Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16Ek-1734-2019.pdf
PDF · 97.7 KB
Case nature
Subarea
16Ek/1734/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: FV power plant 3 s.r.o. so sídlom Nádražná 2192/35, 909 01 Skalica, IČO: 45 612 030, právne zastúpeného: POLÁČEK & PARTNERS s. r. o. so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti povinnému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, o vymoženie pohľadávky vo výške 50.231,76 eur s príslušenstvom, exekúcie vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Jozef Blaško, Exekútorský úrad so sídlom kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce, pod sp. zn. 5EX 534/19, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/1734/2019 zo dňa 7. februára 2020, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/1734/2019 zo dňa 7. februára 2020 z a m i e t a.
II. Oprávnený má voči povinnému n á r o k na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/1734/2019 zo dňa 7. februára 2020 vo výške 328,43 eur.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 07.10.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 50.231,76 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 30Cb/41/2017 zo dňa 30.05.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť v I. výroku dňa 03.08.2018, právoplatnosť v II., III. a IV. výroku dňa 16.09.2019 a vykonateľnosť v II., III. a IV. výroku dňa 20.09.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/196/2018 zo dňa 31.07.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.09.2019. Dňa 08.11.2019 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 16Ek/1734/2019 zo dňa 7.2.2020 zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) a oprávnenému priznal voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania podľa zásady úspechu vo výške 328,43 eur. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1-4, § 61l ods. 3, § 61h ods. 1 písm. h), § 200, § 199a, § 199d ods. 1, § 199e Exekučného poriadku, na ust. § 444 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), na ust. § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a vecne tým, že povinný nepreukázal súdu dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku v spojení so skutočnosťou, že súd ex offo nenašiel ani iný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu v zmysle § 61 k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a to podanie dovolania voči
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/196/2018 zo dňa 31.07.2019, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 30Cb/41/2017 zo dňa 30.05.2018 a súčasne podaný návrh na odklad rozsudku odvolacieho súdu. Povinný tvrdil, že podanie dovolania má exekučný súd považovať za inú skutočnosť spôsobilú privolať zrušenie exekučného titulu, a ktorá v zmysle Exekučného poriadku bráni vymáhateľnosti exekučného titulu. Svoj návrh dôvodil tiež tým, že Exekučný poriadok v rámci exekučného konania nepripúšťa návrat do pôvodného stavu, čím by v prípade zexekvovania majetku povinného vznikla na majetku povinného škoda v prípade pozitívneho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní. Povinný vyslovil, že síce samotné podanie dovolania nezakladá nárok na odklad vykonateľnosti rozhodnutia, a že o tejto skutočnosti musí rozhodnúť dovolací súd, avšak poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v skutkovo a právne obdobných prípadoch návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia vyhovel. Oprávnený s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nesúhlasil z dôvodu, že podanie dovolania samo o sebe nemá vplyv na exekúciu, ani na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu, nenapĺňa podstatu a znaky tzv. inej skutočnosti, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu a preto nie je zákonným dôvodom na zastavenie exekúcie. Povinný síce k otázke odkladu vykonateľnosti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak nepreukázal, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť exekučného titulu. Exekučný súd nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu správnosť exekučných titulov, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátane postupu orgánu) vydaného v základnom konaní, keďže exekučný súd je obsahom exekučného titulu viazaný a musí z neho vychádzať, a preto akékoľvek prípadné vady základného konania sa do exekučného konania neprenášajú. Súd v napádanom rozhodnutí konajúc vyšším súdnym úradníkom vyhodnotil, že exekučný titul spĺňa náležitosti formálnej a materiálnej vykonateľnosti, a podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku je spôsobilým exekučným titulom na to, aby na jeho základe bolo možné viesť exekúciu v rámci exekučného konania, a keďže si povinný povinnosť uvedenú vo výroku exekučného titulu nesplnil, exekučné konanie sa začalo dôvodne. Súd aj napriek tomu, že návrh povinného na zastavenie exekúcie bol podaný po lehote v zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, sa zaoberal dôvodmi povinného na zastavenie exekúcie. Súd s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04-70 z 19.05.2004 konštatoval, že samotné podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu, teda ani na vymáhateľnosť exekučného titulu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, keďže podanie dovolania nezakladá odklad vykonateľnosti ex offo. Podanie dovolania na rozdiel od odvolania nemá odkladný účinok a teda exekučný titul napadnutý dovolaním zostáva právoplatný aj vykonateľný až do právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ak by aj dovolací súd povolil odklad vykonateľnosti exekučného titulu, uvedené by nepredstavovalo skutočnosť, ktorá by bránila vymáhateľnosti exekučného titulu, a teda ani skutočnosť, ktorá by mala byť dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, ale predstavovala by len dôvod na odklad exekúcie podľa § 61h ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, o ktorom rozhoduje súdny exekútor. Ďalej odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, podľa ktorého exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote dňa 28.2.2020 sťažnosť, ktorou žiadal, aby súd napádané uznesenie zmenil tak, že sa exekúcia v celom rozsahu zastavuje. Sťažnosť odôvodnil tým, že naďalej trval na názore, že podanie dovolania voči exekučnému titulu predstavuje skutočnosť brániacu vymáhateľnosti exekučného titulu s poukazom na nemožnosť navrátenia do predošlého stavu v prípade, ak by bola pohľadávka oprávneného v tomto konaní vymožená a následne by došlo k zrušeniu exekučného titulu v dovolacom konaní. Ďalej tvrdil, že ak by súd jeho návrhu na zastavenie exekúcie vyhovel, išlo by o rozhodnutie procesnej povahy, ktoré by nebránilo opätovnej možnosti podania návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného pre prípad, ak by Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolaniu nevyhovel. Podľa neho je napádané rozhodnutie arbitrárne, kedy sa súd nevysporiadal so všetkými jeho argumentmi a v ním naznačenom smere, keďže jeho argumentácia nebola postavená na tom, že dovolanie má odkladný účinok, ale na tom podklade, že exekučný súd je síce právoplatný a vykonateľný, no napriek tomu existuje právna prekážka vymáhateľnosti právneho nároku. Podľa neho, ak súd zastaví exekúciu z dôvodu podaného dovolania a návrhu na odklad vykonateľnosti exekučného titulu zo strany povinného, súd by tým neposudzoval právoplatnosť, ani vykonateľnosť exekučného titulu, ani prípustnosť dovolania, ale by tým len s poukazom na zásadu zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní a po
pripustení, že nastali skutočnosti brániace vymáhateľnosti exekučného titulu, predišiel škode, ktorá môže povinnému z dôvodu nezákonne vykonanej exekúcie vzniknúť.
4. Oprávnený sa k sťažnosti povinného vyjadril tak, že navrhuje sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť, keď povinný opätovne neosvedčil dôvod na zastavenie exekúcie žiadnym zákonným dôvodom. Napádané rozhodnutie súdu považuje za vecne správne a zákonné v celom rozsahu, riadne odôvodnené a zotrval na právnom názore, že samotné podanie dovolania nie je dôvodom na zastavenie exekúcie. Rozporoval výklad povinného, ktorý tvrdil, že podanie dovolania predstavuje inú skutočnosť brániacu vymáhateľnosti exekučného titulu, pretože nenapĺňa podstatu a znaky inej skutočnosti v zmysle § 61 k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Podľa neho povinným tvrdený dôvod na zastavenie exekúcie nepredstavuje inú skutočnosť brániacu vymáhateľnosti exekučného titulu, ale len jeho subjektívnu nespokojnosť s výkonom exekúcie a jeho nevôľu podriadiť sa výkonu rozhodnutia. Zastavenie exekúcie by nepomerne viac chránilo povinného v porovnaní s oprávneným, ktorý by v dôsledku zastavenia exekúcie stratil poradie pre svoje právo. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov sťažnostného konania.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
11. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
12. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Sudca sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 9 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa sudca nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
14. Súd v sťažnostnom konaní povinným tvrdenú arbitrárnosť a nedostatočnosť odôvodnenia napádaného rozhodnutia nezistil, keď vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že povinný neskorším návrhom na zastavenie exekúcie mohol právne relevantným a účinným spôsobom namietať len
skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, a keďže povinným uvádzané dôvody na zastavenie exekúcie sú dôvodmi, ktoré mohol uplatniť len v lehote do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, bol jeho návrh na zastavenie exekúcie nedôvodný. V zmysle koncentračnej zásady konania o návrhu na zastavenie exekúcie s poukazom na to, že povinný podal návrh na zastavenie exekúcie po uplynutí lehoty v zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, bol preto jeho návrh na zastavenie exekúcie posudzovaný v zmysle § 61k ods. 3 Exekučného poriadku ako neskôr podaný, v ktorom mohol povinný relevantne namietať len tie skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku. Avšak povinným uvádzaný dôvod na zastavenie exekúcie a to podanie dovolania a návrhu na odklad exekučného titulu, nie je skutočnosťou, ktorá nastala po uplynutí lehoty podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, pričom povinný neosvedčil, že by išlo o takú skutočnosť, ktorú nemohol bez vlastnej viny uplatniť skôr, a preto nebolo potrebné, aby sa vyšší súdny úradník týmto zo strany povinného tvrdeným dôvodom na zastavenie exekúcie vôbec zaoberal, keďže v zmysle Exekučného poriadku, ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, súd na ňu neprihliadne. Dôsledkom nie včasného predloženia právnej skutočnosti (dôvodu na zastavenie exekúcie) je zamietnutie návrhu, avšak vyšší súdny úradník nadbytočne aj napriek zákonnej úprave poskytol v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentáciu k zamietnutiu návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Súčasne sa vyšší súdny úradník dostatočným spôsobom vysporiadal aj s tým, že povinným tvrdená právna prekážka vymáhateľnosti právneho nároku oprávneného neexistuje. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinného s napadnutým rozhodnutím sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
15. K opätovnej argumentácii povinného, ktorý postavil svoju sťažnosť smerujúcu k zastaveniu exekúcie na ním podanom dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/196/2018 zo dňa 31.07.2019 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 30Cb/41/2017 zo dňa 30.05.2018, na súčasnom podaním návrhu na odklad vykonateľnosti a tvrdenej možnosti budúceho zrušenia exekučného titulu alebo odkladu jeho vykonateľnosti a s tým spojenou nemožnosťou navrátenia do pôvodného stavu v prípade vykonania exekúcie, sa sudca stotožňuje s odôvodnením vyššieho súdneho úradníka. V prípade ak zákon pripúšťa možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu súdu, podanie takéhoto dovolania nemá vplyv na vykonateľnosť exekučného titulu, nemá suspenzívny účinok a teda nezakladá ani ex offo dôvod na zastavenie exekúcie. Súd má za to, že vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že v tomto exekučnom konaní je podkladom pre vykonanie exekúcie vykonateľný exekučný titul, ktorý nebol zrušený, pričom exekučný súd nepreskúmava správnosť exekučného titulu - rozhodnutia súdu, z jeho materiálnej stránky. Sudca sa nestotožnil s názorom povinného, že podanie dovolania predstavuje iné skutočnosti, kedy exekúcia nemôže byť vedená pre určité dôvody, keď nejde o zánik práva priznaného exekučným titulom, ani zrušenie exekučného titulu alebo dôvod podľa osobitného predpisu, pretože podanie dovolania nie je okolnosťou, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry a rozhodovacej činnosti súdov napríklad z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2000, sp. zn. I. ÚS 5/2000 a sp. zn. II. ÚS143/2002, na základe čoho podanie mimoriadneho opravného prostriedku nemožno nepovažovať za iné skutočnosti odôvodňujúce zastavenie exekúcie.
