Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

64Ek/1609/2019

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, konajúca konateľom JUDr. Tomášom Kušnírom, advokátom, proti povinnému O. N., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX M. XX, právne zast. KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47 256 907, so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, konajúca konateľkou JUDr. Barborou Koncovou, advokátkou, o vymoženie 695,91,-EUR s prísl., vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Stachom Chladným, so sídlom exekútorského úradu Stráž 223, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. 350EX 673/19, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 10. marca 2020, takto

rozhodol:

I. Sudca sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 10. marca 2020 z a m i e t a.

II. Súd oprávnenému n e p r i z n á v a náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 5. marca 2020.

III. Povinnému n e v z n i k o l nárok na náhradu trov, ktoré v exekučnom konaní platil.

odôvodnenie:

1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdu dňa 16.9.2019 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej na základe vykonateľného exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp. zn.: 00910/18 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, zriadeným Asociáciou pre arbitráž, z.z.p.o. so sídlom Rusovská cesta 15, 851 018 Bratislava, pred rozhodcom Mgr. Petrom Senovským, dňa 27.2.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.6.2019 a vykonateľnosť dňa 2.7.2019 (ďalej len „exekučný titul“).

2. Vykonaním exekúcie poveril tunajší súd Poverením sp. zn. dňa 14.11.2019 súdneho exekútora JUDr. Stacha Chladného, so sídlom exekútorského úradu Stráž 223, 960 01 Zvolen. Doručením poverenia súdnemu exekútorovi dňa 14.11.2019 sa začala exekúcia vykonávaná v neprospech povinného.

3. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 10.3.2020, vydaným vyšším súdnym úradníkom, súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol (výrok I.) a povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie (výrok II.).

4. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že po preskúmaní všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise, mal preukázané, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, sp. zn. zo dňa 27.2.2019, ktorý bol povinnému doručený do vlastných rúk dňa 15.3.2019. Predmetný rozhodcovský rozsudok obsahoval riadne poučenie o možnosti procesnej obrany povinného proti rozhodcovskému rozsudku, možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako aj o lehote v ktorej je potrebné žalobu podať. Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je zákonom stanovená na 3 mesiace odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania ( o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní). Z uvedeného mal vyšší súdny úradník preukázané, že lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku povinnému uplynula dňa 15.6.2019. Povinný súdu predložil aj žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, datovanú dňom 2.12.2019. Vyšší súdny úradník preto konštatoval, že povinný žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal po zákonom stanovenej lehote (takmer 6 mesiacov) a dokonca po začatí (a pod tlakom) exekúcie, preto súd nemal pochybnosti o nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu. Ďalej vyšší súdny úradník uviedol, že každý exekučný titul sa vyznačuje formálnou a materiálnou právoplatnosťou, pričom exekučný súd vo vykonávacom konaní už iba musí vychádzať z vykonávaného rozhodnutia, ktorým je viazaný a neprislúcha mu čokoľvek na tomto rozhodnutí meniť, vecne ho preskúmavať, či rušiť. Podstatným obsahom návrhu povinného na zastavenie exekúcie boli tvrdenia, že predmetný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že rozhodcovské konanie prebiehalo na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, ktorá predstavuje neprijateľnú podmienku v zmysle , resp. . Oprávnený s tvrdeniami povinného nesúhlasil a naopak poukázal na to, že povinnému bola rozhodcovská zmluva zaslaná do jeho bydliska, kde sa s ňou v kľude mohol oboznámiť a mal dostatok času na jej preštudovanie. K uvedenému, vyšší súdny úradník uviedol, že z obsahu spisu mal bez pochybností preukázané, že medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ktorá napĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom svoj nesplatený záväzok z tejto zmluvy povinný dňa 24.9.2016 písomne uznal čo do dôvodu aj výšky a následne spor z dohody o uznaní záväzku bol riešený v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Vyšší súdny úradník poukázal aj na to, že skúmal, či rozhodcovský súd mal v danej veci právomoc konať a rozhodnúť odvodenú od platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, ktorú povinný rozporoval. K rozhodcovskej zmluve uviedol, že táto bola z hľadiska formy uzavretá na samostatnej listine a nie je ani súčasťou zmluvy o úvere, ani všeobecných obchodných podmienok k nej prislúchajúcich, ani nie je súčasťou dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 24.09.2016. Zároveň z obsahu predmetnej rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že oprávnený povinného o dôsledkoch uzavretia tejto zmluvy poučil. Vyšší súdny úradník poukázal aj na , a čl. 3 ods. /EHS, keď nie je neprijateľnou, resp. nekalou taká podmienka, ktorá bola individuálne dojednaná. Keďže v posudzovanej veci bola spotrebiteľská rozhodcovská zmluva uzavretá vo forme osobitnej zmluvy, jej uzavretie nebolo podmienkou poskytnutia úveru spotrebiteľovi, exekučný súd ju vyhodnotil ako individuálne dojednanú medzi účastníkmi konania. Súd tak neakceptoval obranu povinného v tomto smere a naopak dospel k záveru, že návrh povinného na zastavenie exekúcie, je v časti, v ktorej namietal, že rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú podmienku a na základe toho je neplatná, nedôvodný. Napokon poukázal aj na to, že ochrana spotrebiteľa ako „slabšej strany" v záväzkových vzťahoch nemôže byť absolútna, a to najmä z dôvodu, že zbavuje jednotlivca ako nositeľa práv a povinností zodpovednosti za svoje konanie, čo môže v konečnom dôsledku ohroziť právnu istotu už uzatvorených záväzkových vzťahov a poškodiť oprávnené očakávania jednotlivých subjektov práva. Proti absolútnej ochrane „slabšej" zmluvnej strany svedčí podľa názoru vyššieho súdneho úradníka aj zámer zákonodarcu, ktorý akceptuje existenciu neprijateľných podmienok a priznáva im ochranu, ak boli individuálne zmluvnými stranami dojednané alebo ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny. Aj keď je spotrebiteľovi priznaná vyššia právna ochrana pre jeho fakticky „slabšie" postavenie, nemôže tým dochádzať k úplnému potlačeniu zásad a princípov, na ktorých je založený právny poriadok a záväzkové vzťahy vo všeobecnosti, in concreto princíp ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, princíp autonómie zmluvných strán a ich zmluvná voľnosť, princíp zákazu prehnaného formalizmu a zásada „pacta sunt servanda". V tejto súvislosti vyšší súdny úradník dospel k záveru, že povinný v návrhu na zastavenie exekúcie neuviedol ani relevantným spôsobom nepreukázal okolnosti či skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé obsahovo naplniť niektorý z vyššie citovaných dôvodov, ktoré Exekučný poriadok v ust. vyžaduje, ako predpoklad na zastavenie exekúcie súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vyšší súdny úradník návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol. Náhradu trov povinnému nepriznal.

5. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo právnemu zástupcovi povinného doručené dňa 11.3.2020, podal povinný dňa 20.3.2020, teda v zákonom stanovenej lehote sťažnosť.

6. V podanej sťažnosti povinný, prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že exekučný súd nesprávne právne vec posúdil a neaplikoval správne právne normy. Opätovne uviedol, že exekučný titul vydal subjekt, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie a preto je tento exekučný titul nevykonateľný. Poukázal aj na to, že súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď sa nezaoberal otázkou neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ale argumentoval tým, že nie je oprávnený meniť alebo rušiť exekučný titul. Povinný naďalej považuje spotrebiteľskú zmluvu za nekalú , postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle .. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. z 30.4.2014, v zmysle ktorého, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej je založená právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne, potom nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, má za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložke nejde o vecný prieskum exekučného titulu. Povinný poukázal aj na to, že v tomto prípade ide jednoznačne o spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu a preto aj v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. princíp „vigilantibus iura scripta sunt" ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Súd je v exekučnom konaní v ktoromkoľvek štádiu povinný skúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, ako aj zhodu návrhu na vykonanie exekúcie s exekučným titulom, a to nielen v štádiu preskúmavania návrhu na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia Exekučného poriadku ale aj podľa a Exekučného poriadku. Povinný má za to, že exekučný súd nedostatočne, najmä s prihliadnutím na pozíciu povinného ako spotrebiteľa, preskúmal exekučný titul. Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, že právny úkon nebol nikdy uzavretý. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať stály rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal stály rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Nedostatok právomoci stáleho rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy, premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach, založených spotrebiteľskou zmluvou, ku škode spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, povinný navrhol, aby súd exekúciu zastavil a priznal povinnému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 122,29,-EUR.

7. Súd dňa 11.4.2020 zaslal sťažnosť povinného na vyjadrenie oprávnenému, ktorý sa prostredníctvom právneho zástupcu k sťažnosti vyjadril podaním doručeným súdu dňa 30.4.2020. Oprávnený k sťažnosti povinného uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhuje, aby súd napadnuté rozhodnutie potvrdil, nakoľko povinný vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne okolnosti ani dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok oprávneného na vymoženie dlžnej sumy.

8. V zmysle druhá veta o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

9. V zmysle Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

10. V zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

11. V zmysle , ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

13. Po preskúmaní veci sudca dospel k záveru, že sťažnosť povinného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

14. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 12. odôvodnenia, sudca nad rámec uvedeného k argumentácii povinného v podanej sťažnosti uvádza, že ustanovenie §61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré súd exekúciu zastaví, pričom povinný, ako nositeľ dôkazného bremena k svojim tvrdeniam, musí v návrhu na zastavenie exekúcie uviesť okolnosti, ktoré podľa neho, po vzniku exekučného titulu, spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.

15. V zmysle o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí byť písomná, obsahovo a formálne oddelená od spotrebiteľskej zmluvy a nesmie obsahovať dojednania, ktoré nesúvisia so spotrebiteľským rozhodcovským konaním. Písomná forma spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj vtedy, ak bola uzavretá elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie jej obsahu a identifikáciu zmluvných strán, ktoré spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu uzavreli.

16. V zmysle , spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí obsahovať, a. identifikačné údaje zmluvných strán v rozsahu obchodné meno, sídlo, identifikačné číslo dodávateľa a meno, priezvisko, bydlisko spotrebiteľa, b. označenie spotrebiteľskej zmluvy alebo spotrebiteľských zmlúv, na spory z ktorých sa vzťahuje spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, c. označenie stáleho rozhodcovského súdu s uvedením názvu a sídla, d. webové sídlo stáleho rozhodcovského súdu, na ktorom je zverejnený rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len "rokovací poriadok"), ako aj aktuálne údaje podľa a adresu pre elektronickú komunikáciu a e. poučenie podľa vzoru uvedeného v prílohe č. 1.označenie spotrebiteľskej zmluvy alebo spotrebiteľských zmlúv, na spory z ktorých sa vzťahuje spotrebiteľská rozhodcovská zmluva.

17. V zmysle v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy /ďalej len „“/, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je na uzavretie zmluvy (ďalej len „“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

18. V zmysle , zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie .

19. V zmysle 52 ods.1 , spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

20. V zmysle , ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

21. V zmysle , dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

22. V zmysle , spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

23. V prejednávanej veci, súd z na vykonanie exekúcie zistil, že oprávnený žiadal vykonať exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v spotrebiteľskom spore. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať odvodil zo spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 24.9.2016 medzi oprávneným a povinným, ktorú vyhodnotil ako platnú, uzavretú v súlade so . Konštatoval, že má danú právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci. Z rozhodcovského rozsudku súd ďalej zistil, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti spotrebiteľa (zásielku s výzvou spotrebiteľ síce prevzal, avšak sa nijako nevyjadril).

24. Súd sa ďalej zaoberal skúmaním Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy zo dňa 24.9.2016, z ktorej odvodil rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Z uvedenej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že ju ako predformulovanú povinný podpísal v Sklabinej dňa 24.9.2016 a oprávnený dňa 16.9.2016 v Bratislave. Súd sa ďalej zaoberal aj obligatórnymi náležitosťami tejto rozhodcovskej zmluvy v rozsahu a . K uvedenému súd konštatuje, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti. V posudzovanom prípade správne vyšší súdny úradník posúdil zmluvný vzťah oprávneného a povinného ako spotrebiteľský v zmysle a nasl. . V súlade so skoršou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, ako i s poukazom na a , je zásadnou otázkou vo vzťahu k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy, možnosť spotrebiteľa meniť jej obsah a nie iba možnosť ako celok ju prijať alebo odmietnuť. Z predloženej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že ju povinný podpísal ako predformulovanú. Súd poukazuje na to, že predformulovaný obsah spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy (po jednotlivých jej ustanoveniach), povinný ako spotrebiteľ, s najvyššou pravdepodobnosťou ovplyvniť nijako nemohol a teda, že jej obsah so spotrebiteľom individuálne dojednaný nebol. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva však po formálnej stránke obsahuje všetky zákonom vyžadované obligatórne náležitosti v zmysle a je podpísaná obidvoma zmluvnými stranami. Spotrebiteľská zmluva bola povinnému odoslaná spolu s návratkou, v ktorej mal možnosť označiť, alebo neoznačiť, či má alebo nemá záujem o spätné odoslanie rozhodcovskej zmluvy. Povinný krížikom označil možnosť, že záujem o spätné odoslanie rozhodcovskej zmluvy má.

25. Súd zdôrazňuje, že sa nezaoberal hmotnoprávnou stránkou exekučného titulu (t.j. neskúmal, či povinný čerpal poskytnutý úver, či ho následne plnil a v akom rozsahu a pod.). Súd skúmal, či oprávnený navrhuje vykonať exekúciu na podklade rozhodcovského rozsudku v rozsahu prípustnom v ustanovení § 53 ods. 3 Exekučného poriadku, najmä ods. 3 písm. f) predmetného ustanovenia, t.j. či sa oprávnený a povinný dohodli na tom, že v prípade vzniku sporu medzi nimi, bude tento spor prejednaný rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní a ak áno, či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom.

26. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v zmysle § 53 Exekučného poriadku skúmať pri každom exekučnom titule (nielen pri rozhodcovskom rozsudku) jeho formálnu vykonateľnosť. V prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, vyriešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, t.j. či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať, či rozhodcovská zmluva spĺňa náležitosti podľa osobitného zákona, či rozhodcovské rozhodnutie bolo vydané rozhodcom a rozhodcovským súdom na to oprávneným a či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľné. Súd uvedené posudzuje najmä z rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovského rozsudku, prípadne z iných listín tvoriacich prílohu podaného na vykonanie exekúcie. Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu je teda obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. Exekučný súd nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva ani preskúmavať právne posúdenie veci všeobecným súdom Slovenskej republiky, či rozhodcovským súdom a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule. Exekučný súd, na druhej strane, nie je však ani povinný vykonať bez preskúmania (v uvedenom rozsahu) každú listinu, ktorá mu je predložená ako exekučný titul. Exekučný titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom musí mať predpísanú formu a obsah, z ktorého plynie určitej osobe povinnosť niečo v určitej dobe plniť, teda musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej, alebo materiálnej povahy. Materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, podľa ktorého sa exekúcia vedie a to tak, aby práva, ale predovšetkým vynucované povinnosti, boli vo vykonávanom exekučnom titule určené presným a nepochybným spôsobom. Z exekučného titulu musí byť zrejmé, čo má byť exekúciou vynútené. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti preto musí každý titul obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a presne stanovenú lehotu na plnenie (R 21/1981, s. 161, R 27/1984, s. 130, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -35 z 26.6.2013). Práve tieto náležitosti robia exekučný titul vykonateľným. Iba rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon exekúcie. Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané. V tomto prípade o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

27. V tejto súvislosti súd považuje za vhodné zdôrazniť aj skutočnosť, že zriadenie rozhodcovského súdu je upravené zákonom, avšak neznamená to, že rozhodcovský súd je zriadený zákonom. Rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány. Ich právomoc nie je daná zvrchovanou mocou štátu ale je odvodená od výslovnej a slobodnej vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Voľa strán je teda rozhodujúca. Len ak je daná vôľa strán, môže byť daná právomoc súkromnoprávneho orgánu prejednať spor medzi nimi, v opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul. Vôľa strán pritom nesmeruje iba k dohode o spôsobe riešenia sporu v rozhodcovskom konaní, ako na to poukazuje oprávnený, ale smeruje aj k výberu konkrétneho rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade nič nenasvedčovalo tomu, že by povinný neprejavil vôľu uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu.

28. Súd zaoberal aj otázkou, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola individuálne so spotrebiteľom dojednaná, vo význame, či si jej uzatvorenie v predtlačenom znení, t.j. ako celok, povinný ako spotrebiteľ sám vymienil alebo nie, či mu bola daná možnosť takejto voľby. Súd konštatuje, že povinný nenamietal, že by spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu nemal záujem uzavrieť. Súd pritom posudzuje každú spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu individuálne a zo svojej úradnej moci (tzv. ex officio), t.j. bez súčinnosti, resp. bez vyjadrenia povinného k prejavu jeho vôle, ju môže posúdiť iba do určitej miery tak, aby na jednej strane poskytol spotrebiteľovi ochranu, ktorá mu z postavenia spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu s dodávateľom vyplýva a patrí, avšak za súčasného zachovania zákonných práv dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu a prejavu jeho vôle ako jednej zo zmluvných strán. Súd nemôže z úradnej moci dospieť k záveru o tom, aké náležitosti mal samotný prejav vôle spotrebiteľa, pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je inak právne perfektná a objektívne okolnosti jej uzatvorenia jednotlivo a ani vo svojom súhrne nenasvedčujú, že by tento, inak právne perfektný úkon, obchádzal zákon (. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ) K samotným náležitostiam vôle a prejavu vôle pri uzatváraní právneho úkonu sa subjektívne môže vyjadriť iba ten, kto prejav vôle robí. V posudzovanom prípade súd konštatuje, že z predložených listín nič nenasvedčuje tomu, že by rozhodnutie povinného podpísať a tým uzatvoriť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu ako celok a vymieniť si tak jej uzatvorenie, nebolo prejavom jeho vôle. Povinný ani netvrdil, že by nemal vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, že by konal v omyle, v tiesni a pod.. Neuvádzal ani konkrétny dôvod, pre ktorý je podľa jeho názoru zmluva absolútne neplatná. Uvádzal iba všeobecné tvrdenia, že ide podľa jeho názoru o neplatne uzatvorenú zmluvu preto, že bola nerovnovážne uzavretá na jeho škodu. Súd vychádzajúc z uvedeného, dospel k záveru, že spotrebiteľ nemusel spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu uzavrieť, mohol jej uzatvorenie odmietnuť. Pričom v rovnaký deň uzatvoril aj dohodu o uznaní záväzku (už predtým existujúceho, na ktorý tiež nemalo vplyv či rozhodcovskú zmluvu uzavrie alebo nie) a uhradení pohľadávky v splátkach, ktorú tiež nemusel uzavrieť. Súd za daného stavu nemôže prejav vôle spotrebiteľa (potvrdenej jeho podpisom) vyhlásiť, bez ďalšieho, t.j. iba na základe toho, že zmluva založila možnosť riešiť spory v rozhodcovskom konaní, za neplatný. Súd preto považoval spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu za uzatvorenú v súlade so zákonom.

29. Súd pri svojom rozhodnutí prihliadol aj na to, že na ochranu spotrebiteľa reagovala aj legislatíva tým, že sa vytvoril režim osobitného rozhodcovského spotrebiteľského konania účinným od 1.1.2015, pričom aj predmetná posudzovaná spotrebiteľská zmluva bola uzatvorená po 1.1.2015. Súčasne súd vzal do úvahy aj to, že informovanosť verejnosti, t.j. potenciálnych spotrebiteľov, o právach spotrebiteľa sa zvýšila, pomerne masívnou mediálnou kampaňou, v porovnaní s obdobím pred zavedením spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ochrana spotrebiteľa zo strany súdu preto nemôže byť bezbrehá a nemôže zájsť tak ďaleko, že súd nahradí ešte aj vyjadrenie samotného spotrebiteľa o okolnostiach uzatvorenia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o náležitostiach prejavu jeho vôle, resp. prezumuje, že vôľa spotrebiteľa nebola daná. Ochrana spotrebiteľa zo strany súdu má svoje hranice. Preto súd, po individuálnom posúdení danej veci, má za to, že oprávnený poskytol povinnému možnosť voľby prijať alebo neprijať na riešenie prípadných sporov v rozhodcovskom konaní a z tohto bolo zrejmé, že sa v ňom nachádzali jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Súd vzal do úvahy aj to, že v danom prípade nebola spotrebiteľská rozhodcovská zmluva podpisovaná v období, kedy spotrebiteľ „mal dostať“ peniaze, t.j. v čase finančnej núdze spotrebiteľa, ale v čase kedy uznal dlh a dohodol sa ho platiť v splátkach. V neposlednom rade súd poukazuje aj na odlišné stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a bývalého predsedu občianskoprávneho kolégia NS SR JUDr. Milana Ľalíka v náleze zo dňa 24.10.2013 sp. zn. , v ktorom poukázal na aktuálnu zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa a „démonizovanie" veriteľskej pozície - v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho vnímania objektívneho práva v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry, z ktorého sú cituje: „Všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal", ale „peniaze mohol zobrať"), a to sa už dotýka samotnej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti, (ods. 2) Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný", paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného" spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. (ods. 3) Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát ( SR)." Obdobne znie aj odlišné stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Rudolfa Tkáčika v uznesení zo dňa 20.9.2017, sp. zn. : „Tento spôsob a miera ochrany spotrebiteľov, či už v právnej úprave alebo pri rozhodovaní súdov (ochrana tzv. „až za hrob") ako sme v súčasnosti svedkami, môže (aj pri rešpektovaní potrebnosti plnenia si úloh štátu v tomto smere) v dlhodobejšom časovom horizonte priniesť až zhubné následky pre zdravý vývoj spoločnosti. Súčasný model (okrem rizika porušovania a ústavných princípov) totiž v praxi často vedie k tomu, že občania (spotrebitelia) nebudú povinní ani zaviazaní splácať svoje peňažné dlhy vrátane istiny, ku ktorým sa dobrovoľne zaviazali, čo (na základe uplatnenia štátnej moci) v konečnom dôsledku zbavuje paušálne nie zanedbateľný počet ľudí zodpovednosti za svoje rozhodnutia a činy (parafráza známeho pravidla „dlhy sa nemusia platiť").

30. Na základe uvedených skutočností, sudca konštatuje, že z dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise možno konštatovať, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva uzatvorená v zmysle o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, bola medzi oprávneným a povinným (v postavení spotrebiteľa), podľa názoru konajúceho súdu, berúc do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti, prijaté legislatívne opatrenia v oblasti ochrany spotrebiteľa, informovanosť verejnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa, uzatvorená platne a založila právomoc rozhodcovského súdu (v nej uvedeného) konať a rozhodnúť spor medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol z medzi nimi uzatvorenej dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach. Teda, aj rozhodcovský rozsudok, ktorý bol súdu predložený oprávneným v exekučnom konaní ako exekučný titul je v zmysle ustanovenia Exekučného poriadku, riadnym exekučným titulom, na základe ktorého možno viesť exekúciu, ktorý povinný dobrovoľne nesplnil, ktorý je vykonateľný aj po materiálnej aj po formálnej stránke, z ktorého je zrejmé, kto má plniť, komu má plniť, akú povinnosť a v akej lehote má plniť. Vzhľadom na uvedené, bolo potrebné sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť.

31. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenia povinného, že vyšší súdny úradník sa nedostatočne zaoberal posúdením platnosti rozhodcovskej zmluvy, súd uvádza, že vyšší súdny úradník sa uvedenou právnou otázkou zaoberal v bodoch 28 a 31.-34., čo podľa názoru konajúceho súdu možno považovať za dostatočné. Súd tak neprisvedčil argumentom povinného ani pokiaľ ide o namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

32. Teda, vychádzajúc zo skutočnosti, že povinný neuviedol a nepreukázal v podanej sťažnosti žiadne skutočnosti odôvodňujúce, v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu, sudca podanú sťažnosť považoval za nedôvodnú a zamietol ju, pretože nezistil žiadny zákonný dôvod na zastavenie exekúcie.

33. V zmysle ust. Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním na vykonanie exekúcie a v súvislosti s povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním na vykonanie exekúcie.

34. V zmysle ust. Exekučného poriadku, trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s na zastavenie exekúcie.

35. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s povinného na zastavenie exekúcie.

36. V zmysle Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.

37. V zmysle § 199e vety prvej a druhej po bodkočiarku Exekučného poriadku ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene ( až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby.

38. Keďže povinný inicioval na zastavenie exekúcie exekučný spor s oprávneným, súd rozhodoval v súlade s a nasl. Exekučného poriadku aj o náhrade trov exekučného konania s tým súvisiacich.

39. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie, súd konštatuje, že povinnému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nevznikol, nakoľko súd nerozhodol na základe jeho o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý by bolo možné pričítať oprávnenému. Povinnému tak nárok na náhradu trov nevznikol.

40. Oprávnený si náhradu trov, ktoré by mu vznikli v súvislosti s povinného na zastavenie exekúcie neuplatnil. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekučného konania, je súd toho názoru, že nakoľko exekučné konanie je zásadne konaním návrhovým a ako také je ovládané dispozičnou zásadou, je výlučne v dispozícii oprávneného, aký nárok voči povinnému si v ňom uplatní a aký nie. Súd tak nie je oprávnený (z úradnej moci) rozhodovať o takom nároku oprávneného, ktorý nebol zo strany samotného oprávneného v exekučnom konaní uplatnený. Keďže oprávnený nenavrhol, v rámci konania o povinného, vrátane konania o sťažnosti povinného, aby súd rozhodoval (v zmysle Exekučného poriadku, v rámci dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie) o ďalších trovách exekúcie, súd oprávnenému trovy konania súvisiace s povinného, na zastavenie exekúcie a so sťažnosťou povinného, nepriznal. 41. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).