Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Cob-97-2020.pdf
PDF · 211.04 KB
Case nature
Subarea
14Cob/97/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Žižkova 11, 815 10 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 704 713, právne zastúpeného HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom Červeňova 14, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 885 459, proti žalovanému: G. T., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A. G. Y. XXX/X, XXX XX B. I. (pôvodne označený v žalobe ako v 2/ rade), právne zastúpenému: PUKAJ, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1661, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 53 029 623, o návrhu žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5Cb/26/2020-314 zo dňa 31.7.2020, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5Cb/26/2020-314 zo dňa 31.7.2020 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že dňa 9.7.2020 podal žalobca na Okresný súd Liptovský Mikuláš návrh na vydanie zabezpečovacieho opatrenia proti žalovanému 2/ G. T.. V návrhu uviedol, že žalobca a obchodná spoločnosť MALCOMP SK s.r.o., IČO: 47 448 296, ktorá zanikla zlúčením so spoločnosťou Buzsik s.r.o., IČO: 50 203 711, ktorá zanikla zlúčením s obchodnou spoločnosťou Alytus s.r.o., IČO: 36 580 996 uzatvorili dňa 5.4.2017 Leasingovú zmluvu č. LZF/17/20600. Predmetom Leasingovej zmluvy bol prenájom hnuteľnej veci - osobného motorového vozidla BMW 640d x Drive Gran Coupé, VIN: WBA6E410X0G692614 od dodávateľa MD-Bavaria Žilina, s.r.o. a následný prevod vlastníctva. V zmysle zmluvných dojednaní sa žalobca zaviazal prenechať leasingovému nájomcovi predmet leasingu do nájmu/užívania, za čo sa leasingový nájomca zaviazal uhrádzať žalobcovi leasingové splátky a dohodnuté poplatky. Vstupná cena predmetu leasingu bola stanovená vo výške 61.026,67 Eur bez DPH. Leasingový nájomca sa zaviazal zaplatiť žalobcovi 1. zvýšenú splátku v sume 14.646,40 Eur s DPH. Leasingový nájomca bol ďalej povinný vykonávať pravidelné mesačné splátky vo výške 1.360,53 Eur s DPH. Počet pravidelných splátok predmetu leasingu bol dohodnutý na 60, pričom prvá splátka bola splatná ku dňu 4.5.2017 a posledná ku dňu 4.4.2022. Leasingový nájomca bol teda v zmysle uzatvorenej Leasingovej zmluvy povinný za celý čas jej trvania uhradiť žalobcovi sumu vo výške 96.338,20 Eur, ktorú tvorí istina - cena predmetu leasingu vo výške 61.026,69 Eur bez DPH, prvá zvýšená splátka v sume 12.205,33 Eur bez DPH, leasingový úrok v sume 5.589,04 Eur bez DPH, povinné zmluvné poistenie vo výške 879,60 Eur bez DPH, havarijné poistenie vo výške 12.052,20 Eur bez DPH a pri následnom riadnom splácaní leasingových splátok aj poplatok vo výške 50,-Eur bez DPH za následný prevod vlastníctva a DPH vo výške 13.333,27 Eur. Leasingový nájomca, žalobca ako kupujúci a dodávateľ ako predávajúci uzatvorili následne dňa 5.4.2017 Kúpnu zmluvu č. 17/10600/KZ, predmetom ktorej bola dodávka predmetu leasingu. Leasingový nájomca v ten istý deň, t.j. 5.4.2017 prevzal od dodávateľa do užívania predmet leasingu. Žalobca dodávateľovi uhradil kúpnu
cenu za predmet leasingu vo výške 61.026,67 Eur bez DPH podľa vystavenej faktúry č. 11170152 zo dňa 5.4.2017. Leasingový nájomca vykonal riadne úhradu 1. zvýšenej splátky v sume 14.646,40 Eur s DPH na základe vystavenej faktúry č. 1720600300 zo dňa 5.4.2017. Splnenie záväzkov leasingového nájomcu vzniknutých v súvislosti s plnením povinností z Leasingovej zmluvy bolo zabezpečené ručením žalovaného, p. G. T., a to na základe ručiteľskej listiny č. ZIN/17/03146 zo dňa 5.4.2017. Leasingový nájomca sa dostal do omeškania s úhradou dohodnutých riadnych splátok, a to počnúc splátkou ku dňu 04.12.2018 v dohodnutej výške 1.360,53 Eur. Nakoľko leasingový nájomca nevykonával ani ďalšie úhrady splátok, žalobca predčasne ukončil vzájomný zmluvný vzťah, a to v súlade s ustanovením bodu 4.4.1 písm. a) VZP ku dňu 28.1.2019. Predmet leasingu bol leasingovému nájomcovi odobratý dňa 25.1.2019. Žalobca po prevzatí predmetu leasingu a vykonaní nutných opráv speňažil predmet Leasingu zmluvou zo dňa 19.3.2019 za kúpnu cenu 31.658,33 Eur bez DPH. O uvedený výťažok z predaja bola ponížená celková výška pohľadávky. Žalobca po vypracovaní konečného finančného vyúčtovania pohľadávky ku dňu predaja predmetu leasingu (19.3.2019), eviduje dlh v celkovej výške 6.947,73 Eur, „ktorý pozostáva z : a.) neuhradených splatných splátok do predčasného ukončenia zmluvy spolu vo výške 3.774,37 €, b.) neuhradených penále vo výške 195,90 €, c.) neuhradeného úroku vo výške 24,35 €, d.) výťažku z predaja predmetu leasingu - 31.658,33 €, e.) zmluvnej pokuty podľa ustanovenia čl. 5.1 písm. a) VZP vo výške 131,07 €, f.) náhrady poistného (PZP + havarijné) spolu vo výške 6,65 €, g.) náhrady nákladov spojených s prevzatím predmetu nájmu a s predajom spolu 2.156,17 € (odobratie 500,- €, odhlásenie na DI 33,- €, preprava 350,- €, provízia za predaj 1.233,17 a znalečné 40,- €, h.) zostatok istiny 32.317,55 € ako hodnoty predmetu leasingu (61.026,67 €) po započítaní splatných splátok do ukončenia zmluvy (28.709,12 €) (61.026,67 - 28.709,12). SPOLU 6.947,73 € (3.774,37 + 195,90 + 24,35 - 31.658,33 + 131,07 + 6,65 + 2.156,17 + 32.317,55). Žalobca zaslal leasingovému nájomcovi oznámenie o výške pohľadávky spolu s podrobným vysvetlením a to listom zo dňa 29.05.2019, ktorý si leasingový nájomca prevzal dňa 5.6.2019. Nakoľko nedošlo zo strany leasingového nájomcu k dobrovoľnej úhrade evidovanej pohľadávky, vyzval žalobca žalovaného ako ručiteľa, na úhradu vzniknutej pohľadávky listom zo dňa 12.6.2019. Zásielka sa však žalovanému nepodarila doručiť.“ Do podania návrhu na vydanie zabezpečovacieho opatrenia nedošlo tak zo strany leasingového nájomcu ako ani žalovaného ručiteľa k úhrade uplatnenej pohľadávky, a to ani z časti. Nakoľko pohľadávka žalobcu z Leasingovej zmluvy nebola spoločnosťou Alytus s.r.o. ako dlžníkom a leasingovým nájomcom a ani žalovaným ako ručiteľom uhradená, pristúpil žalobca k jej vymáhaniu súdnou cestou, a to podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 7.1.2020, ktorým sa domáhal, aby Okresný súd Banská Bystrica zaviazal spoločnosť Alytus s.r.o. a žalovaného zaplatiť dlžnú sumu vo výške 6.947,73 Eur s príslušenstvom. Konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 28Up/43/2020 voči leasingovému nájomcovi bolo právoplatne skončené vydaním platobného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3.3.2020. Konanie o zaplatenie dlžnej pohľadávky voči žalovanému bolo v nadväznosti na ním podaný odpor postúpené na súd príslušný na prejednanie veci podľa ustanovení CSP o miestnej príslušnosti, teda na Okresný súd Liptovský Mikuláš. Do dňa podania návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nebolo predmetné konanie právoplatne skončené. Žalobca sa z dôvodu obavy z ohrozenia exekučného vymáhania dlžnej pohľadávky, domáha nariadenia zabezpečovacieho opatrenia v zmysle § 343 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 344 CSP sa ustanovenia o neodkladnom opatrení primerane použijú aj na zabezpečovacie opatrenie, poukázal na náležitosti návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia uvedené v § 326 ods. 1 CSP: „V návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedenie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha“. V súvislosti s náležitosťou opísania skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má nariadením zabezpečovacieho opatrenia poskytnúť ochrana, žalobca poukázal na skutočnosti uvedené v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia ako aj na skutkové a právne odôvodnenie návrhu na vydanie platobného rozkazu, z ktorých je zjavný a podľa názoru žalobcu aj nárok na zaplatenie dlžnej pohľadávky. V rovine osvedčenia nároku opísania rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich obavu, že exekúcia bude ohrozená, žalobca v prvom rade poukázal na samotnú výšku dlžnej pohľadávky - 6.947,73 Eur spolu s príslušenstvom, ktorá vzbudzuje obavu, že táto dlžná pohľadávka z majetku leasingového nájomcu, Alytus s.r.o. a ručiteľa, žalovaného, nebude uhradená. Neodkladná potreba nariadenia zabezpečovacieho opatrenia a obava z ohrozenia exekúcie vyplývala z viacerých nasledujúcich skutočností: „ignorácie finančného vyúčtovania predčasne ukončenej vyššie špecifikovanej leasingovej zmluvy a tam uvedenej výzvy na úhradu nedoplatkov v celkovej výške 6.947,73 € zo strany leasingového nájomcu, Alytus s.r.o. a ignorácia výzvy na plnenie
