Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/171/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z. C., bývajúceho vo V.,

zastúpeného JUDr. P. P., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému H. s.r.o., so sídlom

v R., IČO: X., zastúpenému JUDr. A. M., advokátom so sídlom v R., o zaplatenie 2 443,23 €

(73 605 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.

RA a predtým na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. ,

na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. marca 2009

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 24. marca 2009 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Revúca rozsudkom zo 16. novembra 2004 č.k. -122 zastavil

konanie v časti o zaplatenie 6 905 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. júna 1999 do

zaplatenia, žalovaného zaviazal zaplatiť do 3 dní žalobcovi 66 700 Sk so 17,6 % úrokom

z omeškania podľa špecifikácie uvedenej vo výroku rozsudku a nahradiť mu v tej istej lehote

trovy konania 61 742 Sk. V odôvodnení uviedol, že sumy, ktoré žalovaný odvádzal žalobcovi

v rokoch 1997 a 1998 v celkovej výške 66 700 Sk na osobný účet žalobcu na základe

dodatkov č. 1 a 2 k pracovnej zmluve uzavretých 1. apríla 1998, predstavujú časť jeho čistej

mzdy, na vyplatenie ktorých má žalobca nárok. Tento záver vyvodil najmä z listiny označenej

„Firemné sporenie“, z ktorej vyplýva, že od 1. februára 1997 sa obchodnému zástupcovi

(ktorú funkciu žalobca vykonával) poukazuje na jeho osobný účet 20 % čistej mesačnej mzdy.

Vzal pri tom na zreteľ tiež mzdové listy žalobcu za roky 1997 a 1998, z ktorých mal

preukázané, že žalovaná suma je zaradená do položky „ostatné zrážky“, pričom sumy v nej

2

zahrnuté spolu so sumami uvedenými v položke „sporenie“ tvoria spolu čistú mzdu

(na mzdovom liste označenú ako „čistý príjem“); žalobcovi bola vyplatená len časť čistej

mzdy uvedená v položke „sporenie“. Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, v ktorom sa žalobca

zaviazal, že po dobu 12 mesiacov od skončenia pracovného pomeru u žalovaného nebude

samostatne podnikať v odbore, ktorého predmet činnosti je porovnateľný s predmetom

činnosti žalovaného (čl. III), považoval súd v tejto časti za neplatný v zmysle § 242 ods. 1

písm. c/ ( – ďalej len „“), lebo týmto

právnym úkonom sa žalobca vopred vzdal svojich práv. Za neplatný považoval aj dodatok

č. 2 k pracovnej zmluve o zriadení osobného účtu mzdy v zmysle -

tento právny úkon sa podľa právneho názoru súdu svojím obsahom prieči zákonu (§ 242 ods. l

písm. a/ ), lebo neobsahuje náležitosti uvedené v Zákonníka

práce. Poukázal tiež na to, že zrážky na osobný účet mzdy žalobcu boli vykonávané od júla

1997 a dodatok č. 2 k pracovnej zmluve bol uzavretý až 1. apríla 1998, z čoho vyvodil, že

zrážky zo mzdy žalobcu boli v období od júla 1997 do 31. marca 1998 vykonávané bez

právneho dôvodu. K dôvodom, pre ktoré žalovaný nevyplatil žalobcovi zvyšnú časť mzdy

(vo výške 66 700 Sk), súd uviedol, že žalovaný nepreukázal porušenie obchodného tajomstva

žalobcom. Skutočnosť, že žalobca podnikal s predmetom činnosti obdobným ako je predmet

podnikania žalovaného, nepovažoval súd za právne irelevantnú, pretože dodatok č. 1

k pracovnej zmluve v bode III je neplatný. Nárok žalobcu považoval za dôvodný aj v časti

príslušenstva a jeho priznanie odôvodnil ustanovením .

