Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoEk-1-2024.pdf
PDF · 106.15 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoEk/1/2024
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v exekučnej veci oprávneného: A., B., B. B. A. XX, XXX XX C., D.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX, XXX XX F., o vymoženie 612,- eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5Er/359/2010 - 47 zo dňa 03.10.2023 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: I. „Súd exekúciu zastavuje. II. Súd povinnému náhradu trov konania nepriznáva. III. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
2. Uznesenie právne odôvodnil ust. § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 9a, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, ods. 3. ods. 4 a ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, § 256, § 262 ods. 1 § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, podaným súdnemu exekútorovi, domáhal vymoženia 1 140 eur s prísl. na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 23.11.2009. Dňa 28.04.2011 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie na základe poverenia č. XXX XXXXXX* na vymoženie uloženej povinnosti 612 eur s prísl. Následne dňa 04.02.2016 súdny exekútor postúpil súdu prvej inštancie podanie oprávneného označené ako „Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa ust. § 243f Exekučného poriadku.“
4. Uznesením Okresného súdu v Starej Ľubovni č. k. 5 Er/359/2010-11 zo dňa 28.10.2010 bolo exekučné konanie zastavené v časti týkajúcej sa vymoženia sumy 528 eur, ďalej v časti týkajúcej sa vymoženia zmenkového úroku a v časti týkajúcej sa vymoženia trov oprávneného vzniknutých v rozhodcovskom konaní. Ďalej súd rozhodol o nepriznaní trov exekučného konania v zastavenej
časti súdnemu exekútorovi. Uvedené Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.03.2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/4/2010 zo dňa 27.01.2011.
5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v danom prípade je nepochybné, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere. Ďalej uviedol, že aj napriek tomu, že uvedený typ zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a patrí medzi tzv. absolútne obchody je zrejmé, že povinný v uvedenom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, t.j. ako spotrebiteľ. Mal za to, že uvedený vzťah je vzťahom občianskoprávnym, ktorý je potrebné posudzovať v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie za preukázanú aj napriek tomu, že v zmluve je obsiahnuté vyhlásenie povinného ako dlžníka, ktorým prehlasuje, že finančné prostriedky poskytnuté podľa uvedenej zmluvy sú poskytnuté na výkon povolania. Súd prvej inštancie uviedol, že toto povolanie nie je v zmluve nijako špecifikované, pričom poukázal na skutočnosť, že lustráciou v registri organizácii Štatistického úradu Slovenskej republiky na základe údajov o povinnom uvedených v zmluve o úvere, nezistil, že by povinný vykonával pred uzavretím Zmluvy o úvere činnosť spadajúcu pod určité povolanie. Zároveň uviedol, že súdu je z obdobných konaní známe, že oprávnený subjekty podnikajúce resp. vykonávajúce činnosť na základe iného než živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách aj ich obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Uvedené v predmetnej zmluve o úvere absentovalo. Ďalej uviedol, že uzavretá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, pričom po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že nárok oprávneného proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, vyplýva zo zmenky. Súd prvej inštancie konštatoval, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie tak ako to vyžaduje ust. § 39 ods. 4 v spojení s ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v lehote do 22.01.2016, keď poukázal na skutočnosť, že súdnemu exekútorovi bol návrh na doplnenie doručený dňa 21.01.2016 a tento následne predmetný návrh postúpil exekučnému súdu dňa 04.02.2016. V súvislosti s doručením doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku súd prvej inštancie poukázal na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je potrebné, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo doručené v zákonom stanovenej lehote priamo exekučnému súdu a nie súdnemu exekútorovi. V závere napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že zákonným následkom nedoplnenia návrhu v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/015 Z.z. je zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Nakoľko mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade sú dané dôvody v zmysle ust. § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, rozhodol o zastavení exekúcie. 6. O náhrade trov exekučného konania medzi účastníkmi konania rozhodol súd podľa ust. § 9a ods. 1 Exekučného poriadku a § 256 ods. 1, § 257 CSP a v súlade s čl. 17 základných princípov CSP. Vzhľadom na procesné zavinenie zastavenia exekúcie na strane oprávneného by mal oprávnený v zásade povinnému nahradiť trovy tohto konania, avšak z obsahu spisu nevyplýva, že by mu nejaké vznikli.
7. O náhrade trov exekúcie rozhodol súd v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a § 262 ods. 2 CSP a priznal náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi voči oprávnenému, keďže oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že si riadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie.
8. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to proti výroku I. a s ním súvisiacemu výroku III. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné, nakoľko toto nespĺňa zákonom stanovené podmienky vymedzené ust. § 220 ods. 2 CSP. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom uviedol, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Oprávnený namietal, že hlavý (kauzálny vzťah) medzi stranami sporu nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko zmluva ktorú povinný a oprávnený uzatvorili je zmluvou v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a táto má povahu absolútneho obchodu. V tejto súvislosti uviedol, že táto skutočnosť musela byť súdnemu exekútorovi, ale aj exekučnému súdu známa, nakoľko rozhodujúce skutočnosti vyplývali už zo samotného návrhu na vykonanie exekúcie, ale aj zo samotného exekučného titulu. Oprávnený s poukazom na znenie ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a taktiež na definíciu spotrebiteľa vymedzenú v ust. § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. uviedol, že novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie v prípade, ak exekučným titulom je zmenka sa týka povinných, ktorí sú spotrebiteľmi. Oprávnený mal za to, že predmetné ustanovenia na uvedený vzťah nemožno aplikovať, nakoľko tento nie je vzťahom spotrebiteľským. V tejto
súvislosti oprávnený poukázal na skutočnosť, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil nielen exekučný titul a zmenku, na základe ktorej mu bol priznaný nárok, ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorej zmenka zabezpečovala. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa vzťahu medzi povinným a oprávneným, ale taktiež aj na predložené dôkazy má oprávnený za to, že svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 243f ods. v spojení s ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil. V tejto súvislosti uviedol, že dôkazy osvedčujúce ním tvrdené skutočnosti boli od podania návrhu na vykonanie exekúcie súčasťou exekučného spisu, a medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a k zmene obsahu týchto dôkazov. Nesúhlasil s posúdením postavenia povinného ako spotrebiteľa, pričom poukázal na skutočnosť, že účelom uzavretia zmluvy o úvere č. XXXXXXX G. H. XX.XX.XXXX bolo poskytnutie peňažných prostriedkov účel povolania. V tejto súvislosti poukázal aj na vyhlásenie podpísané povinným, v ktorom vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky budú použité za týmto účelom. Mal za to, že pri posúdení, či sa jedná o vzťah spotrebiteľského charakteru je dôležitý účel na ktorý bol úver poskytnutý, a nie účel na aký v skutočnosti povinný poskytnuté peňažné prostriedky využil. V tejto súvislosti opätovne poukázal na vyhlásenie povinného, pričom mal za to, že v danom prípade bol úver poskytnutý na výkon povolania. Namietal aplikáciu ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom uviedol, že zastavenie konania nebolo zapríčinené jeho zavinením, nakoľko v prípade iniciovania exekučného konania ide o využitie jeho procesného práva, a teda uvedené nie je možné klasifikovať ako porušenie procesných povinností. Oprávnený poukázal na ust. § 257 CSP, pričom mal za to, že súd by v danom prípade mal prihliadať aj na to, aké okolnosti viedli účastníkov k uplatneniu ich práva na súde a ich postoj v konaní. V danom prípade podľa oprávneného možno dôvod hodný osobitného zreteľa vzhliadať najmä v tom, že oprávnený má voči povinnému existujúcu, avšak nevymožiteľnú pohľadávku, a to z dôvodu, ktorý oprávnený v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie nemohol predpokladať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 389 CSP zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Povinný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pričom vyjadril nesúhlas s odvolaním oprávneného.
10. Oprávnený v replike uviedol, že aj naďalej trvá na všetkých svojich vyjadreniach, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
11. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
15. Podľa ust. § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
16. Podľa ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený
opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
17. Podľa ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
18. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. V zmysle uvedeného ustanovenia je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, a rovnako aj všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy medzi účastníkmi, kde na jednej strane vystupuje ako účastník spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné.
19. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, aby úver poskytol povinnému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti povinného. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (t.j. povinný).
