Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-196-2018.pdf
PDF · 163.78 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/196/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Janky Kočišovej v spore žalobcu: FV power plant 3 s.r.o., so sídlom Nádražná 2192/35, 909 01 Skalica, IČO: 45 612 030, zastúpený POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený KVASŇOVSKÝ & PARTNERS / ADVOKÁTI s.r.o. so sídlom v Bratislave 811 08, Dunajská 32, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie 50.231,76 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 30.5.2018, č.k. 30Cb/41/2017-603 takto
rozhodol:
I. O d m i e t a odvolanie proti výroku, ktorým súd návrh na prerušenie konania z a m i e t o l.
II. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch, t.j. vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.231,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 50.213,76 eur od 14.3.2017 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom návrh na prerušenie konania zamietol; uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.231,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 50.213,76 eur od 14.3.2017 do zaplatenia, to všetko do 3. dní od právoplatnosti rozsudku; konanie v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 12.3.2014 do 13.3.2017 vo výške 9,25% ročne a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej výške 9% ročne zastavil; žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 99%.
2. Rozhodol tak o nároku uplatnenom žalobou doručenou súdu dňa 10.3.2017, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 50.231,76 eur s príslušenstvom, titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného prijatím platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, ktoré znamenajú prijatie platieb bez právneho dôvodu.
3. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že je výrobcom elektriny, ktorý je pripojený do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny Mokrá Lúka s celkovým inštalovaným výkonom 989,92 kW, umiestnenom v katastrálnom území Mokrá Lúka. Dôvodil, že dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len URSO) vydal Vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike. Táto vyhláška zaviedla pre výrobcov
elektriny novú platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014. Podľa nej mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného, povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, ak žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V zmysle § 26 ods. 23 tejto vyhlášky, výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určovala prostredníctvom cenového rozhodnutia ÚRSO, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydával Úrad pre každý kalendárny rok. Žalovaný vystavil žalobcovi za roky 2014 a 2015 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli ním vydané na základe cenového rozhodnutia URSO č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013 a cenového rozhodnutia č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014. Faktúry vystavené žalovaným č. 8240627764, č. 8274695703, č. 8250714881, č. 8214914745, č. 8225027536, č. 8211245233, č. 8245240621, č. 8261239556, č. 8231406387, č. 8275308600, č. 8225488667, č. 82715121478, č. 8275540294, č. 8295800179, č. 8295200176, č. 8295000173, č. 8295200464, č. 8294500191, č. 8295400172, č. 8295800475, č. 8295400462, č. 8295000464, č. 8295100175, č. 8294600178 žalobca uhradil.
4. Žalobca žalobu podal na základe skutočnosti, že Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.06.2016 (v ktorom bola napadnutá ústavnosť a zákonnosť platby za prístup) nálezom PL/ÚS 17/2014 vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR bolo dňa 21.7.2016 zverejnené v Zbierke zákonov a stalo sa teda všeobecným záväzným. Na základe uvedeného stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“.
5. Žalobca dôvodil, že so žalovaným nemal platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, preto dochádzalo k vyúčtovaniu platby za prístup protiprávne. Uzatvorená Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zmluvy ZPV/2014/251 zo dňa 19.3.2014 je absolútne neplatná, pre rozpor so zákonom (resp. jeho obchádzanie); nemožnosť plnenia; omyl pri uzatváraní zmluvy a rozpor s dobrými mravmi.
6. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Dôvodil, že v prejednávanej veci ide o faktúry za prístup do distribučnej sústavy vystavené výhradne za obdobie pred vydaním nálezu Ústavného súdu. § 26 ods. 23 vyhlášky, ktorého nesúlad bol vyslovený, bol až do momentu uverejnenia nálezu v Zbierke listín v platnosti a účinnosti a teda až do tohto momentu bol pre všetky subjekty aj strany sporu záväzné. V ďalšom dôvodil, že medzi stranami sporu bola uzavretá dňa 19.3.2014 Zmluva o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (ďalej len Zmluva o prístupe), a to slobodne a vážne, jej obsah je určitý a zrozumiteľný, čo zmluvné strany potvrdili svojimi podpismi. Zmluva o prístupe korešponduje s jej účelom, a to zabezpečením prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny v rozsahu dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta.
7. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal cenové rozhodnutie č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013, ktorým stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2014, Cenové rozhodnutie č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014, ktorým stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na rok 2015, Cenové rozhodnutie č. 0010/2016/E zo dňa 27.11.2015, ktorým stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na rok 2016. Rezervovaná kapacita bola v tieto roky stanovená v rovnakej výške 5. 872,6 eur/MW/mesiac. Mal za preukázané
- že dňa 19.3.2014 uzavreli strany sporu Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/251. Mal za preukázané, že žalovaný vystavoval žalobcovi za roky 2014 a 2015 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup vo výške 2.092,99 eur, ktoré boli žalobcom uhradené.
- existenciu listu žalovaného zo dňa 19.12.2013, ktorým informoval
žalobcu o tom, že žalovaný ako užívateľ distribučnej sústavy nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe a poukázal na to, že táto sa uzatvára aj v prípade, ak užívateľ nedodáva elektrinu do regionálnej distribučnej sústavy a aj v prípade, ak užívateľovi nevzniká povinnosť v zmysle cenovej vyhlášky ÚRSO uhradiť tarifu za prístup do sústavy.
- že žalobca výzvou na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania zo dňa 7.3.2017, doručenou žalovanému 8.3.2017 vyzval žalovaného na vrátenie všetkých platieb v lehote 3 dní odo dňa doručenia výzvy.
8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1 OZ (právna úprava bezdôvodného obohatenia), zak. č. 251/2012 Z.z., zak. č. 656/2004 Z.z., zak. č. 251/2012 Z.z., Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. a žalobe (nad zastavenú časť v dôsledku späťvzatia časti žaloby) vyhovel.
9. Ako predbežnú otázku súd prvej inštancie riešil, či Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/251 uzavretá stranami sporu je platná a účinná. Dospel k záveru, že je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom. V tejto súvislosti argumentoval, že strany sporu môžu uzavrieť v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka aj nepomenovanú zmluvu, ale v uzavretej zmluve nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena - „platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa jej Čl. II mal žalovaný vystaviť faktúru za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov. Cena za takýto prístup však nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím ani Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ust. § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky. Súd prvej inštancie teda vychádzajúc aj zo stanoviska Ústavného súdu SR prezentovaného v Náleze sp. zn. PL. ÚS/17/2014 uzavrel, že stranami sporu uzavretá zmluva o prístupe je neplatná pre rozpor resp. obchádzanie zákona.
10. S poukazom ma vyššie uvedené častí odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR totiž vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone č. 251/2012 Z. z. čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad v zmysle Zákona č. 250/2012 Z. z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.
11. Za oprávnený považoval aj nárok na úroky z omeškania a priznal ich odo dňa 13.3.2017 vzhľadom na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia doručenú žalovanému dňa 8.3.2017, s prihliadnutím na trojdňovú lehotu určenú v tejto výzve na plnenie.
12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal ich podľa pomeru úspechu žalobcu vo veci vo výške 99%.
13. K procesnému postupu súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že na základe späťvzatia časti uplatneného nároku - úroku z omeškania, konanie podľa § 144 C.s.p. v tejto časti zastavil.
14. Návrhu žalovaného na prerušenie konania až do právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Košice I v konaniach vedených pod sp. zn. 26Cb/56/2017 a 31Cb/10/2016 nevyhovel a konanie neprerušil, nakoľko to považoval za nehospodárne.
15. Proti rozsudku - výroku, ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol, výroku,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.231,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 50.213,76 eur od 14.3.2017 a výroku o nároku na náhradu trov konania podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h/, f/, d/, e/ a b/ C.s.p..
16. Odvolateľ dôvodí, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil žalobcom uplatnenú pohľadávku, keď sa priklonil k právnemu názoru žalobcu, že žalovaná pohľadávka vznikla titulom bezdôvodného obohatenia, ktorú skutočnosť odôvodnil odkazom na neplatnosť stranami sporu uzatvorenej zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/251 zo dňa 19. 3.2014 (ďalej len Zmluva o prístupe).
17. Súd prvej inštancie odkazom na Nález Ústavného súdu SR dospel k záveru, že jediným právnym základom, ktorý by mohol platne odôvodňovať akúkoľvek odplatu za užívanie distribučnej sústavy, je výlučne zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike (ďalej len zákon o energetike). V tejto súvislosti argumentuje, že účelom právneho názoru Ústavného súdu SR, obsiahnutého v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 pri posudzovaní oprávnenosti platby za prístup do distribučnej sústavy bol záver, že titulom pre výber platby za prístup do sústavy (ako aj akéhokoľvek iného plnenia) nesmie byť samotná vyhláška ako podzákonný právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny dôvod, za ktorý Ústavný súd SR považuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon zachytávajúci prejavy vôle oboch zmluvných strán. Podľa názoru odvolateľa tento právny záver obsiahnutý v náleze musí platiť a byť aplikovateľný bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o zmluvu pomenovanú (v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, alebo § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike) alebo zmluvu nepomenovanú, pretože v oboch prípadoch je titulom a podkladom pre účtovanie a výber odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom práve v dohodách zmluvných strán. Odvolateľ zdôraznil, že z nálezu Ústavného súdu explicitne nevyplýva vylúčenie akýchkoľvek ďalších právnych dôvodov, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností ako relevantného právneho titulu na realizáciu úhrad a prijímanie finančných prostriedkov medzi užívateľom distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uvádza, že výklad súdu prvej inštancie o nemožnosti vzniku práv a povinnosti z akýchkoľvek iných právnych dôvodov a nemožnosti uzatvárania zmluvných vzťahov s obsahom zodpovedajúcim dohode zmluvných strán, je v rozpore so zásadou autonómie vôle subjektov súkromného práva zakotveného v článku 2 ods. 3 Ústavy SR.
18. V ďalšom odvolateľ dôvodí, že medzi stranami sporu bola uzatvorená Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len Zmluva o prístupe), ktorou sa žalovaný zaviazal umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, odovzdávacieho miesta č. 1312923 zariadenia výrobcu umiestneného v lokalite Mokrá Lúka, a to za podmienok dohodnutých v zmluve o prístupe po splnení technických a obchodných podmienok žalovaného a žalobca sa zaviazal zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa zmluvy o prístupe. V tejto súvislosti zdôraznil, že zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe a distribúcii (§ 26 ods. 5 zákona o energetike), ale aj samotnú zmluvu o prístupe (§ 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike).
19. Tvrdí, že zákonodarca právnymi predpismi vrátane zákona o energetike upravil určité zmluvné typy, avšak týmto krokom nemal v úmysle obmedziť zmluvnú voľnosť subjektom. Uvedené podľa názoru odvolateľa vyplýva aj z dôvodovej správy k § 26 zákona o energetike, ktorá uvádza, že cieľom dotknutého ustanovenia bolo vymedziť hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou. V prípade § 26 zákona o energetike nemožno vyvodiť záver, že výpočet zmluvných vzťahov je taxatívny, bez možnosti uzatvorenia akéhokoľvek iného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi trhu s elektrinou.
20. V ďalšom argumentuje, že nie je správny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti posudzovanej zmluvy o prístupe z dôvodu nedostatočného určenia ceny s odôvodnením, že „cena za takýto prístup nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike....“ Odvolateľ zdôraznil, že v otázkach, ktoré samotná posudzovaná zmluva o prístupe alebo v nej pripojené obchodné podmienky žalovaného neupravujú, sa bude zmluva riadiť súvisiacimi ustanoveniami zákona o energetike, vyhlášky o pravidlách trhu a cenovej vyhlášky, ako aj ďalšími platnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa k právam a povinnostiam sporových strán v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Nie je teda možné prijať záver
konštatovaný v rozsudku súdu prvej inštancie, že z dôvodu, že sa v prípade zmluvy o prístupe nejedná o zmluvu o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, ale zmluvu o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, alebo o zmluvu nepomenovanú v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, na túto ani na práva a povinnosti zmluvných strán v nej obsiahnuté sa nevzťahujú platné právne predpisy na úseku regulácie sieťových odvetví, ani cenové rozhodnutia URSO. Rovnako nie je možné prijať záver, že predmet jej plnenia nemôže byť určený spôsobom stanoveným cenovým rozhodnutím URSO alebo normami platných právnych predpisov na úseku regulácie sieťových odvetví.
21. V ďalšom odvolateľ poukázal na skutočnosť, že z konania žalobcu je zrejmé, že považoval zmluvu o prístupe do sústavy za platnú, pretože užíval práva z nej vyplývajúce a plnil aj povinnosti z nej vyplývajúce. Bol si teda vedomý skutočnosti o existencii zmluvného vzťahu so žalovaným, ako aj skutočnosti o užívaní distribučnej sústavy žalovaného. Práve z tohto dôvodu realizoval dobrovoľne úhrady odplaty za užívanie distribučnej sústavy v prospech žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že v prípade dobrovoľného plnenia dlžníka vychádza právo z toho, že dlžník plnil podľa práva len to, čo plniť mal. Na základe tejto skutočnosti sa takýto dlžník nemôže domáhať vrátenia už poskytnutého plnenia z dôvodu bezdôvodného obohatenia, pretože nárok na vrátenie poskytnutého plnenia bez právneho dôvodu je daný iba vtedy, ak ten, kto plnil, nemal vedomosť a vzhľadom na okolnosti prípadu nemohol mať vedomosť o tom, že nie je povinný plniť, alebo, že ten, komu plní, nie je oprávnený plnenie prijať. V súvislosti s konkludentným prejavom vôle žalobcu vo forme dobrovoľných úhrad faktúr za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu v zmysle dohody strán sporu obsiahnutej v posudzovanej zmluve o prístupe, je tak plnenie uznaním záväzku žalobcu voči žalovanému z predmetných žalobcom dobrovoľne uhrádzaných faktúr.
22. Za nesprávny považuje odvolateľ aj záver súdu prvej inštancie, že žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, lebo v opačnom prípade by prišiel o zákonnú podporu podľa zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby. Dôvodí, že žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny má a aj v minulosti mal v zmysle § 13 zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením t.j. bez využitia distribučnej sústavy.
23. V ďalšom odvolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o posúdenie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“. Dôvodí, že žalobca účelovo spája využívanie distribučnej sústavy s distribúciou elektriny. Podľa názoru odvolateľa uvedené výrazy nie sú totožné, ktorá skutočnosť je nepochybná zo samotného znenia ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, definujúceho zmluvu o prístupe do sústavy, podľa ktorého sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy: (i) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, (ii) umožniť prístup do sústavy a (iii) prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a (iv) účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Podľa názoru odvolateľa z uvedenej dikcie zákona a zákonodarcom použitej spojky a je zrejmé, že tento nepovažuje obsah prístupu do sústavy za totožný s obsahom distribúcie elektriny, t.j. prepravou elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny.
24. Podľa názoru odvolateľa je pojem prístup do sústavy obsahovo širším ako pojem distribúcia, pričom z povahy oboch pojmov je zrejmé, že samotná existencia prístupu je nevyhnutným predpokladom tak distribúcie ako aj akéhokoľvek iného spôsobu využívania distribučnej sústavy, či už v podobe dodávky elektriny do sústavy alebo odberu elektriny zo sústavy. Nie je preto možné prijať opačný žalobcom uplatňovaný výklad a to, že samotná distribúcia je predpokladom existencie prístupu do sústavy. Takýto výklad totiž nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia.
25. V ďalšom odvolateľ zdôraznil, že žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu svojho vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať a používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Právo tretej osoby užívať distribučnú sústavu žalovaného je ustanovením § 2 písm. a/ ods. 12, 2 zákona o energetike obsahovo prejavené predovšetkým prostredníctvom prístupu tretej osoby
do distribučnej sústavy žalovaného. Jednou zo zmlúv, prostredníctvom ktorých by žalobca mohol od žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom výškou dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity za určitú dohodnutú odplatu, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej platnosť žalobca a súd prvej inštancie spochybňuje, čím popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného.
26. Argumentuje, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzatvorená zmluva o prístupe je neplatná, potom žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy a teda užívanie distribučnej sústavy žalovaného neosvedčil. V takom prípade však dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. OZ. Zdôraznil, že je vlastníkom elektrickej prípojky, ktorá spája zariadenie žalobcu na výrobu elektriny s distribučnou sústavou žalovaného a ktorá je spolu s určeným meradlom súčasťou distribučnej sústavy, ktoré zariadenia sú zariadeniami nevyhnutnými k prevádzkovaniu sústavy, dodávke žalobcom vyrobenej elektriny (meranej meracím zariadením, ktorých využitie je nevyhnutné k tomu, aby žalobca realizoval svoje právo na dodávku elektriny). Pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny žalovanému je užívanie distribučnej sústavy nevyhnutné. Žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny má v zmysle § 13 zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného, a teda aj bez akéhokoľvek využívania jeho distribučnej sústavy. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného, ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému prostredníctvom jeho distribučnej sústavy bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomický výhodnejšiu. Distribučná sústava žalovaného teda bola v žalovanom období zo strany žalobcu využívaná a v prípade, ak na jej užívanie žalobca neosvedčí žiaden iný právny dôvod, je užívaná bez právneho dôvodu, čím dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného.
27. Vzhľadom na uvedené, má teda žalovaný na fakturované sumy oprávnený nárok a to bez ohľadu na to, či súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcom na podklade dohody strán sporu, alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu.
28. V ďalšom odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nezobral do úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným v jeho vyjadrení zo dňa 25.4.2018 a týmito sa pri posudzovaní veci samej a rozhodovaní vo veci samej vôbec nezaoberal a so žiadnym z nich sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Nepovažoval za potrebné ani ozrejmiť dôvody, pre ktoré predmetné argumenty žalovaného a žalovaným predkladané dôkazy nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za potrebné. Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia nevykonal dokazovanie, ktoré bolo nevyhnutné pre spravodlivé posúdenie veci. Dôkazy, na ktoré žalovaný poukazoval súd prvej inštancie nevyhodnotil.
29. V ďalšom sa odvolateľ venuje problematike účinkov nálezu Ústavného súdu SR ex nunc a nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia. Na základe uvedeného sa domáha, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil a žalobu zamietol, resp. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
30. Žalobca v svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhoval rozsudok ako vecne správny potvrdiť s tým, že jeho vyjadrenie je v podstate zopakovaním argumentácie už prednesenej v konaní pred súdom prvej inštancie.
31. Žalovaný reagujúc na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu argumentuje skutočnosťami už uvádzanými v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a následne v odvolaní.
32. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že nie je dôvodné.
33. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j. že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; písm. e), t.j. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a písm. a), t.j. že neboli splnené procesné podmienky.
34. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
35. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
36. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
37. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
38. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ C.s.p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
39. Je nepochybné, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014 rozhodol, že: 1. Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR nevyhovel.
40. Ústavný súd tak svojím rozhodnutím ustálil, že: „Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby („ceny“) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Pokiaľ zákonný právny predpis ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácií upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“
41. Z nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z.z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Je nepochybné, že žalovaný a žalobca nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorej podstatné náležitosti sú vymedzené v § 26 ods. 5 Zákona o energetike (uvedené žalovaný nerozporoval). Žalovaný tvrdí, že aj zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/251 môže byť právnym základom pre účtovanie platieb. Predmetnou zmluvou uzatvorenou stranami sporu dňa 19.3.2014 sa žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy zaviazal pre žalovaného ako užívateľa umožniť mu prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v zmluve po splnení technických a obchodných podmienok prevádzkovateľa RDS a žalobca sa zaviazal zaplatiť prevádzkovateľovi platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy (čl. 1).
42. Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou sú vymedzené v § 26 Zákona č. 251/2012 Z.z. Národnej rady SR o energetike a o zmene a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o energetike). Podľa § 26 os. 3 zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po
splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. Zmluva o prístupe je definovaná v § 26 ods. 5 a to, že sa ňou zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzený výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb.
43. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny vymedzuje povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy to 1. rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, 2. umožniť prístup do sústavy a 3. prepraviť účastníkovi trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzený výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy. Citované ustanovenie teda pojmovo vymedzuje podstatné náležitosti Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zároveň vymedzuje obsah pojmu prístup do sústavy v zmysle § 2 písm. a) bod 12.2 Zákona č. 251/2012. Distribúciou elektriny je v zmysle § 2b bod 4 preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Nie sú preto namieste rozsiahle - polemiky odvolateľa ohľadom toho, či musí alebo nemusí zmluva o prístupe obsahovať všetky povinnosti strán sporu tak, ako sú vymedzené v zákonnej definícii.
44. Distribučnými a súvisiacimi službami, za poskytnutie ktorých sa účastník trhu s elektrinou zaväzuje zaplatiť cenu na základe zmluvy do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je potrebné rozumieť všetky tri povinnosti, ktoré z takejto zmluvy prevádzkovateľovi distribučnej sústavy vyplývajú a to vrátane prepravy elektriny. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky hovorí o platbe za prístup do distribučnej sústavy výrobcami elektriny, avšak tento pojem je potrebné vykladať v súlade s ustanovením § 26 v súlade s § 2 písm. a) bod 12.2 Zákona č. 251/2012 Z.z., ktorý je realizovaný na základe Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny definovanej v ustanovení § 26 ods. 5 Zákona č. 251/2012.
45. Ústavný súd SR v svojom náleze jasne uviedol, že, ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno od neho požadovať platbu za prístup do tejto sústavy. Ak žalovaný uzavretie tejto zmluvy nepreukázal (dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti zaťažuje jeho), tak na tento stav dopadajú vyššie uvedené závery rozhodnutia Ústavného súdu SR.
46. K polemike odvolateľa o účinkoch nálezu Ústavného súdu SR, odvolací súd udáva, že pre vyslovenie účinkov predmetného nálezu je podstatné uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, ktorým Ústavný súd SR zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, teda priklonil sa k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu SR má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s Ústavou SR má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8.6.2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 zo dňa 14.6.2006.
47. Odvolací súd nerozporuje tvrdenie žalovaného, že účastníci na trhu s elektrinou môžu medzi sebou uzatvoriť aj iné zmluvy ako tie, ktoré sú uvedené v § 26 zákona o energetike a to s poukazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Avšak pokiaľ ide o účtovanú platbu za prístup do distribučnej sústavy podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a vyššie citovaných ustanovení zákona o energetike, účinného do 31.12.2018, je viazaná na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, teda zmluvy, ktorá obsahuje podstatné náležitostí tak, ako je to uvedené v tomto ustanovení.
48. Je potrebné zdôrazniť, že „prístup“ do sústavy bol v zmysle právnej úpravy § 2 ods. 2 bod 12 zákona o energetike účinnej do 31.12.2018 jasne definovaný ako prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú kapacitu v rozsahu zmluvne dohodnutej prepravnej kapacity.
49. Zákon teda jednoznačne stanovoval, že prístup do sústavy podľa zákona o energetike je prístupom na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Preto aj platbu za prístup do distribučnej sústavy možno účtovať len na základe zmluvy o prístupe s právami a povinnosťami strán už uvedenými vyššie.
50. K tvrdeniu žalovaného, že z rozhodnutia Ústavného súdu nemožno vyvodiť, že by právny základ pre fakturovanie a vybranie platby za prístup do distribučnej sústavy bol definovaný výlučne zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, a to s poukazom na skutočnosť, že Ústavný súd na viacerých miestach odkazuje len na zmluvu o prístupe bez úpravy distribúcie elektriny, v podstate uvádzajúc, že zmluva o prístupe uzavretá stranami sporu predstavuje perfektný právny základ pre účtovanie platby za prístup do distribučnej sústavy, je potrebné uviesť, že Ústavný súd dôvodil, že pre výrobcov elektriny, ktorí majú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, je právnym základom ich povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy samotná uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy s poukazom na § 26 ods. 5 zákona o energetike.
51. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak takáto zmluva nebola medzi stranami uzatvorená, resp. jej existencia nebola v konaní preukázaná, nie je daná existencia právneho titulu žalovaného na účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy. Nemôže byť teda právnym základom pre účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy zmluva, ktorá podstatné náležitosti ustanovené v § 26 ods. 5 zákona o energetike neobsahuje. Služba prístupu do distribučnej siete žalovaného je spoplatnenou službou, avšak platbu za ňu možno vyberať len v zákonom a rozhodnutím Ústavného súdu SR v určených medziach.
