Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Cpr-20-2019.pdf
PDF · 293.03 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-5Cpr/20/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Ružomberok sudkyňou JUDr. Jankou Majerčíkovou v právnej veci žalobcu: D. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX V., zast.: Odborový zväz KOVO, Miletičova 24, 815 70 Bratislava, IČO: 30804078, proti žalovanému: Kia Motors Slovakia s.r.o., IČO: 35876832, so sídlom Sv. Jána Nepomuckého 1282/1, 013 01 Teplička nad Váhom, zast.: Advokátska kancelária doc. JUDr. Marek Švec, PhD., LL.M., s.r.o., IČO: 51969084, so sídlom Spartakovská 6832/24, 917 01 Trnava, v pracovnoprávnom spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
I. Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 18.09.2019 podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce j e n e p l a t n é a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá.
II. Žalobcovi s a p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 100%, ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť vo výške určenej samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
III. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 25.10.2019 žalobca žiadal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 18.09.2019 podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá.
2. V odôvodnení podanej žaloby uviedol, že 18.11.2005 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu na dobu určitú, s dňom nástupu do práce 01.12.2005, na pracovné miesto Výrobný pracovník (ďalej len „Pracovná zmluva"). Dodatkom č. 1 k Pracovnej zmluve zo dňa 29.11.2006 sa Žalobca a Žalovaný dohodli, že s účinnosťou od 01.12.2006 bude Žalobca vykonávať funkciu Výrobného pracovníka oddelenia Kvality a pracovný pomer sa predĺžil do 30.11.2007. Dodatkom č. 2 k Pracovnej zmluve zo dňa 30.11.2007 sa Žalobca a Žalovaný dohodli na ďalšom predĺžení pracovného pomeru. Dňa 24.11.2008 Žalobca a Žalovaný uzatvorili Dodatok č. 3, ktorým sa dohodli, že Žalobca bude s účinnosťou od 01.12.2008 vykonávať funkciu Výrobného pracovníka oddelenia Manažmentu kvality a pracovný pomer dojednali na neurčitý čas. V dňoch 16.-18.10.2012 prebehli v odborovej organizácii pôsobiacej u Žalovaného ZO OZ KOVO KIA Žilina, voľby do jej orgánov. Na základe výsledku uvedených volieb sa predsedom Výboru - štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO stal Žalobca, pričom ako novozvolený predseda začal svoju funkciu vykonávať dňom 19.10.2012. Výsledky volieb ZO OZ KOVO oznámila Žalovanému listom zo dňa 19.10.2012 doručeným dňa 25.10.2012. Žalovaný nemal žiadnu pochybnosť o relevantnosti volieb a ich výsledok v nasledujúcom období plne rešpektoval, t.j. rešpektoval a dodnes rešpektuje, že Žalobca je predsedom Výboru ZO OZ KOVO a tiež Žalobcu za predsedu Výboru
ZO OZ KOVO považuje a uznáva. Dňa 29.05.2013 Žalobca a Žalovaný uzatvorili dodatok č. 4 k Pracovnej zmluve v zmysle ktorého sa dohodli na zmene pracovných podmienok tak, že s účinnosťou od 01.06.2013 Žalovaný dlhodobo uvoľnil Žalobcu na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u Žalovaného, a to v súlade s ust. § 136 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce.V dňoch 10.-16.10.2016 prebehli v odborovej organizácii pôsobiacej u Žalovaného ZO OZ KOVO ďalšie voľby do jej orgánov. Na základe výsledku uvedených volieb sa predsedom Výboru - štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO opäť stal Žalobca. Výsledky volieb ZO OZ KOVO oznámila Žalovanému listom doručeným dňa 17.10.2016. Dňa 09.09.2019 Žalovaný požiadal ZO OZ KOVO o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru so Žalobcom ako aj žiadosť o prerokovanie tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru, prílohou tejto žiadosti bol aj návrh znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru so Žalobcom. Uvedenými Žiadosťami mal Žalovaný plniť povinnosti mu ustanovené v ust. § 240 ods. 9 ZP ako aj ust. § 74 ZP, keď Žalobca ako zamestnanec je zároveň členom odborového orgánu. Žiadosti ako aj návrh znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru Žalovaný skutkovo odôvodnil tak, že Žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP, ked'že žiadnym spôsobom neospravedlnil svoju neprítomnosť v práci v dňoch od 05.08.2019 (vrátane) do 09.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín. Dňa 09.09.2019 Žalovaný doručil ZO OZ KOVO (zároveň Žalobcovi na vedomie) sprievodný list k žiadosti o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru, pričom ako sám Žalovaný v sprievodnom liste uviedol, žiadosť o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru je jeho neoddeliteľnou súčasťou a táto obsahuje konkretizáciu jednotlivých závažných porušení pracovnej disciplíny aj zo strany Žalobcu. Sprievodný list Žalovaný skutkovo konkretizoval tak, že dňa 31.10.2017 bola uzavretá Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení medzi Žalovaným a ZO OZ KOVO (ďalej len „Dohoda"). Predmetom Dohody bol, okrem iného aj právny režim poskytovania pracovného voľna trom členom ZO OZ KOVO, t.j. Žalobcovi, p. D. D. a p. E. U. na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u Žalovaného. Dňa 18.04.2019 Žalovaný vypovedal Dohodu v zmysle jej záverečných ustanovení a Občianskeho zákonníka. Ďalej sprievodný list obsahuje vo vzťahu k Žalobcovi informácie o tom, že Žalobcovi bol zo strany Žalovaného zaslaný list, v ktorom bol informovaný, že dňa 31.07.2019 uplynie výpovedná doba Dohody a Žalobca bol informovaný o nástupe do práce dňa 05.08.2019 na poobednú zmenu na pracovnú pozíciu Senior operátor, oddelenie Kvalita, pracovisko: Kvalita dielov, pracovná zmena KPB3 (N2) pod supervízorom G.om U.om a vedúcim sekcie p. O. G. R.. Taktiež mal byť Žalobca informovaný o tom, že má dňa 05.08.2019 0 14:45 hod. absolvovať v Zdravotníckom centre Žalovaného lekársku prehliadku. Žalobca sa lekárskej prehliadky nezúčastnil. V sprievodnom liste Žalovaný ďalej uviedol, že od 01.08.2019, teda po tom, ako po 31.07.2019 zanikol právny režim poskytovania pracovného voľna na výkon odborovej funkcie podľa pôvodnej Dohody sa aj Dodatok č. 4 stal po tomto dátume neplatným z dôvodu nemožnosti jeho plnenia z dôvodu skončenia platnosti a účinnosti Dohody. Ďalej sprievodný list obsahuje, že Žalobcovi bola zablokovaná osobná ID karta a tiež dňa 12.08.2019 bola Výboru ZO OZ KOVO zaslaná žiadosť o prerokovanie neospravedlnenej zameškanej práce Žalobcu za dni 05.08.2019 (vrátane) do 09.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín. Dňa 03.09.2019 bola Výboru ZO OZ KOVO zaslaná žiadosť o prerokovanie neospravedlnenej zameškanej práce Žalobcu za dni 12.08.2019 (vrátane) do 16.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín, za dni 19.08.2019 (vrátane) do 23.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín a za dni 26.08.2019 (vrátane) do 28.08.2019 (vrátane) v trvaní 22,5 hodín a za deň 30.08.2019 v trvaní 7,5 hodín, spolu v trvaní 30 hodín. Listom zo dňa 12.09.2019 Výbor ZO OZ KOVO v nadväznosti na ust. § 240 ods. 3 ZP odmietol udeliť súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru so Žalobcom ako členom odborového orgánu. V zmysle odpovede Výboru ZO OZ KOVO k žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru s členmi odborového orgánu vrátane Žalobcu, Výbor ZO OZ KOVO vzal okamžité skončenie pracovného pomeru o.i. aj so Žalobcom na vedomie a vyslovil s ním svoj nesúhlas, nakoľko sa Žalobca závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by s ním mohol Žalovaný okamžite skončiť pracovný pomer, nedopustil. Listom zo dňa 18.09.2019 doručil Žalovaný Žalobcovi okamžité skončenia pracovného pomeru, ktoré Žalovaný skutkovo zdôvodnené tým, že „Zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že v dňoch od 05.08.2019 (vrátane) do 09 . 08 . 2019 (vrátane), spolu v trvaní 3-1,5 hodiny, zameškal pracovné zmeny a svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnil. Neospravedlnené zmeškanie pracovných zmien predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uvedené konanie zamestnanca je v rozpore s ust, § 47 ods. 1 písm. b) a § 81 písm. a) a b) ZP a s pracovným poriadkom zamestnávateľa (predovšetkým bodu 3.3, ods. 10 písm. x) a bodu 5.3. ods. 1 pracovného poriadku, podľa ktorých je zamestnanec povinný vykonávať prácu v určenom pracovnom čase."
Listom zo dňa 19.09.2019 Žalobca oznámil Žalovanému svoj nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru a taktiež mu oznámil, že trvá na tom, aby ho Žalovaný aj naďalej zamestnával v súlade s dojednanými pracovnými podmienkami v nadväznosti na Dodatok č. 4 - dlhodobé uvoľnenie na výkon funkcie v odborovom orgáne. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca zdôvodňuje nasledovne: Ad. 1): absencia súhlasu zástupcov zamestnancov s okamžitým skončením pracovného pomeru . Vzhľadom na skutočnosť, že Žalobca je legitímnym členom odborového orgánu - predsedom Výboru ZO OZ KOVO, Žalovaný pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru potreboval s okamžitým skončením pracovného pomeru so Žalobcom predchádzajúci súhlas zástupcov zamestnancov pôsobiacich u Žalovaného t.j. predchádzajúci súhlas ZO OZ KOVO. Žalovaný síce o tento predchádzajúci súhlas zástupcov zamestnancov požiadal, a to listom zo dňa 09.09.2019, avšak zástupcovia zamestnancov súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru so Žalobcom neudelili, resp. udeliť odmietli. Nakoľko je ust. § 240 ods. 9 ZP ustanovením, ktoré úzko nadväzuje na ust. § 240 ods. 7 a ods. 8 ZP je postavenie Žalobcu ako člena odborového orgánu potrebné mimoriadne chrániť, a to aj prostredníctvom ZP, preto s ohľadom na tú skutočnosť, že Žalovaný nedisponuje súhlasom zástupcov zamestnancov s okamžitým skončením pracovného pomeru so Žalobcom, toto okamžité skončenie pracovného pomeru nemôže byť platné, navyše ako uvedieme nižšie v dôvodoch tejto žaloby, okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany Žalovaného bolo motivované práve postavením Žalobcu, tzn. jeho postavením predsedu odborového orgánu ZO OZ KOVO, pričom motiváciou okamžitého skončenia pracovného pomeru so Žalobcom bolo jeho „potrestanie" za odborovú činnosť u Žalovaného. Ad. 2): nedostatočná (neúplná) skutková konkretizácia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzená v okamžitom skončení pracovného pomeru. Ako vyplýva z listinných dôkazov, dňa 09.09.2019 Žalovaný doručil zástupcom zamestnancov pôsobiacich u Žalovaného sprievodný list k žiadostiam o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany Žalovaného so Žalobcom a ďalšími členmi odborového orgánu. Ako deklaruje aj sám Žalovaný, súčasťou predmetného sprievodného listu je aj žiadosť o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru so Žalobcom a žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a vrátane návrhu jeho písomného znenia. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že listiny doručené zástupcom zamestnancov za účelom splnenia si povinnosti Žalovaného podľa ust. § 74 ZP a ust. § 240 ods. 9 ZP, tvoria jeden celok, obsahujúci skutkovú konkretizáciu dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru so Žalobcom. Preto pri posudzovaní skutkovej konkretizácie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru so Žalobcom je potrebné vychádzať z podkladov, ktoré boli doručené zástupcom zamestnancov na prerokovanie, tzn. okrem samotného návrhu znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru aj na dôvody vymedzené v žiadosti o prerokovanie a udelenie súhlasu so skončením pracovného pomeru ako aj zo sprievodného listu k týmto žiadostiam, ktorý taktiež bližšie konkretizuje opis deja t.j. kedy a ako došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny Žalobcom. Vzhľadom na závery uvedené v rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 31. mája 2012, sp. zn. 15 Cpr 1/2011 a s prihliadnutím na obsah listín, t.j. 1. sprievodného listu k žiadosti o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru, 2. žiadosti o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru vrátane a 3. samotného návrhu písomného znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, možno konštatovať, že z hľadiska vymedzenia skutkov, tzn. dôvodov, pre ktoré má Žalovaný za to, že bola naplnená skutková podstata okamžitého skončenia pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany Žalobcu, nie je totožná s vymedzením skutkovej konkretizácie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo doručené Žalobcovi dňa 18.09.2019. Dôvody uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru doručenom žalobcovi sú neúplné v komparácií so skutkovou konkretizáciou dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedenou Žalovaným vo vyššie uvádzaných listinách - listinách označených bodom 1, 2 a3 v predchádzajúcej vete. Z uvedeného tak bez ďalšieho vyplýva, že prihliadnutím na obsah listiny okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo doručené Žalobcovi, skutková konkretizácia v nej uvedená je vymedzená nekonkrétne s nutnosťou doplnenia v nej (neuvedených) údajov, čím zastávame názor, že platí incerta pro nullis habentur, teda čo je neurčité pokladá sa za neexistujúce, preto jedným z dôvodov, pre ktoré máme za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručeného Žalobcovi je neplatné, je, že listina - okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 18.09.2019 Žalobcovi ako zamestnancovi Žalovaného je z hľadiska skutkovej konkretizácie dôvodu/ov, pre ktoré by mohol Žalovaný skončiť so Žalobcom pracovný pomer okamžite, neúplné resp. neurčité a to v porovnaní so skutkovou konkretizáciou dôvodov okamžitého skončenia ako ich Žalovaný vymedzil v listinách určených pre zástupcov zamestnancov za účelom splnenia si povinnosti podľa ust. § 74 Zákonníka
práce, čím sa prerokovaná skutková konkretizácia dôvodov okamžitého skončenia resp. prerokovaný opis skutkového deja líši od skutkovej konkretizácie špecifikovanej v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru doručenom Žalobcovi. Podľa ustálenej súdnej praxe a judikatúry platí, že účinky prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru nastanú vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa alebo priložený návrh skončenia pracovného pomeru obsahujú náležitosti podľa ust. § 70 ZP a teda aj skutkovú konkretizáciu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zástupcovia zamestnancov prerokovali časovo presný opis deja, príbehu, skutkovú konkretizáciu dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru, kým samotný Žalobca ako zamestnanec dostal listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru, ktorá časovo presný opis deja, príbehu, skutkovú konkretizáciu dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru neobsahuje v rozsahu v akom bola prerokovaná a preto konštatujeme, že skutková konkretizácia dôvodu/ov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorá mala byť zástupcami zamestnancov prerokovaná v zmysle listín predložených Žalovaným sa nezhoduje so skutkovou konkretizáciou uvedenou v listine okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorá bola doručená Žalobcovi. t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Ad. 3): neexistuje dôvod, ktorý by bol závažným porušením pracovnej disciplíny, a ktorý by mohol byt' dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru . Žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru skutkovo odôvodnil tak, že Žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP, keď žiadnym spôsobom neospravedlnil svoju neprítomnosť v práci v dňoch od 05.08.2019 (vrátane) do 09.08.2019(vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín. O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku, a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, zvyčajne nenastávajú v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšom, inokedy v dlhšom období (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/81/2010). Ako vyplýva z listinných dôkazov, Žalobca dňa 29.05.2013 uzatvoril so Žalovaným dodatok k svojej pracovnej zmluve (Dodatok č. 4), v zmysle ktorého došlo medzi Žalobcom a Žalovaným k dohode o zmene dojednaných pracovných podmienok Žalobcu a to tak, že, Žalovaný dlhodobo uvoľnil Žalobcu na výkon funkcie v odborovom orgáne podľa ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce, t.j. z dôvodu existencie zákonnej prekážky v práci na strane zamestnanca vo všeobecnom záujme. S prihliadnutím na obsah dojednanej zmeny pracovnej zmluvy, Žalobca sa stal s účinnosťou od 01.06.2013 dlhodobo uvoľneným zamestnancom, a to na výkon funkcie v odborovom orgáne, pričom v tomto odborovom orgáne zastáva (do dnešného dňa) funkciu predsedu. Predmetná zmena dojednaných pracovných podmienok Žalobcu, s prihliadnutím na obsah Dodatku č. 4, nie je viazaná na žiaden časový úsek, ktorý by deklaroval, že dlhodobé uvoľnenie Žalobcu je zo strany Žalovaného dojednané na určitú dobu alebo obdobie, taktiež nie je predmetný Dodatok č. 4 resp. dlhodobé uvoľnenie Žalobcu na výkon funkcie v odborovom orgáne viazané na iné podmienky alebo dojednania, tiež nie je viazané na osobitnú dohodu, ktorá bola uzatvorená medzi Žalovaným a ZO OZ KOVO a ktorá bližšie upravila podmienky dlhodobého uvoľnenia. Z uvedeného vyplýva, že zmena dojednaných pracovných podmienok spočívajúca v dlhodobom uvoľnení Žalobcu na výkon funkcie v odborovom orgáne je platnou a účinnou zmenou, dôvody dlhodobého uvoľnenia Žalobcu nezanikli. Žalobca je stále riadne zvoleným funkcionárom v odborovom orgáne ZO OZ KOVO - predsedom, jeho funkčné obdobie plynie, z funkcie predsedu odborového orgánu ZO OZ KOVO nebol odvolaný a taktiež sa tejto funkcie nevzdal. Žalovaný v sprievodnom liste k žiadostiam o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru, ktorý bol doručený ZO OZ KOVO spolu s listinami uvedenými v Ad. 2) tejto žaloby za účelom plnenia si povinnosti podľa ust. § 74 ZP, poukázal na zánik právneho režimu poskytovania pracovného voľna Žalobcovi a označil Dodatok č. 4 k pracovnej zmluve Žalobcu za neplatný z dôvodu nemožnosti plnenia, nakoľko od 01.08.2019 nastali podľa názoru Žalovaného účinky vypovedania Dohody a ktorá bližšie špecifikovala podmienky dlhodobého uvoľnenia na výkon funkcie v odborovom orgáne. Tvrdenie žalovaného nemá oporu v zákone. Dodatok č. 4 k pracovnej zmluve bol individuálne uzatvorený na základe vôle tak Žalovaného ako aj Žalobcu, pričom dôvodom uvoľnenia Žalobcu je výkon jeho funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u Žalovaného, na čo mu Žalovaný poskytol dlhodobé pracovné voľno, a v uvedenom rozsahu si dojednali zmenu pracovných podmienok. Ako vyplýva zo samotného Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve Žalobcu, tento je viazaný na existenciu dôvodu uvoľnenia - výkon funkcie v odborovom orgáne, pričom Žalobca vykonáva funkciu
