Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/74/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcu Ing. M. P., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. A. L.,

advokátkou v K., proti žalovanému I. C. S., s.r.o. v likvidácii, so sídlom v K., zastúpenému

JUDr. T. V., advokátkou v K., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. , o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. septembra 2007, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 51,40 eur

k rukám JUDr. A. L., advokátky v K., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 28. marca 2007, č.k. – 115

v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo 7. júna 2007 č.k. - 135 zamietol žalobu,

ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa

4. júla 2002 dané žalovaným žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného

trvá. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania 7 043 Sk do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Doplňujúcim rozsudkom priznal svedkovi G. V. svedočné

vo výške 194 Sk a nariadil učtárni súdu, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku

vyplatila svedočné zo štátnych prostriedkov. Súčasne zaviazal žalobcu na náhradu trov štátu

vo výške 194 Sk. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že

návrh žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je

nedôvodný. Z listinných dôkazov, najmä z výpisu z obchodného registra ako aj z výpovedí

účastníkov konania bolo nesporné, že žalobca bol od 27. januára 1998 do 5. apríla 2005

spoločníkom žalovaného a od 27. januára 1998 až do odvolania (26. apríla 2002) aj

konateľom žalovaného. Súd mal za preukázané, že žalobca bol zároveň aj zamestnancom

žalovaného od 1. mája 1998 do 5. júna 2002, a to vo funkcii riaditeľa, resp. výkonného

riaditeľa žalovaného na základe platnej pracovnej zmluvy zo dňa 30. apríla 1998 a dohody

o zmene práce pracovnej zmluvy zo dňa 29. decembra 1998. Žalobcovi bola počas celej doby

trvania pracovného pomeru vyplácaná aj mzda, ktorá bola dohodnutá v pracovnej zmluve.

Žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu porušenia pracovnej

disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Za takéto porušenie pracovnej disciplíny považoval

žalovaný konanie žalobcu spočívajúce v neprítomnosti žalobcu na pracovisku dňa 5. júna

2002, keď nemal súhlas zamestnávateľa na čerpanie dovolenky a odcudzenie hnuteľných vecí

patriacich do vlastníctva žalovaného. Súd prvého stupňa neúčasť žalobcu na pracovisku dňa

5. júna 2002 posúdil ako porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, pretože

žalobca úmyselne s vedomím, že nemá súhlas žalovaného na čerpanie dovolenky, potvrdený

dovolenkovým lístkom, nenastúpil do práce. Obrana žalobcu spočívajúca v tom, že

telefonicky požiadal o čerpanie dovolenky a bolo mu konateľom žalovaného Š. M. aj

povolené čerpanie dovolenky, pričom išlo o obvyklý spôsob žiadosti o čerpanie dovolenky

u žalovaného, podľa názoru súdu nebola dôvodná. Zo zhodných tvrdení žalobcu a konateľa

žalovaného Š. M. vyplynulo, že žalobca skutočne požiadal o čerpanie dovolenky, ale Š. M.

poprel, že mu povolil čerpať dovolenku, naopak, vyslovene nesúhlasil a žalobca napriek

nesúhlasu čerpal dovolenku. Okrem uvedeného v konaní vypočúvaní svedkovia nepotvrdili,

že telefonická žiadosť o čerpanie dovolenky bol bežný postup u žalovaného. Podľa svedkyne

Z. išlo len o výnimočné prípady a podľa svedka W. to bolo len z dôvodu vzdialenosti

jednotlivých prevádzok. Navyše žalobca sa takéhoto porušenia pracovnej disciplíny dopustil

z dôvodu zariaďovania vlastných podnikateľských aktivít, ktoré boli zhodné

s podnikateľskými aktivitami žalovaného. Konanie žalobcu spočívajúce v prisvojení si

hnuteľných vecí, patriacich do vlastníctva žalovaného súd prvého stupňa nepovažoval

za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, nakoľko toto konanie žalobcu

žalovaný nepreukázal. Okrem toho tento dôvod okamžitého skončenia bol neurčitý, nebol

vymedzený tak, aby z neho bolo zrejmé kedy a akým spôsobom mal žalobca porušiť

uvedeným konaním pracovnú disciplínu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 19. septembra 2007 sp.zn.

, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s doplňujúcim rozsudkom č.k.

-135 zo dňa 7. júna 2007 tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru vykonané žalovaným dňa 4. júla 2002 je neplatné. Potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa v prevyšujúcej časti vo veci samej. Zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak,

že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy celého konania k rukám jeho

právnej zástupkyne Mgr. E. L. v sume 7 672,50 Sk a JUDr. A. L. v sume 3 096 Sk, v lehote

do troch dní. Zmenil výrok o trovách štátu tak, že trovy štátu v sume 194 Sk je povinný

zaplatiť žalovaný do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Mal za to, že súd prvého stupňa

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, vec však nesprávne právne posúdil.

Uviedol, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer len výnimočne a to iba

vtedy, ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom (§ 68 ods. 1

písm. b/ , ďalej len „“). Okamžité skončenie pracovného

pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť

jeho dôvod, tak aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v stanovenej

lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne

meniť. Podľa , za každú neospravedlnene zameškanú zmenu

(pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o 1 až 2 dni.

Neospravedlnené zameškanie kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. Aby mohlo byť

porušenie pracovnej disciplíny aplikované na skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa, musí tu ísť o zavinené porušenie pracovných povinností zo strany

zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Hodnotenie

stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu. Súd pri tomto hodnotení

nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, resp. v internom

predpise hodnotí konanie zamestnanca, ktoré je dôvodom okamžitého skončenia pracovného

pomeru Zákon tu ponecháva súdu širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti

rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením alebo výpoveďou zodpovedalo tomu,

či od zamestnávateľa možno spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho aj

napriek tomu pokračoval. Odvolací súd k samotnej intenzite hrubého porušenia pracovnej

disciplíny, ktorej sa mal dopustiť žalobca uviedol, že bolo v konečnom dôsledku na žalovanej

preukázať to, či žalobca ako zamestnanec sa dopustil hrubého porušenia pracovných

povinností vyplývajúcich z obsahu pracovného pomeru. Odvolací sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa, keď konanie žalobcu spočívajúce v prisvojení si hnuteľných vecí patriacich

do vlastníctva žalovaného, nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým

spôsobom, lebo toto konanie žalobcu následne žalovaný nepreukázal. Tak ako súd prvého

stupňa, mal za to, že tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol neurčitý,

nebol vymedzený tak, aby z neho bolo zrejmé kedy a akým spôsobom mal žalobca porušiť

pracovnú disciplínu. Napokon aj právna zástupkyňa žalovaného na odvolacom pojednávaní

uviedla, že podľa nej prisvojenie si vecí od žalovaného, znamenalo privlastniť si ich

do vlastníctva. Z uvedeného vyplynulo, že nie je možné v okamžitom skončení pracovného

pomeru, ktorý je dôležitým právnym úkonom, vymedzovať skutok tak, že údajne žalobca si

prisvojil predmety podľa prílohy v nadobúdacej hodnote 244 996,85 Sk, ktoré sú vlastníctvom

spoločnosti I. C. S., s.r.o., lebo jednak si ich nemohol prisvojiť do svojho vlastníctva a bolo

na žalovanej preukázať, či mu boli vydané na používanie oproti podpisu na evidenčnej karte

a podobne. Odvolací súd však zaujal v otázke porušenia disciplíny zo strany žalobcu jeho

neospravedlnenou absenciou dňa 5. júna 2002 na pracovisku odlišný právny záver ako súd

prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak bolo možné postihnúť žalobcu krátením

dovolenky podľa , alebo iným spôsobom s ním skončiť

pracovný pomer, mal tak žalovaný urobiť, pretože v žiadnom prípade podľa ustálenej súdnej

praxe za jednu neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) nemožno okamžite

skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Preto rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

čiastočne vo veci samej tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané

žalovaným dňa 4. júla 2002 je neplatné. V prevyšujúcej časti vo veci samej, pokiaľ žalobca

žiadal, aby súd prvého stupňa určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá, ani

zo žaloby, ani z ďalších prejavov žalobcu nevyplývalo, ako odôvodnil naliehavý právny

záujem na takomto určení, pretože v prípade vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru zo (ex lege) vyplýva, že pracovný pomer žalobcu

u žalovaného naďalej trvá ( ). V tejto časti odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa , pretože súd prvého stupňa

žalobu žalobcu vo veci samej zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa

Proti rozsudku, v časti výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého

stupňa, podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal v tejto časti zrušiť a vrátiť na ďalšie

konanie. Namietal, že rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti nie je vecne a právne

správny preto, lebo spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a na nedôslednom

posúdení skutkového stavu veci. Odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy,

v dôsledku čoho je konanie postihnuté i inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Odvolací súd bližšie nezdôvodnil konanie žalobcu a podľa ktorých

kritérií posudzoval intenzitu porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, v čom žalovaný videl

nedôslednosť pri posúdení skutkového stavu, najmä za stavu, kedy sa odvolací súd odchýlil

od záverov súdu prvého stupňa. V podstate odvolací súd len skonštatoval, že žalovaný –

zamestnávateľ mal za neospravedlnenú zmeškanú zmenu krátiť žalobcovi dovolenku.

Žalovaný bol toho názoru, že tento právny záver súdu nie je správny, pretože žalovaný ako

zamestnávateľ posúdil správanie žalobcu vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu

pracovnej disciplíny došlo, prihliadol na stupeň intenzity, najmä na zavinené správanie

žalobcu, ktoré bolo proti podnikateľským záujmom žalovaného a zhodnotil konanie žalobcu

ako porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Ustanovenia § 109 ods. 2

síce uvádza, že za každú neospravedlnenú zameškanú zmenu môže

zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku, ale podľa názoru žalovaného je

na zamestnávateľovi, či sa rozhodne pre túto alternatívu, nakoniec je to uvedené v zákonnom

ustanovení slovom „môže“ a nie, že je to povinnosťou zamestnávateľa. Žalovaný preukázal

v súdnom konaní na prvom stupni, že žalobca nebol oprávnený konať v mene žalovaného

a vôbec nemal oprávnenie na prerokovanie problematiky váženia kamiónov na hraničných

priechodoch so S. S. C., ktorú činnosť vykonával žalobca 5. júna 2002, táto jeho iniciatíva

smerovala proti záujmom žalovaného, žalobca sledoval len svoj prospech, pretože už v tom

čase založil spoločnosť S. s.r.o. s tým istým predmetom činnosti. Žalobca ďalej konal v

rozpore s , keď si prisvojil majetok žalovanej spoločnosti,

konkrétne veci v hodnote 244 996,85 Sk, zoznam ktorých tvoril prílohu predmetného

okamžitého skončenia pracovného pomeru. To, že majetok patriaci žalovanej spoločnosti si

prisvojil a je v jeho moci, dokazovalo jeho tvrdenie v žalobe, keď uviedol, že tento na

požiadanie vráti. Prisvojenie si majetku, ktorý vlastnícky patrí žalovanej spoločnosti,

považoval dovolateľ tiež za hrubé porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca. Dovolateľ

namietal aj to, že odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho námietkou,

že medzi účastníkmi konania nevznikol pracovný pomer. resp. že išlo o fakticky pracovný

pomer spočívajúci na vadách pracovnej zmluvy, a teda o neplatný pracovný pomer, pretože

neboli dodržané zákonné podmienky na jeho založenie. V závere dovolateľ uviedol, že medzi

ním a žalobcom bol faktický pracovný pomer resp. pracovný pomer vôbec nevznikol.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného ho žiadal zamietnuť. Mal za to, že

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je správny po vecnej i právnej stránke a žiadal priznať

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej

vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, ktorým v predpísaným spôsobom mal

skončiť žalovaný pracovný pomer so žalobcom.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka

pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje

k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje

formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí

byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený

v , ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť

s iným dôvodom (viď ). Okamžité skončenie pracovného pomeru

zo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami

zamestnancov (viď ). Z ustanovenia vyplýva, že

prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil,

zodpovedá dobrým mravom. Platnosť právnych úkonov (vrátane pracovnoprávnych úkonov

vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať so zreteľom

na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený.

Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom

skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré

vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby

nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého

skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude

možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého

skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného

pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí

naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa

pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie

pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože

pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru

neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný

pomer okamžite skončený.

K samotnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom uvedenému v okamžitom

skončení pracovného pomeru dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť

dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim

z pracovného pomeru ( ods. l písm. b/ ) a spočíva v plnení povinností

stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami , ),

pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho

zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod

na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie

pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí

dosahovať určitý stupeň intenzity. pre účely skončenia pracovného pomeru

rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením

pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie),

je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného

pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka

práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu

zamestnanca, nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich

posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu

za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie

intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak

osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita

porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,

dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi

škodu a pod.

Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka

práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti,

a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom.

Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer

so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti

z pracovného pomeru, ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich

okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.

V preskúmavanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca konaním

uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru síce porušil pracovnú disciplínu, keď

čerpal jeden deň (5. júna 2002) dovolenku, napriek tomu, že túto iba telefonicky nahlásil

a nebolo v konaní nesporne preukázané, vzhľadom na nejednoznačné výpovede účastníkov

a svedkov, že takáto prax bola v spoločnosti žalovaného tolerovaná, avšak správne odvolací

súd vyhodnotil toto porušenie pracovnej disciplíny ako predvídateľné v pracovnoprávnych

vzťahoch, upravených , a to sankciou priamo reagujúcou na takéto

porušenie pracovnej disciplíny v , . I keď je možné súhlasiť

s tvrdením dovolateľa, že uvedené zákonné ustanovenie takýto postup pri neospravedlnenej

absencii (krátenie dovolenky zamestnancovi o 1 až 2 dni) uvádza ako dispozíciu (možnosť)

zamestnávateľa použiť túto sankciu, dovolací súd sa stotožnil i so záverom odvolacieho súdu,

že jeden deň neospravedlnenej absencie nie je takým závažným porušením pracovnej

disciplíny, vzhľadom na pracovnú náplň a funkciu žalobcu, ktorá by mala za následok

výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým je okamžité skončenie pracovného

pomeru.

Dovolací súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v okamžitom skončení pracovného

pomeru daného dňa 4. júla 2002 žalovaným žalobcovi je uvedený ako dôvod „obzvlášť

hrubého porušenia pracovnej disciplíny“ to, že žalobca nebol dňa 5. júna 2002 v práci, svoju

prítomnosť neospravedlnil, a preto mu bola vykázaná neospravedlnená absencia. Už hore

dovolací súd uviedol, že dôvod uvedený v okamžitom skončení nie je možné neskôr meniť,

a teda ani rozširovať, tak ako to žalovaný urobil v konaní pred súdom a nesprávne i súd

prvého stupňa na tieto rozširujúce dôvody, neuvedené v písomnom vyhotovení okamžitého

skončenia pracovného pomeru prihliadal. Okolnosť, že v deň, kedy žalovaný čerpal

dovolenku, ktorá mu nebola zákonným spôsobom odsúhlasená, mal vybavovať pracovné

záležitosti, ktoré mali byť v rozpore so záujmom žalovaného, nie je uvedená ako dôvod

v okamžitom skončení pracovného pomeru, a preto ani na takúto skutočnosť nemohol súd

prihliadať a v podstate od tejto skutočnosti odvodzovať väčšiu intenzitu závažného porušenia

pracovných povinností zo strany žalobcu.

Správne súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vyhodnotili ďalší dôvod, uvedený

v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to prisvojenie si predmetov podľa prílohy

v nadobúdacej hodnote 244 996,85 Sk, ktoré mali byť vlastníctvom spoločnosti, ako dôvod,

ktorý bol nejasný, nekonkrétny a v konečnom dôsledku i nepreukázaný zo strany žalovaného.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že sa odvolací súd nevysporiadal s právnym posúdením, či

medzi účastníkmi vznikol pracovný pomer, túto jeho námietku dovolací súd nepovažoval

za dôvodnú, nakoľko tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd mali za preukázané a uviedli

to i v písomnom vyhotovení svojich rozhodnutí, že žalobca bol zamestnancom žalovaného

na základe platnej pracovnej zmluvy zo dňa 30. apríla 1998 a dohody o zmene pracovnej

zmluvy z 29. decembra 1998, pričom bola žalobcovi riadne vyplácaná v pracovnej zmluve

dohodnutá mzda. Naviac i žalovaný rozviazal pracovný pomer so žalobcom v zmysle § 68

ods. 1 písm. b/ , a to okamžitým skončením pracovného pomeru

zamestnávateľa so zamestnancom, a svoj právny úkon v tomto smere nikdy nenamietal a jeho

platnosť nespochybnil, naopak, trval v celom konaní na tom, že žalobca ako zamestnanec sa

mal riadiť pokynmi nadriadeného pracovníka vo vzťahu k žiadosti o dovolenku a dodržiavať

povinnosti vymedzené pre zamestnanca v .

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa ods. l zamietol.

V dovolacom konaní vzniklo žalobcovi právo na náhradu trov dovolacieho konania

proti žalovanému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd mu priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v dovolacom konaní v zmysle vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon

právnej služby poskytnutej vypracovaním písomného vyjadrenia k dovolaniu vo výške

45,50 eur, čo spolu s režijným paušálom (5,90 eur) predstavuje spolu 51,40 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková