Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_45Ek-1641-2019.pdf
PDF · 140.29 KB
Case nature
Subarea
45Ek/1641/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: M.B.A. Financie s.r.o. so sídlom Gusevova 1415/6, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 754 404, právne zastúpeného: Mgr. Adam Vrbecký, advokát so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, proti povinnému: Y. P., nar. XX.X.XXXX, XXX XX V. č. XXX, právne zastúpenému: T. & D. s.r.o. so sídlom Y. 2, XXX XX Q. - mestská časť K., S.: XX XXX XXX, o vymoženie pohľadávky vo výške 7.780,06 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ladislav Kováč, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Košice, Južná trieda 93, 040 01 Košice, pod sp. zn. XXEX XXX/XX, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 01. apríla 2020, takto
rozhodol:
I. Súd uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 01. apríla 2020 vydané vyšším súdnym úradníkom m e n í tak, že súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku v celom rozsahu z a s t a v u j e.
II. Súd uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 01. apríla 2020 vydané vyšším súdnym úradníkom m e n í vo výroku o trovách účastníkov tak, že oprávnený j e p o v i n n ý zaplatiť povinnému náhradu trov exekučného konania vo výške 463,48 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 18.09.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 7.780,06 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
- rozhodcovský rozsudok vydaný Všeobecným Rozhodcovským súdom SR ako stály rozhodcovský súd č. k. 1575/OB/060819 zo dňa 19.08.2019, ktorý sa stal právoplatným dňa 04.09.2019 a nadobudol vykonateľnosť dňa 09.09.2019. Dňa 01.10.2019 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 01.04.2020 návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol a oprávnenému priznal voči povinnému nárok na náhradu výdavkov na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 154,16 eur. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1, 2, 5, § 61l ods. 3, § 199a ods. 1, § 199d ods. 1, § 199e Exekučného poriadku, na ust. § 25 ods. 1-4, § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), na ust. § 105 ods. 1-3, § 106 ods. 1 písm. a), § 107 ods. 1, § 111 ods. 1-3, § 116 ods. 1-3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), na ust. § 13a ods. 2, 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a vecne tým, že povinný nepreukázal, že sú tu iné skutočnosti podľa ustanovenia § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
3. Povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil nedostatkom právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, v dôsledku čoho rozhodcovský rozsudok nie je materiálne ani formálne vykonateľný a ďalej tým, že žaloba ani rozhodcovský rozsudok z rozhodcovského konania mu neboli doručené, čím boli zmarené práva povinného na spravodlivý proces. Povinný bol v rozhodcovskom konaní žalovaný ako ručiteľ pôvodného dlžníka spoločnosti B K. s.r.o., S.: XXXXXXXX z dôvodu neuhradenia pohľadávky pôvodným dlžníkom vyplývajúcej zo zmluvy o prevádzkovom splátkovom F. úvere č. XXXXXXXMX zabezpečenej blankozmenkou. V Zmluve o prevádzkovom splátkovom F. úvere č. XXXXXXXMX, ani v Dohode o vyplňovacom zmenkovom práve č. XXXXXXXMX/DX zo dňa 05.03.2015 nebola medzi účastníkmi zmluvy a to právnym predchodcom oprávneného a pôvodným dlžníkom dojednaná právomoc rozhodcovského súdu, právomoc nebola dojednaná ani vo vzťahu k povinnému - fyzickej osobe, keďže medzi nimi neexistovala žiadna rozhodcovská zmluva v zmysle ustanovení § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní. Povinný namietal, že mu nebola žaloba a rozhodcovský rozsudok doručený, z čoho vyvodil, že nemal možnosť vzniesť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu rozhodovať ešte v rozhodcovskom spore a preto ju vznáša teraz. Ďalej namietal použitie fikcie doručenia na zásielkach mu doručovaných, ako aj trojdňovú úložnú lehotu, pri doručovaní poukázal na § 25 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a na to, že rozhodcovský súd nevykonal úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného, pričom z nedoručenia žaloby v spojitosti s nevyjadrením sa povinného si nezákonne vyvodil svoju právomoc rozhodnúť v predmetnom spore titulom „aktívnej účasti účastníkov konania bez vznesenej námietky do 15.08.2019“, čím došlo k zmareniu základného práva povinného na spravodlivý proces. Povinný tým, že nevedel o vedení rozhodcovského konania, nemal možnosť sa voči nemu nijak brániť, následne ani nemal možnosť napr. dobrovoľne uhradiť dlh. Povinný dodal, že judikatúra Najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že pri nespotrebiteľských rozhodcovských sporoch exekučné súdy nemajú právomoc preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu, je postavená na premise, že povinný poruší právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým) tým, že nenamietne právomoc rozhodcovského súdu alebo aspoň minimálne riadne preberá poštové zásielky, čo však nie je tento prípad.