záväzku zo strany ručiteľa, žalovaného, z čoho nepochybne vyplýva, že leasingový nájomca, Alytus s.r.o. a ani žalovaný nemajú žiadny záujem vyriešiť vec mimosúdnou cestou, resp. ani záujem dobrovoľne uhradiť dlžnú pohľadávku; z verejného registra poverení na vykonanie exekúcie vydaných exekučným súdom po 1.4.2017 vyplýva, že voči leasingovému nájomcovi, spoločnosti Alytus s.r.o. je doposiaľ vedených 27 rôznych exekučných konaní v prospech rôznych oprávnených, z čoho je zrejmá platobná neschopnosť leasingového nájomcu a podľa názoru žalobcu aj osvedčená pochybnosť o jeho majetnosti; leasingový nájomca, Alytus s.r.o. a žalovaný sú bezpochyby v omeškaní s riadnym a včasným platením svojich záväzkov žalobcovi vyplývajúcich z predmetnej leasingovej zmluvy; žalobca lustráciou verejných registrov evidujúcich nehnuteľný majetok fyzických a právnických osôb zistil, že ani leasingový nájomca, spoločnosť Alytus s.r.o., ani žalovaný, nie sú vlastníkmi nehnuteľného majetku, z ktorého by mohla byť uspokojený dlžná pohľadávka žalobcu; žalobca vidí obavu z ohrozenia exekúcie aj v možnosti žalovaného previesť svoje práva a povinnosti vyplývajúce z obchodného podielu v spoločnosti Caffe Waldruhe, s.r.o., so sídlom Padlých Hrdinov 302, 032 03 Liptovský Ján, IČO: 47 460 571, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka číslo 60747/L a im zodpovedajúcu účasť na tejto spoločnosti na tretiu osobu, čo by v následnom exekučnom konaní znamenalo, že exekútor by už nebol oprávnený postihnúť výkonom exekúcie obchodný podiel žalovaného v tejto spoločnosti; žalobca vidí obavu z ohrozenia exekúcie aj v možnosti žalovaného previesť svoje práva a povinnosti vyplývajúce z obchodného podielu v spoločnosti orbrix s.r.o., so sídlom Moyzesova 4319/7, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 50 197 959, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka číslo 65174/L a im zodpovedajúcu účasť na tejto spoločnosti na tretiu osobu, čo by v následnom exekučnom konaní znamenalo, že exekútor by už nebol oprávnený postihnúť výkonom exekúcie obchodný podiel žalovaného v tejto spoločnosti. Žalobca vidí obavu z ohrozenia exekúcie aj v možnosti žalovaného previesť svoje práva a povinnosti vyplývajúce z obchodného podielu v spoločnosti Quadis M&T, s. r. o., so sídlom Panská 39, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 316 419, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo 119589/B a im zodpovedajúcu účasť na tejto spoločnosti na tretiu osobu, čo by v následnom exekučnom konaní znamenalo, že exekútor by už nebol oprávnený postihnúť výkonom exekúcie obchodný podiel žalovaného v tejto spoločnosti. Žalobca z údajov zverejnených v obchodnom registri zistil, že žalovaný je jediným spoločníkom v obchodnej spoločnosti Caffe Waldruhe s.r.o., so sídlom Padlých Hrdinov 302, 032 02 Liptovský Ján, IČO: 47 460 571, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka číslo 60747/L (ďalej aj len ako „Caffe Waldruhe s.r.o.“). Obchodný podiel žalovaného v Caffe Waldruhe s.r.o. zodpovedá peňažnému vkladu žalovaného vo výške 5.000,- € do základného imania tejto spoločnosti. Žalobca lustráciou verejného registra poverení na vykonanie exekúcie vydaných exekučným súdom po 1. 4. 2017 zistil, že v súčasnosti nie je voči spoločnosti Caffe Waldruhe s.r.o. vedené žiadne exekučné konanie. Z webového portálu finstat.sk vyplýva, že spoločnosť Caffe Waldruhe s.r.o. má vlastný kapitál vo výške 10.875,- €.“ Z týchto skutočností je možné dospieť k tomu, že predajom obchodného podielu žalovaného v spoločnosti Caffe Waldruhe s.r.o. by mohlo dôjsť aspoň k čiastočnému uspokojeniu dlžnej pohľadávky žalobcu. Žalobca tiež z údajov zverejnených v obchodnom registri zistil, že žalovaný je jediným spoločníkom v obchodnej spoločnosti orbrix s.r.o., so sídlom Moyzesova 4319/7, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 50 197 959, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka číslo 65174/L (ďalej aj len ako „orbrix s.r.o.“). Obchodný podiel žalovaného v orbrix s.r.o. zodpovedá peňažnému vkladu žalovaného vo výške 5.000,- Eur do základného imania tejto spoločnosti. Žalobca lustráciou verejného registra poverení na vykonanie exekúcie vydaných exekučným súdom po 1.4.2017 zistil, že v súčasnosti nie je voči spoločnosti orbrix s.r.o. vedené žiadne exekučné konanie. Z webového portálu finstat.sk vyplýva, že spoločnosť orbrix s.r.o. má vlastný kapitál vo výške 43.729,- Eur. Z týchto skutočností je možné dospieť k tomu, že predajom obchodného podielu žalovaného v spoločnosti orbrix s.r.o. by mohlo dôjsť aspoň k čiastočnému uspokojeniu dlžnej pohľadávky žalobcu. Žalovaný je tiež jediným spoločníkom v obchodnej spoločnosti Quadis M&T, s.r.o., so sídlom Panská 39, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 316 419, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo 119589/B (ďalej aj len ako „Quadis M&T, s.r.o.“). Obchodný podiel žalovaného v Quadis M&T, s.r.o. zodpovedá peňažnému vkladu žalovaného vo výške 5.000,- Eur do základného imania tejto spoločnosti. Žalobca lustráciou verejného registra poverení na vykonanie exekúcie vydaných exekučným súdom po 1.4.2017 zistil, že v súčasnosti nie je voči spoločnosti Quadis M&T, s.r.o. vedené žiadne exekučné konanie. Z webového portálu finstat.sk vyplýva, že spoločnosť Quadis M&T, s.r.o. má vlastný kapitál vo výške 5.048,- Eur. „Z týchto skutočností je možné dospieť k tomu, že predajom obchodného podielu žalovaného v spoločnosti Quadis M&T, s. r. o. by mohlo dôjsť aspoň k čiastočnému uspokojeniu dlžnej pohľadávky žalobcu. Žalobca je toho názoru, že z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva obava z ohrozenia budúcej exekúcie, nakoľko
pokiaľ by žalovaný previedol svoje obchodné podiely v spoločnostiach Caffe Waldruhe s.r.o., orbrix s.r.o. a Quadis M&T, s. r. o. zodpovedajúce peňažným vkladom v celkovej vo výške 15.000,- €, do značnej miery by to ovplyvnilo aspoň čiastočnú vymožiteľnosť dlžnej pohľadávky žalobcu.“ V prípade úspechu žalobcu v konaní vo veci samej voči žalovanému a leasingovému nájomcovi začatého na podklade návrhu na vydanie platobného rozkazu, by totiž priznaný nárok pravdepodobne nebolo možné z čoho, a to ani len čiastočne uspokojiť, poukazujúc pri tom na uvedenú pochybnú finančnú solventnosť leasingového nájomcu a žalovaného. V nadväznosti na predostretú obavu z ohrozenia exekúcie a zákonnú prednosť nariadenia zabezpečovacieho opatrenia pred nariadením neodkladného opatrenia sa žalobca návrhom domáhal zriadenia záložného práva súdom na obchodný podiel žalovaného v spoločnosti Caffe Waldruhe s.r.o., na obchodný podiel žalovaného v spoločnosti orbrix s.r.o. a na obchodný podiel žalovaného v spoločnosti Quadis M&T, s.r.o. V prípade zriadenia záložného práva na obchodný podiel žalovaného v spoločnostiach Caffe Waldruhe s.r.o., orbrix s.r.o. a Quadis M&T, s.r.o., toto zostáva zachované aj pri prevode zálohu (obchodného podielu) na tretiu osobu, čím by podľa žalobcu nedošlo k ohrozeniu či podstatnému sťaženiu vymožiteľnosti žalobcovej pohľadávky. Žalobca zdôraznil, že zriadením zabezpečovacieho opatrenia sa dá dosiahnuť bezodkladná úprava pomerov medzi stranami sporu a cieľom zabezpečovacieho opatrenia je posilnenie jeho postavenia ako veriteľa, a to zriadením záložného práva na obchodný podiel žalovaného v spoločnostiach Caffe Waldruhe s.r.o., orbrix s.r.o. a Quadis M&T, s.r.o. na zabezpečenie žalobcovej pohľadávky, ktorá by mohla byť neskôr judikovaná aj voči žalovanému, nielen voči leasingovému nájomcovi, s cieľom zamedzenia alebo zredukovania možného nebezpečenstva uspokojenia žalobcovej pohľadávky. „Obava z ohrozenia exekúcie je dôvodná najmä v prípadoch, keď žalovaný, ktorému prislúchajú práva a povinností spoločníka a k tomu zodpovedajúca účasť na spoločnostiach, realizuje faktické alebo právne úkony smerujúce k sťaženiu alebo úplnému zmareniu budúcej exekúcie. Rovnako však postačuje dôvodná obava, resp. reálna hrozba takýchto úkonov. Žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že podľa rozhodovacej praxe súdov SR pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nie je potrebné za účelom preukázania obavy z ohrozenia exekúcie osvedčovať úmysel žalovaného zbaviť sa svojho majetku a práv až konkrétnymi dispozičnými úkonmi s týmto majetkom a právami, napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn.: 17Co/255/2016 a právnu teóriu, podľa ktorej: „Najmä pri neodkladných opatreniach, ktorými majú byť obmedzené určité dispozičné úkony, nemôže súd v tomto štádiu procesu vyžadovať dôsledné preukázanie úmyslu osoby, proti ktorej má neodkladné opatrenie smerovať. Úmysel ako bezprostredný vnútorný vzťah osoby k určitému právnemu následku, je za daných okolností osvedčiteľný iba vo výnimočných prípadoch a s nepomernými ťažkosťami. Takáto požiadavky by mohla mať ad absurdum za následok, že neodkladné opatrenie s preventívnym účinkom nemožno dosiahnuť. Z pragmatického hľadiska je navyše nepochybné, že v prípade súkromnoprávnych úkonov je úmysel konajúcej osoby väčšinou rozpoznateľný až v štádiu, keď už tomuto úkonu nie je možné zabrániť, pretože jeho právne účinky nastali alebo k nim dôjde v bezprostrednej časovej nadväznosti.“ Žalobca trval na tom, že jednotlivými skutkovými tvrdeniami a k návrhu prikladanými listinnými dôkazmi dostatočne hodnoverne osvedčil dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, tiež potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu nariadením zabezpečovacieho opatrenia, ako aj dôvodnú obavu z ohrozenia exekúcie. Zároveň mal žalobca za to, že nariadením zabezpečovacieho opatrenia nedôjde k spôsobeniu neprimeranej ujmy žalovanému v porovnaní s ujmou, ktoré by mohla byť spôsobená žalobcovi v prípade, ak by nedošlo k vydaniu zabezpečovacieho opatrenia. Z uvedených dôvodov mal žalobca za to, že návrh na vydanie zabezpečovacieho opatrenia je dôvodný a vzhľadom na výšku dlžnej pohľadávky žalobcu primeraný.
3. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že z lustrácie Sociálnej poisťovne zistil, že žalovaný nie je jej dlžníkom. „Z lustrácie v súdnom manažmente súd zistil, že voči žalovanému 2/ nie sú vedené žiadne exekúcie.“ 4. S poukazom na obsah spisu a právnu úpravu v § 343 ods. 1 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Zb. (ďalej aj len „Civilný sporový poriadok“, alebo „ CSP“), § 343 ods. 2 CSP, § 343 ods. 3 CSP, § 344 CSP, § 324 ods. 1 CSP, § 326 ods. 1 CSP, § 328 ods. 1 CSP, § 329 ods. 1 CSP, § 151a Zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 151b ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka okresný súd návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol.
5. Zabezpečovacie opatrenie, o vydanie ktorého žiadal žalobca je inštitútom civilného sporového procesu, ktorý má posilniť istotu veriteľa, že v prípade úspechu v konaní si bude môcť svoju judikovanú pohľadávku voči dlžníkovi uspokojiť výkonom tohto záložného práva po tom, ako bola pohľadávka
právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím. Civilný sporový poriadok v § 344 zakotvuje, že ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie, teda navrhovateľ zabezpečovacieho opatrenia musí v návrhu na jeho zriadenie hodnoverne preukázať dôvodnosť a existenciu svojho nároku voči dlžníkovi a taktiež existenciu predpokladu, že budúca exekúcia bude zmarená. Cieľom zabezpečovacieho opatrenia je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie pohľadávky, ktorá by mohla byť neskôr judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo možné nebezpečenstvo uspokojenia pohľadávky veriteľa. Prostredníctvom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia získa veriteľ postavenie záložného veriteľa a bude môcť pristúpiť k výkonu záložného práva na uspokojenie judikovanej pohľadávky v exekučnom konaní podľa § 343 ods. 3 CSP aj napriek existencii skoršieho záložného práva. Základnými predpokladmi na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia je, že zabezpečovacie opatrenie možno zriadiť len na návrh, musí ísť o spôsobilý predmet záložného práva, ktorým môžu byť veci, práva a iné majetkové hodnoty dlžníka, zriadenie záložného práva prostredníctvom zabezpečovacieho opatrenia bude zabezpečovať peňažnú pohľadávku a musí existovať obava z budúceho marenia exekúcie. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, bez ich splnenia nie je možné návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovieť.
6. Predmetom konania bolo rozhodovanie o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia po začatí konania vo veci samej. Zabezpečovacie opatrenie predstavuje možnosť reálne zabezpečiť peňažnú pohľadávku veriteľa - žalobcu, ktorý je potenciálnym oprávneným v exekučnom konaní. Tento inštitút slúži len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa za súčasnej existencie obavy z ohrozenia exekúcie. Je potrebné hodnoverne osvedčiť dôvodnosť a trvanie uplatneného nároku, ktorému sa má súdom poskytnúť ochrana. Účelom zabezpečovacieho opatrenia má byť predovšetkým zvýšenie vymožiteľnosti peňažnej pohľadávky veriteľa a reštriktívne obmedzenie priestoru na špekulatívne zbavenie sa exekučne postihnuteľného majetku dlžníka. Najmä, ak sa dlžník vzhľadom na nepriaznivý vývoj jeho hospodárskej situácie začne účelovo zbavovať svojho exekúciou postihnuteľného majetku. Vydaním uznesenia o zabezpečovacom opatrení sa zriaďuje záložné právo, ktoré vzniká zápisom do príslušného registra (napr. do príslušného katastra nehnuteľností alebo Notárskeho centrálneho registra záložných práv). K jeho výkonu môže žalobca (veriteľ) pristúpiť až po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým mu zabezpečovaná pohľadávka bola priznaná.
7. Z charakteru zabezpečovacieho opatrenia zároveň vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Dokazovanie má v konaní o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia povahu osvedčovania. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o potrebe jeho nariadenia. Osvedčenie takejto skutočnosti musí byť dostatočne presvedčivé, existencia dlhu ešte sama o sebe nemôže byť dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Nariadenie zabezpečovacieho opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva a aby nebolo vážnejších pochybností o potrebe takejto úpravy. Nevyhnutnou podmienkou jeho zriadenia je existencia zákonného dôvodu, t.j. taký stav právnych (nie iba faktických) vzťahov medzi stranami, ktorý vyžaduje takúto úpravu súdom. Súd preto starostlivo zvažuje, či je tu skutočne naliehavá potreba, keď miera osvedčenia sa riadi situáciou a najmä naliehavosťou riešenia, či právo je ohrozené do tej miery, že je potrebné takto rozhodnúť. Zriadením zabezpečovacieho opatrenia súdom sa v podstate jedná o sudcovské záložné právo, ktoré má povahu procesného záložného práva, ktoré by malo v prípade plurality záložných práv garantovať záložnému veriteľovi relevantné poradie.
8. Súd prvej inštancie po preskúmaní návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia návrhu žalobcu, ním predložených listinných dôkazov a obsahu spisu, návrhu nevyhovel, nakoľko nie sú splnené zákonné predpoklady na jeho nariadenie. Žalobca sa navrhovaným zabezpečovacím opatrením domáha ochrany zabezpečenia svojej peňažnej pohľadávky, teda ochrany veriteľa - potenciálneho oprávneného v exekučnom konaní. Žalobca preukázal existenciu pohľadávky voči žalovanému titulom ručiteľského záväzku vyplývajúceho z Ručiteľskej listiny č. ZIN/17/03146 zo dňa 5.4.2017. Súčasne však dospel k záveru, že žalobca dostatočným spôsobom neosvedčil obavu ohrozenia výkonu exekúcie. V zmysle platnej právnej úpravy (§ 343 a nasl. CSP) môže súd nariadiť zabezpečovacie opatrenie na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa v prípade, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená, pričom žalobca musí opísaním rozhodujúcich skutočností presvedčiť o potrebe nariadiť zabezpečovacie opatrenie v záujme dosiahnutia ochranného účelu. Žalobca vo svojom návrhu tvrdil, že žalovaný
nevlastní nehnuteľný majetok, je jediným spoločníkom v spoločnostiach Caffe Waldruhe s.r.o., orbrix s.r.o. a Quadis M&T, s.r.o. Obchodný podiel žalovaného v Caffe Waldruhe s.r.o. zodpovedá peňažnému vkladu žalovaného vo výške 5.000,- Eur do základného imania tejto spoločnosti, spoločnosť má vlastný kapitál vo výške 10.875,- Eur. Obchodný podiel žalovaného v orbrix s.r.o. zodpovedá peňažnému vkladu žalovaného vo výške 5.000,- Eur do základného imania tejto spoločnosti, spoločnosť orbrix s.r.o. má vlastný kapitál vo výške 43.726,- Eur. Obchodný podiel žalovaného v Quadis M&T, s.r.o. zodpovedá peňažnému vkladu žalovaného vo výške 5.000,- Eur do základného imania tejto spoločnosti, spoločnosť má vlastný kapitál vo výške 5.048,- Eur, z týchto skutočností usudzoval, že predajom obchodného podielu žalovaného v uvedených spoločnostiach by bolo možné aspoň čiastočne uspokojiť dlžnú pohľadávku žalobcu. Okresný súd uviedol, že starostlivo zvažoval, „či je tu skutočne naliehavá potreba, keď miera osvedčenia sa riadi situáciou a najmä naliehavosťou riešenia, či právo žalobcu je ohrozené do tej miery, že je potrebné rozhodnúť o nariadení zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca domáhajúci sa nariadenia zabezpečovacieho opatrenia musí v návrhu osvedčiť, že obava ohrozenia je reálna, teda že osoba, na majetok ktorej navrhuje zriadiť záložné právo zabezpečovacím opatrením koná tak, robí faktické a právne úkony, že v konečnom dôsledku môže dôjsť k sťaženiu alebo znemožneniu výkonu exekúcie. Ohrozenie nároku žalobcu, či už subjektívne alebo objektívne musí byť konkrétne. Žalobca ho musí osvedčiť, nestačí len pravdepodobná možnosť ohrozenia práv žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu dôvodnej obavy o tom, že exekúcia bude ohrozená, či zmarená, nepreukázal, že by sa žalovaný G. T. zbavoval majetku, resp. vykonával právne úkony, ktorými by znižoval svoj majetok, a že nedisponuje dostatočným majetkom na to, aby mohol uspokojiť pohľadávku žalobcu. Naopak, súd mal preukázané, že spoločnosti, ktoré uvádzal žalobca v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a v ktorých je žalovaný 2/ jediným spoločníkom sú aktívne, majú vlastný majetok, žalovaný 2/ ako fyzická osoba nie je dlžníkom Sociálnej poisťovne a voči nemu nie je vedené žiadne exekučné konanie, ktoré by malo prednosť pred uspokojovaním nároku žalobcu. Z návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia sa súdu javí, že žalobca podal takýto návrh skôr z preventívnych dôvodov, bez osvedčenia existencie obavy z budúceho zmarenia exekúcie. Keďže žalobca neosvedčil podmienku existencie obavy z budúceho zmarenia exekúcie pre vydanie zabezpečovacieho opatrenia, súd jeho návrhu nevyhovel a návrh zamietol.“ O nároku na náhradu trov konania okresný súd nerozhodoval, nakoľko o nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté v rozhodnutí vo veci samej.
9. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 v ods. 1 písm. f) a h) CSP, keďže mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal, že: „Súd starostlivo zvažoval, či je tu skutočne naliehavá potreba, keď miera osvedčenia sa riadi situáciu a najmä naliehavosťou riešenia, či právo žalobcu je ohrozené do tej miery, že je potrebné rozhodnúť o nariadení zabezpečovacieho opatrenia.“ Žalobca sa však s takýmto konštatovaním nestotožnil, „pretože v prípade inštitútu zabezpečovacieho opatrenia nie je potrebná bezodkladná a naliehavá potreba úpravy pomerov medzi stranami sporu, to znamená, že nie je potrebné ani len osvedčovať akúkoľvek naliehavosť a nie to ešte naliehavosť obavy, že prípadná exekúcia bude ohrozená. Žalobcovi sa po preštudovaní odôvodnenia napádaného rozhodnutia javí, že súd prvej inštancie si stotožňuje inštitúty neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia a pri rozhodovaní o ich nariadení / nenariadení vychádza z rovnakých zákonných predpokladov potrebných pre ich nariadenie.“
10. V odvolaní žalobca uviedol, že cieľom a účelom zabezpečovacieho opatrenia (naproti účelu neodkladného opatrenia) je posilnenie postavenia veriteľa zriadením záložného práva na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie pohľadávky veriteľa, ktorá by mohla byť neskôr judikovaná (alebo už bola judikovaná), „aby sa zamedzilo alebo znížilo možné nebezpečenstvo, že pohľadávka veriteľa nebude uspokojená, teda zvýšiť vymožiteľnosť peňažnej pohľadávky veriteľa a obmedziť priestor dlžníka na zbavenie sa majetku, ktorý by inak bolo možné exekúciou postihnúť. Z legálneho výkladu ustanovení o zabezpečovacom opatrení vyplýva, že obava z ohrozenia exekúcie je dôvodná najmä v prípadoch, keď nositeľ hmotnoprávnej povinnosti, teda žalovaný, realizuje faktické alebo právne úkony smerujúce k sťaženiu alebo úplnému zmareniu budúcej exekúcie. Rovnako však postačuje dôvodná obava, resp. reálna hrozba takýchto úkonov.“ Žalobca už v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia poukázal na skutočnosť, že podľa rozhodovacej praxe súdov SR pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nie je potrebné za účelom preukázania obavy z ohrozenia exekúcie osvedčovať úmysel žalovaného zbaviť sa svojho majetku až konkrétnymi dispozičnými úkonmi s týmto majetkom.
11. Žalobca v odvolaní citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. „17Co/255/2016: „Zámer dispozície s nehnuteľnosťou sa dá osobe nezúčastnenej na takejto dispozícií zistiť spravidla, až keď takáto dispozícia nastane (plomba), alebo až po jej zrealizovaní (zavkladovanie). Pokiaľ má byť ochrana pred nežiaducou dispozíciou s nehnuteľnosťou poskytnutá formou predbežného opatrenia účinne, nemožno vyčkávať na stav, keď sa takáto dispozícia stane pre nezúčastnenú osobu zrejmá, pretože jej potom predbežným opatrením už nemožno zabrániť. Vyčkávanie ďalšej dispozície by totiž mohlo práva navrhovateľa zmariť alebo významne sťažiť s tým, že majetok žalovaného by sa dostal mimo sféry dosiahnuteľnej navrhovateľom pri uspokojení jeho pohľadávky.“ Podľa rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, spis. zn.: 9Co/47/2017: „Ak súd uvádza, že žalovaný nevykonal žiadne úkony smerujúce k nakladaniu s nehnuteľnosťami, resp. ktoré by odôvodňovali predpoklad, že s predmetnými nehnuteľnosťami nakladať zamýšľa, odvolací súd uvádza, že ak by bolo potrebné čakať na takéto právne úkony žalovaného, neodkladné opatrenie by už nebolo možné ani nariadiť, čím by takáto forma právnej ochrany účastníka konania (v tomto prípade žalobcu) bola neefektívna, oneskorená a iluzórna. Účelom inštitútu neodkladného opatrenia nie je poskytovať neefektívnu ochranu práv, ale naopak poskytnúť ochranu včasnú a efektívnu.“
12. V odvolaní žalobca uviedol, že okresným súdom konštatované tvrdenie, „že žalovaný nie je dlžníkom Sociálnej poisťovne a že voči nemu nie sú v súčasnosti vedené žiadne exekučné konania (zverejnené v registri poverení na vykonanie exekúcie a teda začaté po 01.04.2017) neznamená, že po prípadnom prevode obchodných podielov na tretie osoby (na ktoré žalobca žiadal zriadiť záložné právo) bude mať žalovaný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť žalobcovu pohľadávku. O tom, že uspokojenie žalobcovej pohľadávky je do značnej miery ohrozené (bez nariadenie záložného práva na obchodného podiely žalovaného) svedčí aj to, že obchodná spoločnosť Alytus s.r.o., IČO: 36 580 996 (v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia označovaná ako leasingový nájomca) je len nástupnickou spoločnosťou veľkého množstva obchodných spoločností, voči ktorej je v súčasnosti vedených 27 exekučných konaní, z čoho bezpochyby vyplýva, že táto spoločnosť je len schránkovou spoločnosťou nedisponujúcou majetkom, z ktorého by v prípadnom exekučnom konaní mohla byť uspokojená žalobcova pohľadávka. (10) Zmyslom zabezpečovacieho opatrenia je poskytnutie ochrany veriteľovi od času začatia súdneho konania do času núteného výkonu súdneho rozhodnutia, ktorým mu je právoplatne priznaná pohľadávka práve z toho dôvodu, aby sa dlžník počas tohto obdobia úmyselne nezbavoval (v tomto prípade) jediného majetku (práv zodpovedajúcich obchodným podielom v spoločnostiach), z ktorého by mohla byť pohľadávka veriteľa uspokojená v exekučnom konaní.“
13. Odvolateľ v odvolaní konštatoval, že „ak je v tomto štádiu konania osvedčené, že žalovaný v súčasnosti nevlastní žiadny iný majetok (vychádzajúc z informácií zverejnený v katastri nehnuteľností), z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu je úplne bez významu vyčkávať na to, až prevedie svoje obchodné podiely (bude preukázané, že sa aktívne svojím konaní zbavuje majetku) na tretie osoby, pretože v takomto prípade už nebude existovať spôsobilý predmet zálohu, ku ktorého by mohlo byť zriadené záložné právo v prospech žalobcu. Nakoľko skutočnosť, že žalovaný nevlastní žiadny iný majetok, z ktorého by mohla byť žalobcova pohľadávka uhradená, resp. ku ktorému by mohlo byť zriadené záložné právo v prospech žalobcu, je negatívnou skutočnosťou, ktorú nie je potrebné v konaní dokazovať (v prípade konania o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia osvedčovať). Práve z uvedeného dôvodu sa žalobca domáhal zriadenia zabezpečovacieho opatrenia, pretože žalovaný už v čase začatia konania vo veci samej nevlastnil žiadny iný majetok, nepatrili mu žiadne iné práva (aspoň o nich žalobca nemá vedomosť z verejne dostupných zdrojov), ktoré by v prípade judikovania jeho pohľadávky mohli byť postihnuté exekučným výkonom rozhodnutia. Táto okolnosť nasvedčuje tomu, že žalovaný buď účelovo nenadobúdal žiadny majetok alebo sa ho preventívne zbavoval ešte predtým ako sa dostal do insolventnosti.“ O tom, že v prípade žalobcovho úspechu v konaní vo veci samej nebude jeho pohľadávka zo strany žalovaného dobrovoľne uhradená (nakoľko nebola dobrovoľne uhradená doposiaľ) a že s najväčšou pravdepodobnosťou nebude ani možné žalobcovu pohľadávku uspokojiť v rámci exekučného konania (iným spôsobom ako postihnutím obchodných podielov žalovaného, ak toho času bude ešte naďalej spoločníkom v týchto obchodných spoločnostiach) svedčilo podľa žalobcu aj to, že žalovaný sa v čase vydania platobného rozkazu Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.zn. 28Up/43/2020 nachádzal v Ústave na výkon väzby v Ilave. Z dôvodu, že žalobca túto skutočnosť zistil až po podaní návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nahliadnutím do elektronického súdneho spisu, nebolo na ňu v predmetnom návrhu poukazované.
14. Namietal žalobca v odvolaní, že v odôvodnení napádaného rozhodnutia sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal otázkou, či „žalobca osvedčil ohrozenie exekúcie, ale skúmal iba, či došlo k úmyselnému zbavovaniu sa majetku na strane žalovaného na úkor žalobcu. Táto otázka je však diametrálne odlišná od otázky pôvodne položenej, t. j. či došlo k ohrozeniu exekúcie. Otázka ohrozenia exekúcie je otázkou objektívnou. Zjednodušené povedané, ak vzhľadom na objektívne skutočnosti hrozí, že vo fáze núteného výkonu rozhodnutia nebude mať žalovaný relevantné aktíva, voči ktorým sa žalobca bude môcť uspokojiť, je tento test zjavne naplnený. Naopak, otázka úmyselného zbavovania sa majetku na úkor veriteľa je otázkou subjektívnou. Na naplnenie tohto testu je potrebné preukázať úmysel ako psychologickú kategóriu konajúceho. Úmysel sa typicky skúma pri trestnoprávnom skúmaní viny páchateľa (a úmyselné zbavovanie sa majetku na úkor veriteľa by skutočne mohlo naplniť aj skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa). Ide teda o dve odlišné otázky a dva odlišné testy. Z pohľadu jazykového výkladu „obavu z ohrozenia exekúcie“ môže vyvolať akákoľvek skutočnosť svedčiaca o tom, že žalobca nebude v budúcnosti schopný účinne vymôcť svoj súdom priznaný nárok voči konkrétnemu žalovanému. Ustanovenie § 343 CSP ani nijaký iný právny predpis nenasvedčuje tomu, že by táto „obava“ musela spočívať výhradne v úmysle žalovaného zbavovať sa svojho majetku na úkor žalobcu. Inak povedané, je síce pravdou, že preukázanie úmyselného zbavovania sa majetku bez akýchkoľvek pochybností zakladá dôvodnú obavu, že exekúcia peňažnej pohľadávky bude ohrozená, exekúcia však bezpochyby môže byť ohrozená aj z iných dôvodov, ktorými sa súd prvej inštancie mal takisto zaoberať (čo sa však nestalo). CSP v žiadnom ustanovení nevyžaduje preukázanie úmyslu zbavovať sa majetku ako podmienku na vydanie zabezpečovacieho opatrenia. Ak teda súd prvej inštancie na vydanie zabezpečovacieho opatrenia preukázanie úmyslu na strane žalovaného vyžadoval, konal bez opory v právnej úprave (arbitrárne).“
15. Zdôraznil žalobca v odvolaní, že názor prvoinštančného súdu, podľa ktorého k ohrozeniu exekúcie môže dôjsť len vtedy, keď sa žalovaný úmyselne zbavuje svojho majetku na úkor žalobcu sa významným spôsobom odkláňa od zákonného textu, existujúcej judikatúry ako aj názorov právnej vedy. Súd prvej inštancie však v odôvodnení napadnutého uznesenia tento svoj odklon podľa žalobcu nijakým relevantným spôsobom nezdôvodnil, v dôsledku čoho je možné napádané rozhodnutie podľa žalobcu považovať za svojvoľné. „Prvoinštančným súdom prezentovaný výklad „ohrozenia exekúcie rozhodnutia“ podľa názoru žalobcu prekračuje hranice ústavnosti pretože vytvára pre žalobcu ako stranu civilného procesu také bariéry v prístupe k inštitútu zabezpečovacieho opatrenia (najmä nutnosť preukazovať úmysel na strane žalovaného), ktoré znemožňujú k nemu prístup, a tým významným spôsobom bráni právu žalobcu na zabezpečenie jeho pohľadávky a materiálnemu výkonu spravodlivosti.“
16. V odvolaní zdôraznil žalobca, že trvá na tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí právnymi vadami spočívajúcimi najmä v nesprávnej interpretácii právnych noriem upravujúcich inštitút zabezpečovacieho opatrenia, a preto je nevyhnutné, aby súd druhej inštancie po preskúmaní napádaného rozhodnutia a v tomto odvolaní vytýkaných odvolacích dôvodov vydal uznesenie, ktorým „I. Odvolací súd mení odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie tak, že nariaďuje zabezpečovacie opatrenie tohto znenia: „Súd zriaďuje v prospech žalobcu záložné právo na obchodný podiel žalovaného v obchodnej spoločnosti Caffe Waldruhe, s.r.o., so sídlom Padlých Hrdinov 302, 032 03 Liptovský Ján, IČO: 47 460 571, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka číslo: 60747/L, ktorý zodpovedá jeho peňažnému vkladu do základného imania tejto spoločnosti vo výške 5.000,- EUR a to za účelom zabezpečenia pohľadávky žalobcu voči obchodnej spoločnosti Alytus s.r.o., so sídlom Magurská 37, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 36 580 996, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: Sro, vložka číslo 31731/S a žalovanému do výšky istiny v celkovej výške 6.947,73 EUR s príslušenstvom z titulu Leasingovej zmluvy č. LZF/17/20600 zo dňa 05.04.2017 uzavretej medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou toho času MALCOMP SK s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 47 448 296, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo 105676/B, z ktorej splnenie záväzkov z nej vyplývajúcich bolo zabezpečené ručením žalovaného na základe Ručiteľskej listiny č. ZIN/17/03146 zo dňa 05.04.2017.“ „Súd zriaďuje v prospech žalobcu záložné právo na obchodný podiel žalovaného v obchodnej spoločnosti orbrix s.r.o., so sídlom Moyzesova 4319/7, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 50 197 959, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka číslo: 65174/L, ktorý zodpovedá jeho peňažnému vkladu do základného imania tejto spoločnosti vo výške 5.000,- EUR a to za účelom zabezpečenia pohľadávky žalobcu voči obchodnej spoločnosti Alytus s.r.o., so sídlom Magurská 37, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 36 580 996, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Banská
Bystrica, oddiel: Sro, vložka číslo 31731/S a žalovanému do výšky istiny v celkovej výške 6.947,73 EUR s príslušenstvom z titulu Leasingovej zmluvy č. LZF/17/20600 zo dňa 05.04.2017 uzavretej medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou toho času MALCOMP SK s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 47 448 296, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo 105676/B, z ktorej splnenie záväzkov z nej vyplývajúcich bolo zabezpečené ručením žalovaného na základe Ručiteľskej listiny č. ZIN/17/03146 zo dňa 05.04.2017.“ „Súd zriaďuje v prospech žalobcu záložné právo na obchodný podiel žalovaného v obchodnej spoločnosti Quadis M&T, s. r. o., so sídlom Panská 39, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 316 419, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo: 119589/B, ktorý zodpovedá jeho peňažnému vkladu do základného imania tejto spoločnosti vo výške 5.000,- EUR a to za účelom zabezpečenia pohľadávky žalobcu voči obchodnej spoločnosti Alytus s.r.o., so sídlom Magurská 37, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 36 580 996, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: Sro, vložka číslo 31731/S a žalovanému do výšky istiny v celkovej výške 6.947,73 EUR s príslušenstvom z titulu Leasingovej zmluvy č. LZF/17/20600 zo dňa 05.04.2017 uzavretej medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou toho času MALCOMP SK s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 47 448 296, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo 105676/B, z ktorej splnenie záväzkov z nej vyplývajúcich bolo zabezpečené ručením žalovaného na základe Ručiteľskej listiny č. ZIN/17/03146 zo dňa 05.04.2017.“ II. Súd žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia v rozsahu 100 %.“
17. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný (§ 329 ods. 1 CSP v spojení s § 344 CSP), ktorý poukázal na § 343 ods. 1 až 3 CSP, § 344 CSP, § 329 ods. 1 CSP, § 151a a § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že základnými predpokladmi na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia je, že ho možno zriadiť len na návrh, musí ísť o spôsobilý predmet záložného práva, veci, práva a iné majetkové hodnoty. Zriadenie záložného práva prostredníctvom zabezpečovacieho opatrenia budú zabezpečovať peňažnú pohľadávku a musí existovať obava z budúceho marenia exekúcie. Žalobca podal návrh na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia, ako aj preukázal existenciu pohľadávky voči žalovanému titulom ručiteľského záväzku vyplývajúceho z ručiteľskej listiny, avšak žalobca súčasne dostatočným spôsobom neosvedčil obavu ohrozenia výkonu exekúcie. Žalobca uviedol len pravdepodobnú možnosť ohrozenia výkonu exekúcie, teda ohrozenia práv žalobcu, avšak toto ohrozenie dostatočne neosvedčil. Spoločnosti, v ktorých je žalovaný jediným spoločníkom a konateľom, sú aktívne, majú vlastný majetok. Žalovaný nie je dlžníkom Sociálnej poisťovne a nie je voči nemu vedené žiadne exekučné konanie, teda žalovaný sa nezbavuje majetku, neznižuje svoj majetok, disponuje majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Žalobca podľa žalovaného neosvedčil podmienku existencie obavy z budúceho marenia exekúcie pre vydanie zabezpečovacieho opatrenia, preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.
18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov § 379, § 380 ods. 1 CSP a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
19. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a odvolacími dôvodmi viazaný.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
21. Podľa § 343 ods. 1 CSP, zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
22. Podľa § 344 CSP, ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie.
23. Podľa § 324 ods. 1 CSP, pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
24. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
25. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Preskúmaním veci však odvolací súd takúto vadu napadnutého uznesenia vo väzbe na konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nezistil. Odvolací súd tiež nezistil po vykonaní odvolacieho prieskumu, že by okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. To, že žalobca vo výsledku bol ako neúspešná strana nespokojný s nariadením zabezpečovacieho neznamená naplnenie tohto odvolacieho dôvodu - jeho opodstatnenosť.
26. Odvolací súd k inštitútu zabezpečovacieho opatrenia vo všeobecnosti uvádza, že v zmysle § 343 ods. 1 CSP je možné zabezpečovacie opatrenie nariadiť na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, v prípade, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Podľa § 344 CSP v spojení s § 326 ods. 1 CSP je ten, kto požaduje nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, povinný opísať rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce obavu, že exekúcia bude ohrozená, na ktorom konštatovaní odvolací súd trvá a od ktorého zhodného konštatovania, uvedeného okresným súdom, nemal odvolací súd dôvod sa odkloniť napriek odvolacej argumentácii žalobcu. Ten, kto navrhuje nariadiť zabezpečovacie opatrenie, je zároveň povinný aj opísať skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Z týchto uvádzaných zákonných ustanovení plynie, že nielen k dátumu konania a rozhodovania okresným súdom, ale aj k dátumu rozhodovania krajským súdom ako súdom odvolacím, je daná požiadavka kumulatívneho splnenia podmienok, za ktorých môže dôjsť k nariadeniu zabezpečovacieho opatrenia. Týmito podmienkami sú: 1/ hodnoverné opísanie skutočností odôvodňujúcich dôvodnosť a trvanie nároku (peňažnej pohľadávky veriteľa), 2/ uvedenie skutočností, ktoré odôvodňujú obavu, že exekúcia bude ohrozená. Vzhľadom k potrebe kumulatívneho splnenia obidvoch týchto podmienok je možné návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovieť len vtedy, ak sú tieto podmienky naplnené súčasne.
27. Za účelom posúdenia odvolacích dôvodov žalobcu sa krajský súd v potrebnom rozsahu oboznámil so spisovým materiálom. Z návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktorý bol doručený okresnému súdu dňa 9.07.2020 (č.l. 159 spisu) je zrejmé, že žalobca navrhol nariadiť zabezpečovacie opatrenie, ktorým by bolo zriadené v prospech žalobcu záložné právo, tak ako uviedol v petite návrhu zo dňa 8.7.2020. V návrhu žalobca poukázal na svoju pohľadávku, ktorá bola predmetom upomínacieho konania, z Leasingovej zmluvy č. LZF/17/20600, voči vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, teda ku dňu rozhodovania okresného súdu nebolo predmetné konanie o žalobcom uplatnenej pohľadávke právoplatne skončené. V tejto rovine odvolací súd konštatuje, že práve pre štádium konania o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zákonná úprava nevyžaduje preukazovanie nároku, keďže je postačujúce osvedčiť dôvodnosť tohto nároku.
28. V odvolaní žalobca uviedol, že „...v prípade inštitútu zabezpečovacieho opatrenia nie je potrebná bezodkladná a naliehavá potreba úpravy pomerov medzi stranami sporu, to znamená, že nie je potrebné ani len osvedčovať akúkoľvek naliehavosť a nie to ešte naliehavosť obavy, že prípadná exekúcia bude ohrozená. Žalobcovi sa po preštudovaní odôvodnenia napádaného rozhodnutia javí, že súd prvej inštancie si stotožňuje inštitúty neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia a pri rozhodovaní o ich nariadení / nenariadení vychádza z rovnakých zákonných predpokladov potrebných pre ich nariadenie.“ Krajský súd v rovine tejto odvolacej námietky uvádza, že vo vzťahu k naplneniu zákonom vyžadovanej kumulatívnej podmienky osvedčenia obavy z ohrozenia budúceho možného výkonu súdneho rozhodnutia je pre naplnenie tejto zákonnej požiadavky nevyhnutné, aby zo strany žalobcu boli osvedčené konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali jeho obavu, že zo strany žalovaného dôjde k takému nakladaniu s jeho majetkom, ktoré by mohlo mať za následok zmarenie možnosti žalobcu uspokojiť predmetnú pohľadávku. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že zabezpečovacie opatrenie ako inštitút procesného práva plní predovšetkým úlohu rýchleho a pružného riešenia
situácie, ktorá neznesie odklad. Pre osvedčenie tvrdenej obavy ohľadom hroziacej ujmy je potrebné zo strany žalobcu uviesť také konkrétne správanie žalovaného, výsledkom ktorého je alebo môže byť poškodenie záujmov žalobcu. Naliehavosť pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je daná, prípadne osvedčená takým konkrétnym správaním a konaním žalovaného, ktoré je zamerané na realizáciu úkonov bezprostredne a priamo spôsobujúcich negatívny zásah do práva, ktorému žalobca žiada priznať ochranu. V súvislosti s odvolacou argumentáciou, považuje odvolací súd za podstatné zvýrazniť závery, ktoré vyplývajú z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 144/97 zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 20/1998 a z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 741/2017, z ktorého vyplýva, že ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorých sa uvádza: „45. Zabezpečovacie opatrenie je novým inštitútom civilného sporového procesu, ktorý má posilniť istotu veriteľa, že v prípade úspechu v konaní si bude môcť svoju judikovanú pohľadávku voči dlžníkovi uspokojiť výkonom tohto záložného práva. „,...Z charakteru zabezpečovacieho opatrenia zároveň vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o potrebe jeho nariadenia. Žalobcom navrhované zabezpečovacie opatrenie sleduje zaistenie budúcej exekúcie voči žalovanému. Okrem existencie nároku musí však žalobca osvedčiť i to, že bez nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by bola prípadná budúca exekúcia voči žalovanému ohrozená, pričom obava, že exekúcia bude ohrozená, musí byť reálna a musí hroziť bezprostredne. Dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byť ohrozený. Ani existencia dlhu ešte sama osebe nemôže byť dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený je predovšetkým také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom exekúcie postihnúť alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery (z rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Obo 144/97; zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 20/1998)“, „Pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia súd musí vždy zvážiť, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu). Pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, musí súd zohľadniť uvedenú zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov dlžníka, a to aj vo vzťahu k pohľadávke, na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie. Z hľadiska rozsahu zabezpečenia tak nesmie vzniknúť zjavný nepomer. Súd by mal aj v tomto prípade rešpektovať zásadu a požiadavku proporcionality“. Odvolací súd len primerane a podporne poukazuje i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo 144/97, v zmysle ktorého medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený, patrí predovšetkým také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom exekúcie postihnúť alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Je zrejmé, že žalobcom navrhované zabezpečovacie opatrenie sleduje zaistenie exekúcie proti žalovanému. Okrem existencie nároku však žalobca mal teda osvedčiť i to, že bez nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by bola prípadná budúca exekúcia voči žalovanému ohrozená, pričom obava, že exekúcia bude ohrozená, musí byť reálna a musí hroziť bezprostredne. Dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byť ohrozený a opakovane odvolací súd akcentuje, že existencia dlhu ešte sama osebe nemôže byť dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Z uvedených dôvodov a s dôrazom na závery vyplývajúce i z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 741/2017 a odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu sa potom odvolací súd nemohol stotožniť s touto odvolacou argumentáciou žalobcu v bode III. (4) odvolania a tiež nebolo možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že by „súd prvej inštancie si stotožňuje inštitúty neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia a pri rozhodovaní o ich nariadení / nenariadení vychádza z rovnakých zákonných predpokladov potrebných pre ich nariadenie.“
29. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu bod bodom III. (6), (7), (8) odvolania odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/255/2016 a Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co/47/2017, tak tieto rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP, preto pri rozhodovaní v tejto odvolacej veci na tieto rozhodnutia krajský súd neprihliadal. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 87/1993, je obsahom princípu
právneho štátu, vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto záväzného názoru najvyššieho súdu (žalobca poukazoval však na rozhodnutia krajských súdov) má významnú hodnotu aj to, či bolo takéto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej aj len „Zbierka“), teda bolo odsúhlasené príslušným kolégiom pripomienkované predpokladaným spôsobom, a je teda považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach. Až pokiaľ určitý právny názor bol opakovane potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor Najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu. Vzhľadom na tieto postuláty potom nebolo možné odvolaciemu súdu stotožniť sa s argumentáciou žalobcu v odvolaní a ani konštatovať odklon okresného súdu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, s odkazom na konania, na ktoré žalobca poukazoval v podanom odvolaní. V súvislosti s uvedenými závermi pre úplnosť odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2016, sp.zn. 3Cdo 136/2016 v zmysle ktorého, výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de jure) záväzný fakticky (de facto), má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná ipso jure, normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami Najvyššieho súdu navzájom). Odvolací súd zvýrazňuje, že vo vymedzení základných princípov tohto článku (Čl. 2 CSP) je formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý. Práve v súvislosti s týmito závermi poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a na skutočnosti v ňom uvádzané. Z uvedených dôvodov nebolo možné potom vyhodnotiť napadnuté uznesenie okresného súdu, ako rozhodnutie, ktoré by bolo arbitrárne, resp. vydané v rozpore s princípom právnej istoty, zakotveným v Čl. 2 CSP.
30. Len pre úplnosť a odstránenie akýchkoľvek pochybností, napriek skutočnostiam uvedeným v predchádzajúcom odseku tohto unesenia odvolací súd uvádza, že sa oboznámil s rozhodnutiami Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/255/2016 a Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co/47/2017. V konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp.zn. 17Co/255/2016, išlo o konanie vo veci samej o určenie odporovateľnosti právnych úkonov, z ktorého síce vyplývajú i skutočnosti uvádzané žalobcom v bode 7 odvolania, ale opomenul žalobca na ďalšie skutočnosti, vyplývajúce z odôvodnenia rozhodnutia, ktoré už v odvolaní neuviedol a to, že „V danom prípade je bezprostrednosť hroziacej ujmy dostatočne daná v okolnostiach záväzku odvolateľa voči navrhovateľovi v spojení s doterajšími majetkovými dispozíciami medzi odvolateľom a odporcom. Za situácie, kedy odvolateľ ručí voči navrhovateľovi za záväzok „svojej“ spoločnosti s ručením obmedzeným, toho času v konkurze a v tejto pozícii odvolateľ prevádza a zaťažuje záložným právom svoje spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach, je potrebné ďalším dispozíciám s dotknutým majetkom účinne zabrániť zákazom zmeny existujúceho právneho stavu. Vyčkávanie ďalšej dispozície, by totiž mohlo práva navrhovateľa zmariť, alebo významne sťažiť tým, že majetok odvolateľa by sa dostal mimo sféry dosiahnuteľnej navrhovateľom pri uspokojovaní jeho pohľadávky.“ Odvolací súd teda konštatuje nielen rozdielnosť skutkového stavu prejednávanej veci s vecou vedenou Krajským súdom v Trenčíne pod sp.zn. 17Co /255/2016, ale i rozdielnosť charakteru sporovej veci vo veci uplatneného nároku, keď v prejednávanej veci odvolacím súdom je nárok na zaplatenie a Krajským súdom v Trenčíne pod sp.zn. 17Co/255/2016 bola žaloba o určenie odporovateľnosti právneho úkonu, s ktorými skutočnosťami sa žalobca tak v odvolaní, ale ani v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nevysporiadal. Vo vzťahu k rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave sp.zn. 17Co/255/2016 odvolací súd uvádza, že sa tiež s ním oboznámil pre odstránenie akýchkoľvek pochybností, pričom zistil, že „ Predmetom konania vo veci vedenej pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 16 C 3/2017 je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha určenia, že voči nej je právne neúčinná Dohoda o vyporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva spísaná notárkou JUDr. Danielou Jašekovou vo forme notárskej zápisnice N 149/2014 - Nz 34585/2014 zo dňa 23.09.2014 uzavretej žalovaným a jeho manželkou F. S., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese, obci a k.ú. C., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX ako byt č. XX na X. podlaží nebytového domu - XX b.j. + NP - A. X, súp. č. XXXX postaveného na parc. c. 1635/105 vchod A. X, spoluvlastnícky podiel 1/1 spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach tohto domu o veľkosti 93/10000 ako i k bytu prislúchajúcom spoluvlastníckom podiele o veľkosti 93/10000 z pozemku parc. č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, umiestnené v zastavanom území obce; v okrese, obci a k.ú. C., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX
ako nebytový priestor - priestor č. X - č. X na W. podlaží bytového domu XX b.j. + NP - A. X súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 1635/105 - A. X, spoluvlastnícky podiel 93/10000 s podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach tohto domu veľkosť 45/10000, ako i prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 45/10000 z pozemku par. č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, umiestnenej v zastavanom území obce; v okrese J. E., obci v k.ú. M. A. zapísané na LV č. XXXX - pozemky par. registra „C“ evidované na katastrálnej mape v zastavanom území obce, par. č. 159/4 - trvalé trávne porasty o výmere 14 m2, par. č. 160/7 - trvalé trávne porasty o výmere 11 m2, par. č. 2309/2 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 44 m2, par. č. 2309/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 20 m2, par. č. 2309/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 36 m2, par. č. 2309/5 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2, ako i stavba rekreačný dom súp. č. XXX na parc. č. 2309/4 v podiele 1/1“. V súvislosti s týmto rozhodnutím odvolací súd opäť poukazuje jednak na charakter sporu vedeného Krajským súdom Trnava sp.zn. 17Co/255/2016, ale i skutočnosti vyplývajúce z celého odôvodnenia rozhodnutia v tomto konaní osobitne v bodoch 28, 29, 30, 31, 33, s ktorými dôvodmi sa žalobca v odvolaní nevysporiadal, pričom (podľa zistení odvolacieho súdu) citoval z bodu 28 rozhodnutia, na ktoré poukazoval, bez toho aby ozrejmil ním videnú skutkovú a právnu totožnosť veci s prejednávanou vecou, tak aby vytvoril odvolaciemu súdu priestor na vyhodnotenie (ne)správnosti argumentácie žalobcu, že vec treba posúdiť cez prizmu záverov z rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp.zn. 17Co /255/2016, ktoré citoval ako „Ak súd uvádza, že žalovaný nevykonal žiadne úkony smerujúce k nakladaniu s nehnuteľnosťami, resp. ktoré by odôvodňovali predpoklad, že s predmetnými nehnuteľnosťami nakladať zamýšľa, odvolací súd uvádza, že ak by bolo potrebné čakať na takéto právne úkony žalovaného, neodkladné opatrenie by už nebolo možné ani nariadiť, čím by takáto forma právnej ochrany účastníka konania (v tomto prípade žalobcu) bola neefektívna, oneskorená a iluzórna. Účelom inštitútu neodkladného opatrenia nie je poskytovať neefektívnu ochranu práv, ale naopak poskytnúť ochranu včasnú a efektívnu.“ Odvolací súd na tomto mieste opäť zvýrazňuje skutkovú a právnu odlišnosť prejednávanej veci s vecou vedenou Krajským súdom Trnava sp.zn. 17Co/255/2016.
31. Žiada sa podľa odvolacieho súdu len pre úplnosť uviesť, že pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia súd musí vždy zvážiť, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práva a právom chránených záujmov (zásada primeranosti zásahu). Pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, musí súd zohľadniť uvedenú zásadu primeranosti zásahu do majetkových pomerov dlžníka, a to aj vo vzťahu k pohľadávke, na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie. Z hľadiska rozsahu zabezpečenia, tak nesmie vzniknúť zjavný nepomer. Súd by mal aj v takomto prípade rešpektovať zásadu primeranosti a proporcionality. K uvedenému odvolací súd považuje za podstatné uviesť, že prípadný nepomer medzi hodnotou vecí, nehnuteľností, na ktoré sa má obmedzenie vzťahovať a hodnotou chráneného nároku, nebolo potrebné osobitne v štádiu odvolacieho konania vyhodnocovať, ak nebola okresným súdom konštatovaná existencia relevantnosti tvrdenia obavy z výkonu budúcej exekúcie. Ani na základe odvolacích dôvodov nebol odvolaciemu súdu vytvorený priestor na odklon od záverov vyslovených v napadnutom uznesení okresného súdu. Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 741/2017 zo dňa 20. decembra 2017 vyplýva, že „Všeobecný súd zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje pomery strán sporu, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania takéhoto opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje (mm IV. ÚS 257/2010).“
32. Krajský súd v týchto súvislostiach a vo väzbe na odvolacie dôvody žalobcu len pripomína skutočnosti vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 50/2004 z 3. marca 2004, podľa ktorého „...právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať.“ Ďalej sa poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2002 zo dňa 13. novembra 2002, v zmysle ktorého „..obsahom práva podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania“. Rovnako aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19. marca 1997 vyplýva, že „...právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ústavného práva.“
33. Ak poukazoval žalobca v odvolaní pod bodom III. (9) na to, že „O tom, že uspokojenie žalobcovej pohľadávky je do značnej miery ohrozené (bez nariadenie záložného práva na obchodného podiely žalovaného) svedčí aj to, že obchodná spoločnosť Alytus s.r.o., IČO: 36 580 996 (v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia označovaná ako leasingový nájomca) je len nástupnickou spoločnosťou veľkého množstva obchodných spoločností, voči ktorej je v súčasnosti vedených 27 exekučných konaní, z čoho bezpochyby vyplýva, že táto spoločnosť je len schránkovou spoločnosťou nedisponujúcou majetkom, z ktorého by v prípadnom exekučnom konaní mohla byť uspokojená žalobcova pohľadávka“, tak odvolací súd konštatuje, že uvedená argumentácia sa netýka žalovaného, voči ktorému má byť nariadené zabezpečovacie opatrenie, ale týka sa žalovaného pôvodne označeného ako žalovaný v 1/ rade, ktorý nie je totožnou osobou so žalovaným pôvodne označeným ako 2/. V tejto rovine, ak mal žalobca za to, že vyššie v tomto odseku citované preukazuje naplnenie zákonných podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, tak odvolací súd uvádza, že argumentačne bližšie neozrejmil myšlienkové pochody vo vzťahu k žalovanému a ku kumulatívnym zákonným podmienkam nariadenia zabezpečovacieho opatrenia voči žalovanému.
34. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne, tak odvolací súd uvádza, že podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 213/2011 „...V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa argumentáciou sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 22. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia okresného súdu sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, k čomu okresný súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.“ S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, odvolacie dôvody v rozsahu možnosti prieskumu odvolacieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), sa odvolací súd nemohol stotožniť s touto argumentáciou žalobcu v odvolaní.
35. V odvolaní žalobca poukázal na to, „že v prípade žalobcovho úspechu v konaní vo veci samej nebude jeho pohľadávka zo strany žalovaného dobrovoľne uhradená (nakoľko nebola dobrovoľne uhradená doposiaľ) a že s najväčšou pravdepodobnosťou nebude ani možné žalobcovu pohľadávku uspokojiť v rámci exekučného konania (iným spôsobom ako postihnutím obchodných podielov žalovaného, ak toho času bude ešte naďalej spoločníkom v týchto obchodných spoločnostiach) svedčí aj to, že žalovaný sa v čase vydania Platobného rozkazu Okresným súdom Banská Bystrica pod spis. zn.: 28Up/43/2020 nachádzal v Ústave na výkon väzby v Ilave. Z dôvodu, že žalobca túto skutočnosť zistil až po podaní návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nahliadnutím do elektronického súdneho spisu, nebolo na ňu v predmetnom návrhu poukazované.“
36. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou (nepoužitou v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia) žalobca poukázal až v rámci podaného odvolania aj na „Dôkaz:- pokyn VSU kancelárii OS Banská Bystrica, aby bol platobný rozkaz žalovanému v 2. rade doručovaný iba do Ústavu na výkon väzby v Ilave“. Vzhľadom na túto argumentáciu spojenú s poukazom na predmetný označený žalobcom ako „Dôkaz“ až v štádiu odvolacieho konania bolo podľa odvolacieho súdu namieste zvýrazniť § 329 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého, pre neodkladné opatrenie (zabezpečovacie opatrenie) je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Je nepochybné, že tieto tvrdenia žalobcu použité až v odvolaní, neboli žalobcom tvrdené v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, napriek tomu, že boli súčasťou spisového materiálu už pred návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca v odvolaní uviedol, že túto skutočnosť zistil až po podaní návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nahliadnutím do elektronického súdneho spisu. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne bližšie dôvody, pre ktoré tieto tvrdenia neuviedol v štádiu do rozhodnutia okresného súdu, prečo nenahliadol, resp. prečo nemohol nahliadnuť do elektronického súdneho spisu skôr. V Čl. 2 CSP, a to práve vo vymedzení základných princípov tohto článku je formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý. Potom práve z dôvodov právnej istoty (Čl. 2 CSP) odvolací súd vychádzal i z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6.9.2018, sp.zn. II. ÚS 202/2018 (zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk, spracovanie: najpravo.sk), v zmysle ktorého „...V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, resp. zabezpečovacieho opatrenia, v ktorom strana konania, proti ktorej návrh smeruje, nemá možnosť zaujať stanovisko k návrhu pred rozhodnutím prvostupňového súdu, taký postup odvolacieho súdu, ktorým sa tento odmietne zaoberať odvolacou argumentáciou dotknutej strany konania a ňou predloženými listinnými dôkazmi s poukazom na to, že pre zabezpečovacie opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania prvostupňového uznesenia, treba považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ Vzhľadom na uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, úpravu v § 329 ods. 2 CSP, nebol pre odvolací súd vytvorený priestor, aby tvrdenia, dôkazy žalobcu predkladané až v odvolacom konaní mohol vyhodnotiť ako také, ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvého stupňa. Zo žalobcom označeného Dôkazu vyplýva podľa zistení odvolacieho súdu, že sa viaže ku skutočnostiam zo dňa 30.01.2020 (č.l. 63 spisu), pričom návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia bol doručený okresnému súdu dňa 9.07.2020 (č.l. 159 spisu), okresný súd rozhodol napadnutým uznesením dňa 31.7.2020. Odvolací súd opäť zdôrazňuje, že žalobca nielenže v štádiu do rozhodnutia okresného súdu uvedeným Dôkazom neargumentoval, ale ani neuviedol v odvolaní dôvody, pre ktoré ho nemohol označiť a argumentovať ním už v štádiu do rozhodnutia okresného súdu s dôrazom na skutočnosť, že bol súčasťou spisového materiálu už v čase 27.5.2020 (prijaté Okresným súdom Liptovský Mikuláš č.l. 152 spisu). Ak teda žalobca vo vzťahu k ním označenému dôkazu neuviedol dôvody, pre ktoré ho nemohol uviesť v štádiu do rozhodnutia súdom prvého stupňa, zdôvodnenie v bode III. (13) odvolania neobsahuje odôvodnenie v tejto rovine, napriek tomu ho označil až v odvolacom konaní, tak takýto postup žalobcu nevytvoril odvolaciemu súdu priestor, aby ním označený dôkaz a tvrdenie v tejto rovine až v rámci odvolacieho konania, bol bez ďalšieho, takým dôkazom, na ktorý by mal odvolací súd v rámci vyvolaného odvolacieho konania prihliadať. Odvolací súd pri tomto svojom závere poukazuje na skutočnosti vyplývajúce primárne z § 329 ods. 2 CSP, ale i z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6.9.2018, sp.zn. II. ÚS 202/2018 (vyššie citovaného). Základom záverov odvolacieho súdu v tejto rovine, s poukazom na skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6.9.2018, sp.zn. II. ÚS 202/2018 boli zistenia, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia podával žalobca - odvolateľ, len v ktorého dispozícii bolo obsahové znenie, argumentácia, označenie, doloženie dôkazov primárne v skutkovej rovine, smerujúcich k osvedčeniu dôvodov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Preto, ak označil Dôkaz až v rámci odvolacieho konania, teda až po vydaní napadnutého uznesenia, avšak tento sa dátumovo a obsahovo viazal na čas pred podaním návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to bez toho, aby tento svoj procesný postup odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami, pre ktoré označený Dôkaz nemohol označiť v štádiu do rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak potom odvolací súd i tieto skutočnosti viedli ku konštatovaniu, že nebola možná aplikácia záverov rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 202/2018, pretože v okolnostiach prejednávanej veci, pre zabezpečovacie opatrenie bol rozhodujúci stav v čase vydania prvostupňového uznesenia, ktorý postup nemožno považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na záver
v tejto rovine zvýrazňuje odvolací súd, že plne rešpektuje skutočnosť, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25), avšak podľa názoru odvolacieho súdu závery vyslovené týmto rozhodnutím nie sú protichodné so závermi v rozhodnutiach, na ktoré odkazoval žalobca, keďže tieto neboli prijaté v analogických veciach s prejednávanou vecou.
37. Žalobca v odvolaní pod bodom III. (15) namietal, že súd prvej inštancie svoj odklon v odôvodnení napadnutého uznesenia od existujúcej judikatúry ako aj názorov právnej vedy nijakým relevantným spôsobom nezdôvodnil, v dôsledku čoho je možné, podľa neho, napádané rozhodnutie považovať za svojvoľné a tiež že „Prvoinštančným súdom prezentovaný výklad „ohrozenia exekúcie rozhodnutia“ podľa názoru žalobcu prekračuje hranice ústavnosti pretože vytvára pre žalobcu ako stranu civilného procesu také bariéry v prístupe k inštitútu zabezpečovacieho opatrenia (najmä nutnosť preukazovať úmysel na strane žalovaného), ktoré znemožňujú k nemu prístup, a tým významným spôsobom bráni právu žalobcu na zabezpečenie jeho pohľadávky a materiálnemu výkonu spravodlivosti.“ V súvislosti s touto odvolacou námietkou po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že sa s ňou nemohol stotožniť ako s takou, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. V rovine tohto svojho záveru na tomto mieste cituje odvolací súd z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 741/2017 jeho argumentáciu, ktorú si osvojil a z ktorej vyplýva, že „...Ak teda krajský súd uviedol nedostatok v oboch podmienkach pre zriadenie záložného práva, pričom aj nesplnenie jednej z nich má za následok nemožnosť vyhovenia návrhu sťažovateľky, nemožno tvrdiť, že krajský súd nemal dostatok dôvodov k zamietnutiu predmetného zabezpečovacieho opatrenia, a to napriek tomu, že formulácia použitá v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu („Návrh žalobcu nebol osvedčený takými dôkazmi, z ktorých by vyplývalo úmyselné konanie žalovaného zbavovanie sa jeho majetku na úkor žalobcu...“) nemá dostatočnú oporu v zákone vo forme takto ustanovenej podmienky, ako na to správne sťažovateľka poukazuje. Toto pochybenie však nemá podľa názoru ústavného súdu ústavnú intenzitu, keďže nezakladá vecnú nesprávnosť rozhodnutia, ktorou by došlo k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. jej práva na spravodlivý proces vo vzťahu k prístupu k navrhovanému zabezpečovaciemu opatreniu.“ Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v rozsahu tejto odvolacej námietky žalobca existujúcu judikatúru nešpecifikoval a ani nekonkretizoval a to ani závery právnej vedy, ktoré jeho tvrdenia zostali teda len vo všeobecnej rovine, pričom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie tohto svojho rozhodnutia, a to na časť v ktorej venoval pozornosť charakteristike ustálenej judikatúry a tiež i Článku 2 CSP. 38. Krajský súd na tomto mieste vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu pripomína, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 39. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdených skutočností, pričom podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď dospel k vecne správnemu záveru, v zmysle ktorého návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol, keď vec správne právne posúdil, s poukazom na § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pretože súd prvej inštancie správne skúmal splnenie podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a správne dospel k záveru, že tieto v danom prípade nie sú splnené, čo aj správne odôvodnil.
40. V závislosti od rozhodnutia vo veci samej, bude rozhodnuté aj o trovách spojených s rozhodnutím o zabezpečovacom opatrení, ktoré vznikli v danom odvolacom konaní v spojení s konaním pred okresným súdom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.