predsedu v odborovom orgáne ZO OZ KOVO do dnešného dňa. Z uvedeného vyplýva, že dôvod zmeny dojednaných pracovných podmienok nezanikol. Je pravda, že záväzok Žalovaného uvoľniť troch členov odborového orgánu je deklarovaný aj v Dohode, avšak samostatne (ako samostatný právny úkon) je upravený aj v Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve Žalobcu, pričom Dohoda hovorí o uvoľnení vo všeobecnosti, kým Dodatok č. 4 dlhodobé uvoľnenie z hľadiska pracovných podmienok konkretizuje vo vzťahu k Žalobcovi a tiež, Dodatok č. 4 bol uzatvorený ešte pred uzavretím samotnej Dohody, tzn. Žalobca bol Žalovaným dlhodobo uvoľnený na výkon funkcie v odborovom orgáne ešte predtým, než došlo k uzatvoreniu Dohody, potom Dohoda konkretizuje podmienky dlhodobého uvoľnenia. Je teda potrebné rozlišovať medzi dôvodom uvoľnenia a podmienkami uvoľnenia, tak ako to predpokladá aj Dodatok č. 4 k pracovnej zmluve. Navyše dôvodom neplatnosti Dodatku č. 4 ako uvádza Žalovaný má byť nemožnosť jeho plnenia z dôvodu zániku Dohody, pričom je pravda, že Občiansky zákonník pozná inštitút dodatočnej nemožnosti plnenia a tento inštitút je upravený v ust. § 575 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak tento inštitút v žiadnom prípade nemožno aplikovať na právne vzťahy upravené v Dodatku č. 4, a to s ohľadom na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Navyše, ak Žalovaný tvrdí, že vypovedaním Dohody nastala neplatnosť Dodatku č. 4, potom vlastne sám Žalovaný tvrdí, že svojím konaním (vypovedaním Dohody) spôsobil neplatnosť Dodatku č. 4. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 17 ods. 3 ZP v žiadnom prípade také konanie nemôže požívať právnu ochranu, nakoľko takéto konanie je jednoznačne na ujmu Žalobcu a takto učinené okamžité skončenie pracovného pomeru nemôže byť platným právnym úkonom pre zrejmý rozpor so zákonom. Vzhľadom na uvedené, keď Žalobca je stále dlhodobo uvoľneným zamestnancom uvádzame, že ustanovenie § 136 ods. 3 Zákonníka práce upravuje právny režim poskytnutia pracovného voľna pre fyzickú osobu zamestnanca, ktorá sa stala odborovým funkcionárom spravidla na základe voľby realizovanej v zmysle vnútorných predpisov základnej odborovej organizácie (štandardne u základnej odborovej organizácie, ktorá má právnu subjektivitu založenú evidenciou v registri odborových a zamestnávateľských organizácií v zmysle osobitného predpisu) alebo odborového zväzu (uplatňuje sa v prípade základných odborových organizácií, ktoré odvádzajú svoju právnu subjektivitu od odborového zväzu, do ktorého patria, tzv. odvodená právna subjektivita). Ide o tzv. dlhodobé uvoľnenie, t. j. fyzická osoba si bude uplatňovať prekážku v práci na strane zamestnanca spočívajúcu vo výkone odborovej funkcie alebo výkone funkcie v odborovom orgáne počas celého ustanoveného týždenného pracovného času u zamestnávateľa. Vzhľadom na skutočnosti že dôvod dlhodobého uvoľnenia Žalobcu nezanikol, tento má aj naďalej zákonnú prekážku v práci - pracovné voľno, počas ktorého nemohlo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, keď Žalobca nevykonával pre Žalovaného závislú prácu, ale plnil funkciu v odborovom orgáne tzn. čerpal pracovné voľno za týmto účelom. Nakoľko režim dlhodobého uvoľnenia Žalobcu nezanikol, stále je daná táto prekážka v práci na strane zamestnanca a Žalovaný nie je oprávnený ukladať Žalobcovi pracovné úlohy a je povinný v zmysle § 230 a nasl. ZP rešpektovať výkon funkcie zástupcu zamestnancov v zmysle priznaných kompetencií zo strany takejto fyzickej osoby. Neospravedlnenou absenciou je neprítomnosť zamestnanca v práci len vtedy, ak ju zamestnávateľ kvalifikoval ako neospravedlnenú a ak túto skutočnosť prerokoval so zástupcami zamestnancov. V tomto prípade Žalovaný síce o prerokovanie požiadal, avšak pri prerokovaní nepostupoval v súlade s podmienkami dojednanými v kolektívnej zmluve, časť B bod 5.1., hoci v nasledujúcom období t.j. po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru Žalobcovi už dojednaný spôsob prerokovania absencii podľa kolektívnej zmluvy zástupcom zamestnancov navrhuje a rešpektuje, čím sa možno dôvodne domnievať, že postup, ktorý Žalovaný zvolil voči Žalobcovi ako odborovému funkcionárovi je účelový a motivovaný jeho postavením a činnosťou. Ad. 4): konanie Žalovaného je účelové a v priamom rozpore s osobitnou ochranou zástupcov zamestnancov a je motivované jeho postavením a činnosťou. Osobitná ochrana zástupcov zamestnancov sa prejavuje nielen pri výkone samotnej funkcie, ale aj pri prípadnom skončení pracovného pomeru. Zástupcovia zamestnancov nesmú byť za plnenie úloh vyplývajúcich z výkonu svojej funkcie zamestnávateľom znevýhodňovaní ani inak postihovaní. Zástupcovia zamestnancov sú v čase funkčného obdobia a počas šiestich mesiacov po jeho skončení chránení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať vrátane skončenia pracovného pomeru a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou. Predmetná ochrana odborového funkcionára sa bezprostredne vzťahuje na jeho činnosť súvisiacu s výkonom zástupcu zamestnancov, t. j. osobitná ochrana pred skončením pracovného pomeru sa bezprostredne viaže na predmet činnosti majúci charakter zastupovania zamestnancov na pracovisku alebo výkon pracovných úloh vyplývajúcich z povahy odborovej funkcie. Z predložených dôkazov je jasné, že Žalovaný postupuje účelovo v snahe znemožniť pôsobenie konkrétnych odborových zástupcov na pracovisku a ZP takýto postup vyslovene zakazuje.
Medzi Žalobcom a Žalovaným nie je sporné, že ZO OZ KOVO KIA Žilina a Žalovaný uzatvorili Dohodu, ktorá je obsahom Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015-2019 a že táto Dohoda nahradila Dohodu o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 29.05.2013 . Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru so Žalobcom je závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v neospravedlnenej absencii v práci, keď podľa názoru Žalovaného sa mal Žalobca vrátiť späť do pracovného procesu z dôvodu zániku dôvodu jeho uvoľnenia podľa ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce, ktorým je Dohoda a od Dohody bol podľa názoru Žalovaného závislý aj Dodatok č. 4 k pracovnej zmluve Žalobcu. Dodatkom č. 5 sa Kolektívna zmluva na roky 2015-2019 po vzájomnej dohode zmluvných strán (sociálnych partnerov) zmenila tak, že ju zmluvné strany doplnili o Dohodu, tzn. Dohoda sa po dohode zmluvných strán (sociálnych partnerov) ako výsledok vyjednávacieho procesu medzi ZO OZ KOVO KIA Žilina a Žalovaným, stala imanentnou súčasťou Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019. Výpoveďou Dohody, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy2015-2019, bez ďalšieho došlo k zmene tejto kolektívnej zmluvy. Takáto zmena kolektívnej zmluvy musí byť podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb písomnej forme a podpísaná na tej istej listine zamestnávateľom (v tomto prípade Žalovaným) a oprávneným zástupcom alebo zástupcami príslušných odborových orgánov (v tomto prípade ZO OZ KOVO KIA Žilina). Preto výpoveď ako spôsob zmeny kolektívnej zmluvy je tak neplatná pre rozpor s§4 ods. 1 písm. a) , pretože v zmysle §8 ods. 5 ZoKV zmluvné strany môžu v kolektívnej zmluve dohodnúť možnosť zmeny kolektívnej zmluvy a jej rozsah, avšak pri tejto zmene kolektívnej zmluvy sa postupuje ako pri uzavieraní kolektívnej zmluvy tj. je potrebné, aby pre zmenu kolektívnej zmluvy bol oboma zmluvnými stranami uzatvorený dodatok ku kolektívnej zmluve. Vypovedaním Dohody došlo k vypovedaniu časti Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019, čo predstavuje jednostrannú zmenu tejto kolektívnej zmluvy bez dodržania zákonného postupu pre zmenu kolektívnej zmluvy podľa ust. § 8 ods. 5 ZoKV v nadväznosti na ust. § 4 ods. 1 písm. a) ZoKV. 3. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 17.12.2019 (vyjadrenie č.l.133-143) žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo platné, keďže žalobca porušil závažne pracovnú disciplínu a v zmysle § 240 ods. 10 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákonník práce“) nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, pričom všetky ostatné podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vo väzbe na § 144a ods. 6 Zákonníka práce a § 74 v spojení s § 240 ods. 9 a ods. 10 Zákonníka práce boli splnené a keďže: a) Okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo uskutočnené v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, a to v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vo väzbe na § 144a ods. 6 Zákonníka práce a § 74 v spojení s § 240 ods. 9 a ods. 10 Zákonníka práce, pričom na základe konania žalobcu nebolo možné od žalovaného ako jeho zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby ho ďalej zamestnával, b) Všetky hmotnoprávne podmienky, ktoré Zákonník práce v zmysle vyššie citovaných ustanovení ukladá pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, boli dodržané, c) Žalovaný vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v písomnej forme doručenej žalobcovi určitým a jednoznačným spôsobom, t. j. tak, aby bolo zrejmé, aký je dôvod, pre ktorý zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer, d) Skončenie platnosti a účinnosti Dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 31.10.2017 (ďalej len ako „Dohoda“), (ktorá v plnom rozsahu nahradila Dohodu o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 29.05.2013, ktorá aj explicitne preukazuje príčinnú súvislosť existencie Dohody a poskytnutia pracovného voľna s náhradou mzdy pre zamestnanca podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce), ktorej plnenie malo bezprostredný a priamy súvis s právnym režimom poskytovania pracovného voľna zamestnancovi vrátane náhrady mzdy v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce sa uskutočnilo v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce a všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré sa aplikujú v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce na túto oblasť, a rovnako aj vôľou zmluvných strán vyjadrenou v samotnej Dohode. Vypovedanie Dohody zo strany Žalovaného sa uskutočnilo v súlade s dojednanými podmienkami takéhoto skončenia platnosti a účinnosti Dohody vrátane dodržania dohodnutej výpovednej doby, žalovaný vypovedaním Dohody neprejavil vôľu meniť kolektívnu zmluvu, len realizoval právo dohodnuté v Dohode ako samostatného občianskoprávneho zmluvného vzťahu, e) Žalobca dlhodobo závažným spôsobom porušoval príslušné povinnosti stanovené § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v spojení s § 81 písm. a) a b) Zákonníka práce vo väzbe na bod 3.3 ods. 10 písm. x) a bod 5.3 ods. 1 Pracovného poriadku zamestnávateľa, hoci bol na tieto povinnosti a ich dodržiavanie
opakovane upozornený zo strany zamestnávateľa (žalovaného) s odkazom na body tohto vyjadrenia nižšie, f) Žalobca aj v predchádzajúcom období opakovane porušoval povinnosti vyplývajúce z príslušných právnych predpisov a vnútorných predpisov zamestnávateľa špecifikovaných nižšie, čím opakovane preukazoval formou zavinenia neochotu dodržiavať povinnosti stanovené zamestnávateľom alebo právnym poriadkom, hoci vystupoval v pozícii zástupcu zamestnancov, ktorý by mal byť vzorom pre ostatných zamestnancov. Žalovaný navrhol, aby súd zvážil prerušenie konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu do právoplatného rozhodnutia v konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok pod spisovou značkou 3Cpr/18/2019, keď prejudiciálnou otázkou, ktorá bude pre rozhodnutie súdu kľúčová, je otázka skončenia trvania Dohody, ktorá je predmetom samostatného súdneho konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok pod spisovou značkou 3Cpr/18/2019, pričom súdne konanie v tejto veci ešte nebolo ukončené a jeho výsledok má zásadný význam pre rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu. Pokiaľ ide i vzťah Dohody a Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve žalobcu, dňa 31.3.2015 bola medzi zamestnávateľom, spoločnosťou Kia Motors Slovakia s.r.o., a Základnou organizáciou OZ KOVO KIA Žilina (ďalej len ako „ZO OZ KOVO KIA“) uzatvorená Kolektívna zmluva s platnosťou a účinnosťou do 31.3.2019. Dňa 31.10.2017 bola medzi rovnakými zmluvnými stranami uzatvorená Dohoda, ktorá bola mimo procesu kolektívneho vyjednávania pripojená k platnej a účinnej kolektívnej zmluve ako osobitná právna regulácia, ktorá upravuje uvoľnenie členov odborového orgánu na výkon funkcie v odborovom orgáne v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce a § 240 ods. 3 Zákonníka práce (ktorá v plnom rozsahu nahradila Dohodu o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 29.05.2013 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 26.9.2017, ktorým strany predĺžili jej trvanie do 31.10.2017, ktorá aj explicitne preukazuje príčinnú súvislosť existencie Dohody a poskytnutia pracovného voľna s náhradou mzdy pre zamestnanca podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce). Uvedená Dohoda sama o sebe teda predstavovala právny základ vzniku akéhokoľvek poskytnutia pracovného voľna zamestnancom na výkon funkcie v odborovom orgáne, ktorí súčasne splnili hmotnoprávnu podmienku, že boli zvolení do odborového orgánu, na ktorého členov sa právny režim tejto Dohody vzťahoval. Na základe časti A bodu 1 uzatvorenej Dohody boli následne uzatvorené individuálne Dodatky k pracovným zmluvám troch zamestnancov, ktorí boli určení Výborom ZO OZ KOVO KIA v zmysle časti A bodu 2 tejto Dohody. V prípade žalobcu išlo zjavne o uzatvorenie Dodatku č. 4 k jeho pracovnej zmluve zo dňa 18.11.2005. Dodatok č. 4 so žalobcom bol uzatvorený dňa 29.05.2013 s účinnosťou odo dňa 29.05.2013. Tu si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že Dohoda zo dňa 31.10.2017 v plnom rozsahu nahradila Dohodu o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 29.05.2013, ktorá aj explicitne preukazuje príčinnú súvislosť existencie Dohody a poskytnutia pracovného voľna s náhradou mzdy pre zamestnanca podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce), na základe ktorej došlo so žalobcom k uzatvoreniu Dodatku č. 4 k jeho pracovnej zmluve zo dňa 18.11.2005. Dohoda zo dňa 31.10.2017 pokračuje v právnom režime Dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 29.05.2013. Z uvedených skutočností vyplýva, že uzatvorenie Dohody (na účely tejto časti sa Dohodou rozumie Dohoda vrátane dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne zo dňa 29.5.2013, ktorá bola Dohodou nahradená) teda predstavovalo primárny právny úkon, na podklade ktorého prišlo vôbec k právnej možnosti žalobcu uzatvoriť so žalovaným (zamestnávateľom) Dodatok č. 4, predmetom ktorého je poskytnutie pracovného voľna na výkon funkcie v odborovom orgáne. Túto skutočnosť pritom potvrdzuje aj ustanovenie bodu 1 Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve žalobcu, ktoré uvádza jednoznačný odkaz na právny režim poskytnutia pracovného voľna v podobe § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Ustanovenie § 136 ods. 3 Zákonníka práce pritom v uvedenom zmysle uvádza, že „zamestnávateľ uvoľní zamestnanca dlhodobo na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa za podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve alebo na výkon funkcie člena zamestnaneckej rady po dohode so zamestnaneckou radou“. Na základe uvedených logických súvislostí preto možno dospieť k záveru o bezprostrednom prepojení Dohody s individuálnym Dodatkom č. 4 k pracovnej zmluve žalobcu, ktorý musí znášať právny osud primárneho právneho úkonu v podobe Dohody. Uzatvorenie Dodatku č. 4, na podklade ktorého bolo žalobcovi poskytnuté pracovné voľno na výkon funkcie v odborovom orgáne, by nenastalo bez príčinnej súvislosti v podobe uzatvorenia Dohody (rovnako ako aj pôvodnej dohody zo dňa 29.05.2013, ktorú v plnom rozsahu nahradila Dohoda zo dňa 31.10.2017), pretože by neprišlo k naplneniu hmotnoprávneho predpokladu poskytnutia pracovného voľna, teda k dojednaniu podmienok poskytovania takéhoto pracovného voľna v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce.
Priame prepojenie a súvis vecného obsahu Dohody a uzatvorenia individuálneho Dodatku č. 4 žalobcu možno odvodiť aj z ustanovenia časti B bodu 1 v spojení s časťou A bodu 5, kde sa uvádza, že ZO OZ KOVO KIA oznámi bezodkladne po uzatvorení tejto Dohody zamestnávateľovi pracovný čas, jeho začiatok a koniec a prevažné miesto pôsobenia uvoľnených zamestnancov, pričom zamestnávateľovi rovnako vyplýva právo skontrolovať, či uvoľnený zamestnanec využíva voľno na účely činnosti odborovej organizácie. Ustanovenie bodu 3 časti A tejto Dohody rovnako zahŕňa odkaz na hmotnoprávne zabezpečenie takéhoto zamestnanca, ktorému bolo poskytnuté pracovné voľno na základe tejto Dohody, t.j. upravuje refundáciu mzdy takéhoto zamestnanca, s ktorým bol uzatvorený Dodatok k jeho pracovnej zmluve, predmetom ktorej je poskytnutie pracovného voľna podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce, v podobe finančného príspevku pre ZO OZ KOVO KIA. Súčasťou tejto Dohody je aj ustanovenie, ktoré upravuje spôsoby jej ukončenia zo strany oboch zmluvných strán, a to v podobe ustanovení časti G bode 8, kde sa uvádza, že „zmluvné strany sú oprávnené skončiť trvanie tejto Dohody aj výpoveďou, aj bez uvedenia dôvodu. Výpovedná doba začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená druhej zmluvnej strane. Výpovedná lehota skončí posledným dňom posledného mesiaca. Výpoveď musí byť vyhotovená v písomnej forme.“ Dňa 18.4.2019 na základe uvedeného dohodnutého spôsobu skončenia platnosti a účinnosti tejto Dohody žalovaný uplatnil svoje právo a Dohodu vypovedal, pričom výpovedná lehota uplynula dňa 31.7.2019. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca je predsedom Výboru odborového orgánu (Výboru ZO OZ KOVO KIA), ktorý pôsobí u zamestnávateľa, pričom výkon svojej funkcie začal vykonávať a vykonáva kontinuálne odo dňa 19.10.2012 (v dňoch 10.-16.10.2016 znova prebehli voľby v odborovej organizácii ZO OZ KOVO KIA, na základe ktorých bol žalobca opakovane zvolený za predsedu Výboru ZO OZ KOVO KIA). V čase uzatvorenia predmetnej Dohody dňa 31.10.2017 bol teda členom odborového orgánu, dokonca predsedom Výboru ZO OZ KOVO KIA, ktorý rozhodoval o dojednaní a uzatvorení vecného obsahu takejto Dohody, a to vzhľadom na skutočnosť, že Výbor ZO OZ KOVO KIA je v zmysle čl. 23 Stanov Odborového zväzu KOVO, ktorými sa musí ZO OZ KOVO KIA spravovať, štatutárnym orgánom ZO OZ KOVO KIA oprávneným o predmetných veciach rozhodnúť. Žalobca rovnako aj v čase uzatvorenia individuálneho Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve bol oboznámený s obsahom Dohody, na podklade ktorej s ním je tento Dodatok č. 4 uzatvorený. Žalobca si teda musel/ mal byť vedomý skutočnosti, že možnosť poskytovania pracovného voľna zo strany zamestnávateľa/ žalovaného, je bezprostredne spojená s existenciou Dohody ako hmotnoprávnej podmienky uplatnenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Dodatok č. 4 bol uzavretý v nadväznosti na dohodu uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 29.05.2013, ktorú v plnom rozsahu nahradila Dohoda zo dňa 31.10.2017 a jej podmienky, ktoré sú v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce predmetom dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Zákonník práce nepredpokladá a nestanovuje, že by dlhodobé uvoľnenie bolo dohodnuté formou dodatku k pracovnej zmluve uzavretého medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Ku dňu skončenia trvania Dohody malo zaniknúť aj dlhodobé uvoľnenie žalobcu, keďže (i) trvanie Dodatku č. 4 bolo časovo ohraničené zánikom Dohody, ako je uvedené v bode 8. nižšie a (ii) nastala nemožnosť plnenia, ako je uvedené v bodoch 9. a 10. nižšie. V nadväznosti na možnosť skončenia Dohody sa žalovaný a žalobca v Dodatku č. 4 dohodli, že momentom skončenia Dohody sa skončí aj trvanie Dodatku č. 4, ktorý explicitne odkazuje na § 136 ods. 3 Zákonníka práce, keďže podľa bodu 2 písm. a) Dodatku č. 4, zamestnávateľ opätovne zaradí uvoľneného zamestnanca na vykonávanie pracovnej činnosti, ak zanikne dôvod uvoľnenia na výkon funkcie v odborovom orgáne [...]. Dôvodom pre dlhodobé uvoľnenie žalobcu bola Dohoda, a preto skončením jej trvania zanikol aj dôvod dlhodobého uvoľnenia v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Argument žalobcu o tom, že bol dlhodobo uvoľnený na celý čas výkonu funkcie v odborovom orgáne (to znamená na čas, na ktorý bol zvolený) je nesprávny a neopodstatnený. Bod 2 písm. a) Dodatku č. 4 totiž nespája časové ohraničenie dlhodobého uvoľnenia so zánikom výkonu funkcie v odborovom orgáne, ale so zánikom dôvodu uvoľnenia, ktorým je (a podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce môže byť len) Dohoda. Bez existencie dohody o podmienkach dlhodobého uvoľnenia so zástupcami zamestnancov nemôže existovať ani dlhodobé uvoľnenie zamestnanca podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Skončením Dohody z akýchkoľvek dôvodov uvádzaných v časti G Dohody (napr. bod 7 - uplynutie doby platnosti Dohody alebo bodu 8 - výpoveď Dohody), príde k automatickej nemožnosti ďalšieho uplatňovania § 136 ods. 3 Zákonníka práce ako právneho základu pre poskytovanie pracovného voľna zamestnancovi na výkon funkcie v odborovom orgáne, a teda k uplatneniu príslušných ustanovení § 575 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“). Uplatnenie všeobecných ustanovení záväzkovej časti Občianskeho zákonníka a nielen všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka v zmysle § 1 ods. 4 ZP na oblasť individuálnych i kolektívnych
pracovnoprávnych vzťahov potvrdila nielen právna veda, ale i súdne rozhodnutia v príkrom rozpore s argumentáciou žalobcu. Uvádzanú nemožnosť plnenia podľa § 575 Občianskeho zákonníka po zániku platnosti a účinnosti Dohody musíme odvádzať aj „od správania sa účastníkov v čase po urobení právnych úkonov. Pri výklade právnych úkonov účastníkov daného pracovnoprávneho vzťahu je (bolo) preto potrebné venovať pozornosť aj ich konkrétnemu správaniu sa“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/26/2012). Vychádzajúc z doterajšieho správania sa a konania žalobcu ako predsedu štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO KIA (Výboru ZO OZ KOVO KIA) musíme dospieť k záveru, že si v čase uzatvárania Dohody i Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve musel/mal byť vedomý, že s jej zánikom príde k nemožnosti uplatnenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce (konkretizovaného v bode 8 tohto vyjadrenia) vzhľadom na absenciu hmotnoprávnej podmienky jeho uplatnenia, t.j. Dohody. Zohľadniť pritom musíme nielen skutočnosť, že ide o zamestnanca, ktorý túto činnosť vykonáva dlhodobo (funkčné obdobie 2012 - 2016, 2016 - 2020), ale aj o zamestnanca, ktorý bol dlhodobo uvoľnený a mal možnosť sa so všetkými relevantnými dokumentmi i právnou úpravou oboznámiť. Obdobne bol žalobca ako predseda štatutárneho orgánu (Výboru ZO OZ KOVO KIA) oboznámený aj so závermi sprostredkovateľa určeného Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR i samotným právnym stanoviskom Ministerstva, ktoré potvrdzovali oprávnenosť skončenia platnosti a účinnosti Dohody spôsobom, že jej vypovedanie neoznačili za kolektívny spor v zmysle zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. V tomto ohľade sa preto nemožno dovolávať ani neplatnosti v rámci osobitnej úpravy § 17 ods. 3 Zákonníka práce, a to najmä z niekoľkých dôvodov. Pri posudzovaní otázky, či niektorý z účastníkov zmluvy dohodnutej v pracovnoprávnych vzťahoch sám spôsobil jej neplatnosť, nemožno vychádzať bez ďalšieho zo záveru, že pri dvojstrannom právnom úkone jeho neplatnosť nemohol spôsobiť len jeden z jeho účastníkov, keď k zmluve je treba vždy prejav vôle oboch strán, pretože v takom prípade by sa inštitút neplatnosti u zmlúv nemohol uplatniť už na základe argumentu, že bez súhlasnej vôle účastníkov nemohlo k zmluve dôjsť, a že teda už jej samotným uzatvorením spoluspôsobili neplatnosť zmluvy vždy obe strany. Musíme teda konkrétne skúmať, ako sa podieľali zmluvné strany na utváraní jej obsahových náležitostí, najmä kto z nich a ako sa pričinil o to, že zmluva bola postihnutá vadou, ktorá spôsobuje jej neplatnosť. V tomto ohľade tak v zmysle vyjadrenia v bode 7 bol žalobca ako predseda štatutárneho orgánu (Výboru ZO OZ KOVO KIA) priamym účastníkom dojednávaného znenia Dohody i Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve, a preto sa nemôže dovolávať uplatnenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce, keďže nebol v postavení zamestnanca, ktorý by bol nemožnosťou plnenia v dôsledku zániku platnosti a účinnosti Dohody náhle a bez predchádzajúcej vedomosti priamo dotknutý, ale bol procesu dojednávania jej vecného obsahu priamo účastný, a to vrátane explicitného rozhodnutia o jej uzatvorení so všetkými právnymi dôsledkami ako člen štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO KIA. V uvedenom zmysle teda právny stav žalobcu nepožíva ochranu v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce, a to aj pri zohľadnení skutočnosti, že žalovaný nerealizoval konanie, ktoré by bolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami pracovnoprávnych predpisov alebo kolektívnej zmluvy, práve naopak. Využil obojstranne dohodnutú možnosť skončenia platnosti a účinnosti Dohody v zmysle časti G bodu 8 Dohody, ktorej negociácie bol žalobca priamo účastný. Dňa 18.4.2019 prišlo zo strany žalovaného k uplatneniu ustanovenia časti G bodu 8, t.j. k vypovedaniu Dohody, ktorá tvorila hmotnoprávny predpoklad uplatnenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce, a teda aj dôvodu dlhodobého uvoľnenia žalobcu. Zánikom platnosti a účinnosti Dohody prišlo k vzniku nemožnosti plnenia podľa § 575 Občianskeho zákonníka a naďalej preto nemohlo byť poskytnuté pracovné voľno na výkon funkcie v odborovom orgáne podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Nemožnosť plnenia sa odvíja najmä od absencie dohodnutia podmienok poskytovania pracovného voľna zamestnanca a zániku dôvodu dlhodobého uvoľnenia popísaného v bode 8 tohto vyjadrenia, t.j. nie je možné určiť, v akom rozsahu bude/má byť poskytnuté pracovné voľno zamestnancovi a za akých podmienok, v akom časovom rozpätí, aj keď dlhodobo. Zamestnávateľ tak nevie, v akom rozsahu a za akých podmienok a dôvodu by malo byť poskytnuté pracovné voľno podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce, keďže absentuje dohoda medzi zmluvnými stranami a súčasne sa od tejto skutočnosti odvíja aj možnosť zamestnávateľa plniť si svoje povinnosti v rámci systému sociálneho zabezpečenia a zdravotného poistenia u dotknutého zamestnanca. Na podklade tejto skutočnosti preto zamestnávateľ iniciatívne pripravil vnútropodnikový dokument s názvom „Podmienky pôsobenia odborových organizácií v Kia Motors Slovakia s.r.o.“, ktorý mal zamestnancom zamestnávateľa, ktorí spĺňali hmotnoprávnu podmienku výkonu funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa zabezpečiť, že budú môcť čerpať pracovné voľno na výkon funkcie v odborovom orgáne aj po zániku platnosti a účinnosti Dohody, t.j. po 1.8.2019 (prakticky od 5.8.2019, keďže v období od 1.8.2019 do 4.8.2019 vrátane prichádzalo k hromadnému čerpaniu
dovolenky zamestnancami zamestnávateľa). Tieto podmienky boli ZO OZ KOVO KIA Žilina doručené dňa 19.7.2019 a umožňovali žalobcovi ďalší praktický výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa na základe iného právneho režimu, t.j. podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce vzhľadom na nemožnosť uplatnenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca ako člen štatutárneho orgánu musel byť/bol s týmto vnútropodnikových predpisom rovnako oboznámený. V žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu, tento opakovane zamieňa dôvod dlhodobého uvoľnenia ako hmotnoprávnej podmienky a dôvodu pre uplatnenie právneho režimu uplatnenia pracovného voľna podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce i § 240 ods. 3 Zákonníka práce a samotné podmienky uplatnenia tohto dôvodu s následkom poskytnutia pracovného voľna zo strany zamestnávateľa. Dôvod pre uplatnenie § 136 ods. 3 Zákonníka práce alebo § 240 ods. 3 Zákonníka práce spočíva vo zvolení fyzickej osoby za člena odborového orgánu pôsobiaceho u zamestnávateľa, v tomto sa oba právne režimy uvoľnenia nelíšia, pričom v oboch prípadoch existuje možnosť dlhodobého uvoľnenia zamestnanca, t.j. poskytnutia pracovného voľna na výkon funkcie v odborovom orgáne, ktorá zahŕňa aj činnosť člena odborového orgánu. Dlhodobosť uvoľnenia v uvedenom zmysle predstavuje pritom časové ohraničenie možnosti čerpania pracovného voľna zamestnancom, nemá však povahu akejkoľvek podmienky uvoľnenia, za ktorých a v akom rozsahu bude zamestnancovi toto pracovné voľno dlhodobo aj poskytované. Hmotnoprávna podmienka pri žalobcovi pritom nastala od 1.11.2016 (začiatok výkonu funkcie predsedu po uskutočnených voľbách v zmysle Oznámenia výsledku volieb do orgánov ZO OZ KOVO KIA), pričom k samotnému čerpaniu pracovného voľna prichádza až od 1.11.2017 (okamih účinnosti Dohody zo dňa 31.10.2017), čo preukázateľne spochybňuje žalobcovu argumentáciu o právnej previazanosti § 136 ods. 3 Zákonníka práce s existenciou „dôvodu“ dlhodobého uvoľnenia, teda poskytovania pracovného voľna. Poskytnuté pracovné voľno žalobcovi na výkon funkcie v odborovom orgáne sa totiž spravovalo pôvodnou dohodou o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 29.05.2013 a neprišlo k uzatvoreniu žiadneho Dodatku k pracovnej zmluve žalobcu, ktorým by sa toto pracovné voľno malo dohodnúť, ak by sme vychádzali zo žalobcovej domnienky o spojení samotného uvoľnenia a poskytovania pracovného voľna podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Existencia dôvodu zvolenia za predsedu štatutárneho orgánu odborového orgánu je len hmotnoprávnou podmienkou pre dôvod jeho poskytovania bez ohľadu na právny režim jeho poskytnutia, t.j. či už v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce alebo § 240 ods. 3 Zákonníka práce. Relevantnou súvislosťou pre posudzovanie prekážky v práci na strane zamestnanca je existencia osobitného dojednania podmienok tohto uvoľnenia podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce ako dôvodu dlhodobého uvoľnenia, resp. ak nie, uplatnenie právneho režimu poskytnutia pracovného voľna podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce a splnenie jeho podmienok pre poskytnutie pracovného voľna. Žalovaný preto v minulosti, ale ani po skončení pracovného pomeru so žalobcom, túto skutočnosť nikdy nespochybnil, pretože uznáva existenciu takéhoto dôvodu pre vznik nároku na poskytnutie pracovného voľna na výkon funkcie v odborovom orgáne pre žalobcu a rešpektuje aj jeho postavenie ako člena odborového orgánu pôsobiaceho u zamestnávateľa pred skončením pracovného pomeru, ale aj po jeho skončení v zmysle doručeného oznámenia o výsledku volieb doručeného žalovanému dňa 17.10.2016. O tejto skutočnosti svedčí aj trvalý výkon kompetencií, ktoré žalovaný realizuje nielen voči ZO OZ KOVO KIA bližšie konkretizované v bode 44 tohto vyjadrenia, ale aj voči žalobcovi samotnému, napr. vo forme výkonu kontrolnej činnosti, ktorá sa realizuje po skončení pracovného pomeru so žalobcom. Žalovaný však uvádza, že žalobca po skončení platnosti a účinnosti Dohody napriek viacerým upozorneniam a výzvam konkretizovaným nižšie nesplnil podmienky na poskytnutie pracovného voľna podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce ako jedinej možnosti upravenej v príslušných právnych predpisoch pri neexistencii osobitnej dohody, na podklade ktorej by sa mohol uplatniť právny režim § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Zánik platnosti a účinnosti Dohody, na podklade ktorej bolo realizované poskytovanie pracovného voľna podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce a nesplnením podmienky, ktoré ukladá ustanovenie § 240 ods. 3 Zákonníka práce odborovému orgánu pôsobiacemu u zamestnávateľa v podobe povinnosti písomne oznámiť zamestnávateľovi rozdelenia pracovného voľna medzi jednotlivých členov odborového orgánu a ktoré boli rovnako obsiahnuté v doručených Podmienkach o pôsobení odborových organizácií v Kia Motors Slovakia s.r.o. prišlo k vzniku objektívnej situácie, kedy žalobca dlhodobo zameškával prácu bez toho, aby jeho neprítomnosť bola ospravedlnená niektorým z inštitútov Zákonníka práce, ktoré upravujú podmienky činnosti zástupcov zamestnancov, napríklad a najmä § 240 ods. 3 Zákonníka práce. Vychádzajúc z uplatnenia premisy, ktorú uvádza § 240 ods. 3 Zákonníka práce v piatej a šiestej vete, za čas do písomného oznámenia rozdelenia pracovného voľna zamestnávateľovi nepatrí zástupcom pracovné voľno. Žalovaný tak nemohol konať inak, ako pristúpiť aj s odkazom na § 99 Zákonníka práce k riadnej evidencii dochádzky a pracovného času zamestnanca odo dňa skončenia platnosti a účinnosti Dohody, spolu s ktorou nastal zánik dlhodobého uvoľnenia a nemožnosť uplatnenia
§ 136 ods. 3 Zákonníka práce, a teda až do okamihu písomného oznámenia odborového orgánu o rozdelení pracovného voľna členom odborového orgánu, medzi ktorých patrí aj žalobca. Toto písomné oznámenie odborového orgánu nebolo realizované ani do okamihu podania predmetnej žaloby, pričom opätovne upozorňujeme, že žalobca bol a stále je členom tohto odborového orgánu, ktorý je štatutárnym orgánom ZO OZ KOVO KIA, a mal teda priamy vplyv na možnosť splnenia hmotnoprávnych podmienok poskytnutia pracovného voľna podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré zamestnávateľ bol pripravený realizovať. Žalobca sa od okamihu zániku platnosti a účinnosti Dohody opakovane správal tak, že porušoval závažne pracovnú disciplínu, keďže bol neprítomný v práci bez toho, aby túto neprítomnosť akýmkoľvek spôsobom ospravedlnil, resp. bez toho, aby boli splnené hmotnoprávne podmienky uplatnenia § 240 ods. 3 Zákonníka práce, na čo zamestnávateľ upozorňoval ešte pred vznikom tejto potreby doručeným vnútropodnikovým predpisom Podmienky pôsobenia odborových organizácií v Kia Motors Slovakia s.r.o., a teda v rozpore s citovanými ustanoveniami príslušných ustanovení Zákonníka práce a Pracovného poriadku zamestnávateľa. Žalovaný žalobcovi rovnako zaslal Výzvu na nástup na výkon práce zo dňa 16.07.2019, v ktorom žalobcu upozornil, že ku dňu 31.07.2019 uplynie výpovedná doba Dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie materiálnom a organizačnom zabezpečení, a v ktorej ho vyzval na nástup na pracovisko (na pozíciu senior operátor, oddelenie Kvalita, pracovisko Kvalita dielov, pracovná zmena KPB3 (N2) so supervízorom p. G.om U.om a vedúcim sekcie O. G. R.), a to v deň 05.08.2019. Žalobca neprítomnosť v práci, ktorá bola dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, žiadnym spôsobom nerozporuje, pričom ako dôvod neprítomnosti uviedol výkon funkcie v odborovom orgáne a trvanie dlhodobého uvoľnenia. V čase jeho neprítomnosti v práci dlhodobé uvoľnenie už netrvalo a neexistovala ani žiadna iná zákonná prekážka v práci, ktorá by neprítomnosť žalobcu v práci ospravedlnila. Neospravedlnené zameškanie práce, ktoré v prípade žalobcu predstavovalo 5 pracovných dní v období od 5. 8. 2019 (vrátane) až do 9. 8. 2019 (vrátane) v rozsahu 37,5 hodiny, dosiahlo taký stupeň intenzity, ktorý odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca bol osobitne upozornený dňa 16.7.2019 (Výzva žalobcovi na nástup na výkon práce), 05.8.2019 (Výzva na absolvovanie lekárskej prehliadky), 07.8.2019 (Pozvánka na disciplinárne konanie, prevzatá dňa 08.08.2019), 9.8.2019 (Upozornenie na zablokovanie ID Karty), 12.8.2019 (Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny) a neskôr aj 19.8.2019 (Výzva na predloženie potvrdenia o čase pracovného voľna) na zánik platnosti a účinnosti Dohody i na potrebu splnenia podmienok podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce, inak bude musieť realizovať povinnosť nastúpiť na výkon práce odo dňa 5.8.2019 až do splnenia podmienok podľa citovaného ustanovenia § 240 ods. 3 Zákonníka práce. V predmetných upozorneniach je rovnako nabádaný, aby predložil Potvrdenie o čase pracovného voľna, ktoré by bolo podkladom na ospravedlnenie jeho neprítomnosti na pracovisku. Žalobca však do momentu okamžitého skončenia pracovného pomeru (ani do súčasnosti) žiadne ospravedlnenie zamestnávateľovi nepredložil. Navyše v dňoch 06.08.2019 v čase od 10:15 hod. do 12:28 hod. žalobca neodôvodnene vstúpil do priestorov zamestnávateľa s použitím osobnej ID karty, a to napriek tomu, že v daný deň mal naplánovanú poobednú zmenu, pričom jeho nadriadený potvrdil, že informácie o potrebe vstupu mimo pracovného času nemá (žalobca rovnako o potrebe vstupu mimo pracovného času neinformoval ani Oddelenie zamestnaneckých vzťahov). Žalobca rovnako dňa 06.08.2019 približne v čase od 10:45 hod. do 10:55 hod. svojvoľne vstúpil do výrobných priestorov žalovaného na Oddelení Montáž, pracovisko Dverová linka, stanica č. 21. Z uvedeného vyplýva, že žalobca neoprávnene vstúpil do priestorov zamestnávateľa - žalovaného v časoch, kedy mal naplánovanú poobednú pracovnú zmenu, ktorú mu zamestnávateľ určil v súlade s § 157 ods. 3 Zákonníka práce s odkazom na § 90 ods. 4 Zákonníka práce do okamihu, kým nepríde k naplneniu hmotnoprávnych podmienok uplatnenia pracovného voľna podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce, opakovane vstúpil do priestorov žalovaného. Žalobca tak pri vyššie dokladovanej vedomosti, že má naplánovanú pracovnú zmenu tento pokyn zamestnávateľa na výkon práce nesplnil a porušoval, pričom vykonával činnosť zástupcu zamestnancov v čase, v ktorom ho vykonávať nemal, pretože neexistoval právny základ poskytnutia pracovného voľna zo strany zamestnávateľa v zmysle § 240 ods. 3 Zákonníka práce v čase určenej pracovnej zmeny. Navyše žalobca bol listom zo dňa 12.08.2019 opakovane upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, a to ustanovenia Pracovného poriadku, odseku 4.1 písm. p), na základe ktorého je zamestnanec povinný „rešpektovať zákaz zdržiavania sa v priestoroch zamestnávateľa alebo vstupovania do nich mimo pracovného času bez súhlasu vedúceho zamestnanca. Zakazuje sa svojvoľné opúšťanie pracoviska z iného dôvodu ako je plnenie pracovných povinností bezprostredne vyplývajúce z pracovnej pozície, s výnimkou prípadov, kedy je také konanie nutné z mimoriadnych prevádzkových dôvodov.“ Žalobca však túto povinnosť v uvedených dňoch nerešpektoval, čím sa dopustil podľa vyššie citovaných ustanovení
Zákonníka práce i Pracovného poriadku závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca sa dokonca odmietol zúčastniť vnútorného konania zamestnávateľa, na ktorom by sa dala objasniť podstata jeho správania a konania v rozpore s pracovnou disciplínou u zamestnávateľa, a tak akýmkoľvek spôsobom vysvetliť, resp. vôbec dohodnúť sa so zamestnávateľom na ďalšom postupe v jeho prípade. Takéto správanie žalobcu však pokračovalo aj v nasledujúcich dňoch, a to v čase od 12.08.2019 do 16.08. 2019 (vrátane), od 19.08.2019 do 23.08.2019 (vrátane), od 26.08.2019 do 28.08.2019 (vrátane), v deň 30.08.2019 (vrátane), a od 02.09.2019 (vrátane) do 06.09.2019 (vrátane) a od 09.09.2019 (vrátane) do 13.09.2019 (vrátane), v ktorých sa žalobca nedostavoval na výkon práce u zamestnávateľa bez toho, aby svoju neprítomnosť akýmkoľvek spôsobom ospravedlnil, čím opakovane a vedome závažným spôsobom porušoval pracovnú disciplínu u zamestnávateľa. Neprítomnosť žalobcu trvala celkovo od 05.08.2019 (vrátane) do 18.09.2019 (vrátane), t.j. 32 pracovných dní. V tomto ohľade poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 81/2010, v ktorom uviedol, že neospravedlnená neprítomnosť v práci môže byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ak zamestnanec neospravedlní svoju neprítomnosť čerpaním zákonnej prekážky v práci v súlade so Zákonníkom práce ako aj na rozhodnutie pod značkou Z III (s. 74), podľa ktorého „Absencia pracovníka môže byť dôvodom na okamžité zrušenie pracovného pomeru, ak išlo o zavinenú absenciu, ktorou pracovník takým hrubým spôsobom porušil pracovnú disciplínu, že treba prikročiť k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru“. Obdobne možno poukázať aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 8CoPr/8/2016 zo dňa 26.10.2017, bod 23, kde súd konštatuje, že „za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno považovať napríklad opakovanú neospravedlnenú neprítomnosť v práci.“ Obdobne žalobca vedome a úmyselne porušoval ako fyzická osoba pohybujúca sa v priestoroch zamestnávateľa predpisy vzťahujúce sa na oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej aj ako „BOZP“), pričom aj na toto konanie bol upozornený s uvedením formulácie, že jeho konanie ohrozuje a narušuje plynulý priebeh výrobného procesu u zamestnávateľa (Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 12.08.2019) vrátane pozvania na vnútorné konanie u zamestnávateľa, na ktorom mohol objasniť dôvody svojho konania). Žalobca konal tak, že počas výkonu práce iných zamestnancov k nim pristupoval, pričom jeho oslovenie spôsobilo, že sa títo obrátili chrbtom k výrobnej linke a sústredili sa na diskusiu so žalobcom, čím sa narušilo ich sústredenie a pozornosť pri súčasnom pohybe linky. Prišlo tým nielen k narušeniu a ohrozeniu výrobného procesu, ale aj kvality zabezpečovaného výrobného procesu, pričom konanie žalobcu spôsobilo porušenie pracovnej disciplíny u ostatných zamestnancov. Žalobca však opakovane všetky tieto upozornenia a pozvania na vysvetlenie svojho konania ignoroval, pričom ich ospravedlňoval domnelým výkonom činnosti zástupcu zamestnancov. Počas uplatňovania prekážky v práci zo strany zamestnanca, kam výkon funkcie pre odborový orgán patrí, nie je zamestnanec zbavený povinnosti dodržiavať vnútropodnikové predpisy zamestnávateľa, ktoré nemajú priamu väzbu s kvantitou alebo kvalitou vykonávanej práce, keďže prekážka v práci predstavuje suspenziu pracovného výkonu zamestnanca na určitý čas. Podľa nášho právneho názoru trvanie prekážky v práci nepredstavuje objektívny dôvod na suspenziu (neuplatňovanie) vnútropodnikových predpisov zamestnávateľa, resp. ostatných dokumentov, z ktorých vyplýva povinnosť zamestnanca ich dodržiavania, vzhľadom na skutočnosť, že ich existencia sa odvíja napr. v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci od bezprostrednej ochrany života a zdravia zamestnancov zamestnávateľa a výrobného procesu zamestnanca a aj preto z tohto dôvodu sa tieto povinnosti uplatňujú počas celého trvania pracovného pomeru zamestnanca so zamestnávateľom a vo všetkých priestoroch zamestnávateľa, na ktoré sa vzťahujú. ZP totiž v žiadnom svojom ustanovení neobsahuje vylúčenie povinnosti akéhokoľvek zamestnanca zamestnávateľa dodržiavať vnútropodnikové predpisy tvoriace obsah pracovnej disciplíny zamestnanca. Zamestnanec zamestnávateľa, bez ohľadu na skutočnosť, či uplatňuje prekážku v práci na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa, je povinný v zmysle § 81 písm. c) ZP dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na ním vykonávanú prácu, ak bol s nimi riadne oboznámený, pretože tvoria obsah všeobecne záväzným právnym predpisom priznaného oprávnenia zamestnávateľa uplatňovať dispozičnú právomoc nad zamestnancom. Vnútropodnikové dokumenty, ktorých záväznosť je spätá s pohybom zamestnancov po pracovisku alebo s existenciou pracovnoprávneho vzťahu, zaväzujú zamestnancov bez ohľadu na uplatňovanie akejkoľvek prekážky v práci na ich strane alebo na strane zamestnávateľa (napr. predpisy z oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pracovný poriadok, zákaz fajčenia a požívania alkoholických a psychotropných látok, predpis určujúci pohyb po areáli zamestnávateľa a pod.). Samotné závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, ktoré bolo predmetom a dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v spojení s popisovanými negatívnymi konaniami žalobcu, ktoré síce neboli dôvodom pre skončenie pracovného pomeru, ale dotvárajú celkový vzťah žalobcu k dodržiavaniu pracovnej disciplíny uplatňovanej u
zamestnávateľa, tak predstavujú vytvorenie objektívneho stavu, ktorý znemožňuje zamestnávateľovi naďalej zamestnanca zamestnávať. A to aj vo vzťahu k dodržaniu princípu rovnakého zaobchádzania s ostatnými zamestnancami, keďže ide o konania, ktoré v zmysle Pracovného poriadku i príslušných ustanovení Zákonníka práce predstavujú dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru, k čomu pri iných zamestnancoch aj prichádza. Samotné neospravedlnené neprítomnosti v práci, ktoré boli predmetom na okamžité skončenie pracovného pomeru, sled ďalších neprítomností v práci nasledujúcich po dňoch, ktoré sú podkladom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, opakované porušovanie predpisov bezpečnosti a ochrany života a zdravia zamestnancov, porušovanie ďalších vnútorných predpisov dotýkajúcich sa pohybu po priestoroch zamestnávateľa bez plnenia elementárnych stanovených povinností zo strany žalobcu vrátane povinnosti zákazu vyhotovovania videozáznamov v priestoroch zamestnávateľa z dôvodov popísaných vyššie viedli zamestnávateľa k záveru o nemožnosti ďalej zamestnávať takéhoto zamestnanca a ani to od neho nemožno spravodlivo očakávať, že by ho zamestnával, ak tento si neplní celý rad povinností stanovených právnym poriadkom a vnútropodnikovými predpismi zamestnávateľa. A to aj vo vzťahu k ostatným zamestnancom, u ktorých bol alebo prípadne bude takýto pracovný pomer rovnako skončený z dôvodov, ktoré nastali u žalobcu, pričom jediným ich ospravedlnením má byť výkon funkcie v odborovom orgáne bez toho, aby žalobca splnil podmienky na poskytnutie pracovného voľna podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce alebo podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Vzhľadom na existenciu dôvodu, ktorý možno hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a pre ktorý je možné so zamestnancom skončiť pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, považuje zamestnávateľ aj ostatné procesnoprávne podmienky skončenia pracovného pomeru za splnené. Dňa 12.08.2019 doručil žalovaný ZO OZ KOVO KIA list „Žiadosť o prerokovanie neospravedlnenej zameškanej práce zo dňa 12. 8. 2019“, predmetom ktorej bolo prerokovanie neospravedlnenej zameškanej práce (absencie) žalobcu a ďalších dvoch zamestnancov (p. Morcineka a p. Kostolného) uskutočnené v zmysle § 144a ods. 6 Zákonníka práce, t.j. či ide v uvedených prípadoch o neospravedlnené zameškanie práce. Platnosť a nástup právnych účinkov zvoleným spôsobom, t.j. doručením písomnej žiadosti zo strany zamestnávateľa s jednoznačným vyznačením dôvodov a popisu objektívnej situácie, ktoré viedli k domnienke o neospravedlnenom zameškaní práce, sú jasne vymedzené v žiadosti o prerokovanie a potvrdenie zvoleného spôsobu prerokovania zo strany zamestnávateľa možno potvrdiť aj v odôvodnení uznesenia o zamietnutí nariadenia neodkladného opatrenia vedeného na Okresnom súde Ružomberok pod spisovou značkou 9 Cpr/15/2019 zo dňa 24.9.2019 bod 23, v ktorom sa o. i. uvádza, že „aj písomná žiadosť zamestnávateľa napĺňa atribúty prerokovania tak, ako to stanovuje Zákonník práce,“ pričom zákon sám nestanovuje formu prerokovania a táto je bližšie pri zohľadnení uvedeného názoru súdu, ktorý už posudzoval formu prerokovania dohodnutú medzi žalovaným a ZO OZ KOVO KIA, plne súladná s hmotnoprávnymi podmienkami, ktoré Zákonník práce kladie na inštitút prerokovania podľa § 237 Zákonníka práce v spojení s § 74 a § 144a ods. 6 Zákonníka práce. Uvedený spôsob prerokovania tak plne rešpektuje aj ustanovenie časti A bodu 5 platnej a účinnej kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a ZO OZ KOVO KIA. Následne dňa 09.09.2019 vyhotovil žalovaný Žiadosť o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom a Žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom, ktoré doručil ZO OZ KOVO KIA dňa 09.09.2019, prílohou ktorej bol samotný vzor okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. K predmetným dokumentom bol priložený sprievodný list, ktorý pomerne detailne opisoval doterajší priebehový dej, ktorý smeroval k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Kľúčovou paradigmou žaloby žalobcu sa stáva spochybňovanie vymedzenia dostatočnej určitosti dôvodu, pre ktorý bol so žalobcom skončený pracovný pomer okamžitým spôsobom, pričom žalobca rozvíja teoretický diskurz na tému porovnávania dôvodu a skutkovej konkretizácie dôvodu, ktorý bol doručený ZO OZ KOVO KIA na prerokovanie v zmysle § 74 Zákonníka práce, resp. ako súčasť žiadosti o udelenie súhlasu v zmysle § 240 ods. 9 Zákonníka práce, pričom sa snaží navodiť dojem jeho neúplnosti spočívajúcej v odlišnosti vymedzenia dôvodov (skutkovej konkretizácie) priebehového deja, ktorý bol príčinou okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Na základe uvedeného sa snaží žalobca navodiť dojem neurčitosti realizácie oboch žiadostí, pričom dôvodom samotnej neurčitosti má byť domnelý rozdiel medzi skutkovou konkretizáciou dôvodov uvedených v listinách doručených ZO OZ KOVO KIA a samotnému žalobcovi. Bezprostredne je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že § 74 Zákonníka práce i § 240 ods. 9 Zákonníka práce, t.j. prerokovanie skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov a udelenie súhlasu zo strany zástupcov zamestnancov nemajú žiadne priame alebo nepriame prepojenie s ustanovením § 70 Zákonníka práce, čo do procesnoprávnej otázky identického doručovania listín, na podklade ktorých