4. Oprávnený s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nesúhlasil z dôvodu neexistencie zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie. V danom prípade sa nejedná o spotrebiteľský spor, ale o úver poskytnutý podnikateľskému subjektu na podnikanie a preto exekučný súd za žiadnych okolností nesmie preskúmavať meritórnu stránku rozhodcovského rozsudku, ani to či rozhodcovský rozsudok vykazuje niektorú z vád, pretože ak účastník nepodal žalobu, sú jeho potenciálne námietky prekludované, rovnako nesmie preskúmavať existenciu rozhodcovskej zmluvy, ani prekročenie právomocí rozhodcovského súdu, ani procesné vady rozhodcovského konania, ktoré účastník mohol uplatniť žalobou podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní a do dnešného dňa tak nespravil. K námietke povinného o tom, že celé rozhodcovské konanie bolo vedené bez toho, aby bola založená právomoc súdu, oprávnený poukázal na ust. § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Preto platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj svoju vlastnú právomoc je oprávnený posudzovať rozhodcovský súd, čo judikoval aj Ústavný súd v náleze sp. zn. II ÚS 499/2012. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II ÚS 300/2018 ďalej vyslovil, že možnosť účastníka konania namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Oprávnený ako dôkaz o doručení priložil vyhlásenie rozhodcovského súdu, z ktorého vyplýva, že žaloba aj rozhodnutie boli povinnému doručované na jeho adresu evidovanú v Registri obyvateľov SR. Žaloba bola povinnému doručovaná doporučene, do vlastných rúk a z dôvodu neprevzatia bola uložená na pošte dňa 9.8.2019 po dobu 3 dní a následne bola vrátená rozhodcovskému súdu z dôvodu neprevzatia v odbernej lehote. Rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo žalovanému doručované doporučene, do vlastných rúk, čo preukazuje vrátená zásielka, z ktorej je zrejmé, že dňa 26.8.2019 bol zo strany Slovenskej pošty vykonaný neúspešný pokus o doručenie a opakované doručenie danej zásielky bolo vykonané dňa 27.8.2019 a zásielka bola uložená od 27.8.2019 tri dni na príslušnej pošte. V prípade, že by sa zásielka vrátila z dôvodu „adresát neznámy“, tak by bola na mieste argumentácia povinného, prečo rozhodcovský súd nezisťoval skutočný pobyt povinného. Podľa názoru oprávneného, povinný nesprávne uvádza,
že na doručovanie písomností rozhodcovského súdu sa v súčasnosti vzťahujú ustanovenia CSP o doručovaní, pretože ust. § 25 zákona o rozhodcovskom konaní ustanovuje spôsoby doručovania v rámci rozhodcovského konania. Konkrétne v § 25 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je uvedené, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenia tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti. Vzhľadom na to, že povinný nenapadol predmetný rozhodcovský rozsudok, konal v rozpore so zásadou „práva patria len bdelým“, pretože nevyužil žiadne opravné prostriedky proti rozhodcovskému rozsudku v zmysle poučenia rozhodcovského súdu a to právo domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku podaním žaloby na všeobecnom súde do 60 dní od doručenia tohto rozhodcovského rozsudku. Z dôvodu pasivity povinného je rozhodcovský rozsudok, platným, účinným a vykonateľným rozsudkom a exekučným titulom, ktorý riadne zaväzuje povinného.
5. Súd v napádanom rozhodnutí konajúc vyšším súdnym úradníkom dospel k skutkovým záverom, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorého podkladom je obchodno-záväzkový vzťah, a ďalej že žaloba i rozhodcovský rozsudok boli v rozhodcovskom konaní podľa potvrdenia Všeobecného rozhodcovského súdu SR o úradnom doručovaní povinnému doručované prostredníctvom poštového podniku - Slovenská pošta a.s., podľa ustanovenia § 106 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku na adresu trvalého pobytu povinného evidovanú v Registri obyvateľov SR, čiže na adresu Nováčany XXX, XXX XX L.. Súd vyhodnotil, že žaloba i rozhodcovský rozsudok boli v zmysle ust. § 111 ods. 3 CSP povinnému riadne doručené dňom vrátenia nedoručenej zásielky na súd za použitia fikcie doručenia a keďže povinný nesplnil v paričnej lehote povinnosť uloženú mu v rozsudku, tak rozsudok nadobudol dňa 09.09.2019 vykonateľnosť, čím sa stal spôsobilým podkladom pre vedenie exekučného konania. Súd konštatoval, že Slovenská pošta a.s. postupovala pri doručovaní zásielok správne, keďže odosielateľ pre obe zásielky určil odbernú lehotu v časti „Služby k zásielke - uložiť 3 dni“, z čoho vyplýva, že povinný si mal zásielku vyzdvihnúť počas trojdňovej odbernej lehoty. Súd dal do pozornosti, že povinný v celom návrhu na zastavenie exekúcie nenamietal, žeby sa v období doručovania žaloby a rozhodcovského rozsudku dlhodobo zdržiaval na inom mieste než na mieste adresy jeho trvalého pobytu súdu známej z Registra obyvateľov SR. Súd poukázal na ust. § 111 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je potvrdenie o doručení písomnosti verejnou listinou a údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je preukázaný opak a preto nepovažoval za potrebné preskúmavať, či rozhodcovský súd urobil všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu povinného tak, ako má na mysli ustanovenie §116 ods. 1 CSP. Súd ďalej s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 uviedol, že v prípade takéhoto nespotrebiteľského rozhodcovského rozsudku exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok, vrátane rozhodcovskej zmluvy resp. doložky a nie je ani oprávnený skúmať priebeh rozhodcovského konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku a preto je súd rozhodcovským rozsudkom v celom rozsahu viazaný. Vzhľadom na to, že zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní poskytuje účastníkovi možnosť podať na príslušný súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je týmto vylúčená možnosť skúmať právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V takýchto prípadoch sa premieta klasická rímska právna zásada „práva patria bdelým“.
6. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote dňa 29.04.2020 sťažnosť, ktorou žiadal, aby súd napádané uznesenie zmenil tak, že sa exekúcia zastavuje a povinnému sa voči oprávnenému priznáva nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažnosť odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil povinnému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a predovšetkým z nesprávneho posúdenia otázky doručovania písomností v rozhodcovskom konaní. Povinný tvrdil, že súd v napádanom rozhodnutí, opomenul vyjadriť sa ku všetkým dôvodom, ktoré povinný v návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, keď v celom odôvodnení uznesenia sa súd venoval výlučne otázke „doručovania“ žaloby a rozhodcovského rozsudku, pričom sa nevysporiadal s otázkou právomoci rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, hoci ju povinný namietal v návrhu na zastavenie exekúcie. Podľa povinného podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu, ktorý vydal orgán bez právomoci na konanie vo veci samej, keďže nepreukázal platnosť rozhodcovskej
doložky, na základe ktorej mal byť vydaný rozhodcovský rozsudok a preto na základe neho nemožno viesť exekúciu. K otázke právomoci rozhodcovského súdu opierajúc sa o nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 484/2018 zo dňa 13. septembra 2018 naďalej trval na tom, že: Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov na poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu (či už v spotrebiteľskej alebo nespotrebiteľskej veci), je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovský súd môže byť ustanovený len vôľou strán ad hoc a nemožno ho stotožňovať so všeobecným súdom. Jeho právomoc nie je delegovanou zvrchovanou mocou štátu, ale je založená práve vôľou strán vyjadrenou v rozhodcovskej zmluve, resp. doložke. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (judikát R 46/2012). Exekučný súd je v takom prípade povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ak už pri postupe podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Podľa neho bolo celé rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom vedené bez toho, aby bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Nesúhlasil s tým, že rozhodcovský súd v zmysle bodu III. exekučného titulu svoju právomoc odvodil podľa ustanovenia § 4 ods. 7 zákona o rozhodcovskom konaní, kedy sa rozhodcovská zmluva považuje za uzavretú v rozsahu predmetu podanej žaloby aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne. Poukázal na ust. § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorých je rozhodcovská zmluva dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní, a rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve, pričom rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. V predmetnom prípade medzi ním a predchodcom oprávneného vznikol záväzkový vzťah na základe Zmluvy o prevádzkovom splátkovom EIF úvere č. 7475124M1 a Dohody o vyplňovacom zmenkovom práve č. 7475124M1/D1 zo dňa 05.03.2015, avšak zmluva neobsahovala rozhodcovskú zmluvu resp. doložku v zmysle ustanovení § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonným predpokladom pre posúdenie existencie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 7 zákona o rozhodcovskom konaní je to, že žalovaný nenamietne jej existenciu v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu, pričom takýto postup uzavretia rozhodcovskej zmluvy vyžaduje aktívnu účasť povinného v rozhodcovskom konaní, ktorý má žalobnú odpoveď doručiť rozhodcovskému súdu, avšak povinný sa konania pred rozhodcovským súdom vôbec nezúčastnil a všetky dokumenty mu boli doručené len za použitia inštitútu fikcie doručenia a preto sa nedozvedel o rozhodcovskom konaní a nemal možnosť vzniesť námietku nedostatku právomoci v rozhodcovskom spore. Tým, že nebola založená aktívna účasť povinného v rozhodcovskom konaní, nebola prejavená vôľa strán rozhodnúť spor v rozhodcovskom konaní, a tak je nutné uplatniť názor Ústavného súdu SR, že nie je možné založiť právomoc rozhodcovského súdu. Čo sa týka odôvodnenia doručovania v rozhodcovskom konaní poukázal na to, že exekučný súd nezohľadnil osobitné ustanovenia o doručovaní žaloby fyzickej osobe podľa § 116 CSP a nepovažoval za potrebné preskúmavať, či rozhodcovský súd urobil všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu povinného tak, ako má na mysli ustanovenie § 116 CSP. Opätovne odkázal na ust. § 25, § 51 ods. zákona o rozhodcovskom konaní a § 106-116 CSP, ktoré riešia preberanie poštových zásielok. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 484/2018 zo dňa 13. septembra 2018 vyslovil záver, že „... V zmysle § 25 zákona o rozhodcovskom konaní bolo potrebné aspoň vyvinúť primerané úsilie na zistenie skutočného miesta bydliska povinného. Právny zástupca oprávneného zdôraznil, že súd doručoval na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a CSP, no na druhej strane ale ďalej neuviedol, že v § 116 CSP je osobitne upravené doručovanie žaloby fyzickej osobe. Podľa povinného rozhodcovský súd pri doručovaní žaloby a rozhodcovského rozsudku určil neprimerane krátku trojdňovú odbernú lehotu, keďže povinný sa dlhodobo zdržiaval na inom mieste než na mieste adresy svojho trvalého pobytu známej z Registra obyvateľov SR a preto nemal objektívnu možnosť sa so zásielkami oboznámiť.
7. Oprávnený sa k sťažnosti povinného vyjadril tak, že napádané rozhodnutie považuje za skutkovo aj právne správne a keďže sťažnosť povinného neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo dôvody, ktoré by absentovali v návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o ktorom už exekučný súd rozhodol, preto navrhol sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť a priznať oprávnenému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Poukázal na odôvodnenie doručovania žaloby a rozhodcovského rozsudku uvedené v napádanom rozhodnutí a dodal, že Slovenská pošta, a.s. sa pokúšala doručiť rozhodcovský rozsudok žalovanému opakovane aj dňa 27.8.2019, avšak bezúspešne. Povinný nevyprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že bol v čase doručovania dlhodobo odcestovaný, dlhodobo hospitalizovaný, teda žiadnym spôsobom nespochybňoval relevantnosť adresy trvalého pobytu. Oprávnený uviedol, že ust. § 25 zákona o rozhodcovskom konaní ustanovuje spôsoby doručovania v rámci rozhodcovského konania. Neprítomnosť príjemcu na mieste doručenia nebráni nastaniu účinkov doručenia, príjemca by tak mal v prípade neprítomnosti v danom mieste zabezpečiť, aby sa k nemu doručené správy dostali, pretože nemožno od odosielateľa očakávať, že sa bude pokúšať o zabezpečenie prístupu do verejne nedostupných registrov alebo bude inými nákladnými metódami zisťovať, kam možno adresátovi zásielku doručiť. Odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XMCdo/X/XXXX, podľa ktorého exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu nespotrebiteľského charakteru. Z ust. § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc je oprávnený posudzovať rozhodcovský súd, čo judikoval aj Ústavný súd v náleze II ÚS 499/2012. Ústavný súd SR v náleze II ÚS 300/2018 konštatoval, že možnosť účastníka konania namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. K nálezu Ústavného súdu IV. ÚS 484/2018, o ktorý povinný oprel svoju argumentáciu, sa oprávnený vyjadril tak, že okolnosti na základe ktorých rozhodol Ústavný súd SR v uvedenom náleze boli odlišné od okolností prípadu povinného, kedy sťažovateľ vybral konkrétnu osobu rozhodcu, ktorý mal spor rozhodnúť a rozhodcovskú doložku sťažovateľ odvodil z vlastného jednostranného vyhlásenia - Pokusu o zmier. Žalovanému sa tam síce taktiež nepodarilo doručiť žalobu a ani rozhodcovský rozsudok, podobne ako v tomto prípade, avšak rozhodcovskému súdu sa žaloba aj rozhodcovský rozsudok vrátili ako nedoručené z dôvodu "adresát neznámy," vtedy nemohli byť naplnené podmienky fikcie doručenia, keďže žalovaný bol na mieste doručenia neznámy. Čo sa týka tohto konania, tak žaloba, aj rozhodcovský rozsudok boli doručené povinnému tak, že boli neprevzaté v odbernej lehote, pričom povinný nerozporoval, že sa na adrese, ktorú má evidovanú v Registri obyvateľov SR, nezdržiava. Podľa neho tým, že povinný nevyužil svoje právo a nenapadol predmetný rozhodcovský rozsudok, konal v rozpore so zásadou „práva patria len bdelým“ a vzhľadom na pasivitu povinného je rozhodcovský rozsudok platným, účinným a vykonateľným exekučným titulom, ktorý riadne zaväzuje povinného. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6ECdo 7/2013 z 26.6.2013, v ktorom bolo vyslovené, že platná rozhodcovská doložka môže vzniknúť aj pasivitou žalovaného v rozhodcovskom konaní.
8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
12. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
13. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
14. Podľa § 250 ods. 2 CSP ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
15. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
16. Podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
17. Podľa § 3 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva sa vzťahuje aj na právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. To platí aj v prípadoch postúpenia práv alebo povinností alebo inej zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka vo vzťahu, na ktorý sa vzťahuje rozhodcovská zmluva.
18. Podľa § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
19. Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
20. Podľa § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, odkaz v zmluve alebo v písomnej komunikácii strán na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú doložku sa považuje za písomnú rozhodcovskú zmluvu, ak sa takýmto odkazom má podľa vôle strán stať rozhodcovská doložka súčasťou zmluvy.
21. Podľa § 4 ods. 7 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva sa považuje za písomne uzavretú v rozsahu predmetu podanej žaloby aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne.
22. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného je dôvodná.
23. Povinný postavil svoju sťažnosť na neexistencii platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy s následkom neexistencie právomoci rozhodcovského súdu rozhodovať v danej veci ako súčasť materiálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. Podstata obrany povinného proti exekúcii tak spočíva v tom, že nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným resp. jeho predchodcom a povinným a preto rozhodcovský súd nemohol spor prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok. Oprávnený síce tvrdil, že zákon o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu preskúmavať nespotrebiteľské rozhodcovské konanie, ani posudzovať právomoc rozhodcovského súdu a existenciu rozhodcovskej zmluvy, avšak sudca naopak vyhodnotil, že zákon o rozhodcovskom konaní výslovne nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná aj v exekučnom konaní. Aj keď ustanovenie § 45 bolo z textu zákona o rozhodcovskom konaní vypustené, exekučný súd nemôže prehliadať skutočnosť, že exekučný titul vydal orgán bez právomoci. Exekučný súd tak postupuje pri všetkých exekučných tituloch. Pokiaľ rozhodcovský súd spor prejednal a rozhodol bez toho, aby mal právomoc, takéto rozhodnutie nemôže byť ani zákonným podkladom pre vedenie exekučného konania proti povinnému. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou vec prejednať, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Oprávnený postavil svoju argumentáciu predovšetkým na náleze Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 300/2018 zo dňa 05.09.2018, avšak sudca poukazuje na novšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 484/2018 zo dňa 13.9.2018, kde Ústavný súd Slovenskej republiky prisvedčuje názoru okresného
súdu, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho právomoci. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22.04.2009 ak exekučný súd skúma platnosť rozhodcovskej doložky, preskúmava formálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, teda či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený rovnako, ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 45 Exekučného poriadku; predpokladom zákonného vedenia exekúcie je existencia rozhodnutia (exekučného titulu) vykonateľného tak po materiálnej, ako aj po formálnej stránke; ak bolo rozhodnutie vydané organom na to nepríslušným, takéto rozhodnutie je nulitným aktom, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať; nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň, akoby neexistoval. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 A. XXX/XXXX zo dňa 05.12.2012 predpokladom existencie právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu) vec prejednať a rozhodnúť je platné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. S poukazom na uvedené boli vyvrátené tvrdenia oprávneného o nemožnosti preskúmať vykonateľnosť exekučného titulu v tomto exekučnom konaní. Exekučný súd má v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku povinnosť zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným poriadkom, a teda okrem iného aj to, či je exekučný titul podľa § 45 Exekučného poriadku vykonateľný. Súd pri tomto zisťovaní posudzuje nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Preskúmavanie formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu exekučným súdom je prijímané bez výhrad aj rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky: sp. zn. IV. ÚS 484/2018 zo dňa 13.9.2018, č. k. I. ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa 23.11.2011, č. k. III. ÚS XX/XXXX-XX zo dňa 18.02.2010, č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09.12.2010, č. k. III. ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, č. k. I. ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa 22.08.2012 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 A. XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, sp. zn. 3 MCdo XX/ XXXX zo dňa 22.04.2009, sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13.09.2010, sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23.06.201, sp. zn. 1 MCdo XX/XXXX zo dňa 22.05.2013. Exekučný súd by neposudzovaním materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, poskytol právnu ochranu bez splnenia podmienok, ktoré sú na exekučný titul ustanoveniami Exekučného poriadku kladené. Vzhľadom na uvedené a na citované závery súdov je exekučný súd v posudzovanej veci v zmysle § 53 ods. 1 Exekučného poriadku nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmavať všetky atribúty exekučného titulu, najmä jeho vykonateľnosť, predpokladom ktorej okrem iného je, aby bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc.
24. S pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. V danom prípade vznikol medzi pôvodným veriteľom Československá obchodná banka, a.s. a spoločnosťou B Limited s.r.o. (dlžníkom) nespotrebiteľský záväzkový vzťah na základe neuhradenej pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o prevádzkovom splátkovom F. úvere č. XXXXXXXMX zo dňa XX.X.XXXX vyčíslenej vo vyplnenej blankozmenke podľa dohody o vyplňovacom zmenkovom práve č. 7475124M1/D1 zo dňa XX.X.XXXX. Uvedenú zmluvu o úvere uzatvorila spoločnosť B Limited s.r.o. prostredníctvom povinného ako konateľa spoločnosti. Povinný mal postavenie avalistu, ktorý prevzal ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie závúzkov spoločnosti B Limited s.r.o. zo zmluvy o poskytnutí úveru. Keďže zo strany spoločnosti B Limited s.r.o. došlo k porušeniu zmluvných podmienok, pristúpil pôvodný veriteľ k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku dňu 21.11.2016. Následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. VK 400/2018 zo dňa 03.09.2018 došlo k zmene v osobe veriteľa na oprávneného v tomto exekučnom konaní. Po preskúmaní exekučného titulu sudca konštatuje, že rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, odôvodnil právomoc prejednať a rozhodnúť spor medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným na základe nevznesenia námietky zo strany povinného bez existencie písomnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský súd ďalej v exekučnom titule k svojej právomoci spor rozhodnúť uviedol, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporu je daná (tacitným spôsobom) podľa ust. § 4 ods. 7 v spojení s ust. § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ako účasť účastníkov konania v konaní bez vznesenej námietky pred súdom, pričom účastník nevykonal v rozhodcovskom konaní jediný úkon, bol pasívny a nevzniesol námietku pred vydaním rozhodcovského rozhodnutia napriek tomu, že tak vykonať mohol.
25. Rozhodcovská zmluva môže byť podľa zákona o rozhodcovskom konaní uzavretá aj inými spôsobmi ako písomnou formou. Oprávnený a rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku mali na mysli tiché uzavretie rozhodcovskej zmluvy uvedené v § 4 ods. 7 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa neho sa rozhodcovská zmluva považuje za písomne uzavretú aj v prípade, ak sa jej existencie v rozhodcovskej žalobe dovoláva žalobca a žalovaný jej neexistenciu v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu nenamietne. Takýto postup uzavretia rozhodcovskej zmluvy ale vyžaduje aktívnu účasť povinného (žalovaného) v rozhodcovskom konaní, ktorý má žalobnú odpoveď doručiť rozhodcovskému súdu. Uvedené možno vyvodiť aj zo znenia ustanovenia § 30 ods. 2 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého nečinnosť žalovanej strany má len tie následky, že rozhodcovský súd pokračuje v rozhodcovskom konaní bez toho, aby považoval tento nedostatok za uznanie tvrdení žalobcu (v prípade neoznámenia žalobnej odpovede) a rozhodcovský súd môže vydať rozhodcovský rozsudok na základe dôkazov, ktoré mu boli predložené (ak sa účastník nedostaví na ústne pojednávanie alebo nepredloží listiny alebo predmety). Povinný sa však konania pred rozhodcovským súdom nezúčastnil, rozhodcovskému súdu nedoručil žalobnú odpoveď. Rozhodcovský súd následne vydal rozhodcovský rozsudok, v ktorom uzavrel, že rozhodcovská zmluva medzi účastníkmi vznikla podľa § 4 ods. 7 zákona o rozhodcovskom konaní. K tomuto súd uvádza, že zo zákona nemožno vyvodiť, že by pasivita a nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok podrobenie sa právomoci rozhodcovskému súdu; takýto následok by bolo možné spájať jedine so správaním žalovaného, ktorý by bol aktívny pri prejednávaní sporu, bez toho, že by najneskôr pri svojom prvom úkone vo veci samej neexistenciu rozhodcovskej doložky namietol. Vzhľadom na uvedené, že povinný sa nezúčastňoval konania a nevzniesol námietku neexistencie rozhodcovskej zmluvy alebo nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, resp. vôbec rozhodcovskému súdu nedoručil žalobnú odpoveď, nemohlo dôjsť k vzniku rozhodcovskej zmluvy tak ako to uvádza § 4 ods. 7 zákona o rozhodcovskom konaní. Povinný takýmto spôsobom rozhodcovskú zmluvu s predchodcom oprávneného neuzavrel. Pri otázke právneho významu nečinnosti, resp. mlčania sa sudca podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 233/2008 zo dňa 26.05.2009 priklonil k zásade, podľa ktorej nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nie je možné nikdy považovať za prejav vôle; neplatí zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje, resp. súhlasí. Skutočnosť, že povinný v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná, čo