Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 73 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (87)15d/370336.ed693d.pdf
PDF · 126.99 KB
No categories available
5Cdo/74/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcu Ing. M. P., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. A. L.,
advokátkou v K., proti žalovanému I. C. S., s.r.o. v likvidácii, so sídlom v K., zastúpenému
JUDr. T. V., advokátkou v K., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 24 C 370/2002, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. septembra 2007, sp.zn.
5 Co 210/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného z a m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 51,40 eur
k rukám JUDr. A. L., advokátky v K., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 28. marca 2007, č.k. 24 C 370/2002 – 115
v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo 7. júna 2007 č.k. 24 C 370/2002 - 135 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
4. júla 2002 dané žalovaným žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného
trvá. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania 7 043 Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Doplňujúcim rozsudkom priznal svedkovi G. V. svedočné
vo výške 194 Sk a nariadil učtárni súdu, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku
vyplatila svedočné zo štátnych prostriedkov. Súčasne zaviazal žalobcu na náhradu trov štátu
vo výške 194 Sk. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že
návrh žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je
nedôvodný. Z listinných dôkazov, najmä z výpisu z obchodného registra ako aj z výpovedí
účastníkov konania bolo nesporné, že žalobca bol od 27. januára 1998 do 5. apríla 2005
spoločníkom žalovaného a od 27. januára 1998 až do odvolania (26. apríla 2002) aj
konateľom žalovaného. Súd mal za preukázané, že žalobca bol zároveň aj zamestnancom
žalovaného od 1. mája 1998 do 5. júna 2002, a to vo funkcii riaditeľa, resp. výkonného
riaditeľa žalovaného na základe platnej pracovnej zmluvy zo dňa 30. apríla 1998 a dohody
o zmene práce pracovnej zmluvy zo dňa 29. decembra 1998. Žalobcovi bola počas celej doby
trvania pracovného pomeru vyplácaná aj mzda, ktorá bola dohodnutá v pracovnej zmluve.
Žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu porušenia pracovnej
disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Za takéto porušenie pracovnej disciplíny považoval
žalovaný konanie žalobcu spočívajúce v neprítomnosti žalobcu na pracovisku dňa 5. júna
2002, keď nemal súhlas zamestnávateľa na čerpanie dovolenky a odcudzenie hnuteľných vecí
patriacich do vlastníctva žalovaného. Súd prvého stupňa neúčasť žalobcu na pracovisku dňa
5. júna 2002 posúdil ako porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, pretože
žalobca úmyselne s vedomím, že nemá súhlas žalovaného na čerpanie dovolenky, potvrdený
dovolenkovým lístkom, nenastúpil do práce. Obrana žalobcu spočívajúca v tom, že
telefonicky požiadal o čerpanie dovolenky a bolo mu konateľom žalovaného Š. M. aj
povolené čerpanie dovolenky, pričom išlo o obvyklý spôsob žiadosti o čerpanie dovolenky
u žalovaného, podľa názoru súdu nebola dôvodná. Zo zhodných tvrdení žalobcu a konateľa
žalovaného Š. M. vyplynulo, že žalobca skutočne požiadal o čerpanie dovolenky, ale Š. M.
poprel, že mu povolil čerpať dovolenku, naopak, vyslovene nesúhlasil a žalobca napriek
nesúhlasu čerpal dovolenku. Okrem uvedeného v konaní vypočúvaní svedkovia nepotvrdili,
že telefonická žiadosť o čerpanie dovolenky bol bežný postup u žalovaného. Podľa svedkyne
Z. išlo len o výnimočné prípady a podľa svedka W. to bolo len z dôvodu vzdialenosti
jednotlivých prevádzok. Navyše žalobca sa takéhoto porušenia pracovnej disciplíny dopustil
z dôvodu zariaďovania vlastných podnikateľských aktivít, ktoré boli zhodné
s podnikateľskými aktivitami žalovaného. Konanie žalobcu spočívajúce v prisvojení si
hnuteľných vecí, patriacich do vlastníctva žalovaného súd prvého stupňa nepovažoval
za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, nakoľko toto konanie žalobcu
žalovaný nepreukázal. Okrem toho tento dôvod okamžitého skončenia bol neurčitý, nebol
vymedzený tak, aby z neho bolo zrejmé kedy a akým spôsobom mal žalobca porušiť
uvedeným konaním pracovnú disciplínu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 19. septembra 2007 sp.zn.
