Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/95/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. T., bývajúceho v T.,

zastúpeného JUDr. J. D., advokátom so sídlom v T., proti žalovanej F. S., a.s.

so sídlom v B., IČO X., zastúpenej JUDr. M. Š., advokátom so sídlom v B., o neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod

sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22. januára

2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

z 22. januára 2009, sp.zn. z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Nitre

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 24. januára 2005 č.k. -126 určil, že

okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom z 8. apríla 2002 je

neplatné. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru mal podľa žalovaného spočívať

v tom, že žalobca v čase od 19. februára do 14. marca 2002 bez právneho dôvodu

nevykonával prácu podľa pracovnej zmluvy a v čase od 15. marca do 31. marca 2002

nevykonával prácu podľa rozpisu plánovaných pracovných smien v súlade s dohodnutým

druhom práce podľa pracovnej zmluvy, čím porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým

spôsobom. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca svojím konaním

v období od 19. februára do 14. marca 2002 neporušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým

spôsobom, pričom prihliadol k príkazu žalovaného z 28. februára 2002, v ktorom bolo

uvedené, že žalobcovi bolo poskytnuté neplatené voľno, a to okrem iného

od 15. februára 2002 do 20. februára 2002 a ďalej od 24. februára 2002 do 28. februára 2002.

V období od 19. februára do 14. marca 2002 bol navrhovateľ vo výkone väzby v R. a mal za

to, že okolnosť vzatia zamestnanca do väzby nemôže byť dôvodom, pre ktorý môže

zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer. Rovnako nepovažoval za dôvodnú pre

okamžité skončenie pracovného pomeru neospravedlnenú absenciu žalobcu za obdobie

od 15. marca do 31. marca 2002, pretože žalobca v uvedených dňoch bol riadne na pracovisku

a pokiaľ by aj nevykonával práce podľa naplánovaných pracovných smien, túto skutočnosť

nepovažoval za také konanie žalobcu, pri ktorom by došlo k porušeniu pracovnej disciplíny

zvlášť hrubým spôsobom v zmysle .

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného rozsudkom z 10. novembra 2005 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v časti týkajúcej sa

určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom

z 8. apríla 2002 zamietol. Uzavrel, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil skutkový stav

a vec nesprávne právne posúdil. Vychádzal z toho, že okamžité skončenie pracovného

pomeru bolo doručené žalobcovi 11. apríla 2002, pričom okamžite možno skončiť pracovný

pomer do jedného mesiaca odo dňa, kedy sa žalovaný dozvedel o dôvode, a preto

preskúmaniu podlieha obdobie od 11. marca 2002. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa v smere, že v období od 15. marca 2002 do 31. marca 2002 navrhovateľ nemal

absenciu v práci, a ak vedúci pobočky rozdelil prácu tak, ako ju zamestnanci na tejto

pobočke vykonávali, nešlo o obzvlášť závažné porušenie pracovnej disciplíny a už vôbec nie

na strane žalobcu. V časti absencie do 28. februára 2002 mal preukázané poskytnutie

neplateného pracovného voľna žalobcovi žalovaným. Nestotožnil sa s právnym posúdením

veci súdom prvého stupňa s poukazom na v tom, že

konanie žalovaného bolo v rozpore s týmto ustanovením. Žalobca v období od 28. februára

až do 14. marca 2002 nechodil do práce a nebolo mu poskytnuté zamestnávateľom za toto

obdobie neplatené voľno. Žalobca bol až do 14. marca 2002 vo väzbe v R. a svojím

protiprávnym konaním tak spôsobil prekážku, pre ktorú sa nemohol dostaviť do práce.