potvrdzuje právny záver vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 13.10.2011. Obdobná právna úprava rozhodcovského konania týkajúca sa tiež pasivity účastníkov pri nedostatku právomoci rozhodcu rozhodovať je aj v Českej republike, kde najvyššie súdne autority vo viacerých rozhodnutiach vyslovili uvedený právny názor, napr. NS ČR, sp. zn. XXCdo XXX/XXXX z XX.XX.XXXX, ÚS ČR sp. zn II. ÚS 3406/10 z 14.03.2013). Na základe vyššie uvedeného sudca konštatuje, že rozhodcovský súd nemal právomoc prejednať a rozhodnúť spor medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným a teda exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní, pričom za danej situácie je právne irelevantné, či si žalobu a rozhodcovský rozsudok povinný neprevzal z dôvodu „adresát neznámy“, alebo „neprevzal v odbernej lehote“, lebo právomoc rozhodcovského súdu sa len na základe nečinnosti povinného založiť nedala. Založiť by ju rozhodcovský súd mohol iba v prípade, ak by sa povinný k žalobe vyjadril a v rámci tohto vyjadrenia by povinný právomoc rozhodcovského súdu nespochybnil, čo sa však v danom prípade nestalo. Súd aj pri tomto dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 484/2018 zo dňa 13.9.2018, kedy ústavný súd za ústavne akceptovateľnú a udržateľnú považoval aj tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa sudca okresného súdu nestotožnil s tvrdením sťažovateľa o existencii rozhodcovskej zmluvy, ktorú odvodil od vlastného jednostranného vyhlásenia, resp. nečinnosti žalovaného v priebehu rozhodcovského konania. Sudca považuje za vhodné zdôrazniť aj skutočnosť, že rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány prejednávajúce súkromnoprávne spory v súkromnoprávnom (nie verejnoprávnom) konaní. Ich právomoc nie je daná zvrchovanou mocou štátu, ale predovšetkým je odvodená od výslovnej a slobodnej vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Len ak je daná vôľa strán, môže byť daná právomoc súkromnoprávneho orgánu prejednať spor medzi nimi, v opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul. Uvedený záver platí rovnako v spotrebiteľskom, ako aj v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Sudca tak dospel k záveru, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy medzi predchodcom oprávneného a povinným nebolo preukázané, v dôsledku čoho rozhodcovský súd nemal danú právomoc na to, aby spor medzi nimi rozhodoval a jeho rozhodnutie je voči povinnému ničotné.
26. Čo sa týka námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, súd k nej uvádza, že jeho doslovné znenie obmedzuje účinky rozsudku len na účastníkov rozhodcovského konania. Zámerom zákonodarcu nebolo účinkami rozhodcovského rozsudku bezvýhradne viazať všetky štátne orgány. Podľa názoru súdu ani ustanovenie § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní o tom, že právoplatný tuzemský rozhodcovský rozsudok je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov, nezabraňuje exekučnému súdu skúmať náležitosti exekučného titulu. Pri všetkých exekučných tituloch nie je exekučný súd bezvýhradne viazaný doložkou vykonateľnosti a v prípade, že titul je nulitným právnym aktom, potom nemôže nadobudnúť vlastnosť právoplatnosti a vykonateľnosti.
27. Pokiaľ oprávnený v sťažnosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X F./X/XXXX, exekučný súd uvádza, že sa týkalo posudzovania platnosti rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskej veci, pričom len okrajovo uvádza rozdiely, ktoré sú v nespotrebiteľských rozhodcovských konaniach; Najvyšší súd Slovenskej republiky v ňom nespochybnil, ani nepopieral iné svoje rozhodnutie (sp. zn. X A. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX - R XX/XXXX), ktoré sa priamo zaoberalo existenciou rozhodcovskej zmluvy (doložky) a jednotlivými písomnými formami jej uzavretia, pričom nerozhodoval túto vec z hľadísk spotrebiteľského práva. Rovnako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 R. XX/XXXX sa týka spotrebiteľského rozhodcovského konania, pričom z neho vôbec nevyplýva, že by exekučný súd nemal preskúmavať právomoc orgánu (rozhodcovského súdu) na konanie a vydanie exekučného titulu. Súd ďalej poznamenáva, že oprávneným predkladané rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa 05.09.2018 nepotvrdzuje procesnú preklúziu práva domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku tak, ako tvrdil oprávnený. Uvedený nález zrušil rozhodnutie krajského súdu z dôvodu, že krajský súd nijako nevysvetlil, prečo sa odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 F. X/XXXX z 26. júna 2013, pričom takýto postup krajského súdu vyhodnotil ako v rozpore s princípom právnej istoty.
28. Rozhodnutia súdov nie sú uznané za formálne pramene práva, pretože v súdnom spore ide vždy o individuálne posúdenie skutkového stavu, ktorý súd právne posudzuje. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný sudca rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Žiaden právny predpis teda explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu, uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem. Za ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít považuje súd predovšetkým rozhodnutia publikované v zbierke rozhodnutí a stanovísk, ktoré vyjadruje vyššiu mieru akceptácie uvedeného rozhodnutia a jeho záverov sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jedno z takých je aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, zverejnené v zbierke pod číslom R 46/2012, ktorého závery potvrdzujú možnosť a povinnosť exekučného súdu preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor, ktorého výsledkom je rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré je predložené exekučnému súdu ako exekučný titul. B. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.ÚS 484/2018-28 zo dňa 13.09.2018 vydané v skutkovo obdobnej veci potvrdzuje správnosť záverov exekučného súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení. Sudca poznamenáva, že sa nejedná o konštantnú judikatúru predkladanú oprávneným, keď v odôvodnení tohto rozhodnutia bolo poukázané na iné rozhodnutia, ktoré vyslovili opačný názor, než bol prezentovaný v rozhodnutiach uvádzaných oprávneným.
29. Sudca na podklade všetkých zistených skutočností dospel k jednoznačnému záveru, že k vzniku rozhodcovskej zmluvy medzi účastníkmi tacitným spôsobom v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní
nedošlo a preto nemožno akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého preukázateľne nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, ktorý ho vydal. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie sa považuje za nulitný akt. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Základným predpokladom zákonného vedenia exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu ako materiálneho predpokladu vedenia exekúcie. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc, čím by došlo k akceptácii nevykonateľného rozhodnutia. Oprávnený nepredložil ako podklad pre vedenie exekúcie spôsobilý exekučný titul, ktorá skutočnosť zakladá dôvod zastavenia exekúcie súdom podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Takýto exekučný titul je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu, exekučný súd nemal vyhovieť. Pokiaľ bola exekúcia aj napriek tomu nesprávne nariadená, bolo povinnosťou súdu bez ďalšieho exekúciu zastaviť, keďže ďalší výkon exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu je nutné považovať za neprípustný. Z uvedených dôvodov súd napadnuté uznesenie podľa § 250 ods. 2 CSP zmenil tak, že exekúciu voči povinnému podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil. Súd záverom dodáva, že vzhľadom na zistený nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vydať exekučný titul s následkom rozhodnutia o zastavení exekúcie sa sťažnostný súd z dôvodu hospodárnosti ďalšími sťažnostnými dôvodmi povinného v konaní nezaoberal. Sudca má za to, že nejde o prekvapivé rozhodnutie, keď podkladom na jeho vydanie boli všetky skutočnosti, s ktorými boli účastníci konania oboznámení a kedy nebol súdom zistený skutkový stav sporný.
30. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS XX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúcu význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
31. Podľa § 61l ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.
32. Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.
33. Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku, trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie.
34. O trovách sťažnostného konania rozhodol súd podľa zásady úspechu vo veci tak, že v zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného ako neúspešného účastníka konania voči povinnému na ich náhradu, keďže trovy právneho zastúpenia povinného boli po vyhovení sťažnosti povinného dôvodné, pričom došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať, keďže oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie nepripojil spôsobilý exekučný titul. Súd tak priznal povinnému nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 463,48 eur za tri úkony právnej služby
- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, návrh na zastavenie exekúcie, sťažnosť, vo výške 356,01 eur (3 x 118,67 eur), k tomu režijný paušál vo výške 30,22 eur (2 x 9,80 eur + 10,62 eur) a 20 % DPH v sume 77,25 eur (20 % zo sumy 386,23 eur).
35. Vzhľadom k tomu, že sudca v čase rozhodovania o sťažnosti povinného nemal k dispozícii vyčíslenie trov zo strany súdneho exekútora, tak po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia o zastavení exekúcie, rozhodne vyšší súdny úradník o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).