Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoPr-1-2020.pdf
PDF · 135.68 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Y. B., narodená XX.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, B., právne zastúpená: JUDr. Jozef Zámožník, PhD., advokát, so sídlom, Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Obchodná akadémia, IČO 004 00 238, so sídlom Mládežnícka 158/5, Sereď, právne zastúpená: JUDr. Tibor Sanák, advokát, so sídlom Nám. SNP 2, Trnava, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10Cpr/1/2013-214 zo dňa 27.2.2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni z 19. marca 2013 je neplatná a pracovný pomer žalobkyni u žalovaného trvá naďalej, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť žalobkyni zaplatiť 21.674,52 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.08.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.09.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.10.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.11.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.12.2013 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.01.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.02.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.03.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.04.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.05.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.06.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.07.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.08.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.09.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.10.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.11.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.12.2014 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.01.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.02.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.03.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.04.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.05.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.06.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.07.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.08.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.09.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.10.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.11.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.12.2015 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.01.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne
zo sumy 602,07 € od 08.02.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.03.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.04.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.05.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.06.2016 až do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 602,07 € od 08.07.2016 až do zaplatenia, výrokom III. žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 43 ods. 1, ods. 2, § 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), § 77, § 79 ods. 1, ods. 2, § 134 ods. 2 Zákonníka práce, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyni vznikol pracovný pomer u žalovaného pracovnou zmluvou z 20. júla 1982 od 1. augusta 1982 ako učiteľka na dobu neurčitú. Strany 23. apríla 2012 podľa § 60 Zákonníka práce uzavreli dohodu o rozviazaní pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 1. augusta 1982 s tým, že pracovný pomer bol skončený 30. apríla 2012. Následne strany uzavreli 26. apríla 2012 pracovnú zmluvu č. 344/2012 s nástupom do práce 1. mája 2012 ako pedagogický zamestnanec - učiteľka slovenského jazyka a literatúry a nemeckého jazyka na dobu neurčitú. Žalovaný žalobkyni 19. marca 2013 doručil osobne výpoveď z pracovného pomeru v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, nakoľko zamestnávateľ nemá možnosť ju ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Výpovedná doba je dvojmesačná a začína plynúť od 1. apríla 2013 a pracovný pomer končí 31. mája 2013, ktorý je posledným dňom pracovného pomeru. Skončenie pracovného pomeru bolo 18. marca 2013 prerokované so zástupcami zamestnancov. Žalobkyňa si 19. marca 2013 odmietla prevziať výpoveď z dôvodu, že sa musí poradiť so svojim manželom a žiadala, aby jej výpoveď bola zaslaná domov poštou. Účinky doručenia výpovede nastali dňom doručenia výpovede, to