16. Čo sa týka povinným tvrdenej hrozby ujmy na majetku povinného čo do navrátenia do pôvodného stavu po vykonaní exekúcie v tom smere, že v budúcnosti hrozí zrušenie exekučného titulu, súd má za to, že naopak v prípade, ak by došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu podania dovolania voči exekučnému titulu v rozpore s vyššie uvedenou ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, tak by došlo k neprimeranému zásahu do práva oprávneného na súdnu ochranu, pretože oprávnený, ktorý disponuje vykonateľným exekučným titulom má oprávnené a legitímne očakávanie, že jeho pohľadávka, ktorú povinný dobrovoľne nesplnil, bude môcť byť uspokojená prostredníctvom výkonu exekúcie,
pričom zastavením exekúcie v tomto štádiu konania by oprávnený prišiel nielen o zákonné poradie na vymáhanie pohľadávky, ktoré mu je v tomto čase garantované, ale tiež o všetky zabezpečovacie prostriedky na majetku povinného, ktoré súdny exekútor vykonal. Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, doteraz k zrušeniu exekučného titulu neprišlo, pričom v prípade odkladu vykonateľnosti exekučného titulu, o odklade exekúcie rozhoduje súdny exekútor a nie exekučný súd. Rovnako súd v sťažnostnom konaní dopytom na Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že doteraz nebolo rozhodnuté ani o návrhu na odklad vykonateľnosti napádaného rozhodnutia, ani vo veci samej. Na záver sudca k tvrdeniu povinného, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, uvádza, že povinný uvedenú zásadu „restitutio in integrum statu quo antem“ nesprávne vykladá, keď táto sa vzťahuje na ochranu dobromyseľnosti tretej osoby ako napr. vydražiteľa hnuteľných vecí, nehnuteľných vecí apod., avšak nemá vplyv na vzťah medzi oprávneným a povinným. Preto v prípade, ak skutočne dôjde po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k zrušeniu exekučného titulu, čo v súčasnosti exekučný súd nesmie prejudikovať, a v exekučnom konaní by došlo k vymoženiu nároku oprávneného zo zrušeného exekučného titulu, potom bude mať povinný právo domáhať sa od oprávneného vydania bezdôvodného obohatenia, prípadne aj náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená v exekučnom konaní vedenom na základe exekučného titulu vydaného v rozpore so zákonom - následne zrušeného exekučného titulu. V čase rozhodovania exekučného súdu je exekučný titul vykonateľný a keďže nie je daný žiadny zákonný dôvod na zastavenie exekúcie, súd nemôže postupovať inak.
17. S poukazom na uvedené má sudca za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v danej veci zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný v neskôr podanom návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal dôvody na zastavenie exekúcie a súčasne súd ani ex offo nezistil existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie. Tým, že vyšší súdny úradník rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou, súd sa nemohol stotožniť s názormi povinného uvádzanými v sťažnosti. Keďže neboli zistené žiadne skutočnosti brániace vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom súd nezistil ani žiadny iný dôvod na zastavenie exekúcie, a preto bolo potrebné sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/1734/2019 zo dňa 7.2.2020 ako nedôvodnú zamietol. Súd súčasne nezistil pochybenie ani pri trovách exekúcie, keď oprávnenému ako úspešnému účastníkovi konania podľa zásady úspechu vo veci priznal nárok voči povinnému na náhradu trov právneho zastúpenia oprávneného za podanie vyjadrenia k návrhu povinného na zastavenie exekúcie.
18. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
19. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
20. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
21. Podľa § 199e prvá veta Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.
22. Oprávnený si vo vyjadrení k sťažnosti povinného uplatnil trovy exekúcie za jeden úkon právnej služby a to za vyjadrenie sa k sťažnosti povinného. V ustanovení § 255 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku sa ako kritérium priznania náhrady trov exekučného konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinného zamietol), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním. O trovách sťažnostného konania rozhodol súd tak, že v zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku priznal úspešnému oprávnenému voči povinnému nárok na ich náhradu, keďže trovy právneho zastúpenia oprávneného boli po nevyhovení sťažnosti povinného dôvodné, a to za vyjadrenie sa oprávneného k sťažnosti povinného vo výške 328,43 eur, ktoré pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon v sume 263,07 eur, z režijného paušálu za rok 2020 v
sume 10,62 eur a z 20 % DPH v sume 54,74 eur. Trovy konania, ktoré boli oprávnenému priznané týmto rozhodnutím, budú od povinného vymáhané na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.