5 Co 210/2007, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s doplňujúcim rozsudkom č.k.
24 C 370/2002-135 zo dňa 7. júna 2007 tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru vykonané žalovaným dňa 4. júla 2002 je neplatné. Potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa v prevyšujúcej časti vo veci samej. Zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak,
že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy celého konania k rukám jeho
právnej zástupkyne Mgr. E. L. v sume 7 672,50 Sk a JUDr. A. L. v sume 3 096 Sk, v lehote
do troch dní. Zmenil výrok o trovách štátu tak, že trovy štátu v sume 194 Sk je povinný
zaplatiť žalovaný do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Mal za to, že súd prvého stupňa
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, vec však nesprávne právne posúdil.
Uviedol, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer len výnimočne a to iba
vtedy, ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom (§ 68 ods. 1
písm. b/ zák.č. 311/2001 Z.z., ďalej len „Zákonníka práce“). Okamžité skončenie pracovného
pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť
jeho dôvod, tak aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v stanovenej
lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne
meniť. Podľa § 109 ods. 2 Zákonníka práce, za každú neospravedlnene zameškanú zmenu
(pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o 1 až 2 dni.
Neospravedlnené zameškanie kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. Aby mohlo byť
porušenie pracovnej disciplíny aplikované na skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, musí tu ísť o zavinené porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Hodnotenie
stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu. Súd pri tomto hodnotení
nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, resp. v internom
predpise hodnotí konanie zamestnanca, ktoré je dôvodom okamžitého skončenia pracovného
pomeru Zákon tu ponecháva súdu širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti
rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením alebo výpoveďou zodpovedalo tomu,
či od zamestnávateľa možno spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho aj
napriek tomu pokračoval. Odvolací súd k samotnej intenzite hrubého porušenia pracovnej
disciplíny, ktorej sa mal dopustiť žalobca uviedol, že bolo v konečnom dôsledku na žalovanej
preukázať to, či žalobca ako zamestnanec sa dopustil hrubého porušenia pracovných
povinností vyplývajúcich z obsahu pracovného pomeru. Odvolací sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa, keď konanie žalobcu spočívajúce v prisvojení si hnuteľných vecí patriacich
do vlastníctva žalovaného, nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobom, lebo toto konanie žalobcu následne žalovaný nepreukázal. Tak ako súd prvého
stupňa, mal za to, že tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol neurčitý,
nebol vymedzený tak, aby z neho bolo zrejmé kedy a akým spôsobom mal žalobca porušiť
pracovnú disciplínu. Napokon aj právna zástupkyňa žalovaného na odvolacom pojednávaní
uviedla, že podľa nej prisvojenie si vecí od žalovaného, znamenalo privlastniť si ich
do vlastníctva. Z uvedeného vyplynulo, že nie je možné v okamžitom skončení pracovného
pomeru, ktorý je dôležitým právnym úkonom, vymedzovať skutok tak, že údajne žalobca si
prisvojil predmety podľa prílohy v nadobúdacej hodnote 244 996,85 Sk, ktoré sú vlastníctvom
spoločnosti I. C. S., s.r.o., lebo jednak si ich nemohol prisvojiť do svojho vlastníctva a bolo
na žalovanej preukázať, či mu boli vydané na používanie oproti podpisu na evidenčnej karte
a podobne. Odvolací súd však zaujal v otázke porušenia disciplíny zo strany žalobcu jeho
neospravedlnenou absenciou dňa 5. júna 2002 na pracovisku odlišný právny záver ako súd
prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak bolo možné postihnúť žalobcu krátením
dovolenky podľa § 109 ods. 2 Zákonníka práce, alebo iným spôsobom s ním skončiť
pracovný pomer, mal tak žalovaný urobiť, pretože v žiadnom prípade podľa ustálenej súdnej
praxe za jednu neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) nemožno okamžite
skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Preto rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
čiastočne vo veci samej tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané
žalovaným dňa 4. júla 2002 je neplatné. V prevyšujúcej časti vo veci samej, pokiaľ žalobca
žiadal, aby súd prvého stupňa určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá, ani
zo žaloby, ani z ďalších prejavov žalobcu nevyplývalo, ako odôvodnil naliehavý právny
záujem na takomto určení, pretože v prípade vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo Zákonníka práce (ex lege) vyplýva, že pracovný pomer žalobcu
u žalovaného naďalej trvá (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce). V tejto časti odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O.s.p., pretože súd prvého stupňa
žalobu žalobcu vo veci samej zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa
Proti rozsudku, v časti výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého
stupňa, podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal v tejto časti zrušiť a vrátiť na ďalšie
konanie. Namietal, že rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti nie je vecne a právne
správny preto, lebo spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a na nedôslednom
posúdení skutkového stavu veci. Odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy,
v dôsledku čoho je konanie postihnuté i inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Odvolací súd bližšie nezdôvodnil konanie žalobcu a podľa ktorých
kritérií posudzoval intenzitu porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, v čom žalovaný videl
nedôslednosť pri posúdení skutkového stavu, najmä za stavu, kedy sa odvolací súd odchýlil
od záverov súdu prvého stupňa. V podstate odvolací súd len skonštatoval, že žalovaný –
zamestnávateľ mal za neospravedlnenú zmeškanú zmenu krátiť žalobcovi dovolenku.
Žalovaný bol toho názoru, že tento právny záver súdu nie je správny, pretože žalovaný ako
zamestnávateľ posúdil správanie žalobcu vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
pracovnej disciplíny došlo, prihliadol na stupeň intenzity, najmä na zavinené správanie
žalobcu, ktoré bolo proti podnikateľským záujmom žalovaného a zhodnotil konanie žalobcu
ako porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Ustanovenia § 109 ods. 2
Zákonníka práce síce uvádza, že za každú neospravedlnenú zameškanú zmenu môže
zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku, ale podľa názoru žalovaného je
na zamestnávateľovi, či sa rozhodne pre túto alternatívu, nakoniec je to uvedené v zákonnom
ustanovení slovom „môže“ a nie, že je to povinnosťou zamestnávateľa. Žalovaný preukázal
v súdnom konaní na prvom stupni, že žalobca nebol oprávnený konať v mene žalovaného
a vôbec nemal oprávnenie na prerokovanie problematiky váženia kamiónov na hraničných
priechodoch so S. S. C., ktorú činnosť vykonával žalobca 5. júna 2002, táto jeho iniciatíva
smerovala proti záujmom žalovaného, žalobca sledoval len svoj prospech, pretože už v tom
čase založil spoločnosť S. s.r.o. s tým istým predmetom činnosti. Žalobca ďalej konal v
rozpore s § 81 písm. d/ Zákonníka práce, keď si prisvojil majetok žalovanej spoločnosti,
konkrétne veci v hodnote 244 996,85 Sk, zoznam ktorých tvoril prílohu predmetného
okamžitého skončenia pracovného pomeru. To, že majetok patriaci žalovanej spoločnosti si
prisvojil a je v jeho moci, dokazovalo jeho tvrdenie v žalobe, keď uviedol, že tento na
požiadanie vráti. Prisvojenie si majetku, ktorý vlastnícky patrí žalovanej spoločnosti,
považoval dovolateľ tiež za hrubé porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca. Dovolateľ
namietal aj to, že odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho námietkou,
že medzi účastníkmi konania nevznikol pracovný pomer. resp. že išlo o fakticky pracovný
pomer spočívajúci na vadách pracovnej zmluvy, a teda o neplatný pracovný pomer, pretože
neboli dodržané zákonné podmienky na jeho založenie. V závere dovolateľ uviedol, že medzi
ním a žalobcom bol faktický pracovný pomer resp. pracovný pomer vôbec nevznikol.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného ho žiadal zamietnuť. Mal za to, že
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je správny po vecnej i právnej stránke a žiadal priznať
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej
vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,
predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktorým v Zákonníku práce predpísaným spôsobom mal
skončiť žalovaný pracovný pomer so žalobcom.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka
pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje
k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje
formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí
byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený
v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť
s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce). Okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov (viď § 74 Zákonníka práce). Z ustanovenia § 15 Zákonníka práce vyplýva, že
prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil,
zodpovedá dobrým mravom. Platnosť právnych úkonov (vrátane pracovnoprávnych úkonov
vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať so zreteľom
na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený.
Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom
skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré
vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby
nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude
možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého
skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí
naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa
pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože
pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru
neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný
pomer okamžite skončený.
K samotnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom uvedenému v okamžitom
skončení pracovného pomeru dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť
dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim
z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností
stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce),
pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod
na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie
pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí
dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru
rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením
pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie),
je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného
pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka
práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu
zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich
posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu
za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie
intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak
osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita
porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi
škodu a pod.
Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka
práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti,
a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom.
Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti
z pracovného pomeru, ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich
okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
V preskúmavanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca konaním
uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru síce porušil pracovnú disciplínu, keď
čerpal jeden deň (5. júna 2002) dovolenku, napriek tomu, že túto iba telefonicky nahlásil
a nebolo v konaní nesporne preukázané, vzhľadom na nejednoznačné výpovede účastníkov
a svedkov, že takáto prax bola v spoločnosti žalovaného tolerovaná, avšak správne odvolací
súd vyhodnotil toto porušenie pracovnej disciplíny ako predvídateľné v pracovnoprávnych
vzťahoch, upravených Zákonníkom práce, a to sankciou priamo reagujúcou na takéto
porušenie pracovnej disciplíny v § 109 ods. 2, Zákonník práce. I keď je možné súhlasiť
s tvrdením dovolateľa, že uvedené zákonné ustanovenie takýto postup pri neospravedlnenej
absencii (krátenie dovolenky zamestnancovi o 1 až 2 dni) uvádza ako dispozíciu (možnosť)
zamestnávateľa použiť túto sankciu, dovolací súd sa stotožnil i so záverom odvolacieho súdu,
že jeden deň neospravedlnenej absencie nie je takým závažným porušením pracovnej
disciplíny, vzhľadom na pracovnú náplň a funkciu žalobcu, ktorá by mala za následok
výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým je okamžité skončenie pracovného
pomeru.
Dovolací súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v okamžitom skončení pracovného
pomeru daného dňa 4. júla 2002 žalovaným žalobcovi je uvedený ako dôvod „obzvlášť
hrubého porušenia pracovnej disciplíny“ to, že žalobca nebol dňa 5. júna 2002 v práci, svoju
prítomnosť neospravedlnil, a preto mu bola vykázaná neospravedlnená absencia. Už hore
dovolací súd uviedol, že dôvod uvedený v okamžitom skončení nie je možné neskôr meniť,
a teda ani rozširovať, tak ako to žalovaný urobil v konaní pred súdom a nesprávne i súd
prvého stupňa na tieto rozširujúce dôvody, neuvedené v písomnom vyhotovení okamžitého
skončenia pracovného pomeru prihliadal. Okolnosť, že v deň, kedy žalovaný čerpal
dovolenku, ktorá mu nebola zákonným spôsobom odsúhlasená, mal vybavovať pracovné
záležitosti, ktoré mali byť v rozpore so záujmom žalovaného, nie je uvedená ako dôvod
v okamžitom skončení pracovného pomeru, a preto ani na takúto skutočnosť nemohol súd
prihliadať a v podstate od tejto skutočnosti odvodzovať väčšiu intenzitu závažného porušenia
pracovných povinností zo strany žalobcu.
Správne súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vyhodnotili ďalší dôvod, uvedený
v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to prisvojenie si predmetov podľa prílohy
v nadobúdacej hodnote 244 996,85 Sk, ktoré mali byť vlastníctvom spoločnosti, ako dôvod,
ktorý bol nejasný, nekonkrétny a v konečnom dôsledku i nepreukázaný zo strany žalovaného.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že sa odvolací súd nevysporiadal s právnym posúdením, či
medzi účastníkmi vznikol pracovný pomer, túto jeho námietku dovolací súd nepovažoval
za dôvodnú, nakoľko tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd mali za preukázané a uviedli
to i v písomnom vyhotovení svojich rozhodnutí, že žalobca bol zamestnancom žalovaného
na základe platnej pracovnej zmluvy zo dňa 30. apríla 1998 a dohody o zmene pracovnej
zmluvy z 29. decembra 1998, pričom bola žalobcovi riadne vyplácaná v pracovnej zmluve
dohodnutá mzda. Naviac i žalovaný rozviazal pracovný pomer so žalobcom v zmysle § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to okamžitým skončením pracovného pomeru
zamestnávateľa so zamestnancom, a svoj právny úkon v tomto smere nikdy nenamietal a jeho
platnosť nespochybnil, naopak, trval v celom konaní na tom, že žalobca ako zamestnanec sa
mal riadiť pokynmi nadriadeného pracovníka vo vzťahu k žiadosti o dovolenku a dodržiavať
povinnosti vymedzené pre zamestnanca v § 81 Zákonníka práce.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. l O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní vzniklo žalobcovi právo na náhradu trov dovolacieho konania
proti žalovanému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v dovolacom konaní v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon
právnej služby poskytnutej vypracovaním písomného vyjadrenia k dovolaniu vo výške
45,50 eur, čo spolu s režijným paušálom (5,90 eur) predstavuje spolu 51,40 eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková