Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15C/35/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou v spore žalobkyne S. Ž., rod. M., nar. XX.X.XXXX, bytom I. X. XX, zastúpenej JUDr. Jánom Kavuličom, advokátom, so sídlom Advokátska kancelária, ul. 26. novembra 1510/3, Humenné, proti žalovanej S. Š., rod. E., nar. XX.X.XXXX, bytom J. X. XX, zastúpenej JUDr. Janou Šepeľovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Námestie slobody 13/25, Humenné, o určenie vlastníckeho práva takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

P r i z n á v a žalovanej vo vzťahu k žalobkyni právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa podala dňa 19.6.2018 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou parciel C-KN XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 463 m2 a C-KN XXX - záhrady o výmere 1735 m2, zapísané na LV č. XXX, pre okres E., obec J. X., kat. územie J. X..

Podanú žalobu odôvodnila tým, že je podielovou spoluvlastníčkou vyššie uvedených parciel v podiele 5/9 k celku a žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 4/9 k celku. Žalobkyňa sa však cíti ako výlučná vlastníčka nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX kat. územie J. X., lebo tieto nadobudla v dobrej viere, dobromyseľne a od roku 1970 ich doposiaľ nikým nerušená užíva ako svoje vlastné.

Ďalej uviedla, že sporné nehnuteľnosti boli vytvorené z pôvodných pozemnoknižných parciel č. XX, XX a XX, zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. 71 kat. územie J. X.. Podielové spoluvlastníctvo k týmto parcelám bolo zrušené a vyporiadané reálnou deľbou ešte začiatkom minulého storočia. Pri tejto deľbe starí rodičia žalobkyne M. E. a L. rod. G. nadobudli tú časť parciel, ktorým dnes zodpovedajú parcely C- KN XXX a XXX. Na parcele C-KN XXX postavili starí rodičia žalobkyne rodinný dom, ktorý darovali matke žalobkyne ako najstaršej z troch detí, lebo sa o svojich rodičov postarala do smrti. Matka žalobkyne potom spolu s manželom postavila na časti parciel nový murovaný rodinný dom, v ktorom žila až do svojej smrti v roku 1976. Otec žalobkyne zomrel v roku 1958. Bratia žalobkyne jej darovali podiely v nehnuteľnostiach v roku 1970 a 1971 a odvtedy ich žalobkyňa užíva ako svoje vlastné. Starý rodinný dom v roku 2007 zbúrala. Keďže žalobkyňa užíva nehnuteľnosti ako svoje vlastné, nikým doposiaľ nebola rušená a platila za ne dane, žiadala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou, lebo jej držba bola po celý čas dobromyseľná, oprávnená, nepretržitá a v užívaní ju nikto nerušil. Zároveň poukázala na to, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva podľa ustanovenia , lebo žalovaná na všetky jej návrhy reaguje odmietavo a vlastnícke právo žalobkyne nerešpektuje.

2. Žalovaná sa k podanej žalobe vyjadrila tak, že s ňou nesúhlasí a žalobkyňa sa má domáhať zrušenia podielového spoluvlastníctva. Poukázala na to, že z listinných dôkazov predložených samotnou žalobkyňou vyplýva, že parcely, ktoré sú predmetom konania boli vytvorené z mpč. XX až XX, zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. 71 kat. územie Nižné Ladičkovce. Z nich boli vytvorené terajšie parcely C-KN XXX, XXX, XXX, XXX, XXX a E-KN XX. Žalobkyňa v podanej žalobe tvrdí, že podielové spoluvlastníctvo k pôvodným mpč. bolo zrušené a vyporiadané, ale necháva si spolastnícky podiel aj k ostatným parcelám vytvoreným z týchto mpč. Zároveň z predložených listín vyplýva, že žalobkyňa nadobudla notárskymi zápisnicami o darovacích zmluvách od svojich súrodencov iba spoluvlastnícke podiely a to vylučuje jej dobromyseľnosť o výlučnom vlastníctve. Tiež osvedčením o vydržaní vlastníckeho práva nadobudla len ďalšie spoluvlastnícke podiely. Nevysvetlila komu pripadli zvyšné parcely z reálnej deľby a nevysvetlila prečo vo zvyšných parcelách je podielovou spoluvlastníčkou. Podľa tvrdenia žalovanej žalobkyňa napreukázala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, lebo tým sa neodstráni právny stav neistoty.

3. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to výpisom z LV č. XXX kat. územie J. X., oboznámil sa s pozemnoknižnou zápisnicou č. XX kat. územie J. X., s identifikáciou tam zapísaných parciel, s notárskymi zápisnicami J. XXX/XX, J. XX/XX a J. XXXXX/XX. Tiež sa oboznámil s výpisom z LV č. XX kat. územie J. X., s potvrdením o užívaní pozemiu, s daňovými dokladmi žalobkyne o platení daní a vypočul svedka Š. U.K.. Vykonaným dokazovaním mal za preukázaný nasledovný skutkový stav.

4. Z výpisu LV č. XXX kat. územie J. X. mal súd za preukázané, že na tomto liste vlastníctva sú zapísané parcely K-NC XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 463 m2 a XXX - záhrady o výmere 1735 m2 a to ako podielové spoluvlastníctvo žalobkyne v podiele 5/9 a žalovanej v podiele 128/228.

5. Z informatívnej grafickej identifikácie parciel mal súd za preukázané, že z pôvodných mpč. XX - XX boli vytvorené terajšie parcely C-KN XXX, XXX, XXX, XXX a XXX.

6. Z pozemnoknižnej zápisnice č. XX kat. územie J. X. vyplýva, že v nej boli zapísané mpč. XX, XX, XX a XX. Pôvodnými podielovými spoluvlastníkmi boli aj starí rodičia žalobkyne a to M. E. a jeho žena L., rod. G.. Ako spoluvlastníci boli vedení pod radovými číslami 2, 3, 4 a 6. Zo zápisu v tejto pozemnoknižnej zápisnici vyplýva, že na základe kúpnopredajnej zmluvy z 23.3.1925 bolo vložené právo vlastníctva na polovicu čiastky nemovitosti na meno M. E. a jeho ženy L., rod. G. pod radovým číslom 2, 3, 4, 6 na meno S. M. a jeho manželku M., rod. E..

7. Z notárskej zápisnice J. XXX/XX z 3.6.1970 je preukázané, že žalobkyňa a jej brat Z. M. uzatvorili darovaciu zmluvu, ktorou Z. M. ako darca daroval svojej sestre S. Ž., rod. M. všetky nehnuteľnosti, ktoré zdedil po svojom nebohom otcovi S. M. v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. O. XXX/XX, zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX pod B16 a evidované v kat. území J. X. ako parcely E-KN XXX až XXX a to v podiele 13/192.

8. Z notárskej zápisnice J. XX/XX z 20.1.1971 vyplýva, že Z. M. a S. Ž. uzatvorili darovaciu zmluvu, na základe ktorej Z. M. daroval svojej sestre S. Ž. svoj ideálny podiel vo výške 13/192, ktorý nadobudol kúpnou a zaopatrovacou zmluvou od svojej matky M. M., rod. E.. Išlo o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. XX kat. územie J. X., parcely č. XX, XX, XX a XX pod B19 v podiele 13/192. Tieto nehnuteľnosti boli v tom čase registrované ako parcely EN XXX až XXX.

9. Z notárskej zápisnice J. XXXXX/XX zo 17.7.2013 vyplýva, že touto notársku zápisnicou bolo osvedčené vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a to pre S. Ž., ktorá osvedčila, že vydržala vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. území J. X., zapísané na LV č. XX parcely registra C č. XXX a XXX a to podiely pod B2, B4, B5, B6, B7, B11, B12, B13 a B14. Z LV č. XX kat. územie J. X. vyplýva, že na tomto liste vlastníctva boli zapísané parcely C-KN XXX, XXX, XXX, XXX a XXX. Žalobkyňa bola vedená ako podielová spoluvlastníčka týchto parciel pod poradovými číslami 1 a 3 a osvedčila notárskou zápisnicou zo 17.7.2013, že nadobudla vydržaním vlastnícke právo spoluvlastníkov vedených pod radovým číslom 2 M. M., rod. N.X., pod radovým číslom 4 L. G., pod radovým číslom 5 M. E., pod radovým číslom 6 L. G., pod radovým číslom 7 M. E., pod radovým číslom 11 Z. E., pod radovým číslom 12 M. M., pod radovým číslom 13 Z. E. a pod radovým číslom 14 S. E., rod. E.. Na predmetnom liste vlastníctva boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci pod radovým číslom 8 Z. E. a pod radovým