O náhrade trov konania rozhodol podľa

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaného rozsudkom z 22. marca 2005

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil

tak, že žalobu zamietol; v časti o náhrade trov konania rozsudok zmenil tak, že žalobcu

zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania 10 030 Sk v lehote 3 dní. V odôvodnení rozsudku

poukázal na rozdiel medzi mzdou a odmenou za prácu a uviedol, že odmena za prácu zahŕňa

nielen mzdu, plat, ale aj odstupné, provízie, podiely na zisku, tantiémy ako i ďalšie formy

odmeny. Bol toho názoru, že sumy, ktoré žalovaný ukladal na osobný účet žalobcu na základe

dodatku č. 2 k pracovnej zmluve boli časťou odmeny za prácu, pričom nárok na ne vznikol až

pri splnení určitých dohodnutých podmienok zo strany žalobcu. Týmito podmienkami bolo

dodržiavanie firemného tajomstva a skutočnosť, že žalobca nebude samostatne podnikať

v odbore a nezamestná sa u zamestnávateľa, ktorého predmet činnosti je porovnateľný

s predmetom podnikania žalovaného po dobu 12 mesiacov od skončenia pracovného pomeru.

3

Keďže žalovaný tvrdil, že tieto podmienky žalobca nedodržal a toto tvrdenie žalobca ani

nepoprel, dospel k záveru, že na sumy, ktoré žalovaný uložil žalobcovi na osobný účet ako

„morálne ohodnotenie“, nevznikol žalobcovi nárok z dôvodu nesplnenia podmienok na ich

výplatu. Vzhľadom na to rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti vo veci samej

zmenil a žalobu zamietol.

Uvedený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici napadol žalobca dovolaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. januára 2007 sp. zn.

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s odôvodnením,

že Krajský súd v Banskej Bystrici si pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle

nezadovážil rovnocenný podklad, čím zaťažil svoje rozhodnutie a konanie, ktoré mu

predchádzalo, procesnou vadou v zmysle I keď táto vada nebola

v dovolaní výslovne namietaná, dovolací súd na ňu musel prihliadnuť ( ).

Krajský súd v Banskej Bystrici v ďalšom konaní rozsudkom zo 17. apríla 2007 sp. zn.

napadnutý rozsudok v časti, ktorej bolo vyhovené žalobe zmenil tak, že žalobu

zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým,

že žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že mu patria peňažné prostriedky vedené

žalovanou na účte s názvom „Z. C.“ a že ide o zložku jeho mzdy, na ktorú má nárok. Žalobca

napriek výzve súdu nešpecifikoval petit žaloby a poukazoval len na neplatnosť právnych

úkonov (dodatkov k pracovnej zmluve), pričom nevysvetlil, na základe akého právneho titulu

uplatňuje svoje nároky v konkrétnej výške za jednotlivé mesiace. Nepreukázal, že žalovaným

mesačne odvádzané čiastky na osobný účet s jeho menom tvorili súčasť (20 %) jeho čistej

mzdy. Akékoľvek stotožnenie dokladu „Firemné sporenie“ s článkom 13 pracovného

poriadku, ktorý hovorí o osobnom účte zamestnanca, nie je zatiaľ možné. Navyše, doklad

„firemné sporenie“ mal byť v platnosti od 1. februára 1997, pričom dodatky, na základe

ktorých žalovaná zriadila osobný účet žalobcu, sú z 1. apríla 1998. Ak sú tieto dodatky

neplatné, bolo na žalobcovi, aby preukázal, že prostriedky na účte sú zložkou jeho mzdy, na

ktorú mu vznikol nárok; žalobca ale v konaní nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal jeho

tvrdenia. Pokiaľ sú ale tieto dodatky platné, nevznikol mu nárok na výplatu uložených súm,

lebo porušil záväzok nepodnikať v lehote 12 mesiacov po skončení pracovného pomeru

v predmete činnosti žalovanej. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval nárok žalobcu za

nepreukázaný, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu

zamietol.

Vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom z 29. apríla 2008 sp. zn. napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd

v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia uviedol, že konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že

žalobca napriek výzve súdu prvého stupňa v určenej lehote nešpecifikoval petit žaloby nie je

opodstatnené, pretože v predchádzajúcom rozsudku odvolacieho súdu (dovolacím súdom skôr

zrušenom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2005 sp. zn.

) nie je takáto zmienka o nerešpektovaní súdnej výzvy na doplnenie žaloby do

10. novembra 2004. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v konaní dostatočne skutkovo

vyjadril a právne vysvetlil, čoho sa domáha. Už v žalobe zreteľne uviedol, že žiada vyplatiť

finančné prostriedky, ktoré boli počas trvania pracovného pomeru so žalovaným poukazované

na jeho osobný účet (pôvodne išlo o sumu 73 605 Sk, ktorú žalobca znížil čiastočným

späťvzatím na č.l. 72 spisu). Skutočnosť, že žalobcovi boli na tento účet „ukladané“ finančné

prostriedky, v konaní opakovane potvrdil aj žalovaný (viď napr. č.l. 21 a 38 spisu). Pokiaľ ide

o výšku týchto prostriedkov, žalobca pri podaní žaloby poukázal na „Dodatok č. 2

k pracovnej zmluve“ uzavretý 1. apríla 1998, tabuľku („Osobný účet“) obsahujúcu jeho

osobné číslo a podrobný časový prehľad o „mesačných prémiách“ a tiež „prémiách spolu“;

záverečný sumár tejto tabuľky uvádza výslednú sumu zhodnú so sumou požadovanou

v žalobe. Tvrdil, že nárok na žalobou požadované peňažné plnenie nevyvodzuje z neporušenia

záväzkov v zmysle dodatkov č. 1 a 2 k pracovnej zmluve, ale priamo z pracovnej zmluvy (viď

č.l. 75 spisu). Obsah spisu (viď napríklad č.l. 61, 71, 75 spisu) svedčí o tom, že žalobca

opodstatnenosť svojej žaloby nevyvodzoval len z neplatnosti dodatkov č. 1 a 2 k pracovnej

zmluve, ako odvolací súd uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale sčasti aj zo

(žalobcom tvrdenej) skutočnosti, že mu určité čiastky boli odvádzané zo mzdy už od júla,

resp. augusta 1997 bez akéhokoľvek právneho dôvodu (teda ešte pred uzavretím uvedených

dodatkov k pracovnej zmluve uzavretých v roku 1998). V tomto zmysle považoval sčasti za

nenáležité a sčasti tiež za predčasné právne úvahy a závery odvolacieho súdu o tom, aké

dôsledky mala platnosť a aké neplatnosť uvedených dodatkov pracovnej zmluvy. Dovolací

súd poukázal na „Internú smernicu – vnútorný mzdový predpis o odmeňovaní, mzdách

a personálnom styku“ žalovaného z 1. júna 1997 (č.l. 103 spisu), ktorá v bode 4.1.

predpokladá odvádzanie dohodnutej časti odmeny zamestnanca na jeho osobný účet až po

uzavretí dohody o zriadení osobného účtu v zmysle ; podľa tohto

ustanovenia ale táto dohoda musí byť uzavretá v písomnej forme, inak je neplatná. Obsah

spisu svedčí o tom, že takáto dohoda bola účastníkmi uzavretá až 1. apríla 1998 (viď dodatok

č. 2 k pracovnej zmluve). Podľa dovolacieho súdu zostala v napadnutom rozsudku

odvolacieho súdu nevyriešená 1/ otázka, či finančné prostriedky odvádzané na osobný účet

žalobcu do uvedeného dňa (1. apríla 1998), tvorili za tohto skutkového a právneho stavu

(nárokovateľnú) súčasť mzdy žalobcu alebo napriek tomu boli len jeho morálnym

ohodnotením a 2/ skutkovo nedoriešené a právne nevyhodnotené zostalo tiež (svedkyňou G.

M. nespochybnené – viď č.l. 96 spisu) tvrdenie žalobcu, že finančné prostriedky odvádzané

na jeho osobný účet podliehali zdaneniu (č.l. 95 spisu) a že z nich boli vykonávané aj odvody

na zdravotné a sociálne poistenie, poistenie v nezamestnanosti a zrážky na preddavky za daň

z príjmu (č.l. 139 spisu). V nadväznosti na to zostala nevyriešená a nezodpovedaná tiež

otázka, 3/ či zdaneniu a odvodom mohli podliehať finančné prostriedky odvádzané na osobný

účet žalobcu, pokiaľ by skutočne tak, ako to tvrdil žalovaný, išlo len o akési morálne

ohodnotenie žalobcu.

V ďalšom konaní Krajský súd v Banskej Bystrici po doplnení dokazovania opätovným

výsluchom svedkyne G. M. rozsudkom z 24. marca 2009 sp. zn. rozsudok

Okresného súdu Rimavská Sobota zo 16. novembra 2004, č.k. -122 v časti,

v ktorej žalobe vyhovel, zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

žalovanému trovy konania 1 899,07 € na účet advokáta JUDr. A. M. do troch dní. V

odôvodnení uviedol, že mzdové predpisy žalovaného a účtovná evidencia v čase, keď u neho

žalobca bol zamestnaný, boli nedostatočné, formulácia jednotlivých ustanovení v internej

smernici, pracovnom poriadku, ale aj v dodatkoch k pracovnej zmluve nejednoznačná,

umožňujúca viac výkladov. Za tohto stavu odvolací súd považoval za potrebné vychádzať zo

základných zásad a interpretačného pravidla v jeho článku III, a najmä zo

samotnej podstaty a zaužívaného výkladu jednotlivých ustanovení tohto

zákona. Podľa odvolacieho súdu nebolo v konaní preukázané, že by žalovaný svojvoľne

zadržiaval žalobcovi určitú čiastku nárokovateľnej mzdy (mzdy nárokovateľnej podľa

mzdových predpisov, pracovného poriadku, pracovnej zmluvy a pod.), ale na tzv. osobný účet

mzdy poukazoval žalobcovi čiastku, ktorá mu mohla byť vyplatená za splnenia určitých

podmienok ako ocenenie jeho „lojálnosti“. Takéto finančné ocenenie malo zvýšiť

zainteresovanosť zamestnanca na ochrane záujmov zamestnávateľa. Aby“ know how“

zamestnávateľa nebol zneužívaný, žalovaný si kládol ako podmienku „lojálnosti“, aby

zamestnanec sám nepodnikal v odbore činnosti, ktorý je totožný alebo zhodný s jeho

činnosťou alebo sa nezamestnal u iného zamestnávateľa, ktorý má podobné alebo rovnaké

6

zameranie činnosti. Žalobca v tomto smere nesplnil požiadavky zamestnávateľa a túto

skutočnosť v priebehu konania sám potvrdil. Pred podpisom dohody o zriadení osobného účtu

mzdy žalobcu, t.j. pred 1. aprílom 1998, k odvádzaniu určitých finančných čiastok na tento

osobný účet žalobcu došlo od času platnosti mzdového dojednania podľa pracovnej zmluvy

o pohyblivých čiastkach podľa systému odmeňovania u žalovaného. Hoci toto dojednanie

v pracovnej zmluve je uvedené v kolónke „mzdové dojednania“, z textu vyplýva, že ide

o odmeňovanie; nejde teda o mzdu ako ekvivalent za odvedenú prácu. Žalovaný za splnenie

podmienok lojálnosti z vlastnej iniciatívy sľúbil žalobcovi mimo mzdy vyplatiť ďalšie sumy

a tieto ukladal na účet žalobcu. Žalovaný v snahe urobiť tento prísľub zreteľným, vypracoval

písomnosti (zrejme dodatky č. 1 a 2 k pracovnej zmluve), ktoré umožňujú z čiastkových

pohľadov rozdielne výklady. K otázkam, ktoré dovolací súd považoval za nevyriešené,

odvolací súd po doplnení dokazovania opätovným výsluchom svedkyne G. M. uviedol, že

finančné prostriedky odvádzané na osobný účet žalobcu neboli zdaňované, ale boli z nich

vykonávané zrážky na preddavky na daň z príjmu; ostatné odvody, t.j. na zdravotné a sociálne

poistenie, poistenie v nezamestnanosti, neboli vykonávané. Skutočnosť, že prostriedky

odvádzané na „osobný účet žalobcu“ museli byť „zaťažené“ preddavkami na daň z príjmu

potvrdila svedkyňa M., ktorá skutočnosť vyplynula aj z vtedy platného

Zb. Podľa názoru odvolacieho súdu konkrétne finančná čiastka, ktorá je vedená na účte

označenom menom zamestnanca bez preukázania, na základe akého konkrétneho predpisu,

dohody alebo nariadenia, sa nestáva nárokovateľnou zložkou mzdy. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil s použitím

Proti tomuto vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie,

ktoré odôvodnil tým, že rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p). Uviedol, že 23. júna 1997 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu

a 1. apríla 1998 podpísal dodatok č. 2 k pracovnej zmluve o zriadení osobného účtu mzdy

v zmysle ustanovenia . Rovnako ako v predchádzajúcom dovolaní

i v tomto znovu poukázal na to, že z dokumentov a správania účastníkov konania je zrejmé,

že peňažné prostriedky zadržané na osobnom účte sú časťou jeho mzdy, ktorú žalovaný

neoprávnene zadržiava. Toto potvrdila aj svedkyňa M., ktorá v konaní pred súdom prvého

stupňa uviedla, že základná a flexibilná mzda tvorili spolu jeho hrubý príjem, z ktorého boli

zrazené všetky odvody, preddavky a následne čistá mzda bola rozdelená na väčšiu časť, ktorá

bola poukázaná na jeho účet a na menšiu časť, ktorá bola zadržaná na osobnom účte. Tvrdenia

svedkyne M. pred odvolacím súdom považoval za účelové, a to vzhľadom na rozpory v jej

výpovediach pred okresným a krajským súdom. Ďalej uviedol, že právny názor odvolacieho

súdu ohľadom zdanenia zadržanej mzdy na osobnom účte je v rozpore so stanoviskom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaným v jeho rozsudku z 29. apríla 2008 sp.

zn. , v zmysle ktorého dovolací súd minimálne nepriamo spochybnil možnosť

zdanenia morálneho ohodnotenia žalobcu. Právne posúdenie veci odvolacím súdom je aj

v rozpore s ustanovením . „I keď je Dodatok č. 2 neplatný, je

zrejmé, že sa na osobný účet zriadený na jeho základe, prevádzala časť mojej mzdy. Nakoľko

je tento úkon neplatný, nie je daný právny základ na to, aby odporca mne nevyplatil túto

zadržanú mzdu v dôsledku porušenia povinnosti z neplatného právneho úkonu, ktorým je

uvádzaný Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve. Krajský súd rovnako opomenul, že dôvod, pre

ktorý bol odporca údajne oprávnený nevyplatiť mi zadržanú časť mzdy (začatie

podnikateľskej činnosti) je protiprávny – odporujúci ústavnému právu občana Slovenskej

republiky na slobodnú voľbu povolania a výkon podnikateľskej činnosti“. V konaní bola

preukázaná neplatnosť dodatku č. 2, preto nie je možné na jeho základe vyvodiť právo

žalovaného na nevyplatenie časti mzdy z dôvodu porušenia povinnosti v ňom obsiahnutej.

Z uvedených dôvodov žiadal zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a zaviazať žalovaného na

zaplatenie 2 214,03 € s príslušenstvom podľa špecifikácie uvedenej vo výroku rozsudku súdu

prvého stupňa a priznať mu náhradu trov konania. Alternatívne pre prípad, ak by dovolací súd

bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je vecne a právne správne, vzhľadom na dôvody

hodné osobitného zreteľa žiadal rozhodnúť o trovách konania v zmysle ustanovenia § 150

a žalovanému náhradu trov konania nepriznať.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba zrušiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z druhá veta

dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim

znaky procesných vád v zmysle ; procesné vady tejto povahy neboli v dovolaní

namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Dovolací súd ďalej skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej vade konania majúcej za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup

súdu v občianskom súdnom konaní. O takú vadu ide tiež v prípade nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu došlo v danom konaní

k procesnej nesprávnosti vykazujúcej znaky tejto vady.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v ( ). Odvolací

súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň i prostriedkom kontroly v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je

nepreskúmateľný.

Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania uzavreli 23. júna 1997 pracovnú zmluvu

s dňom nástupu žalobcu do práce 23. júna 1997 na funkciu pracovník marketingu. V zmysle

bodu 4. pracovnej zmluvy označeného „mzdové dojednanie“ bol dohodnutý nástupný plat

6 000 Sk, druhý mesiac 10 000 Sk, ďalšie mesiace 4 000 Sk + pohyblivá čiastka podľa

systému odmeňovania vo firme, v bode 5. sa žalovaný okrem iného zaviazal platiť žalobcovi

za vykonanú prácu mzdu. Dňa 1. apríla 1998 bol uzavretý dodatok č. 1 k pracovnej zmluve

(ďalej len „dodatok č. 1“), v ktorom sa žalobca zaviazal, že po dobu 12 mesiacov od

skončenia pracovného pomeru u žalovaného nebude samostatne podnikať v odbore, ktorého

predmet činnosti je porovnateľný s predmetom činnosti žalovaného (čl. III. dodatku č. 1)

a tiež dodatok č. 2 k pracovnej zmluve o zriadení osobného účtu mzdy v zmysle § 113

(ďalej len „dodatok č. 2“), podľa ktorého sa žalovaný zaviazal prevádzať na

osobný účet mzdy žalobcu dohodnutú časť odmeny, ktorá nie je súčasťou základnej mzdy

žalovaného podľa vnútorného predpisu (čl. I. dodatku č. 2) s tým, že žalovanému vzniká

9

nárok na dohodnutú časť odmeny podľa bodu I. (čl. II. dodatku č. 2). V zmysle dohody sa

mesačne bude prevádzať dohodnutá časť odmeny na osobný účet, a to v deň inak určený na

výplatu mzdy. Výška a výpočet mesačnej časti odmeny je ustanovená vo vnútornom

mzdovom predpise (čl. III dodatku č. 2).