Zamestnávateľ mu pracovné voľno v tomto období neposkytol, a preto mal neospravedlnenú

absenciu. Pre tento dôvod, ktorý sa i podľa pracovného poriadku žalovaného považoval

za zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny, mal okamžité skončenie pracovného pomeru

dané žalovaným žalobcom za dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu rozsudkom z 24. októbra 2007

sp. zn. zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. novembra 2005 sp. zn.

a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na to, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu je postihnutý tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Uviedol, že odôvodnenie odvolacieho súdu v zmeňujúcom rozsudku

neumožňuje dovolaciemu súdu, aby preskúmal za aké obdobie skutočne považoval odvolací

súd dôvodne neprítomnosť žalobcu v práci za neospravedlnenú absenciu, z čoho vychádzal

okrem stručného odkazu na pracovný poriadok žalovaného pri svojom závere, že porušenie

pracovnej disciplíny žalobcom bolo takej intenzity, že bolo potrebné s týmto okamžite

skončiť pracovný pomer. Odvolací súd, hoci súhlasil so závermi súdu prvého stupňa v tom,

že s poukazom na ustanovenie možno preskúmavať pre

posúdenie dôvodov, pre ktoré možno okamžite skončiť pracovný pomer pre závažné

porušenie pracovnej disciplíny len obdobie od 11. marca 2002, uviedol, že žalobca v období

od 28. februára do 14. marca 2002 nechodil do práce a nebolo mu poskytnuté

zamestnávateľom pre toto obdobie neplatené voľno. Ak žalobca nechodil do práce, pričom si

sám svojím protiprávnym konaním vytvoril prekážku, pre ktorú do práce nechodil

a zamestnávateľ mu pracovné voľno neposkytol, v tomto období mal žalobca

neospravedlnenú absenciu. Iné skutočnosti odôvodňujúce jeho záver o dôvodnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom neuviedol. Takéto

odôvodnenie v zmeňujúcom rozsudku odvolacieho súdu neumožňovalo dovolaciemu súdu,

aby preskúmal za aké obdobie skutočne považoval odvolací súd dôvodne neprítomnosť

žalobcu v práci za neospravedlnenú absenciu, z čoho vychádzal, okrem stručného odkazu na

pracovný poriadok žalovaného pri svojom závere, že porušenie pracovnej disciplíny

žalobcom bolo takej intenzity, že bolo potrebné s týmto okamžite skončiť pracovný pomer.

Tým skôr, ak žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom až 11. apríla 2002,

t.j. po takmer mesiaci, kedy žalobca opätovne od 15. marca 2002 začal vykonávať prácu

u žalovaného. Odvolací súd sa pritom sám stotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadom

skutočnosti, že vykonávaním iných prác na pracovisku od 15. marca 2002, žalobca neporušil

závažne pracovnú disciplínu. Rozsudok odvolacieho súdu považoval za nepreskúmateľný pre

nedostatok dôvodov, na základe ktorých dospel odvolací súd k svojmu zmeňujúcemu

výroku, ako aj pre svoje zjavne si odporujúce závery a preto tento zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 22. januára 2009 sp.zn. (v poradí

druhým) rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcu v časti týkajúcej sa

určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom

z 8. apríla 2002 je neplatné, zamietol. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne

vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. S poukazom na dátum doručenia

okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi i na to, že žalovaný mohol okamžite

skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, kedy sa o dôvode na okamžité

skončenie pracovného pomeru dozvedel, skúmal obdobie od 11. marca 2002. Dospel

k záveru, že žalobcom zavinená absencia v práci v dňoch 11. marca 2002 do 14. marca 2002

v dôsledku väzby a výkonu trestu v R., kedy sa nedostavil do práce a neplnil si svoje

pracovné povinnosti naplnila podmienky , na ktorých

nezmenila nič skutočnosť, že žalobca po 15. marci 2002 vykonával prácu u žalovaného, preto

okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za platné. Vychádzal z toho, že

hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu a závisí

od konkrétnych okolností, ovplyvňuje ho osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu

si pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností,

ako aj situácia, v ktorej došlo k porušeniu, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie

zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu, či možno od zamestnávateľa spravodlivo

požadovať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho napriek tomu pokračoval. Pri svojom

rozhodovaní prihliadol na doterajší postoj žalobcu k plneniu si pracovných povinností

(na zistené porušenie pracovnej disciplíny žalobcom z 3l. mája 2000), ako aj na absenciu