žalobca účelovo spája a prepája tieto dva pracovnoprávne inštitúty Zákonníka práce. Ustanovenia § 74 a § 240 ods. 9 Zákonníka práce určujú formu a lehoty na uskutočnenie prerokovania a žiadosti o udelenie súhlasu, pričom však bližšie nekonkretizujú samotný proces uskutočnenia prerokovania alebo udelenia súhlasu. V uvedenej súvislosti vo vzťahu k spochybňovanej určitosti vymedzenia dôvodu, ktorý bol dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru musíme aj na podklade relevantných súdnych rozhodnutí dospieť k záveru, že žiadosť v oboch citovaných prípadoch zákonných ustanovení má byť zhodná čo do dôvodu, pre ktorý je možné so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer, tak i do opisu priebehového deja, ktorý k nemu smeroval alebo ho nasledoval. Zákonník práce však nekonkretizuje ani obsahové či formálne náležitosti dokumentov, ktorými zamestnávateľ má preukazovať vznik, opis a dôkazy priebehového deja v zmysle § 74 Zákonníka práce alebo § 240 ods. 9 Zákonníka práce vo väzbe na dokumenty doručené samotnému zamestnancovi v zmysle § 70 Zákonníka práce, t.j. nemožno porovnávať počet a formu dokumentov, ktoré boli predložené zástupcom zamestnancov a samotnému zamestnancovi, pretože relevantnou informáciou v uvedenom zmysle je len ich samotné obsahové vymedzenie, ktoré má najmenej obsahovať skutkový opis deja, ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre hodnotenie konania zamestnanca ako závažného porušenia pracovnej disciplíny. V tomto poukázal aj na rozhodnutie pod označením R 49/1997 (obdobný právny názor aj v Zo súdnej praxe č. 84/2007), ktoré uvádza „že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce“. Skutkový rozsah vymedzenia dôvodov, pre ktoré bolo jeho konanie hodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, má pomerne jednoznačný charakter, čo ani samotný žalobca vo svojich vyjadreniach nepopiera, že sa nezúčastňoval na rozvrhnutých pracovných zmenách, ale pohyboval sa v iných priestoroch zamestnávateľa bez právneho dôvodu v zmysle uvádzaného popisu v bode 20 tohto vyjadrenia. Uvádzané skutkové vyjadrenie dôvodov je dostatočne skutkovo vymedzené a potvrdené, čo do rozsahu samotným žalobcom, ale i ZO OZ KOVO KIA v odpovedi na doručené žiadosti zo dňa 12.9.2019, keď Výbor ZO OZ KOVO KIA konštatuje, že predmetnú žiadosť berie na vedomie bez spochybnenia jej obsahu čo do určitosti alebo dôvodu, pričom len konštatuje, že sa predseda a členovia odborového orgánu nedopustili závažného porušenia pracovnej disciplíny. Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou žiadostí doručených ZO OZ KOVO KIA bol aj vzor oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru(pričom obe uvádzali rovnako vymedzený dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobcu), máme za preukázané, že sa s ním ZO OZ KOVO KIA oboznámila dostatočne a nevznikli u nej pochybnosti o určitosti dôvodu a jeho skutkovom vymedzení zo strany žalovaného. Keďže žalobca je sám predsedom štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO KIA, ktorý uskutočňuje v mene ZO OZ KOVO KIA prerokovanie v zmysle § 74 Zákonníka práce alebo udeľuje súhlas/nesúhlas podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce a podľa prezenčnej listiny sa zasadnutia predmetného orgánu aj zúčastnil, nemôže sa dovolávať neurčitosti právneho úkonu, resp. jeho skutkového vymedzenia čo do obsahu, keď sa s ním opakovane oboznámil ako predseda štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO KIA pri uplatnení § 144a ods. 6 Zákonníka práce, ďalej pri realizácii prerokovania podľa § 74 Zákonníka práce a § 240 ods. 9 Zákonníka práce pri udelení súhlasu s okamžitým skončením a následne ako fyzická osoba pri doručení predmetného oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru. Ani pri realizácii jedného z uvedených pracovnoprávnych inštitútov nevzniesol žalobca žiadnu domnienku o neurčitosti skutkového vymedzenia dôvodu (skutkovej konkretizácie), ktorá je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. V tomto ohľade preto má za preukázané, že žalovaný splnil všetky hmotnoprávne podmienky, ktoré pre neho vyplývajú z § 144a ods. 6 Zákonníka práce, § 74 a § 240 ods. 9 Zákonníka práce a následne z § 70 Zákonníka práce, aby prišlo k platnému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, ktorý sa dopustil konania hodnoteného ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný má za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru prerokoval v súlade s ustanovením § 74 Zákonníka práce a závermi rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. 4 Cdo 160/2012, sp. zn. 1 Cdo 72/2006, sp. zn. 1 M Cdo 2/2008, sp. zn. 5 Cdo 255/2008, sp. zn. 5 Cdo 140/2010). V uvedenom prípade poukázal aj na skutočnosť, že prišlo k dodržaniu prekluzívnej lehoty stanovenej v § 68 ods. 2 Zákonníka práce, keďže žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom v lehote do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Absencia udeleného súhlasu zo strany zástupcov zamestnancov v zmysle § 240 ods. 9 Zákonníka práce žalovaného je konzumovaná uplatnením § 240 ods. 10 Zákonníka práce, ktorý uvádza postup
a hmotnoprávne podmienky, ktorých splnenie je predmetom tohto súdneho konania. Žalovaný pri rozhodovaní o okamžitom skončení pracovného pomeru dospel k záveru, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Zhrnutie dôvodov, pre ktoré od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnávateľ, sú uvedené v sprievodnom liste, ktorý žalovaný adresoval Výboru ZO OZ KOVO KIA vo vzťahu k žiadosti o udelenie súhlasov s okamžitými skončeniami pracovných pomerov zo dňa 9.9.2019 a ďalej aj v listine, ktorú žalovaný adresoval Výboru ZO OZ KOVO KIA zo dňa 18.9.2019 s názvom Vyjadrenie zamestnávateľa k Odpovedi na Žiadosť o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru zamestnancov - predsedu a členov odborového orgánu - zo dňa 12.9.2019, na ktoré žalovaný v tejto súvislosti odkazuje. Žalovaný je presvedčený, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnával zamestnanca, ktorý u neho dlhodobo a opakovane porušuje vnútropodnikové predpisy dotýkajúce sa aj ochrany života a zdravia zamestnancov, vnútropodnikové predpisy o ochrane dôverných informácii zamestnávateľa, vnútropodnikové predpisy o pohybe v priestoroch zamestnávateľa v rozpore s ustanoveniami § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a § 81 písm. a) Zákonníka práce, či ktorý dlhodobo a opakovane porušuje základnú povinnosť pracovnoprávneho vzťahu danú § 1 ods. 2 Zákonníka práce v podobe výkonu závislej práce v pracovnom čase určenom zamestnávateľom podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce. Činnosť žalovaného nebola a ani nie je v žiadnom ohľade motivovaná vykonávanou činnosťou žalobcu pre odborovú organizáciu, pričom žalobca sám nezdôrazňuje, ani nepreukazuje, akým spôsobom sa mal žalovaný tohto konania dopustiť, len to všeobecne konštatuje ako platnú premisu. 4. K podaniu žalovaného sa vyjadril žalobca dňa 31.01.2020 (vyjadrenie č.l.258-277 spisu), v ktorom zotrval na svojej argumentácii. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť (č.l. 513-518 spisu), že dňa 31.03.2015 ZO OZ KOVO KIA Žilina a Žalovaný uzavreli Kolektívnu zmluvu na roky 2015-2019, pričom časti I. s názvom Záverečné ustanovenia sa v bode 1.1 a 1.4 uvádza: 1.1 Zmluvné strany sa dohodli, že sa touto zmluvou riadia od 1. apríla 2015, pričom kolektívna zmluva platí na obdobie do 31. marca 2019. 1.4 Zmena kolektívnej zmluvy môže byť uskutočnená po dohode zmluvných strán v prípade zmeny Zákonníka práce alebo príslušného pracovného práva, ktoré budú mať vplyv na túto kolektívnu zmluvu Ako vyplýva zo záverečných ustanovení kolektívnej zmluvy, iný spôsob jej zmeny a zániku medzi sociálnymi partnermi dojednaný nebol. Ako vyplýva z predložených listinných dôkazov, dňa 31.10.2017 bol medzi odborovou organizáciou pôsobiacou u Žalovaného ZO OZ KOVO KIA Žilina a Žalovaným uzavretý Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015-2019. Predmetným Dodatkom č. 5 sa Kolektívna zmluva na roky 2015-2019 po vzájomnej dohode zmluvných strán (sociálnych partnerov) zmenila tak, že ju zmluvné strany tj. ZO OZ KOVO KIA Žilina a Žalovaný doplnili o Dohodu. Z uvedeného bez ďalšieho vyplýva, že Dohoda sa po dohode zmluvných strán (sociálnych partnerov) - ZO OZ KOVO KIA Žilina a Žalovaným, stala súčasťou Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019. V rámci úplného znenia Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019 sa Dohoda vykazuje ako príloha č. 7 ku kolektívnej zmluve (prijatá v režime kolektívneho vyjednávania ako Dodatok č.5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015-2019). Platnosť predmetnej kolektívnej zmluvy bola Dodatkom č. 7 po dohode zmluvných strán predĺžená do 31.03.2020. Kolektívna zmluva na roky 2015-2019 vrátane jej súčasti - Dohody platila v čase, keď Žalovaný učinil výpoved' Dohody, pričom doručenie výpovede Dohody učinil Žalovaný voči ZO OZ KOVO KIA dňa 18.04.2019, a v zmysle ktorej sa trvanie Dohody malo skončiť uplynutím výpovednej doby, t.j. dňa 31.07.2019.Hoci Dohoda ako súčasť kolektívnej zmluvy mala dojednaný vlastný režim času platnosti, uvedené nemá vplyv na tú skutočnosť, že vypovedaním Dohody došlo k jednostrannej zmene Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019, v rozpore so zákonom č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (ďalej len „ZoKV"). Žalovaný považuje Dohodu za hmotnoprávnu podmienku pre uplatnenie ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce, resp. túto považuje za dôvod uvoľnenia Žalobcu v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce, potom ani jej vypovedaním zo strany Žalovaného nemohlo dôjsť k zániku uvoľnenia Žalobcu podľa ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko výpoveď Dohody realizovaná Žalovaným je neplatná. Na základe Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 až 2019 uzavretej medzi ZO OZ KOVO KIA Žilina a Žalovaným, došlo k zmene tejto kolektívnej zmluvy tak, že do kolektívnej zmluvy bola včlenená (inkorporovaná) Dohoda uzavretá dňa 31.10.2017. Prostredníctvom uzavretia Dodatku č. 5, ktorý bol uzatvorený sociálnymi partnermi rovnako dňa 31.10.2017 sa rovnocennou súčasťou Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019 stala Dohoda. Ako vyplýva z Dodatku č. 5 (z jeho doslovného znenia) ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 až 2019, „sa po dohode zmluvných strán mení" táto kolektívna zmluva tak, že k nej pribúda Dohoda uzavretá dňa 31.10.2017, účinná od 01.11.2017. Dohoda je imanentnou (neoddeliteľnou) súčasťou kolektívnej zmluvy. Jedným z dôvodov, ktoré preukazujú, že Dohoda je neoddeliteľná súčasť kolektívnej zmluvy je i to, že Dodatok č. 5 ku kolektívnej zmluve obsahujúci Dohodu, bol predmetom kolektívneho vyjednávania a tiež to, že každá strana Dohody je číslovaná a podpísaná
oboma zmluvnými stranami v poradí za stranou týkajúcou sa prejavu vôle „meniť" kolektívnu zmluvu Dodatkom č. 5 s obsahom Dohody. Taktiež ako vyplýva z doslovného znenia ustanovenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce podmienky dlhodobého uvoľnenia musia byť dohodnuté v kolektívnej zmluve. Je teda zrejmé, že konkrétna Dohoda je súčasťou Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019 a uzatvorením Dodatku č. 5 k tejto kolektívnej zmluve Žalovaný plnil požiadavku zákonného znenia podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce, keď aj v prebiehajúcom konaní Žalovaný tvrdil, že dlhodobé uvoľnenie podľa ust. § 136 ods. 3 ZP môže existovať len za súčasného dojednania podmienok tohto uvoľnenia v kolektívnej zmluve. Sám Žalovaný teda de facto potvrdil, že konkrétna Dohoda je súčasťou Kolektívnej zmluvy na roky 2015 až 2019. Výpoveďou Dohody, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy 2015-2019, bez ďalšieho dochádza k zmene tejto kolektívnej zmluvy, pretože vypovedaním Dohody nastáva zrušenie vzťahov v nej upravených. Takáto zmena kolektívnej zmluvy musí byť podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZoKV uzatvorená v písomnej forme a podpísaná na tej istej listine zamestnávateľom (v tomto prípade Žalovaným) a oprávneným zástupcom alebo zástupcami príslušných odborových orgánov (v tomto prípade ZO OZ KOVO KIA Žilina). Aj keď súčasťou Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015-2019 je možnosť vypovedať jej súčasť - Dohodu, samotná výpoveď nemôže vylúčiť postup stanovený zákonom pre zmenu kolektívnej zmluvy. Výpoveď ako spôsob zmeny kolektívnej zmluvy je tak neplatná pre rozpor s§4 ods. 1 písm. a) ZoKV, pretože v zmysle §8 ods. 5 ZoKV zmluvné strany môžu v kolektívnej zmluve dohodnúť možnosť zmeny kolektívnej zmluvy a jej rozsah, avšak pri tejto zmene kolektívnej zmluvy sa postupuje ako pri uzavieraní kolektívnej zmluvy t.j. je potrebné, aby pre zmenu kolektívnej zmluvy bol oboma zmluvnými stranami uzatvorený dodatok ku kolektívnej zmluve. Dojednanie možnosti vypovedať Dohodu (časť G bode 8), predstavuje možnosť zmeniť Kolektívnu zmluvu jednostranne, pretože v dôsledku výpovede Dohody dôjde k jednostrannému zúženiu rozsahu Kolektívnej zmluvy na roky 2015 až 2019 o ustanovenia Dohody. Zmena, ktorá spočíva v jednostrannom zúžení Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019 0 ustanovenia Dohody (ktoré predstavujú výhodnejšiu úpravu než je zákonná úprava), prostredníctvom výpovede, ktorú učinil Žalovaný, je jednoznačne zmenou tejto kolektívnej zmluvy. Dojednanie možnosti vypovedať Dohodu predstavuje právo vypovedať časť kolektívnej zmluvy čo v skutočnosti znamená právo zmeniť túto kolektívnu zmluvu bez toho, aby sa dodržal zákonom ustanovený postup podľa § 8 ZoKV, následkom čoho je kolektívna zmluva aj z tohto dôvodu v uvedenej časti neplatná. Ustanovenie o práve výpovede bolo dojednané neplatne, a to tak pre rozpor s účelom a zmyslom právnej úpravy kolektívnych zmlúv, ako aj pre nedostatok spočívajúci v legislatívnej absencii možnosti „meniť" kolektívnu zmluvu uplatnením výpovede voči jej súčasti. Neplatnosť časti kolektívnej zmluvy nespôsobuje neplatnosť kolektívnej zmluvy ako celku, a to s ohľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) ZoKV, t.j. neplatná je iba tá časť kolektívnej zmluvy, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v tomto prípade ide o neplatné dojednanie možnosti vypovedať časť kolektívnej zmluvy. Dojednanie možnosti vypovedať Dohodu je dojednaním takého inštitútu pre vzťahov, ktoré je vylúčené, nakoľko subsidiarita Občianskeho zákonníka pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov v nadväznosti na znenie ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, sa týka výlučne možnosti aplikovať len všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (t.j. § 1 až 122 Občianskeho zákonníka), pričom inštitút výpovede nepatrí pod predmetné ustanovenia všeobecnej časti Občianskeho zákonníka. Kolektívna zmluva s ohľadom na znenie ust. § 231 ods. 1 Zákonníka práce môže obsahovať len výhodnejšiu úpravu vzájomných vzťahov medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom, pričom dojednanie možnosti vypovedať Dohodu, ktorá je imanentnou súčasťou Kolektívnej zmluvy v skutočnosti predstavuje právo vypovedať jej časť (tj. časť Kolektívnej zmluvy), čo zjavne nepredstavuje výhodnejšiu úpravu vzťahov pre odborovú organizáciu, z čoho tiež možno usúdiť, že v tejto časti je kolektívna zmluva neplatná pre rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§231 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoKV). Predmetný dodatok č.5 vyjednával žalobca so Žalovaným ako predstaviteľ odborového orgánu, pričom išlo postup zaužívaný medzi sociálnymi partnermi a Dodatok č. 5 s obsahom Dohody bol výsledkom vyjednávacieho procesu, ako neoddeliteľná súčasť Kolektívnej zmluvy.Vypovedaním Dohody nedošlo k jej zániku nakoľko vypovedanie Dohody predstavuje jednostrannú zmenu Kolektívnej zmluvy, ktorej je Dohoda neoddeliteľnou súčasťou, čo predstavuje zjavný rozpor so zákonom a z toho dôvodu nemohlo dôjsť k platnému vypovedaniu Dohody. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení (č.l.431-440 spisu) ďalej uviedol, že podstatou viazanosti potreby primárnej existencie kolektívnej zmluvy alebo dohody s odborovou organizáciou je skutočnosť, že nejde o „dôležitú osobnú prekážku v práci“ na strane zamestnanca ako je tomu pri prekážkach v práci zaradených do ustanovení § 141 a nasl. Zákonníka práce, pretože jej uplatnenie nezávisí na subjektívnom stave alebo rozhodnutí podobne ako je to v citovanom zákonnom ustanovení § 141 a nasl. Zákonníka práce (dočasná pracovná neschopnosť, sprevádzanie rodinného príslušníka, smrť,
svadba a pod.). Prekážky v práci obsiahnuté v § 136 Zákonníka práce a osobitne prekážka v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce závisia od naplnenia nejakej objektívnej situácie, ktorú Zákonník práce predpokladá a ktorej naplnenie predstavuje hmotnoprávnu podmienku možnosti vzniku nároku fyzickej osoby - zamestnanca na jej uplatnenie počas trvania pracovného pomeru. V prípade výkonu verejných funkcií alebo výkonu občianskych povinností je vymedzenie tejto objektívnej situácie pomerne jasné, t.j. zvolenie do verejnej funkcie, výkon činnosti svedka, tlmočník a pod.. V prípade § 136 ods. 3 Zákonníka práce je to existencia dohody medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom, že príde k dlhodobému uvoľneniu zamestnanca za určitých dohodnutých podmienok. Žiadnu inú možnosť Zákonník práce v ustanovení § 136 ods. 3 Zákonníka práce nepripúšťa a ani neumožňuje. Práve z dôvodu, že k takejto dohode nemusí prísť, ustanovuje v § 240 ods. 3 Zákonníka práce iný právny režim uvoľňovania zamestnancov na výkon činnosti odborovej organizácie, vrátane možnosti dlhodobého uvoľnenia zamestnancov na výkon funkcie v odborovom orgáne. Zamestnanec sa však nemôže domáhať a ani to s ním nemožno dohodnúť, že sa samotné dlhodobé uvoľnenie s podmienkami dlhodobého uvoľnenia dohodne v pracovnej zmluve alebo dodatku k pracovnej zmluve ako sa tento dojem snaží navodiť žalobca, pretože toto pracovné voľno na výkon funkcie v odborovom orgáne patrí odborovej organizácii, ktorá ho len „prerozdeľuje“ na konkrétne fyzické osoby, a to len výlučne za podmienok ňou dohodnutých. Akákoľvek individuálna zmena prostredníctvom pracovnej zmluvy alebo dohody so zamestnancom by bola uzatvorená v rozpore s § 136 ods. 3 Zákonníka práce, pričom takéto dojednanie nemožno ani platne uzatvoriť.Dlhodobé uvoľnenie zamestnanca podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce tak nemôže existovať samostatne po skončení platnosti a účinnosti kolektívnej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu, lebo kolektívna zmluva predstavuje právny nárok fyzickej osoby domáhať sa uplatnenia prekážky v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný poukázal na ďalšiu skutočnosť, ktorú žalobca opakovane uvádza vo svojom vyjadrení a ktorou dôvodí vo vzťahu k Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve žalobcu, a to, že v Dodatku č. 4 boli „dojednané pracovné podmienky“ so žalobcom. Takýto právny výklad však odporuje absolútne koncepcii prekážok v práci tak, ako ich zákonodarca ustanovil do ustanovení § 136 a nasl. Zákonníka práce a privádza žalobcu aj k nesprávnemu záveru o charaktere predmetného Dodatku č. 4 vo vzťahu k obsahu pracovného pomeru. Prekážky v práci predstavujú suspenziu pracovného výkonu zamestnanca za podmienok, ktoré určuje buď priamo Zákonník práce alebo iný všeobecne záväzný právny predpis alebo v tomto prípade kolektívna zmluva. Tieto formálne pramene pracovného práva tak neurčujú „pracovné podmienky zamestnanca“, ale ustanovujú podmienky uplatňovania prekážky v práci na strane zamestnanca, t.j. v akom časovom období sa bude táto prekážka uplatňovať, v akom rozsahu pracovného času sa bude táto suspenzia uplatňovať, či bude mať zamestnanec vôbec nárok na náhradu mzdy a v akom rozsahu a v prípade § 136 ods. 3 Zákonníka práce, či vôbec bude odborová organizácia mať záujem na dlhodobom uvoľnení zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne. Uzatvorenie Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve zamestnanca tak nepredstavovalo zmenu obsahu dojednaných pracovných podmienok, pretože zamestnanec nevykonáva prácu počas uplatňovania prekážky v práci na strane zamestnanca, t.j. nemohli mu byť ani žiadne pracovné podmienky dojednávané, ale predstavovalo začiatok okamihu uplatňovania prekážky v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce za podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve, vrátane konkretizácie, že on ako fyzická osoba si ju môže na základe dohody medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou vôbec uplatňovať. Žalobca tak so žalovaným ani žiadne pracovné podmienky nedojednával a ani nemohol, pretože nejde o pracovné podmienky, ale o podmienky uplatnenia predmetnej prekážky v práci, pričom na takéto dojednanie zamestnanec z povahy veci i znenia zákonného ustanovenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce ani nie je oprávnený. Individuálne dojednanie možnosti uplatnenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce medzi zamestnávateľom a zamestnancom bez súčasnej existencie kolektívnej zmluvy ako hmotnoprávnej podmienke uplatnenia § 136 ods. 3 Zákonníka práce, je vylúčené. Uvedené ustanovenie má kogentnú povahu s ohľadom na jednoznačnú formuláciu ustanovenia, ktoré umožňuje odchylne sa dohodnúť od príslušného ustanovenia Zákonníka práce výlučne v kolektívnej zmluve pri odborovej organizácii v porovnaní napr. s § 240 ods. 3 Zákonníka práce, kde sa jednoznačne stanovuje rozsah aj podmienky poskytnutia pracovného voľna zamestnancom na výkon činnosti odborovej organizácie. Odchylnosť dojednania, t.j. dispozitívnosť tohto ustanovenia je možná len prostredníctvom dojednania v kolektívnej zmluve bez možnosti nahradenia tejto vôle zmluvných strán kolektívnej zmluvy, resp. subjektov oprávnených ku kolektívnemu vyjednaniu prostredníctvom individuálnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Zmluvné strany kolektívnej zmluvy sa v časti A body 1 až 3 dohodli, že uplatnenie prekážky v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce bude predstavovať dlhodobé uvoľnenie 3 fyzických osôb, ktorým sa poskytne náhrada mzdy spôsobom, že zamestnávateľ poskytne odborovej organizácii príspevok na refundáciu miezd týchto zamestnancov, pričom odborová organizácia ich podľa svojho uváženia
rozdelí medzi tieto fyzické osoby. Túto skutočnosť preukazuje aj samotný obsah Dodatku č. 4 žalobcu, kde nie je ako podmienka uplatnenia prekážky v práci dohodnutý nielen rozsah pracovného času, počas ktorého sa bude uplatňovať, ale ani náhrada mzdy za toto poskytnuté pracovné voľno, keďže tento obsah je uvedený v samotnej Dohode. Dohoda tak predstavuje právny základ dlhodobého uvoľnenia fyzických osôb, pričom vymedzuje nielen rozsah uplatňovania tejto prekážky v práci, ale aj peňažný ekvivalent povinnosti zamestnávateľa/žalovaného podieľať sa na refundácii náhrady miezd takýchto zamestnancov. Akékoľvek úvahy o akomsi spôsobe dojednávania pracovných podmienok prostredníctvom dohody o zmene obsahu pracovného pomeru podľa § 54 Zákonníka práce alebo o akejsi zmene obsahu pracovného pomeru faktickým spôsobom nie sú súladné s právnym poriadkom, ani účelom alebo obsahom pracovnoprávneho inštitútu prekážok v práci. Je totiž potrebné si uvedomiť, že u zamestnanca okamihom uplatnenia prekážky podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce, neprišlo k zmene obsahu dojednaných pracovných podmienok, t.j. nezmenil sa mu dohodnutý druh práce, miesto výkonu práce alebo mzdové podmienky, ktoré boli dohodnuté pri vzniku pracovného pomeru, resp. sa uplatňovali pred začatím uplatňovania prekážky v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Práva a povinnosti, ktoré tvoria obsah pracovného pomeru a viažu sa k bezprostrednému výkonu práce zamestnancom pre zamestnávateľa podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce v rámci dispozičného oprávnenia zamestnávateľa spočívajú až do okamihu, kým odpadne dôvod uplatňovania prekážky v práci na strane zamestnanca, t.j. v okamihu zániku uplatnenia prekážky v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Tejto domnienke mimochodom svedčí aj formulácia ustanovenia § 157 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré predpokladá, že ak sa zamestnanec vráti do práce po skončení činnosti pre odborovú organizáciu, zamestnávateľ je povinný zaradiť ho na pôvodnú prácu a pracovisko. Okamihom zániku uplatnenia prekážky v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce sa tak u zamestnanca nebudú uplatňovať „akési zmenené pracovné podmienky“, ktoré opakovane načrtáva vo svojej argumentácii žalobca, ale uplatní sa režim dohodnutých pracovných podmienok v pracovnej zmluve, ktoré sa nezmenili uplatnením prekážky v práci na strane zamestnanca. Pre potvrdenie uvedenej argumentácie rozdelenia pracovného voľna na základe Dohody zo strany odborovej organizácie v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce uvádzame aj dokument doručený žalovanému dňa 4.12.2017 (Oznámenie na základe Dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení), v ktorom konkretizuje ďalšie podmienky uplatnenia prekážky v práci u žalobcu nielen s ohľadom na miesto výkonu uplatňovania prekážky v práci na strane zamestnanca, ale aj ďalšie podmienky napr. vo vzťahu k rozsahu pracovného času, počas ktorého bude poskytnuté pracovné voľno. Obdobne možno uvedenú argumentáciu žalovaného podporiť aj výpoveďami svedkov, ktorí boli v relevantnom období zodpovední za oblasť individuálnych pracovnoprávnych vzťahov u zamestnávateľa (žalovaného) a ktorí potvrdia vo svojich svedeckých výpovediach, že uzatvorenie Dodatku č. 4 žalobcu bolo realizované na základe uzatvorenia Dohody a nie ako samostatný právny základ pre uplatnenie § 136 ods. 3 Zákonníka práce, resp. z dôvodu výkonu funkcie v odborovom orgáne v odborovej organizácii, ale až a výlučne po uzatvorení Dohody. Neobstojí argumentácia žalobcu, ktorý sa odvoláva opakovane na duplicitu úpravy dlhodobého uvoľnenia zamestnancov, t.j. prostredníctvom kolektívnej zmluvy a následne prostredníctvom Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve žalobcu. Dôkazom má byť dohodnutie dlhodobého uvoľnenia v kolektívnej zmluve a následne v Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve zamestnanca z vôle žalovaného, pričom žalobca dôvodí tým, že nadobúdacím titulom pracovného voľna v uvedenom prípade nie je Dohoda, ale Dodatok k pracovnej zmluve. Túto argumentáciu je potrebné odmietnuť ako rozpornú nielen s ustanovením § 136 ods. 3 Zákonníka práce, ale vôbec aj logikou a účelom uplatnenia predmetnej prekážky v práci na strane zamestnanca aj s ohľadom na aplikačnú prax odborovej organizácie, ktorej je žalobca člen štatutárneho orgánu - Výboru odborovej organizácie. Uplatnenie prekážky v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce predpokladá, že príde k uzatvoreniu dohody medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom v zmysle § 136 ods. 3 v kolektívnej zmluve alebo jej prílohe (s ohľadom na aplikačnú prax u žalovaného) a následne odborová organizácia konkretizuje, ktoré osoby spĺňajúce požadované charakteristiky budú dlhodobo uvoľnené za dohodnutých podmienok v kolektívnej zmluve. Pars potentior, t.j. rozhodujúcim v tomto prípade nie je zamestnávateľ, teda v tomto prípade žalovaný, ako to nesprávne uvádza žalobca na stranách 5 - 6 svojho vyjadrenia zo dňa 31. 01. 2020, ale odborová organizácia, ktorá určuje fyzické osoby, u ktorých príde k ich dlhodobému uvoľneniu vzhľadom na to, že ide o osoby, ktoré budú vykonávať funkciu v odborovom orgáne. Žalovaný preto ani nemohol mať pri uzatváraní Dohody úmysel uzatvoriť so žalobcom Dohodu, pretože o týchto fyzických osobách rozhoduje odborová organizácia po uzatvorení kolektívnej zmluvy, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Argumentácia o skutočnosti, že nebol zmluvnou stranou kolektívnej zmluvy, ktorou ani z povahy veci nemohol byť, je irelevantná. Dojednávanie zmluvnoprávnych záväzkov medzi odborovou organizáciou
a zamestnávateľom (o poskytnutí priestorov na výkon činnosti odborovej organizácie, o poskytnutí pracovného voľna na výkon činnosti) je vždy predmetom dojednania medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom, pričom ich následná realizácia je vždy úlohou fyzických osôb konajúcich v mene odborovej organizácie. Praktickým príkladom potreby konania odborovej organizácie pri určení fyzických osôb, ktoré budú v jej mene požívať právo uplatňovať prekážku v práci podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce je aj skutočnosť, že v konečnom dôsledku neprišlo k dlhodobému uvoľneniu najvyšších odborových funkcionárov odborovej organizácie (podpredseda odborovej organizácie nebol uvoľnený podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce), ale iného člena Výboru odborovej organizácie. Táto skutočnosť spochybňuje aj žalobcom tvrdenú skutočnosť o konaní zamestnávateľa, ktorý voči nemu samostatne prejavil vôľu uzatvoriť Dodatok č. 4 k pracovnej zmluve s cieľom dohodnúť okamih vzniku uplatňovania prekážky v práci na strane zamestnanca. K dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru a ďalším dôvodom, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával žalovaný vo svojom vyjadrení z 16. 12. 2019 pomerne obsiahlo zdôvodnil skutkový stav i dôvod, pre ktorý prišlo so žalobcom ku skončeniu pracovného pomeru, pričom uviedol aj ďalšie dôvody, pre ktoré nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu i naďalej zamestnával. Žalobca sa od okamihu zániku platnosti a účinnosti Dohody opakovane správal tak, že porušoval závažne pracovnú disciplínu, keďže bol neprítomný v práci bez toho, aby túto neprítomnosť akýmkoľvek spôsobom ospravedlnil, resp. bez toho, aby boli splnené hmotnoprávne podmienky uplatnenia § 240 ods. 3 Zákonníka práce.. Žalobca svoju neprítomnosť v práci, ktorá bola dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, žiadnym spôsobom nerozporuje ani vo vyjadrení doručenom súdu dňa 31. 01. 2020. Ako uvádzame vyššie, v čase neprítomnosti v práci dlhodobé uvoľnenie už netrvalo a neexistovala ani žiadna iná zákonná prekážka v práci, ktorá by neprítomnosť žalobcu v práci ospravedlnila. Neospravedlnené zameškanie práce, ktoré v prípade žalobcu predstavovalo 5 pracovných dní v období od 5. 8. 2019 (vrátane) až do 9. 8. 2019 (vrátane) v rozsahu 37,5 hodiny, dosiahlo taký stupeň intenzity, ktorý odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru. Ďalšie dôvody porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, ktoré žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení zo dňa 16. 12. 2019 a ktoré žalobca považuje za irelevantné, pretože neboli dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, dokresľujú celkový prístup žalobcu k rešpektovaniu vnútropodnikových predpisov napr. na zaistenie bezpečnosti a ochrany života a zdravia pri práci. Ich uvádzanie rešpektujú existujúce súdne rozhodnutia, keď zamestnávateľ uvádza aj ďalšie dôvody, pre ktoré nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, pričom tieto dôvody sú odchylné od tých, pre ktoré prišlo k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (napr. 6 Cdo 273/2013 - R 78/2016
- Najvyšší súd Slovenskej republiky alebo 21 Cdo 1539/2008 - Najvyšší súd Českej republiky). Hoci závažné porušenie pracovnej disciplíny, na základe ktorého prišlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu, t.j. neospravedlnená neprítomnosť v práci predstavuje samostatný a právnym poriadkom aprobovaný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, pri zohľadnení všetkých popísaných konaní žalobcu pred dňami uvedenými v okamžitom skončení pracovného pomeru i po nich, nemožno od zamestnávateľa spravodlivo očakávať, že bude takéhoto zamestnanca, ktorý trvalo, opakovane a úmyselným spôsobom porušuje vnútropodnikové predpisy i ustanovenia príslušných právnych predpisov, aj ďalej zamestnávať. Vo vzťahu k formálnemu splneniu posúdenia dokumentácie doručenej odborovej organizácii podľa § 74 Zákonníka práce a § 240 ods. 9 Zákonníka práce a žalobcovi opätovne žalobca neuvádza odlišnosti dokumentácie, pričom sa obmedzuje len na konštatovanie o ich nesúlade. Je potrebné si uvedomiť, že dokumentácia predložená odborovej organizácie obsahovala skutkový opis deja čo do časového i vecného rámca, konkretizáciu dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru vrátane vzoru okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý bol následne doručený zamestnancovi, t.j. žalobcovi. Dokumentácia doručená odborovej organizácii ďalej obsahovala vysvetľujúci sprievodný list, ktorý objasňoval celú anabázu vzťahov, ktoré vyústili do neskoršieho okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Zhodnosť dokumentácie, ktorá bola doručená odborovej organizácií a neskôr žalobcovi vo vzťahu k individuálnej dokumentácii týkajúcej sa okamžitého skončenia pracovného pomeru bola preukázaná priloženými dôkazmi v predchádzajúcom vyjadrení. Zákonník práce však od zamestnávateľa nevyžaduje, aby bola celá dokumentácia doručená odborovej organizácií v uvedenom prípade identická, t.j. môže oproti dokumentácii neskôr doručenej zamestnávateľovi obsahovať ďalšie sprievodné dokumenty objasňujúce situáciu, prípadne opisujúce skutkový dej, čo v danom prípade nastalo. Hoci sa aj v tomto prípade snaží opätovne žalobca oddeliť svoju osobu od členstva v štatutárnom orgáne odborovej organizácie, ktorý prerokovanie či udeľovanie súhlasu so skončením pracovného pomeru v mene odborovej organizácie realizuje, stále ide o tú istú osobu. Vychádzajúc z účelu
oboch pracovnoprávnych inštitútov, teda prerokovania podľa § 74 Zákonníka práce a udelenia súhlasu podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce, má byť cieľom odborovej organizácie preskúmať, či sú splnené hmotnoprávne i procesnoprávne podmienky skončenia pracovného pomeru so zamestnancom. Pokiaľ odborová organizácia bola presvedčená, že dokumentácia nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, bola oprávnená v uznesení o prerokovaní či uznesení o neudelení súhlasu tieto svoje pripomienky v procesnoprávnej oblasti skončenia pracovného pomeru uviesť, čo sa však nestalo. 6. Na pojednávaniach sporové strany zotrvali na argumentácii uvádzanej vo svojich podaniach. Žalobca na doplnenie uviedol, že od roku 2019 ako pôsobil vo funkcii v základnej organizácii existovala dohoda o sociálnom zmieri, niektoré plnenia medzi základnou organizáciou a zamestnávateľom neboli dohodnuté, v roku 2017 však trvali na tom aby tieto plnenia boli súčasťou kolektívnej zmluvy, k existujúcej kolektívnej zmluve bolo uzavieraných viacero dodatkov. V súvislosti s uzavretím dodatku č.5 ku kolektívnej zmluve prebehlo viacero rokovaní ako aj emailová korešpondencia, bolo to súčasťou kolektívneho vyjednávania. Žalobca bol od roku 2013 dlhodobo uvoľňovaný na výkon funkcie predsedu výboru základnej organizácie, až do roku 2019, jarných mesiacov, kedy mu začali chodiť listy od zamestnávateľa, že porušil BOZP, že sa niekde zdržiaval, pričom nemal vhodnú pracovnú obuv a pod.. Následne zamestnávateľ vypovedal dodatok č.5 ku kolektívnej zmluve, boli mu adresované výzvy na nastúpenie do práce a následne napísané absencie.
7. Svedok D. L. zamestnanec žalovaného od 01.02.2005, ktorý od decembra 2019 pôsobí vo funkcii vedúceho personálneho oddelenia uviedol, že v súvislosti s účinnosťou novely zákonníka práce od 01.01.2013 bolo potrebné upraviť právo odborovej organizácie, resp. uvoľňovanie, pričom im bola doručená výzva od základnej organizácie, ktorú začali interne vyhodnocovať a riešiť. Na začiatku januára 2013 prišla požiadavka zo strany p. žalobcu ako sa bude realizovať uvoľňovanie, následne po nejakých interných diskusiách žalovaný zaslal návrh dohody o uvoľnení, ktorý predbežne na viacerých stretnutiach diskutovali. Výsledkom bolo uzavretie dohody o uvoľňovaní, pôvodne bolo plánované, že bude s účinnosťou od 01.04., v tom čase prebiehalo ešte kolektívne vyjednávanie, takže účinnosť sa určitým spôsobom posunula, reálne to bolo od 01.06. s tým, že ako súčasť tohto dohadovania bolo aj vyhotovenie dodatku č.4 k pracovnej zmluve p. žalobcu. Pokiaľ ide o samotný proces dojednávania dohody o uvoľnení z roku 2017, prebehla diskusia, stretnutia, informovanie zamestnancov. Výsledok tejto dohody je v podstate výsledkom ich vzájomných rokovaní. Predmetná dohoda o uvoľňovaní bola následne pripojená ako súčasť kolektívnej zmluvy, bolo to z dôvodu edukatívneho charakteru, odborová organizácia mala záujem na tom aby to bol dokument prístupný pre zamestnancov, takže z toho dôvodu bola pripojená ako súčasť kolektívnej zmluvy. Prebiehajúce diskusie o dohode o uvoľňovaní a následné uzavretie tejto dohody nevnímali ako kolektívne vyjednávanie, a to v zmysle zákona o kolektívnom vyjednávaní. Vnímali to ako dohodovanie podmienok samostatnej dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov, tak ako tomu bolo pri uzatváraní dohody z roku 2013.
8. Svedok M. J. vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že dodatky sa uzatvárali formálne, vždy prišiel návrh zo strany zamestnávateľa alebo návrh zo strany odborovej organizácie, k dokumentu bolo napísané dodatok č.xy kolektívnej zmluvy a veľkým bolo napísané Návrh. Druhá strana sa potom mohla vyjadriť a prebehol proces či už osobný alebo emailom, vymenili si pripomienky. Väčšie dodatky sa dohadovali ako mzdové dodatky kde sa vždy menil obsah kolektívnej zmluvy s tými dodatkami tak tam oficiálne rokovali vyjednávacie teamy. Dohody, ktoré vyplývajú zo zákonníka práce ako dohoda o rozsahu podmienkach práce nadčas, o hromadnom čerpaní dovolenky, si sadli s p. predsedom priamo v závode, vysvetlili si to na výbore, aký je úmysel firmy a takúto dohodu potrebujú uzavrieť. Výsledkom bolo uzatvorenie jednak osobitných dohôd, ktoré nemajú dopad na kolektívnu zmluvu, alebo dodatky ku kolektívnym zmluvám.
9. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
10. Žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 18.11.2005 z účinnosťou od 01.12.2005 (č.l.6 spisu) v znení jej dodatkov č.1 (č.l.9 spisu), č.2 (č.l.11-12 spisu), č.3 (č.l.13 spisu) a dodatkom č.4 (č.l.15 spisu), keď v zmysle dodatku č.4 bol žalobca uvoľnený ako zamestnanec v súlade s § 136 ods. 3 Zákonníka práce dlhodobo na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa. Na základe výsledkov volieb, ktoré prebehli v dňoch 16.-18.október 2012 v odborovej organizácii pôsobiacej u žalovaného ZO OZ KOVO KIA Žilina sa stal predsedom výboru (štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO) žalobca, ktorý začal svoju funkciu predsedu vykonávať dňom
19.10.2012, pričom výsledky volieb ZO OZ KOVO boli žalovanému ako zamestnávateľovi oznámené listom zo dňa 19.10.2012 doručeným dňa 25.10.2012. Predmetný dodatok č.4 k pracovnej zmluve bol uzatvorený medzi stranami sporu dňa 29.05.2013, s účinnosťou od 01.04.2013, kedy mal byť žalobca dlhodobo uvoľňovaný na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u žalovaného. Následne v dňoch 10.-16.10.2016 prebehli v odborovej organizácii pôsobiacej u žalovaného ZO OZ KOVO ďalšie voľby, pričom na základe výsledku volieb sa predsedom výboru stal opäť žalobca, ktorý výsledok volieb bol oznámený zamestnávateľovi listom doručeným dňa 17.10.2016 (č.l.17-18 spisu). Dodatok č.4 k existujúcej pracovnej zmluve žalobcu bol uzavretý v nadväznosti na prebiehajúce jednanie medzi ZO OZ KOVO KIA Žilina a zamestnávateľom ohľadne uvoľňovania zamestnancov na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa, výsledkom týchto rokovaní bola dohoda o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa z 29.05.2013 (č.l.112 spisu), pričom v zmysle bodu2.1 uvedenej dohody sa zamestnávateľ zaviazal, že uvoľní jedného člena príslušného odborového orgánu na výkon funkcie v odborovom orgáne. Išlo o záväzok zamestnávateľa vo všeobecnej rovine bez konkretizácie zamestnanca - člena odborového orgánu, ktorý by mal byť uvoľňovaný na výkon predmetnej funkcie. Dodatok č.4 k pracovnej zmluve z 29.03.2013 v podstate individualizoval osobu zamestnanca - žalobcu ako predsedu výboru na výkon funkcie, ktorý bude dlhodobo uvoľňovaný. Dodatok č.4 z 29.03.2013 k pracovnej zmluve žalobcu je samostatným úkonom, ktorý nie je a ani nemôže byť závislý od Dohody o uvoľňovaní zamestnancov, keď dodatok č.4 k pracovnej zmluve je dvojstranný právny úkon medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorým sa upravujú vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, pričom s poukazom na § 54 zákonníka práce je zmena pracovnej zmluvy možná len na základe dohody oboch zmluvných strán, zmluva môže byť menená jednotlivými dodatkami.
11. Dohoda o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa z 29.05.2013 bola následne nahradená Dohodou o uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení (č.l.51 spisu), z 31.10.2017, ktorá dohoda bola prijatá ako Dodatok č.5 k existujúcej Kolektívnej zmluve (č.l.41-40 spisu), ktorá kolektívna zmluva bola uzavretá medzi ZO OZ KOVO KIA Žilina a zamestnávateľom KIA Motors Žilina s účinnosťou na roky 2015-2019, konkrétne do 31.03.2019. Predmetná kolektívna zmluva bola následne menená viacerými dodatkami, pričom dodatkom č.7 (č.l.44-49 spis) bola okrem iného zmenená i platnosť Kolektívnej zmluvy, ktorá bola predĺžená do 31.03.2020. Dodatok č.5 k existujúcej Kolektívnej zmluve na roky 2015-2019 označený ako Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení (č.l.51 a nasled. spisu) bol uzavretý dňa 31.10.2017 s účinnosťou do 30.11.2020, pričom samotný dodatok obsahoval Prílohu č.1 k dohode o uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálno-organizačnom zabezpečení (č.l.61-63 spisu) a Dodatok č.2 (č.l.64-65 spisu). V Dodatku č.5 ku Kolektívnej zmluve v zmysle časti G bod.8 bola dojednaná možnosť výpovede predmetnej dohody, pričom zamestnávateľ listom zo dňa 18.04.2019 vypovedal predmetnú dohodu o uvoľnení s tým, že výpovedná doba začala plynúť 01.05.2019 a skončila dňom 31.07.2019. Následne bol žalobca vyzvaný na podrobenie sa lekárskej prehliadke a nastúpenie do práce vzhľadom k vypovedaniu Dohody. Keďže žalobca do práce nenastúpil, argumentujúc platnou pracovnou zmluvou v znení Dodatku č.4 k Pracovnej zmluve, žalovaný ako zamestnávateľ vykázal žalobcovi neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku v období od 05.08.2019 do 09.08.2019, zároveň bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny. Dňa 09.09.2019 zamestnávateľ požiadal o súhlas so skončením pracovného pomeru, pričom základná organizácia nevyslovila súhlasné stanovisko. Listom zo dňa 09.09.2019 (č.l.30 spisu) zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu, že žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keď žiadnym spôsobom neospravedlnil svoju neprítomnosť v práci v dňoch od 05.08.2019 (vrátane) do 09.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín. Žalobca nesúhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru a domáhal sa ďalšieho zamestnávania s tým, že pracovný pomer naďalej trvá.
12. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť
Podľa § 240 ods.9 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov. Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi súhlas do 15 dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia.
Podľa § 240 ods. 10 Zákonníka práce, ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa odseku 9, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné. 13. Predmetom sporu je nárok žalobcu v zmysle § 77 Zákonníka práce na vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Je nesporné, že tento nárok si žalobca uplatnil v zákonnom stanovej prekluzívnej dvojmesačnej lehote, keď žaloba na tunajšom súde bola podaná dňa 25.10.2019.
14. Neplatnosť úkonu zamestnávateľa - Okamžité skončenie pracovného pomeru, žalobca vzhliada v nasledovných podstatných dôvodoch:
- absencia súhlasu zástupcu zamestnancov v zmysle § 240 ods. 7, 8, 9 Zákonníka práce,
- neúplná konkretizácia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru,
- neexistencia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru,
- účelové konanie žalovaného.
15. Pokiaľ ide o formálne náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, prejav vôle musí mať písomnú formu, musí byť doručený druhému účastníkovi, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť vymedzený skutkovo tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom, aby ho nebolo možné dodatočne meniť. Nedodržanie týchto náležitostí má za následok neplatnosť právneho úkonu.
16. Prejav vôle zamestnávateľa, ktorým okamžite skončil pracovný pomer so zamestnancom - žalobcom listom zo dňa 09.09.2019 spĺňa všetky formálne predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď tento prejav vôle je v písomnej forme bol doručený druhému účastníkovi teda žalobcovi, výpovedný dôvod je jednoznačne stanovený a konkretizovaný.
17. Ďalší predpoklad pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s členom odborového orgánu je obsiahnutý v § 240 ods. 9 Zákonníka práce, keď „zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady, alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď, alebo s ním okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zamestnancov“. Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi súhlas do 15 dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia. Zamestnávateľ listom zo dňa 09.09.2019 (č.l.29 spisu) adresovaným výboru ZO OZ KOVO KIA Žilina požiadal o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 09.09.2019, pričom ZO OZ KOVO KIA Žilina reagovala na uvedenú žiadať listom zo dňa 12.09.2019 (č.l.32 spisu), ktorým odmietla udeliť súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, čo medzi stranami je nesporné. Základná organizácia neudelila súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobcovi. V takom prípade s poukazom na § 240 ods. 10 Zákonníka práce, ak „zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa ods. 9, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné“.
18. V konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru s členom príslušného odborového orgánu musí zamestnávateľ tvrdiť a preukazovať existenciu skutočností, pre ktoré nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby takéhoto zamestnanca ďalej zamestnával; musí pritom ísť o iné skutočnosti než tie, ktoré naplňujú použitý výpovedný dôvod (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21Cdo/253/2008). Ak chce zamestnávateľ v spore o neplatnosť výpovede zvrátiť jej neplatnosť ako následok nesúhlasu zástupcu zamestnancov s výpoveďou danou zamestnancovi, ktorý je členom odborového orgánu, musí tvrdiť a preukazovať konkrétne hmotnoprávne skutočnosti, pre ktoré od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Ak tak neurobí, súd sa v konaní o neplatnosť výpovede z vlastnej iniciatívy nemôže zaoberať možnosťou aplikácie ustanovenia § 240 ods. 9 Zákonníka práce (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Cdo/273/2013).
19. Vo vzťahu k neudeleniu súhlasu zástupcov zamestnancov k okamžitému skončeniu pracovného pomeru v zmysle § 240 ods. 10 Zákonníka práce, žalovaný ako zamestnávateľ vo svojich podaniach poukazoval na okolnosti, pre ktoré nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával (časť VI. vyjadrenia žalovaného doručeného tunajšiemu súdu dňa 09.03.2020 (č.l.440 a nasled. spisu)). Záver, či sú dané takéto okolnosti však závisí od úvahy súdu, ktorý súd je povinný prihliadnuť na samotný dôvod končenia pracovného pomeru, taktiež aj na ďalšie skutočnosti, ktoré majú vzťah k výkonu práce žalobcu, najmä k jeho osobe, k doterajším pracovným výsledkom a jeho postoj k plneniu pracovných úloh, ku schopnostiam tímovej spolupráce, celkovému vzťahu k spolupracovníkom, k dĺžke jeho zamestnania a pod. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21Cdo/938/2009). Predpokladom pre vyššie uvádzané úvahy je však skutočnosť, že sú splnené ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ sú formálne predpoklady platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené, súd sa v ďalšom zaoberal otázkou existencie dôvodu, pre ktorý zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom. Tento dôvod je vymedzený v listine označenej ako Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.09.2019 tak, že: „Zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že v dňoch od 05.08.2019 (vrátane) do 09.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodiny zameškal pracovné zmeny a svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnil. Neospravedlnené omeškanie pracovných zmien predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny“.
20. V zmysle § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Pre uplatnenie uvedeného dôvodu je potrebné, aby išlo o zavinené porušenie pracovnej disciplíny, dôležitá je aj intenzita zavineného porušenia pracovnej disciplíny. je nepochybné, a v tejto časti sa súd stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že k základným povinnostiam vyplývajúcim z pracovného pomeru patrí povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu, ktorá spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnania. Rovnako sa súd stotožňuje so závermi žalovaného v zmysle konštatácie, že porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom je i neospravedlnená absencia zamestnanca, o ktorú ide v tom prípade, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a jeho neprítomnosť nie je spôsobená preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna, alebo inou zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/81/2010). Pre účely posúdenia platnosti napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru z 09.09.2019 je potrebné v prvom rade posúdiť, či nedostavovanie sa žalobcu do zamestnania v čase od 05.08.209 (vrátane) do 09.08.2019 (vrátane) malo za následok neospravedlnenú absenciu žalobcu v práci a či v tejto súvislosti došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti sa súd musí prejudiciálne zaoberať otázkou existencie Dodatku č.5 ku Kolektívnej zmluve - Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení, ako aj Dodatku č.4 k Pracovnej zmluve žalobcu, keď žalobca svoju neprítomnosť v práci v uvedených dňoch odôvodňoval existenciou predmetnej dohody ako aj dodatku č.4 k jeho pracovnej zmluve, v zmysle ktorých dokumentov bol dlhodobo uvoľnený na výkon funkcie v odborovom orgáne.
21. Ako už bolo vyššie konštatované, medzi zamestnávateľom (žalovaným) a zástupcami zamestnancov ZO OZ KOVO KIA Žilina zastúpená jej predsedom pánom D. W. došlo dňa 29.05.2013 k uzavretiu
Dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa (č.l.112-116 spisu), na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce na poskytnutí pracovného voľna pre jedného člena ZO OZ KOVO KIA Žilina na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa. Uvoľnený zamestnanec bude určený výborom ZO OZ KOVO a bude evidovaný v stave zamestnávateľa ako neaktívny zamestnanec KMS. Platnosť tejto dohody bola viazaná na platnosť dohody o sociálnom zmiery, ktorá sa mala skončiť dňom 25 septembra 2017. V nadväznosti na predmetnú dohodu o uvoľňovaní bola upravená i pracovná zmluva žalobcu a to Dodatkom č.4 k Pracovnej zmluve, ktorým dodatkom sa zamestnávateľ zaviazal uvoľniť zamestnanca v súlade s § 136 ods. 3 Zákonníka práce dlhodobo na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa. zároveň Dodatok č.4 k Pracovnej zmluve žalobcu upravuje aj spôsob opätovného zaradenia uvoľneného zamestnanca na vykonávanie pracovnej činnosti, ak zanikne dôvod uvoľnenia na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa, ak sa uvoľnený zamestnanec nedohodne so zamestnávateľom inak. Dodatok č.4 k Pracovnej zmluve žalobcu nadobudol účinnosť dňom 01.júna 2013. Dodatok k pracovnej zmluve je v podstate zmenou pracovnej zmluvy, ktorá zmena s poukazom na ustanovenie § 54 Zákonníka práce je možná len za základe dohody oboch zmluvných strán. Pracovný pomer je dvojstranný záväzkovo právny vzťah, ktorého obsah je daný dohodou účastníkov tohto právneho vzťahu, teda zamestnávateľa a zamestnanca, preto aj zmena obsahu tohto dvojstranného záväzkového vzťahu si vyžaduje participáciu oboch účastníkov. Pokiaľ si teda zmluvné strany Dodatkom č.4 dohodli uvoľnenie zamestnanca na výkon odborovej funkcie, týmto dodatkom č.4 sú obe zmluvné strany viazané, bez ohľadu na to, či trvá/netrvá dohoda o uvoľňovaní, naopak platnosť dodatku č.4 k pracovnej zmluve žalobcu je potrebné viazať (keď predmetom dodatku č.4 je práve uvoľnenie na výkon odborovej funkcie) na existenciu tohto dôvodu (žalobca je funkcionár v odborovom orgáne ZO OZ KOVO). Je povinnosťou zamestnávateľa rešpektovať jeho dlhodobé uvoľňovanie na výkon odborovej funkcie. Pokiaľ zanikne dôvod uvoľnenia na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa, zamestnávateľ opätovne zaradí uvoľneného zamestnanca na vykonávanie dohodnutej pracovnej činnosti. Podľa názoru súdu doposiaľ nedošlo k ukončeniu platnosti Dodatku č.4 k Pracovnej zmluve, ani v nadväznosti na ďalšie úkony v súvislosti s vypovedaním Dohody o uvoľňovaní sa tento dodatok č.4 ku pracovnej zmluve žalobcu nestal neúčinný. Dodatkom č.4 k Pracovnej zmluve žalobcu si zmluvné strany upravili a konkretizovali uvoľnenie konkrétneho zamestnanca, teda žalobcu v súlade s § 136 ods. 3 Zákonníka práce na výkon funkcie v odborovom orgáne. Ide o prekážku v práci z dôvodov všeobecného záujmu, keď zamestnanec má zákonný nárok na dlhodobé uvoľnenie a po skončení výkonu odborovej funkcie zamestnávateľ v zmysle § 157 Zákonníka práce je povinný ho zaradiť na pôvodnú prácu a pracovisko. Dočasne dlhodobo uvoľnenému zamestnancovi sa zachováva pracovný pomer (dôjde len k spočívaniu pracovného pomeru) a po skončení odborovej funkcie má zamestnanec právo na opätovné zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko. Už samotné konkrétne podmienky uvoľnenia zamestnanca na výkon funkcie si s poukazom na § 136 ods.3 Zákonníka práce môžu strany dohodnúť v kolektívnej zmluve. Zamestnávateľ a zástupcovia zamestnancov si s odkazom na § 136 ods.3 Zákonníka práce dohodli podmienky uvoľnenia na výkon funkcie v odborovom orgáne najskôr Dohodou zo dňa 29.05.2013, ktorá bola nahradená dohodou o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 31.10.2017 (č.l.50-60 spisu), ktorá dohoda je súčasťou Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019 ako Dodatok č.5. V zmysle čl. G bod 8. sa zároveň zmluvné strany dohodli, že predmetná dohoda nadobúda platnosť dňom jej podpisu oboma zmluvnými stranami s účinnosťou od 01.11.2017 s tým, že platnosť tejto dohody skoční dňa 30.11.2020, ak aspoň jedna zo zmluvných strán písomne oznámi druhej zmluvnej strane vôľu, aby táto dohoda k uvedenému dňu skončila. Ak žiadna zo zmluvných strán písomne neoznámi druhej zmluvnej strane vôľu skončiť túto dohodu ku dňu 30.11.2020, platnosť tejto dohody sa automaticky (bez potreby uzavretia dodatku, alebo inej dohody) predĺži o 4 roky. Tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na skončení tejto dohody, alebo vypovedať túto dohodu podľa podmienok uvedených v tejto dohode. V zmysle časti G bod 8. Dohody sú zmluvné strany oprávnené skončiť trvanie tejto dohody výpoveďou, aj bez udania dôvodu. Výpovedná lehota je najmenej tri mesiace a začína plynúť prvý dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená druhej zmluvnej strane. Výpovedná lehota skončí posledným dňom posledného mesiaca výpovednej lehoty. výpoveď musí byť vyhotovená v písomnej forme.
22. Kolektívna zmluva je výsledkom kolektívneho vyjednávania, upravuje vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancami alebo medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou. V podstate predstavuje kompromis medzi záujmami a strategickými zámermi zamestnávateľa a zamestnancov. V organizácii žalovaného platí Kolektívna zmluva na roky 2015 až 2019 uzavretá dňa
31.03.2015, ktorej platnosť bola predĺžená Dodatkom č. 7 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 - 2019 (č.l. 44 - 49 spisu), pričom zmluvné strany sa dohodli, že kolektívna zmluva platí na obdobie do 31.03.2020. Dodatkom č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 - 2019 uzavretej dňa 31.03.2015 sa po dohode zmluvných strán mení kolektívna zmluva tak, že k nej pribúda Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení uzavretá 31.10.2017, účinná od 01.11.2017. Uvedená dohoda, ktorá podľa názoru súdu je súčasťou kolektívnej zmluvy vo forme jej Dodatku č. 5, upravuje bližšie podmienky, za ktorých zamestnávateľ dlhodobo uvoľňuje zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa (ako aj ďalšie materiálno-organizačné zabezpečenie činnosti odborovej organizácie). Zákon č. 2/1991 Zb., o kolektívnom vyjednávaní vo svojich ustanoveniach upravuje formálne náležitosti platnosti kolektívnych zmlúv a kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, a to z hľadiska formy ich vyhotovenia, pripájania podpisov a z hľadiska povinných príloh kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Platnosť kolektívnej zmluvy zmluvné strany vymedzil do 31.03.2019, ktorá bola následne predĺžená Dodatkom č. 7 ku Kolektívnej zmluve do 31.03.2020. V zmysle záverečných ustanovení bod 1.4 kolektívnej zmluvy, zmena kolektívnej zmluvy môže byť uskutočnená po dohode zmluvných strán v prípade zmeny Zákonníka práce alebo príslušného pracovného práva, ktoré budú mať vplyv na túto kolektívnu zmluvu. Zmenu príloh tejto kolektívnej zmluvy možno uskutočniť jedine po vzájomnej dohode výlučnej písomnou formou. Postup pri uzavieraní kolektívnych zmlúv vyplýva z ustanovenia § 8 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Zmluvné strany si vymienili v záverečných ustanoveniach kolektívnej zmluvy zmenu kolektívnej zmluvy, a to po dohode zmluvných strán v prípade zmeny Zákonníka práce alebo príslušného pracovného práva, ktoré budú mať vplyv na túto kolektívnu zmluvu. Taktiež si upravili zmenu príloh kolektívnej zmluvy, ktorú zmenu možno uskutočniť jedine po vzájomnej dohode, výlučne písomnou formou. Súd je toho názoru, že v prípade zmien kolektívnej zmluvy, tieto môžu byť uskutočnené výlučne písomnou formou, a to dodatkami, pričom je potrebné analogicky použiť ustanovenia § 40 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne.
23. Aj pri zmenách kolektívnej zmluvy sa postupuje v zmysle § 8 Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Vykonaným dokazovaním súd mal za preukázané, že zmluvné strany prejavili vôľu rokovať o vyjednávaní dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa, dňa 18.09.2017 bol predložený zo strany výboru ZO OZ KOVO KIA Žilina návrh znenia dohody, následne 27.09.2017 došlo k stretnutiu so zástupcami zamestnávateľa, listom zo dňa 05.10.2017 (č.l.702 spisu) ZO OZ KOVO KIA Žilina oznámila zloženie vyjednávacieho tímu za výbor ZO OZ v zložení žalobca ako predseda výboru ZO a 3 ďalší členovia výboru podľa aktuálnej potreby. výsledkom vzájomných rokovaní je uzavretie dohody o uvoľnení z 31.10.2017, čo vo svojej výpovedi potvrdil aj svedok p. D. L., ktorá dohoda bola následne pripojená ako súčasť Kolektívnej zmluvy. Svedok sa však vyjadril, že diskusiu o dohode o uvoľňovaní nevnímal ako kolektívne vyjednávanie, aj napriek tomu, že táto dohoda bola neskôr pripojená ku kolektívnej zmluve dodatkom č.5, vnímal to ako samostatnú dohodu medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Je potrebné však poukázať na stret vôle zamestnávateľa a zástupcov zamestnancov, pričom výsledkom rokovaní je dohoda o uvoľňovaní, ktorá vzhľadom na prejavenú vôľu oboch zmluvných strán dopĺňa samotné znenie kolektívnej zmluvy formou Dodatku č.5. Možno teda uzavrieť, že predmetná dohoda o uvoľňovaní vo forme Dodatku č.5 je súčasťou Kolektívnej zmluvy, predmetný dodatok je číslovaný, podpísaný oboma zmluvnými stranami, čím zmluvné strany prejavili vôľu meniť (rozširovať, upravovať) Kolektívnu zmluvu dodatkom s obsahom dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení.
24. Žalovaný listom zo dňa 18.04.2019 (č.l.570 spisu) označeným ako „Výpoveď dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť v odborovej organizácii a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení“ s poukazom na časť G bod 8. Dohody o uvoľnení vypovedal Dohodu o uvoľnení ku dňu 31.07.2019, ktorým dňom zaniknú všetky práva a povinnosti ktoré vyplývajú z dohody o uvoľnení. Vzniká otázka, či uvedený úkon zo strany zamestnávateľa Výpoveď dohody o uvoľnení, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy, je platná/neplatná. Tým, že samotná dohoda o uvoľnení sa stala súčasťou Kolektívnej zmluvy, výpoveďou tejto dohody v podstate dochádza k zmene Kolektívnej zmluvy, pričom je nesporný záver (konštatovanie), že s poukazom na § 6 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní možno Kolektívnu zmluvu uzatvoriť len na dobu určitú, zákon o kolektívnom vyjednávaní neupravuje vypovedanie Kolektívnej zmluvy ako takej. Z toho dôvodu je potrebné použiť ustanovenia leg generallis, v danom prípade Občianskeho zákonníka, ktorý však upravuje vypovedanie zmluvy na dobu neurčitú (teda nie vypovedanie zmluvy na dobu určitú). Z toho dôvodu nie je možné vypovedať Dohodu o uvoľnení, ktorá
vo forme Dodatku č.5 je súčasťou Kolektívnej zmluvy. Výpoveď ako spôsob zmeny Kolektívnej zmluvy je teda neplatná pre rozpor s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Ako už bolo konštatované, takouto výpoveďou dôjde k jednostrannému zúženiu rozsahu Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2020, takýmto jednostranným spôsobom sa podstatne mení postavenie zástupcov zamestnancov, pričom už ako bolo na viacerých miestach konštatované, na zmeny Kolektívnej zmluvy je potrebná dohoda oboch zmluvných strán. Dojednaním možnosti vypovedať jednostranne dohodu o uvoľnení (časť G bod 8. Dohody) ako aj následné realizovanie tohto bodu (výpoveď Dohody o uvoľnení zo dňa 18.04.2019) v takom prípade úplne popiera zmysel a význam kolektívneho vyjednávanie, ktorého zmyslom je poskytnúť zástupcom zamestnancov istotu plnenia zo strany zamestnávateľa a istotu vyjednaného sociálneho zmieru.
25. Z vyššie uvádzaných dôvodov súd má potom zato, že výpoveď dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 18.04.2019 je neplatná, tento záver však nič nemení na stanovisku, v zmysle ktorého právny základ uvoľnenia žalobcu na výkon funkcie v odborovom orgáne je daný v ustanovení § 136 ods. 3 Zákonníka práce, konkretizovaný v Dodatku č.4 k jeho Pracovnej zmluve. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, ktorý platnosť a účinnosť Dodatku č.4 viaže na existenciu dohody o uvoľnení, keď podľa názoru žalovaného ukončením dohody došlo automatiky k nemožnosti plnenia Dodatku č.4 vzhľadom na ustanovenie § 575 Občianskeho zákonníka, čo v danom prípade nakoľko ide o pracovnoprávny vzťah (Dodatok č.4 upravuje podmienky pôvodnej existujúcej pracovnej zmluvy) je vylúčené. Dôvodom dlhodobého uvoľňovania žalobcu je existencia prekážky v práce na strane žalobcu vo všeobecnom záujme, za účelom ktorej žalovaný poskytol žalobcovi dlhodobé pracovné voľno.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené závery potom nemožno považovať nenastúpenie žalobcu do práce v dňoch od 05.08.2019 (vrátene) do 09.08.2019 (vrátane) za neospravedlnenú neprítomnosť v práce a zároveň za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, keď žalobca realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z uzavretého Dodatku č.4 k Pracovnej zmluve v nadväznosti na Dodatok č.5 Kolektívnej zmluvy.
27. Keďže súd nemal za preukázaný dôvod uvádzaný zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to neospravedlnenú absenciu žalobcu v trvaní 37,5 hodín, súd žalobe vyhovel a rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 18.09.2019 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá.
28. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešný v plnom rozsahu, právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
29. Zároveň súd s poukazom na ustanovenie § 162 ods. 3 CSP rozhodol o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 3Cpr/18/2019, keď nie sú splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 CSP, § 164 CSP, nakoľko otázku platnosti/neplatnosti vypovedania Dohody o uvoľnení rieši konajúci súd ako otázku prejudiciánu, rovnako aj v konaní 3Cpr/18/2019, pričom konajúci súd je oprávnený sám riešiť uvedenú otázku, pokiaľ aj na tunajšom súde prebieha vyššie uvádzané konanie, súd nie je viazaný právnym záverom vysloveným v uvedenom konaní.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde Ružomberok. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 Civilného sporového poriadku, 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.