52. Nespornou bola v konaní aj skutočnosť, že žalobca platby za prístup za obdobie rokov 2014 až 2015 zaplatil. Výška zaplatených platieb za prístup žalobcom žalovanému v konaní nebola sporná; nebola preukázaná existencia právneho titulu, teda uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý by žalovaného oprávňoval na účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy od žalobcu, aj odvolací súd, tak ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
53. Len pre úplnosť odvolací súd k stranami sporu uzatvorenej zmluve o prístupe uvádza:
Podľa § 39 OZ je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ je neplatnosťou absolútnou, ktorá pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od začiatku (ex nunc) takže práva a povinností z takého úkonu vôbec nevzniknú. Povedané inak, ak je zmluva absolútne neplatná, hľadí sa na ňu ako keby vôbec nebola uzavretá. Súd na ňu prihliada ex offo, t.j. z úradnej povinnosti, teda bez ohľadu na to, či sa jej strany sporu dovolávajú alebo nie.
54. Právny úkon obchádza zákon (svojim obsahom alebo účelom) vtedy, ak nie je síce v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami, najmä svojim účelom jeho ciele obchádza, teda právny úkon smeruje k dôsledkom, ktoré síce výslovne zakázané nie sú, ale odporujú zmyslu a účelu zákonnej úpravy. Konajúci ním vlastne sleduje, aby zákon dodržaný nebol.
55. Odvolací súd dospel k záveru (rovnako ako aj súd prvej inštancie), že zmluva o prístupe uzavretá stranami sporu je absolútne neplatnou pre obchádzanie zákona aj tým, že jej cieľom je obísť zákonnú úpravu platby za prístup s tým, že žalovaný prístup ako bol definovaný v § 2 ods. 2 bod 12 zákona o energetike žalobcovi na základe tejto zmluvy ani neposkytuje.
56. K žalovaným navrhovaným novým dôkazom odvolací súd udáva:
Ustanovenie § 150 C.s.p. zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu - povinnosť tvrdiť a na dané tvrdenie predložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť strany sporu uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť sa vzťahuje na všetky skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Ide teda o tie právne skutočnosti, ktoré spôsobia vznik jej nároku alebo zánik jej povinnosti (skutkové tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku, žalovaného prostriedkami procesnej obrany). Dôsledkom
toho, že tvrdenie nie je preukázané (resp. súd ho nepovažuje za pravdivé) je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
57. Na uvedené odvolací súd poukazuje, pretože chce zdôrazniť, že rozhodnutie vo veci samej je ovplyvnené aktivitou strán sporu, t.j. ich tvrdeniami a označovaním dôkazov na preukázanie ich pravdivosti, ktoré sú následne sudcom v zmysle princípu voľného hodnotenia dôkazov vyhodnocované ako preukázané alebo nie. Zákonná koncentrácia konania sa uplatňuje v konaní pred súdom prvej inštancie aj v opravných konaniach a znamená, že strany sporu nemôžu vykonávať niektoré procesné úkony kedykoľvek počas konania, ale len v jeho určitom štádiu.
58. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácií konania, sú prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Platí o nich, že ich možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Po tomto úkone súdu sa na ďalšie prostriedky procesného úkonu, resp. procesnej obrany strán sporu neprihliada.
59. Je pravdou, že prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany možno za istých okolností, ak neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty) uplatniť aj v odvolacom konaní a to za podmienok uvedených v § 366 C.s.p. a to vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu, alebo nesprávneho obsadenia súdu; ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie. Aj tu však platí, že musia byť uplatnené do konca lehoty na podanie odvolania.
60. Na uvedené odvolací súd upozorňuje vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ v odvolaní predkladá nové dôkazy, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzané neboli (Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20.4.2018). Je nepochybné, že v prejednávanej veci ide o nové dôkazy predložené v odvolacom konaní, pričom nie sú splnené podmienky na to, aby sa nimi odvolací súd zaoberal (viď vyššie).
61. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy navrhované žalovaným, odvolací súd udáva, že v civilnom sporovom konaní súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovanie a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Ak teda súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nemožno uvedené považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv.
62. Odvolací súd prisvedčuje odvolateľovi, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzí základné zásady spravodlivého súdneho konania. Nie je ale potrebné, aby dal súd odpoveď na každú otázku nastolenú účastníkom konania, ale len na takú, ktorá je pre rozhodnutie súdu právne významná. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, atribúty odôvodnenia súdneho rozhodnutia uvedené v § 220 ods. 2 C.s.p. spĺňa.
63. K argumentácii žalovaného uvedenej o odvolaní, že ak teda by bola stranami sporu uzavretá zmluva o prístupe neplatná, potom žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy žalovaného a dochádza tak k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451a nasl. Obchodného zákonníka, teda žalovaný mal počas žalovaného obdobia na fakturované sumy, ktorých vrátenia sa žalobca domáha, oprávnený nárok a to bez ohľadu na to, či súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej platby za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného na podklade dohody strán sporu, alebo ako úhradu nárokov žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu odvolací súd udáva:
Civilný proces (konanie pred súdom) má svoje pravidlá. Predstavuje zákonom upravený postup jeho subjektov pri prejednávaní a rozhodovaní právnych vecí patriacich do civilnej súdnej právomoci. Sporové konanie (konanie o súkromnoprávnych otázkach subjektov práva) môže začať len na návrh, t.j. žalobou ako procesným úkonom smerujúcim k ochrane tvrdeného subjektívneho práva. Civilné sporové konanie je teda ovládané dispozičnou zásadou a začína výlučne na základe žaloby, ktorá je predpokladom vecného prejednávania veci a ktorou sa žalobca môže dožadovať, aby sa rozhodlo aj o splnení povinnosti (mimo iného).
64. Predmetom tohto konania (o ktorom súd rozhodoval) bol nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. O tomto nároku súd rozhodoval a jeho existencia bola predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie. Povedané inak, súd zisťoval, či boli v konaní preukázané skutočnosti umožňujúce prijať záver, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil (niektorým zo spôsobov uvedených v § 451 ods. 2 OZ), v dôsledku čoho mu vznikla zákonom stanovená povinnosť toto obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ). Žalovaný tvrdí, že na platby hradené žalobcom by mal právo (viď vyššie ) titulom užívania distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného bez právneho dôvodu.
65. Odvolací súd konštatuje, že tento nárok žalovaného v konaní uplatnený nebol a to ani ako hmotnoprávna námietka (§ 152 C.s.p.), na ktorú sa vzťahujú obdobné obsahové náležitosti ako na žalobu, ani v žiadnej inej forme pripúšťajúcej jeho preskúmanie súdom. Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že aj na toto tvrdenie žalovaného (ako prostriedku procesnej obrany) sa vzťahuje sudcovská koncentrácia konania (§ 153 C.s.p.). Ak by aj tvrdenie žalovaného jeho o nároku spĺňalo formálne náležitosti umožňujúce súdu začať o ňom konanie (čo nespĺňa) jeho uplatnenie v odvolaní rozhodne nemožno považovať za uplatnenie včas.
66. K tvrdeniu žalovaného, že dobrovoľná úhrada faktúr je v svojej podstate uznaním záväzku, čim je založená právna domnienka existencie záväzku v čase uznania, pričom žalobca v súlade s § 192 C.s.p., dôkaz opaku v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil, odvolací súd udáva:
Uznanie záväzku je zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky, (existencia záväzku sa v čase splnenia predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka). Je nepochybné, že v súlade s § 323 ods. 2 OBZ sa za uznanie nepremlčaného záväzku považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3., t.j. plnenie úrokov a čiastočné plnenie záväzku, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
67. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ sa mýli, ak má za to, že dobrovoľnú úhradu jednotlivých faktúr možno považovať za uznanie záväzku žalobcom. Jednak, v prípade charakteru záväzku nejde o záväzok s deliteľným predmetom plnenia, a ani o čiastočné plnenie žalobcom, (kedy by poskytoval žalovanému len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť celé) a nie je splnená ani ďalšia zákonná podmienka, pretože nemožno usudzovať v prejednávanej veci, že by žalobca plnením uznal účtovaný záväzok. Ako totiž prezentoval počas konania, (a čo bolo aj preukázané), platby uhrádzal preto, že mu túto povinnosť ukladalo neústavné znenie vyhlášky.
68. Na základe uvedeného bolo preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené ako vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
69. Odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, bolo podľa § 386 ods. 1 písm. c/ C.s.p. odmietnuté, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 357 písm. n/ C.s.p.).
70. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi bol priznaný v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.
71. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).