žalobcu na pracovisku v dňoch od l. marca do 10. marca 2002, ktorú nepovažoval z hľadiska

za právne významnú, na základe toho uzavrel, že od žalovaného

nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Na intenzite porušenia

pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca

vykonával pre žalovaného prácu v čase od 15. marca 2002. Stotožnil sa so záverom súdu

prvého stupňa, pokiaľ ide o posúdenie dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru

v tvrdení žalovaného, že žalobca porušoval pracovnú disciplínu v období od 15. marca 2002

do 31. marca 2002, ale týmto nebol daný dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

Za nesporne preukázané považoval to, že žalobca bol v tomto období na svojom pracovisku

a vykonával prácu pre žalovaného. Pokiaľ by žalobca vykonával aj prácu pokladníka v tomto

období bez zmeny pracovnej zmluvy ide o druh práce vykonávanej podľa rozpisu smien

vypracovaného vedúcou pobočky - ako osobou oprávnenou konať a riadiť prácu

na pracovisku, teda osobou na to oprávnenou žalovaným a toto jeho konanie potom nemožno

považovať za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením , navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec

vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Uviedol, že záver

odvolacieho súdu o dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre porušenie

pracovnej disciplíny závažným spôsobom nie je po právnej stránke správny. V tejto súvislosti

zdôraznil, že dôvodom neprítomnosti v práci od 11. marca 2002 do 14. marca 2002 bolo jeho

zadržanie orgánmi R. a žalobca od 15. marca 2002 približne 1 mesiac bez akýchkoľvek

problémov pokračoval v práci u žalovaného. Z uvedeného dovolateľ vyvodil záver, že jeho

neprítomnosť na pracovisku (od 11. marca 2002 do 14. marca 2002) nijakým spôsobom

nezasiahla do chodu pobočky žalovaného. Mal za to, že odvolací súd sa dôsledne neriadil

záväzným právnym názorom vysloveným dovolacím súdom vo svojom pôvodnom

rozhodnutí. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemôže zvrátiť ani negatívne hodnotenie

osoby žalobcu odvolacím súdom.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu

považuje za správne pokiaľ sa v ňom uvádza, že absenciu žalobcu v práci v čase

od 11. marca 2002 do 14. marca 2002 možno považovať za hrubé porušenie pracovnej

disciplíny pre naplnenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1

písm. b/ . Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ods. l ) preskúmal

rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

I. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt uvedenej vady

dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.

II. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také

vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo

nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania

nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami . Za vadu

konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné považovať

prípad, kedy zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s vetou treťou ;

ak súdom neboli vôbec zisťované rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre

správne posúdenie veci a to i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili) avšak súd bol

povinný sa nimi zaoberať z úradnej povinnosti (ex officio). Z ustanovenia § 120 ods. 1 vety

tretej vyplýva súdu povinnosť vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich

vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Pre platnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa

Z.z. (v znení platnom do 24. júla 2002) sa vyžaduje jeho predchádzajúce

prerokovanie príslušným odborovým orgánom v zmysle .

Povinnosť zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov okamžité skončenie

pracovného pomeru formuluje ako hmotnoprávnu podmienku, nesplnenie

ktorej v spojení s spôsobuje neplatnosť (absolútnu) okamžitého

skončenia pracovného pomeru (viď napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn.

, sp. zn. ). (Ne)splnenie uvedenej hmotnoprávnej podmienky

v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru predstavuje rozhodujúcu

(nevyhnutnú) skutočnosť pre správne právne posúdenie veci. Je preto povinnosťou súdu

i v konaní o odvolaní (v zmysle a v spojení s

ods. 1 veta tretia ) vykonať aj bez návrhu dokazovanie za účelom zistenia skutkových

okolností potrebných pre posúdenie (ne)splnenia hmotnoprávnej podmienky v zmysle § 74

ods. 1 a prípadne na takto zistenú absolútnu neplatnosť prihliadať z úradnej

povinnosti (bez námietky). Z obsahu spisu ale ani z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu nevyplýva, či a v akom rozsahu boli zisťované skutkové okolnosti prípadu o (ne)splnení

hmotnoprávnej podmienky v zmysle v prípade okamžitého

skončenia pracovného pomeru daného žalovaným listom z 8. apríla 2002, čím došlo

k založeniu vady konania v zmysle na existenciu ktorej bol

dovolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ( ).

III. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie

veci odvolacím súdom ( ) pokiaľ tento považoval žalobcovu

neprítomnosť v práci od 11. marca 2002 do 14. marca 2002 za dôvod pre okamžité skončenie

pracovného pomeru.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil. Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným

dovolacím dôvodom, predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie správnosti

právneho záveru o naplnení podmienky porušenia pracovnej disciplíny žalobcom zvlášť

hrubým spôsobom, ktorá bola dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

žalovaného podľa a v znení platnom

do 24. júla 2002 (ďalej len ).

Podľa , , zamestnávateľ môže okamžite skončiť

pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec a/ bol právoplatne odsúdený

pre úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody na čas dlhší ako jeden rok

alebo ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin spáchaný pri plnení pracovných

úloh alebo v priamej súvislosti s ním na nepodmienečný trest odňatia slobody najmenej

na šesť mesiacov, b/ porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Zamestnávateľ

môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo

dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo

dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí mesačnej lehoty rovnako platia

ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka

pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje

k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje

formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí

byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený

v , ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť

s iným dôvodom (viď ) a musí byť vopred prerokované s príslušným

odborovým orgánom (viď ). Dôvod okamžitého skončenia

pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený

tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka

pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti

o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného

pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne

meniť.

V preskúmavanej veci je potrebné zodpovedať, či neospravedlnenou absenciou v práci

a nevykonávaním prác v čase od 11. marca 2002 do 14. marca 2002 v súlade s dohodnutým

druhom práce podľa pracovnej zmluvy žalobca porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým

spôsobom.

O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom

pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru

z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho

preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so ,

udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená

absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie

pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom podľa § 68

ods. 1 písm. b/. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu nenastávajú

obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej,

inokedy v dlhšej dobe.

K porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom uvedenému v okamžitom skončení

pracovného pomeru dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať

pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného

pomeru ( ods. l písm. b/ ) a spočíva v plnení povinností stanovených

právnymi predpismi (najmä ustanoveniami , ), pracovným

poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má

byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany

zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.

pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi sústavným menej

závažným porušením pracovnej disciplíny, závažným porušením pracovnej disciplíny

a porušením pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Porušenie pracovnej disciplíny

najvyššej intenzity (zvlášť hrubým spôsobom), je dôvodom pre okamžité skončenie

pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63

ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou ). Tieto pojmy, napriek tomu, že

od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, nedefinuje

a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným

zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je

intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny

závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú

zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia

konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky

porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu

a pod. (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. , sp.zn.

)

Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa § 68

ods. 1 písm. b/ na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom

na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou

(abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom

na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa

zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru

rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto

úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie

v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá).

Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny

nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom

internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca.

Odvolací súd pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom

zohľadnil neospravedlnenú štvordňovú absenciu žalobcu na pracovisku (od 11. marca 2002

do 14. marca 2002) z dôvodu väzby a výkonu trestu odňatia slobody v R. a vzal zreteľ na

porušenie pracovnej disciplíny žalobcom 31. mája 2000, pritom správne vychádzal

z toho, že súd nie je viazaný stanoviskom žalovaného, ktorý v pracovnom poriadku

neprítomnosť zamestnanca v práci považuje za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým

spôsobom (viď Zo súdnej praxe 6/2005 ZSP). Dovolací súd dodáva, že len z uvedených

hľadísk nemožno osobitne považovať za správny záver odvolacieho súdu, že od žalovaného

nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, a preto je potrebné

s ním okamžite skončiť pracovný pomer, pritom bez právneho významu považoval

skutočnosť, že žalobca ďalej vykonával pre žalovaného práce od 15. marca 2002. Dôvody,

pre ktoré odvolací súd považoval neprítomnosť žalobcu na pracovisku v rozsahu štyroch dní

(od 11. marca do 14. marca 2002) za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom

nemožno považovať za úplné.

Dovolací súd vychádzajúc z doterajšej jednotnej súdnej praxe zdôrazňuje, že

hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností

prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/osoba zamestnanca, 2 /funkcia, ktorú zamestnanec zastáva

(resp. pracovné zaradenie), 2/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,

3/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 4/ situácia, v ktorej

k porušeniu došlo, 5/ dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, t.j. či konanie zamestnanca

spôsobilo zamestnávateľovi napr. škodu a pod. Demonštratívny výpočet vyššie uvedených

základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej

disciplíny.

Odvolací súd sa z hľadiska stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny uvedenými

a prípadne i ďalšími do úvahy prichádzajúcimi kritériami neriadil, tieto dôsledne

neanalyzoval na podmienky konkrétneho prípadu i osobu zamestnanca, na niektoré z nich

neprihliadal, čím vec nesprávne právne posúdil.

Odvolací súd nevyhodnotil a nezohľadnil kritéria, ktoré vyplynuli z doterajších

skutkových zistení a to, že 1/ žalovaný, vzhľadom na skôr poskytnutú dovolenku a neplatené

voľno žalobcovi mal vedomosť o dôvode žalobcovej neprítomnosti na pracovisku v rozsahu

štyroch dní, 2/ žalovaný na rovnaký dôvod (väzbu a výkon trestu) prihliadal v minulosti pri

poskytovaní neplateného voľna i dovolenky žalobcovi, 3/ žalobca následne vykonával prácu

u žalovaného od 15. marca 2002 a žalovaný mu jej výkon v pozícii pokladníka umožnil, 4/

nezaoberal sa dôsledkami porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, t.j. či a v akom

rozsahu došlo u žalovaného v dôsledku porušenia pracovnej disciplíny žalobcom

(štvordňovou neprítomnosťou v práci) k vzniku škody alebo inej ujmy,

5/ komplexne nezhodnotil osobu žalobcu ako zamestnanca, 6/ nezohľadnil pracovné

zaradenie žalobcu vo vzťahu k porušeniu pracovnej disciplíny, 7/ neuviedol, či a v akom

rozsahu výkon väzby alebo trestu zohľadnil pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej

disciplíny. V porovnaní s dôvodom podľa ,

zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer aj vtedy, ak zamestnanec bol

právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody na

čas dlhší ako jeden rok alebo ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin spáchaný

pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na nepodmienečný trest odňatia

slobody najmenej na šesť mesiacov. Vzhľadom na skutkové zistenia súdu je zrejmé, že

žalovaný do práce nastúpil 15. marca 2002 a k okamžitému skončeniu pracovného pomeru

zo strany žalovaného došlo listom z 8. apríla 2002, je potrebné pri intenzite porušenia

pracovnej disciplíny prihliadať aj na skutočnosť, že žalobca u žalovaného vykonával prácu

v období od 15. marca 2002. Odvolací súd nezvážil a nevyhodnotil samostatne i vo vzájomnej

súvislosti všetky relevantné kritéria nevyhnutné pre stanovenie intenzity porušenia pracovnej

disciplíny žalobcom; stanovenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny v okolnostiach

konkrétneho prípadu nebolo v súlade so zákonom a nezodpovedalo doterajšej súdnej praxi

(napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. ), preto je predčasný záver

odvolacieho súdu, že stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom oprávňoval

žalovaného k tomu, aby s ním okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/

.

Z uvedeného vyplýva, že konanie pred odvolacím súdom je zaťažené vadou v zmysle

a rovnako je daný dovolací dôvod podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ). Právny názor súdu, ktorý rozhodoval

o dovolaní, je záväzný ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a o trovách

dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. apríla 2010

JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Adriána Borovská