znamená 19. marca 2013. Nakoniec riaditeľka žalovaného so žalobkyňou sa dohodli, že žalobkyňa môže pracovať do konca júna 2013 z dôvodu, že žalobkyňa mala na starosti žiakov štvrtého ročníka. Žalobkyňa žalovanému oznámila 29. mája 2013, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pretože považuje výpoveď za neplatnú. V danom prípade žalovaný prijal Rozhodnutie č. 1/2013 o organizačnej zmene zníženia stavu pedagogických zamestnancov - učitelia nemeckého jazyka 15. marca 2013. Rozhodnutie je podpísané štatutárnym zástupcom žalovaného, datované dátumom 15. marca 2013 a je z neho zrejmé, že k zníženiu stavu pedagogických zamestnancov sa pristúpilo z dôvodu zníženia počtu žiakov, z ktorého dôvodu je potrebné a nutné prepustiť dve učiteľky z dôvodu zefektívnenia práce, a preto je potrebné už v tomto školskom roku 2012/2013 prepustiť dve učiteľky nemeckého jazyka postupne.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že pri stanovení výpovednej lehoty žalovaný mal postupovať podľa § 62 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého do doby trvania pracovného pomeru podľa ods. 3, 4 Zákonníka práce sa započítava aj doba trvania opakovane uzavretých pracovných pomerov na dobu určitú u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú. Zákonodarca v citovanom ustanovení hovorí o pracovnej dobe uzavretej na dobu určitú, čo síce nie je prípad žalobkyne, ktorá mala uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú, ale podľa názoru súdu prvej inštancie je možné na tento prípad aplikovať predmetné ustanovenie s poukazom na § 110 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého za nepretržité trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho pracovného pomeru a bezprostredne nadväzujúci vznik nového pracovné pomeru zamestnanca k tomu istému zamestnávateľovi. Súd prvej inštancie uzatvoril, že výpovedná doba začala plynúť 1. apríla 2013 a pracovný pomer skočil 31. mája 2013, pričom nasledujúcim dňom začala žalobkyni plynúť dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť výpovede. Pri určení neplatnosti výpovede sa súd prvej inštancie riadil ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že dôvod výpovede sa musí vo výpovedi vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Žalovaný pri výpovede sa obmedzil len na uvedenie paragrafu, ale dôvod výpovede vôbec skutkovo nevymedzil. V prípade výpovede z organizačnej zmeny je potrebné riadne skutkovo vymedziť výpovedný dôvod a bolo by žiadúce, aby žalovaný presne aj citoval, resp. aby súčasťou výpovede bolo aj rozhodnutie o organizačných zmenách, zápisnica o prerokovaní výpovede so zamestnaneckou radou, ktoré listiny žalobkyňa spochybňovala. Preto je podľa názoru súdu prvej inštancie výpoveď ako jednostranný právny úkon absolútne neplatný.
5. Ďalej vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že priznal žalobkyni právo na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím pre výpočet
priemernej mesačnej mzdy je kalendárny štvrťrok predchádzajúceho štvrťroku, teda mesiace apríl, máj, jún 2013. Žalobkyňa v tomto období podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne mala hrubý príjem vo výške 1 822,58 eur, náhradu za dovolenku vo výške 465,07 eur, s počtom odpracovaných hodín 217,15. Priemerná hodinová mzda: 1 822,58 - 465,07 / 217,15 = 6,2515. Priemerný počet pracovných hodín v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca: priemerný počet dní v roku: 365,25 dňa, priemerný počet týždňov v roku: 365,25 dňa : 7 dní = 52,179 týždňa, priemerný počet týždňov v roku na jeden mesiac: 52,179 : 12 mesiacov = 4,384 týždňa, týždenný pracovný čas: 37,50 hod., úväzok žalobkyne: 59,09 %, priemerný týždenný pracovný čas žalobkyne: 37,50 x 59,09 % / 100 = 22,16 hod. Priemerný mesačný zárobok: 6,2515 eur x 22,15 hod. x 4, 348 týždňov = 602,07 eur. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov, ktoré súd prvej inštancie žalobkyni priznal. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal úrok z omeškania, ktorý určil vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu začatia plynutia lehoty, v ktorej bol žalovaný v omeškaní s plnením splatnej pohľadávky (vo výške 5 %) od 8. augusta 2013 z dôvodu, že žalobkyňa do konca mesiaca jún pracovala u žalovaného, mzda jej bola riadne vyplatená v mesiaci júl a nasledujúcim mesiacom sa žalovaný dostal do omeškania s vyplatením mzdy.
