Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16C-193-2018.pdf
PDF · 124.51 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-16C/193/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice - okolie sudkyňou JUDr. Zuzanou Sinčákovou v spore žalobkyne: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31 351 026, so sídlom Grösslingova 77, Bratislava, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava proti žalovanej: C. A., D.. XX.X.XXXX, N. A.É. XX, zast. JUDr. Jozefom Sábom, PhD., advokátom so sídlom Čajakova 5, Košice o zaplatenie 37.060,37 eur s príslušenstvom
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 1.10.2018 žiadala žalobkyňa zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 37.060,37 eur s prísl. Podanú žalobu odôvodnila tým, že na základe zmluvy o stavebnom sporení č. 30966869/7930 uzatvorenej na cieľovú sumu 43.600,-eur a žiadosti o poskytnutie úveru uzatvorila dňa 17.5.2013 žalobkyňa so žalovanou úverovú zmluvu k účtu č. 30966869/7930 a poskytla jej medziúver v sume 43.600,-eur, pri úrokovej sadzbe 4,99 % ročne. Finančné prostriedky boli žalovanej poskytnuté na základe písomnej požiadavky žalovanej na čerpanie finančných prostriedkov. Žalovaná sa zaviazala splácať poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 306,-eur. Splátka bola splatná vždy prvý deň príslušného kalendárneho mesiaca a považovala sa za včas zaplatenú, ak bola pripísaná na úverový účet najneskôr 16. deň v príslušnom mesiaci. Začiatok splácania bol v súlade s úverovou zmluvou určený na 1.7.2013, čo bolo žalovanej oznámené listom zo dňa 20.6.2013 označeným ako „Začiatok splácania úveru“. Žalovanej bol poskytnutý medziúver, ktorý mal slúžiť na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy a vzniku nároku na riadny stavebný úver. Splátka medziúveru bola vo výške 306,-eur mesačne. Časť splátky žalovanej bola použitá na úhradu úrokov a poplatkov medziúveru (medziúverový účet) a časť na sporenie za účelom dosporenia a pridelenia cieľovej sumy (sporiteľský účet). Platí, že ak poberateľ úveru splní všetky podmienky pre pridelenie cieľovej sumy a vzniku nároku na stavebný úver v zmysle zákona o stavebnom sporení, medziúver sa transformuje na stavebný úver vo výške rozdielu medzi zostatkom dlžnej sumy medziúveru a nasporenou sumou, pričom získaný stavebný úver sa úročí nižšou úrokovou sadzbou. Žalovaná prestala uhrádzať riadne mesačné splátky, čím podmienky pridelenia nesplnila. V súlade s čl. V ods.3 úverovej zmluvy dňa 29.9.2014 požiadala žalobkyňa žalovanú o okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 44.614,77 eur. Súčasne sa od uvedeného termínu sa podľa čl. V ods.5 zmluvy zvýšila platná úroková sadzba zostatku o 5,00 % ročne nad pôvodne dohodnutú úrokovú sadzbu od dátumu žiadosti o okamžité splatenie. Žalobca má preto voči žalovanej nárok na riadny úrok vo výške 4,99 % ročne v súlade s § 497 Obchodného zákonníka a nárok na úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Po termíne predčasného zosplatnenia úveru došlo k čiastočným úhradám nesplateného peňažného záväzku. K 25.9.2018 predstavuje pohľadávka žalobkyne sumu 37.060,37 eur.
2. Tunajší súd vydal vo veci dňa 3.12.2018 platobný rozkaz č.k. 16C/193/2018-68, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel.
3. Voči platobnému rozkazu podala žalovaná v zákonnej lehote odpor, v ktorom poukázala na spotrebiteľskú povahu zmluvného vzťahu založeného úverovou zmluvou, kedy sa majú prednostne uplatňovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žiadosťou o okamžité zosplatnenie úveru zo dňa 29.9.2014 došlo k založeniu zročnosti celého dlhu, teda aj k časti nároku uplatneného žalobou. Premlčacia lehota pre celý dlh začala v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka plynúť dňa 1.9.2014 (odo dňa splatnosti poslednej nesplnenej splátky) a uplynula dňa 1.9.2017. Z dôvodu vznesenej námietky premlčania istiny i jej príslušenstva žalovaná navrhla zrušiť vydaný platobný rozkaz a následne žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Z dôvodu včas podaného a vecne odôvodneného odporu bol uznesením zo dňa 7.1.2019 č.k. 16C/193/2018-82 zrušený vydaný platobný rozkaz.
4. Žalobkyňa považovala vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú, pretože premlčacia doba je v danom prípade štvorročná, keďže zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka absolútny obchodnoprávny vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje výlučne režimom premlčania podľa Obchodného zákonníka. Tento má charakter špeciálneho predpisu k Občianskemu zákonníku a úprava inštitútu premlčania je v ňom upravená komplexne. Pohľadávka zo zmluvy o úvere mohla byť voči žalovanej prvýkrát uplatnená nasledujúci deň po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, najskôr dňa 30.9.2014. V súlade s aplikáciou štvorročnej premlčacej lehoty podľa § 397 Obchodného zákonníka by k premlčaniu nároku žalobkyne zo zmluvy o úvere došlo dňa 30.9.2018. Žaloba však bola podaná dňa 25.9.2018, t.j. počas plynutia zákonnej štvorročnej premlčacej lehoty. Zdôrazňovala, že zmluva bola uzavretá ešte pred doplnením poslednej vety ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by sa dňom nadobudnutia účinnosti tohto ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. odo dňa 1.4.2015 mala na spotrebiteľské zmluvy automaticky aplikovať právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, došlo by k bezprecedentnému skráteniu premlčacej lehoty o jeden rok v neprospech žalobkyne ako veriteľa. Takýto výklad aplikácie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje za neprípustný a v zjavnom rozpore s princípom právnej istoty a so zásadou zákazu spätného pôsobenia právnych noriem, ako jedného z definičných znakov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Prípadná zmena režimu premlčacej lehoty z Obchodného zákonníka na Občiansky zákonník pri spotrebiteľských zmluvách je prípustná iba do budúcna, t.j. iba v prípade spotrebiteľských zmlúv uzavretých po účinnosti namietanej právnej úpravy. Absencia prechodných ustanovení nemôže spôsobiť automatickú spätnú pôsobnosť právnych noriem. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR a ČR k otázke stretu staršej právnej úpravy s novou. Žalovaná kontaktovala žalobkyňu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a už vo svojej žiadosti zo dňa 9.10.2014 prezentovala záujem splácať peňažný záväzok formou pravidelných mesačných splátok, čím uznala dlh voči žalobkyni a následne prezentovaný záujem aj reálne plnila. Poukazujúc na ust. § 323 Obchodného zákonníka je podľa žalobkyne z prejavu žalovanej zrejmé, že si bola vedomá záväzku z úverovej zmluvy a mala záujem ho pravidelne splácať. Zdôrazňovala, že v uznávacom prejave nemusí byť explicitne použité slovné spojenie „uznávam dlh“, resp. výslovne použitý pojem „uznanie“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1039/2004). Vzhľadom na obsah listu žalovanej zo dňa 9.10.2014 možno konštatovať, že ide o uznanie dlhu podľa ustanovenia § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, s ktorým je spojený začiatok plynutia novej štvorročnej premlčacej lehoty. Záujem danú situáciu riešiť alternatívnym spôsobom potvrdzujú aj ďalšie (neskoršie) žiadosti žalovanej. Posledná komunikácia medzi sporovými stranami prebiehala v rámci dlhšieho časového obdobia, a to od 20.12.2017 do 27.9.2018, pričom účelom bolo mimosúdne riešenie veci a uzavretie dohody o postupnom splácaní pohľadávky. Žalobkyňa v rámci prospotrebiteľského prístupu informovala žalovanú aj o možnosti refinancovania jej úveru a z dôvodu zachovania korektného záväzkovo-právneho vzťahu ju oboznámila s uplatnením úverovej pohľadávky v súdnom konaní a s doplnením čl. 3.2 draftu dohody (e-mailová správa zo dňa 27.9.2018). Žalovaná splácala úver v období od 11/2014 do 10/2017 a od 3/2018 do 10/2018. Poukazovaním jednotlivých peňažných plnení pravidelne dochádzalo k predĺženiu premlčacej doby (§ 407 ods. 1 Obchodný zákonník). Odhliadnuc od uvedeného žalobkyňa považuje konanie žalovanej, osobitne vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná kontaktovala žalobkyňu so
žiadosťou o splátkový kalendár aj po údajnom premlčaní pohľadávky a zároveň realizovala dohodnuté mesačné úhrady. Zo strany žalobkyne bol finálny návrh dohody o splátkovom kalendári zaslaný žalovanej prostredníctvom e-mailovej správy dňa 27.9.2018. Domnieva sa, že až v nadväznosti na uvedenú správu, poukazujúc na doplnenie čl. 3.2 dohody, došlo k odlišnému správaniu žalovanej, keďže žalobkyni nedoručila podpísanú dohodu, prestala uhrádzať mesačné splátky a účelovo (až v tomto konaní) namieta premlčanie pohľadávky, hoci od 20.12.2017 do 27.9.2018 (t.j. v období po údajnom uplynutí premlčacej lehoty) naďalej rokovala ohľadom mimosúdneho riešenia veci. Apelovala preto na súd, aby prihliadol na všetky aspekty konania (správania sa) zainteresovaných strán a všetky významné okolnosti prípadu. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby dotknutej). Dobré mravy sú súhrnom etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržanie je často zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Tento všeobecný horizont, ktorý vývojom spoločnosti rozvíja aj svoj morálny obsah v priestore a čase, musí byť posudzovaný z hľadiska konkrétneho prípadu tiež práve v danom čase, na danom mieste a vo vzájomnom konaní účastníkov právneho vzťahu (uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 249/1997). Dobré mravy sú meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, zodpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti (ZSP 56/2010). Tvrdila, že zosplatnením úveru nadobudla žalovaná vedomosť o výške a dôvode jej záväzku, tohto si bola vedomá, keď následne požiadala o splácanie záväzku a splátky vykonávala až do roku 2018. Za účelové považuje dovolávanie sa premlčania až v súdnom konaní, keď to mohla žalovaná uskutočniť ešte pred touto komunikáciou a žiadne splátky po premlčaní od októbra 2017 nevykonať. Má za to, že je na mieste posúdiť súlad vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a kriticky to kriticky vyhodnotiť. Žalovaná načerpala úver vo výške 43.600,-eur, ktorý splácala len čiastočne a z dôvodu vznesenej námietky premlčania nebude musieť splatiť svoj existujúci záväzok vo výške vyše 37.000,-eur.
5. Žalovaná v rámci procesnej obrany tvrdila, že nakoľko došlo k odstúpeniu od zmluvy, záväzok sporových strán sa tým modifikoval na záväzok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia a na tento sa vzťahuje dvojročná všeobecná premlčacia lehota. Poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 8Cdo 119/2017. Mala za to že interpretačné pravidlo v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka platilo už v čase uzavretia zmluvy. Žalobkyňa mohla podať žalobu už skôr. V rámci komunikácie boli veľké časové odstupy, kým žalovaná obdržala odpoveď zo strany žalobkyne. Podľa návrhov žalobkyne počas komunikácie si bola žalobkyňa vedomá, že dlh je premlčaný. Poukazovala na to, že až vznesením námietky premlčania sa záväzok oslabuje, žalovaná bola dovtedy povinná svoj dlh platiť. Námietka žalobkyne, že súd by na námietku premlčania nemal prihliadať pre jej rozpor s dobrými mravmi, je nedôvodná, nemohlo ísť o žiadne konanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovanej. Poukázala tiež na charakter sporových strán, kde je žalobkyňa podnikateľským subjektom pôsobiacim v oblasti finančných služieb, a teda mala si byť vedomá plynutia premlčania bez ohľadu na akúkoľvek komunikáciu zo strany žalovanej. Žalobkyňa mohla od zosplatnenia úveru až po uplynutie doby premlčania urobiť záväznú dohodu so žalovanou o výške splátok a ich zročnosti na celé obdobie poskytnutia úveru, čím by sa upravili vzájomné práva a povinnosti medzi zmluvnými stranami tak, aby k premlčaniu nedošlo. Namiesto toho žalobkyňa iba jednostranne vždy na jeden rok určovala - zvyšovala žalovanej výšku splátok. Premlčacia doba uplynula skôr než došlo k akejkoľvek komunikácii medzi právnymi zástupcami sporových strán. Takáto komunikácia nemohla vyvolať omyl na strane žalobkyne vzťahujúci sa na otázku premlčania. Akékoľvek spájanie tejto komunikácie s uplynutím premlčacej doby nemá žiadne racionálne opodstatnenie. Z pripojených listín (návrh uznania záväzku) vyplýva, že žalobkyňa si bola vedomá premlčania svojich nárokov a napriek tomu požadovala uznanie záväzku. Prejavy žalovanej počas komunikácie so žalobkyňou nemajú povahu uznania dlhu čo do dôvodu a výšky. K akceptácii návrhu žalovanej zo strany žalobkyne nedošlo. Žalovaná poukázala na význam námietky premlčania a že právo svedčí bdelým a tým, ktorí sa aktívne snažia o jeho ochranu. Zo strany žalobkyne k tomu nedošlo ani v spomínanej predchádzajúcej komunikácii. Žalobkyňa ako podnikateľ, finančná inštitúcia nesie plnú zodpovednosť za to, že sa takýmto konaním vystavila riziku toho, že sa dlžná suma premlčí. Poukázala na žiadosť žalovanej z 23.1.2015, kde žiada o vyčíslenie dlžnej sumy, takže nie je možné vyvodzovať uznanie dlhu z listinnej komunikácie. Komunikácia po premlčaní dlhu sa týkala akoby usporiadania naturálneho záväzku, ktorý de facto existoval, avšak naturálnym záväzkom sa stáva, až keď je podaná žaloba a je pred súdom uplatnená námietka premlčania. Dovtedy je záväzok platný. Žalobkyňu zaťažovalo aj zriadené vecné bremeno k jej obydliu, takže z hľadiska určitej opatrnosti sa to snažila nejako vyriešiť. Akonáhle žalobkyňa
zažalovala pohľadávku po uplynutí lehoty premlčania, je z jej strany účelové, ako podnikateľa vo vzťahu k spotrebiteľovi teraz sa odvolávať na dobré mravy, keď jeho vlastné konanie nevykazuje znaky dobrých mravov. Posledný návrh dohody obsahoval vyhlásenie o tom, že sa uznáva premlčaný dlh, čiže žalobkyni bolo zjavné, že dlh je premlčaný a smerovala k tomu, aby žalovaná tento svoj dlh uznala. Čo žalovaná plnila, bolo plnenie v podstate už naturálneho záväzku a na báze dobrovoľnosti.
6. Dňa 17.5.2013 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu k účtu č. 30966869/7930, na základe žiadosti o poskytnutie úveru k zmluve o stavebnom sporení č. 30966869/7930 uzatvorenej na cieľovú sumu 43.600,-eur. Žalobkyňa poskytla žalovanej medziúver v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné sporenie FLEXIBIL v sume 43.600,-eur, pri úrokovej sadzbe 4,99 % ročne s tým, že do pridelenia stavebného úveru a vzniku nároku na riadny stavebný úver sa tento transformuje na stavebný úver s úrokovou sadzbou 4 % ročne. Žalovaná sa zaviazala použiť finančné prostriedky z medziúveru výhradne na kúpu nehnuteľností (čl.I zmluvy). Žalovaná sa zaviazala platiť mesačnú splátku vo výške 0,42 % z cieľovej sumy na medziúverový účet na úhradu úrokov z poskytnutého medziúveru. Celková odporúčaná mesačná suma mala byť 306,-eur. Splátka je splatná vždy prvý deň príslušného mesiaca, pričom musí byť uhradená v prospech stavebnej sporiteľne a pripísaná na účet klienta do 16.dňa príslušného mesiaca (čl. II ods. 3, 5 a 7). V čl.V ods.3 zmluvy sa strany dohodli, že ak klient nezaplatí niektorú zo splátok podľa čl. II ods.3 resp.4 zmluvy na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je stavebná sporiteľňa oprávnená požadovať okamžité splatenie úveru. Súčasť zmluvy tvorili Všeobecné obchodné podmienky pre stavebné sporenie FLEXIBIL.
7. Žalobkyňa listom zo dňa 29.5.2013 oznámila žalovanej výplatu medziúverového účtu v sume 34.880,- eur a listom zo dňa 2.8.2013 v sume 8.720,-eur. Listom zo dňa 20.6.2013 žalobkyňa požiadala žalovanú o poukazovanie mesačnej splátky 306,-eur vždy v 1.deň každého kalendárneho mesiaca.
8. Listom zo dňa 22.8.2014 žalobkyňa vyzvala žalovanú na zaplatenie nedoplatku vo výške 947,80 eur v lehote do 16.9.2014 poukazujúc na nerešpektovanie predchádzajúcich upomienok. Žalobkyňa upozornila žalovanú, že v prípade nerešpektovania výzvy je oprávnená žiadať okamžité splatenie zostatku úveru v predpokladanej výške 44.511,42 eur. Výzvu prevzala žalovaná dňa 27.8.2014,
9. Listom zo dňa 29.9.2014 žalobkyňa požiadala o okamžité zosplatnenie celého zostatku úveru v celkovej výške 44.614,77 eur k 29.9.2014 z dôvodu nerešpektovania upomienok o nezaplatení splátok úveru. List bol žalovanej doručený dňa 3.10.2014.
10. Z výpisu z účtu medziúveru žalovanej za rok 2013 vyplýva, že žalovaná uhradila mesačné splátky 306,-eur za mesiace 7-12/2013. Podľa výpisu z účtu medziúveru žalovanej za rok 2014 žalovaná zaplatila splátku 306,-eur dňa 17.1.2014 a 12.2.014. Dňa 2.4.2014 a 30.4.2014 vložila sumy 183,12 eur. K ďalším úhradám došlo po 18.11.2014.
11. Listom doručeným žalobkyni dňa 9.10.2014 žalovaná požiadala o splátkový kalendár a listom zo dňa 22.1.2015 o vyčíslenie dlžnej sumy k 31.1.2015 a o splátkový kalendár. Žalobkyňa listom zo dňa 13.2.2015 súhlasila s navrhovaným splácaním splátok. Listom zo dňa 3.8.2015 žiadala o zníženie mesačnej splátky, listom zo dňa 9.2.2017 o vyčíslenie zostatku úveru a listom zo dňa 24.7.2017 o opätovné prehodnotenie a zníženie mesačnej splátky. Listom zo dňa 23.1.2017 žalovaná cestou právneho zástupcu oslovila žalobkyňu na zaslanie návrhu novej dohody o splátkach úveru. Od 20.12.2017 do 27.9.2018 prebiehala medzi právnymi zástupcami sporových strán mailová komunikácia o možnosti a uzavretí dohody o splatení k dlhu, k uzavretiu dohody nedošlo. Spolu s mailom zaslala žalovaná žalobkyni dňa 5.3.2018 návrh dohody o splácaní pohľadávky. Podľa čl.3.2 návrhu Uznania záväzku a dohody o splácaní dlhu zasielaného žalovanej žalobkyňou dňa 27.9.2018 dlžníčka záväzok uznáva v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky a zaväzuje sa ho splatiť najneskôr do 31.12.2024. Dlžníčka vyhlasuje, že toto uznanie má právne následky aj pre prípad, že záväzok z úverovej zmluvy je premlčaný, pričom si je vedomá následkov takéhoto vyhlásenia a uznania. Dlžníčka berie na vedomie, že odo dňa splatnosti každej splátky začne plynúť nová 10-ročná premlčacia lehota.
12. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
13. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.
14. Právny vzťah medzi stranami založený úverovou zmluvou zo dňa 17.5.2013 je zmluvou o úvere v súlade s ust. § 497 a tzv. absolútnym obchodom v zmysle ust. § 261 ods.6 písm.d) Obchodného zákonníka, kedy sa bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvný vzťah spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch. Zároveň ide o spotrebiteľskú zmluvu s poukazom na § 52 ods.1, ods.3 a 4 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pre úplnosť súd uvádza, že aplikácia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je na tento právny vzťah s poukazom na § 1 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona, vzhľadom na účel poskytovaného úveru vylúčená.
15. Podľa ust. § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
16. Skutočnosť, že došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ktorá predstavuje zároveň spotrebiteľskú zmluvu, nebola medzi stranami sporná. Tiež nebolo sporným, že listom z dňa 29.9.2014 došlo k zosplatneniu celého úveru.
17. Podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Podľa ust. § 565 veta prvá Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
18. Súd preskúmal splnenie podmienok pre predčasné zosplatnenie úveru. Možnosť predčasného splatenia úveru bola zmluvnými stranami dohodnutá v čl. 5 ods.3 zmluvy. Žalobkyňa uhradila splátku splatnú dňa 1.3.2014, splátku splatnú dňa 1.4.2014 už celú neuhradila. Výzvou zo dňa 22.8.2014 žalobkyňa vyzvala žalovanú na úhradu dlžnej sumy a upozornila ju na možnosť okamžitého zosplatnenia úveru v prípade neuhradenia dlžných splátok v lehote do 16.9.2014. Nakoľko žalovaná dlh neuhradila, listom zo dňa 29.9.2014 žalobkyňa vyhlásila predčasnú splatnosť celého úveru.
19. Z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovanou súd posudzoval, či došlo alebo nedošlo k premlčaniu nároku uplatneného žalobou.
20. Medzi sporovými stranami bola spornou otázka, či sa daný vzťah majú uplatňovať ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, vzhľadom na skutočnosť, že ide o spotrebiteľský vzťah sporových strán, ktorý je však tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník má pre vzťahy upravené Obchodným zákonníkom komplexnú úpravu premlčania (§ 387 a nasl.). Ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia zmluvy ešte neobsahovalo vetu, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Súdna prax sa však aj pred doplnením tohto ustanovenia do Občianskeho zákonníka (t.j. do 31.3.2015) prikláňala k názoru, že v súlade s princípom ochrany spotrebiteľa je pri absolútnych obchodných vzťahoch potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 20/2009, ktoré bolo neskôr publikované ako judikát R 36/2013 zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť
zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní Obchodný zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo Občiansky zákonník upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením Obchodného zákonníka je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 87/2017 vyslovil, že úver je tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Na podporu správnosti aplikácie občianskoprávnej úpravy inštitútu premlčania v tzv. absolútnych obchodoch súd poukazuje napr. na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, III. ÚS 194/2016. Záver, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, bol prezentovaný aj napr. v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/13/2014, 4MCdo/17/2014, 8Cdo/102/2017.
21. Vychádzajúc z uvedeného súd na právny vzťah strán sporu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní záväzkov.
22. Podľa ust. § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
23. V zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
24. Podľa ust. § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
25. V danom prípade došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého dlhu a 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie práva začala plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky t.j. dňa 1.4.2014 a uplynula dňa 1.4.2017. Žaloba bola podaná na súde až dňa 1.10.2018, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty. Nakoľko premlčané právo veriteľovi nemožno priznať, žaloba bola zamietnutá. Pre úplnosť súd uvádza, že vyhlásením predčasnej splatnosti dlhu nedošlo k zániku záväzku, v dôsledku ktorého by malo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, a teda by sa mala uplatniť 2-ročná premlčacia lehota.
26. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že žalovaná mala v rámci svojich vyjadrení uznať svoj záväzok voči žalovanej. Z jej jednotlivých podaní vyplýva, že žiadala o splátkový kalendár, informovala sa o výške dlhu, avšak ani nepriamo zo žiadneho z jej vyjadrení nemožno vyvodiť uznanie dlhu, čo do dôvodu a výšky, ako to predpokladá ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Nakoľko ide o spotrebiteľský vzťah, súd opakovane, v súlade s ust. § 52 ods.2 veta prvá Občianskeho zákonníka aplikoval na právny vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka (a nie Obchodného zákonníka, aj keď ide o absolútny obchodný vzťah) o uznaní dlhu, pretože právna úprava v Občianskom zákonníku je na prospech spotrebiteľa.
27. Súd sa tiež nestotožnil s názorom žalobkyne, že by na prípadné premlčanie nároku nemal prihliadať, nakoľko toto by bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaná v komunikácii pred podaním žaloby konala v rozpore s dobrými mravmi, kontaktovala žalobkyňu so žiadosťou o splátkový kalendár aj po údajnom premlčaní pohľadávky a realizovala dohodnuté mesačné úhrady. Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych
práv a ním zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčania uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu (viď napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 158/99).
28. Podľa ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
29. Ústavný súd SR konštatoval, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011). Tiež bolo Ústavným súdom SR konštatované, že uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.“ (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013) Rovnako právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv odporujúci dobrým mravom „...v rámci slovenského právneho poriadku, ktorý je založený na dodržiavaní písaných právnych noriem, nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na ujmu právnej istoty, ktorá je garantovaná práve písaným právom. Premlčanie ako klasický hmotnoprávny inštitút prispieva k právnej istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto vznesenie námietky premlčania samo o sebe nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom na aplikáciu § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, pretože by sa tým poprel účel inštitútu premlčania, ktorým je stimulácia veriteľa k včasnému uplatneniu práva tým, že v dôsledku uplatnenia premlčania dochádza k zániku právneho nároku a súd uplatnené právo nemôže v súdnom konaní priznať. Ak však k vznesenej námietke premlčania pristúpi osobitná skutočnosť, ktorú veriteľ nezavinil, môže uplatnenie námietky premlčania spôsobiť, že takýto výkon práva bude v rozpore s dobrými mravmi. Pôjde o prípady, keď vznesenie námietky premlčania ako výkon práva dlžníka má povahu šikanózneho uplatnenia práva, jeho zneužitia alebo iného rozporu s dobrými mravmi. Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi je možné aplikovať len vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu a má byť skôr výnimkou ako pravidlom, čo potvrdzujú aj nálezy Ústavného súdu ČR. Neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Posúdenie prípadného rozporu in concreto už ostáva na úvahe súdu v konkrétnom posudzovanom prípade, pričom súd by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či účastník, na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinil, resp. či mohol nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie práva. Zásadnou bude i zodpovedanie otázky intenzity zásahu do subjektívnych práv účastníka konania. Súd by preto mal v aplikačnej praxi, naozaj len vo výnimočných prípadoch, zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona...“ (Strapáč, P. - Ďurana, M.: Námietka premlčania a rozpor s dobrými mravmi. Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 4, 14 - 22.)
30. V danom prípade súdu nevyplynuli okolnosti, ktoré by odôvodňovali neprihliadať na premlčanie z dôvodu konania žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa ako podnikateľ, dodávateľ mal možnosť uplatniť svoje právo na súde skôr, bez ohľadu na postoj žalovanej, ktorá i po premlčaní práva prejavila snahu o uzavretie dohody o splácaní záväzku a uhradila nejaké splátky dlhu. Je vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu stratiť. Podľa
zásady „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) práva patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Uplynutím premlčacej doby právo nezaniká, len sa oslabuje (nemožno ho po vznesení námietky súdom priznať), preto plnenie premlčaného záväzku nepredstavuje bezdôvodné obohatenie resp. nemožno ho považovať za konanie rozporné s dobrými mravmi.
31. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
32. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté v zhode s ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. V konaní bola procesne úspešnou stranou žalovaná, preto jej bola priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu. Súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by nemal výnimočne priznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§257 CSP).
34. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie písomne v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Košice - okolie (§ 362 ods. 1 CSP). V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané (§ 127 a § 363 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).