číslom Z. E. žena L., rod. G., ktorých podiely neboli osvedčené a rovnako Slovenský pozemkový fond Bratislava.

10. Žalobkyňa predložila do konania aj potvrdenie o užívaní pozemku od Obce J. X. z ktorého vyplýva, že parcely, ktoré sú predmetom sporu minimálne od roku 1997 užíva pokojne a nikým nerušená a je považovaná za ich vlastníčku. Predtým tieto nehnuteľnosti užívali jej právni predchodcovia, rodičia S. M. a M. M., rod. E. a jej starí rodičia M. E. a L. E., rod. G..

11. V písomných vyjadreniach počas trvania sporu žalobkyňa uviedla, že od svojho narodenia v roku 1947 žila so svojimi rodičmi a súrodencami v rodinnom dome, ktorý si jej rodičia postavili na pozemku získanom od svojich rodičov (starých rodičov žalobkyne). Predmetné nehnuteľnosti boli riadne oplotené a ich hranica zodpovedá terajším parcelám C-KN XXX a XXX. Na iné nehnuteľnosti si žalobkyňa vlastnícke právo nenárokuje. Starší bratia žalobkyne Z. a Z. darovali žalobkyni všetko, čo nadobudli dedením, resp. zmluvným prevodom od svojich rodičov. Reálne išlo o celé parcely C-KN XXX a XXX. Spoluvlastníci uvedených nehnuteľností zapísaní pôvodne na LV č. XX uznali vlastnícke právo žalobkyne k terajším parcelám C-KN XXX a XXX, mimo žalovanej a preto je žalobkyňa nútená domáhať sa svojho práva žalobou na súde. Žalovaná odmietla akúkoľvek mimosúdnu dohodu. Po osvedčení vlastníckeho práva k podielom sporných parciel boli tieto parcely zapísané na terajšom LV č. XXX, pričom žalobkyňa prehlásila, že sa vzdáva svojich podielov v nehnuteľnostiach vedených na LV č. XX. Žalobkyňa nepodala žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k sporným parcelám, pretože sa cíti byť ich výlučnou vlastníčkou. Do užívania parciel vstúpila najneskôr v roku 1972, keď na ňu jej súrodenci previedli vlastnícke právo k všetkému čo dostali od svojich rodičov. Všetci súrodenci žalobkyne sa vzdali podielov, ktoré vlastnila ich matka a to rodinnému domu č. 23 a pozemku na ktorom je tento dom vystavaný. Vyplýva to z prehlásenia z 28.2.1972, ktoré žalobkyňa v konaní predložila. Žalobkyňa predložila aj daňové doklady o tom, že z uvedených nehnuteľností platila dane.

12. Vo svojich písomných vyjadreniach v priebehu konania žalovaná uviedla, že jej právny predchodca Z. E. a S. L., rod. G. bol pôvodným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. XX kat. územie J. X. a to v podiele 32/288 od roku 1925 a v podiele 112/288 od roku 1948. Žalovaná sa stala podielovou spoluvlastníčkou v podiele 128/288 na základe dedičského rozhodnutia XXD/X/ XXXX. Žalobkyňa nadobudla podiely od svojich súrodencov v roku 1970 a 1971 a dovtedy nemala k predmetným pozemkom žiaden právny vzťah. Poukázala na to, že rodičia žalobkyne S. M. a jeho manželka M., rod. E. v roku 1925 odkúpili polovicu tzv. „čiastky“ /podielu/ patriacej M. E. a manželke L., rod. G.. Druhá polovica podielu ako aj podiel L., rod. G. ostala bezo zmeny a dodnes nebolo po nich prevedené dedičské konanie. Pokiaľ ide o reálnu deľbu, žalobkyňa ju ničím nepreukázala. Tiež žalobkyňa nepreukázala žiadnu konkrétnu objektívnu skutočnosť, na základe ktorej by vstúpila do dobromyseľnej držby k podielu žalovanej a jej subjektívne posudzovanie je nedostatočné. To, že žalobkyňa sa stala podielovou spoluvlastníčkou na základe zmlúv so svojimi súrodencami vylučuje objektívne jej dobromyseľnosť, že je vlastníčkou celej veci. Jej dobromyseľnosť o výlučnom vlastníctve k celým parcelám je vylúčená aj tým, že na jednej strane tvrdí, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov, ktoré vznikli na základe reálnej deľby a na druhej strane ostala naďalej podielovou spoluvlastníčkou v ďalších parcelách, ktoré pochádzajú z pôvodnej mpč. Poukázala v tejto súvislosti na rozsudok KS v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX v spojení s rozsudkom OS Humenné sp. zn. XXC/X/XXXX z ktorých vyplýva, že vedomosť o nadobudnutí podielu vylučuje dobromyseľnosť k celej veci.

13. Svedkyňa M. G.Y. uviedla, že pokiaľ jej pamäť siaha, tak žalobkyňa sporné nehnuteľnosti užívala spolu so svojimi súrodencami a to sestrou a štyrmi bratmi. Bratia sú už nebohí, rovnako aj sestra. Podľa jej názoru sa všetci súrodenci svojich podielov zriekli v prospech žalobkyne. Bolo to z dôvodu, že sa podelili, získali iné pozemky a tam si postavili domy. Po smrti svojich súrodencov sa žalobkyňa o pozemok starala a dala ho do poriadku. V minulosti tam bol aj dom, ktorý je už zbúraný. To, že rodičia žalobkyne spolu so svojimi deťmi sporné nehnuteľnosti užívali si pamätá od roku 1952 alebo 1953, keď išla do školy. Plot okolo pozemku bol postavený, keď mala 14 alebo 15 rokov. Dom a priľahlé pozemky mimo rodičov žalobkyne a ich detí, nikto neužíval.

14. Svedok Š. U. sa vyjadril, že žalobkyňa je sesternicou jeho manželky a preto pozná rodinné pomery a užívanie nehnuteľností. Zároveň bol tajomníkom v obci od roku 1971 až do roku 1976. V dome na sporných nehnuteľnostiach žili rodičia žalobkyne a jej súrodenci. V čase, keď bol tajomníkom MNV neregistroval žiadne spory týkajúce sa pozemkov.

15. Právny zástupca žalobkyne v priebehu sporu uviedol, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním v súlade s ustanovením . Vlastníkom nehnuteľností sa počínajúc dňom 1.1.1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desať rokov a to aj v prípade, keď sa stala oprávneným držiteľom pred 1.1.1992. Do doby oprávnenej držby treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Žalobkyňa je presvedčená, že je oprávneným držiteľom od začiatku, kedy do držby vstúpila a to bolo v roku 1970, keď jej daroval brat všetko čo vlastnil, to znamená spolu s fundušom, dvorom a záhradami. V roku 1972 sa všetci piati súrodenci žalobkyne vzdali svojich práv na majetky po svojich predkoch a toto prehlásenie dali písomne. V roku 2013 žalobkyňa osvedčila podiely spoluvlastníkov zapísaných na LV č. XX, mimo podielov žalovanej, pričom žalobkyňa spoluvlastníctvo teraz zapísané na LV č. XXX považuje len za formálne. Žalobkyňu v obci považoval každý za vlastníčku a tak sa aj správala, lebo plnila povinnosti voči štátu a poctivo platila dane. Z toho dôvodu ju treba považovať za dobromyseľnú držiteľku sporných nehnuteľností. Jej starí rodičia tieto nehnuteľnosti užívali od roku 1925 a neskôr ich užívali rodičia žalobkyne a samotná žalobkyňa minimálne od roku 1972. Vstúpila do oprávnenej držby reálne vyčlenených nehnuteľností a stala sa ich dobromyseľnou užívateľkou.

Žalovaná sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila tak, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a reálnu deľbu v minulosti nepreukázala. Svoje vlastníctvo odvodzuje od listín, ktorými však nadobudla iba podiely z nehnuteľností.

16. Žalobkyňa podala žalobu, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou parciel C-KN XXX a XXX, zapísaných na LV č. XXX kat. územie J. X. z dôvodu, že vlastnícke právo k týmto parcelám nadobudla vydržaním. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila s odôvodnením, že žalobkyňa nemohla byť pri užívaní týchto parciel dobromyseľná v tom, že jej patria v celom rozsahu.

Súd mal listinnými dôkazmi za preukázané, že terajšie parcely C-KN XXX a XXX boli vytvorené z pôvodných mpč. XX, XX a XX, zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. XX kat. územie J. X.. Podľa zápisu v tejto pozemnoknižnej zápisnici rodičia žalobkyne a to S. M. a M. M., rod. E. kúpili kúpnou zmluvou v roku 1925 podiely zapísané pod radovými číslami 2, 3, 4 a 6 a stali sa tak podielovými spoluvlastníkmi tam zapísaných mpč. Žalobkyňa tvrdila, že jej rodičia nadobudli v prírode reálne vyčlenené parcely, ktoré teraz zodpovedajú C-KN XXX a XXX a tieto v celosti nerušene užívali. Nepreukázala však kedy a medzi kým bola vykonaná reálna deľba pôvodných mpč zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. XX a kto z pôvodných spoluvlastníkov nadobudol aké parcely. Zo zápisu v pozemnoknižnej zápisnici vyplýva, že rodičia žalobkyne „nadobudli vlastnícke právo na polovicu čiastky nemovitosti“. Z tohto zápisu vyplýva, že kúpili len podiel a stali sa podielovými spoluvlastníkmi. Reálna deľba pôvodných pozemných parciel č. XX, XX a XX tak žalobkyňou nebola preukázaná a v tomto smere žalobkyňa nenavrhla ani vykonať žiadne dokazovanie. Len tvrdila, že jej právni predchodcovia v celosti užívali terajšie parcely C-KN XXX a XXX. Nie je však zrejmé, či skutočne v minulosti a v ktorom roku a medzi kým došlo k rozdeleniu pôvodného pozemnoknižného spoluvlastníctva a ako sa pôvodní pozemnoknižní vlastníci medzi sebou vyporiadali.

17. Ďalej bolo preukázané, že po S. M., otcovi žalobkyne, sa viedlo dedičské konanie pod O. XXX/XX a jeho syn Z. M. (brat žalobkyne) zdedil podiel zapísaný v pozemnoknižnej zápisnici pod G. vo výške 13/192 v parcelách mpč. XX, XX, XX a XX. Tento podiel daroval neskôr žalobkyni darovacou zmluvou z 3.6.1970 a z tejto darovacej zmluvy jednoznačne vyplýva, že darca žalobkyni daroval podiel, ktorý zdedil po svojom otcovi zapísaný v pozemnoknižnej zápisnici č. XX pod G. v mpč. XX, XX, XX a XX a to vo výške 13/192.

Matka žalobkyne M. M., rod. E. kúpnou zmluvou z 5.6.1963 odpredala svojmu synovi Z. M. (bratovi žalobkyne) podiel zapísaný v pozemnoknižnej zápisnici č. XX pod G. na mpč. XX, XX, XX a XX vo výške 13/192. Brat žalobkyne Z. M. jej tento podiel daroval darovacou zmluvou spísanou v notárskej zápisnici z 20.1.1971. Z tejto zápisnice jednoznačne vyplýva, že jej daroval len podiel v pomere 13/192 z parciel mpč. XX, XX, XX a XX, zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. XX kat. územie J. X..

Ďalšie podiely nadobudla žalobkyňa osvedčením vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k parcelám C-KN XXX a XXX v tom čase zapísaných na LV č. XX kat. územie J. X.. Nadobudla podiely zapísané pod radovým číslom 2 M. M., 4 L. G., 5 M. E., 6 L. G., 7 M. E., 11 Z. E., 12 M. M., 13 Z. E. a 14 S. E.. Podľa

obsahu zápisnice žalobkyňa nadobudla vydržaním tieto podiely uplynutím desaťročnej vydržacej lehoty a to v období od 1.1.1970 do 1.1.1980. Tu je potrebné konštatovať, že žalobkyňa nadobudla podiel od svojho brata Z. M. až 3.6.1970 a pred týmto dátumom nemala k sporným nehnuteľnostiam žiaden právny vzťah. Ďalší podiel od brata Z. nadobudla až 20.1.1971.

18. Žalovaná nadobudla svoj podiel osvedčením o dedičstve vedenom pod XXD/X/XXXX po svojom právnom predchodcovi Z. E. a jeho manželke L., rod. G., ktorý bol pôvodným pozemnoknižným spoluvlastníkom a podiel 3/288 nadobudol v roku 1925 a podiel 112/288 v roku 1948.

19. Po vykonanom dokazovaní súd podanú žalobu zamietol z dôvodu, že žalobkyňa nemohla nadobudnúť vlastícke právo k parcelám C-KN XXX a XXX v celosti vydržaním tak, ako to tvrdila v podanej žalobe.

20. Podľa , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, držať možno veci ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Podľa , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľosť.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Podľa , pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992. Vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa , ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

Žalobkyňa vstúpila do držby sporných nehnuteľností za účinnosti č. 40/1964 (v roku 1970), ktorý držbu a vydržanie vlastníckeho práva až do novelizácie vydržanie neupravoval, ani nepoznal. Až novelou účinnou od 1.4.1983 sa a novoupravila ochrana držby a vydržania s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1.4.1983. Vydržanie sa týkalo len vecí, ktoré mohli byť v osobnom vlastníctve a vylúčené z neho bolo nadobudnutie vlastníctva k veciach v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo na užívanie podľa osobitných predpisov. Osobitný režim vydržania bol určený pre pozemky, ktoré mali občania nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k nim nadobúdal štát a občan nadobúdal len právo, aby sa s ním uzatvorila dohoda o osobnom užívaní pozemku. Súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v bola zavedená a vyplýva z neho, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu držby uskutočnenú pred 1.1.1992. Podmienkami pre vydržanie vlastníckeho práva sú však predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba.

21. „Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť, ani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobudnutí nehnuteľnosti bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľností - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná

so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , , ). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka „pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predkladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľností“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR ).

22. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. vyplýva, že „predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe predpokladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva“.

23. Ako už bolo uvedené vyššie, predpokladmi pre vydržanie vlastíckeho práva sú predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba. U žalobkyne však nebola preukázaná jedna z týchto podmienok a to oprávnená držba. Predpokladom pre možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním však musia byť splnené kumulatívne všetky štyri horeuvedené podmienky. U žalobkyne sa nepreukázalo, aby bola oprávnenou držiteľkou, pretože oprávneným držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, to znamená, že je dobromyseľný v tom, že mu vec patrí. Žalobkyňa tvrdila, že nehnuteľnosti ku ktorým žiadala určiť vlastnícke právo začala užívať v roku 1970, keď od svojho brata Z. nadobudla podiel, ktorý získal po svojom otcovi. V roku 1971 nadobudla ďalší podiel od svojho brata Z. a v notárskej zápisnici osvedčila, že vydržaním nadobudla podiely spoluvlastníkov zapísaných vtedy na LV č. XX kat. územie J. X.. Teda z podanej žaloby a vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že vlastnícke právo k sporným parcelám mala nadobudnúť jednak darom od svojich bratov a jednak vydržaním od ďalších spoluvlastníkov, ale mimo podielu žalovanej. Pokiaľ ide o darovacie zmluvy od bratov, bola splnená právna forma daného právneho úkonu, pretože išlo o písomné darovacie zmluvy poňaté do notárskych zápisníc a registrované Štátnym notárstvom. Z týchto darovacích zmlúv však vyplýva, že žalobkyňa nimi nadobudla len podiely svojich bratov vo výške 13/192 od každého z nich. Žalobkyňa teda od roku 1970 nemohla byť dobromyseľnou v tom, že jej patria celé parcely C-KN XXX a XXX, lebo z obsahu darovacích zmlúv jednoznačne a nespochybniteľne vyplynulo, že nadobudla len podiely a to v takej výške, ako ich vlastnili jej bratia. Presvedčenie o tom, že žalobkyňa vedela, že nie je výlučnou vlastníčkou sporných parciel v celosti vyústilo do spísania notárskej zápisnice dňa 17.7.2013, kedy žalobkyňa osvedčila, že nadobudla vydržaním aj ďalšie podiely vlastníkov zapísaných na LV č. XX. Musela si však byť vedomá, že neosvedčila podiel patriaci žalovanej, ktorá ho nadobudla po svojich predkoch. Toto vedomie žalobkyne

vylučuje možnosť, aby súd podanej žalobe vyhovel a určil ju za výlučnú vlastníčku parciel, ktoré sú predmetom sporu a to na základe vydržania vlastníckeho práva. Tak ako súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. To znamená, že žalobkyňa subjektívne mohla byť presvedčená o tom, že je výlučnou vlastníčkou, ale vylučujú to objektívne okolnosti. V danom prípade sú to písomné zmluvy, na základe ktorých nadobudla len podiely v sporných nehnuteľnostiach a následne osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva, ale tiež len k ďalším podielom. Z týchto písomných listín vyplýva, že žalobkyňa nenadobudla podiely patriace žalovanej a musela si byť vedomá, že jej tieto podiely nepatria. Teda nemohla byť objektívne presvedčenou a dobromyseľnou v tom, že jej patria celé parcely. Najmä z notárskej zápisnice zo 17.7.2013 o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva nespochybniteľne vyplýva, že žalobkyňa osvedčila, že jej patria len niektoré podiely niektorých podielových spoluvlastníkov. V zápisnici uvádza, že k vydržaniu vlastníckeho práva týchto podielov došlo v období od 1.1.1970 do 1.1.1980. Odhliadnuc od toho, že 1.1.1970 žalobkyňa nemala k sporným nehnuteľnostiam žiaden právna vzťah, v roku 2013 si bola jednoznačne vedomá toho, že vydržala len označené podiely a nie celé nehnuteľnosti. Ak by bola dobromyseľnou vlastníčkou a teda by bola presvedčená o tom, že jej patria celé parcely C-KN XXX a XXX, vydržanie by sa netýkalo len označených podielov, ale celých týchto parciel. Žalobkyňa pri podaní žaloby v roku 2018 teda nemohla tvrdiť, že vlastnícke právo k týmto parcelám nadobudla vydržaním, keď vydržacia lehota začala plynúť v roku 1970, keďže do notárskej zápisnice v roku 2013 vyhlásila, že nadobudla vlastnícke právo vydržaním len k určitým podielom. Rovnako tak z darovacích zmlúv od súrodencov nepochybne vyplýva, že na základe týchto zmlúv nadobudla len podiely a nie vlastnícke právo k celým nehnuteľnostiam. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobkyne a žalobkyňa celé parcely C-KN XXX a XXX užívali. Tak ako bolo uvedené vyššie, samotná detencia teda užívanie nehnuteľností nestačí na to, aby súd mohol žalobkyňu určiť za výlučnú vlastníčku týchto parciel. Preto podanú žalobu v celom rozsahu zamietol.

24. O trovách konania rozhodol súd podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V danom prípade mala úspech vo veci v celom rozsahu žalovaná, lebo súd podanú žalobu zamietol a preto priznal žalovanej vo vzťahu k žalobkyni plnú náhradu trov konania.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku a to v súlade s ustanovením .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.