6. Súd prvej inštancie priznal plne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napádaný procesný postup súdu prvej inštancie sa prejavuje najmä v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je riadne a dostatočné. Aktuálne odôvodnenie rozsudku spočíva v zásade len v rekapitulácii doterajšieho priebehu konania (ods. 1. až 13. odôvodnenia), odkazoch na právnu úpravu, či citácie konkrétnych zákonných ustanovení (ods. 14. až 19. odôvodnenia) a opätovnej rekapitulácie priebehu konania (ods. 20. až 27. odôvodnenia). Odôvodnenie výroku I. rozsudku sa nachádza v len ods. 28. odôvodnenia, pričom úvodná časť tohto bodu opäť len pozostáva z odkazu na právnu úpravu. Právna úvaha súdu prvej inštancie, ktorá má za následok jeho rozhodnutie, sa nachádza len v posledných troch vetách ods. 28. odôvodnenia, avšak ani jedna z týchto viet neposkytuje dôsledné a presvedčivé vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Všetky nasledujúce odseky odôvodnenia rozsudku, vrátane bodu 29., sa prakticky venujú už len výroku II. a výroku III. a zároveň negovaniu niektorých procesných návrhov strán konania. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého súd prvej inštancie vypočítal dĺžku trvania výpovednej doby. Nakoľko pracovný pomer v zmysle novej pracovnej zmluvy vznikol ku dňu 1.5.2012, pričom ku dňu doručenia výpovede zamestnankyni dňa 19.3.2013 trval menej ako 1 rok, tak bolo potrebné výpovednú dobu určiť v trvaní najmenej jedného mesiaca. Vo výsledku však trvala výpovedná doba celkovo tri mesiace, a to do konca mesiaca jún 2013, čo vyplynulo zo vzájomnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou. Súd pri určovaní výpovednej lehoty aplikoval ustanovenie § 62 ods. 5 Zákonníka práce, pričom toto ustanovenie sa výslovne vzťahuje len na pracovné pomery dojednané na dobu určitú a ustanovenie § 110 ods. 2 Zákonníka práce, pričom sa jedná o špeciálne ustanovenie vzťahujúce sa na dovolenku. Podľa názoru žalovaného je nesprávny právny názor súdu prvej inštancie, že v prípade výpovede z organizačnej zmeny je potrebné riadne a skutkovo vymedziť výpovedný dôvod a bolo by žiadúce, aby žalovaný presne citoval, resp. aby súčasťou výpovede bolo aj rozhodnutie organizačných zmenách, zápisnica o prerokovaní výpovede so zamestnaneckou radou. Zákonník práce žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikuje, ako má vyzerať odôvodnenie výpovede, okrem požiadavky uviesť dôvod výpovede nezameniteľným spôsobom. Odôvodnenie výpovede prostredníctvom poukazu na príslušné ustanovenie Zákonníka práce jednoznačným a nezameniteľným spôsobom identifikuje dôvod výpovede, čí sú zároveň naplnené všetky kritéria vyžadované Zákonníkom práce. Zároveň treba poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa mala vedomosť aj o organizačnej zmene, ako aj o dôvodoch, ktoré viedli zamestnávateľa k ukončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že skutočnosť, že žalovaný nesúhlasí s názorom vyjadreným v rozsudku nespôsobuje porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Navyše odôvodnenie výroku I. rozsudku v ods. 28. odôvodnenia rozsudku je dostatočne určité a zrozumiteľné nielen pre strany ale aj pre osoby, ktoré nie sú vo veci zainteresované. Pre stanovenie dĺžky výpovednej doby podľa ustanovenia § 62 ods. 3 Zákonníka práce je podstatná dĺžka trvania pracovného
pomeru ku dňu doručenia výpovede, nie to, či medzičasom formálne nedošlo k uzatváraniu novej pracovnej zmluvy, pričom ustanovenia § 62 ods. 2 a 3 Zákonníka práce sú dispozitívne; zamestnávateľ a zamestnanec sa môžu dohodnúť na dlhšej výpovednej dobe. Z textu pracovnej zmluvy č. 344/2012 zo dňa 26.6.2012 vyplýva, že strany sa dohodli, že výpovedná doba „je najmenej dva mesiace“. Je zrejmé, že vo výpovedi žalovaného datovanej dňa 19.3.2013 absolútne absentuje skutkové vymedzenie zákonného dôvodu výpovede. Je v nej iba odkaz na zákonné ustanovenia a citáciu ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, čo však nie je výpovedný dôvod, preto je výpoveď neplatná. Žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej v celom rozsahu potvrdil.
9. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že žalobkyňa nedostatočným spôsobom spochybnila napadnuté tvrdenie žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho pravdivosť a dôvodnosť tvrdenia žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zostala zachovaná. Tvrdenia žalobkyne ohľadne výpočtu výpovednej doby nie sú správne. Skutočnosť, že pracovné pomery žalobkyne bezprostredne na seba nadväzovali, však nezakladá právo (možnosť) aplikovať na výpočet dĺžky výpovednej doby ustanovenie o výpočte dovolenky; takýto postup považuje žalovaný za nezákonný a absolútne nesprávny. Súd prvej inštancie sa pri určovaní dĺžky výpovednej doby dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď aplikoval ustanovenia § 62 ods. 5, § 110 ods. 2 Zákonníka práce. Je nesporné, že skutočná dĺžka výpovednej doby bola celkom 3 mesiace. Naďalej je žalovaný toho názoru, že odôvodnenie výpovede tak, ako je uvedené v samotnom texte výpovede, spĺňa všetky kritériá vyžadované Zákonníkom práce. Žalobkyňa nepreukázala žiaden rozpor medzi ustanovením § 63 ods. 1 Zákonníka práce a obsahom predmetnej výpovede, ktorá jej bola daná zamestnávateľom. Formulácia textu výpovede v plnej miere spĺňa kritéria podľa Zákonníka práce, ako aj kritériá podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Cdo 2/2008. Námietky žalobkyne ohľadne nedostatočného odôvodnenia výpovede nemajú oporu v skutkovom základe, právnej úprave, ako ani judikatúre a sú len účelové a formálne.
10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektmi - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
12. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni z 19.3.2013 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 21.674,52 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel majúc za to, že výpoveď z pracovného pomeru neobsahuje riadne vymedzený výpovedný dôvod, a preto je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalovaný nesúhlasil s vyhovujúcim rozsudkom súdu prvej inštancie a namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vypočítal dĺžku výpovednej doby, keďže výpovedná doba trvala do konca mesiaca jún 2013, výpoveď z pracovného pomeru jednoznačným a nezameniteľným spôsobom identifikuje dôvod výpovede a sú naplnené všetky kritéria
vyžadované Zákonníkom práce. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.
13. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného voči napadnutému rozsudku vychádzal zo skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie, a preto nepovažoval za potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v odvolaní, ktorými je viazaný.
14. Na prvom mieste namietal žalovaný, že súd prvej inštancie nesprávne určil dĺžku výpovednej doby, keď pri jej určení aplikoval ustanovenie § 62 ods. 5 Zákonníka práce, ktoré sa vzťahuje na pracovné pomery dojednané na dobu určitú a ustanovenie § 110 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré sa vzťahuje na dovolenku.
15. Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej a) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov, b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.
17. Podľa § 62 ods. 5 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 do doby trvania pracovného pomeru podľa odsekov 3 a 4 sa započítava aj doba trvania opakovane uzatvorených pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú.
18. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
19. Podľa § 110 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 za nepretržité trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho pracovného pomeru a bezprostredne nadväzujúci vznik nového pracovného pomeru zamestnanca k tomu istému zamestnávateľovi.
20. Prioritne odvolací súd riešil odvolaním nastolenú otázku, či súd prvej inštancie určil správne trvanie výpovednej doby na dva mesiace počnúc dňom 1.4.2013. Výpovedná doba je v zásade rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca; jej základná dĺžka je podľa právnej úpravy platnej ku dňu výpovede ustanovená na jeden mesiac, pričom od 1. januára 2013 boli v súvislosti s dĺžkou výpovednej doby novelou Zákonníka práce opätovne ustanovené relatívne kogentné výpovedné doby doplnením slova „najmenej“, čiže aj základná dĺžka výpovednej doby je najmenej jeden mesiac. Ak je daná výpoveď zo strany zamestnávateľa z dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, uplatní sa výpovedná doba v dĺžke najmenej dvoch mesiacov, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov a výpovedná doba v dĺžke najmenej tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov. Výpovedná doba môže byť zmluvnými stranami dohodnutá vo väčšom rozsahu, než aký stanovuje Zákonník práce. V prípade dohody o dlhšej výpovednej dobe sa pracovný pomer skončí až v dôsledku uplynutia dohodnutej výpovednej doby. Ak aj zamestnanec alebo zamestnávateľ neuvedie vo výpovedi výpovednú dobu vôbec alebo ju uvedie nesprávne, nie je výpoveď neplatná a pracovný pomer končí uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpovedná doba začína plynúť prvým
dňom kalendárneho mesiac nasledujúcim po doručení výpovede a skončí uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
21. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery občianskoprávneho kolégia bývalého Najvyššieho súdu ČSSR k výkladu niektorých ustanovení zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce, Prz 35/67 a Cpj 31/67 (pozri zborník Najvyššieho súdu ČSSR III „Nejvyšší soud o občanském soudním řízení v některých věcech pracovněprávních, občanskoprávních a rodinněprávních“. Praha : SEVT, 1980, s. 69 - 71). V zmysle týchto záverov je výpovedná doba zákonným dôsledkom výpovede. Ak nie je vo výpovedi uvedená výpovedná doba vôbec alebo je uvedená nesprávne, nie je výpoveď neplatná, avšak pracovný pomer končí uplynutím zákonnej výpovednej lehoty. Na tieto závery poukázalo aj občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu ČSR pri zhodnocovaní rozhodovania súdov o niektorých otázkach skončenia pracovného pomeru, Cpj 42/76 (pozri Zborník Najvyššieho súdu ČSSR IV „Nejvyšší soud ČSSR, Nejvyšší soud ČSR a Nejvyšší soud SSR o občanském soudním řízení a o řízení před státním notářstvím“. Praha : Najvyšší súd ČSSR, 1986, s. 188).
22. V preskúmavanom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 20.7.1982 dňa 1.8.1982 a trval do 30.4.2012, kedy skončil na základe Dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 23.4.2012. Následne pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 26.4.2012 dňa 1.5.2012. V oboch prípadoch sa jednalo o pracovný pomer dojednaný na dobu neurčitú. Dňa 19.3.2013 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru, pričom žalobkyňa odmietla prevziať výpoveď z pracovného pomeru dňa 19.3.2013. V zmysle § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 účinky doručenia výpovede nastali odmietnutím prevzatia výpovede dňa 19.3.2013. Z obsahu Pracovnej zmluvy zo dňa 26.4.2012 vyplýva, že strany sa dohodli, že výpovedná doba je najmenej dva mesiace. Výpovedná doba v súdenom spore tak začala plynúť dňa 1.4.2013. V konaní bolo ďalej preukázané, že strany sa po doručení výpovede z pracovného pomeru dohodli na trvaní výpovednej doby tri mesiace do 30.6.2013. Aplikácia ustanovenia § 62 ods. 5 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 súdom prvej inštancie na trvanie výpovednej doby je nenáležitá, keďže uvedené ustanovenie sa vzťahuje pre stanovenie dĺžky výpovednej doby pri skončení pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú výpoveďou v prípade opakovane uzatvorených pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú. To však nie je prejednávaný prípad, nakoľko oba pracovné pomery žalobkyne u žalovaného boli dojednané na dobu neurčitú. Rovnako je nenáležitá aj aplikácia ustanovenia § 110 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 súdom prvej inštancie, keďže uvedené ustanovenie obsahuje právno-technické princípy, ktoré sa uplatňujú pri výpočte dovolenky za odpracované dni, nie na stanovenie dĺžky výpovednej doby. Nesprávna aplikácia týchto dvoch zákonných ustanovení súdom prvej inštancie vedúca aj ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že výpovedná doba mala uplynúť dňa 31.5.2013 (odsek 23. rozsudku súdu prvej inštancie), hoci bola dohodnutá v trvaní tri mesiace do dňa 30.6.2013, na čom sa zhodli i obe strany, však nemala žiaden vplyv na správnosť konečného rozhodnutia vo veci samej, a to i vrátane posúdenia čiastkovej otázky včasnosti podania žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.
23. Ďalej žalovaný namietal v odvolaní, že výpoveď z pracovného pomeru je dostatočne zdôvodnená, keďže Zákonník práce žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikuje, ako má vyzerať odôvodnenie výpovede.
24. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
25. Zákonník práce predpisuje pre platnosť výpovede obsahové a formálne náležitosti. Obsahové náležitosti sú: a) prejav vôle jedného účastníka pracovného pomeru skončiť pracovný pomer, b) presné vymedzenie výpovedného dôvodu. Pri špecifikovaní výpovedného dôvodu musí zamestnávateľ uviesť, aké sú skutkové príčiny výpovede, a to takým spôsobom, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, v čom presne spočíva výpovedný dôvod. Miera skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu závisí od charakteru výpovedného dôvodu uvedeného v ustanovení § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Z podanej výpovede musí byť za každých okolností dostatočne zrejmé, na základe ktorej konkrétnej skutočnosti
zamestnávateľ končí pracovný pomer výpoveďou. Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňa identifikačný účel, aby nedochádzalo k dodatočnej zmene dôvodu výpovede, keďže Zákonník práce neposkytuje možnosť dôvod výpovede dodatočne meniť. Právny úkon výpovede musí byť právne perfektný v momente podania výpovede druhej zmluvnej strane. Zákonník práce jednoznačne definuje nevyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej ide o neplatnú výpoveď, ak zamestnávateľ výpovedný dôvod vo výpovedi neuviedol vôbec, nedostatočne ho špecifikoval a skutkovo vymedzil, dodatočne zmenil alebo doplnil.
