Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 213/2011
PDF · 159.31 KB
No categories available
I. ÚS 213/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. M., P., vo
veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov, Exekútorského úradu JUDr. A. D.
v Košiciach a Sociálnej poisťovne v Bratislave v bližšie neoznačených konaniach a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 6. apríla
2011 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“), Exekútoského úradu JUDr. A. D. v Košiciach (ďalej len „exekútorský
úrad“) a Sociálnej poisťovne v Bratislave (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) v bližšie
neoznačených konaniach.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mu bolo
28. marca 2011 doručené písomné oznámenie Sociálnej poisťovne č. 400 606 7750 o tom,
že mu budú s účinnosťou od 18. apríla 2011 vykonávané pravidelné zrážky
z poberaného dôchodku v sume 89,24 € na podklade exekučného príkazu č. EX 3174/2010-
20 MA z 28. februára 2011 vydaného exekútorským úradom pre uspokojenie pohľadávky
oprávneného A., a. s., B., vo výške 173,49 €. Do doby doručenia predmetného písomného
vyrozumenia zo Sociálnej poisťovne sťažovateľ nemal vedomosť o žiadnej svojej
pohľadávke voči spoločnosti A., a. s., „Nemám vôbec vedomosť o tom, aby som bol povinný
zaplatiť poisťovni A., a. s. sumu 173,49 EUR...“. V tejto súvislosti ďalej namietal to, že
„Nebolo mi nikdy doručené žiadne rozhodnutie či upovedomenie v tejto, a to súdom ani
súdnym exekútorom.“, dôsledkom čoho „Neviem... ani ktorým presne z uvedených orgánov
a inštitúcií k porušeniu zákona došlo.“, pričom zdôraznil skutočnosť, že „... súdny exekútor
mohol konať len na základe poverenia súdu na vykonanie exekúcie a na základe
právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia...“, s tým, že „... mi malo byť
doručené súdne rozhodnutie a upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie, ak
dostal od súdu poverenie na vykonanie exekúcie.“ Dôsledkom uvedeného postupu orgánov
verejnej moci je porušenie ním označených základných práv. „Som... toho názoru, že v tejto
veci došlo k porušeniu zákona a môjho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru na spravodlivé konanie.“
3. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Ústavný súd vyslovuje, že konaním Okresného súdu v Prešove, Exekútorského
úradu v Košiciach... a Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava došlo k porušeniu
základného ústavného práva sťažovateľa – zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
medzinárodného Dohovoru.
2. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
1 000,00 Eur, ktoré je mu povinný vyplatiť porušovateľ základného práva – Okresný súd
v Prešove..., ako aj vyplatiť neprávom zrazené z dôchodku na základe exekučného príkazu
a nahradiť trovy tohto konania k rukám jeho právneho zástupcu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní
každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach,
na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť
aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
5. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou
veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba
v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou
môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako
prostriedku ochrany ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až
vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
6. V súvislosti s podaním sťažovateľa ústavný súd podotýka, že sťažovateľ
(kvalifikovane zastúpený právnou zástupkyňou) v ňom síce všeobecne označil porušenie
svojich práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak bez uvedenia,
ktorý konkrétny atribút uvedených práv namieta, a tiež neuviedol, resp. spisovou značkou
alebo číslom konania neoznačil, v príčinnej súvislosti s akým postupom, resp. konaním
ktorého orgánu verejnej moci (v akom konaní ) malo dôjsť k ich porušeniu – „Neviem pri
tom ani ktorým presne z uvedených orgánov a inštitúcií k porušeniu zákona došlo.“.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou pri ochrane ústavnosti, ktorej sa sťažovateľ
domáha, vyberať si z možných porušovateľov základných práv, ktorých sťažovateľ označí
ako potencionálne možných – „... konaním Okresného súdu v Prešove, Exekútorského
úradu v Košiciach... a Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava...“, a svojou ďalšou
činnosťou identifikovať konania a rozhodnutia, v ktorých k možnému porušeniu základných
práv malo/mohlo dôjsť, ale je vecou samotného sťažovateľa (o to viac, ak je zastúpený
advokátom, pozn.) v intenciách § 20 zákona o ústavnom súde presne identifikovať orgán
verejnej moci a konanie, v ktorom, resp. rozhodnutie ktorým, k možnému porušeniu práv
malo/mohlo dôjsť. Navyše, ústavný súd poukazuje na už z podanej sťažnosti a jej príloh
vyplývajúce zistenie, že sťažovateľ na jednej strane tvrdí, že nemá vedomosť, na základe
čoho mu mali byť zrážky z dôchodku v rámci exekučného konania realizované, pretože mu
údajne nebol doručený ani exekučný titul, avšak na druhej strane uvádza, že sa tak dialo na
návrh exekútorského úradu vydaním exekučného príkazu č. EX 3174/2010-20 MA
v prospech A., a. s., z dôvodu evidovanej pohľadávky v sume 173,49 €.
7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti s prihliadnutím na zásadu
subsidiarity (pozri bod 5) dospel k záveru, že sťažovateľ nevyčerpal všetky účinné
prostriedky nápravy, k použitiu ktorých bol oprávnený podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). V exekučnom konaní má sťažovateľ ako povinný
k dispozícii viaceré účinné právne prostriedky ochrany ním označených základných práv.
Medzi základné a priamo uplatniteľné patria námietky proti exekúcii (§ 50 Exekučného
poriadku), návrh na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku) a návrh na zastavenie
exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku). Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku
napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie
zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia od preskúmania exekučného titulu.
Využitie týchto účinných právnych prostriedkov nápravy zakladá právomoc všeobecného
(exekučného) súdu na konanie a rozhodovanie o nich v súlade s ústavou a dohovorom.
Právomoc všeobecného súdu na takéto konanie a rozhodovanie zároveň vylučuje ústavný
súd z konania a rozhodovania o prípadnom porušení sťažovateľom označených práv
v konaní o podanej ústavnej sťažnosti. Keďže z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by
sťažovateľ využil niektorý z už uvedených právnych prostriedkov nápravy, ktorých využitie
determinuje konanie ústavného súdu, a s prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd je
sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), bolo na mieste rozhodnúť
o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti.
8. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti
(predovšetkým v petite nekonkretizované porušenia práv a neoznačené konania
porušovateľov) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05).
9. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011