Okresný súd Revúca, ktorý rozsudkom zo 16. novembra 2004 č.k. -122

žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 66 700 Sk s príslušenstvom a v časti

o zaplatenie 6 905 Sk konanie po späťvzatí žaloby žalobcom v tejto časti zastavil, rozhodol

tak po zistení, že zrážky zo mzdy žalobcu za obdobie od júla 1997 do 31. marca 1998 boli

žalovaným vykonávané bez právneho dôvodu, keďže dodatok č. 2 bol uzavretý 1. apríla 1998.

Dodatok č. 1 v čl. III. považoval za neplatný v zmysle ,

lebo sa ním žalobca vopred vzdáva svojich práv. Za neplatný považoval aj dodatok č. 2,

pretože tento právny úkon sa svojím obsahom prieči zákonu (§ 242 ods. 1 písm. a/ Zákonníka

práce), keďže neobsahuje náležitosti uvedené v . Dôvody

nevyplatenia zvyšnej časti mzdy uvádzané žalovaným vo výške 66 700 Sk považoval

vzhľadom na neplatnosť dodatku č. 1 čl. III. za právne irelevantné a nárok žalobcu za

opodstatnený.

Odvolací súd po poslednom zrušení jeho rozhodnutia (v poradí druhého) dovolacím

súdom doplnil dokazovanie opätovným výsluchom svedkyne M., bývalej ekonómky

žalovaného a rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Podstatou

odôvodnenia jeho rozhodnutia je záver, že žalobcom uplatnený nárok nie je časťou

zadržiavanej mzdy za vykonanú prácu, ale že ide o finančné prostriedky, ktoré žalovaný

žalobcovi poukazoval na tzv. osobný účet mzdy a tieto mohli byť žalobcovi vyplatené len za

splnenia určitých podmienok ako ocenenie lojálnosti žalobcu (viď dodatok č. 1, čl. III.).

Zadržiavanie a odvádzanie určitých finančných čiastok na osobný účet žalobcu pred

uzavretím dodatku č. 2 odôvodnil mzdovým dojednaním v pracovnej zmluve uzavretej

23. júna 1997 o pohyblivých čiastkach podľa systému odmeňovania vo firme, z ktorého

vyvodil, že ide o zadržiavanie odmeny a nie súčasti mzdy. Odvolací súd však svoj záver o

tom, že sa jedná o odmenu bližšie neodôvodnil, zotrval len na konštatovaní, že ide

„o odmeňovanie“. Ak odvolací súd dospel k opačnému záveru ako súd prvého stupňa, mal

v záujme presvedčivosti svojho (v poradí piateho) rozhodnutia bližšie vysvetliť celý svoj

myšlienkový postup, teda vrátane toho, prečo nepovažuje za správny názor súdu prvého

stupňa o bezdôvodnom zadržiavaní časti mzdy v období od júla 1997 do 1. apríla 1998.

10

Nevysvetlil tiež, na základe čoho dospel k záveru, že išlo o zadržiavanie nenárokovateľnej

odmeny aj za ďalšie obdobie od 1. apríla 1998, t.j. od uzavretia dodatku č. 2, ktorým došlo

k dohode o zriadení osobného účtu mzdy žalobcu podľa , do skončenia

pracovného pomeru žalobcu vo februári 1999. V tejto súvislosti sa žiadalo aj objasniť rozdiel

v charaktere odvádzaných zrážok pred uzavretím dodatku č. 2 a po jeho uzavretí, vzhľadom

na znenie mzdového dojednania v pracovnej zmluve, čo sa myslelo pod pojmom „pohyblivá

čiastka podľa systému odmeňovania vo firme“ a znenie dodatku č. 2. Pokiaľ ide o finančné

čiastky odvádzané žalovaným na osobný účet mzdy žalobcu v období od uzavretia dodatku č.