26. „Dôvod výpovede musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru, treba uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru." (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2008 z 13.10.2009).
27. „Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods.1 Zákonníka práce je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 2/2008 z 28.7.2008).
28. „Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (čo nie je skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tiež /a to na prvom mieste/ aby výpoveď bolo možno posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle). Pri nedostatku určitosti výpovede spočívajúcej v tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod uvedie (vymedzí) natoľko neúplne (nekonkrétne), že len s pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia (neuvedených) údajov jej obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno (v takom prípade potom platí incerta pro nullis habentur, teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce), je takáto výpoveď neplatná.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 124/2010 z 31.10.2011).
29. V prejednávanej veci dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru dňa 19.3.2013 podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom dôvod výpovede skutkovo vymedzil „zamestnávateľ nemá možnosť Vás ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce“. Spornej výpovedi z pracovného pomeru predchádzalo Rozhodnutie č. 1/2013 o organizačnej zmene zo dňa 15.3.2013, podľa ktorého dochádza k zníženiu stavu zamestnancov z dôvodu zefektívnenia práce, a to konkrétne u učiteľov nemeckého jazyka. S prihliadnutím na vyššie uvedené východiská je zrejmé, že výpovedný dôvod uvedený v spornej výpovedi z pracovného pomeru nevymedzuje, z akých dôvodov nemôže zamestnávateľ zamestnankyňu ďalej zamestnávať, resp. prečo sa žalobkyňa stala pre žalovaného nadbytočnou zamestnankyňou. Výpovedný dôvod uvedený v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce obsahuje viacero skutočností - druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa stane zamestnanec nadbytočným. Výkladom takto prejavenej vôle žalovaného vo výpovedi z pracovného pomeru bez nutnosti doplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene u žalovaného malo dôjsť a na základe akého písomného rozhodnutia zamestnávateľa sa tak malo stať a v čom konkrétne mala spočívať nadbytočnosť žalobkyne. Vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobkyni vo výpovedi z pracovného pomeru je tak skutkovo nedostatočné a neurčité, že
má za následok neplatnosť výpovede. S názorom súdu prvej inštancie, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni je neplatná sa odvolací súd stotožňuje.
30. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom ku dňu 19.3.2013, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dôvod výpovede z pracovného pomeru nebol vo výpovedi konkrétne (úplne) vymedzený, a preto je výpoveď z pracovného pomeru absolútne neplatná. Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach a v právnom posúdení za dostatočnú.
31. V súvislosti so žalovaným prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalovaný v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalobcu na určenie sporných nehnuteľností do dedičstva po poručiteľke. Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
32. Tiež žalovaný v odvolaní namietal, že odôvodnenie súdu prvej inštancie neposkytuje dostatočné zdôvodnenie a z tohto dôvodu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Táto odvolacia námietka je neopodstatnená. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. O takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo, keďže z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku sú zrejmé dôvody vyhovenia žalobe, obsahuje dostatočné vysvetlenie toho, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že vadou zmätočnosti nebol postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý obsahuje vzájomne koherentne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, jeho odôvodnenie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky otázky nastolené stranami, i keď s čiastočným pochybením v právnom posúdení veci, avšak bez vplyvu na správnosť konečného rozhodnutia vo veci samej. Z obsahu odvolacej argumentácie tak vzhľadom na vyššie uvedené vyplýva, že žalovaný si zamieňa otázku nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, s otázkou obsahu práva na spravodlivý súdny proces.
33. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.
34. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
35. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobkyne v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane rovnako správneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené nebolo a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti) potvrdil.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).