Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3CoPr-2-2020.pdf
PDF · 112.55 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoPr/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: B. Č., C.. XX.XX.XXXX, S. P. XXXX/XX, XXX XX M., právne zastúpená: Beňo & partners, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Nám. Sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: O. H. P. Š. U., O. O. Č. I.U. XX, XXX XX Č. I., Y.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária GARANT PARTNER legal, s.r.o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 25.02.2020, č. k. 17Cpr/13/2019-82 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit: „I. Určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného dané žalovaným dňa 20.06.2019 je neplatné . II. Priznáva žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.“
2. Vec právne posúdil podľa § 38 ods. 4, § 57 ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 81 písm. a), b), § 94 ods. 4 Zákonníka práce .
3. Vo svojom odôvodnení okrem iného uviedol, že žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni dňa 20.06.2019 je neplatné a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania. Nárok odôvodnila tým, že dňa 20.06.2019 jej bolo riaditeľkou žalovaného osobne odovzdané okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré žalovaný odôvodnil tým, že žalobkyňa sa v dňoch 06.05.2019 do 08.05.2019 na pokyn zamestnávateľa nedostavila na vzdelávací program organizovaný žalovaným v rámci kontinuálneho vzdelávania pedagogických zamestnancov a žalobkyňa svoju absenciu zamestnávateľovi neoznámila, ani nezdôvodnila svoju neprítomnosť na povinnom vzdelávaní.. Uvedeným konaním sa mala žalobkyňa dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny, čo malo byť dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa namietala porušenie pracovnej disciplíny tým, že svoju neprítomnosť na uvedenom školení riadne vopred zamestnávateľovi oznámila riaditeľke školy, a to dňa 29.04.2019. Riaditeľka školy, B.. B. O., ju vyzvala, aby to oznámila aj M.. U. Q., zástupcovi zriaďovateľa žalovaného, ktorému žalobkyňa následne telefonovala. Dôvodom neúčasti žalobkyne bola skutočnosť, že išlo o trojdňové školenie na H. A. spojené s ubytovaním a žalobkyňa ako rozvedená, starajúca sa o mal. deti, ich nemohla nechať samé doma. Žalobkyňa u žalovaného vykonávala prácu na základe
pracovnej zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú od 05.09.2011. Listom zo dňa 21.06.2019 žalobkyňa oznámila žalovanému, že so skončením pracovného pomeru nesúhlasí a žiada, aby jej bola naďalej prideľovaná práca. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, namietal hmotnoprávnu lehotu na podanie žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru, keď pracovný pomer žalovaný ukončil dňa 20.06.2019 a žaloba o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru bola doručená na súd až dňa 21.08.2019. Skutkové tvrdenia žalobkyne žalovaný poprel. Žalobkyňa síce oznámila, že sa nezúčastní kontinuálneho vzdelávania z dôvodu, že nemá kde nechať deti, avšak ďalšie tvrdenia žalobkyne považoval za nepravdivé. Poprel, že pri rozhovore so žalobkyňou bola prítomná V. J., ale aj skutočnosť, že jej neprítomnosť na predmetnom školení bola vopred odsúhlasená zriaďovateľom žalovaného. Rovnako poprel skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala prácu riadne a dochvíľne. Žalobkyňa bola viackrát upozornená na neplnenie pracovných povinností. Ak by u žalobkyne nastala skutočnosť, pre ktorú sa nemohla zúčastniť povinného školenia, išlo by o tzv. prekážku v práci na strane zamestnanca, ktorú mala včas oznámiť zamestnávateľovi a žiadať o poskytnutie pracovného voľna. Absenciu žalobkyne na školení považuje za neospravedlniteľnú absenciu. Podľa názoru žalovaného si žalobkyňa bola vedomá neospravedlnenej absencie v práci, o čom svedčí skutočnosť, že kontaktovala V. J. za účelom vykonania úhrady odvodu do príslušných poisťovní za dni, počas ktorých sa nezúčastnila povinného školenia. Žalobkyňa k tvrdeniam žalovaného uviedla, že žalobu podala včas dňa 20.08.2019 do elektronickej schránky súdu. Upozornenia na hrubé porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 26.01.2018 a zo dňa 20.01.2014 nie sú predmetom tohto konania. Žalovaný opomenul skutočnosť, že žalobkyňa nemala povinnosť vykonávať prácu aj vo sviatok 08.05.2019, a preto pokiaľ zamestnávateľ ukončil s ňou pracovný pomer aj za neúčasť na školení dňa 08.05.2019, ukončil ho neplatne. Žalovaný v duplike uviedol, že je legitímne, aby pri okamžitom skončení pracovného pomeru prihliadal aj na predchádzajúce problematické správanie sa žalobkyne a na jej neadekvátny prístup k plneniu pracovných povinností. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 51Cdo/81/2010, z ktorého vyplýva, že neospravedlnená absencia môže byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov: K. H., B.. K. R., B.. I. N., B. N., M.. U. Q., V. J., listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z obsahu spisu súd zistil, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola na súd doručená dňa 20.08.2019 o 19.15 hod. elektronickou formou. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo datované dňom 20.06.2019. Z uvedeného súd ustálil, že žaloba o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru bola podaná včas v zmysle § 77 Zákonníka práce. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného, a to na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 05.09.2011 v pracovnej pozícii učiteľ na základnej umeleckej škole. Dňa 20.06.2019 bolo žalobkyni doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré žalobkyňa odmietla prevziať. V zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne nastali dňom 20.06.2019, kedy odmietla prijatie uvedenej písomnosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovalo všetky zákonné náležitosti, bolo učinené písomne, bol v ňom skutkovo vymedzený dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, bol v ňom skutkovo vymedzený dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a bolo v lehote v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne, ktorého sa mala dopustiť tým, že v dňoch od 06.05. 2019 do 08.05.2019 sa na pokyn zamestnávateľa nedostavila na vzdelávanie organizované zamestnávateľom v rámci kontinuálneho vzdelávania pedagogických zamestnancov, pričom svoju absenciu zamestnávateľovi neoznámila, ani nezdôvodnila svoju neprítomnosť na povinnom vzdelávaní. V konaní bolo nesporné, že v dňoch 06.-08.05.2019 sa žalobkyňa nezúčastnila vzdelávacieho programu kontinuálneho vzdelávania v mieste H. A., organizovaného žalovaným. Podľa obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 20.06.2019 uvedený skutok podľa žalovaného predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Sporné v konaní bolo, či daný skutok možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Po vykonaní dokazovania prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany súd dospel k záveru, že daný skutok žalobkyne nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd skonštatoval, že žalobkyňa tým, že sa v dňoch 06.-08.05.2019 nezúčastnila vzdelávacej aktivity organizovanej žalovaným, sa nedopustila porušenia pracovnej disciplíny takej intenzity, aby uvedený skutok bolo možné subsumovať pod závažné porušenie pracovnej disciplíny a už vôbec nie vo vzťahu ku dňu 08.05.2019, ktorý je dňom pracovného pokoja. Pri posudzovaní skutku žalobkyne súd prihliadol i na konkrétne okolnosti prípadu, že žalobkyňa oznámila vopred zamestnávateľovi, že
vzhľadom na zabezpečenie osobnej starostlivosti o mal. deti sa vzdelávacej aktivity na H. A. nemôže zúčastniť. Výsluchom žalobkyne a svedkov K. H., B.. K. R. (matky a bývalej svokry žalobkyne) bolo preukázané, že žalobkyňa sa snažila zabezpečiť v predmetných dňoch starostlivosť o mal. deti prostredníctvom starých matiek, ale neúspešne. Bolo preukázané, že pracovné povinnosti si žalobkyňa v zamestnaní plnila riadne a tým, že sa nezúčastnila vzdelávacej aktivity, nespôsobila žalovanému škodu. Pri posudzovaní skutku žalobkyne súd prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, že žalobkyňa oznámila vopred žalovanému, že vzhľadom na okolnosti zabezpečenia osobnej starostlivosti o maloleté deti sa vzdelávacej aktivity organizovanej mimo obvodu pracoviska, resp. bydliska zamestnanca (v mieste H. A.), nemôže zúčastniť. Pri rozhodovaní vo veci súd poukázal aj na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 21Cdo/414/2001 a sp. zn. 5 Cdo/95/2009, rozhodnutie Vrchního soudu Praha sp. zn. 6Cdo/45/1994 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo/1228/1999 (R 21/2001).
5. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnom stanovenej lehote odvolanie namietajúc nesprávny procesný postup súdu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), ako aj nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Navrhol rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Za hlavný argument vecnej nesprávnosti rozsudku považuje to, že pri vyhodnocovaní spornej otázky prijal viacero záverov založených na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré sa následne premietli do vecne nesprávneho právneho posúdenia veci samej. Súd počas súdneho konania vôbec neurčil, ktoré tvrdenia sú medzi stranami sporné, a ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná. Takéto konanie súdu viedlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia. Súd vo svojom odôvodnení prijal záver, že žalobkyňa nedala súhlas na vyslanie na pracovnú cestu, preto jej neúčasť na školení nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Takýto záver súdu považuje za prekvapivý a svojvoľný, nakoľko zo spisu nevyplýva, že niektorá strana v rámci svojich prostriedkov procesnej obrany alebo útoku namietala neexistenciu súhlasu žalobkyne s vyslaním na pracovnú cestu. Ak by súd hodnotil všetky dôkazy tak, ako to vyžaduje zákon, teda samostatne a pritom v súvislostiach, potom by si všimol, že žalobkyňa opakovane uvádzala, že sa školenia chcela zúčastniť, pričom sa snažila prekážky, ktoré jej v tom bránili, odstrániť. Podstatnejšia okolnosť je, že žalobkyňa sa nezúčastnila práce dva dni a takúto absenciu nie je možné generálne ospravedlniť iba s poukazom na deň 08.05.2019, nakoľko v uvedený deň sa školenie už nekonalo. Pokiaľ súd založil svoj názor o riadnom plnení pracovných úloh žalobkyňou na tvrdeniach svedkov, ktorí nie sú zamestnancami žalovaného, ide o osoby, ktoré nepoznajú náplň práce žalobkyne a nie sú kompetentné posudzovať výkon práce žalobkyne. Podaním doručeným súdu dňa 30.03.2020 doplnil odvolanie s tým, že súd prvej inštancie sa v nedostatočnej miere venoval predmetu školenia, ktorého bola žalobkyňa povinná sa zúčastniť. Okrem Zákonníka práce sa na žalobkyňu ako pedagogického zamestnanca vzťahoval aj zákon č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, ktorý súd v predmetnej veci vôbec nezohľadnil, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie vo veci samej. Pedagogickí zamestnanci sú špecifickí tým, že na nich sú osobitnými predpismi kladené omnoho vyššie nároky na získavanie a prehlbovanie kvalifikácie na výkon pedagogickej práce, ktoré sú povinní aj splniť. Preto bolo povinnosťou súdu pri rozhodovaní prihliadať aj na vyššie uvedený zákon.
7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že ak žalovaný tvrdí, že žalobkyňa poskytla súhlas na vyslanie na pracovnú cestu, nič mu nebránilo to v konaní preukázať. Odvolateľ vyčíta prekvapivé rozhodnutie súdu, ale nijako neuvádza, ako a čím chcel túto skutočnosť preukázať. Navyše žalovaný až v odvolacom konaní prichádza s tvrdením, že školenie bolo dvojdňové, nie trojdňové, čo je v rozpore s tým, ako bol formulovaný dôvod okamžitého skončenie pracovného pomeru. Navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
8. Žalovaný v replike uviedol, že súd nepostupoval v súlade s § 181 ods. 2 CSP, následkom čoho došlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia, pričom súd prijal záver, ktorý zo spisu vôbec nevyplýval a pri rozhodovaní nevychádzal z tvrdení sporových strán, ale osvojil si skutočnosť, ktorá nebola
tvrdená žiadnou sporovou stranou. Strana sporu má možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným protistranou. Táto možnosť bola žalovanému nezákonne odopretá, preto takýto proces nemožno považovať za spravodlivý. Konaním prvostupňového súdu došlo k závažným pochybeniam, ktoré možno zhojiť len rozhodnutím odvolacieho súdu v zmysle odvolacieho návrhu.
9. Žalobkyňa v duplike uviedla, že z odvolania sa dajú abstrahovať dve odvolacie tvrdenia. Prvé je procesnej povahy, keďže žalovaný tvrdí, že ide o prekvapivé rozhodnutie. Zrejme ním chce dokázať, že súd založil svoje rozhodnutie na otázke súhlasu/nesúhlasu žalobkyne s pracovnou cestou. Žalobkyňa už v žalobe uviedla, že s pracovnou cestou nesúhlasila a nemohla súhlasiť, nakoľko nemala zabezpečenú opateru pre maloleté deti. Druhé odvolacie tvrdenie je skutkovej povahy. Súd vychádzal z toho, že školenie bolo trojdňové, a žalovaný až v odvolaní začal tvrdiť, že prebiehalo dva dni. Školenie sa jednoznačne konalo v dňoch 06.05.2019, 07.05.2019, 08.05.2019, teda trvalo tri dni. Všetci svedkovia vypovedali o trojdňovom školení a žalovaný až po vyhlásení rozsudku si uvedomil, že školenie vo sviatok je problém.. Potrebné je vyriešiť len dve sporné otázky: Či je možné neúčasť na pracovnom školení v trvaní troch dní, 160 km od bydliska žalobkyne, hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny za predpokladu, že sa žalobkyňa sama stará o dve maloleté deti a či je možné nariadiť zamestnancovi prácu s pracovnou náplňou „učiteľ“ počas štátneho sviatku. Ak áno, podľa akého ustanovenia Zákonníka práce.
10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. V odvolaní žalovaný namietal, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu navrhnutého stranami sporu, žiadne ďalšie dôkazy strany na preukázanie svojich tvrdení nenavrhli, a následne súd z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne odôvodnil. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie dodáva.
14. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.09.2011 v znení dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 30.08.2013, na dobu neurčitú, vo výkone funkcie učiteľa. Listom zo dňa 20.06.2019 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný vymedzil tak, že v dňoch od 06.05.2019 do 08.05.2019 sa žalobkyňa na pokyn zamestnávateľa nedostavila na vzdelávanie organizované zamestnávateľom v rámci kontinuálneho vzdelávania pedagogických zamestnancov a svoju absenciu zamestnávateľovi neoznámila, ani nezdôvodnila svoju neprítomnosť na povinnom vzdelávaní (č.l. 18). Ešte predtým listom zo dňa 09.05.2019 žalovaný upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala dopustiť tým, že sa v dňoch 06.05.-08.05.2019 nedostavila na vzdelávanie organizované školou v rámci kontinuálneho vzdelávania pedagogických zamestnancov. Na základe uvedeného, z dôvodu, že žalobkyňa žalovanému neoznámila a nezdôvodnila svoju neprítomnosť na školení, jej žalovaný udelil po tieto dni neospravedlnenú absenciu, zároveň jej krátil dovolenku o štyri dni a upozornil ju, že v prípade opakovania bude nútený pristúpiť v rámci pracovno-
právnych dôsledkov z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou (č.l. 27).
15. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Zb. v znení platnom ku dňu 20.06.2019 (ďalej len Zákonník práce), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
16. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ust. § 62 ods. 3 a 4.
17. Odvolací súd uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 Zákonníka práce predstavuje závažný zásah do práv účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, preto sa predpokladá kvalifikované porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom v zmysle ust. § 81 Zákonníka práce.
18. V súvislosti s citovanými ustanoveniami zákona, odvolací súd uvádza, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ak aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod (porovnaj uznesenie NS SR zo 14.06.2011, sp. zn. 5Cdo/74/2008).
19. Tiež v rozsudku z 29. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 74/2008 Najvyšší súd SR zdôraznil, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/ osoba zamestnanca, 2/ funkcia, ktorú vykonáva (resp. jeho pracovné zaradenie), 3/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 5/ situácia, v ktorej k porušeniu došlo, 6/ dôsledky pre zamestnávateľa. Demonštratívny výpočet vyššie uvedených základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce musí spočívať v najvyššom stupni porušenia pracovnej disciplíny, až takmer na úrovni právoplatného odsúdenia pre úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody podľa § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. To znamená, že k porušeniu pracovnej disciplíny musí dôjsť zvlášť hrubým spôsobom. Zo súdnej praxe vyplýva, že ide najčastejšie o úmyselné konania so škodami väčšieho významu, prejavy alkoholizmu, zneužitie poznatkov a informácií získaných pri práci v neprospech zamestnávateľa.
21. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 218/2007 zo dňa 13.10.2008).
22. Zákon tu ponecháva súdu širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením alebo výpoveďou zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho aj napriek tomu pokračoval.
Zároveň treba mať na zreteli, že vo vzťahoch zamestnávateľa a zamestnanca je nevyhnutná vzájomná dôvera, spoľahlivosť zamestnanca a jeho poctivosť v zmysle ustanovenia § 81 Zákonníka práce.
23. Zo samotných svedeckých výpovedí zástupcu zriaďovateľa, M.. Q., a riaditeľky školy, B.. O., vyplynulo, že žalobkyňa sa síce nezúčastnila školenia, ale pred samotným školením riaditeľke školy dňa 29.04.2019 a zriaďovateľovi dňa 01.05.2019 oznámila, že školenia sa nemôže zúčastniť, pričom uviedla aj dôvod, pre ktorý sa nemohla školenia zúčastniť (starostlivosť o maloleté deti). Riaditeľka školy jej oznámila, že školenie je povinné, že veci si musí zariadiť tak, aby sa školenia zúčastnila a odkázala ju na zástupcu zriaďovateľa M.. Q. (č.l. 58). Preto žalobkyňa následne telefonovala M.. Q. a opísala mu prekážky, pre ktoré sa nemôže školenia zúčastniť. Tento v telefonickom hovore so žalobkyňou po oboznámení sa s prekážkami na strane žalobkyne, pre ktoré sa nemôže školenia zúčastniť, reagoval slovami: „B., keď nemáte kde dať deti, môžete ich dať k mojim rodičom“, zároveň jej oznámil, že školenie je povinné (č.l. 75). Zo svedeckých výpovedí matky a bývalej svokry žalobkyne bolo preukázané, že žalobkyňa sa aktívne snažila nájsť riešenie, ktoré by jej dovolilo zúčastniť sa predmetného školenia. Keďže v inkriminovanom čase jej bývalý manžel pracoval v zahraničí, hľadala pomoc u matky a bývalej svokry, ktoré jej z osobných dôvodov pomoc pri starostlivosti o dve deti vo veku 12 a 15 rokov odmietli. Žalobkyňa teda žalovanému vopred oznámila dôvod neprítomnosti na školení, a preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa svoju neúčasť na školení riadne a včas neoznámila a neoznámila mu dôvody, pre ktoré sa školenia nemohla zúčastniť.
24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je možné konštatovať, že žalobkyňa vynaložila všetko úsilie, aby v čase organizovaného školenia zabezpečila starostlivosť o svoje dve maloleté deti. Aj keď sa jej to nepodarilo, svoju neúčasť na vzdelávacom školení riadne a včas ospravedlnila (riaditeľke školy dňa 29.04.2019, zástupcovi zriaďovateľa školy 01.05.2019), teda v dostatočnom časovom predstihu. Odvolací súd preto tvrdenia žalovaného o existencii dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru nepovažuje za akceptovateľné. Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, predstavujú vo svojom súhrne taký skutok, ktorý by mohol predstavovať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, nie však obzvlášť závažné porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré by bolo dôvodné uložiť jedno z najprísnejších opatrení podľa Zákonníka práce, a to okamžité skončenie pracovného pomeru. Porušenie povinnosti zúčastniť sa vzdelávania pedagogických zamestnancov za žiadnych okolností nemožno stavať na úroveň úmyselného konania so škodami väčšieho významu, prejavov alkoholizmu, zneužitia poznatkov a informácií získaných pri práci v neprospech zamestnávateľa, či dokonca na úroveň odsúdenia za úmyselný trestný čin. Pri rozhodovaní v danej veci bolo zároveň nevyhnutné prihliadnuť na to, že žalobkyňa je zamestnaná u žalovaného od roku 2011. Z obsahu svedeckých výpovedí vyplynulo, že deti, ktoré vyučovala, ju mali rady a zo strany rodičov neboli zistené žiadne sťažnosti. Pritom je potrebné prihliadnuť aj na okolnosti tohto prípadu, a to, že žalobkyňa hneď po tom, ako zistila prekážky, pre ktoré sa nemohla školenia zúčastniť, kontaktovala riaditeľku žalovaného, následne aj zástupcu zriaďovateľa za účelom vyriešenia jej situácie. Obidvom dostatočne špecifikovala dôvod svojej neúčasti na organizovanom školení, a preto je neakceptovateľné, aby skutočnosť - neprítomnosť žalobkyne na vzdelávaní pedagogických zamestnancov organizovaného žalovaným bolo možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, aby bolo dôvodné so žalobkyňou skončiť pracovný pomer okamžite.
25. Odvolací súd preto z týchto dôvodov uzatvára, že v predmetnej otázke, t. j. v otázke posúdenia konkrétnych okolností danej veci majúcich vplyv na hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, nie je dôvod na odklon od vyššie uvedenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobkyňa preukázateľne nedopustila porušenia pracovnej disciplíny takej intenzity, aby bola dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
26. Odvolateľ odôvodnil odvolanie odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 písm. b) CSP spočívajúcim v tom, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávnosť postupu videl v tom, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že neúčasť žalobkyne na školení bez jej súhlasu nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa súhlasila so svojou účasťou na školení. S týmto názorom však nemožno súhlasiť, keďže výsledky vykonaného dokazovania preukazujú opak. Žalobkyňa kontaktovala riaditeľku žalovaného a zriaďovateľa, aby im oznámila, že sa trojdňového školenia nemôže zúčastniť, a pritom im uviedla aj
dôvod svojej neúčasti. Preto je logicky vylúčené, aby v takejto situácii žalobkyňa so svojou účasťou na predmetnom školení súhlasila, čo žalovaný navyše v konaní nijako nepreukázal.
27. Naviac tvrdenia žalovaného vo vzťahu k súhlasu/nesúhlasu žalobkyne s účasťou na školení nemajú takú zásadnú relevanciu k posúdeniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, pre ktoré by chýbajúca argumentácia súdom prvej inštancie znamenala porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Jeho rozhodnutie nemožno tak považovať za svojvoľné (arbitrárne), zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
28. Správnemu výroku o určení neplatnosti výpovede zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).