Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/26/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z. C., bývajúceho vo V.,

zastúpeného JUDr. P. P., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému H., s.r.o., so sídlom

v R., IČO: X., zastúpenému JUDr. A. M., advokátom so sídlom v R., o zaplatenie 2 443,23 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. RA ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. novembra 2011

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 8. novembra 2011 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Revúca rozsudkom zo 16. novembra 2004 č.k. -122 zastavil

konanie v časti o zaplatenie 6 905 Sk a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi do 3 dní

66 700 Sk s príslušenstvom špecifikovaným vo výroku rozsudku; rozhodol tiež o náhrade trov

konania. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorým mal preukázané, že

žalovaný v rokoch 1997 a 1998 odvádzal žalobcovi na osobný účet peňažné prostriedky

predstavujúce časť čistej mzdy žalobcu, na ktorú má nárok. Z listiny označenej „Firemné

sporenie“ vyvodil, že od 1. februára 1997 žalovaný poukazoval obchodnému zástupcovi

(žalobca u neho zastával túto pozíciu) na jeho osobný účet peňažné prostriedky vo výške 20

% čistej mesačnej mzdy. Vzal na zreteľ tiež mzdové listy žalobcu za roky 1997 a 1998,

z ktorých mal preukázané, že žalovaná suma je zaradená do položky „ostatné zrážky“, a že

sumy v nej zahrnuté spolu s čiastkami uvedenými v položke „sporenie“ tvoria spolu čistú

mzdu (na mzdovom liste označenú ako „čistý príjem“); žalobcovi bola vyplatená len časť

2

čistej mzdy uvedená v položke „sporenie“. Bod III. Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve (ďalej

len „dodatok č. 1), v ktorom sa žalobca zaviazal, že po dobu 12 mesiacov od skončenia

pracovného pomeru nebude samostatne podnikať v odbore porovnateľnom s predmetom

činnosti žalovaného, považoval súd prvého stupňa za neplatný v zmysle § 242 ods. 1

písm. c/ ( – ďalej len „“), lebo sa ním

žalobca vopred vzdal svojich práv. Za neplatný považoval aj Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve

o zriadení osobného účtu mzdy v zmysle (ďalej len „dodatok č. 2“),

ktorý sa podľa právneho názoru súdu svojím obsahom prieči zákonu (§ 242 ods. l

písm. a/ ). Keďže zrážky na osobný účet mzdy žalobcu boli vykonávané

od júla 1997 a dodatok č. 2 bol uzavretý až 1. apríla 1998, boli zrážky v tomto medziobdobí

vykonávané bez právneho dôvodu. Žalovaný nemal právo nevyplatiť žalobcovi zrážanú časť

mzdy (66 700 Sk), lebo porušenie obchodného tajomstva žalobcom nebolo preukázané.

Skutočnosť, že žalobca podnikal s predmetom činnosti obdobným ako je predmet podnikania

žalovaného, považoval súd prvého stupňa za irelevantnú, lebo dodatok č. 1 je v bode

III. neplatný. Za dôvodnú považoval žalobu aj v časti týkajúcej sa príslušenstva, ktorého

priznanie odôvodnil podľa .

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaného rozsudkom z 22. marca 2005

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil

tak, že žalobu zamietol; v časti o náhrade trov konania rozsudok zmenil. V odôvodnení

rozsudku uviedol, že je rozdiel medzi „mzdou“ a „odmenou za prácu“; odmena za prácu

zahŕňa nielen mzdu (plat), ale aj odstupné, provízie, podiely na zisku, tantiémy ako i ďalšie

formy odmeny. Sumy, ktoré žalovaný ukladal na osobný účet žalobcu, boli časťou odmeny

za prácu, pričom nárok na ne mohol vzniknúť iba ak by žalobca splnil dohodnuté podmienky.

Týmito podmienkami bolo dodržiavanie firemného tajomstva a skutočnosť, že žalobca

nebude samostatne podnikať v rovnakom odbore. Žalobca tieto podmienky nedodržal, preto

mu nevznikol nárok na sumy uložené na osobný účet ako „morálne ohodnotenie“.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. marca 2005 sp. zn.

napadol žalobca dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. januára 2007

sp. zn. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie s odôvodnením, že odvolací súd sa dôsledne neriadil ustanovením , lebo

si pre odlišné hodnotenie dôkazov nezadovážil rovnocenný podklad v zopakovanom alebo

doplnenom dokazovaní. V dôsledku toho došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 241

3

ods. 2 písm. b/ I keď táto vada nebola v dovolaní výslovne namietaná, dovolací súd

na ňu musel prihliadnuť ( ).

Krajský súd v Banskej Bystrici v ďalšom konaní rozsudkom zo 17. apríla 2007 sp. zn.

napadnutý rozsudok zmenil v časti vyhovujúcej žalobe tak, že žalobu

zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým,

že žalobca v konaní nepreukázal, že mu patria peňažné prostriedky vedené žalovaným na účte

s názvom „Z. C.“, ale ani to, že ide o súčasť jeho mzdy, na ktorú má nárok. Žalobca napriek

výzve súdu nešpecifikoval petit žaloby a poukazoval len na neplatnosť právnych úkonov

uzavretých so žalovaným, pričom nevysvetlil, na základe akého právneho titulu uplatňuje

svoje nároky v konkrétnej výške za jednotlivé mesiace. Výsledky dokazovania neumožnili

stotožniť „Firemné sporenie“ s článkom 13. pracovného poriadku. Navyše, „Firemné

sporenie“ malo platiť od 1. februára 1997, avšak dodatky č. 1 a 2. sú z 1. apríla 1998. Ak sú

tieto dodatky neplatné, bolo na žalobcovi, aby preukázal, že prostriedky na účte sú zložkou

jeho mzdy, na ktorú mu vznikol nárok; žalobca ale v konaní nepredložil dôkaz, ktorý by to

preukázal. Pokiaľ sú tieto dodatky platné, nevznikol mu nárok na výplatu uložených súm,

lebo porušil záväzok nepodnikať v lehote 12 mesiacov po skončení pracovného pomeru

v predmete činnosti žalovaného. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval nárok žalobcu za

nepreukázaný.

Aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. apríla 2007 sp. zn.

napadol žalobca dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

z 29. apríla 2008 sp. zn. napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v konaní dostatočne

skutkovo vyjadril a právne vysvetlil, čoho sa domáha. Už v žalobe uviedol, že žiada vyplatiť

finančné prostriedky, ktoré boli počas trvania pracovného pomeru účastníkov konania

poukazované na jeho osobný účet. Pokiaľ ide o výšku týchto prostriedkov, žalobca pri podaní

žaloby poukázal na dodatok č. 2, tabuľku („Osobný účet“) obsahujúcu jeho osobné číslo

a podrobný časový prehľad o „mesačných prémiách“ a tiež „prémiách spolu“; záverečný

sumár tejto tabuľky uvádza výslednú sumu zhodnú so sumou požadovanou v žalobe. Žalobca

požadované peňažné plnenie vyvodzoval z pracovnej zmluvy a zo skutočnosti, že určité časti

mzdy boli na osobný účet odvádzané už od júla 1997 bez právneho dôvodu. Dovolací súd

poukázal na „Internú smernicu – vnútorný mzdový predpis o odmeňovaní, mzdách

a personálnom styku“ žalovaného z 1. júna 1997, ktorá v bode 4.1. predpokladá odvádzanie

dohodnutej časti odmeny zamestnanca na jeho osobný účet po uzavretí dohody o zriadení

osobného účtu zamestnanca, ktorú účastníci uzavreli až 1. apríla 1998. Podľa dovolacieho

súdu zostala v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu nevyriešená 1/ otázka, či finančné

prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu do 1. apríla 1998, tvorili (nárokovateľnú)

súčasť mzdy žalobcu alebo boli len jeho morálnym ohodnotením a 2/ skutkovo nedoriešené

a právne nevyhodnotené zostalo tiež tvrdenie žalobcu, že finančné prostriedky odvádzané

na jeho osobný účet podliehali zdaneniu a že z nich boli vykonávané aj odvody na poistenie

v nezamestnanosti, zdravotné a sociálne poistenie a zrážky na preddavky za daň z príjmu.

V nadväznosti na to zostala nevyriešená a nezodpovedaná tiež otázka, 3/ či zdaneniu mohli

podliehať finančné prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu, pokiaľ by skutočne tak,

ako to tvrdil žalovaný, išlo len o morálne ohodnotenie žalobcu.

V ďalšom konaní Krajský súd v Banskej Bystrici po doplnení dokazovania výsluchom

svedkyne G. M. rozsudkom z 24. marca 2009 sp. zn. odvolaním napadnutý

rozsudok v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, zmenil tak, že žalobu zamietol; rozhodol tiež

o náhrade trov konania. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo v konaní preukázané, že by

žalovaný svojvoľne zadržiaval časť mzdy žalobcu. Na tzv. osobný účet mzdy poukazoval

žalobcovi prostriedky, ktoré mohli byť vyplatené za splnenia určitých podmienok ako

ocenenie jeho „lojálnosti“ a toho, že nebude podnikať v odbore činnosti totožnom s činnosťou

žalovaného. Žalobca túto podmienku nesplnil. K odvádzaniu určitých finančných čiastok na

osobný účet žalobcu došlo pred uzavretím dodatkov č. 1 a 2 podľa mzdového dojednania

o pohyblivých čiastkach. I keď toto dojednanie v pracovnej zmluve je uvedené v kolónke

„mzdové dojednania“, z textu vyplýva, že ide o odmeňovanie, teda nie mzdu ako ekvivalent

vykonanej práce. Finančné prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu neboli zdaňované,

ale boli z nich vykonávané zrážky na preddavky na daň z príjmu; ostatné odvody, t.j. na

zdravotné a sociálne poistenie, poistenie v nezamestnanosti, neboli vykonávané. Skutočnosť,

že aj z prostriedkov odvádzaných na „osobný účet žalobcu“ museli byť platené preddavky na

daň z príjmu, vyplývala aj z vtedy platného o daniach z príjmov

fyzických a právnických osôb. Finančnú čiastku vedenú na účte označenom menom

zamestnanca nebolo možné považovať za nárokovateľnú zložku jeho mzdy, pokiaľ

zamestnanec nepreukázal, na základe akého konkrétneho predpisu, dohody alebo nariadenia

mu nárok na ňu vznikol. Žalobca to nepreukázal, preto bola jeho žaloba zamietnutá.

Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. marca 2009 sp. zn.

podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p). Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením z 31. mája 2011 sp. zn. tento rozsudok zrušil

s odôvodnením, že odvolací súd napriek pokynom pre jeho ďalší postup a právnym záverom,

ktoré dovolací zaujal vo svojom ostatnom rozhodnutí, nevysvetlil dostatočne otázku

charakteru finančných prostriedkov odvádzaných na osobný účet žalobcu; jeho odôvodnenie

poukazujúce na mzdové dojednanie v pracovnej zmluve a konštatujúce, že ide o odmeny,

nespĺňa atribúty odôvodnenia stanovené v Skutkovo nedoriešené a právne

nevyhodnotené zostalo aj naďalej tvrdenie žalobcu, že finančné prostriedky odvádzané

na jeho osobný účet podliehali zdaneniu. Odvolací súd navyše nechal bez povšimnutia

rozpory vo výpovediach svedkyne G. M. pri vysvetlení položky „ostatné zrážky“; jej

výpoveď na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 28. septembra 2004 nezodpovedá tomu,

čo uviedla o výpise z osobného účtu žalobcu (podľa svedkyne „ostatné zrážky“

z predložených mzdových listov žalobcu sa zhodujú s prehľadom zrazených súm uvedených

vo výpise z osobného účtu žalobcu). Podľa názoru dovolacieho súdu bol napadnutý rozsudok

nepreskúmateľný, lebo neobsahoval vysvetlenie konkrétnych dôvodov, z ktorých odvolací

súd vyvodil, že žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie zadržiavanej odmeny z dôvodu, že

išlo o fakultatívnu odmenu. So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo

k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ). Vzhľadom na túto vadu rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie ( ).

Krajský súd v Banskej Bystrici následne rozsudkom z 8. novembra 2011 sp. zn.

odvolaním napadnutý rozsudok v časti vyhovujúcej žalobe zmenil tak, že

žalobu zamietol; rozhodol tiež o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobcu

viedol k tomu, aby označil konkrétny interný predpis žalovaného, z ktorého by vyplývalo, že

sporná suma ukladaná na osobný účet je súčasťou jeho mzdy. Žalobca to v priebehu konania

neurobil. Žalovaný od začiatku tvrdil, že nešlo o súčasť mzdy, ale v zmysle jeho vnútorných

predpisov išlo o odmenu za morálne hodnotenie prístupu zamestnanca k utajovaným

informáciám obchodného charakteru. Mzdové predpisy a účtovná evidencia žalovaného

v rozhodujúcom čase boli nedostatočné, obsahovali nejednoznačné a rôzne interpretovateľné

ustanovenia. Odvolací súd preto postupoval podľa základných zásad

a v súlade so zaužívaným výkladom jeho jednotlivých ustanovení. Vzal na zreteľ, že podľa

dojednania o mzde netvorili esenciálnu zložku pracovnej zmluvy, ale

boli zložkou pravidelnou. I keď predpokladal, že pracovná zmluva bude

uzavretá písomne ( ), k jej uzavretiu, zmene alebo doplneniu

mohlo dôjsť tiež konkludentne. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný svojvoľne

nezadržiaval finančné prostriedky žalobcu, ale na základe dohody s ním ukladal

z motivačných dôvodov na účet označený menom žalobcu finančné prostriedky, ktoré

mu – avšak len pri splnení určitých podmienok – mali byť vyplatené ako odmena za jeho

lojálnosť k zamestnávateľovi a za zachovanie jeho výrobných tajomstiev. Žalobca tieto

podmienky nesplnil. Finančné prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu nikdy netvorili

súčasť jeho mzdy za odvedenú prácu, i keď sa v súvislosti s nimi spomínalo „mzdové

dojednanie“. Odvolací súd na pokyn dovolacieho súdu pristúpil aj k posúdeniu tvrdenia

žalobcu, že finančné prostriedky odvádzané na jeho osobný účet podliehali zdaneniu.

V súvislosti s tým odvolací súd poukázal na výpoveď svedkyne G. M., ktorá uviedla, že

finančné prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu neboli zdaňované; boli z nich zrážané

preddavky na daň z príjmu podľa o daniach z príjmov fyzických

a právnických osôb. Odvolací súd poznamenal, že nikdy netvrdil (čo mu vytkol najvyšší súd),

že žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie zadržiavanej odmeny z dôvodu, že išlo

o fakultatívnu odmenu. Uviedol, že: a/ „zadržiavaná“ je odmena, na ktorú zamestnancovi

vznikol nárok, zamestnávateľ mu ju ale nevypláca, b/ „fakultatívna“ je odmena, ktorú

zamestnávateľ vypláca zamestnancovi pri splnení určitých, ním stanovených podmienok,

c/ „prisľúbená“ je odmena, vyplatenie ktorej je viazané na splnenie určitej podmienky;

zamestnancovi vznikne nárok na ňu, ak je podmienka splnená. Žalobou uplatnené finančné

prostriedky neboli predmetom dojednania pracovných podmienok; žalobca sám označil

za neplatný dodatok č. 2. Odvolací súd zopakoval, že ak určitú sumu peňazí žalovaný ukladal

na účet označený menom žalobcu, neznamená to, že na tomto účte uložené sumy

sú vo vlastníctve žalobcu alebo že by žalobca už z tohto titulu mal na ne nárok. K výplate

by došlo, keby to morálne ohodnotenie zamestnanca umožnilo. V konaní bolo preukázané, že

žalobca nesplnil podmienky pre vyplatenie uloženej sumy peňazí. Z týchto dôvodov odvolací

súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené, zmenil tak, že žalobu

zamietol.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Poukázal na dokazovaním preukázanú nespornosť toho, že časť peňažných

prostriedkov bola odvádzaná na jeho osobný účet a nebola mu vyplatená. Tieto finančné

prostriedky boli súčasťou jeho mzdy, ktorá bola tvorená z dvoch zložiek, a to zo základnej

mzdy (označenej ako „mzda základná – časová“) a flexibilnej (označenej ako „prémia“). Toto

delenie mzdy zodpovedá ustanoveniu č. 4 pracovnej zmluvy označenému ako „Mzdové

dojednania“. Svedkyňa G. M. vo svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa potvrdila, že

prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu boli zrážky z jeho čistej mzdy a v mzdovom

liste žalobcu boli vedené v kolónke „prémie“. Základná a flexibilná časť mzdy tvorili spolu

jeho hrubý príjem označený v mzdovom liste ako „príjem celkom“. Z tohto príjmu boli

zrážané preddavky na daň z príjmu. Až po ich zrazení bola následne čistá mzda rozdelená tak,

že väčšia časť („sporenie“) bola poukázaná žalobcovi a menšia časť („ostatné zrážky“) bola

odvádzaná na jeho osobný účet. S týmito skutočnosťami sa odvolací súd vôbec nevysporiadal

a v tomto smere je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa presvedčenia žalobcu

spochybňuje správnosť výkladu podaného odvolacím súdom to, že dodatok č. 2 a tiež text

článku 4.2. interného mzdového predpisu žalovaného narábajú s pojmom „mzda“. Odvolací

súd pri podanom výklade dostatočne nezohľadnil faktické správanie účastníkov svedčiace

o tom, akú vôľu mali pri robení ich právnych úkonov. Odvolacím súdom uvádzanú

nezrozumiteľnosť a neplatnosť právnych úkonov účastníkov konania zapríčinil výlučne

žalovaný; ich neplatnosť nemôže byť na ujmu žalobcu, ktorý ju nespôsobil (§ 243 ods. 4

). Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zmeniť, jeho žalobe vyhovieť a žalovaného zaviazať na náhradu trov

prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalobca len opakuje svoje skoršie

argumenty a tvrdenia, s ktorými sa už odvolací súd náležite vyporiadal v napadnutom

rozhodnutí. Žiadal dovolanie zamietnuť ako nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu treba zrušiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z druhá veta

dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim

znaky procesných vád v zmysle ; procesné vady tejto povahy neboli v dovolaní

namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Dovolací súd ďalej skúmal ( ), či v konaní nedošlo k tzv. inej vade

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O takú vadu ide tiež v prípade

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (R 111/1998). Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu došlo v danom konaní – opätovne – k procesnej nesprávnosti vykazujúcej znaky tejto

vady.

Už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31. mája 2011 sp. zn. (ďalej len „predchádzajúce rozhodnutie dovolacieho

súdu“) dovolací súd uviedol, že aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať všetky

náležitosti uvedené v ( ) a že odvolací súd sa v ňom musí

vyporiadať s rozhodujúcimi skutočnosťami tak, aby jeho myšlienkový postup bol dostatočne

vysvetlený s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, skutkové zistenia súdu

a z nich vyvodené právne závery. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý tieto náležitosti nemá,

je nepreskúmateľný.

V predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho súdu bol vyslovený záväzný právny názor

( ), že v danom prípade je žalobou uplatnený nárok vyvodzovaný

z právneho vzťahu majúceho znaky pracovnoprávneho vzťahu a riadiaceho sa predovšetkým

o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť

a o priemernom zárobku (ďalej len „zákon o mzde“). Dovolací súd zdôraznil, že v rámci

pracovného pomeru nemožno žiadny čiastkový právny vzťah medzi účastníkmi pracovného

pomeru posúdiť podľa iného než pracovnoprávneho predpisu, lebo a ďalšie

pracovnoprávne predpisy – vzhľadom na ich kogentnú povahu – uplatnenie iného právneho

režimu v pracovnoprávnych vzťahoch ani neumožňujú (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp. zn. ).

So zreteľom na kogentnú úpravu pracovnoprávnych predpisov mohli žalobca

a žalovaný ako účastníci pracovnoprávnych vzťahov urobiť právne úkony len podľa typov

zmlúv a dohôd upravených pracovnoprávnymi predpismi. V dôsledku kogentnej úpravy danej

pracovnoprávnymi predpismi sa ich zmluvná voľnosť mohla uplatniť len tam (a v tom

rozsahu), kde to (a ako) pracovnoprávne predpisy umožňovali. Pokiaľ im pracovnoprávne

predpisy neumožňovali odchylnú úpravu, bolo neprípustné všetko to, čo týmto predpisom

nezodpovedalo (viď tiež R 39/2002). Ku kogentnej povahe pracovnoprávnych predpisov

sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze zo 7. júla 2006 sp. zn.

poukázal na to, že podľa je zmluva (dohoda)

9

dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov uzavretá, len

čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Uzavretie zmluvy (dohody) „podľa príslušných

pracovnoprávnych predpisov“ nepripúšťa možnosť uzavretia takej zmluvy (dohody), ktorá nie

je v týchto predpisoch upravená. neobsahuje ani ustanovenie obdobné

o možnosti uzavretia nepomenovanej zmluvy.

Pokiaľ predchádzajúce rozhodnutie dovolacieho súdu osobitne poukázalo na kogentnú

povahu pracovnoprávnych predpisov, mala táto okolnosť viesť odvolací súd k posúdeniu,

či (a konkrétne ktoré) ustanovenia alebo zákona o mzde platné v čase

uzavretia pracovnej zmluvy žalobcu a žalovaného (resp. dodatkov k nej) umožňovali

uzavretie dohody o jednorazovej peňažnej náhrade, ktorá bude zamestnancovi v termínoch

ako pri mzde pravidelne mesačne „zrážaná“ v podobe „prisľúbenej odmeny“, ale

zamestnancovi poskytnutá až s časovým odstupom do 12 mesiacov po skončení pracovného

pomeru – nie však za ním vykonanú prácu, ale ako „morálne ohodnotenie prístupu

zamestnanca“ alebo „ocenenie jeho „lojálnosti“ voči zamestnávateľovi v súvislosti s ochranou

záujmov zamestnávateľa. Takéto vysvetlenie, ktoré sa týka podstatnej okolnosti

preskúmavanej veci, napadnuté rozhodnutie neobsahuje.

Dovolací súd sa stotožňuje s konštatovaním odvolacieho súdu, že mzdové predpisy

a účtovná evidencia žalovaného boli v čase, ktorý je rozhodujúci pre posúdenie tejto veci,

nedostatočné a obsahovali nejednoznačné a rôzne interpretovateľné ustanovenia. Do úvahy

teda (nielen podľa názoru odvolacieho súdu) prichádzalo viacero možných interpretácií.

Odvolací súd uviedol, že podľa dojednania o mzde netvorili

esenciálnu zložku pracovnej zmluvy, ale boli zložkou pravidelnou. K zmenám alebo

doplneniam pracovnej zmluvy mohlo dôjsť tiež konkludentne. Dovolací súd zastáva názor, že

pre správne právne posúdenie daného prípadu bolo potrebné (o. i.) podať dôsledný jazykový

výklad právnych úkonov účastníkov a zároveň zohľadniť ich konkrétne správanie sa počas

trvania pracovného pomeru.

Podľa názoru dovolacieho súdu mal jazykový výklad zohľadniť, že dodatok č. 2

vypracoval žalovaný a označil ho za dodatok „o zriadení osobného účtu mzdy v zmysle § 113

“. V bode I. dodatku č. 2 sa zamestnávateľ zaviazal prevádzať na osobný účet

mzdy dohodnutú časť odmeny, ktorá nie je súčasťou základnej mzdy zamestnanca podľa

vnútorného mzdového predpisu. Takáto formulácia podľa názoru dovolacieho súdu nielenže

10

pripúšťa, ale priamo evokuje, že na osobný účet prevádzané prostriedky sú súčasťou inej

zložky mzdy. Pokiaľ by – podľa zhodnej vôle účastníkov – vôbec nemalo ísť o súčasť mzdy

zamestnanca, zrejme by nebolo použité slovo „základnej“, ale by to bolo jednoducho

vyjadrené tak, že „prevádzaná časť odmeny nie je súčasťou mzdy zamestnanca“. Podľa

bodu II. dodatku č. 2 vzniká zamestnancovi nárok na dohodnutú časť odmeny podľa bodu I.

I keby niektoré právne úkony (ich časti) účastníkov konania boli neplatné a nevyvolali

by účinky, ktoré má platný právny úkon, predsa len môžu byť aj s odstupom času slúžiť ako

podklad pre úsudok, akú vôľu mali účastníci konania pri ich robení, čo tými úkonmi sledovali

a čo chceli dosiahnuť. Významné skutkové zistenia môžu vyplynúť aj z dokazovania

zameraného na ozrejmenie toho, ako sa správali účastníci v čase po urobení (hoci

aj neplatných) právnych úkonov. Pri výklade právnych úkonov účastníkov daného

pracovnoprávneho vzťahu bolo preto potrebné venovať pozornosť aj ich konkrétnemu

správaniu sa. Výsledky v tejto veci vykonaného dokazovania preukázali faktické odvádzanie

finančných prostriedkov na osobný účet mzdy označený menom žalobcu. Túto mimoriadne

dôležitú skutočnosť konštatoval aj odvolací súd. Dovolací súd nespochybňuje správnosť

názoru, že samo označenie účtu menom žalobcu ešte neznamená, že ide o prostriedky

žalobcu. Opodstatnené pochybnosti o správnosti záveru odvolacieho súdu (že „žalovaný

za splnenie podmienok 'lojálnosti', z vlastnej iniciatívy prisľúbil žalobcovi mimo mzdy

vyplatiť ďalšie sumy a tie ukladal na účet žalobcu“) však vzbudzuje to, že odvolacím súdom

tvrdený „prísľub odmeny“ sa neuskutočňoval len vo forme čisto numericky vedeného

prehľadu o predpokladanej (možnej, ale v danom momente ešte neexistujúcej) odmene

žalobcu. Tento, podľa názoru odvolacieho súdu, len „prísľub odmeny“, mal totiž

v skutočnosti podobu reálneho pohybu finančných prostriedkov. Od roku 1997 (viď č.l. 61

a 71 spisu) dochádzalo k fyzickému ukladaniu týchto prostriedkov na osobný účet žalobcu,

a to v pravidelných termínoch inak určených na výplatu mzdy. Peňažné prostriedky boli

„odvádzané“ na účet označený menom žalobcu, teda fakticky naň presúvané. Na daný účet

boli ukladané a podľa formulácií zvolených v odôvodnení napadnutého rozsudku sa na ňom

nachádzali dokonca ešte aj v deň vyhlásenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd to označil

za „pochopiteľné“, lebo „zatiaľ až do dňa konania dnešného odvolacieho pojednávania nebolo

možné považovať spor za právoplatne rozhodnutý“. Takéto odôvodnenie napadnutého

rozsudku nepodáva vysvetlenie, prečo (napriek tomu, že – podľa názoru odvolacieho súdu –

nešlo o mzdu) dochádzalo k reálnemu pohybu peňažných prostriedkov, a ďalej, v čom môže

spočívať logika postupu žalovaného, pokiaľ by „svoje“ peňažné prostriedky (teda nepatriace

11

žalobcovi) fakticky ukladal na osobnom účte označenom menom žalobcu, tieto prostriedky

po celé roky viazal, nepoužíval a s týmito „svojimi“ prostriedkami nenakladal. Dovolací súd

k tomu len ako poznámku uvádza, že konanie v danej veci už bolo viackrát právoplatne

skončené, pričom právoplatnosť rozhodnutí odvolacieho súdu bola prelomená

až rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

a o dovolaní – mimoriadnom opravnom prostriedku

smerujúcom proti právoplatnému rozhodnutiu (viď ).

V predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho súdu je (o. i.) uvedené, že a/ v konaní

a rozhodnutí odvolacieho súdu zostalo skutkovo nedoriešené a právne nevyhodnotené

tvrdenie žalobcu, že finančné prostriedky odvádzané na jeho osobný účet podliehali zdaneniu,

b/ odvolací súd ponechal bez povšimnutia rozpory vo výpovediach svedkyne G. M. pri

vysvetlení položky „ostatné zrážky“. Slová „skutkovo nedoriešené“ mali viesť odvolací súd

k tomu, aby vhodným spôsobom doplnil nevyhnutné dokazovanie. Prvý odsek na str. 7

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyvoláva zdanie, že odvolací súd „opätovne

vypočul svedkyňu G. M.“ v priebehu odvolacieho konania, ktoré nasledovalo po

predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, obsah spisu – č.l. 288 až 293 – to ale

nepotvrdzuje. Po predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nevykonal odvolací súd

žiadne dokazovanie (táto svedkyňa bola odvolacím súdom vypočutá iba 24. marca 2009 – viď

č.l. 254 spisu). Bez vykonania doplňujúceho dokazovania nemohol odvolací súd skutkovo

doriešiť to, nedoriešenie čoho mu bolo vytknuté už v predchádzajúcom rozhodnutí

dovolacieho súdu.

Výška súm odvádzaných na osobný účet žalobcu nebola v jednotlivých mesiacoch

rovnaká (viď č.l. 6 spisu). Pokiaľ odvolací súd zastával názor, že ukladané prostriedky nie

sú súčasťou mzdy žalobcu za vykonanú prácu, ale ide o „morálne ocenenie“, mal vysvetliť,

čo viedlo či už k zvýšeniu alebo zníženiu mesačného ohodnotenia lojálnosti žalobcu k jeho

vtedajšiemu zamestnávateľovi a v závislosti na akých ukazovateľoch „lojálnosti“ stúpala

alebo klesala mesačná výška „prisľúbenej odmeny“.

Skôr vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že peňažné prostriedky poukazované

na „osobný účet žalobcu“ podliehali dani z príjmov a boli z nich odvádzané preddavky na túto

daň (č.l. 255 spisu). Odvolací súd tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku nespochybňoval

a poznamenal, že táto povinnosť vyplývala zo o daniach z príjmov

fyzických a právnických osôb. Bližšie označenie konkrétneho ustanovenia tohto zákona, ktoré

12

mal pri tom odvolací súd na mysli, sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nenachádza; podľa

názoru odvolacieho súdu ale „odvody späté s rozpočtom štátu, ktoré musí zamestnávateľ

vykonávať, nemôžu byť identifikačným pravidlom o nárokovateľnej zložke mzdy“. K tomu

dovolací súd uvádza, že pokiaľ o daniach z príjmov fyzických

a právnických osôb spomína „preddavok na daň z príjmov“ spomína v ustanoveniach § 6

ods. 4, § 40c ods. 2, § 40f ods. 1 a v označení § 40g, robí tak vždy len vo väzbe na daň

z príjmu zo závislej činnosti (príjmy zo závislej činnosti sú definované v § 6 ods. 1 uvedeného

zákona). Pre náležité odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu bolo potrebné poukázať

na konkrétne ustanovenie tohto zákona, ktoré zamestnávateľovi ukladá povinnosť priebežne

zrážať preddavky na túto daň z „morálneho ocenenia lojálnosti“ zamestnanca voči

zamestnávateľovi. Následne bolo potrebné podať jednoznačnú odpoveď na otázku, či zrážanie

tohto preddavku svedčí alebo nesvedčí o tom, že sumy, ktorých sa zrážaný preddavok týkal,

považoval sám žalovaný za súčasť žalobcovej mzdy.

Z dôvodov absencie vyššie uvedených vysvetlení, ktoré mali podľa pokynov

a záväzných právnych záverov dovolacieho súdu tvoriť už súčasť odôvodnenia napadnutého

rozsudku ( ), a ktoré po nevyhnutnom doplnení dokazovania odvolacím

súdom budú musieť byť obsiahnuté v budúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, nemožno

napadnutý rozsudok považovať za preskúmateľný (R 111/1998).

Vzhľadom na to, že v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b

) bez toho, aby sa do dôsledkov zaoberal celou šírkou argumentácie dovolateľa, ktorou

odôvodňoval opodstatnenosť ním uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, koná ďalej o veci. Pritom – a to dovolací súd v danom prípade osobitne

zdôrazňuje – je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný (§ 243d ods. 1

). Úlohou dovolacieho súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie, ktorým

sa konanie končí (napr. a posledná veta ), pretože dovolací súd nemôže

nahradiť v celom rozsahu činnosť odvolacieho súdu (navyše, v dovolacom konaní

sa dokazovanie nevykonáva – viď ). Zmyslom ustanovenia

veta druhá je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho

13

skoršieho rozhodnutia rovnakých pochybení. Bez existencie povinnosti odvolacieho súdu

rešpektovať právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí

by sa narušil účel dovolacieho konania. Ak odvolací súd nerešpektuje právny názor

najvyššieho súdu, ktorý v tej – ktorej veci vyjadril vo svojom zrušujúcom rozhodnutí,

porušuje princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom dovolaní ( v spojení s veta druhá ),

ako aj zákaz svojvôle a princíp právnej istoty súdneho rozhodovania. Skutočnosť, že právny

záver najvyššieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí súd nižšieho stupňa

v ďalšom konaní nerešpektoval, zakladá vždy prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2

; pokiaľ je táto skutočnosť uplatnená v procesne prípustnom dovolaní, je tiež

relevantným dovolacím dôvodom v zmysle (viď uznesenie

najvyššieho súdu z 8. februára 2012 sp. zn. ). Treba dodať, že odvolací súd

je viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká

právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných

predpisov (v čom spočívali vady konania, z akého dôvodu je rozhodnutie nesprávne a v čom

sa nesprávnosť prejavuje).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. februára 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková