Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Cpr-18-2020.pdf
PDF · 134.58 KB
Case nature
Area
Subarea
11Cpr/18/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, v konaní pred sudkyňou JUDr. Alexandra Mochnacká, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029 proti žalovanému: Súkromná základná umelecká škola Rosnička, so sídlom Červený Kláštor 63, 059 06 Červený Kláštor, IČO: 42 088 551, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan s.r.o., so sídlom Školská 257, 059 91 Veľký Slavkov, IČO: 36 858 935, o náhradu mzdy 13.241,20 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.470,66 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy:
- 11.533,47 eur od 21.10.2020 do 22.12.2020
- 1.602,25 eur od 23.12.2020 do 22.9.2021
- 3.470,66 eur od 23.9.2021 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Konanie z a s t a v u j e v sume 11.638,95 eur s prislúchajúcim 5 % ročným úrokom z omeškania.
III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 74 % s tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou doručenou na tunajší súd elektronickým podaním dňa 2.11.2020 domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 13.241,20 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 21.10.2020 do zaplatenia a náhradu trov konania.
Svoj nárok odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela pracovný pomer na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 5.9.2011. Žalovaný dňa 20.6.2019 skončil pracovný pomer Okamžitým skončením. Vo veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo vedené konanie na tunajšom súde pod sp. zn. 17Cpr/13/2019, ktorým bolo právoplatne určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.6.2019 zo strany zamestnávateľa je neplatné. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.10.2020. Dňa 21.6.2019 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, keďže pracovný pomer trvá v dôsledku neplatného ukončenia pracovného pomeru naďalej. V období odo dňa 21.6.2019 do dňa 21.10.2020 jej začala byť znova prideľovaná práca zamestnávateľom, avšak nebola jej vyplatená náhrada mzdy za toto obdobie. Navrhla žalovanému uzavretie dohody o urovnaní, ktorej predmetom bolo vyporiadanie všetkých vzájomných práv a povinností. Žalovaný s dohodou nesúhlasil, resp. doručil jej dňa 22.10.2020 protinávrh, v ktorom navrhol zaplatenie náhrady mzdy limitované na obdobie od
1.8.2019 do 31.3.2020, s čím nesúhlasila. Priemerný mesačný zárobok predstavoval sumu 828,64 eur, ktorý bol vypočítaný v zmysle § 134 ods. 4 Zákonníka práce (ďalej len ZP). Priemerný mesačný zárobok z 1. štvrťroku 2019 predstavoval sumu 865,59 eur, berúc do úvahy nasledovné mesiace január 843,22 eur, február 855,17 eur a marec 898,38 eur. Odpracované dni za 1. štvrťrok boli v priemere 21,33. V tomto období priemerná mzda za deň predstavovala 40,58 eur. Priemerný hodinový zárobok tak predstavoval sumu 5,0725 eur, ktorý vynásobila priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca 163,36. Celková náhrada mzdy, ktorú žiada, je suma 13.241,20 eur, ktorá je vypočítaná nasledovne: priemerný zárobok predstavuje sumu 828,64 eur, bol vynásobený 15 celými mesiacmi (júl 2019 – september 2020), čo predstavuje sumu 12.429,60 eur. K tomu bola pripočítaná náhrada mzdy za odpracované dni v mesiaci jún 2019 – 6 dní x 40,58 eur, čo predstavuje sumu 243,48 eur a náhrada mzdy za odpracované dni v mesiaci október 2020 – 14 dní x 4,58 eur, čo predstavuje sumu 568,12 eur.
Žalovaný v zastúpení právneho zástupcu sa písomne vyjadril tak, že žalobu považuje za nedôvodnú, keďže uhradil žalobkyni dňa 21.12.2020 sumu 9.931,22 eur. Zároveň odviedol všetky odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne, ako aj preddavok na daň z príjmu zo závislej činnosti na žalobkyňu. Uvedenými skutočnosťami má za to, že uplatnený nárok bol vyplatený. Suma bola vyplatená v nižšej výške z dôvodu, že žalobkyňa počítala s 8-hodinovou pracovnou dobou. V zmysle Kolektívnej zmluvy je pracovná doba 7,5 hodiny. Žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
Písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.5.2021 žalobkyňa zobrala čiastočne žalobu späť. Procesný úkon odôvodnila tým, že za účelom zistenia presnej výšky jej nároku na náhradu mzdy, nechala vypracovať odborný posudok spoločnosťou EKOJEN s.r.o., ktorá sa venuje aj oblasti miezd a personalistiky. Z odborného posudku vypracovaného dňa 19.1.2021 a jeho doplnenia o určenie čistej mzdy zo dňa 29.4.2021 vyplynulo, že výška náhrady čistej mzdy za rozhodné obdobie predstavuje sumu 11.533,47 eur a táto suma je nižšia ako pôvodne uplatnený nárok o 1.707,73 eur. Z tohto dôvodu zobrala žalobu späť v časti 1.707,73 eur. Ďalej žalovaný po podaní žaloby uhradil na účet žalobkyne sumu vo výške 9.931,22 eur a z informácie pre príjemcu vyplynulo, že ide o výplatu náhrady mzdy. Zaplatená náhrada mzdy zo strany žalovanej je však o 1.602,25 eur nižšia suma, ktorá sa na základe odborného posudku rovná náhrade čistej mzdy za rozhodné obdobie a na akú má nárok. Na základe uvedených skutkových a právnych okolností zobrala žalobu v časti späť v sume 11.638,95 eur. (9.931,22 eur + 1.707,73 eur).
V písomnom podaní doručenom súdu dňa 7.6.2021 právny zástupca žalovaného uviedol, že zostatok pohľadávky vo výške 1.602,25 eur predstavuje nezaplatenú mzdu za nadčas a príplatok za nadčas. Žalobkyňa ako bývalá učiteľka má špecifické postavenie v pracovnom vzťahu, kde rozsah práce a množstvo nadčasových hodín je vytváraných na začiatku školského roka, t.j. v septembri. Keďže pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený v júni 2019, pri skončení pracovného pomeru vyplatil žalobkyni všetky nároky, ktoré jej zo zákona patria (priemerná mzda, príplatky za triedníctvo, príplatky za kvalifikačné stupne), ktoré dosiahla a zároveň zohľadnil počet odpracovaných rokov. Nemohol zohľadniť nadčasovú prácu žalobkyne, keďže táto je oceňovaná každý mesiac samostatne podľa skutočného množstva nadčasových hodín s tým, že tento nie je pevne stanovený, či už v rozvrhu alebo iných podkladoch, ktoré určujú mieru vyučovacej povinnosti jednotlivých učiteľov. Ide o variabilnú zložku mzdy, ktorú nie je možné spriemerovať a určiť vopred. Z tohto dôvodu mzda tak, ako bola vyplatená, bola vyplatená správne. Ich výpočet vychádza aj z požiadavky žalobkyne tak, ako bol uplatnený v žalobe zo dňa 2.11.2020 s tým, že vzniknutý rozdiel predstavuje rozdiel medzi žalobkyňou uplatnenou 8- hodinovou pracovnou dobou a skutočnou pracovnou dobou, ktorá je 7,5 hodiny. Táto pracovná doba je zakotvená v Zákonníku práce, ako aj v Kolektívnej zmluve vyššieho stupňa pracovníkov ZUŠ. Uplatnený nárok žalobkyne je de facto rozšírením žaloby, ktorý nie je podložený žiadnym relevantným dôkazom, na ktorý by mohol reagovať a ustáliť výpočet tak, ako si to žalobkyňa uplatňuje v podaní zo dňa 7.5.2021. Z odborného posudku predloženého žalobkyňou nie je možné zistiť, na základe čoho dospela žalobkyňa k uvedeným sumám. Považoval odborný posudok za nepreskúmateľný.
Písomným elektronickým podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 22.9.2021 právny zástupca žalobkyne uviedol, že si nechali vypracovať na základe posudku výšku čistej mzdy, ktorá predstavovala sumu 11.533,47 eur. Žalobkyňa počas konania vychádzala a rešpektovala právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 6/2008, na ktoré poukázal žalovaný a v zmysle ktorého: „Náhrada mzdy za dovolenku nemôže zamestnancovi patriť aj preto, že neodpracoval potrebný počet dní a neprideľovanie práce počas trvania sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nepredstavuje prekážku v práci, ktorá by sa inak pre účely dovolenky (porovnaj § 55 nariadenia vlády č. 223/1988 Zb.) posudzovala ako výkon práce. Dovolací súd dodáva, že nepriznaním náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok v zmysle § 101 Zákonníka práce, nemôže byť poškodený zamestnanec, s ktorým bol neplatne rozviazaný pracovný pomer; ak mu v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku za celú dobu, počnúc dňom, v ktorom oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Potom nie je žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (jeho časť) obdržala ďalšiu náhradu mzdy, napr. z dôvodu nevyčerpanej dovolenky.“ Avšak v nedávnej dobe sa žalobkyňa oboznámila s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, ktorým došlo k prelomeniu vyššie uvedenej judikatúry týkajúcej sa nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru. Vo výroku tohto rozsudku bolo uvedené nasledovné:
„1. Článok 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v nadväznosti na zrušenie jeho výpovede súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania z dôvodu, že tento pracovník počas tohto obdobia pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. 2. Článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo po tom, ako dostal dotknutý pracovník protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom, v nadväznosti na zrušenie jeho výpovede súdnym rozhodnutím, nemá tento pracovník nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie, odo dňa protiprávneho prepustenia, do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania.“ (Rozsudok Súdneho dvora z 25. júna 2020, C 279/5). V súlade s vyššie uvedeným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ a príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce si týmto žalovaná uplatňuje nárok na náhradu mzdy za dovolenku, ktorá jej počas obdobia neplatného skončenia pracovného pomeru vznikla, a to v sume 1.868,41,- €. Uplatnený nárok si žalobkyňa zvýšila o peňažnú náhradu za dovolenku, na ktorú jej vznikol nárok počas neplatného skončenia pracovného pomeru a je nárokom vyplývajúcim z pôvodne uplatneného nároku, teda náhrady mzdy v dôsledku neplatne skončeného pracovného pomeru.
Písomným podaním doručeným súdu dňa 15.2.2022 právny zástupca žalovaného k náhrade mzdy uviedol, že z posudku EKOJEN s.r.o. vyplýva, že celková hrubá mzda za celé obdobie predstavuje 17.780,66 eur. Z tohto posudku je zároveň zrejmé, že znalec pri výpočte hrubej mzdy vychádzal z pracovného pomeru 7,65 hodín denne (z čl. 68 vyplýva že výpočet vychádzal zo 7,5 hod denného pracovného času – poznámka súdu). Preto nie je zrejmé, ako znalec dospel k údaju, keď pracovná doba v zmysle Kolektívnej zmluvy je 7,5 hodín denne. Tým vznikol rozdiel vo výpočte hrubej mzdy, keď podľa ich výpočtov patrí žalobkyni hrubá mzda 14.724,40 eur, čo je rozdiel 56,26 eur v hrubej mzde. Keďže žalobkyňa poukazuje na rozdiel vo vyplatení čistej mzdy, tento rozdiel je spôsobený jednorazovým vyplatením celej sumy, automatickým navýšením odvodovej zaťaženosti, ktorú žalovaný musel odviesť preddavkovo štátu z takto vyplatenej jednorazovej sumy 14.724,40 eur v hrubom. Bolo preto povinnosťou žalobkyne si uplatniť v rámci ročného zúčtovania vratku dane, ako aj zdravotného poistenia na základe ročného zúčtovania za r. 2020. Vyrovnávka dane z príjmu fyzickej osoby + zdravotné poistenie za r. 2020 už prebehli a žalobkyňa pravdepodobne peniaze už dostala. S nárokom preplatenia dovolenky žalovaný nesúhlasil, pretože vyplatenie mzdy za 12 mesiacov a preplatenie dovolenky je duplicitným uplatnením tohto istého nároku, keďže žalobkyni bola vyplatená celá doba, po ktorú potencionálne mohla pracovať a teda, ak by pracovala, v tejto dobe by čerpala dovolenku, ktorú by mala preplatenú v rámci 12 mesiacov. Dovolenka ako taká nie je preplácaná samostatne nad rámec mzdy, ale je iba platba, ktorá patrí pracovníkovi ako náhrada mzdy v dobe, kedy nepracuje, ale čerpá dovolenku a zamestnávateľ jej túto dobu prepláca, ako keby bol v práci, aj keď nepracuje. Preplatenie dovolenky nad rámec
vyplatených mzdových nárokov považoval za nedôvodné. Ušlá mzda bola vyplatená žalobkyni za viac ako 12 mesiacov a žalobkyňa v čase od 1.9.2019 bola zamestnaná už u iného zamestnávateľa.
Na pojednávaní dňa 8.9.2022 právny zástupca žalobkyne uviedol, že nie je pravdou, že znalec pri výpočte hrubej mzdy vychádzal z pracovného času 7,65 hodín denne, pretože z odborného posudku E. F. vyplýva, že vychádzal z pracovného pomeru 7,5 hodín denne, teda presne tak, ako tvrdí žalovaný a z takéhoto výmeru vychádzali aj v žalobe. Čo sa týka argumentu rozdielu vo vypočítanej čistej mzde žalobkyňou a žalovaným, súhlasila, že je spôsobený jednorazovým vyplatením celej sumy, na rozdiel od mesačného vyplácania, ku ktorému by bolo došlo, ak by pracovný pomer nebol neplatne skončený. K tomu uviedol, že inštitút náhrady mzdy je potrebné chápať ako sankciu, ktorú súd svojím rozhodnutím konštitutívne udeľuje zamestnávateľovi za to, že neplatne skončil pracovný pomer. Túto sumu teda nie je potrebné chápať ako reálnu mzdu, nakoľko zamestnanec v skutočnosti nevykonáva žiadnu prácu, ale skôr ako zákonný postih. Na výpočet výšky tejto sankcie sa použijú mzdové predpisy, ktoré by boli účinné v čase plynutia súdneho sporu o neplatnosť výpovede. Právne relevantným je iba jeden údaj a to je úhrn mesačných čistých miezd, ktoré by zamestnanec obdržal, pokiaľ by pracovný pomer trval. Túto sumu preukázali odborným posudkom vo výške 11.533,47 eur. To, že z hľadiska odvodového zaťaženia môže byť výška dane a odvodov iná, než v prípade mesačného vyplácania nerozporujú. Tvrdenie žalovaného, avšak daná skutočnosť nemá žiadnu relevanciu k veci. Prípadná zmena daňového a odvodového zaťaženia ide na ťarchu zamestnávateľa, ktorý je okrem iného aj tak postihnutý za svoj protiprávny postup v prípade neplatnej výpovede. Čo sa týka námietky protistrany vo vzťahu k preplateniu dovolenky, je pravdou, že v prípade preplatenia nevyčerpanej dovolenky dochádza k duplicitnej platbe za tie isté pracovné dni, avšak to je samotný princíp tejto náhrady v zmysle § 116 ods. 1 a 3 ZP. Uvedené ustanovenie zakladá právo zamestnanca na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v prípade, ak si zamestnanec nemohol túto dovolenku vyčerpať. Právny zástupca na pojednávaní upresnil, že žiadajú zobrať žalobu späť v časti sumy 11.638,95 eur a žiadali rozšíriť žalobu o sumu 1.868,41 eur s tým, že predmetom konania zostane suma 3.470,66 eur.
Na pojednávaní za prítomnosti právneho zástupcu žalovaného súd vyhlásil rozhodnutie, ktorým rozšíril žalobný návrh o sumu 1.868,41 eur titulom náhrady nečerpanej dovolenky, s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 23.9.2021 do zaplatenia a pripustil úpravu žalobného návrhu v znení: Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni sumu vo výške 3.470,66 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.533,47 eur od 21.10.2020 do 22.12.2020, zo sumy 1.602,25 eur od 23.12.2020 do 22.9.2021, zo sumy 3.470,66 eur od 23.9.2021 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že predložili prepočet náhrady mzdy. K nároku náhrady mzdy uviedol, že pokiaľ vychádzali z hodinovej mzdy, žalobkyňa si uplatňuje hodinovú mzdu za 7,65 hodín. Pri hodinovej mzde, ktorú uvádza žalobkyňa a ktorú uvádzal znalec pri prepočte, táto suma nezodpovedá 7,5 hodín, ale 7,65 hodín, teda rozdiel predstavuje 56,26 eur. Uviedol, že zákon jasne hovorí, že mzda sa vypočítava z hrubej mzdy, čo je zásadná chyba zákona. Podľa jeho názoru by sa malo vychádzať zo superhrubej mzdy alebo z čistej mzdy, lebo hrubá mzda je skreslená rôznou výškou odvodov pre účely zdanenia a iných odvodov do sociálnych a zdravotných poisťovní. Odvody sú vypočítané zo sumy náhrady a tieto sú progresívne, t.j. ak by mzda sa rozpočítala na 12 mesiacov, výška odvodov by bola nižšia ako pri jednorazovej výplate náhrady. To je rozdiel 1.300,- eur, čo považujú, že ide o ročné zúčtovanie, ktoré by bolo vrátené zo strany štátu žalobkyni. Ďalej poukázal na to, že odvodová povinnosť, ak sa odvádza z každomesačnej výplaty v nižších sumách a iné odvody sú, ak je vyplácaná naraz. Mal za to, že súd by mal prihliadnuť, že takáto okolnosť je podstatná a ak je vyplácaná mzda za dlhšie obdobie, malo by dôjsť k rozpočítaniu a umožňuje sa to len v rámci ročného zúčtovania. Čo sa týka uplatneného nároku žalobkyňou titulom náhrady dovolenky, tento nárok patrí zamestnancovi, pokiaľ reálne odpracoval určitý počet dní v roku, z čoho sa vypočítava nárok na dovolenku. Keďže žalobkyňa neodpracovala požadované dni, nemohol vzniknúť ani nárok na dovolenku, pretože by vznikla duplicita vyplatenia tohto nároku. Žalobkyni teda nepatrí nárok na dovolenku pri neplatnom skončení pracovného pomeru.
Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa predložila Pracovnú zmluvu, Okamžité skončenie pracovného pomeru, Návrh dohody o urovnaní, Dodatok pracovnej zmluve, rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 17Cpr/13/2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoPr/2/2020, žiadosť žalobkyne o prideľovanie práce, výplatné pásky za obdobie august 2018 - september 2019, čiastočné späťvzatie, detail transakcie sumy 9.931,22 eur, výpočet priemerného zárobku pri neplatnom skončení pracovného pomeru (čl. 68 súdneho spisu), objednávka odborného posudku, rozsudok Súdneho dvora.
Na preukázanie svojich tvrdí žalovaný predložil výpis z účtu o zaplatení sumy 9.931,22 eur, porovnanie výpočtu právneho zástupcu a výpočtu školy (čl. 46 súdneho spisu), správu sociálnej poisťovne o odvodovej povinnosti za r. 2020, odpoveď Daňového úradu Prešov o podaní daňového priznania za r. 2020, ročné zúčtovanie preddavkov na daň za r. 2019 a r. 2020.
Súd na základe vykonaného dokazovania predloženými dôkazmi zistil nasledovný skutkový stav vo veci:
Žalobkyňa ako zamestnanec dňa 5.9.2011 so žalovaným ako zamestnávateľom uzavrela pracovný pomer na základe Pracovnej zmluvy. Žalovaný dňa 20.6.2019 skončil pracovný pomer so žalobkyňou formou okamžitého skončenia. Dňa 21.6.2019 žalobkyňa písomne oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa podala na tunajší súd žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Súdne konanie bolo vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 17Cpr/13/2019, ktorým bolo právoplatne určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.6.2019 zo strany zamestnávateľa je neplatné. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.10.2020. V období odo dňa 21.6.2019 do dňa 21.10.2020 v zmysle § 79 ods. 1 ZP si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy. Teda do dňa, kedy jej začala byť znova prideľovaná práca zamestnávateľom. Priemerný mesačný zárobok za prvý štvrťrok u žalobkyne predstavoval sumu 828,64 eur. Priemerný hodinový zárobok predstavoval sumu 5,0725 eur. Dňa 21.12.2020 bola poukázaná na účet žalobkyne suma 9.931,22 eur. Žalobkyňa zobrala späť žalobu v časti 1.707,73 eur, ako nesprávne vypočítanej. Uvedené skutočnosti neboli v konaní sporné, namietané.
Na uvedený skutkový stav súd aplikoval uvedenú právnu úpravu:
Podľa § 59 ods. 1 ZP, pracovný pomer možno skončiť dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe.
Podľa § 79 ods. 1 druhá a tretia veta ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 101 ZP, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.
Podľa § 102 ZP, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.
Podľa § 103 ods. 2 prvá veta ZP, dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov veku, a zamestnanca, ktorý sa trvale stará o dieťa, je najmenej päť týždňov.
Podľa § 116 ods. 1 ZP, zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa § 134 ods. 4 ZP, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
Podľa § 139 CSP, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
Podľa § 140 ods. 1 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.
Podľa § 145 ods. 1, 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
Na pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorý bol skončený neplatne, sa nazerá ako na stále trvajúci, ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že tento pracovný pomer považuje za neplatne skončený a aj naďalej trvá na zamestnávaní. Dôsledkom toho je zamestnávateľ povinný zamestnancovi aj naďalej prideľovať prácu a zamestnanec má nárok na mzdu. Ak zamestnancovi práca prideľovaná nie je, má nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku a to od momentu oznámenia zamestnávateľovi až do rozhodnutia súdu. V praxi zamestnávateľ však neposkytne náhradu mzdy skôr, ako je zjavné, že skončenie pracovného pomeru je naozaj neplatné, k čomu dôjde až právoplatným rozhodnutím súdu. Splatnosť nároku nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale od momentu oznámenia zamestnávateľovi, že zamestnanec naďalej trvá na zamestnávaní. Ak by však nastala situácia, že súd by daný nárok zamestnancovi nepriznal, zamestnanec by bol povinný náhradu mzdy zamestnávateľovi z titulu bezdôvodného obohatenia vrátiť, to však nie je tento prípad. Náhrada mzdy môže byť poskytnutá najviac za dobu 36 mesiacov. Ak obdobie, počas ktorého sa poskytuje, alebo mala poskytnúť zamestnancovi náhrady mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa toto obdobie skrátiť. Právo na náhradu mzdy v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru jednostranným právnym úkonom z iniciatívy zamestnávateľa je v zmysle § 79 ods. 1 ZP naviazané na oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Predpokladom vzniku je nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP, až kým neumožní zamestnancovi pokračovať v práci, resp. do súdneho vyriešenia sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku zisteného podľa § 134 ZP. Ide nielen o zadosťučinenie pre zamestnanca, ale aj o postih zamestnávateľa, ktorý svojvoľne skončil pracovný pomer.
Žalobkyňa v predmetnom konaní si uplatňuje dva druhy nárokov, z ktorého jeden predstavuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 21.6.2019 - 21.10.2020 pôvodne uplatnený v sume 13.241,20 eur. Uvedený nárok bol procesne upravený čiastočným späťvzatím nároku potom, ako bol vypracovaný
odborný posudok E. F. za účelom výpočtu náhrady mzdy, na sumu 11.533,47 eur (13.241,20 eur – 11.533,47 eur (ako predmet sporu). Žalovaný však po podaní žaloby zaplatil žalobkyni z časti nárok na náhradu mzdy vo výške 9.931,22 eur. Túto sumu žalovaný krátil o odvodovú povinnosť zamestnávateľa (11.533,47 eur – 9.931,22 eur = 1.602,25 eur po čiastočnom späťvzatí predmet sporu, po procesnom zavinení žalovaného).
Žalovaného procesná obrana spočívala v tom, že nevyplatená suma predstavuje rozdiel, ktorý by žalobkyňa dostala ako preplatok z odvodov, ktoré zaplatil zamestnávateľ, ktorý odviedol odvody z hrubej mzdy a táto je skreslená rôznou výškou odvodov pre účely zdanenia a iných odvodov do sociálnych a zdravotných poisťovní. Odvody sú vypočítané zo sumy náhrady a tieto sú progresívne, pretože mzda pri rozpočítaní na 12 mesiacov a z nej vyplývajúce výšky odvodov, by boli nižšie ako pri jednorazovej výplate náhrady. Takýto rozdiel preto predstavuje cca 1.300,- eur, čo predstavuje ročné zúčtovanie. Žiadal, aby súd prihliadol, že takáto okolnosť je podstatná a ak je vyplácaná mzda za dlhšie obdobie, malo by dôjsť k rozpočítaniu a umožňuje sa to len v rámci ročného zúčtovania. Taktiež namietal nesprávny výpočet hrubej mzdy sprvoti z 8 hodinového denného pracovného času, neskôr z 7,65 hod. denného pracovného času, keď správne sa malo vychádzať z 7,5 hodinového času.
V konaní je nepochybné a teda nesporné, že nárok na náhradu mzdy pre žalobkyňu vznikol. Právoplatným rozhodnutím o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vznikla zákonná povinnosť žalovanej prideľovať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Tým že nebola prideľovaná práca, bolo zákonnou povinnosťou zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy. Žalobkyni tak patrí náhrada mzdy v takej výške, akú by bola v tom čase dosahovala. Náhrada mzdy z titulu prekážky na strane zamestnávateľa je klasifikovaná ako ,,výkon práce“, na základe čoho zamestnankyni vzniká nárok na dovolenku. Sporná ostala len výška, aká by mala patriť žalobkyni. V konaní nebol namietaný rozsah uplatneného obdobia od 21.6.2019 do 19.10.2020 v zmysle § 79 ZP. V konaní bol namietaný výpočet, z ktorého mala vychádzať žalobkyňa a žalovaný, teda či ide o 8 hodinový, 7,65 hod. alebo 7,5 hodinový denný pracovný čas u žalobkyne. Súd vychádzal z listinného dôkazu na čl. 68 súdneho spisu, ktorý bol vypracovaný obchodnou spoločnosťou Ekojen s.r.o., z ktorého je zrejmé, tak ako tvrdil právny zástupca žalobkyne, že pri výpočte náhrady mzdy E. F., tento vychádzal zo 7,5 hod. denného pracovného času, nie z 8 hod. ani nie zo 7,65 hod. Teda vychádzal správne zo 7,5 hod. pracovného času. V tomto smere je teda výpočet správny. Preto suma 11.533,47 eur, bola uplatnená správne.
Z listinného dôkazu Výpočtu priemerného zárobku pri neplatnom skončení pracovného pomeru na čl. 68 súdneho spisu vyplýva, že pri výpočte vychádzal z mesiacov 1. štvrťroka - január 2019 - počet dní 23, počet odpracovaných hodín 172,50 hod., nadčasy 27 hod., mzda 876,50 eur, mzda za nadčas 137,20 eur, príplatok za nadčas 36,30 eur, mzda celkom 1.050,- eur, za mesiac február 2019 - počet dní 20, počet odpracovaných hodín 150, nadčas 26,50 hod., mzda 876,50 eur, mzda za nadčas 154,85 eur, príplatok nadčas 35,63 eur, mzda celkom 1.066,98 eur, za mesiac marec 2019 – počet dní 21, počet odpracovaných hodín 157,50 hod., nadčas 36,50 hod., mzda 876,50 eur, mzda za nadčas 203,13 eur, príplatok nadčas 49,07, mzda celkom 1.128,70 eur, spolu za mesiace január až marec 219 počet odpracovaných hodín 480 hod., nadčas 90 hod., mzda 2.629,50 eur, mzda za nadčas 495,18, príplatok nadčas 121,- eur, mzda celkom 3.245,68 eur.
Ďalšou spornou skutočnosťou bola otázka, aká výška náhrady mzdy patrí žalobkyni, teda či krátená alebo nekrátená o odvodové povinnosti. Súd si osvojil argumentáciu právneho zástupcu žalobkyne vo vzťahu k odvodovej povinnosti, čo do tvrdenia rozdielu v čistej mzde a hrubej mzde, ktorý bol spôsobený jednorazovým vyplatením, nie ako je to pri mesačnom vyplácaní, ku ktorému by bolo došlo, ak by pracovný pomer nebol neplatne skončený. Ako už súd vyššie uviedol, inštitút náhrady mzdy je potrebné chápať ako sankciu, ktorú súd svojím rozhodnutím konštitutívne udeľuje zamestnávateľovi za to, že neplatne skončil pracovný pomer. Túto sumu teda nie je potrebné chápať ako reálnu mzdu, nakoľko zamestnanec v skutočnosti nevykonáva žiadnu prácu, ale skôr ako zákonný postih. Na výpočet výšky tejto sankcie sa použijú mzdové predpisy, ktoré by boli účinné v čase plynutia súdneho sporu o neplatnosť výpovede. Právne relevantným je iba jeden údaj a to je úhrn mesačných čistých miezd, ktoré by zamestnanec obdržal, pokiaľ by pracovný pomer trval. Táto suma bola preukázaná odborným
posudkom vo výške 11.533,47 eur (na čl. 66 súdneho spisu). Bolo nesporné, že jednorazové odvodové zaťaženie dane a odvodov môže byť iné než v prípade mesačného vyplácania. Táto skutočnosť však nemá žiadnu relevanciu k veci, preto súd na túto namietanú skutočnosť neprihliadol, keďže mal zato, že prípadná zmena daňového a odvodového zaťaženia ide na ťarchu zamestnávateľa, ktorý je okrem iného aj tak postihnutý za svoj protiprávny postup v prípade neplatnej výpovede. Preto súd vyhovel čo do uplatneného nároku po čiastočnom späťvzatí z oboch procesných strán (1.707,73 eur a 9.931,22 eur) v sume 1.602,25 eur. Žalobkyňa nárok preukázala na základe výpočtu na čl. 66 súdneho spisu, ktorý vypracoval E. F., kde hrubá mzda za rozhodné obdobie predstavovala sumu 14.861,93 eur a čistá mzda 11.533,47 eur (11.533,47 eur – 9.931,22 eur). Túto sumu teda nie je potrebné chápať ako reálnu mzdu, nakoľko zamestnanec v skutočnosti nevykonáva žiadnu prácu, ale skôr ako zákonný postih. Túto sumu preukázala žalobkyňa odborným posudkom vo výške 11.533,47 eur. Žalovaná žiaden relevantný dôkaz vypracovaný spoločnosťou, ktorá sa na takéto výpočty špecializuje nepredložila a teda nevyvrátila žalobkyňou tvrdené a preukázané skutočnosti.
V poradí druhým nárokom sa žalobkyňa po rozšírení žaloby domáhala vyplatenia náhrady mzdy za dovolenku, ktorá jej počas obdobia neplatného skončenia pracovného pomeru vznikla v sume 1.868,41 eur. Pri výpočte uvedenej sumy žalobkyňa vychádzala z údajov: priemerná hodinová mzda: 5,6942 (vyplýva z odborného posudku); priemerná mzda za deň: 42,7065 (5,6942 * 7,5) – 7,5 hodinový pracovný úväzok; počet dní dovolenky za rok 2019: 17,5 (35 / 12 * 6) – 35 dní = 5 týždňov dovolenky, 12 mesiacov v roku, 6 celých odpracovaných mesiacov v príslušnom kalendárnom roku; počet dní dovolenky za rok 2020: 26,25 (35 / 12 * 9) - 35 dní = 5 týždňov dovolenky, 12 mesiacov v roku, 9 celých odpracovaných mesiacov v príslušnom kalendárnom roku; počet dní dovolenky spolu: 43,75 (17,5 + 26,25);Výpočet výšky nároku na peňažnú náhradu: 43,75 * 42,7065 = 1.868,41,- € (1.868,41 eur +1.602,25 eur = 3.470,66 eur predmet konania).
Žalovaná v konaní výšku nároku nerozporovala, jej procesná obrana spočívala v tom, že by išlo s plnením náhrady mzdy o duplicitné plnenie zamestnávateľa voči zamestnancovi. Namietala teda vznik nároku.
Skončenie pracovného pomeru je komplexný proces upravený zákonom č. 311/2001 Zákonník práce. Vzhľadom na jeho pomerne prísnu a komplikovanú právnu úpravu sa však v praxi môžeme často stretnúť s neplatným skončením pracovného pomeru, s ktorým sú spojené viaceré povinnosti a nároky oboch strán. Aj Súdny dvor Európskej únie sa nedávno vo svojej rozhodovacej praxi zaoberal nárokom na platenú dovolenku zamestnanca v situácii, kedy bol s ním rozviazaný pracovný pomer, a toto skončenie pracovného pomeru bolo neskôr súdom vyhlásené za neplatné. Súdny dvor Európskej únie v svojom Rozhodnutí zo dňa 25. júna 2020 v spojených veciach QH v Varchoven kasacionen sad na G. H., I./ XX a CV v Iccrea Banca SpA, C-37/19 rozhodol aj o ďalšom nároku zamestnanca v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru, a to nároku na náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku. Rozhodnutie poskytuje širší výklad Článku 7 Smernice Európskeho Parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý ustanovuje povinnosť členských štátov prijať nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie platenej dovolenky pre každého zamestnanca, ako aj ďalšie podmienky pre vznik takéhoto nároku a jeho ďalšie poskytnutie. Článok 7 v odseku dva tiež ustanovuje, že nárok na dovolenku nemôže byť nahradený vyplatenou peňažnou náhradou, okrem prípadov skončenia pracovného pomeru. V zmysle aktuálneho rozhodnutia by sa malo na článok nazerať tak, že okrem povinnosti zabezpečiť platenú dovolenku v stanovenej výmere každému zamestnancovi, článok tiež bráni členským štátom a ich vnútroštátnej judikatúre neposkytnúť platenú dovolenku zamestnancovi, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer a v dôsledku rozhodnutia súdu opätovne nastúpil do zamestnania, a to v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia, len z dôvodu, že zamestnanec skutočne nepracoval. Článok tiež bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej by takýto zamestnanci nemali nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do zamestnania. Inými slovami, povinnosť členského štátu zabezpečiť platenú dovolenku pre každého zamestnanca vyplývajúcu z Článku 7 sa vzťahuje aj na zamestnancov, s ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do zamestnania. V zmysle uvedeného Rozhodnutia v prípade neplatne
skončeného pracovného pomeru zamestnanec má nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky za obdobie odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do zamestnania.
Členské štáty sú povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s legislatívou Európskej únie a so závermi Súdneho dvora Európskej únie, preto bol súd povinný sa s daným nárokom vysporiadať v predmetnom rozhodnutí. V zmysle judikatúry ESD je potrebné pristúpiť k takému výkladu inštitútu náhrady mzdy v zmysle § 116 ods. 3 ZP, pretože v danom prípade ide o naplnenie podmienok uvedených v tomto ustanovení, inými slovami, pokiaľ by žalobkyňa pracovala v rozhodnom období, mala by buď nárok na oddych v rozsahu zákonnej dovolenky alebo nárok na jej preplatenie. Súd teda aplikoval únijné právo a použil tak zásadu konformity s právom Európskej únie vo vzťahu k ustanoveniu lex specialis a to platnosťou primátu práva EÚ a nepoužil tento primát nad príslušným relevantným znením Zákonníka práce, komparujúc ho s cieľmi a hodnotami integrácie EÚ a vo svetle neodňateľných základných ľudských práv. Podľa § 101 ZP platí, že dovolenka zamestnancovi patrí iba v prípade, ak reálne vykonával u zamestnávateľa prácu v zákonom určenom období, inak dovolenka zamestnancovi nepatrí. V špecifických prípadoch patrí dovolenka zamestnancovi aj vtedy, ak síce neodpracoval požadované dni, avšak naplnil zákonné výnimky. Zákonodarca do tých výnimiek nezakomponoval aj obdobie trvania pracovného pomeru o určenie neplatného skončenia pracovného pomeru a za toto obdobie žalobkyňa nevykonávala prácu. Súd s poukazom na súladnosť únijného práva priznal požadovaný nárok žalobkyne. Súd poukazuje aj na rozšírený výklad práva kedy ustanovenie zakladá právo zamestnanca na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v prípade, ak si zamestnanec nemohol túto dovolenku vyčerpať, že mu patrí právo na náhradu vyplatenia nečerpanej dovolenky. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2008 (podľa ktorého nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky zamestnancovi neprináleží) s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EU, uvedené rozhodnutie NSSR je tým prekonané, keď z rozhodnutia SD EU jednoznačne vyplýva, že zamestnanec, ktorý bol protiprávne prepustený má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok resp. peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku aj keď zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval.
Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Súd vzal do úvahy procesné zavinenie žalovanej a jej neúspech a procesné zavinenie žalobkyne s tým, že neúspech žalobkyne predstavoval sumu 1.707,73 eur, v ktorej zobrali žalobu späť a neúspech žalovanej v sume 9.931,22 eur, ktorú zaplatila žalovaná po podaní žaloby a taktiež rozšírený návrh, ktorému súd vyhovel (87 % neúspech žalovaná, 13 % neúspech žalobkyňa). Teda súd priznal po zohľadnení úspechu a neúspechu strán sporu 74 % pre žalobkyňu.
Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležistostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnost vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.