Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/104/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcov 1/ Q. S., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX T. XXX, 2/ W. S., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX T. XXX, oboch právne zastúpených JUDr. Romanom Frnčom, advokátom, so sídlom Uralská 11, 040 12 Košice, proti žalovanému Slovenskej republike, zastúpenej Železnicami Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o nahradenie prejavu vôle a o zaplatenie 3.557,43 Eur, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. -227 z 5. marca 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Revúca p o t v r d z u j e. II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Revúca (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 05. 03. 2019 žalobu zamietol (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný má nárok voči žalobcom na náhradu trov konania v plnom rozsahu, žalobcovia sú povinní nahradiť trovy konania spoločne a nerozdielne (II. výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobcovia 1/, 2/ sa žalobou domáhali voči žalovanému nahradenia prejavu vôle žalovaného ako predávajúceho v zmluve o prevode vlastníckeho práva zo žalovaného na žalobcov 1/, 2/ k štvorizbovému bytu č. 1, nachádzajúcemu sa na 1. poschodí v obytnej budove súpisné číslo XXX, stojacej na parcele registra C KN č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXX m2, parcela neevidovaná na liste vlastníctva, a na parcele registra C KN č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XX m2, evidovanej na LV č. XXX, okres U., obec T., k.ú. Lubeník (ďalej len ,,byt“) a zaplatenia sumy 3.557,43 Eur z titulu náhrady škody. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení do 30. 06. 2007 (ďalej aj ,,Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“), , , , , , , , až 4, , , Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení, , , , (ďalej aj ,Z“). Súd prvej inštancie uviedol: ,,Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný je vlastníkom predmetného bytu, žalobcovia sú jeho nájomcami od roku 1984. Obytný dom, v ktorom sa predmetný byt nachádza, bol majetkom štátu v správe Železníc Slovenskej republiky, štátneho podniku do jeho zániku 30. 12. 1993 a následne v správe Železníc Slovenskej republiky Bratislava, .

Žalobca 1/ ako nájomca žiadal Železnice Slovenskej republiky ako správcu predmetnej nehnuteľnosti o odpredaj predmetného bytu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a to listami zo dňa 26. 03. 1999, 30. 04. 2001, listami doručenými ŽSR 24. 04. 2003 a 02. 10. 2005, listami zo dňa 29. 12. 2003, 28. 10. 2005, 11. 07. 2011. Listom zo dňa 18. 07. 2016 žalobca 1/ žiadal Železnice Slovenskej republiky o prehodnotenie ich stanoviska k odpredaju predmetného bytu. Na všetky žiadosti zástupca žalovaného reagoval tak, že na predmetnú nehnuteľnosť sa nevzťahuje zákon o bytoch a nebytových priestoroch, predaj bytu nie je možné z viacerých dôvodov, preto nemá povinnosť byt odpredať. Na rozhodnutie danej veci je rozhodujúce posúdenie, či je možné aplikovať zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a či vznikla žalovanému povinnosť podľa § 29 ods. 2 zákona povinnosť uzavrieť s nájomníkmi predmetného bytu zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu. Súd posudzoval každú žiadosť žalobcu o odpredaj samostatne, či na jej základe vznikol uplatnený nárok, keďže žiadosti boli podávané v priebehu viacerých rokov, počas ktorých sa právna úprava menila. Súd sa stotožňuje s názorom žalobcov, že pokiaľ im v čase podania žiadosti patrilo právo na odpredaj bytu, nemôže neskoršia zmena právnej úpravy brániť tomu, aby súd žalobe nevyhovel. Ak totiž raz nájomcovi vzniklo právo na odpredaj bytu, je vlastník i dnes povinný tento odpredaj zrealizovať, aj keď by v prípade podania žiadosti v súčasnosti takéto právo nevzniklo. Súd v prvom rade posudzoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, či ide o subjekt, ktorému zákon stanovuje povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu o predaji bytu s nájomcom podľa § Súd dospel k záveru, že žalovaný je subjektom, ktorý má v prípade splnenia ďalších zákonných podmienok povinnosť odpredať byt nájomcovi na základe žiadosti podľa § 29 ods. 2 zákona. V uvedenom ustanovení zákona sú vymenované subjekty, ktorým vzniká povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu. Keďže dom, v ktorom sa predmetný byt nachádza, je vo vlastníctve štátu a je a bol v správe Železníc Slovenskej republiky Bratislava, takýto vlastník má povinnosť byt odpredať. Zákon od 01. 07. 2007 výslovne uvádza, že povinnosť uzavrieť zmluvu patrí právnickým osobám, ktoré spravujú majetok štátu podľa (čo je prípad predmetnej nehnuteľnosti). Pokiaľ sú v zákone do 30. 06. 2007 uvádzané len štátne podniky, štátne rozpočtové a príspevkové organizácie a bytové družstvá, toto ustanovenie je nutné vykladať tak, že povinnosť uzavrieť zmluvu mali v tomto období i Železnice SR Bratislava. I keď do 30. 06. 2007 neboli takéto právnické osoby výslovne uvedené v zákona a v tomto období už neboli Železnice SR štátnym podnikom, nie je dôvod, prečo by v tomto období nemali mať povinnosť, ktorú predtým i potom mali. Je zrejmé, že zákonodarca nereagoval dostatočne rýchle na zmeny foriem subjektov spravujúcich majetok štátu (v prípade Železníc SR zo štátneho podniku na zákonom zriadenú právnickú osobu). Zmyslom zákona bolo, aby i byty v správe Železníc SR sa odpredali nájomcom, keďže do 30. 12. 1993 (kedy ŽSR prestali byť štátnym podnikom) i po 01. 07. 2007 sa toto ustanovenie vzťahovalo i na majetok v ich správe. Ďalej sa súd zaoberal otázkou, či nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádza predmetný byt, je bytovým domom. Ak ide o bytový dom, predaj predmetného bytu sa spravuje zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vrátane zákona (keďže nejde o výnimku podľa zákona - nejde o byt osobitného určenia). Na iný ako bytový dom sa zákon nevzťahuje, ak ide o budovu, na ktorej prevod vlastníctva sa vzťahuje osobitný predpis - o správe majetku štátu (vzhľadom na zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení do 30. 06. 2007). Keďže predmetný byt je v budove spadajúcej pod zákon o správe majetku štátu, ak nejde o bytový dom, zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nemožno aplikovať v súvislosti s predajom predmetného bytu. Navyše od 01. 07. 2007 je to vylúčené i z dôvodu, že zákon použitie u iných ako bytových domoch výslovne vylučuje. Do 30. 06. 2007 zákon definoval bytový dom ako dom určený na bývanie, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Podľa ustálenej judikatúry sa zákona mal vykladať tak, že bytový dom medziiným charakterizuje existencia bytov (t.j. aspoň dvoch) a nebytových priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (t.j. aspoň dvoch) a jeho spoločné časti a spoločné zariadenia sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov (t.j. aspoň dvoch) bytov a nebytových priestorov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Keďže budova, v ktorej sa nachádza predmetný byt, má viac ako 2 byty a nebytový priestor, ktoré môžu byť za podmienok ustanovených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve vlastníkov a jeho spoločné časti a zariadenia môžu byť v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov, za právnej úpravy do 30. 06. 2007 je nutné budovu, kde sa nachádza predmetný byt, považovať za bytový dom. Vzhľadom na túto skutočnosť žiadosti, ktoré boli podané zo strany žalobcu 1/ do 30. 06. 2007 založili v zmysle zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov povinnosť žalovaného uzavrieť so žalobcami kúpnu zmluvu a previesť tak na nich vlastnícke právo k bytu. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení (od 01. 07. 2007) stanovuje, že bytovým domom je budova, ktorá okrem iného má viac ako tri byty. Budova, v ktorej sa predmetný byt nachádza, má tri byty. Za právnej úpravy od 01. 07. 2007 nemožno budovu, kde sa nachádza predmetný byt, považovať za bytový dom, preto akákoľvek žiadosť žalobcov po 01. 07. 2007 o odpredaj bytu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nezakladá vznik povinnosti žalovaného uzavrieť so žalobcami kúpnu zmluvu a previesť tak na nich vlastnícke právo k bytu. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že zástupcovi žalovaného - Železniciam SR Bratislava vznikla povinnosť uzavrieť za Slovenskú republiku so žalobcami kúpnu zmluvu o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu a to na základe žiadostí zo dňa 26. 03. 1999, 30. 04. 2001, žiadostí doručených ŽSR 24. 04. 2003 a 02. 10. 2005, ako aj na základe žiadostí zo dňa 29. 12. 2003, 28. 10. 2005. Súd má za to, že každú žiadosť je nutné posudzovať samostatne, keďže zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov hovorí o možnosti podania opakovanej žiadosti a je výlučne na nájomcovi, či v prípade, že k uzavretiu zmluvy nedošlo, využije zákonné možnosti na dosiahnutie prevodu, alebo neskôr požiada opäť o uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva (napr. ak sa domnieva, že sa zmenili okolnosti). Ak zákon počíta s možnosťou podania novej žiadosti po späťvzatí skoršej, nie je dôvod, prečo by nemohol nájomca i bez takéhoto späťvzatia podať opäť žiadosť (ak skoršia bola zamietnutá). Aktívne vecne legitimovanou je i žalobkyňa 2/, keďže je manželkou žiadateľa a tiež spolu so žalobcom 1/ nájomníčkou predmetného bytu, teda byt mal byť prevedený do ich spoluvlastníctva. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorú považuje súd za dôvodnú. V súvislosti s premlčaním práva domáhať sa nahradenia prejavu vôle vlastnícka v zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov existuje rôzne názory, čo vyplýva i zo žalobcami predloženého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, ktorý konštatoval, že takéto právo sa nepremlčuje vzhľadom na špeciálnu úpravu § 29b zákona. Preto súd i napriek vznesenej námietke premlčania vykonal všetky navrhnuté dôkazy. Súd sa stotožňuje s názorom, že právo na prevod vlastníctva bytu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu podľa a nasl. (k tomu napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. ). Keďže zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nemá osobitnú úpravu premlčania (upravuje len, že uplynutím dvojročnej lehoty nedochádza k zániku práva), aplikuje sa naň . Právo domáhať sa prevodu vlastníckeho práva k bytu sa premlčuje, ak nie je na súde uplatnené vo všeobecnej trojročnej lehote, ktorá začína plynúť uplynutím dvojročnej lehoty, počas ktorej je vlastník povinný uzavrieť zmluvu o prevode. Najneskoršia žiadosť o odpredaj, na základe ktorej ako je uvedené vyššie vzniklo žalobcom právo na uzavretie kúpnej zmluvy, bola zo dňa 28. 10. 2005 (táto mohla byť žalovanému doručená najskôr 28. 10. 2005). Od 29. 10. 2007 začala plynúť trojročná premlčacia lehota, v rámci ktorej sa žalobcovia mohli na súde domáhať nahradenia prejavu vôle žalovaného v zmluve o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu a uplynula dňa 29. 10. 2010. Žaloba v predmetnej veci bola podaná dňa 03. 11. 2016, teda v čase, keď už bolo právo premlčané. Keďže žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania, uplatnené právo nemožno priznať a žalobe nemožno vyhovieť. Súd má za to, že premlčacia lehota plynula i počas doby súdneho konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. . V tomto súdnom konaní totiž nebol uplatnený nárok na nahradenie prejavu vôle žalovaného, ale žalobcovia sa domáhali, aby bola Železniciam SR Bratislava uložená povinnosť vykonať prevod vlastníckeho práva k predmetnému bytu. Z dôvodu, že uloženia takejto povinnosti sa nemožno domáhať, petit žaloby bol nesprávne formulovaný, bola ich žaloba zamietnutá. Nemožno teda uzavrieť, že by prebiehalo súdneho konania týkajúce sa predmetného uplatneného práva. V každom prípade, ak by aj počas tohto súdneho konania premlčacia lehota neplynula, v čase podania žaloby, o ktorej súd rozhoduje v predmetnej veci, už bolo právo premlčané (žaloba bola podaná na súde 26.01.2007, rozsudok v tejto veci nadobudol právoplatnosť dňa 22. 07. 2001, v takom prípade by premlčacia lehota plynula od 22. 07. 2011 do 22. 07. 2014). Dôvodom, pre ktorý nemožno žalobe vyhovieť, je aj nesprávne určenie kúpnej ceny, táto nebola žalobcami určená v súlade s zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobcovia vychádzali zo zostatkovej ceny domu podľa evidenčného listu budovy, z ktorej podľa podlahovej plochy bytu určili cenu pripadajúcu na predmetný byt. Takýto spôsob nie je v súlade s zákona. Pôvodne bolo určenie ceny bytu podľa zákona otázkou položenou znalcovi, ktorý ale súdu oznámil, že to nespadá pod jeho odbor, môže určiť len niektoré položky, z ktorých sa podľa zákona má vychádzať. Z tohto dôvodu táto otázka bola zmenená a to tak, že bola určená všeobecná hodnota bytu (keďže

žalobcovia na dotaz súdu len nejasne uviedli, že žiadajú, aby znalec určil položky, ktoré vie určiť). Aby bola kúpna cena určená v súlade s § 18 zákona, bolo nutné, aby žalobcovia z obstarávacej ceny domu (odborným výpočtom zníženej o časť prislúchajúcu nebytovému priestoru) odpočítali základný štátny príspevok podľa roku výstavby domu (ktorý mali zistiť a jeho výšku preukázať súdu), odpočítali tiež 2 % za každý rok veku domu, výslednú sumu vydelili súčtom podlahovej plochy bytov v dome a vynásobili podlahovou plochou predmetného bytu. Takýmto spôsobom žalobcovia ale nepostupovali a nimi zvolený spôsob stanovenia kúpnej ceny je nesprávny. Navyše zľava 10 % patrí za podmienky úhrady kúpnej ceny ku dňu podpisu zmluvy, pričom podľa zmluvy žalobcovia mali kúpnu cenu uhradiť až do 10 dní od doručenia výzvy žalovaného na jej zaplatenie. Súd pre úplnosť dodáva, že iné námietky žalovaného neboli relevantné. Žalobcovia síce nepristupujú k zmluve o výkone správy alebo k zmluve o spoločenstve vlastníkov, to ale ani nie je možné, pokiaľ tieto neexistujú. Preto i napriek absencii tohto vyhlásenia možno zmluvu uzavrieť. Pokiaľ ide o vyhlásenie, že žalobcovia nemajú nedoplatky, súd súhlasí so žalobcami, že je postačujúce vyhlásenie v zmluve, aj keď rozsudok nadobudne právoplatnosť neskôr, iným spôsobom to totiž nie je možné upraviť. To, že budova, v ktorej sa predmetný byt nachádza, nie je prebytočným majetkom, je irelevantné, pokiaľ je žalovaný povinný byt odpredať, musí tak urobiť i v prípade, ak nejde o prebytočný majetok. Pokiaľ ide o zariadenia, ktoré slúžia i iným objektom žalovaného (plynová kotolňa s regulačnou stanicou, kanalizácia a dažďová kanalizácia), oprávnenie žalovaného ich naďalej využívať vyplýva priamo zo zmluvy, čo je postačujúce. Keďže súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre nahradenie vôle žalovaného v kúpnej zmluve, žalobcom nevznikla platením nájomného škoda a z tohto dôvodu im nebol priznaný ani nárok na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobcov zamietol.“ O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa (ďalej aj ,P“) tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech v celosti, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/, 2/ v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu žalobcovia 1/, 2/ podali včas odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobe vyhovel, eventuálne rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedli, že súd prvej inštancie žalobu zamietol, keďže podľa jeho názoru je ich nárok premlčaný. Pred podaním žaloby si urobili analýzu uvedenej veci, pričom sa zaoberali aj práve otázkou premlčania. V tejto súvislosti poukázali na právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 24. 11. 2015, ktorý sa touto otázkou dostatočne vysporiadal a to nasledovným spôsobom: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí uviedol, že ustanovenie s účinnosťou od 1. júna 1998 výslovne predpokladá právo nájomcu podať ďalšiu, teda aj opakovanú žiadosť o prevod vlastníctva bytu. Nesúhlasil so záverom o premlčaní práva na prevod vlastníctva bytu podľa príslušných ustanovení , i keď právo na prevod vlastníctva bytu je majetkovým právom, ktoré nemožno stotožňovať s vlastníckym právom. Najvyšší súd ďalej v citovanom rozhodnutí argumentoval, že zmyslom tejto úpravy () bolo zvýšenie právnej istoty a zvýšenie ochrany nájomcu bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu. Interpretácia uvedených ustanovení zákona o vlastníctve bytov vyžaduje použitie klasických i moderných výkladových metód. To znamená predovšetkým ich výklad vo vzájomných súvislostiach prihliadajúc na ich účel ako aj účel zákona ako celku, ktorým bola a stále je privatizácia bytového fondu, dotýkajúca sa tisícov občanov. Ďalej je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že tento proces (privatizácia bytového fondu) nebol ani po viacerých zmenách zákona časovo ohraničený a teda uzavretý. Tiež je potrebné mať na zreteli, že súd nie je viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdu nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem alebo noriem nejasných či legislatívne nepresných. Ak by uvedený interpretačný postup umožňoval z ustanovení zákona o vlastníctve bytov vyvodiť pravidlo, podľa ktorého sa právo na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona nepremlčuje, bola by aplikácia príslušných ustanovení na posúdenie tejto otázky, ako dôsledok zásady špeciality, vylúčená. Takýto záver podporil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze -27 zo dňa 07. 05. 2013. Ústavný súd uviedol, že majúc na zreteli účel zákona o vlastníctve bytov a

súčasne uplatňujúc zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, považuje za nevyhnutné, aby bol uprednostnený taký výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaného základného práva na súdnu ochranu, pričom za taký považuje právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. decembra 2010, ktorý, rozhodujúc v dovolacom konaní a posudzujúc právne súvislosti spojené s aplikáciou v nadväznosti na prevod vlastníckeho práva k bytu, odmietol možnosť akceptácie záveru odvolacieho súdu o premlčaní práva na prevod vlastníctva bytu podľa príslušných ustanovení .“ Súd prvej inštancie sa s predmetným právnym názorom vyjadreným v uvedenom rozhodnutí nevysporiadal, hoci to urobiť mal. Rozhodnutie preto nie je možné považovať za riadne odôvodnené. Súd prvej inštancie tento rozsudok spomína na str. 3 svojho rozhodnutia, avšak v odôvodnení chýba akákoľvek polemika o tom, prečo tento právny názor na danú vec neaplikoval. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR , je nutné uviesť, že nález Ústavného súdu SR -27 zo dňa 07. 05. 2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. 12. 2010, rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 24. 11. 2015, sú neskoršími rozhodnutiami, pričom sú omnoho dôkladnejšie odôvodnené, ako súdom prvej inštancie poukazované rozhodnutie ústavného súdu. Podľa ich názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie je nutné považovať za odklon od ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít, pričom tento odklon nie je nijako odôvodnený a to už vôbec nie dôkladne a presvedčivo. Súd prvého stupňa vôbec ani neuviedol, ako posúdil ich podstatné právne argumenty ohľadom premlčania s poukazom na . Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj pre nesprávny výpočet kúpnej ceny. Poukázali na to, že prvoinštančný súd pripustil zmenu žalobu uznesením zo dňa 03. 01. 2019. Žalovaný až na pojednávaní dňa 05. 02. 2019 predložil viaceré niekoľkostranové listinné dôkazy, ktorými sa snažil spochybniť výpočet kúpnej ceny z ich strany, ku ktorým sa nemohli na pojednávaní vyjadriť (a odročenie pojednávania by bolo v rozpore s ), pričom žalovaný neoznámil, aká by mala byť presná výška kúpnej ceny, teda ani nie je zrejmé, či kúpna cena nimi navrhovaná je správna alebo nie a či je medzi nimi podstatný rozdiel. Oni urobili všetko pre to, aby kúpnu cenu vypočítali (navrhli znalecké dokazovanie a predložili svoj výpočet podaním zo dňa 26. 09. 2018). Žalovaný bez riadneho vysvetlenia len poprel správnosť kúpnej ceny, čo súdu prvej inštancie stačilo k tomu, aby žalobu zamietol. Konštatovali, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Dôkazné bremeno teda v kontradiktórnom spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. V zmysle vyššie uvedeného (tzv. teóriou presúvania dôkazného bremena) bolo úlohou žalovaného dokazovať, že predmetná cena je nesprávna, a teda mal aj uviesť, aká cena je podľa neho správna. Oni nemali inú možnosť určiť kúpnu cenu okrem toho spôsobu, akým ju určili. Vo veci navrhli znalecké dokazovanie a následne v podaní zo dňa 26. 09. 2018 špecifikovali výpočet, preto svoju povinnosť preukázať svoje tvrdenia splnili. Podľa ich názoru dôkazné bremeno uniesli a práve v zmysle teórie presúvania dôkazného bremena bol to žalovaný, ktorý mal včas, jasne a zrozumiteľne vyvrátiť, že kúpna cena nie je správne vypočítaná a mal uviesť správnu výšku kúpnej ceny, ak tvrdil, že vypočítaná suma je nesprávna.

3. Žalovaný vo vyjadreniu k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ak vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru je rozsudok prvoinštančného súdu primeraným spôsobom odôvodnený, súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s právnou argumentáciou žalobcov 1/, 2/, skutočnosť, že sa žalobcovia 1/, 2/ s právnymi názormi prvoinštančného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s otázkou premlčania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR - 12, v zmysle ktorého jedným z nepremlčateľných práv je právo vlastnícke a nepochybne nepremlčateľnosťou sa vyznačujú aj práva. ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú, alebo s ním úzko súvisia. V každom prípade však znakom tejto nepremlčateľnosti je existencia vlastníckeho práva viažúceho sa k určitému subjektu občiansko-právnych vzťahov. V danom prípade sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali nahradenia prejavu jeho vôle žalovaného, ktorým by mohli získať' vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keby boli v danom konaní úspešní. Špeciálna zákonná úprava s poukazom na Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov určila lehotu na usporiadanie právnych vzťahov tam uvedených subjektov, zároveň

tento zákon stanovoval možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd v sporovom konaní o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej lehote jeho žiadosti nebolo vyhovené. Účelom tejto právnej úpravy bola stabilizácia právnych vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodom vlastníctva bytov na základe tam uvedených právnych titulov. Práve z toho dôvodu nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu vôle v tomto osobitnom prípade by nenaplnila účel tejto zákonnej úpravy a nezabezpečovala by právnu istotu v takto upravených vzťahoch. Súd prvej inštancie ustálil aj dobu, odkedy a dokedy plynula lehota na uplatnenie tohto práva a ustálil ju tak, aby žalobcov 1/, 2/ neznevýhodnil. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nemá ustanovenie o tom, že sa právo na prevod vlastníctva bytu nepremlčuje, preto na vyriešenie tejto otázky prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenia . Právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva nie je vlastníckym právom. Je to nepochybne majetkové právo a ako také sa premlčuje (t. j. oslabuje sa jeho vymáhateľnosť) vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Tvrdenie žalobcov 1/, 2/ o tom, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie je nutné považovať za odklon od ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít postráda vnútornú logiku, keďže súd prvej inštancie svoj právny názor oprel o rozhodnutie Ústavného súdu SR . Výklad a interpretácia zásady ,,lex specialis derogat legi generali“ zahrnutá v rozhodnutí NS SR ako aj Ústavného súdu -27, na ktoré žalobcovia1/, 2/ poukázali, je nesprávna až v rozpore so samotným zmyslom a účelom predmetnej zásady. Uvedená zásada totiž neumožňuje súdom vytvárať vlastné interpretačné pravidlá v otázkach, ktoré všeobecným predpisom upravené sú. Ďalej poukázal na , , Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Súd prvej inštancie zamietol žalobu o nahradenie prejavu vôle aj z dôvodu, že kúpna cena bytu bola žalobcami 1/, 2/ nesprávne určená. Keďže kúpna cena je podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu, súd prvej inštancie nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť, aj keby sa v otázke premlčania priklonil k názoru, že právo na prevod vlastníctva bytu sa nepremlčuje. Výpočet ceny bytu presne určuje v Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobcovia 1/, 2/ predložil vlastný výpočet kúpnej ceny bytu, ktorý nemá oporu v zákone. Keďže súčasťou predmetnej budovy je aj nebytový priestor, bolo by nevyhnutné v súlade s Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, obstarávaciu cenu domu znížiť o časť prislúchajúcu nebytovému priestoru. On na pojednávaní predložil znalecký posudok č. 9/2008, z ktorého presne vyplýva spôsob takéhoto odborného prepočtu. Tvrdenie žalobcov 1/, 2/ o tom, že predmetné skutočnosti boli ním prednesené oneskorene, postráda vnútornú logiku, keďže tieto skutočnosti museli byt' známe žalobcom 1/, 2/ už v čase podania žaloby a napriek tomu predložili vlastný svojvoľný výpočet ceny bytu, ktorý nemá oporu v zákone, a teda neuniesli dôkazné bremeno. Podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Práve naopak priklonil sa k nálezu ÚS .

4. Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení zopakovali odvolacie argumenty. Uviedli, že sa roky snažili o prevod bytu do svojho vlastníctva. Žalovaný im roky prevod bytu nechcel umožniť, pričom argument, že toto právo by malo byť premlčané vzniesol prvý krát až počas tohto súdneho konania. Oni podávali svoje žiadosti preukázateľne v rokoch 1999, 2001, 2003, 2005, 2011 či aj 2016, ale uvedený argument zo strany žalovaného nikdy nezaznel (a to ani počas konania vedeného na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. ). V tejto súvislosti preto námietku premlčania považujú vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, a preto by nemala požívať právnu ochranu v zmysle . Zmyslom úpravy privatizácie bytového fondu v Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, bolo previesť vlastníctvo k bytom na súkromných vlastníkov, ktorí sa budú zodpovedne starať o byty, keďže pôjde o ich vlastný majetok, čo bol jeden z dôvodov o prevod vlastníctva bytu, keďže žalovaný sa dostatočne nestará o nehnuteľnosť, čo uviedli pri svojich výsluchoch (napr. fasáda budovy bola naposledy v roku zastriekaná v r. 1993, okná plesnejú, a vypadávajú, bytový dom nie je ani zateplený), preto by si chceli zabezpečiť dôstojné podmienky pre bývanie. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení neprihliadal na ich argumenty ohľadom premlčania, hoci sa tieto opierali o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 21. 12. 2010 či nález Ústavného súdu SR - 27 zo dňa 07. 05. 2013. Rozhodnutie súdu

prvej inštancie je nutné považovať za odklon od ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít, pričom tento odklon nie je nijako odôvodnený, a to už vôbec nie dôkladne a presvedčivo. Postup prvoinštančného súdu považujú za nesprávny a nezákonný, pričom v súlade s judikatúrou uplatnili svoj nárok na súde prvej inštancie , ktorý ich nárok bez riadneho vysvetlenia zamietol. Argumenty žalovaného týkajúce sa kúpnej ceny len potvrdili to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, ak žalobu zamietol. Žalovaný uviedol, že cena mala byť im známa už v čase podania žaloby, keďže ju upravuje zákon. Poukázali na to, že ani znalec nevedel vypočítať cenu v zmysle zákona, pričom znalec vo svojom znaleckom posudku uviedol, že mu neboli predložené od žalovaného doklady ako sú projektová dokumentácia, kolaudačné rozhodnutie či užívacie povolenie. Žalovaný teda ,,sabotoval“ snahu vypočítať kúpnu cenu a ani do dnešného dňa neoznámil, aká by mala byť podľa neho kúpna cena. Žalovaný sám priznal, že až na pojednávaní predložil znalecký posudok z inej veci (pozn. niekoľkostranový - nie je možné rozumne očakávať, že protistrana má študovať priamo na pojednávaní niekoľkostranové listinné dôkazy a okamžite k ním zaujať stanovisko), pričom uviedol, že oni mali požiadať o odročenie pojednávania, čo je v rozpore s a na takýto dôkaz preto súd prvej inštancie ani nemal prihliadať. Vo svojom podaní vysvetlili, ako bola kúpna cena vypočítaná, pričom sa vychádzalo z hodnoty podľa evidenčného listu a bola zohľadnená podlahová plocha bytu s poukazom na ustanovenia Zákona o bytoch a nebytových priestoroch. Bez akejkoľvek súčinnosti žalovaného iný výpočet kúpnej ceny nebolo možné predložiť. Mali za to, že uniesli v posudzovanej veci dôkazné bremeno.

5. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením , , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil. 6. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení . Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcov 1/, 2/ v odvolaní. 9. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcov 1/, 2/ odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia 1/, 2/ v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

10. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia 1/, 2/ sa žalobou domáhali nahradenia prejavu vôle žalovanému k prevodu vlastníctva bytu, na ktorý sa vzťahuje špeciálna právna úprava (Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), ktorá určuje lehotu na usporiadanie právnych vzťahov dotknutých subjektov z hľadiska vybavenia žiadosti o prevod vlastníctva bytu s možnosťou súdnej ochrany v konaní o nahradenie prejavu vôle predávajúceho a zaplatenia náhrady škody. 11. Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania vzniesol námietku premlčania.

12. Odvolací súd konštatuje, že pod premlčaním sa rozumie - oslabenie práva - t.j. súdnu nevymáhateľnosť práva, ktoré sa neuplatnilo v stanovenej lehote (premlčacej dobe) za podmienky, že

dlžník vznesie námietku premlčania, ale vzhľadom na existenciu záväzku možnosť dlžníka premlčací záväzok (naturálny záväzok) dobrovoľne splniť aj po uplynutí premlčacej doby. Premlčanie spočíva teda na dvoch právnych skutočnostiach: 1/ na uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, ktorú nemožno ani skrátiť, ani predĺžiť, pretože je stanovená kogentnými predpismi, 2/ na neuplatnení práva pred súdom alebo u iného príslušného orgánu.

13. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov k tomu, aby svoje práva včas uplatnili predpísaným spôsobom pred orgánom (prípadne osobou) na to určeným, pokiaľ povinný subjekt nesplnil svoju povinnosť dobrovoľne a včas. Stav neistoty, ktorý existuje po nesplnení určitej povinnosti (t.j. po zročnosti) nemôže trvať bez obmedzenia, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, aby svoje právo uplatnil v stanovenej premlčacej dobe.

14. Pokiaľ sa jedná o neuplatnenie práva, ide o nečinnosť v tom smere, že oprávnený subjekt neuplatnil svoje právo v stanovenej lehote, pričom nezáleží na tom, z akých príčin (či subjektívnych alebo objektívnych príčin. Práva z občianskoprávnych vzťahov sa uplatňujú spravidla na súde, ak nie je daná (výnimočne) právomoc iného orgánu.

15. Účinky uplatnenia práva v premlčacej dobe nastanú však len vtedy, keď sa právo uplatnilo proti tomu subjektu, ktorý má povinnosť plniť voči oprávnenej osobe.

16. Podľa ustanovenia Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov právne vzťahy k bytom a nebytovým priestorom v domoch sa spravujú ustanoveniami a osobitných predpisov, ktoré sa týkajú nehnuteľností, ak tento zákon neustanovuje inak.“

17. Ustanovenie Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vymedzuje vzťah Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov k . Vychádzajúc z právneho princípu lex specialis derogat legi generali (konkrétnejší zákon deroguje všeobecnejší zákon), Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je lex specialis k , ktorý je normou lex generalis.

18. Uvedený vzťah sa rieši všeobecnou subsidiaritou, čo znamená, že ak niektoré otázky nie je možné riešiť podľa ustanovení Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, riešia sa podľa . Ustanovenia sa budú aplikovať vtedy, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to z dôvodu, že dané otázky Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neupravuje, alebo sa jeho ustanovenia nemôžu aplikovať.

19. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku, avšak nerieši otázku premlčania, teda neexistuje špeciálna úprava ohľadne premlčania, preto otázka premlčania sa posudzuje podľa všeobecnej úpravy, t.j. .

20. V zmysle premlčaniu podliehajú zásadne všetky majetkové práva (vrátane ich príslušenstva - napr. úrokov) s výnimkou tých majetkových práv, ktorých povaha nepripúšťa, aby sa premlčali a tých, ktorých uplatnenie podlieha režimu preklúzie. V oblasti občianskeho práva nepodliehajú premlčaniu osobné (osobnostné) práva, vlastnícke právo, takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

21. Premlčacia doba je určená kogentnými ustanoveniami , tzn. dohodou strán ich nemožno ani skrátiť ani predĺžiť. Iba nepriamo ich možno predĺžiť, ak dlžník písomne uzná právo veriteľa čo do dôvodu a výšky, má takéto uznanie podľa za následok prerušenie doterajšej premlčacej doby a vznik plynutia novej desaťročnej doby.

22. ustanovuje dĺžku trvania premlčacej doby, začiatok jej plynutia a podmienky plynutia.

23. Dĺžka premlčacej doby v je určená všeobecnou premlčacou dobou (trojročnou) a osobitnými dlhšími, rep. kratšími dobami /napr. desaťročná premlčacia doba pri práve zodpovedajúcemu vecnému bremenu ( ), právach priznaných právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu ( ), právach uznaných dlžníkom čo do dôvodu a do výšky ( ), pri nárokoch na náhradu škody spôsobenej úmyselne ( ), pri nárokoch na vrátenie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo získané úmyselne ( ), atď.; dvojročná subjektívna pri práve na náhradu škody ( ), pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia ( ); jednoročná premlčacia doba pri práve z prepravy ( )/.

24. Začiatok plynutia premlčacej doby upravuje všeobecne, resp. osobitne pre určité osobitné prípady. Zo všeobecného určenia začiatku plynutia premlčacej doby treba vychádzať všade tam, kde nie je určený osobitný spôsob určenia začiatku plynutia lehoty.

25. Všeobecne platí pre začiatok plynutia premlčacej doby, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz ( ).

26. Právo na prevod vlastníctva bytu v zmysle Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený po prvýkrát ( ).

27. Z ustanovenia § 29 ods. 2 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vyplýva, že ak nájomca bytu požiada právnickú osobu, ktorá podľa osobitného zákona spravuje majetok štátu, je právnická osoba spravujúca majetok štátu povinná do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Pokiaľ v tejto lehote k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu nedošlo, začne nájomcovi plynúť trojročná všeobecná premlčacia doba na uplatnenie práva na súde domáhať sa splnenia tejto povinnosti, ktorým uplynutím sa právo nájomcu premlčuje.

28. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca 1/ v pozícii nájomcu opakovane žalovaného požiadal o prevod vlastníctva bytu (viď žiadosti zo dňa 26. 03. 1999, 30. 04. 2001, 29. 12. 2003, 28. 10. 2005, 11. 07. 2011).

29. Odvolací súd konštatuje, že opakovaná žiadosť nájomcu bytu o prevod vlastníctva bytu pri splnení aj ostatných podmienok podľa právneho stavu v čase jej podania má za následok vznik nového subjektívneho práva na prevod tohto vlastníctva so začiatkom plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti. Vznik práva na prevod vlastníctva bytu sa posudzuje podľa právnej úpravy platnej v čase podania žiadosti o tento prevod.

30. Vzhľadom na zásadu špeciality Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov voči iným právnym predpisom je na účely zákona vždy rozhodujúce vymedzenie bytového domu v ustanovení § 2 ods. 2.

31. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že pôvodná právna úprava účinná do prijatia považovala za bytový dom taký dom určený na bývanie, v ktorom byty a nebytové priestory boli za podmienok ustanovených v zákone v režime vlastníctva alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia takéhoto domu boli súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Samotné účelové určenie na bývanie však nebolo pre vymedzenie pôsobnosti Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov na určený okruh vzťahov, na ktoré sa zákon vzťahoval podstatné, nakoľko podľa pôvodného znenia ustanovenia sa celý Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov primerane vzťahoval aj na budovy, ktoré nemali charakter bytového domu (tzv. iné ako bytové domy). Dôraz podľa pôvodnej právnej úpravy sa teda nekládol vlastnícky režim bytov a nebytových priestorov, ale na skutočnosť, že bytový dom charakterizoval najmä existencia spoločných častí a spoločných zariadení, ktoré boli v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

32. K zmene vyššie uvedenej definície bytového domu došlo po 1. júli 2007 v dôsledku novelizácie ustanovenia Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorá bola vykonaná . Platná definícia bytového domu sa viaže na budovu, ktorá musí kumulatívne

spĺňať nasledujúce znaky: 1/ viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie, 2/ má viac ako tri byty, 3/ byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov, 4/ spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

33. Súd prvej inštancie správne zistil, že nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádza byt, ktorého prevodu sa žalobcovia 1/, 2/ voči žalovanému domáhali (obytná budova súp. č. 261), od 01. 07. 2007 v zmysle novelizovaného znenia § 2 ods. 2 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je možné považovať za bytový dom, keďže nemá viac ako tri byty (obytná budova pozostáva z troch bytov a jedného nebytového priestoru), avšak do 30. 06. 2007 nehnuteľnosť definíciu bytového domu spĺňala.

34. Vzhľadom na uvedené odvolací súd (zhodne s názorom prvoinštančného súdu) konštatuje, že žiadosť žalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu datovaná ku dňu 28. 10. 2005 (č.l. 17 spisu), je najneskoršou žiadosťou, na základe ktorej vzniklo žalobcom 1/, 2/ právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Keďže k prevodu bytu v dvojročnej lehote od podania žiadosti nedošlo, preto 29. 10. 2007 začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, v ktorej mali žalobcovia 1/, 2/ možnosť domáhať sa pred súdom nahradenia prejavu vôle žalovaného s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Žaloba o nahradenie prejavu vôle bola žalobcami 1/, 2/ podaná na súd prvej inštancie 03. 11. 2016 (viď žaloba č.l. 1-5 spisu), potom čo márne uplynula trojročná všeobecná premlčacia doba (29. 10. 2010), pričom žalovaný sa premlčania účinne dovolal, preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol ( ).

35. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcov 1/, 2/ odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne sa vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalobcom a poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. - 12 z 05. 02. 2009, z ktorého vyplýva: ,,Právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva nie je vlastníckym právom. Je to nepochybne majetkové právo, ktoré sa premlčuje (t.j. oslabuje sa jeho vymáhateľnosť) vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Je pravdou, že vlastnícke právo sa nepremlčuje, avšak sťažovateľka nie je vlastníčkou predmetného bytu, ale len jeho nájomníčkou (pozri napr. ).“ ,,...podľa označeného ustanovenia zákona vlastníctve bytov nedodržanie zákonom ustanovenej dvojročnej lehoty nemá za následok zánik povinnosti vlastníka bytu previesť byt do vlastníctva nájomcu (t. j. právo sa prekluduje), ale ak sa tak v uvedenej dvojročnej lehote nestane, nájomcovi bytu vzniká vo domáhať sa na súde splnenia povinnosti vlastníka bytu previesť mu byt o vlastníctva, čo však musí urobiť vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Právoplatný vyhovujúci rozsudok bude potom podkladom pre rozhodnutie príslušného katastrálneho radu, ktorý vykoná zápis vlastníckeho práva v prospech nájomcu.“

36. Odvolací súd ďalej poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. - 15 z 05. 02. 2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. 03. 2016, z ktorých vyplýva, že právo na prevod vlastníctva bytu i nebytového priestoru v zmysle Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

37. Pokiaľ žalobcovia 1/, 2/ poukázali na rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 24. 11. 2015, z ktorého vyplýva: ,,Podľa názoru súdu neprichádza do úvahy aplikácia ustanovení o premlčaní, “ ide o právny názor všeobecného súdu (Okresného súdu Bratislava III), ktorý nie je záväzný a nemožno ho považovať za rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a nie je považované za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle . Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24. 01. 2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. (publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 71/2018).

38. Zároveň odvolací súd konštatuje, že z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. 12. 2010, ani z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. - 27 zo dňa 07. 05. 2013 nie je možné vyvodiť, že právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva je právom, ktoré sa nepremlčuje. Naopak z uvedených rozhodnutí vyplýva, že právo na prevod vlastníctva bytu je majetkovým právom, ktoré nemožno stotožňovať s vlastníckym právom, pričom vznik práva na prevod vlastníctva bytu sa posudzuje podľa právnej úpravy platnej v čase podania žiadosti o tento prevod, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky i Ústavný súd Slovenskej republiky (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. 12. 2010) vytkol odvolaciemu súdu, že odôvodnenie rozhodnutia o premlčaní práva na prevod vlastníctva bytu nie je v tejto otázke dostatočné. Presvedčivosť odôvodnenia riešenia tejto právnej otázky vyžadovala, aby odvolacie súdy najprv posúdili, či vôbec prichádza do úvahy aplikácia ustanovení o premlčaní. Zákon o vlastníctve bytov je totiž k všeobecnému predpisu, akým je , vo vzťahu špeciality. Celkom nepochybne to vyplýva z Zákona o vlastníctve bytov, v zmysle ktorého právne vzťahy k bytom v bytových domoch sa spravujú ustanoveniami , ak tento neustanovuje inak. Vzťah špeciality sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. 12. 2010 ďalej vyplýva, že odvolací súd opakovaným žiadostiam žalobkyne o prevod vlastníctva bytu nepriznali žiadnu relevanciu, pričom k podaniu žiadostí došlo pred 01. 08. 1995, preto odvolací súd mal prihliadnuť i na zmeny vykonané novelami účinnými od 01. 08. 1995 () a od 01. 06. 1998 (), teda účinnými skôr, ako podľa názoru odvolacieho súdu malo dôjsť k premlčaniu práva na prevod vlastníctva bytu.

39. V posudzovanej veci k opakovaným žiadostiam žalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu došlo po 01. 06. 1998 (viď žiadosti žalobcu 1/ zo dňa 26. 03. 1999, 30. 04. 2001, 29. 12. 2003, 28. 10. 2005, 11. 07. 2011), teda ide o iný skutkový stav, z ktorých vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 21. 12. 2010, resp. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. - 27 zo dňa 07. 05. 2013. Odvolací súd dodáva, že ani z ustanovenia § 29b ods. 3 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je možné vyvodiť, že právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva je právom, ktoré sa nepremlčuje, ako sa mylne žalobcovia 1/, 2/ domnievajú.

40. Pokiaľ žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31. 03. 2016, z ktorého vyplýva: ,, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ( ). Zásada výkonu práv v súlade s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona; pojem dobrých mravov nemožno totiž vykladať len ako korektív či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale tiež ako morálne meradlo pre použiteľnosť právnych noriem. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. “

41. Podľa názoru odvolacieho súdu z okolností daného prípadu nevyplýva, že by uplatnenie námietky premlčania žalovaným bolo v rozpore s dobrými mravmi ( ). Žalobcovia 1/, 2/ od podania opakovaných žiadostí na prevod bytu do ich vlastníctva uplatnených ešte v rokoch 1999, 2001, 2003, 2005 mali dostatok času k tomu, aby právo na splnenie povinnosti žalovaným uzavrieť s nimi zmluvu o prevode vlastníctva bytu uplatnili na súde pred uplynutím premlčacej doby. Žalobcovia 1/, 2/ svojím (ľahostajným) postojom sa dostali do danej situácie, a tým sa vystavili právnym dôsledkom, spočívajúcim v premlčaní ich práva na uplatnenie splnenia povinnosti žalovaným uzavrieť s nimi zmluvu o prevode vlastníctva bytu. 42. Pokiaľ súd prvej inštancie sa v rozsudku vyjadril k otázke nesprávne určenej kúpnej ceny, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať oprávnene vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal existenciu hmotnoprávnych podmienok uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať ( tretia veta ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (viď napr. R 29/1983). 43. Keďže ďalšie argumenty žalobcov 1/, 2/ v odvolacom konaní o odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

44. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia , potvrdiť vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia .

45. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia v spojení s ustanovením . V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento si však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že mu ich náhradu nepriznáva.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).