20. V predmetnom konaní sa vymáha plnenie priznané na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému. Ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach začatých pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku ukladá povinnosť, podľa ktorej je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si oprávnený nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi účastníkmi rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol. (pozri uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/30/2021 zo dňa 31.05.2021)
21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je možné na tento spotrebiteľský vzťah aplikovať aj ust. § 243f v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
22. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že prechodné ust. § 243f bolo doplnené spolu s ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku do exekučného zákona zákonom č. 438/2015 Z.z. s účinnosťou odo dňa 23.12.2015. Predmetné ustanovenia zaviedli povinnosť exekučných súdov „ex offo“ prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred
23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
23. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
24. Predmetné ustanovenie výslovne neurčuje komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, teda, či exekučnému súdu resp. súdnemu exekútorovi. Požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúži vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Preto bolo vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotného oprávneného, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručil v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo adresované len súdnemu exekútorovi a nie exekučnému súdu, pričom oprávnený vo svojom opravnom prostriedku ani netvrdí, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo doručené v zákonnej lehote tiež exekučnému súdu.
25. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, a to, že oprávnený si svoju povinnosť upravenú Exekučným poriadkom nesplnil v zákonnej lehote, pretože po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona, teda do 22.01.2016, avšak z vykonaného dokazovania vyplýva, že oprávnený síce návrh doplnil v lehote, ale podaním adresovaným súdnemu exekútorovi. Doplnenie návrhu oprávneným bolo súdnemu exekútorovi doručené síce už dňa 21.01.2016, avšak súdu prvej inštancie bolo doručené až dňa 04.02.2016, t.j. po lehote na doplnenie, preto súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu v predmetnej veci.
26. K vyššie uvedenému záveru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 27.10.2016 vo veci II.ÚS 774/2016, v ktorom uviedol, že hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje Ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania v exekúcii, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd a nie súdny exekútor. Ďalej poukázal na to, že právne dôsledky vyplývajúce z právnych záverov okresného súdu zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.
27. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn. III. ÚS 111/2020 zo dňa 02.04.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016, II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom prípade.“
28. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej
lehote, t.j. do 22.01.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie, oprávnený si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazom na obsah spisu a zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo exekučnému súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom na to, že doplnenie zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie exekúcie.
29. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že oprávnený odvolaním namietal aj výrok III., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o tom, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
30. K uvedenému odvolací súd dodáva, že v zmysle ustanovení Exekučného poriadku náklady podľa ust. § 196 uhrádza povinný. Podľa ust. § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za strtu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
31. V zmysle ust. § 203 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takom prípade znáša trovy exekúcie súd.
32. Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku teda umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť zásadu ustanovenú v ust. § 197 ods. 1, t.j., že náklady súdneho exekútora uhrádza povinný a povinnosť nahradiť trovy exekúcie uložiť oprávnenému. Podmienkou takéhoto postupu je určitá forma procesného zavinenia oprávneného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 6M Cdo 4/2010).
33. V zmysle uvedeného je pod „zavinením“ oprávnenej strany v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia potrebné rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, resp. také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 4/2010 zo dňa 6.10.2010).
34. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, a teda súd správne rozhodol, keď oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Dôvodom pre rozhodnutie o zastavení exekúcie bolo nedoplnenie návrhu v stanovenej lehote oprávneným.
35. Vo vzťahu k námietke oprávneného o aplikácii ust. § 257 CSP odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 168/2018, pričom odvolací súd zdôrazňuje že predmetné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásad zodpovednosti za zavinenie. V zmysle uvedené ustanovenia nemusí súd zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Zákon však dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočne okolnosti neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi. Avšak, to neznamená, že sa tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Ustanovenie § 257 preto v zmysle dnes už ustálenej judikatúry nemožno považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je v potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
36. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie nezakladá možnosť svojvôle súdu pri jeho aplikácii. Priamo z textu tohto ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Dôvody uvádzané oprávneným v podanom odvolaní, ktoré
by mali mať za následok aplikáciu ust. § 257 CSP nemožno považovať v zmysle vyššie uvedeného za dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce jeho aplikáciu.
37. Vzhľadom na správnosť dôvodu na zastavenie exekúcie, kedy zastavenie exekúcie zavinil oprávnený tým, že si nesplnil zákonnú povinnosť a nedoplnil návrh na doplnenie exekúcie včas, je tak správny aj súvisiaci výrok o trovách exekúcie.
38. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.
39. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súdnemu exekútorovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli a povinný náhradu trov odvolacieho konania nežiadal priznať, preto im neboli priznané.
40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).