2, odvolací súd uviedol, že žalovaný za splnenie podmienok lojálnosti z vlastnej iniciatívy

prisľúbil žalobcovi mimo mzdy vyplatiť ďalšie sumy a tie ukladal na účet žalobcu. Ak

odvolací súd vyvodzoval svoj názor o nesplnení podmienok lojálnosti žalobcu z dodatku č. 1,

vzhľadom na jeho odlišný záver od súdu prvého stupňa, bolo jeho povinnosťou posúdiť ako

predbežnú otázku aj platnosť oboch dodatkov k pracovnej zmluve.

V tejto súvislosti dovolací súd dodáva, že pri posudzovaní oboch dodatkov

k pracovnej zmluve, je treba vychádzať z toho, že žalobou uplatnený nárok je v danom

prípade vyvodzovaný z právneho vzťahu, ktorý má znaky pracovnoprávneho vzťahu a riadi sa

predovšetkým , a v tom čase platným o mzde,

odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. V rámci pracovného pomeru,

o ktorý v danej veci medzi účastníkmi išlo, nemožno žiadny čiastkový právny vzťah medzi

účastníkmi pracovného pomeru posúdiť podľa iného než pracovnoprávneho predpisu, lebo

a ďalšie pracovnoprávne predpisy - vzhľadom na ich kogentnú povahu -

uplatnenie iného právneho režimu v pracovnoprávnych vzťahoch ani neumožňujú

(porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp. zn.

).

Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd napriek právnym záverom a pokynom

pre jeho ďalší postup, ktoré dovolací zaujal vo svojom ostatnom rozhodnutí, ani po doplnení

dokazovania výpoveďou svedkyne M. nevysvetlil dostatočne otázku charakteru finančných

prostriedkov odvádzaných na osobný účet žalobcu do 1. apríla 1998, či sa jedná

o nárokovateľnú časť mzdy alebo len o morálne ohodnotenie; jeho poukázanie na mzdové

dojednanie v pracovnej zmluve (bod 4.) a konštatovanie, že ide o odmeny, nemožno

považovať za dostačujúce, ktoré by spĺňalo atribúty stanovené zákonom ( )

pre odôvodnenie rozhodnutia, napriek tomu, že odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom

11

svedkyne M. (bývalej ekonómky žalovaného). Skutkovo nedoriešené a právne nevyhodnotené

naďalej zostalo tvrdenie žalobcu, že finančné prostriedky odvádzané na jeho osobný účet

podliehali zdaneniu a že z nich boli vykonávané aj odvody na zdravotné a sociálne poistenie,

poistenie v nezamestnanosti a zrážky na preddavky za daň z príjmu. Dovolací súd v tejto

súvislosti naviac zistil, že odvolací súd nechal bez povšimnutia a následného odstránenia

rozpory vo výpovediach svedkyne M. pri vysvetlení položky „ostatné zrážky“ v porovnaní

s jej výpoveďou pred súdom prvého stupňa na pojednávaní 28. septembra 2004 a výpisom

z osobného účtu žalobcu na č.l. 6 spisu, keď podľa svedkyne „ostatné zrážky“ z predložených

mzdových listov žalobcu za roky 1997 a 1998 sa zhodujú s prehľadom zrazených súm

uvedených vo výpise z osobného účtu žalobcu. Absencia vyššie uvedeného vysvetlenia svedčí

o tom, že odvolací súd si zrejme dostatočne neuvedomil, že pri zmene rozhodnutia podľa

odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa,

preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. Len takéto rozhodnutie

možno označiť za preskúmateľné ( v spojení s ).

V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok neobsahuje potrebné vysvetlenie

konkrétnych dôvodov, z ktorých odvolací súd vyvodil, že žalobcovi nevznikol nárok na

vyplatenie zadržiavanej odmeny z dôvodu, že sa jednalo o fakultatívnu odmenu. So zreteľom

na to dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd konanie zaťažil tzv. inou procesnou vadou

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Vzhľadom

na túto vadu bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie ( ).

Pokiaľ dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Rozsudok odvolacieho súdu nebolo

možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych

záverov, lebo vzhľadom na zistenú tzv. inú vadu konania nebol pre toto posúdenie daný

dostatočný podklad.

Dovolací súd pripomína, že ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,

ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý

rozhodoval o dovolaní, záväzný ( ).

12

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2011

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková