Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
86d/379877.7dac13.pdf
PDF · 114.27 KB
No categories available
3Cdo/148/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej
veci žalobcu Z., bývajúceho vo V., zastúpeného JUDr. P., advokátom so sídlom v B., proti
žalovanému H. so sídlom v R., zastúpenému JUDr. A., advokátom so sídlom v R.,
o zaplatenie 73 605 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp. zn. RA 1 C 591/99 a predtým na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1 C 591/99, na
dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. apríla 2007
sp. zn. 13 Co 33/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
17. apríla 2007 sp. zn. 13 Co 33/2007 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Revúca rozsudkom zo 16. novembra 2004 č.k. 1 C 591/99-122 zastavil
konanie v časti o zaplatenie 6 905 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. júna 1999 do
zaplatenia, žalovaného zaviazal zaplatiť do 3 dní žalobcovi 66 700 Sk so 17,6 % úrokom
z omeškania podľa špecifikácie uvedenej vo výroku rozsudku a nahradiť mu v tej istej lehote
trovy konania 61 742 Sk. V odôvodnení uviedol, že sumy, ktoré žalovaný odvádzal žalobcovi
v rokoch 1997 a 1998 v celkovej výške 66 700 Sk na osobný účet žalobcu na základe
dodatkov č. 1 a 2 k pracovnej zmluve uzavretých 1. apríla 1998, predstavujú časť jeho čistej
-2-3 Cdo 148/2007
mzdy, na vyplatenie ktorých má žalobca nárok. Tento záver vyvodil najmä z listiny označenej
„Firemné sporenie“, z ktorej vyplýva, že od 1. februára 1997 sa obchodnému zástupcovi
(ktorú funkciu žalobca vykonával) poukazuje na jeho osobný účet 20 % čistej mesačnej mzdy.
Vzal pri tom na zreteľ tiež mzdové listy žalobcu za roky 1997 a 1998, z ktorých mal
preukázané, že žalovaná suma je zaradená do položky „ostatné zrážky“, pričom sumy v nej
zahrnuté spolu so sumami uvedenými v položke „sporenie“ tvoria spolu čistú mzdu (na
mzdovom liste označenú ako „čistý príjem“); žalobcovi bola vyplatená len časť čistej mzdy
uvedená v položke „sporenie“. Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, v ktorom sa žalobca
zaviazal, že po dobu 12 mesiacov od skončenia pracovného pomeru u žalovaného nebude
samostatne podnikať v odbore, ktorého predmet činnosti je porovnateľný s predmetom
činnosti žalovaného (čl. III), považoval súd v tejto časti za neplatný v zmysle § 242 ods. 1
písm. c/ Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb. – ďalej len „Zákonník práce“), lebo týmto
právnym úkonom sa žalobca vopred vzdal svojich práv. Za neplatný považoval aj dodatok
č. 2 k pracovnej zmluve o zriadení osobného účtu mzdy v zmysle § 113 Zákonníka práce -
tento právny úkon sa podľa právneho názoru súdu svojím obsahom prieči zákonu (§ 242 ods. l
písm. a/ Zákonníka práce), lebo neobsahuje náležitosti uvedené v § 113 ods. 2 Zákonníka
práce. Poukázal tiež na to, že zrážky na osobný účet mzdy žalobcu boli vykonávané od júla
1997 a dodatok č. 2 k pracovnej zmluve bol uzavretý až 1. apríla 1998, z čoho vyvodil, že
zrážky zo mzdy žalobcu boli v období od júla 1997 do 31. marca 1998 vykonávané bez
právneho dôvodu. K dôvodom, pre ktoré žalovaný nevyplatil žalobcovi zvyšnú časť mzdy (vo
výške 66 700 Sk), súd uviedol, že žalovaný nepreukázal porušenie obchodného tajomstva
žalobcom. Skutočnosť, že žalobca podnikal s predmetom činnosti obdobným ako je predmet
podnikania žalovaného, nepovažoval súd za právne irelevantnú, pretože dodatok č. 1
k pracovnej zmluve v bode III je neplatný. Nárok žalobcu považoval za dôvodný aj v časti
príslušenstva a jeho priznanie odôvodnil ustanovením § 256 ods. 2 Zákonníka práce.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok vo
vyhovujúcej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne zmeniť
a žalobu zamietnuť. Žalobca žiadal, aby rozsudok v odvolaním napadnutom výroku bol
potvrdený.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. marca 2005 sp. zn. 17 Co 52/2005
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol;
-3-3 Cdo 148/2007
v časti o náhrade trov konania rozsudok zmenil tak, že žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému
trovy konania 10 030 Sk v lehote 3 dní. V odôvodnení rozsudku poukázal na rozdiel medzi
mzdou a odmenou za prácu a uviedol, že odmena za prácu zahŕňa nielen mzdu, plat, ale aj
odstupné, provízie, podiely na zisku, tantiémy ako i ďalšie formy odmeny. Bol toho názoru,
že sumy, ktoré žalovaný ukladal na osobný účet žalobcu na základe dodatku č. 2 k pracovnej
zmluve boli časťou odmeny za prácu, pričom nárok na ne vznikol až pri splnení určitých
dohodnutých podmienok zo strany žalobcu. Týmito podmienkami bolo dodržiavanie
firemného tajomstva a skutočnosť, že žalobca nebude samostatne podnikať v odbore
a nezamestná sa u zamestnávateľa, ktorého predmet činnosti je porovnateľný s predmetom
podnikania žalovaného po dobu 12 mesiacov od skončenia pracovného pomeru. Keďže
žalovaný tvrdil, že tieto podmienky žalobca nedodržal a toto tvrdenie žalobca ani nepoprel,
dospel k záveru, že na sumy, ktoré žalovaný uložil žalobcovi na osobný účet ako „morálne
ohodnotenie“, nevznikol žalobcovi nárok z dôvodu nesplnenia podmienok na ich výplatu.
Vzhľadom na to rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti vo veci samej zmenil
a žalobu zamietol.
Uvedený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici napadol žalobca dovolaním, ktoré
odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Na základe tohto dovolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom z 31. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 263/2005 napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že Krajský súd v Banskej
Bystrici si pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. nezadovážil rovnocenný
podklad, čím zaťažil svoje rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, procesnou vadou
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. I keď táto vada nebola v dovolaní výslovne namietaná,
dovolací súd na ňu musel prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Po vrátení veci na ďalšie konanie Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 17. apríla
2007 sp. zn. 13 Co 33/2007 napadnutý rozsudok v časti, ktorej bolo vyhovené žalobe, zmenil
tak, že žalobu zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil tým, že žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že mu patria peňažné
prostriedky vedené žalovanou na účte s názvom „Z.“ a že ide o zložku jeho mzdy, na ktorú
má nárok. I keď súd prvého stupňa žalobcovi uložil, aby do 10. novembra 2004 „špecifikoval
petit návrhu uvedením za jednotlivé mesiace v žalovanom období osobitne, aká suma bola
-4-3 Cdo 148/2007
žalobcovi vyplatená, aká suma mu mala byť vyplatená, aká suma mu zo mzdy nebola
vyplatená a na základe čoho mu mala byť vyplatená“, k takémuto skutkovému a právnemu
zdôvodneniu žaloby nikdy nedošlo. Žalobca poukazoval len na neplatnosť právnych úkonov
(dodatkov k pracovnej zmluve), nevysvetlil ale, na základe akého právneho titulu uplatňuje
svoje nároky v konkrétnej výške za jednotlivé mesiace. Žalobca v konaní nepreukázal, že
žalovaným mesačne odvádzané čiastky na osobný účet s jeho menom tvorili súčasť (20 %)
jeho čistej mzdy. Akékoľvek stotožnenie dokladu „Firemné sporenie“ s článkom 13
pracovného poriadku, ktorý hovorí o osobnom účte zamestnanca, nie je zatiaľ možné. Navyše,
doklad „firemné sporenie“ mal byť v platnosti od 1. februára 1997, pričom dodatky, na
základe ktorých žalovaná zriadila osobný účet nesúci meno žalobcu, sú z 1. apríla 1998. Ak
sú tieto dodatky neplatné, bolo na žalobcovi, aby preukázal, že prostriedky na účte sú zložkou
jeho mzdy, na ktorú mu vznikol nárok; žalobca ale v konaní nepredložil dôkaz, ktorý by
preukázal jeho tvrdenia. Pokiaľ sú ale tieto dodatky platné, nevznikol žalobcovi nárok na
výplatu uložených súm, lebo porušil svoj záväzok nepodnikať v lehote 12 mesiacov po
skončení pracovného pomeru v predmete činnosti žalovanej. Z týchto dôvodov odvolací súd
považoval nárok žalobcu za nepreukázaný, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobu zamietol.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že jeho
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Odvolací súd nepostrehol, že žalobcovi boli v období od júna 1996 do apríla 1997 zrážané
určité sumy bez akéhokoľvek právneho dôvodu a zo súm, ktorú žalovaný považuje za
nenárokovateľnú odmenu, boli žalobcovi zrazené preddavky na daň z príjmu fyzických osôb
a tiež odvody na zdravotné a sociálne zabezpečenie. Mzdu žalobcu tvorili dve zložky – mzda
základná a prémie. Z ich súčtu („príjem celkom“) sa odvádzali prostriedky na zdravotné a iné
poistenie žalobcu a tiež na úhradu preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb. Následne sa
zvyšná suma rozdelila na dve časti, z ktorých menšia bola zadržaná na osobnom účte
zamestnanca. Podľa názoru žalobcu je jeho nárokovateľná čiastka vedená ako záväzok
žalovanej voči nemu na účte 333 100 – „Záväzky voči zamestnancom na OÚ“. V tejto
súvislosti žalobca poznamenal, že účtovná a mzdová evidencia žalovaného bola neprehľadná
a že žalovaný v rozpore so zákonom skartoval listinné dôkazy, ktoré mali byť použité pri
dokazovaní. Berúc do úvahy právnu povahu toho, čo bolo žalobcovi zrážané na osobný účet
mzdy, a s ohľadom na neplatnosť dohody o zriadení osobného účtu mzdy označil dovolateľ
sankciu uvedenú v čl. IV dodatku č. 1 k pracovnej zmluve (nevzniknutie nároku na odmenu)
-5-3 Cdo 148/2007
za nepodloženú platným právnym úkonom. Z týchto dôvodov žalobca žiadal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je
opodstatnené.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania
a dovolacím dôvodom vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia dovolateľom.
Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľ nenamieta, že v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (t.j. že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Vada takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj keď nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia; jej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom
vecná nesprávnosť rozhodnutia.
Odvolací súd na adresu žalobcu uviedol, že nesplnil výzvu súdu prvého stupňa, aby
v lehote do 10. novembra 2004 „špecifikoval petit návrhu uvedením za jednotlivé mesiace
v žalovanom období osobitne, aká suma bola žalobcovi vyplatená, aká suma mu mala byť
-6-3 Cdo 148/2007
vyplatená, aká suma mu zo mzdy nebola vyplatená a na základe čoho mu mala byť
vyplatená“. Na rozdiel od toho ale v predchádzajúcom rozsudku odvolacieho súdu (dovolacím
súdom skôr zrušenom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2005 sp. zn.
17 Co 52/2005) nie je zmienka o nerešpektovaní súdnej výzvy na doplnenie žaloby do
10. novembra 2004.
Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v konaní dostatočne skutkovo vyjadril a právne
vysvetlil, čoho sa domáha. Už v žalobe zreteľne uviedol, že žiada vyplatiť finančné
prostriedky, ktoré boli počas trvania ich pracovného pomeru poukazované na jeho osobný
účet (pôvodne išlo o sumu 73 605 Sk, ktorú žalobca znížil čiastočným späťvzatím na č.l. 72
spisu). Skutočnosť, že žalobcovi boli na tento účet „ukladané“ finančné prostriedky, v konaní
opakovane potvrdila aj žalovaná (viď napr. č.l. 21 a 38). Pokiaľ ide o výšku týchto
prostriedkov, žalobca pri podaní žaloby poukázal na „Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve“
uzavretý 1. apríla 1998, tabuľku („Osobný účet“) obsahujúcu jeho osobné číslo a podrobný
časový prehľad o „mesačných prémiách“ a tiež „prémiách spolu“; záverečný sumár tejto
tabuľky uvádza výslednú sumu zhodnú so sumou požadovanou v žalobe. Tvrdil, že nárok na
žalobou požadované peňažné plnenie nevyvodzuje z neporušenia záväzkov v zmysle
dodatkov č. 1 a 2 k pracovnej zmluve, ale priamo z pracovnej zmluvy (viď č.l. 75 spisu).
Obsah spisu (viď napríklad č.l. 61, 71, 75) svedčí o tom, že žalobca opodstatnenosť svojej
žaloby nevyvodzoval len z neplatnosti dodatkov č. 1 a 2 k pracovnej zmluve, ako odvolací
súd uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale sčasti aj zo (žalobcom tvrdenej)
skutočnosti, že mu určité čiastky boli odvádzané zo mzdy už od júla, resp. augusta 1997 bez
akéhokoľvek právneho dôvodu (teda ešte pred uzavretím uvedených dodatkov k pracovnej
zmluve uzavretých v roku 1998). V tomto zmysle sú potom sčasti nenáležité a sčasti tiež
predčasné právne úvahy a závery odvolacieho súdu o tom, aké dôsledky mala platnosť a aké
neplatnosť uvedených dodatkov pracovnej zmluvy.
„Interná smernica – vnútorný mzdový predpis o odmeňovaní, mzdách a personálnom
styku“ žalovanej z 1. júna 1997 (č.l. 103 spisu) v bode 4.1. predpokladá odvádzanie
dohodnutej časti odmeny zamestnanca na jeho osobný účet až po uzavretí dohody o zriadení
osobného účtu v zmysle § 113 Zákonníka práce; podľa uvedeného ustanovenia ale táto
dohoda musí byť uzavretá v písomnej forme, inak je neplatná. Obsah spisu svedčí o tom, že
takáto dohoda bola účastníkmi uzavretá až 1. apríla 1998 (viď dodatok č. 2 k pracovnej
zmluve). Otázka, či finančné prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu do uvedeného
-7-3 Cdo 148/2007
dňa (1. apríla 1998), tvorili za tohto skutkového a právneho stavu (nárokovateľnú) súčasť
mzdy žalobcu alebo napriek tomu boli len jeho morálnym ohodnotením, zostala
v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu nevyriešená.
Skutkovo nedoriešené a právne nevyhodnotené zostalo tiež (svedkyňou G. M.
nespochybnené – viď č.l. 96 spisu) tvrdenie žalobcu, že finančné prostriedky odvádzané na
jeho osobný účet podliehali zdaneniu (č.l. 95 spisu) a že z nich boli vykonávané aj odvody na
zdravotné a sociálne poistenie, poistenie v nezamestnanosti a zrážky na preddavky za daň
z príjmu (č.l. 139 spisu). V nadväznosti na to zostala nevyriešená a nezodpovedaná tiež
otázka, či zdaneniu a odvodom mohli podliehať finančné prostriedky odvádzané na osobný
účet žalobcu, pokiaľ by skutočne tak, ako to tvrdil žalovaný, išlo len o akési morálne
ohodnotenie žalobcu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom (na predčasných a neúplných právnych záveroch založenom) právnom
posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto
dôvodu rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici
na ďalšie konanie ( § 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: