraznila, že N.. Č. C. definitívne nastúpila do práce po rodičovskej dovolenke od 1.9.2019 a s prihliadnutím na to žalobca v súčasnosti nemá naliehavý právny záujem na určení trvania svojho pracovného pomeru u žalovanej.
9. Žalobca vo svojej reakcii uviedol, že navrhnuté dôkazy riadne označil do doby, pokiaľ súd neuzavrel dokazovanie vo veci a to písomne dňa 9.9.2019. Tieto dôkazy považuje za kľúčové vzhľadom k tomu, že zamestnávateľ inzeroval dňa 28.5.2018 informáciu na zastupovanie N.. C. počas rodičovskej dovolenky, pričom o uvedenej skutočnosti sa dozvedel až 5.6.2018. jediným možným vysvetlením je, že sa s JUDr. C. na tomto postupe dopredu dohodol. Zabezpečenie výsluchu N.. R. žiadal na pojednávaní, keď sudca uviedol, že toto zváži. Po overení týchto dôkazov by bolo jednoznačne potvrdené, že došlo k simulovanému právnemu úkonu, pričom skutočným právnym úkonom malo byť zákonné ukončenie jeho pracovného pomeru. Právny úkon N.. C. má charakter simulácie, zmeny jej názorov na návrat z materskej dovolenky boli účelovo vyvolané aktivitou prednostu a založili toto konanie ako právne závadné v rozpore s dobrými mravmi charakterizované ako simulovaný právny úkon. Súd jednoznačne určil, že v čase podania žaloby bol daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe a v odvolacom konaní sa tento právny záujem neskúma, keďže bol v čase rozhodnutia daný a existoval. Pracovná zmluva so zamestnávateľom bola uzavretá na dobu určitú na zastupovanie počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky a riadnej dovolenky. Je preukázané, že právna, že právna skutočnosť zániku pracovného pomeru nastala dňa 30.9.2019 a nie 28.5.2018.
10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.5.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
11. Žalobca odôvodnil podané odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
13. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP predpokladá, že strana navrhla dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal.
14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.
15. Žalobca tiež namietal, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnil odvolací dôvod podľa podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci potom je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
16. Tieto odvolacie dôvody neboli naplnené. Argumenty žalobcu v odvolaní, sú len zopakovaním skutočností uvádzaných v jeho vyjadreniach v konaní na súde prvej inštancie, ktoré však nemôžu viesť k inému rozhodnutiu vo veci, pretože súd dôkazy vykonané v nej vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
17. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
18. Žalobca v odvolaní neuvádza žiadnu relevantnú skutočnosť, v dôsledku ktorej by žalobcom uplatnený nárok bol dôvodný, rozhodnutie súdu prvej inštancie v čase jeho vyhlásenia nebolo vecne správne, pričom je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu spĺňa všetky požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia, tak ako to má na mysli § 220 CSP, preto rozhodnutie netrpí ani vadou konania pre jeho nepresvedčivosť, resp. nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.
19. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré odkazuje a rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
20. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
21. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
22. Predmetné konanie je sporovým konaním, ktoré je ovládané prejednávacou zásadou, preto strany sporu podľa § 132 ods. 1 CSP v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia (tvrdiť určité skutočnosti) a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce ich pravdivosť. Pokiaľ ide o určité tvrdené skutočnosti, dôkazné bremeno v konaní zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ak strana v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jej neprospech so záverom, že tvrdená okolnosť nebola preukázaná. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobcom uvádzané skutočnosti tak, že dospel k záveru o nepreukázaní žalobcovho tvrdenia, že jeho pracovný pomer u žalovanej naďalej trval, pretože N.. Č. C. po materskej dovolenke do práce nenastúpila a tieto svoje závery súd logicky a dostatočne vysvetlil v odôvodnení rozsudku.
23. Napriek polemike žalobcu v odvolaní s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o ním tvrdené skutočnosti týkajúce sa trvania jeho pracovného pomeru u žalovanej a to z dôvodov, ktoré súd rozobral v odôvodnení svojho rozsudku.
24. Podľa § 15 Zákonníka práce, z. č. 311/2001 Z.z. v znení zmien a doplnkov prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
25. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
26. Zmyslom ustanovenia § 3 ods. 1 OZ je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Nie je teda vylúčené, že aj taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť uznaný v rozpore s dobrými mravmi a že mu preto bude súdom odopretá právna ochrana. Na druhej strane však fungovanie systému písaného práva je založené najmä na dôslednom dodržiavaní pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov a korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúcich z právnych noriem. Postup súdu podľa ustanovenia podľa § 3 ods. 1 OZ má preto miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanujúci výkon práva), prípadne, kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa tak vo vzťahu medzi stranami sporu, tak na postavení niektorého z nich navonok.
27. Zásada súladu práv, resp. ich výkonu s dobrými mravmi, predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 2842/10 z 25.5.2011); sudca totiž nesmie rezignovať na spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže javiť zložité (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 3168/09 z 16.8.2010). Posúdenie správania ako odporujúceho dobrým mravom prináleží výhradne všeobecným súdom (s ohľadom na relatívnu neurčitosť pojmu „dobré mravy“ je tu súdom daná možnosť uváženia); ústavnoprávne preskúmanie nie je vylúčené, ale je obmedzené na to, či rozhodnutie nevybočilo z ústavných medzí, t. j. či ide o uváženie zákonom povolené, urobené orgánom verejnej moci k tomu splnomocneným a či záver všeobecného súdu netrpí prvkami svojvôle.
28. Nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v prejednávanej veci nesprávne neaplikoval ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dostatočne zdôvodnil, prečo s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci zistené vykonaným dokazovaním, odoprel priznať v zmysle ustanovenia § 3 ods.1 OZ ochranu žalobcovi pri nároku uplatnenému žalobou. V posudzovanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď dôsledne dodržal limity uvedeného zákonného ustanovenia o nutnosti náležite podloženého, jasného a presvedčivého záveru o rozpore výkonu práva s dobrými mravmi ustáleného súdnou praxou a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobou nie je v rozpore s dobrými mravmi.
29. Odvolací súd dodáva, že pri výklade ustanovenia § 3 ods. 1 OZ a stanovenia, kedy sa výkon práva dostáva do rozporu s dobrými mravmi, je potrebné vychádzať z toho, že ide o právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom a je prenechaná úvahe súdu, aby podľa svojho starostlivého uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil na základe všetkých rozhodujúcich skutočností a prihliadol ku všetkým konkrétnym okolnostiam konania strán sporu v príslušnom období aj k ich vtedajšej situácii. Najvyšší súd SR opakovane vyzdvihol dôležitosť komplexnosti zhodnotenia všetkých skutkových okolností, bez ktorých nemožno záver o rozpore výkone práva s dobrými mravmi urobiť (napr. uznesenie sp.zn. 8Cdo/439/2014 z 27.1.2014. Je zrejmé, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít, pričom odvolací súd sa s takýmto jeho postupom (s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci) v celom rozsahu stotožnil.
30. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 439/2014) „Treba síce súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že je možné odoprieť právnu ochranu právu uplatnenému alebo vykonávanému v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo prakticky znamená, že nebude možné takéto uplatnenie alebo výkon práva procesnými prostriedkami vymáhať a že úvaha súdu, či výkon práva je či nie je v rozpore s dobrými mravmi sa vždy odvíja od okolností konkrétneho prípadu, nemožno ale opomenúť, že použitie „nápravného“ prostriedku dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami písaného práva a základnými mravnými a etickými normami spoločnosti. Súd musí preto skúmať a ustáliť aplikačné limity pre použitie uvedeného ustanovenia, čo vyžaduje predovšetkým nutnosť náležite podloženého, jasného a presvedčivého záveru o rozpore uplatnenia a výkonu práva s dobrými mravmi tak, aby sa zabránilo svojvoľnému uplatneniu predmetného ustanovenia.
31. V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. 162/05, ÚS 140/2017).
32. Nepatričné sú aj výčitky žalobcu ohľadom toho, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol, lebo dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.ÚS/52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu a nie účastníkov konania. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (R125/1999). O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (§ 185 ods. 1, 2 CSP). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu ( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009 sp. zn. 3Co 5/2009, 3Cdo 80/2009).
33. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné považovať za žalobu o určenie v zmysle § 137 písm. c/ CSP, preto správne súd prvej inštancie posudzoval, či žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej žalobe.
34. Podľa § 137 písm. c/ a d/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (c/) a určení právnej skutočnosti ako to vyplýva z osobitného predpisu (d/).
35. V danom prípade sa žalobca nedomáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale určenia, že jeho pracovný pomer u jeho zamestnávateľa naďalej trvá. Správne preto súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok posúdil podľa § 137 písm. c/ CSP.
36. Keďže podmienkou pre posúdenie (ne)dôvodnosti žaloby na určenie, či tu právo je, je preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu, správne postupoval súd prvej inštancie, keď v prvom rade skúmal existenciu tohto naliehavého právneho záujmu.
37. Súd sa musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase jeho rozhodovania.
38. Za správny preto považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca v čase podania žaloby mal naliehavý právny záujem na určení, že jeho pracovný pomer u jeho zamestnávateľa naďalej trvá, lebo nemal inú možnosť, ako sa domáhať svojho práva len určovacím petitom. V čase rozhodnutia súdu, t.j. vyhlásenia rozsudku dňa 11.9.2019, však už jeho naliehavý právny záujem na tejto žalobe pominul, čo takisto správne konštatoval súd prvej inštancie vo svojom rozsudku, pretože N.. Č. C. ukončila čerpanie rodičovskej dovolenky a nastúpila do práce.
39. Naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c/ CSP sa totiž vždy viaže na konkrétnu žalobu, jej rozhodné skutkové a nadväzujúce právne konštrukcie, logicky premietajúce sa v žalobnom petite (ním je súd viazaný), ktorým sa má dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu, za procesnej situácie, kedy žaloba podľa svojho petitu smerovala k vysloveniu, že „Pracovný pomer N.. Y. Y. u zamestnávateľa Miestny úrad mestskej časti Sídlisko KVP naďalej trvá“ z dôvodov opísaných v žalobe a v ďalších podaniach, t.j. že zamestnankyňa, na zastupovanie ktorej bol prijatý do zamestnania na dobu určitú (počas jej materskej dovolenky, riadnej dovolenky a rodičovskej dovolenky), z materskej dovolenky do práce vôbec nenastúpila, v čase rozhodovania súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu bol skutkový stav taký, že táto zamestnankyňa ukončila rodičovskú dovolenku a do práce nastúpila, teda odpadol naliehavý právny záujem žalobcu na jeho žalobe (§ 217 ods. 1 CSP), pretože pracovnú zmluvu mal jednoznačne a nepochybne uzavretú na dobu určitú, do času nástupu uvedenej zamestnankyne do práce (žalobca sa nedomáhal určiť, ku ktorému dňu jeho pracovný pomer trval). Súdu prvej inštancie ako aj odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len skonštatovať procesný nedostatok žaloby - neexistenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe a vyvodiť z toho právne dôsledky v podobe zamietnutia žaloby, resp. v potvrdení zamietavého rozsudku (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/300/2008 z 8.8.2009). Odvolací súd zdôrazňuje, že ak súd zamietol určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, bráni mu to zaoberať sa vecou v jej merite.
40. Odvolací súd sa preto nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalobcu a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
41. Neúspešný odvolateľ nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, žalovaná mala úspech v odvolacom konaní, preto odvolací súd priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).
43. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).